ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V nádhernej letnej palote,^[1] ktorej mramorové stĺpy poťahovala bujná zeleň, kde podlahu pokrývali pestrofarebné pokrovce^[2] a miesto stropu klenula sa kupola — samá ozdoba a lesk — v tejto palote na mäkkých poduškách sedel za podvečera mladý muž. Opieral lakeť o nízke zábradlie, hlavu o dlaň; slniečko hralo si s nepokrytými vlasmi jeho — snáď sa mu páčil. Nie div: postava nádherne urastená v skvostnej rovnošate vysokého dôstojníka, tvár vznešená, držanie panské, ako pri ľuďoch, ktorí mnoho zvykli rozkazovať.

Vojaci a sluhovia, prechádzajúci okolo letnej paloty, úctive a s láskou pozerali hore k ctenému pánovi. Veď bol on miláčikom kráľovým, hrdinom, víťazom, ktorý vyhral ťažkú bitvu a tak oslobodil svoj národ; a tento národ zasypal ho teraz cťou a vďakou. Meno vojvodcu Námana Sýrskeho v chalúpkach i v palácoch s rovnakou úctou a láskou vyslovovali každé rty. Áno, šťastný a vznešený to muž!

Ach, a predsa, keď tak tu teraz sedel a odpočíval po dennej práci, videl si na krásnej jeho tvári odblesk zúfalého zármutku, pre ktorý niet na svete potešenia. Ľudia hľadeli na slávnu jeho minulosť, on ale díval sa do strašnej budúcnosti. On znal, že to všetko čo má, v krátkom čase stratí a že sláva tohoto sveta nemôže ho vyprostiť z hrozného súženia i bolesti, aké mu nastávali a ktoré museli zakončiť biednym zahynutím.

Ticho roztvorili sa dvere; v nich na okamih zastala utešená mladá pani. Rúcho z bieleho hodvábu, bohatá ozdoba perlová vo vlasoch, na hrdle i na ramenách zvyšovali ešte ľúbeznú, nežnú jej krásu. Pekná bola ako kvet, pekná s tým výrazom smútku, s tou slzou v čiernom oku. Ten smútok, tá slza patrili mužovi, na ktorého hľadela a ku ktorému teraz zamierila. Pokľaknúc nežne pritúlila sa k jeho mužnej hrudi.

Koho nepotešil by takýto nežný prejav lásky? Potešil jeho, no iba na okamih a rameno, ktoré len pred chvíľou mladú paniu objalo, odstrčilo ju od seba.

„Náman!“ zaúpela bolestne.

Zakryl si rukou oči, aby nevidel jej zármutok. „Ó, koľkokrát ti tú strašnú pravdu mám opakovať, že som malomocný? Ujdi z otravujúcej blízkosti mojej; prečo uvodíš ma znovu a znovu v hrozné pokušenie? Či ešte vždy neznáš, akú ukrutnú bolesť srdcu môjmu pôsobíš, keď nesmiem privinúť k sebe teba, svoj poklad najdrahší?!“

„Prečo by si nesmel?“ zaplakala. „Ja sa ťa nebojím; keď všetci opustia, ja s tebou zostanem; ak sa nakazím, zhynieme spolu.“

Vášnivo úzkostne ovinula mu roky okolo šije, zľúbala mu čelo, líce i rty. Zavrel oči, nebránil sa; ach, veď tak strašne bolo myslieť, že i ju musí utratiť. Dnes ešte pokrývali len drobné, biele vriedky telo nášho hrdinu. Ešte smel medzi ľuďmi chodiť, veliť, jedno povetrie s nimi dýchať, no snáď už zajtra otvoria sa rany a on musí preč na púšť; utratí razom česť, hodnosť, domov i ženu. Telo jeho pokryjú bolesť pôsobiac rana za ranou; mäso opadá, odhnije; nik nebude ho liečiť ani ošetrovať, nik nepoteší, bo každý sa naďaleko vyhne; aby ani dychom o neho nezavadil. Ó, prečo nezomrel — jedovatým šípom postrelený — vtedy hrdinne na bojisku? So slávou vložili by ho boli do hrobu hrdinov. Takto ani po smrti nik nebude vedieť, kde biedny svoj život dokonal slávny dakedy Náman Sýrsky.

