ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ej, také sú tie naše hory slovenské, že keď sa po nich pustíš chodiť, zdá sa ti, že im ani konca ani kraja nenájdeš. Prejdeš jeden vrch, za ním hlboká dolina a zase vrch a zase dolina a tak sprava i zľava, a to radom. A ak cesty a chodníky neznáš, ani sa dovnútra nepúšťaj, lebo hovoria ľudia — či je pravda alebo nie, ja neviem, len čo od malička počúvam — že všetky cesty vedú do Ríma; ale to ti môžem povedať, že koľkokoľvek je ciest v našich horách, každá len dovnútra vedie, ale ani jedna von, ak sa len naspäť neobrátiš.

A tak vám je v tých horách pekne, ani neznáš, na čom oči nechať. Každý strom tak si vám stojí popri jarku a každý kríček, že by si si ho inde ani predstaviť nemohol. Pekne všetko na svojom mieste. Tie veľké niesli sa hore za slnkom, rozložili široké koruny, akoby tie menšie pred víchrami chceli chrániť. A dobre je v tých našich horách. Ak chceš byť sám, môžeš aj hodiny ísť a nestretneš človeka, ktorý by ti dal zlé slovo, škaredý pohľad, a nad hlavou, keď vetrík konáre a koruny pohybe, tak tie stromy hrajú a pri nohách potôčiky spievajú. V dolinách až sa tak ozýva spevom vtáčatiek, bzučaním včiel, čmeliakov a iného okrídleného drobizgu. Chceš si odpočinúť? Hľa, aké postele, vystlané machovými poduškami! Ach, áno, také sú tie naše hory tam, kde ich ľudia ešte nemilosrdno nepreriedili, ako pekná tajomná povesť. Keby ľudia rozumeli, čo by im ony vedeli rozprávať, všetky svoje práce by nechali a tak by tú ich rozprávku počúvali. Nuž i ja vám chcem aspoň niečo z toho povedať, čo mne ony rozprávali, keď som sa ešte mohla nimi prechodiť.

Rozprávali mi raz o babičke Mikulovej a jej deťoch.

Bývala ona vraj od svojho štrnásteho roku pod Plešivcom, neďaleko rúbaniska v poslednej chalúpke Lazovských kopaníc. Už vyše sto rokov stála chalúpka na tom mieste, kde ju bol postavil starý Matej Mikula pre svojho najstaršieho syna, aby mu, keď ho spravili hájnikom, bolo blízko do hôr. Je pravda, že od východu na západ tiahli sa vtedy nepriehľadné rady starých, pevných stromov, ako také veľké vojsko, ktoré, keď prišla babička Mikulová pod Plešivec, ako vojsko vo vojne popadali a povstala slnkom ožiarená seč až po samé Šiance. Dnes, keď vlasy babičkine podobali sa tomu snehu, ktorý dakedy aj cez srpeň^[1] v úbočinách a jarkoch tu ležal, stála na rúbanisku po kuse mladá štíhla hora a zase divoké kry červených i čiernych malín, lúčinky, za leta posiate jahodami a bohatosťou kvetov, ktorým, ako sám Syn Boží povedal, ani Šalamún sa nevyrovnal.

Nuž, tá chalúpka Mikulovie tak si tam cez všetky tie roky stála, akoby to už na veky tak malo zostať, tá stará rozkonárená nahnutá hruška a tá machom hrubo porastená, až temer o breh opretá strecha, podopretá už dávno starými stĺpmi pri dverách. Z chalúpky hľadeli do hôr dve malé okienka ako také staré oči, ktoré už mnoho nevidia.

Pred chalúpkou stála zafarbená lavička. Dobré to muselo byť drevo; sedávala na nej babička kedysi ako mladá, pekná žena a na lone hrali sa jej sprvu milované deti, potom už i vnúčatká. — Ach, bývalo kedysi okolo chalúpky, ba i v nej netak živo. Neraz ľudia, keď prišli po práci za hájnikom — dedilo sa hájnictvo u Mikulov z otca na syna — neraz si hovorili: „Ľudia, kam sa toľkí popracete? Však sa tam vnútri ani narovnať nemôžete!“

No oni sa popratali, priam ako tie kuriatka, keď ich aj dvadsať bude, pod kvočkine krídla. A takí vám vyrástli v tej chalúpke šuhajci, ako pierko rozmarínové a dievčatá ako horské ľalie. Len sa tak mládenci a dievky o ne trhali. A neviem, čo to bolo, čo nie, každý Mikula dostal peknú ženu. Aj babička bola veru pekná. Však okrem tej krásy iné s ňou aj tak Mikula nedostal; ale on do smrti nebanoval. Vedel, že mu ľudia netak môžu závidieť; bola len jedna Betuška Mikulová. Nuž, bývalo tu veselo, bývalo, ale čo by sa na svete nepominulo? Rozišli sa deti, kam ktoré, dcéry za mužmi, synovia po remeslách a už sa nikto domov nevrátil. Odniesli a odviezli raz starého hájnika Mikulu do dediny. Veľký sprievod ho vyprevádzal, ale nedovezú ho už nikdy babičke naspäť; zostala sama.

Prišla potom medzi ľudí taká choroba, aká predtým nebývala; ťahala každého preč od jeho milých; nakoniec i najmladšiu dcéru Mikulovej Aničku aj s mužom, a že mali viacej detí, nechali babičke to najslabšie, aby sa mala čím potešovať. Nuž tak si babička vnúčatko vychovávala, až jej už dnes bolo na dobrej pomoci a netak k potešeniu.

Nemohla ho do školy posielať štyri hodiny ďaleko, no tak si ho učila sama čítať a písať. Bola babička z dediny, otca mala múdreho; dal si ju vyučiť v písme; aj pri deťoch, aj pri vnukoch dobre sa jej to zišlo, obzvlášť pri malej Zuzanke. Dieťa bolo slabé, neskoro sa učilo chodiť, aj až do desiateho roku skoro v chôdzi ustalo; nebolo by mohlo ísť kus cesty a potom hodiny sedieť. A babička nemala preň dosť na obuv a na šaty. Nuž tak, keď bolo Zuzanke dvanásť rokov, vystrojila ju babička k svojej neteri do dediny; tam cez jednu zimu chodila do školy a na vynaučovanie a po konfirmácii^[2] vrátila sa naspäť k svojej babičke. Netak jej za ten čas chýbala. Za mladi vedela babička pekne vyšívať; ale tu sa ukázalo, že niekedy býva, že žiačka prevýšila učiteľku. Napodiv to dieťa vyšívalo, akoby si ihlou maľoval. Aj priasť vedela; napriadla čo jak tenkú nitôčku; a každú v hore zelinu poznala, len mu ju babička raz pomenovala. Dobre sa teraz babička s vnučkou opatrovali.

Zuzanka vyšívala, babička si opatrovala tri ovečky, kozičku, kŕdeľ sliepočiek, ba aj káčatká, však mali potok blízko. Hora im vždy čo-to darovala: zeliny, korienky, ktoré babička sušila a ženy si ich od nej, ktorá za múku, ktorá za strovu^[3] zamieňali; jahody, maliny, hríby skoré i neskoré, ale všeličo. Malý sádok okolo chalúpky, veľmi dobre proti vetru chránený, každý rok zarodil, takže mávali Mikulovci na celú zimu čerstvého i sušeného ovocia. Vlani, keď inde ovocia nebolo, aj sa cele zaobuli a zaodiali z toho, čo za hrušky a jablká dostali.

