ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„Čo svet prejdeš,“ hovorievali ľudia, „takýchto druhých dvoch bratov, jako sú Pavel a Ondrej Murtin, ktorí by tak žili spolu, čo jeden, to druhý, áno čo by sa tak radi mali, iste nenajdeš.“

A svet v skutočnosti ani nevedel, jak veľmi sa oba bratia radi mali, takže ani jeden bez druhého žiť nemohol. Otec im umrel, ešte neboli ani 14 rokov starí, a od tých čias pomáhali matke opatrovať malé hospodárstvo, ktoré po sebe zanechal; a keď i matka zomrela, opatrovali sa sami dvaja, jako mohli a vedeli.

Bývali v tých najďalších kopaniciach, ktoré k mestečku Z. patrily, až pod samými horami. Svoj kúsok zeme, lúčinu a pekný sad, mali okolo stavania. Že to bolo tak blízko a že za lacný groš obecné jarky pod horami zarastlé bujnou trávou prenajať sa mohly, vychovali snadno dve dobré kravy a ešte nejakú tú junčovinu; každý rok niečo odpredali.

Do mlyna nepotrebovali ďaleko chodiť, len sbehli dolu vŕškom do Zápoleckej doliny k mlynárovi Lehotskému. Vodu pre statok nosiť sa tiež trápiť nemuseli, veď skoro okolo samého stavania tiekol im potok, — voda jako krištál čistá, bárs kedy si sa jej aj napiť mohol, — len si tam prihnali a napojili. Chovali i zo pár oviec, hlavne pre vlnu; každé dva roky, čo cez zimu napriadli, dali potom utkať a spraviť či na halienku, lebo na nohavice, lebo na kabáty.

Keď už v mládencov dorástli, vždy chodili jako zo škatulky, takí šumní. Tak jako tie stromy, ktoré v horách rastú, že sa hore za slniečkom berú, a bárs ich nik nepodopiera ani o koly neuvazuje, predsa rovné narastú, — tak aj oni narástli rovní aj bez telocviku školského, lebo v kopanickej škole, ktorú pilno navštevovali, tomuto remeslu ešte neučili. Áno, vyrástli rovní a silní, plecití, s krásne vyvinutou hruďou; ktorýkoľvek z nich bol by nejakého slabého meštiaka snadno na končiar Murtina, — vrchu, pod nímž jejich chalúpka stála, — vyniesol, a ani by sa pri tom veľmi nezadychčal.

Ondrej Murtin veľmi miloval tú jejich chalúpku; on na svete neznal nič krajšieho. Nie žeby nebol videl už domy veľké, poschoďové, — však často chodieval s dobytkom na jarmoky, — ale on by za nič svoju chalúpku s nimi nemenil. To si tam v tom meste tak stálo tesno vedľa seba: kameň pri kameni, a nič tí ľudia z okien nevideli, len blato na ulici. Neraz sa zdalo chlapcovi a potom i mládencovi, že on by sa tam zadusil, alebo že tí ľudia nemajú žiadnej slobody. Je pravda, mali oni v svojej chalúpke malé okienka, ale keď si sa nimi podíval, až ti srdce zaplesá nad tým pekným Božím svetom, ktorý si videl, či za jara, keď sady boly jako raj, či za leta, keď sa sladké ovocie len tak červeňalo na čerešňach a žĺkalo na hruškách, a či v jaseni, keď ostatnie stromy až sa tak lámaly pod ťarchou slív, jabĺk atď. V tom meste všetko si musel kúpiť, a oni tu jaký mali dostatok! Od jara až po zimu žili najviac len na ovocí, na mlieku a na hríboch, za ktorými nemuseli ďaleko chodiť. Mäso jedli, len keď si nejaké baranča zabili, alebo domáceho zajačka. Hydiny mali dosť, kým ešte matka žila, ale tú popredala do mesta, a kúpila čo bolo treba do domu.