Kde jestvovala žalosť podobná tejto jeho žalosti? I tá, ktorá mu bola potešením očí a radosťou srdca, zvyšovala teraz jeho bolesť. Veď či mohol dopustiť, aby utešená kvetina hnila jeho vinou za živa? Či mohol počúvať bolestné jej stonanie? Nie, nikdy! Znal ju dobre, že úmysel svoj uskutoční a že — až jeho ľudia zo stredu svojho vyobcujú — nedá sa od neho za žiadnu cenu odtrhnúť. A to musel prekaziť.

Premohol teda mužne svoje zúfalstvo, rozjasnil tvár, privinul ju k sebe, utíšil, upokojil aspoň pre dnes. Bol čas večerať; ona pospiešila dať rozkazy a on stál pri zábradlí s ramenami skríženými, bojujúc tú najťažšiu bitvu sám so sebou.

Konečne bol hotový. Umienil si, že požiada kráľa, aby ho s dajakým posolstvom poslal preč; keď dostane rozkaz, porobí si poriadky po dome a odíde, aby sa už nikdy viac nevrátil; skryje sa čím skôr i s bolesťou svojou pred zrakmi národa i milujúcej ženy, skryje navždy. V srdci i v duši mužovej bola tma, tmavšia než vonku, kde nad svetom už bolo zapadlo slnko a hneď nastala noc. Úbohý muž neznal Boha, ktorý by teraz s ním šiel. On nemal nádeje za hrobom, ničoho nevedel o večnosti; myseľ jeho siahala len po ten okamih, keď on, dnes ešte taký bohatý, nadaný, mocný, dakde ako biedna kostra padne a vydá posledný svoj bolestný výkrik, ktorým skončí všetko, všetko, všetko…

Pri svojom hroznom boji mal len jediného svedka; utešené nedospelé ešte dievčatko. Malá otrokyňa panina, ktorá prišla ho volať k večeri; upierala chvíľu súcitne zrak na tvár dobrého pána a hľadela za ním, ešte i keď von k večeri odišiel. Bol jej dobrým pánom. Raz, keď Sýrčania vtrhli do zeme kananejskej a ona upadla do ich rúk ako korisť, on ju kúpil a doviezol svojej žene. Bola v cudzine, ďaleko od zeme otcov, vzdialená od chrámu Božieho; ale v srdci jej nehasnúcim plameňom horelo svetlo viery v živého Boha. Vedela, ako veľmi trápi sa jej dobrá pani nad malomocným mužom; videla, že i pána to trápi. Vedela, že radili sa lekárov i obetovali obete bohom, ktorí — ako znala — nemohli im pomôcť. Znala, že tam doma, v sladkej domovine žil muž, plný Ducha Božieho; muž ktorý súc prorokom Božím, mohol by uzdraviť i malomocného, lebo Hospodin dal by mu k tomu sily. Hospodin by to učinil, a tak dokázal, že On je ten jediný živý Boh.

A tak v ten večer, keď pani zostala samotná, sadla si k jej nohám a začala jej plamennými, presvedčivými slovami rozprávať o Božom prorokovi v Samárii, ktorý by istotne jej milovaného pána uzdravil, keby sa tento len k nemu dostal.

Pre Námanovu ženu nebolo nikde pomoci; ani ľudia ani bohovia ju nemali. Ó, kto by pochyboval, že kŕčovito chopila sa iskričky nádeje, prinesenej malou otrokyňou. Stratiť nemala už čo; a ak dieťa vravelo pravdu, a keby ten prorok uzdravil, keby ten Hospodin bol tak mocným Bohom — ó, vtedy ona muža svojho zachráni.