Babička, keď mala času, už len pomaly priadla; chcela si vnučke nachystať, aby táto nezostala bez plátna, až raz ona oči zavrie. Aj pekné dve podušky jej už prichystala. Keď tak spolu v zime alebo aj v lete vonku sedeli, rada babička rozprávala vnučke o svojej mladosti a o tom, ako tu spolu s jej deduškom v láske a svornosti žili. Neraz, keď chcela vnučku pochváliť, povedala jej: „Devulienka moja, nezaprieš, že si vnučka Mikulová; čo začneš, všetko sa ti darí; aj on bol taký. Všetko, ale všetko sa mu hodilo. Napriadol, natkal vlny čo bársaký tkáč, bárs sa tomu remeslu jakživ neučil. Aj sebe aj chlapcom súkna na háby^[4] vždy sám spravil, a to ináč trvalo, ako to, čo teraz chlapci nosia. Trochu ponosíš, už sú lakte a kolená vonku. Mám ešte jeden kus súkna, ten posledný, čo zhotovil; ešte si ho sám z valchy^[5] doniesol, prv než ho choroba premohla. Neraz som ho už chcela zaniesť predať, a nemôžem sa odhodlať, keď sa chudák toľko s tým natrápil, a cudzí by mal jeho mozole len tak odpoly zadarmo dostať? Nuž neviem, čo len ešte vyčká.“

„Babička, a tie šaty po mojom tatíčkovi prečo nepredáte? Keď oni už nestroja sa vrátiť, tam ich jakživ nosiť nebudú!“

„Keď aj to mi je ľúto; sú celkom nové, len pár razy ich mal v kostole oblečené, a bol si to tiež kúpil od deduška z nášho súkna. Vždy si len myslím, že ešte ktorý-ten príde. Či to potom ktorý oblečie, neviem, keď oni sú už všetci popanštení, aj tvoj otec aj strýcovia aj bratanci. No ako sa komu ľúbi; ale mne sa zdá, že boli ináč na obraz Boží podobní v tých otcovských šatách, ako dnes v tých cudzích. Vnuci, keď už od malička tak rástli, už v tom vedia chodiť, ale im to musí netak onakvo vypadať, keď sa do tých škrobených košiel ponavliekajú!“ „Babička, a kto odišiel prvý do Ameriky?“ „Náš najstarší chlapec Matej; a ten nám už potom aj ostatných za sebou poodvolával. Je pravda, všade je zem Božia, ale ja si neraz myslím: nasial Pán Boh toľko stromov v jednej hore, koľko ich zem vládze vyživiť, aby nevyschli a iste aj toľko ľudí v jednej krajine, aby ich tá krajina uživila. Prečo sa len ľudia z miesta na miesto premávajú? Či je to tak Božia vôľa? Mne to tak pripadá, ako keď matka deťom chleba podelí a ony si začnú krajíčky a smidky merať a vyberať, ktorá je väčšia, namiesto toho, čo by mali materi veriť, že tá lepšie vie, koľko komu treba. Prečo, keď sme my vyžili v tej otcovskej zemi, nemôžu vyžiť naše deti? Že sú horšie časy, ako kedysi, to nie je pravda. Keď si ja dnes napakujem už či nosákov^[6] s ovocím alebo s hríbami, alebo tú hydinu do koša a predám, aj tri razy toľko donesiem, ako som kedy doniesla. Predávali sme 6-7 vajec za šesták,^[7] dnes v zime dostala som za päť dva. Za tridsať grajciarov býval pár kureniec, a to už hodných; dnes za jedno malé dostaneš päťdesiat grajciarov. Alebo tie jahody, keď som ich predala za mladi hrnček hodný za osem grajciarov, mala som na soľ, dnes najmenej tridsať môžem za taký pýtať. Tak to máš so všetkým. Nebývalo nikdy toľko peňazí medzi ľuďmi ako dnes, a predsa každý kričí, že ich nieto: Keby bolo spokojnosti, bolo by všetkého dosti. Vychovala by táto otcovská zem svoje deti, keby jej neutekali preč. A to je to najsmutnejšie, že ten, ktorý odíde, už sa ani vrátiť nechce.“

Tak si babička čas po čase vnučke posťažovala a potom si zase ďalej žili spokojno a veselo. No raz začiatkom jari prišiel už dávno túžobne čakaný list od detí z Ameriky. Boli v ňom všelijaké správy, zlé i dobré, miešané ako to už býva, a medziiným písal syn Matej: „Nášho Jozefa napadla túžba ísť sa za Vami, mamičko, podívať; ani sa nenazdáte, bude u Vás. Sme tomu radi, aspoň sa trochu vyrazí. Veľké potešenie z neho mať nebudete, tak ako ho ani my nemáme, a je to škoda. Od istého času jako by to ani on nebol. Snáď Vám, mamičko, moja drahá, skôr povie, jako nám. Tu to neni tak, jako u nás pod Plešivcom. Keď si pomyslím, jako sme sa shŕkli okolo Vás a každý si vyžaloval, Vy ste potešili, tatíčko potrestali, jako kedy bolo treba. Hneď sme pomáhali Vám, hneď sme robili s tatíčkom; vždy ste nás mali na očiach a my Vás. A tá svoboda naša v tých horách! — Keď na to myslím, (bárs sme v svobodnej Amerike), moje deti tak mi pripadajú, jako otroci. Je pravda, že si tu človek veľa zarobí, ale zase aj veľa minie. Neraz som si už myslel: Ach, kebych sa len raz ešte mohol napiť vody z našej studne a len raz kebych si Vás ešte mohol vidieť, mamička moja! Už som si aj myslel, že Vám pošlem lístok na loď, aby ste za nami prišli, že si Vás doopatrujeme; no keď sa podívam okolo seba, nemôžem to urobiť. Vy by ste nám tu umreli bez našich hôr.“

Vyplakala sa babička nad týmto listom; veľa razy jej ho musela vnučka čítať. Neraz si pri tom spomínali vnuka, ktorý chcel prísť za babičkou a ktorého sa babička mala opýtať, čo mu chýba. Zavierala ho starenka od tej hodiny do srdca, no i do modlitby. Hoci takej modlitby v knižke nebolo, ona si to vždy tam doložila.

Milovala babička Boha, hovorievala o Ňom, že je dobrý, verila Mu, že sa o ňu len On staral, aj starať bude. Dakedy sa jej zdalo, že by mala o Ňom niečo viac vedieť; od mladi po tom túžievala, ale keď sa tak aj zostarala a nikdy nepostretla človeka, ktorý by bol niečo viac mal z tých Božích známostí, odkladala si zvedieť pravdu až za hrobom. Ľudia žijúci uprostred prírody nemôžu Boha necítiť, keď ich tak zôkol-vôkol krásnym dielom svojim obklopil.

Raz bol krásny májový podvečer; slniečko strojac sa zapadať objalo ešte raz obrovské hory, starú pod nimi chalúpku, otočenú neveľkou lúčinkou, na ktorej pásli sa bielučké ovečky; no všetky lúče akoby sa boli zhrnuli vôkol tej dobrej, starej tváre starenky, stojacej na chodníčku, zahľadenej do tienneho stromoradia.