Pavel Murtin nebol vždy so všetkým spokojný; on vždy rozmýšľal, že by bolo treba chalúpku zväčšiť. Často robil plány, obzeral druhé stavania; a už keď sa mali k dielu prichytiť, zastihla ich z čista-jasna nečakaná rana. Museli sa dostaviť oba k odvodu, veď boli dvojčatá, — a čo nik nemyslel: Pavla vzali za vojaka. Ešte keby boli oboch, — ale takto ich rozdeliť. Neraz si hovorili: „Jak nás za vojakov vezmú, aj tam spolu budeme, spolu to prenesieme a spolu sa všeličo naučíme.“ No vždy sa kojili nádejou, že ich ten los minie; aby len jeden išiel a druhý musel bez neho zostať, ani pomyšlenia nebolo. Čo vedeli páni od komisie, — ktorí sa Ondrejovi vysmiali, keď ich začal prosiť, prečo nechcú jeho za vojaka, keď Pavel ním byť musí, — čo tí páni vedeli, jako bolo obom mládencom; Pavlovi, že má bez Ondreja ísť a Ondrejovi, že musí sám zostať? Obom zatmel sa svet; a keby rozpustilá chasa okolo nich nebúrila, horko by sa rozplakali oba.

„Prečo som len za mali spadnul a ublížil si, bol bych dnes tiež vojakom!“ horekoval Ondrej; „alebo prečo aj Pavel nespadnul, boli by nás oboch nechali na pokoji.“

Veľmi zarmútení navracali sa potom domov.

„Neboj sa,“ hovorí Pavel, keď už tomu žiaľu trochu privykli, „ešte to môže aj dobre byť; keby nás boli oboch vzali, mohla by nám chalupa celkom zpustnúť; bárs by sme si aj želiara pustili, ten by nám to tak neopatril; takto ty opatríš. A ja čo sa tam naučím, to jako by si aj ty vedel; až dá Pán Bôh, že prídem, budeme zase tak žiť, áno ešte lepšie, jako prv.“

„Ba,“ potešil sa Ondrej, „ja za tie tri roky všetko pomaly porobím, čo sme spolu spraviť mali.“

„Toľko neporobíš, to by ti mnoho bolo,“ rozvažoval Pavel; „a sám tu byť nemôžeš: Myslel som, aby si si k sebe vzal tetičku Zvarovú, tá chudera aj tak nemajú z čoho žiť, keď nebohý strýc všetko premrhal, a teraz im i druhý muž umrel.“

„To máš pravdu, však to sú dobrá žena; a dieťa majú len to jedno po strýcovi. Nuž poručeno Bohu, keď už ináč neni, musíme sa opatrovať, ty tam, a ja tu, jako vieme.“

Potešili sa bratia. A keď ešte Pavel hneď ísť nemusel, zdalo sa im to potom len ako zlý sen.

*

Ach, ale týždeň za týždňom utiekol a sen stal sa skutočnosťou.

Bolo Ondrejovi, — keď brata vystrájal a keď spolu bez slova pred chalúpkou zastali a on sa mu do bľadej, veľmi bľadej tváre podíval, — ach bolo, jako by si ho za živa do hrobu vystrájal. Zdalo sa mu, že to jejich pekné šťastie bratské v tejto chvíli umiera. Chytil brata kol krku a zaplakal tiež; i jemu bolo, jako by sa už nikdy viacej nemal vrátiť.

Kto zná, jak dlho by plakali, keby ich ľudia, ktorí od Pavla prišli sa odobrať, nezmýlili.

Vyprevadil Ondrej brata až na železnicu, ďalej s ním už nemohol; ale potešoval sa: „Veď tam ide koľko mládencov, ktorí tiež tak sú na tom jako Pavel; však sa on s nimi rozveselí.“ Na seba nepomýšľal.

Stavil sa hneď pre tetičku Zvarovú a pomohol im tých nie mnoho vecí odniesť; pre ostatné mali prísť s vozom. Bolo mu milé, že sa do chalúpky sám nevráti. Žehnala Zvarová netak synovca, že ju k sebe berie. Vydala sa bola jako vdova tiež za vdovca. Muž umrel, a deti po nebohej jeho žene aj macoche a zvlášte jej dievčaťu z prvého manželstva veľmi zle robili. Vydýchla si malá Ilenka Zvarová, — ktorá na svojich 14 rokov veľmi bola zaostala, — keď chalupu otčimovu opúšťali, jako vtáča na svobodu pustené.

