Za presvedčenie

Keďže u nás všeobecnou je domnienka, akoby práve kresťanstvo nedalo sa spojiť s láskou k svojeti a národu, pokúsila som sa v tejto rozprávke ukázať, ako a čo cítime my, dietky Božie, ktorým Kristus ide nadovšetko. Predostrela som naše túžby i naše nádeje do budúcnosti ohľadom toho národa, ktorému náležíme, ktorý milujeme a ktorého krivdy a bolesti sú našimi krivdami a bolesťami.

Je síce pravda, že novozákonný ľud Boží vo všetkých národoch tvorí organický celok, majúc za hlavu Krista, a že Otec náš je v nebesiach, i naša otčina nad horami tejto zeme. I to je pravda, že duchovné sbratanie je užším zväzkom, než spojenie krvi; napriek tomu naše modlitby, snahy a práce v prvom rade patria vždy tomu ľudu a tej krajine, z ktorej sme pošli, a tak všetko záleží i nám na tom, aby nášmu milovanému národu natrvalo sa pomohlo. Najvyššie zlo, hubiace všetky národy, a najťažšie otroctvo zaviera sa v slove: hriech. Zdroj časnej i večnej slobody spočíva v jedinom mene: JEŽIŠ. A tak my spásu a pomoc pre drahý náš národ slovenský čakáme a vidíme jedine v osobnom spojení s Kristom, ktorý právom povedal a neodvolal: „Daná je mi všetka moc na nebi aj na zemi.“

Mojou túžbou je, aby mnohí peknoduchí slovenskí synovia a dcéry vybrali sa spolu s nami z Mezopotámie do Kanaánu; tak príde sloboda i spása aj zotročeným, pošliapaným Slovákom.

Kristína Royová, Stará Turá v roku 1912