Čakala babička vnučku, ktorú bola do kostola vystrojila a ktorá sa akosi neskoro vracala. Nevšímala si, že sliepočky pribehli za ňou z húštia, upierajúc žiadostive svoje očká k nej, ani že odviazala sa kozička a zastala si tesno vedľa svojej gazdinej; i bielučké, dlhoušaté zajačky stávali na zadné nožičky a poplašené pasúcimi sa ovečkami strečkovali dupajúc späť do chalúpky. Nad hlavou babičkinou rozváňala ružovokvetá sladká jabloň. Aj v horách všetko voňalo jarou, životom: kvety, trávina, zem, strom, skaly — všetko.

Ba ako pripadal tento obrázok šuhajovi, ktorý, oprený o prvý strom v hore, stál a díval sa naň? Mladá hora v seči akoby sa mu chcela pokloniť, áno tie hory akoby ho vítali: Vitaj, vitaj, dávno ťa čakáme! Zvláštne dojatie prelietlo obličajom priblednutých aj napriek ohoreniu. Pohľad zviezol sa mu na starú chalúpku, meral ju očami, akoby sa chcel opýtať, či tými nízkymi dverami dá sa vojsť dovnútra. Vtom obzrela sa babička, oči sa im stretli a tie babičkine, ako boli staré, tak boli dobré. Nikto jej nepotreboval vysvetľovať, kto je mládenec s tou peknou Mikulovskou tvárou, s tou štíhlou po pansky odenou postavou.

„Joženko, prišiel si už?“

Dve staré ruky vystreli sa oproti rýchlo pokročivšiemu. Jozef Mikula, ktorého tam za morom ani matka, ani otec už dávno neobjali, bo nikdy nebol na to čas, ucítil, aká je to dobrota, keď také staré ruky objímajú a keď taký dobrý, starý hlas peknými slovami prezrádza, že v tom starom srdci horí oheň, teplý oheň lásky.

„Predsa som si vás teda našiel, babička; no ako ste ma poznali?“

„Ako som ťa poznala? Ach, syn môj pekný, však si celý do našej rodiny; kebys mal naše háby, nikto by nepovedal, že si tu pod Plešivcom nevyrástol. No kade ideš?“

„Idem zrovna od mesta; kúpil som si mapu, podľa nej prišiel som až sem.“

„Tak? No to je dobrá vec, kto sa takému niečomu rozumie; ale budeš hladný, poďme skorej.“

Netajil, že je hladný. Keď vošli do čistučkej, chudobnej izbičky, sadol si za starý, dubový stôl, za ktorým aj jeho dedo aj pradedo už sedával. Babička čerstvá ako jarabica behala z kuchynky do komôrky a do izby, znášajúc mu, čo bolo pri ruke. Čierny chlebíček, čerstvé mlieko od kozičky, v pahrebe narýchlo upečené vajíčka a nakoniec ešte čerstvej vody, tej istej, po ktorej jeho otec tam v cudzine tak túžil. Podoprel si zrazu čelo do dlane a do srdca vtiahlo mu dač dosiaľ nepoznané. Celou dušou, celým srdcom cítil, že prišiel domov.

Divili sa ľudia veľmi, že dostala babička návštevu — vnuka z Ameriky. Radi by vedeli, čo prišiel, i ako dlho sa zabaví, no on, hoci aj nebol pyšný a prívetivo ľuďom na otázky odpovedal, keď chceli jedno-druhé z Ameriky vedieť, o sebe ani slovíčka nezačínal. Nuž, keď bol taký mlčanlivý a cudzí ešte, sami sa ho spýtať nechceli.

Mala babička trochu starosti, ako sa bude cítiť v tej ich chalúpke, ktorou všetky jej deti pohrdli? On sa spokojil, ložu si spravil na výške.^[8]

„Nebudem vám nijako zavadzať, babička,“ povedal jej, „len ma tu u vás nechajte a majte ma trochu radi.“

Ráno otvoril tobolku,^[9] dal babičke sto korún: „Kúpte, babička, čo bude treba do komory; ale mne kvôli si nerobte žiadnej práce. A ešte by som vás prosil, či nemáte v dome nejaké šaty po deduškovi? Chcel by som tu tak chodiť, ako oni chodievali.“ — Ach, poradovala sa babička. Predsa len darmo zaťove šaty neodkladala, veď boli Jozefovi ako uliate.

„Daj si, synku, druhé ušiť, aby si mal aj na nedeľu.“ Darovala mu i poklad po mužovi, roky schovávaný. Keď počul, že oboje súkno jeho dedo zhotovil, pohladil ho a vôkol bezúsmevných pier pohral mu prvý raz úsmev.

Nuž dostal i košele po ujcovi babičkou napradené i ušité i všetko, čo treba, a keď sa poprezliekal, skoro by sa ho babička bola naľakala, taký bol svojmu dedkovi podobný, priam ako keď tento kedysi chodieval za ňou ešte k jej matke na vohľady.^[10]

Prvé dni si obzeral hory, vyšiel na Plešivec, pomáhal tam potom furmanom zvážať siahy;^[11] mali veľmi zlú cestu. No keď sa už dosť poobzeral po tom krásnom Božom svete, dal sa obzerať i chalúpku. „Ona je už taká chatrná ako ja,“ vzdychla si babička, „ale snáď ešte spolu dodržíme.“

„Musíme ju zreparovať,^[12] aby dodržala zároveň s vami; ste ešte čerstvá, babička.“ Zľakla sa, že bude chcieť nové okná dávať, keď sa na ne díval.

„Sú malé,“ hovorila mu, „ty nie si na také zvyknutý.“ „Nezáleží toľko na tom, koľké je okno, ale čo cezeň vidieť a aký vzduch nám ide.“ Nechal okná tak, len ich pripevnil novými závesmi; zato postavil sporák v kuchyni a ten z izby vyňal; namiesto neho prišli nové, ale iste staromódne kachle, nízke a hodne široké. Aj tie postavil sám a lavičku okolo tiež sám spravil. Aj lavicu s operadlom opatril novými nohami. Potom sa pustil do strechy.

Zuzanka bratancovi pri každej práci pomáhala. Kedykoľvek išiel nakupovať, vždy jej niečo priniesol. Raz, keď bol na jarmoku, doniesol jej stadiaľ dve knižočky. „Čítaj, potom nám povieš, čo tam bolo pekného.“

Ale prešiel skoro týždeň, než konečne prišla Zuzanka k tomu, vziať knižočku do ruky. Bola nedeľa. Babička išla do kostola, vnuk písal listy a dievča sadlo si na novú lavičku pod jabloňou a čítalo. No čím viac čítala, tým vážnejšou stávala sa tá nežná tvárička: konečne skanuli slzy z modrých očí na otvorenú knihu. „Čo plačeš, Zuzanka?“ oslovil ju zrazu bratanec.

