ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Po zasneženej ceste, uprostred kryštálov a drahokamov, kráčal mladý muž. Slušne oblečený, v teplom zimníku a v čiapke, v ruke plátenný kufor, na chrbte plný plecniak. Kŕdle havranov, kníšuce sa na telegrafných drôtoch, si ho zvedavo obzerali akoby ho pozdravovali. Ponáhľal sa do vrchu; konečne na temene zastal. Pred ním široký rozhľad po krásnej, zimnej krajine, objímajúcej neveľké dediny so štíhlymi vežami a bielymi kostolmi. Inoväťou kryté sady ihrali v lúčoch slnka dúhovými farbami. Muž položil kufor vedľa seba, sňal čiapku, zadržal ju v zložených rukách, sklonil hustými vlasmi pokrytú hlavu a modlil sa. Potom uprel oči — na ktorých bolo vidno, že zvykli ďaleko, ďaleko hľadievať — na prvú dedinu pod vrchom. Skúmavý starostlivý výraz, končiaci v bolestnej clivej otázke mu pokryl tvár. Akoby od toho čarovného sveta pýtal odpoveď, na ktorej mu mnoho, mnoho záležalo.

„Dobrý deň! priateľko“, pozdravil ho druhý chodec, čo dávno za ním kráčajúc, až teraz konečne ho mohol dohoniť. „Čože tak vyzeráte?“

„Dobrý deň!“ obrátil sa i oslovený. „Tá dedina sa dnes ako menuje?“

„Tak, ako ju kedysi naši otcovia pomenovali — prv než dostala maďarské meno — Dlhá. A pristane jej, netak ju kedysi natiahli!“

„Máte tu dnes iné poriadky v dobe slobody, pravda! Žije sa vám lepšie!“

„Ako komu, priateľko! Poriadky sú iné, ktoré lepšie, ktoré horšie. Dal nám Pán Boh slobodu, buď Mu za to vďaka, ale ľudia sa na tej vojne veľmi pokazili, sú dnes horší, ako bývali. A keď nás už iný neutláča, no tak si robíme sami jeden druhému zle.“

„To je škoda! No, neviete, či ešte žije rodina Kostolných?“

„Kostolných? Otec i mať žijú, aj mladší syn, len Janko Kostolný sa ešte vždy z vojny nevrátil. V dedine všetci veria, že už dávne dakde zhynul, len jeho žena nechce o tom ani počuť. Bárs je to už desať rokov, čo ho Rusi zajali, ešte vždy ho čaká“.

Oči mladého muža zažiarili ako dve vatry.

„A nevydala sa, ako to druhé ženy porobili?“

„Mariška Kostolná nie je ako druhé. Keď to neurobila prv, kým mala deti maličké a nútili ju do toho aj svokrovci, aj švagor, dnes, keď už roky býva u svojich rodičov, tým menej by to urobila! Pytačov však mala pred tým dosť! Nie div! Taká pekná, poriadna a šikovná žena! Ale odkedy prešla k tej novej viere, už má od nich aspoň pokoj“.

„K akej novej viere?“ Muž veľmi pozorne uprel zrak do tvári vraviaceho.

„Ale, vo vojne, keď bolo ľuďom zle, začali daktorí hľadať pomoc u Boha. Schádzali sa k Slovu Božiemu, k modlitbám. Nebolo na tom nič zlého, aj ja som neraz išiel medzi nich! No, keď tí, čo si obľúbili Slovo Božie, činili aj pokánie zo svojich hriechov. A ako ich to Slovo Božie vyučovalo, tak začali žiť, neľúbilo sa to druhým. Hnevali sa a posmievali sa im, že vraj začínajú akúsi novú vieru. Pre ten posmech nejeden prestal chodiť! Ale medzi tými vernými, ktorí zostali, bola aj Mariška Kostolná. Dosť sa jej starí pre to natrápili, veď hlavne preto odišla od nich. Svojich rodičov si získala, takže potom tie schôdzky odbavovali v ich chalupe. No, nám sa tu cesty delia, ja idem do Blatnivej a vy iste do Dlhej, tak s Pánom Bohom choďte! No, rád by som ešte vedel, prečo ste sa pýtali na tých Kostolných“.