Bolo to bľadé, útle dieťa, ktorému z chudej, opadlej tváričky, dve veľké, modré oči smutno a placho pozeraly v svet. Videl si na dieťati, že už mnoho zažilo zlého; matke, keď naň pozrela, vždy žiaľ srdce stisnul, veď musela si vytýkať, že ona bola príčinou, ona svoje dieťa nerozváženým druhým vydajom do nešťastia uviedla. Ach, teraz boly z neho obe von…

Keď udomácnily sa v dome pod Murtinom, behávalo dievčatko za dobrým bratrancom, — ktorý ho ani nebil, ani nehrešil — jako taký psík, keď ho vyhladoveného milosrdný človek privinul. Dosť dlho to trvalo, než sa na tú krásnu svobodu a na to nenadále, veľké šťastie duša dieťaťa privykla. No, tá zmena povetria a spôsobu života zrovna tak pôsobila na zaostalú, útlu kvetinku, jako keď bylinu v pivnici zabudnutú na výslnie presadíš — ó, jak rýchlo ona to, čo zameškala dohoní. I dievčatko dalo sa rásť, sosilnievať; líčka sa vyplnily, zružovely. Keď nebolo sa čoho báť, ztratily oči svoj plachý výraz; malé ústka obletoval úsmev, uprostred spevu vtáčieho začaly i ony si spievať. Dievčinka i matke i bratrancovi výtečne šla k rukám, a jej pekné, vďačné šťastie plnilo chalúpku zásvitom svetla.

„Ba, tetičko,“ hovorieval Ondrej, „ani som len nevedel, jako to prežijem, keď bez Pavla zostanem; zdalo sa mi, že deň bude mi jako rok; a hľa, už čo chvíľa rok minie a jako mi to Pán Bôh pomohol.“

„To preto, syn môj, keď si nám tak dobre učinil,“ vzdychla vďačná žena.

Veľkú radosť pôsobily vždy v chalúpke listy Pavlove. Z počiatku boly to len pozdravy, a písal, jako je mu smutno za domom; no potom písal Pavel kamdiaľ viac, a Ondrej ho velice obdivoval, jako on to tak môže sostaviť, veď to jako by si v knižke čítal. Mimovoľne aj on písaval mu dopodrobna, jako žijú, čo robia atď.

„Uvidíte, tetičko,“ hovorieval, „náš Pavel sa tam mnoho naučí, a bude to ešte dobre, že ísť musel.“

On sám hneď v prvú zimu začal Ilenku preúčať v čítaní i v písaní, bola i v tom zaostalá; a oba Murtinovci zase bývali v škole prvými žiakmi. Poneváč rozoberal s ňou to, čo sa sám kedysi v škole učil, jemu to znovu a lepšie v pamäti utkvievalo.

Zvarová mala po otcovi Bibliu, v tej teraz spolu čítavali a neraz nad nejednou vecou tam sa divili. Boly to tam pekné, ale aj strašné historie.

Tešili, sa keď prišli do kostola, (a bárs mali dobré dve hodiny cesty chodievali v lete dosť často), nuž tešili sa, že pán farár nejaký text čítali, ktorý si oni v tej svatej Knihe prv boli našli. Rozumeť však nerozumeli ani to, čo bolo kázané, ani to, čo čítali. No veď to snáď nik z poslucháčov ostatných nerozumel a preto aj tak bolo ľuďom dobre na svete, a po smrti sám Pán Bôh vie, čo s nimi bude.

Oni tu pod Murtinom boli poriadní a statoční ľudia: žiadon človek nemohol na nich žalovať, ani chybu nájsť. Modlievali sa modlitby z pamäti naučené, i z knižky spievali si piesne chrámové. Chodili tri-štyri razy do roka k spovedi. Cítili sa v týchto dňoch vždy stiesnení, a boli radi, keď sa táto kresťanská povinnosť odbavila. Pritom si mysleli, tak jako aj ostatní susedia, že učinili dač veľmi dobrého a Bohu milého, začo raz snáď prídu do neba.

A čo robil Pavel? Ach, nuž snášal všetky tie trampoty, ktoré so sebou prináša ten vojanský stav. Neraz si pripadal jako väzeň; neraz závidel tým vojanským koníkom; ó, jako boly tieto opatrované! A medzitým, čo si dôstojníci tie pekné zvieratká hladkali a pekné mená im dávali, — pre vojaka nebola tá najšpatnejšia nádavka dosť špatná, aby sa mu jej od nich za podiel nedostalo, a to či bol vinný, lebo nie.