„Ach, keď je to tu také smutné!“ rozplakalo sa dievča ešte viac. Vzal knižočku. Mala na prvej strane obrázok. Muž v rozodranom rúchu, na rukách i na nohách rany z tŕnia, nesie na ramenách malé, naľakané jahniatko. „Vidíte, ujček (nazývala ho tak), tu je o ňom písané, ako odišiel veľké stádo v horách, lebo sa mu jedna ovečka stratila. Hľadal ju vo dne, hľadal v noci, ale dlho nájsť nemohol, pretože ona pred ním utekala. Plakal, volal: „Ovečka moja, ovečka!“ Všetky šaty si roztrhal, aj ruky aj nohy. Neviem, ako je tam ešte ďalej, či ju len našiel; ale mi ho tak bolo ľúto, však aj tej sprostej, zlej ovečky, lebo ja viem, keby sa naša niektorá tak zatúlala, nikdy nepríde domov, ak ju hľadať nepôjdeme. Prečítajte si to, ujček, prosím vás, ja musím ísť pozrieť, aby kačice ďaleko neodplávali.“

Keď ho dievča tak pekne poprosilo, sadol si mladík pod jabloň a tak bolo okolo neho ticho, ani v nejakom veľkom kostole. Číta si on históriu dobrého Pastiera; prečítal od začiatku po koniec, podoprel hlavu do rúk a rozmýšľa. „Viem,“ povie zrazu s veľkým zármutkom, „že je tu reč o Kristu; Ty si to ten dobrý Pastier, a tá ovca stratená som ja, no čo si už pomôžem? Ja sa za Tebou, Kriste už viac nedostanem; veď Ty mňa už hľadať nebudeš.“

Odložil knižku, vzal klobúk a išiel oproti babičke. Stretli sa v húšťave Lazovskej; sedela na pni a odpočívala. Sadol si k jej nohám. „Babička, rozprávajte mi niečo zo svojho života.“

„A čo by som ti, syn môj pekný, mala rozprávať? Môj život je priam ako tamten pramienok. Pán Boh ho vypustil, no tak tiekol všelijako, všelikade, aj medzi ružami aj medzi tŕním, aj po zelenom machu mäkúčko, aj po ostrých skalách; ale vždy bolo nebo nado mnou, či slnko radosti svietilo a či pršal dážď sĺz. Vieš, synku, keď sa človek Pána Boha drží, keď sa Ho nespúšťa, ani On nikdy svoje stvorenie neopustí. Neraz som to v tých horách videla, idúc na hríby. Keď bolo po búrke, také tie kvetinky ležali polámané, hlienom zalepené, myslíš: Už je po nich — a o niekoľko dní ožili, zdvihli sa, kvitli. Nedá Pán Boh svojmu stvoreniu zahynúť. Keď mu aj ktorú-tú haluz alebo lístok odlomí, to všetko len z lásky. Som len sprostá osoba, od koho sprostejšia, od koho múdrejšia, ale to viem a v srdci svojom cítim, že Pán Boh všetko stvoril a zdržuje z lásky. Neraz som tú Jeho lásku zakúsila, aj jeho potešovanie!“

„Babička, a ako to bolo, keď ten váš potôčik tiekol medzi ružami?“ opytuje sa mládenec a hľadí pritom na prameň, ktorý z neďalekej skaly žblnkajúc vyviera a tečie medzi vencami nebesky modrých nezábudok a slnečné žltého záružlia. „Bolo to vtedy, keď ste žili ešte ako malá u svojho tatíčka?“ — Dobrý úsmev ožiaril starú tvár ženinu; pohladila vnuka po hustých gaštanových vlasoch. „Tak ako tam ten potôčik tie nezábudky obrastajú, tak je to s tým naším detinstvom, ktoré sme u rodičov prežili; už či bolo dobré, alebo smutné, nikdy naň človek nezabúda, no vtedy ešte ruže nekvitávajú. Tak aj ten môj potôčik vtedy začal medzi ružami tiecť, ako som raz išla na jarmok a viedla cez Lazy našu kravičku. Naraz stretla som tam tvojho deduška. Keď sa, syn môj pekný, na teba pozriem, vždy mi moja mladosť napadne. Však sa mu len veľmi podobáš! Ale on nebýval taký smutný. Rád sa zasmial; lebo vtedy, keď k nám chodieval, dokiaľ si ma pod Plešivec nedoviedol, aj jeho potôčik medzi samými ružami tiekol!“

„A potom už nie, babička, už nie?“

„Dosť dlho áno, synku; no počuješ, ako tie vtáčatká spievajú? Ako by nespievali? Je jar a majú sa rady. Ale v žatve už ich spievať nepočuješ; no preto sa ešte radšej majú, aj keď prídu pre nich starosti. Tak bolo aj u nás; ale sme sa preto, chvála Bohu, vždy dobre mali, neraz aj o suchom chlebe. Už nám tá naša cesta zo dňa na deň spolu išla v zlých aj v dobrých hodinách. Čo jedného tešilo, tešilo oboch a nikdy nebolelo len jedného. Však to tak má byť, synku; na to Pán Boh jedného človeka pre druhého stvoril.

No ja len rozprávam, rozprávam; kedy ty, synáčik môj, začneš rozprávať mne? Aj keď sme si už privykli; akoby si odjakživa u nás bol rástol, ešte si mi ani len slovíčko o sebe nepovedal.“

„Nepýtajte sa ma babička,“ zakryl si mladík rukou oči, snáď aby mu starenka nevidela tvár. No ona predsa videla, že ho srdce bolí, a myslela, že niekedy je dobre takú boľačku slovom prepustiť; vytečie a odľahčí sa. „Syn môj, prečo by si starej žene nepovedal? Je to pravda, čo jedna pieseň hovorí:

a ústa tvojej babičky dnes-zajtra zavrie smrť na desať zámkov.“

„Ach ešte nie, babička,“ stisol mladík ruky starenkine v svojich, „nuž a keď chcete, poviem vám, čo sa mi stalo, čo som prišiel pochovať do otčiny. — Máte pravdu,“ zhlboka vzdychol mladík, sadol celkom k nohám starenkiným, „nezabudne človek svoje detinstvo, už či bolo dobré, alebo zlé, povedali ste; to moje dobré nebolo. Tatíčko nemali pre nás deti nikdy času; celý týždeň sme ich videli len pri jedle a v noci. V nedeľu buďto sa zišli známi k nám, alebo oni išli medzi nich. Mamička celé dni len varili, aj pre nás aj pre stravníkov, a prali, a my deti, čo sme mali robiť? Potĺkali sme sa po uliciach mesta a učili všetkému zlému. Potom sme chodili do školy; obzvlášť ja som ešte menej rodičov vídaval. Neraz, babička, tak som si žiadal, aby ma mamička pohladili, alebo bozkali, alebo tatíčko aby sa so mnou trochu porozprávali. Keď niekedy, čo sa nečasto stalo, dali sa vzdychať za domovom a opisovať, ako oni v horách rástli, až som tie slová tak hltal. Už za mala som si sľuboval: Musíš tie hory raz vidieť, musíš! Ach, u nás nebolo nikdy času milovať, bárs však moji rodičia boli poriadni a dobrí na nás. Statočne sa trápili, aby nás vychovali. Ostatní moji bratia a sestry už im koľko-toľko aj vynahradili ich ustávanie, len ja ešte nie. Chceli, aby som školy vychodil a stal sa lekárom; nuž, tak som mal sám so sebou dosť práce, aby na mňa nakladať nemuseli, obzvlášť keď som prišiel do vyšších škôl. To je v Amerike dobre, že zdravý človek mnoho si môže zarobiť za krátky čas. Tak aj ja v prázdninách vždy som si toľko zarobil, čo mi bolo ďalej treba.