„Nesiem im správu o Jánovi“.

„Čože? Azda kde a ako vzal skazu? Prosím, vás, je Štedrý deň! Ak takú správu nesiete, aspoň dnes jej, Mariške, to nepovedzte“.

„Nebojte sa, priateľu, nechcem ju zarmútiť! A pekne vám ďakujem za všetko, čo ste mi povedali“.

O chvíľočku kráčal už starší muž k druhej dedine, mladší zodvihol kufor a ponáhľal sa dolu kopcom k Dlhej. Nezastal, až pri neveľkom nárožnom dome. Tam, keď vrzgli dvere vedúce do dvora, bolo počuť lenivé, starý hlas prezrádzajúce zavrčanie. Hneď na to sa zodvihol na násype šedivý pes.

„Pozor, a ty ešte žiješ?“ zvolal príchodzí prekvapene.

Pes zastrihal ušami, pribehol, obišiel, oňuchával muža a potom tak divne zavyl a začal chrapľave brechať, skákať, a lízať ruky príchodzieho.

Na ten krik sa otvorili kuchynské dvere; asi desaťročný chlapec chvíľu zvedavo zahľadený na zvláštny obraz, zavolal dovnútra.

„Mamička, Pozor víta akéhosi pána a ten sa mu prihovára, akoby sa dávno znali, poďte sa chytro podívať!“

V kuchyni pustila ešte mladá a pekná žena lopatu, ktorou vyberala báleše z pece a už i jej tvár, chlapcovej tak veľmi podobná, vykukla zo dverí.

„Janko, môj Janko!“ preletelo jasavo dvorom a už letela i mladá sedliačka do roztvoreného mužovho náručia.

„Mariška moja, Mariška!“ Čo ľudský hriech na roky rozdelil, to Božia láska znovu spolu zviedla. Kto môže opísať šťastie stretnutia po takom dlhom čase!

„Predsa si mi len prišiel, darmo som ťa nečakala!“

„Prišiel som, a ty si ma verne dočkala. Chvála Bohu!“

„Ó, Janko, hrôza je len na to pomyslieť, keby som sa tak bola dala našim nahovoriť! Ale, veď to nebolo možné! Keď som raz teba nemala, čo ma bolo po ostatných mužoch!“

„Ja som zase veril v tvoju vernosť, Mariška, a Pán Boh ma tým zachoval, že som tebe tú svoju vernosť, napriek všetkým pokušeniam, dodržal“.

„Pozri, akého veľkého syna už máš! — Poď sem, Ondriško, to je náš otecko, už ho máme!“

Jedným ramenom objímala blažená žena muža, druhým k nemu privinula švárneho chlapca a potom si oba viedli vzácnu návštevu dovnútra.

„Ondriško, bež pre Ilenku, ale nehovor nikomu načo ju volám!“ posielala matka chlapca, „a ani, kto k nám prišiel!“

„Dobre máš, Mariška, všetkých rád privítam, no až potom, najskôr musíme pred svätého Boha na kolená. Dozvedel som sa, že si aj ty u Neho hľadávala pomoc. Aj ja som ju tam hľadal a našiel. Ten, ktorého narodenie dnes budeme svätiť, stal sa mojím Spasiteľom. Či aj tvojím?“

Muž pritiahol ženu vedľa seba na kolená, a už sa nič nepýtal, lebo ona už hlasno začala oslavovať Toho, ktorého oba milovali. Ešte si len to najhlavnejšie stačili povedať, a už bola izbička plná ľudí. Mladá gazdiná musela vybehnúť k peci ratovať báleše. Na šťastie len dva boli zhorené. Svokor i svokra objímali zaťa. Za nimi pribehla jeho mať i otec, brat i švagriná, ale prv, pred všetkými, jeho malá dcérka. Sľúbil vzácny hosť, že až sa len trochu upraví a nasýti, povie im, ako sa dostal domov. Ale svoj sľub splnil iba pri štedrovečernej večeri. Zniesli si ju spolu z obidvoch domov, aby sa nemuseli rozísť.