Prišla noc. Možno si predstaviť, ako prehovárala a prosila, kým konečne premohla muža a on zvolil. Ráno v neobyčajnú hodinu zastal pred kráľom, predostrel mu dôverne celú svoju biedu, i to, že ešte chce tento pokus učiniť, a ak sa nezdarí, tak musí dobrovoľne a navždy hodnosť svoju opustiť. Osmutnel kráľ i dvoranstvo jeho; bo kedy radi prepúšťali ľudia hrdinu, na ktorého sa vo vojne mohli spoľahnúť? Uchopil sa kráľ tej slabučkej iskričky nádeje, zobudenej malým dievčaťom. Znal on o veľkých skutkoch Hospodinových a nepochyboval, že i tuto mohol by sa osláviť. Vystrojil miláčika svojho slávne; dal mu sprievod, napísal list kráľovi Izraelskému do Samárie, poslal mu dary, no i rozkaz: „Uzdrav mi Námana ihneď, ako tento list dostaneš!“

Nemyslíte, že ten kráľ napísal nezmysel? Však tá otrokyňa rozprávala o prorokovi a nie o izraelskom kráľovi, že by jej pána mohol uzdraviť. Sýrsky kráľ si myslel: Uzdraviť ho môže Hospodin; ak kráľ izraelský v tohto Boha verí, tak sa to i skrze neho môže stať.

Cestou zrodila sa v srdci Námanovom túžba po zdraví, po živote. Ach, byť prostým tohto malomocenstva! On začal veriť. No aké sklamanie! Pri kráľovskom dvore boli síce veľmi slávnostne uvítaní, zvláštne on, s úctou, aká prislúchala takému hrdinovi; ale keď kráľ prečítal list jeho panovníka, zdesil sa veľmi. „Či som ja azda Boh, aby som mohol usmrtiť alebo obživiť?“ Nádeje Námanove zhasli. Ani Hospodin nemôže pomôcť; ani v zemi kanaánskej niet lekárstva!

Vtom dal sa ohlásiť prorokov posol; prichádza s posolstvom Božím. Rozpomenul sa Náman, že nie ku kráľovi izraelskému, ale ku prorokovi Božiemu posiela ho malé dievčatko; a tak vzchopil sa i so svojím sprievodom; rýchlo ta, kde je pomoc!

Náman už veril, že môže byť uzdravený. Predstavil si, ako vyjde mu ten vzácny muž v ústrety, ako položí ruku na boľavé miesto, vzývať bude meno svojho Boha, a tak ho uzdraví.

Prišli až po dom proroka Elizea. Náman zišiel z voza a stál pri dverách, dôverivo očakávajúc, kým muž Boží mu vyjde v ústrety. Dvere sa otvorili, vyšiel — nie Elizeus, ale len posol od neho poslaný s odkazom: „Odkazuje ti prorok Elizeus, aby si išiel k Jordánu a umyl sa tam sedemkrát a uzdravené bude tvoje telo“.

Do bledej tváre Námanovej vstúpili ruže hnevu a pokorenia. Kto to vídal takto s ním zaobchodiť! Nemal ten prorok ani toľko zdvorilosti, aby mu to bol prišiel sám povedať? A vraj do Jordánu sa má ísť okúpať; ako čoby Abáná a Parpar, rieky damašské, nemali lepšie vody než Jordán!

Rozkázal obrátiť a odchádzal s veľkým hnevom. No tu dali sa služobníci do prosenia: „Vidíš, akúkoľvek veľkú vec by ti ten prorok bol kázal, musel by si ju vyplniť; keď chceš byť uzdravený, tak poď k Jordánu! Nevieš, či nie je to skutočne dobre; keď nepôjdeš, odmietneš snáď jedinú pomoc! Ó, poď, sprobuj!“

Ach, uchopil sa ešte raz nádeje a šiel. Vyplnil prorokov rozkaz, ponoril sa sedemkrát a — kto opíše nevýslovnú jeho radosť — ucítil, že je zdravý, a videl, že je zdravý. Malomocenstvo sa stratilo, nový život koloval jeho žilami! Čo nemohli učiniť vody damašské, učinila voda jordánska. Čo nemohli dokázať bohovia sýrski, pretože boli mŕtvi, to dokázal živý Boh, Hospodin a nepotreboval na to žiadneho človeka ako prostredníka.