Nuž, a keď som už skúšky poskladal i trochu pracoval v svojom povolaní, prv než sa riadne dakde osadím, chcel som si túžbu detinstva vyplniť, a tak ma tu teraz vidíte, tu pri vašich nohách.“ Mládenec stíchol.

„Čo nepovieš, synku,“ zalomila starenka rukami, „ty že si doktorské školy vychodil? A vedel by si už aj ľudí liečiť?“ Mladík sa usmial. „Podarilo sa mi už viacej dosť ťažkých prípadov vyliečiť, tým som si aj na cestu zhospodáril.“ „Nedarmo sa mi, synku, zdalo, že si ty akýsi naozajstný pán; no ako ty tu môžeš v tej našej chudobe privykať?“

„Verte, babička, nebolo mi ešte nikde lepšie, ako teraz u vás. Jedlo máme to najzdravšie, vodu dobrú, vzduch kráľovský a vy ma máte radi; všakver ma máte radi?“

„Ba, ako sa tak môžeš pýtať, synku? Však vidíš, cítiš, že si mi milý ako moje vlastné dieťa!“

„Cítim, babička.“ Vnuk položil si hlavu starenke do lona. Ach, čo ho len tak trápilo, čo to prišiel pochovať, nepovedal; nemala smelosti mu pripomenúť. „No keď si ty doktor,“ začínala radšej ďalšiu rozprávku, „snáď si sa nedávno aj zasmial, keď ženy boli u mňa na radu a ja som im ktorúsi tú zelinu dávala?“

„Ba nezasmial, obdivoval som vás, babička, a chcel poprosiť, aby ste ma naučili všetky vám známe zeliny poznávať aj ich liečivú moc.“

„Rada, synku; lebo nevie človek, čo kedy môže potrebovať, a čo ja poznám, všetko mám aj skúsené, i to je od Boha dar.“

„Zajtra strojili ste sa ísť na zeliny; pôjdeme spolu, no už snáď aby sme išli domov, oba sme hladní.“

„Veru áno, a aj Zuzanka aby sa nestarala.“

Od toho dňa nechodila už babička sama korienky a zeliny hľadať, chodili spolu s vnukom. „Do smrti sa človek učí,“ tešila sa starenka, keď vnuk posiaľ jej samej neznáme zeliny ukázal a povedal, akú zase ony majú moc, zlú lebo dobrú. Čo ona rozprávala, to si vnuk do knižočky vpisoval a všade si aj ten korienok a tú bylinku nakreslil. Doma, keď prišli, varil všelijaké lieky, učil babičku aj Zuzanku, načo je ktorý dobrý. Doniesol si z mesta väčšie i menšie fľaštičky, popísal na ne, koľko kvapôk treba užiť proti všelijakým chorobám. Nedovolil babičke ženám prezradiť, že je učeným lekárom, len toľko smela povedať, že zná aj on ľuďom pomáhať, keď prišli k nej na radu. No boli toho čochvíľa plné všetky kopanice. Povedali si to ľudia na jarmoku. Ktorý-ten rozprával, ako mu liek osožil, a začali so všelijakými boľačkami chodiť. „Ej, ej,“ chválili si ženy, „ten vám zná všetko; len sa na človeka podíva, už vie, čo mu chýba a povypytuje sa čo bárs aký doktor.“ Ešte sa len jahody červenieť začali a už celé procesie chodili pod Plešivec.

„Počuj, synku, nedobre to robíš,“ starala sa babička, „dozvedia sa o tebe doktori, veru ti spravia hanbu. Prečo tým ľuďom nepovieš pravdu?“ „Nebojte sa, babička, a len ma nechajte. Liečim zadarmo; a keby ma brali na otázku, ukážem svoje listiny a poviem, že som sa chcel svojim krajanom zavďačiť počas svojich prázdnin; nikto mne ani vám mrzutosť nespraví. No, aby ste sa nebáli, keď pôjdem po prvý raz do mesta, predstavím sa tamojším lekárom a lekárni a poprosím, aby ma nezrádzali a aby ma nechali na pokoji.“ Nuž prestala babička so starosťami; videla, že vnuk ožíva, že sa častejšie usmeje. Dobre robiť ľuďom, to bol liek na boľačky srdca.

Priznala sa Zuzanka, že by ona rada viacej vedela, ako vie, nuž bratanec aj ju si vzal na starosť. Každý deň učil dievča lepšie čítať, písať a rátať. Doniesol jej školské knihy, naložil úlohu. Dievča učilo sa rado a dobre, aj keď len dve hodiny denne pritom strávilo, že malo už rozum vyvinutý, pekne doháňalo, čo bolo pri ňom zameškané.

Raz, ako tak babička s vnukom horami kráčali, mladík nošku^[13] na pleci, nosák v ruke, starenka len uzlík hríbov prevesený, pozrela zrazu babička na vnuka, do tej jeho peknej, chôdzou zrumenenej tváre. „Počuj, Joženko, čo by tí tvoji páni spolužiaci povedali, keby ťa takto videli?“ „Nič, babička; v Amerike sa, chvála Bohu, nikto za prácu nehanbí. Veľmi by sa divne pozreli, keby vás, starú osobu, videli s tou nošou kráčať a mňa bez nej s vami. Za morom sú len dva rozdiely: silní — slabí, bohatí — chudobní. Mala Amerika veľmi dobrých a slávnych prezidentov, to je tam toľko, ako tu kráľ, ktorí sa z veľmi chudobných chlapcov až tak vysoko dostali. Aj ten rozdiel je tam ešte patrný; múdri a sprostí.“

„No, však to všetko je aj tu, práve preto ja som stará, sprostá žena.“

„To nepripustím, babička!“

„Ale, synku!“

„Nie, nepripustím, vy ste nikdy sprostá neboli, len podľa súdu sveta neučená; ale ani to neobstojí, veď vás život mnoho, mnoho naučil, viac ako jedného z kníh učeného človeka. Kto sedemdesiat rokov prežil na zemi a vždy bol šťastný v zlých i dobrých hodinách, kto muža, deti, vnukov vedel oblažiť — k tomu tisíce ľudí múdrych, ale nešťastných, mal by ísť do školy?!“

„Ej, ej, synku, pekne ti ďakujem, tak ma ešte nikdy nikto nepochválil, ani môj Matej nie. Naposledy povieš, že aj ty chodíš ku mne do školy.“

„To môžem s dobrým svedomím povedať.“

„Nuž dobre, synku, ale čo ja teba môžem naučiť?“

„Zabúdať na seba, žiť pre druhých a spokojiť sa so všetkým, tak ako to príde.“

„To všetko len Pán Boh môže naučiť, Joženko. Lež prečo by si ty musel zabúdať na seba? Nepovieš mi? Onehdy tam v horách si začal, ale neprišiel si až potiaľ, kde leží grunt tvojho smútku.“

„Načo vám to vedieť, babička? Vám tým neosožím, sebe nepomôžem. — Čo sa zlého stalo, už sa neodstane, a čo je stratené navždy, na to radšej ani nemyslieť.“

„Ale ty, syn môj pekný, myslíš, a to deň čo deň; ver mi, uľahčíš si, keď svojej starej babičke povieš pravdu. Niekedy, keď má človek nad čím plakať, uľaví sa mu, keď druhý s ním zaplače.“

„No tak si sadnite, babička a odpočiňte zatiaľ, kým vám poviem príčinu svojho nešťastia. Viete, babička,“ hovorí po chvíľke, keď už na briežku sedeli, majúc okolo seba tie šíre slovenské hory, ktoré nič nevyzradia, „až odkedy som tu u vás a každý deň počujem Boha spomínať a všetko len Jeho riadeniu pripisovať, otvárajú sa mi oči, takže poznávam hlavnú príčinu svojho nešťastia.“

„To je, synku, dobre; keď človek poznal chorobu, ľahko potom boľačky liečiť.“

„Moju len Jeden vyliečiť môže, a Toho som si rozhneval.“ Mladík podoprel hlavu do rúk, bola mu ťažká. V horách stíchlo, len na neďalekom strome klopal ďateľ.