„Mamička, už sa na mňa prestaňte hnevať, že som vás neposlúchla a čakala na Janka“, pritúlila sa nevesta ku svokre. Táto ju náruživo objala.

„Nech ti to Pán Boh stonásobne odplatí! Veď čo by on chudák bol povedal a urobil, nech tak príde a nájde ťa za bratom!“

Veľmi rýchlo odpratali ženy riady i zvyšky jedla, a už sedia okolo stola. A veru je v izbe tak ticho, že by si aj muchu počul preletieť. Len hlas mladého muža, raz vážny, raz smutný, zaznieva v nej. Iba pár slovami opísal muky svojho zajatia, aké mu nastali obzvlášť po odchode československého vojska. To si vraj až niekedy inokedy porozprávame. Opisoval radšej, ako mocnou túžbou hnaný po domove, sa tri razy počas tých troch rokov pokúsil utiecť, no vždy bez výsledku. Po tom treťom sklamaní, pretože išla na neho hrôza, že už navždy bude musieť svoj život tam zakopať, rozhodol sa radšej umrieť. Bol na smrť unavený, vyhladovený, olúpený o posledný halier i šaty, nuž zostal ležať v snehu na zamrznutej zemi. Sneh husto padal, čochvíľa hrozil prikrytím a bol by koniec jeho životu a trápeniu. Vo sne, ktorý ide na neho, nepocíti viac tú krutú zimu, zamrzne a — zomrie. Skutočne zaspal. Koľko spal, to nevedel, vedel iba, že sa zobudil v teplom, a že ho veľká bolesť prebrala k životu — bolesť omrznutých údov. Istý veľmi chudobný človek, ktorý ako vyhnanec pre Krista, žil v tejto studenej krajine už vyše dvadsať rokov, našiel ho a zachránil pred smrťou. A potom, ako matka dieťa, tak nežne ho opatroval v jeho dlhej, ťažkej chorobe. Tie dlhé, zimné noci, ktoré v mori bolestí zavretý u neho prežíval, krátil mu dobrý starec rozprávaním svojich ťažkých osudov. Čítavali spolu evanjeliá; on spieval starým, ale čistým hlasom, krásne, sväté piesne a učil ich aj jeho spievať. Ó, ako tento muž miloval Pána Ježiša! Syn Boží mu bol všetkým. Pre Neho by bol býval ochotný aj tri razy toľko preniesť, čo už pretrpel. Keď pre štundistov^[1] udrela v Rusku hodina slobody a všetci mladší krajania ho opustili, on sám, bezvládny, nemohol pomýšľať na návrat. A tu si vraj povedal: „Tam doma, vo vlasti, už i tak nikoho nemám. S Kristom a pre Neho môžem žiť aj tu. Aj tu si ma nájde, keď príde“.

Zostal spokojný. Navštevoval starých vyhnancov, politických väzňov, ktorí tiež už domov nevládali. Zvestoval im Kristovo evanjelium, posluhoval im a nejedného priviedol ku Kristu, „ako aj mňa“, vzdychol rozprávajúc.