Už vedel Náman, prečo mu Elizeus nevyšiel v ústrety, v ktorého on nádej skladal; vedel a poznal, že nie Elizeus, ale Hospodin lieči a uzdravuje i obživuje. Plný pokornej radosti navrátil sa k Elizeovi, do jeho domu vošiel a verejne pred celým sprievodom a všetkými tam prítomnými prorockými učeníkmi učinil vyznanie: „Poznal som, že niet Boha na celej zemi, jedine v Izraeli!“ a prosil, aby vzal Elizeus dary od neho. Srdečne boli ponúknuté, ale Elizeus nevzal. On Námana neuzdravil, a tak ani odmeny za to nechcel. Všetkým pohanským kňazom sa platilo; všetky modly museli mať zaplatené; Náman mal vedieť, že u Hospodina spasenie je zadarmo, že od Boha živého ničoho biedny človek kúpiť nemôže. Posledná pýcha vznešeného Námana bola týmto zlomená: poznal, že on nemôže obdarovať, a začal prosiť aspoň zeme z Kanaána na dve mulice, aby mohol doma postaviť oltár Hospodinovi a slúžiť a obetovať len Jemu. Pri tom, pravda, napadlo mu, že je kráľovým najbližším služobníkom a že kráľ, keď sa pôjde klaňať modle Rimmón, on ho musí podopierať a pritom chtiac či nechtiac sa skloniť. Vyznal i toto pred prorokom a prosil, aby mu bolo odpustené, že sa v tejto veci zaprieť nemôže.

„Choď v pokoji,“ hovorí mu Elizeus, „Hospodin nežiada od človeka viac, než tento môže.“

Tak odišiel Náman Sýrsky zdravý, šťastný. Pred ním ležal život, práca, šťastie: smel k srdcu privinúť milovanú ženu. A čo viac: pred ním ležal život s Bohom, lebo veď našiel živého Boha, ktorý keď mu zdravie dal, mohol mu ho i udržať. Poznal i život večný, ktorý smrťou nekončí. Z letnej paloty, kde predtým zúfalé vzdychy zaznievali, nieslo sa radostne: „Dobroreč, duša moja, Hospodinu a celé moje vnútro Jeho svätému menu! Dobroreč, duša moja, Hospodinu a nezabúdaj na žiadne Jeho dobrodenia! On odpúšťa ti všetky tvoje viny. On uzdravuje všetky tvoje nemoci, život ti vykupuje z hrobu, venčí ťa milosťou a milosrdenstvom! Dobroreč, duša moja, Hospodinu.!“ (Žalm 103, 1 — 4)

Pozrime sa na túto udalosť, ktorú si každý v Biblii môže prečítať v 2. knihe Kráľovskej, kapitole 5. Vidíme v nej to nepochopiteľné riadenie Božie. Náman, neznal Hospodina, ale Hospodin znal Námana. Náman, vo veľkom nešťastí neprosil pomoc od živého Boha, a živý Boh poslal mu do domu malú posolkyňu, ktorú si on nevšímal. Náman nevedel, že sa ho prichytá choroba tá najstrašnejšia; Hospodin vedel, a snáď ešte keď bol Náman zdravý, dopustil mu kúpiť veriacu devušku Izraelskú. Úbohá devuška zaiste veľmi plakala a želela, že musí byť pohanskou otrokyňou, a nevedela, že ju tam posiela sám Hospodin, v ktorého verila a dúfala, aby zachránila veľkého a slávneho muža. Náman, keď už všetko sproboval, konečne hľadal pomoc u proroka Božieho a tak u Hospodina, a Hospodin túžobne čakal ten okamih, aby mohol Námana telesne i duševne uzdraviť a sa mu zjaviť.

Táto história je obrazom celého ľudského pokolenia. „Kristus umrel za nás, keď sme boli ešte hriešni“ (Rim. 5, 8). Boh ťa miloval dávno, prv, než si sa ty narodil. Ó, a ako ťa miloval! Tak, že ti Syna svojho jediného dal, bárs snáď ešte dnes väzíš v malomocenstve hroznejšom, než to Námanovo. Malomocenstvo toto začína v srdci a menuje sa hriech. Akého mena je ten tvoj hriech, čitateľu a čitateľka, ja neznám; ale ty znáš, a Boh zná, bo On videl a počul všetko od kolísky až po dnes.

V tom šírošírom svete niet lekárstva proti tomuto malomocenstvu; putuj, kam chceš; raď sa, koho chceš. Odpustenie hriechov a vyslobodenie z nich nedá ti žiadna cirkev, žiaden kňaz. Žiadna rieka neuhasí užierajúci nepokoj duše sputnanej hriechom.