„Počujete toho vtáka, babička? Tak klopal raz na moje srdce Ježiš Kristus, ale ja som Mu otvoriť nechcel. Viete, babička, tam v Amerike ako je mnoho bezbožnosti a všeličoho, nad čím by ste vy iste zaplakali, tak je zase aj mnoho ľudí, ktorí Syna Božieho ináč znajú, ako Ho vy tu znáte, a oni nezostanú len pri tejto známosti, oni aj iných volajú k Nemu. Raz bolo medzi nami študentmi také zhromaždenie ľudí; zišlo sa nás asi 2000 všelijakej národnosti. Ten, ktorý nás prišiel volať, slúžil Kristu a celý svoj život venoval tej Jeho službe. Mnohí uverili jeho kázaniu, zložili bremeno svojich hriechov ku krížu na Golgote. Aj ja som tak učinil. Tú radosť, ten hlboký pokoj, ktoré v srdci mojom potom zavládli, opísať vám nemôžem. Nič ma viac od Boha nedelilo. No kazateľ nás potom žiadal, aby sme sa celí odovzdali Kristu; vyzýval všetkých, ktorí chcú celý život slúžiť jemu, Synovi Božiemu, aby sa prihlásili dnes. Vôkol mňa, pred i za mnou vstávali mnohí. Ako zvuk hromu znel okolo mňa: „Sľubujem, že som hotový vstúpiť do služby Kristovej, kedykoľvek ma zavolá a kamkoľvek ma pošle. Amen“. „Vo mne všetko schladlo, bo ja som sľúbiť nemohol.“

Mladík prešiel si rukou cez husté vlasy. „Ach, babička, aj mne vtedy, tak ako môjmu deduškovi, keď za vami chodievali, prekvitali v srdci ruže. Vedel som, že dievčina, ktorú som veľmi, áno nadovšetko miloval, so mnou nepôjde, a radšej by som bol zomrel, ako ju stratiť. A tam, babička, tam leží základný kameň môjho nešťastia a zármutku. Vzoprel som sa Duchu Svätému, neposlúchol Pána Ježiša, keď ma volal; no tak On odišiel, ale s Ním odišla i moja radosť aj pokoj. Aby som nemusel poslúchnuť, nešiel som viac do podobného zhromaždenia. Umienil som si, že sa zachránim bez úhony, že budem Bohu slúžiť pri chorých ľuďoch. Aj som tak robil, nakoľko len bolo možné, ale pokoj mi to neprinieslo.“

Mladík zamĺkol; v horách stíchlo. „Synku môj pekný, a čo je s tvojou milou?“ smutno spytuje sa starenka; divná akási tieseň zaľahla jej na srdci.

„Nemám nijakú, babička.“

„Povedz mi všetko, Joženko môj, ako to bolo?“

„Ľahko sa dá dopovedať: milovala druhého. Chodievali sme k jej rodičom dvaja; len jednému mohla náležať. Je pravda, že spočiatku sama seba klamala, a tak i mňa. Ach, ja som bol svojej veci taký istý; keď som sa stal lekárom, išiel som sa jej hneď spýtať, či pôjde životom spolu so mnou, no ona mala už prsteň na ruke. Bol som len rád, že okrem nás dvoch nikto o ničom neznal. Rodičia sa mi divili, čo sa so mnou stalo. Vysvetliť im svoje veľké nešťastie som ani nemohol, ani nechcel, no tak som im povedal, že túžby detinstva pôjdem splniť. A tu mňa máte, babička; a už sa mňa, prosím vás, na ňu nikdy nepýtajte. Zabudnúť nemôžem, milovať nesmiem; je už ženou druhého.“

„Neboj sa, synku, dobre si urobil, že si odišiel, tu medzi nami len predsa skorej zabudneš; aj keď sa ti to dnes zdá nemožné, dá to milostivý Pán Boh. Ale o tom slúžení Kristu nemohol by si mi niečo ešte povedať? Že oni tam ináč Syna Božieho znajú, si hovoril. Ver mi, synku, od mladosti sa mi vždy zdalo, že by som Ho mala aj ja akosi lepšie znať.“

„Viete, babička,“ pohladil mládenec ruky starenkine, „vy, ako vás učili, len Boha Otca spomínate, veríte v Neho, máte Ho radi a ste Mu poslušná. Viete aj, čo za vás obetoval, vlastného Syna, pravda?“ „Áno, synku, tomu verím, že Kristus Pán za mňa umrel a že pre tú Jeho smrť odpustí mi po smrti moje hriechy a naloží so mnou podľa svojej svätej vôle.“

„Nuž, babička, tak aj mňa učili rodičia veriť, ale to nie je dosť. My nielen veriť máme v Ježiša usmrteného, ale v toho, ktorý vstal a žije s nami deň čo deň.“

„Synku, však aj ja verím, že v tretí deň vstal z mŕtvych.“

„No tak verte aj, že žije s vami tam vo vašej chalúpke. Ja som až vtedy poznal, že žije, keď som k Nemu prišiel, hriechy svoje všetky mu priniesol a keď On mi ich odpustil.“

„Že ti ich odpustil?“ krútila starenka hlavou. „To nerozumiem; však som neraz už bola pri svätej spovedi, aj som tomu všetkému verila, čo tam hovorili; ale že by som bola istotne mohla povedať, že mi už všetko odpustil, to ešte nikdy nie.“

„Nezabudnite, babička, že ja patrím medzi tých neverných, o ktorých stojí v tej strašnej pesničke: „Nešťastní, čo pre sveta márnosť Krista sa navždy zbavili“; ja vám to dobre vysvetliť nemôžem, ale však máte v dome Bibliu, budem vám z nej každý deň čítať a nájdem vám všetky tie miesta, ktoré o tom hovoria. Snáď nájdem aj sebe ešte nejakú nádej. No, poďme, už sme ďaleko.“

„Máš pravdu, no ja by som ťa aj do noci počúvala.“

Od toho dňa v chalúpke Mikulovej so svätým Písmom začínali aj končili deň. Nevedela sa starenka načudovať, keď jej vnuk tie sväté pravdy Božie čítal. „Ako je to len možné, že sme tú svätú knihu v dome mali, toľko dobrých vecí tam bolo, a my sme ich nehľadali?“ opakovala často vnučke. Zuzanka sedávala ticho, ako pena, ani oči z bratanca nespúšťajúc, už či čítal alebo otázky babičkine zodpovedal.