„Keď som ozdravel, ľahol on, a ja som mu smel láskou odplatiť to, čo dobrého urobil nám všetkým. Doopatroval som ho, aj pochoval. V mojom náručí zomrel smrťou spravodlivého. Zomierajúc, položil ešte svoje ruky na moju hlavu a požehnal ma. Čo mal, všetko mi zanechal: svoju Bibliu, svoj kožuch, ktorý mu pred rokmi bol ktosi daroval, svoje chatrné šaty a päť rubľov. S týmto som sa ešte raz vybral na útek. Tento raz, že som však už nešiel sám, ale ako dieťa Božie, vedený svojím Bohom, tento útek sa mi podaril. Sám môj Boh vie, koľko utrpenia ma stála táto mesiace trvajúca cesta, ale konečne som sa dostal k moru, aj na veľký americký parník. Kapitán, dobrý človek, dal si tlmočníkom vyrozprávať moje osudy. Zvediac, že som od remesla kováč, prijal ma na miesto jedného z chorých matrózov,^[2] ktorého musel zanechať na pevnine. Keby ste ma takého boli videli, viem, že okrem Pozora, nikto z vás by sa nebol ku mne hlásil; špinavý, zarastený, vybiedený, už ani človeku nepodobný. Nebyť Božieho milosrdenstva, ani ten kapitán by ma nebol vzal. Loď čakala ešte dva dni. Zatiaľ som sa očistil, dal som sa ostrihať, oholiť, opral som si posledné plátenné šaty po svojom dobrodincovi. Taký očistený prišiel som ešte raz pred kapitána, ktorý ma veru nepoznal. Boli tam u neho dvaja páni; ten jeden vedel po rusky: Musel som im ešte raz niekoľkými slovami vyrozprávať svoju históriu a sľúbiť, že im ju dôkladne vyrozprávam, keď už budeme na mori. Oni sa potom o to postarali. Zavolali ma do krásnej spoločenskej kajuty, ten pán prekladal, a ja som vyrozprával všetko od samého začiatku: Ako ma vzali na vojnu od mladej ženy a dieťaťa, a že je tomu už dvanásť rokov; a desať rokov, čo som ich nevidel ani o nich nepočul. Že sa ťažko dostanem domov, lebo len tieto ruky musia mi byť nápomocné, ale Boh, ktorého som v tom súžení poznal, keď mi potiaľto, aj na túto loď pomohol, pomôže mi aj ďalej. Rozprával som im o tom svätom, Kristovi podobnom mužovi, ktorý ma na tele i na duši zachránil a ktorého trestanecké rúcho prikrývalo i teraz moje telo. Mnohé z poslucháčok plakali, a všetci mi podávali ruky. Na druhý deň som mal už plný kufor bielizne aj darovaných šiat a ešte neraz za cesty som musel rozprávať zo svojich skúseností, najmä o svojom úteku. Všelijako mi všetci v jedle prilepšovali, dostal som dobrú prácu i plácu a keď sme konečne pristali ku brehu, odovzdal mi kapitán zbierku cestujúcich, ktorú urobili pre mňa na cestu aj pre moju rodinu. A tak som sa šťastne dostal medzi vás. Pán Ježiš Kristus, ktorý sa v tom zajatí stal mojím najväčším pokladom a priateľom, prišiel so mnou. On spôsobil aj to, že nejdem vám na ťarchu, ako biedny, chorý žobrák. Prichádzam zdravý na tele aj na duši a nesiem niečo málo, aby som zase mohol začať svoje remeslo. On to bol, ktorý mi vás, moji milí, zachoval všetkých pri živote, ktorý mi zachránil nielen ženu a deti, aby ma dočkali, aby mi zostali verní, ale postaral sa — a to je to najlepšie — aby aj moja Mariška poznala Jeho lásku, aby sme spojenými silami mohli začať ten nový, svätý život.

Poďakujeme Mu spolu, a potom si vás obdarujem tým, čo mi pre vás dobrí ľudia dali, veď je Štedrý večer!“

Nuž, poďakovali. S horúcimi slzami. A potom otvoril Janko Kostolný svoj objemný batoh a delil a delil a radosť obdarovaných sa navracala dvojnásobne do jeho srdca.

„Tebe, Mariška, som najmenej doniesol; len samého seba“ ospravedlňuje sa.

„Ó, Janíčko,“ objala ho žena, „to je dosť na celý život!“

A zatiaľ čo sa vnútri deti aj starí tešili navzájom z nečakaných darov, stáli oni na násype, pod hviezdnatým, štedrovečerným nebom. Na tom istom mieste, kde sa pred dvanástimi rokmi lúčili a kde mladá žena skoro umierala žalosťou rozlúčenia a skadiaľ sa mladý muž viac mŕtvy než živý potácal za desnou povinnosťou, stáli dnes dvaja nevýslovne šťastní ľudia. Nadpriadali ten ukrutne pretrhnutý sen šťastnej lásky a vedeli, že ho dnes už ani život ani smrť nemôže pretrhnúť, keď sa stali deťmi večnosti a zakotvili v Bohu.