Malomocný človek nemohol svoju nemoc od seba odhodiť. Keď by bol uťal ruku malomocnú, hnila noha; dokiaľ ho kúsok bolo, hnil ďalej, lebo tá choroba bola v ňom. Tak i hriech: zanecháš jeden, narastie druhý.

Chcel by si, chcel by si už ináč žiť: ale minulosť, minulosť! Utápaš červa, ktorý neumiera: vo víne, v tanci, v rozkoši peknej i špatnej. Navštevuješ divadlá a hráš snáď sám divadlá; čítaš mnoho a mnoho. Omámiš sa na chvíľu, ale opojenie akéhokoľvek druhu nesie za sebou vytriezvenie; a červ hlodá len ďalej — a to bolí.

Utečieš ta, kde ťa ľudia neznajú. Začneš statočne žiť, ale pokoja ani tam niet; lebo malomocný zostane takým, i keď na koniec sveta utečie, a hriešnik zostáva hriešnikom, keby i z chatrče na prestol a z prestolu do koliby vstúpil. Malomocného všade čaká hynutie a strašná smrť; o hriešnikovi na každom kroku platí: „Osoba, ktorá hreší, zomrie!“ (Ez 18, 4); „uložené je ľuďom raz umrieť a potom príde súd.“ (Žid 9, 27.) Malomocný šíri všade nákazu; hriešnik podobne svojím vplyvom šíri hriech, otravuje prostredie vôkol seba.

Ó, Námanovia tohto sveta, obojeho pohlavia, kedy dáte sa očistiť, uzdraviť?! Či chcete tak, ako ste, prísť medzi nebešťanov? Ó, to nemožno! „A nevojde doňho nič nečistého ani kto pácha ohavnosť a lož“ (Zj. 21, 27), teda ani vy.

Telo Námana Sýrskeho, keď vyšiel z Jordánu, bolo ako telo novorodeného dieťaťa. On sa znovu zrodil k životu. „Ak sa niekto nenarodí znova, nemôže uzrieť kráľovstvo Božie“ (J 3, 3b). Náman bol dobrý muž, výtečný pán, hrdinský vojak, vznešený kráľovský radca, štátnik, pritom obranca svojej vlasti, teda dobrý sýrsky národovec; a čo mu to všetko pomohlo? On bol malomocný, a tak prepadal strašnej smrti; a nech neposlúchne hlas Boží prikazujúci mu ústami proroka a neponorí sa do Jordánu, tak so všetkými jeho dobrými vlastnosťami vytvoria ho ľudia zo svojho prostredia.

Ani tebe to nič nepomôže, že si snáď dobrým národovcom a národovkyňou, že zaujímaš vynikajúce miesto v rodine, v cirkvi alebo vo svete, že si dobrým mužom, ženou, otcom, matkou, synom, dcérou. Ak sa nenarodíš znova, ak nebude tvoje malomocenstvo hriechu z teba zmyté, tak ťa vytvoria z Božej rodiny, a kráľovstvo Božie na veky neuzrieš.

Je len jedna vzácna rieka na obmytie hriechu a nečistoty; tá vytiekla zo skaly, ktorou je Kristus, tam na Golgote, keď srdce Syna Božieho, preklané za tvoje hriechy, vydalo vodu a krv. Kto v tomto prameni srdce svoje zmyje, ten je čistý, uzdravený navždy.

Pán Ježiš môže nielen hriechy odpustiť a od nich oslobodiť, ale i zachovať toho, kto uverí, príde k Nemu a dá si Ním darovať nový život. Náman bol v tom okamihu čistý a uzdravený, len čo uveril, išiel k Jordánu, poslúchol, ponoril sa. I vy môžete byť čistí, i vy môžete ozdravieť dokonale a navždy. Ó, by neplatilo o vás dakedy to žalostné Spasiteľovo: „Koľko ráz som chcel zhromaždiť tvoje dietky, ako si sliepka zhromažďuje kuriatka pod krídla, a nechceli ste. Aj hľa, zanecháva sa vám dom váš pustý“ (Mt 23, 37b).

Keď malomocného vyhnali na púšť, spustol jeho dom; a keď teba zaženie raz Boh, ktorého lásku si šliapal, ktorého pozvaním si pohŕdal, spred obličaja svojho, aj dom tvoj spustne naveky. Ó, poďte k Pánovi Ježišovi, dokiaľ nie je pozde!

(1899)