Raz v nedeľu podvečer sedeli pred chalúpkou; slniečko strojilo sa zapadať a okolo nich bola taká svätá tichosť ani v dakom nádhernom kostole. Mládenec mal otvorenú Bibliu na kolenách, hľadel na tie zlaté slnečné lúče, ako sa stlali po horách, padali do doliny a polievali všetko tekutým svetlom.

Tam v doline zvonili zvony na večer a tu v seči okolo potoka spievalo vtáctvo večerný chválospev. „Ujček,“ ohlásila sa vtom Zuzanka, ktorá si nemohla zvyknúť, aby bratanca len tak menom pomenovala — „ujček, to je tak, ako v tej mojej knižočke; aj tam v nebi iste tak zvonili a taký bol spev, keď ten Pastier tú ovečku svoju našiel! Nemohli by ste nám to z Biblie prečítať?“

Odtrhol pohľad od diaľky, prehrnul listy, našiel 15. kapitolu evanjelia podľa Lukáša a čítal: Kto z vás je taký človek, ktorý má sto oviec a stratiac z nich jednu, nezanechá tých deväťdesiatdeväť na púšti a nejde za tou stratenou, dokiaľ ju nenájde? A keď ju nájde, vezme ju na plecia a raduje sa. A keď príde domov, zvolá priateľov a susedov a povie im: Radujte sa so mnou, lebo som našiel svoju ovcu, ktorá sa bola stratila. Hovorím vám, že tak bude aj v nebi väčšia radosť nad jedným hriešnikom, činiacim pokánie, ako nad deväťdesiatdeväť spravodlivými, ktorí nepotrebujú pokánia.

„Synku, ako sa to má rozumieť?“ vzdychla babička.

„Však ste počuli, babička!“ odhrnul šuhaj vlasy z čela. „Ten pastier mal sto oviec; jedna sa mu stratila, nechal tých deväťdesiatdeväť v dobrej opatere a išiel tú stratenú hľadať; a keď ju našiel, nebil ju, ale vzal na ramená, zaniesol domov a veľmi sa radoval a chválil sa susedom a priateľom, že našiel svoju ovečku.“

„To však rozumiem, ale tie jednotlivé body na čo ukazujú? Čo to Syn Boží pod tým myslel?“

„Ach, babička,“ ohlásila sa vnučka, „však ten pastier, to je On, Syn Boží, a tie ovečky stratené, to sme my. On prišiel, aby hľadal a spasil to, čo bolo zahynulo, čo sa Mu stratilo.“

„Aj tomu rozumiem, deti; ale tomu nerozumiem, čo to znamená, byť strateným, a ako to Syn Boží človeka hľadá a nájde?“

Pred chalúpkou stíchlo; len hory hrali a celá príroda spievala chválospevy Tomu, pre ktorého, skrze ktorého a ktorým je všetko.

„Keď som včera zbierala jahody,“ začalo zrazu dievčatko rozprávať, „myslela som na to, že Pán Ježiš, Syn Boží, je všade, a tak sa mi zdalo, že On je ten pastier a ja tu v tej seči tá zatúlaná ovečka. Hovorila som si predtým tú výpoveď, ktorú ste mi dali učiť: V dome môjho Otca je mnoho príbytkov. Keby nebolo tak, povedal by som vám to; lebo vám idem prihotoviť miesto a keď odídem a prihotovím vám miesto, prídem zase a poberiem si vás k sebe, aby ste tam, kde som ja, aj vy boli. Myslela som, že tam, kam on odišiel, musí byť veľmi krásne a prišlo mi veľmi ľúto, že ja tam nepristanem. Neraz som bola zlá, neraz som vás, babička, neposlúchala. Ach, ujček, tak mi bolo úzko! Aby som sa potešila, vytiahla som si tú vašu knižočku. Tá ovečka tiež bola zlá; ona utiekla, neposlúchala, a ten pastier ju predsa išiel hľadať. Kľakla som si a prosila som Ho, aby aj mňa hľadal, aj mne odpustil a —“ Zuzanka postala zahľadená do hôr.

„A čo, Zuzanka, On ťa počul, pravda, a našiel, On vzal si ťa na ramená svoje, či áno?“ Hlas mládencov sa striasol, akoby mu radosť aj žalosť srdcom zachvela. „Áno, ujček, ja viem, že On ma našiel.“

Dievčatko zazrelo kozičku, že sa zamotala do povrazu, ktorým bola o nohy k plotu priviazaná; bežala tam. Babička indy taká o svoje zvieratá starostlivá akoby to ani nevidela. „On ma našiel,“ zvučalo vôkol nej. Vnuk ju v myšlienkach nemýlil, mal sám dosť čo myslieť. Ach, tak išiel aj on raz, tak niesol aj jeho ten dobrý Pastier. Aj on vedel, že ho prijal, že mu odpustil, že medzi ním a svätým Bohom nič nestálo, nič ho od Neho nedelilo. A dnes — a teraz! Nikdy tá veľká, večná strata tak pred ním nestála, ako v tejto chvíli. „Veď príde chvíľa — ach, keby bola už dnes — keď ten ukrižovaný, zmŕtvychvstalý, nanebovstúpený Ježiš tak príde, ako sľúbil: a poberie svoje ovečky so sebou. Čo bude vtedy s tebou, duša moja?“

„Babička, nemám ešte založiť? Chceli ste variť polievku,“ zavolala vtom Zuzanka, vrátila aj babičku aj vnuka z tých hlbokých myšlienok.

„Áno, dcérenka moja, sprav oheň, hneď prídem,“ prisvedčila starenka, a keď dievča zmizlo v chalúpke, upreli sa staré, dobrotivé oči tak akosi ľútostivo do mladíkovej tváre. „Joženko, myslíš, že je to pravda, že On ju počul a prijal?“

„Veríte, babička, že je Kristus Boh, a že je všadeprítomný a vševidiaci?“

„To verím, synku.“

„Veríte, že je aj tu, že nás počuje?“

„Tomu som dodnes ešte neverila, lebo som tomu akosi nerozumela; ale však to všetko stvorenie má Ho pri sebe. Neraz som myslela, keď tak rosa na lúkach ležala a slnko svietilo, že sa v tých kalíškoch vzhliada Božie oko. No kde je v Svätom písme o tom istý doklad?“

„Ach, babička, prv než odišiel do neba, či nepovedal nám: Hľa, ja som s vami po všetky dni až do skonania sveta?“

„Áno, pravdu máš, to tam stojí, a nebo a zem pominú, ale Jeho slová nepominú.“

Babička vstala a vošla za vnučkou. Ale keď asi o polhodinu odpočívali už na lôžku, dala si starenka ešte raz vnučke rozprávať, ako to bolo, ako našiel dobrý Pastier svoju ovečku.