V horskej svobode a samote vyrastlý mládenec trpel tým spoločným bývaním v kasárňach, tými tvrdými, prísnymi reguľami, tou cudzou rečou, ktorú musel sa učiť, tým často surovým, ľudskej hodnosti ho zbavujúcim zachádzaním, jakého sa mu za podiel dostalo, — zvlášte ale tým, že odtrhli ho od svojeti, vytrhli z rodnej pôdy a presádzali hneď sem, hneď tam, takže nikde nemohol koreňov zapustiť. Ach, on trpel veľa, viac, než by mohol povedať, viac, než mohol rozvážiť; trpela v ňom duša, duch, srdce i telo.

Počúval tu slová a reči, nad ktorými, z počiatku musel sa rdeť. Dakedy mal povinností nad silu a indy zase toľko času k záhalke. Nezvyklou, hlavne mäsitou stravou, zbujnievala jeho krv; a u prostred záhalky prichodily mu potom také myšlienky v tesných tých celách, kde v lete horúčosť na modzog siahala, ach, také myšlienky, že o nich tam pod Murtinom u prostred svobodnej, tvrdej práce ani tušenia nemal.

Myslel mládenec pozdejšie, že už privyká, že sa vpravuje, a nevedel, že len preto privykal, poneváč umieral. Tá celá, samorostlá, nepokazená, vnútorná bytnosť jeho umierala a z neho stával sa cele obecný, surový vojak.

No, bolo v ňom dač, čo tomuto umieraniu bránilo a toto dač hnalo ho, aby sa radšie učil všetkému, čo môže; veď sľúbil to Ondrejovi. Rok po roku sa míňal a on mal ešte vždy tú jednu túžbu; zpät, zpät za Ondrejom. Tak sa mu zdalo chvíľami, že tam bude on zase tým Pavlom, ktorým bol, keď z domu odchádzal, že s vojanským kabátom vyzlečie i tú cudziu osobu zo seba, jaká sa ho tu prichytila.

Pridali ho k vojanskej bande: ukázalo sa, že má v tej hudbe od Boha dary. Učil sa tak snadno, že mu iní závideli; a učitelia si ho chválili. Pritom napredoval, až i dostal všetky povýšenia, ktoré dostať môže obecný vojak.

V druhom roku bol za čas na hranici, potom v Bosne; a v treťom roku zdržoval sa vo veľmeste, kde mal možnosť, s inými navštevovať všetky verejné, vojsku prístupné miesta.

Dozvedel sa, že si môže za lacný peniaz knihy požičať; času mal dosť a prostriedky nechýbaly, tak si požičiaval a čítal. Svet začal sa mu otvárať a ukazovať v novom svetle. A keď mal toľko príležitosti videť, jako zachodilo sa so sedliackymi rekrúty a rezervisty, a že nik si sedliaka, a zvlášte slovenského, nevážil, tak prišiel k presvedčeniu, že dobre by bolo rúcho i spôsob života zmeniť.

„I ja chcem byť pánom,“ povedal si, „i Ondrej má sa ním stať; prečo museli by sme sa komu klaňať? Zveľadíme si naše hospodárstvo podľa toho spôsobu, jako som na iných miestach videl. Budeme si držať časopisy, knihy; áno, my budeme pánmi, jako ktorí iní; nesmie s nami každý jako so sprostými sedliakmi zametať.“

A začal si Pavel sporiť na panské šaty, čo mu tým snadnejšie padlo, poneváč k veľmi vysokému vojanskému pánovi dostal sa do služby a zostal u neho i niekoľko mesiacov vyše času vojanského.

„Keď budem mať panské šaty, musím sa učiť i tak chodiť a hovoriť, jako páni,“ dumal ďalej a učil sa napodobňovať svojho dôstojníka. Boli asi jednak veľkí, jednak štíhli; za krátky čas znal Pavel tak sa ukloniť, tak si sadnúť, tak si cigaru zapáliť, tak pokročiť, takými slovami vraveť, jako jeho pán; a súc sám so sebou veľmi spokojný, očakával návrat svoj pod Murtin.

„Jako oni tam budú na mňa hľadeť!“ myslel s pýchou. „Neprajem si, aby mňa kto viac nazval: „Paľo Murtinov!“