„Vás však, pravda, už dávno našiel, babička? Vy ste boli vždy dobrá; vy ste Ho nehnevali, ani ste nikdy nehrešili?“ spytovalo sa dievča už polo vo sne. Babička nedala odpoveď; ona, ako to už pri starých ľuďoch býva, tej noci ani oka nezotkla, a ako tak ležala s očami zavrenými, videla ešte raz pred sebou celý svoj život. Nebolo v ňom veľkých, do očí bijúcich hriechov. A predsa, keď sa pred svätého Syna Božieho postavila, keď si premyslela, že On vždy všetko videl, vedela zrazu, čo je to, byť strateným, a že zrovna tak, ako jej vnuci — potrebuje, aby ju Pán Ježiš hľadal, aby jej odpustil. Napadli jej zrazu slová, ktoré vždy, keď išla ku spovedi, počúvala: Budeme-li vyznávati hříchy své, věrnýť jest Bůh a spravedlivý, aby nám odpustil hříchy a očistil nás od všeliké nepravosti. Dnes im rozumela a keď im duchom porozumela, išla, prosila, uverila a vzala odpustenie aj očistenie a s blaženým pocitom hlbokého pokoja zavrel nad ránom sen pekné oči starenkine, ktorá so Simeonom smela zvolať: „Videli oči moje spasenie Tvoje!“

*

Keby aj len po kvapkách voda odtekala, keď bude mať dobrý spád, aj veľká rieka odtečie; a keď aj len po hodinách dni utekajú, predsa sa tá krásna jar a utešené leto v horách pominú. No ony sú vždy pekné tie naše slovenské hory, aj keď prezlečú na seba rúcho jesenné, červenožlté, ružovozelené, kávové, zlatošedivé, ba aké len chceš farby, takým je lístím hora pokrytá. Z papradia utvorila jeseň celé háje pre víly a trpaslíkov. Pavúky pradú zlaté nite babieho leta. Všetky živočíchy z bohatstva zeme, rôznym ovocím hore i dolu pokrytej, zásobujú sa na zimu spolu s ľuďmi, ktorí jeden cez druhého donášajú, čo cez rok z Božieho požehnania narástlo a dozrelo.

Aj u Mikulov chystali si teraz na zimu, a dobre im bolo, ako ešte nikdy nie. Mal kto ovocie pozberať; Zuzanka už len prekrajovala, babička sušila. Aj hríbov nazbierali hojnosť. Nedal vnuk babičke nosiť ich dolu. „Uvidíte raz, koľko utŕžite za suché.“

Ešte babička toľko dreva nemala, odkedy starého Mikulu trávnik prikrýval, koľko jej ho vnuk s vnučkou nachystali. Aj ovečky, zajace a kozičky boli dobre zásobené. Okrem toho doniesol vnuk babičke teplé papuče, aj sesternici vysoké čižmičky a každej na nové šaty. Mohol im to ľahko zadovážiť. Ochorel v meste starý lekár, týždne musel ležať: rád mladému lekárovi prepustil svojich chorých. Neboli medzi nimi len samí chudobní, ktorých liečil zadarmo; bárs však aj tí všeličo babičke nanosili, kto čo mohol. Po dva razy aj celý týždeň prešiel, než sa mohol mladý Mikula vrátiť domov do chalúpky. Dva razy boli ho aj páni, s ktorými sa zoznámil, v horách navštíviť. Keď išiel do mesta, vzal si na seba svoje americké šaty; no nič si z toho nerobil, že ho tu pri svojej návšteve našli v kroji, ako rovnal záruby narúbaného dreva.

Len babička, keď ho tak videla všetkým možným ich obstarávať, hoci nikdy o tom spolu nehovorili, cítila, že to robí preto tak dôkladne, pretože už skoro pôjde preč.

„Ach, synku môj pekný, ako ťa my oželieme,“ myslievala starenka, „ako tu len bez teba budeme? A keby si mi aspoň šťastný išiel! Nám si svetlo priniesol, a sám blúdiš ešte bez neho!“ Ak sa modlievala babička pred tým za vnuka, prv než ho znala, čím viac modlila sa dnes!

Nikdy jej ani jedno z jej detí toľko lásky nepreukázalo, ako on. Odkedy uverila, že je Pán Ježiš na každý deň s ňou a že ju, starú osobu, prijal na milosť a niesol každým krokom Bohu a nebu bližšie, nebolo nad ňu šťastnejšej osoby na svete. Predtým bola vždy spokojná, pretože bola Bohu vďačná, teraz bola šťastná. Radosť v Bohu, od ktorého ju nič nedelilo, bola jej silou. Žila si so Zuzankou chvíľami uprostred tej krásnej prírody ako v raji. Keď vnuk odíde, nezostanú samy, a predsa ťažko na to myslieť, že ho to slniečko tu doma uprostred tých hôr už snáď len tak málo bude osvecovať. On však o odchode nehovoril nikdy, no častejšie dostával listy a býval nad nimi veľmi zamyslený.

*

Bolo zase také krásne nedeľné ráno, také jesenné, kde celý ten Boží svet akoby sa v samú peknotu bol poobliekal. Babička so Zuzankou odišli do kostola a mladík vyprevadil ich kus cesty; kráčal tými slovenskými horami sám a sám. Zrazu postál, zahľadel sa na seč slnkom osvietenú, na modravé, fialové vrchy, na lúky pretečené striebristým potokom, pokryté bujnou zeleňou. Srdce sa v ňom zovrelo. Vedel, že to všetko musí opustiť, že taký život slobody a pokoja, aký žil tu v tých rodných horách, už nikde na celom šírom svete žiť nebude, že všade bude už len cudzina. Tu žil v ľuďoch Kristu, robil im dobre, bez odmeny, miloval ich ako bratov, ako sestry. Okúsil dač z toho, čo okúšal Ježiš Nazaretský, keď žil medzi ľudom a chodil dobre činiac. Kristus všetky slzy zotieral.

„Ja som smel aspoň daktoré bolesti stíšiť, zostal by som najradšej navždy medzi nimi, učil ich cez zimu, keď budú mať viac času, ako majú žiť, aby z neopatrnosti neumreli. Keby som zadržal ten prostučký spôsob života, nepotreboval by som mnoho. Ach, aspoň jeden rok čistého života, prostého sebectva! Veď či, keď som sa viacej naučil, nie som povinný poslúžiť tým, ktorí v nevedomosti tonú? Áno, zostal by som, keby tento život v zátiší neniesol so sebou klamné nádeje. Veď mne sa chvíľami, ako i teraz, zdá, že splynul som znovu s Kristom, že môjho hriechu niet. Môžem sa už zase modliť, nebo nie je už medené. Slovo Božie nemá už len samé hroby, je tam toľko krásnych zasľúbení; ó, keby som mal istotu, že sú ony ešte pre mňa! Ó, Pane Ježišu, Synu Boží, len jedno slovo prehovor ku mne, aby som mal istotu! Ak si ma navždy zavrhol, odídem preč stadiaľto, aby som tie krásne, nájdené duše nejako nezatienil; ak však jestvuje pre mňa nádej, že ešte raz predsa prídem domov, ó, Synu Boží, daj mi len jedno jediné slovo!“

Nad hlavou mladíka stojaceho s ramenami na hrudi skríženými šumeli bory, pri nohách bublala voda, vodopádu v skalách. Slnce zlatilo doliny a zavinulo tú mladú, sklonenú hlavu v kráž^[14] svetla a v tom nedobytnom hrade mysle, za tým jasným čelom, kde všetky myšlienky zlé i dobré navždy sú ukryté, ako by dakto otvoril dvere, a mysľou šuhaja preleteli dobre známe slová — Vtedy pristúpil k nemu Peter a povedal: Pane, koľko ráz, ak zhreší proti mne môj brat, odpustím mu? Či do sedem ráz? — Ježiš mu rečie: Nehovorím ti, že do sedem ráz, ale až do sedemdesiatsedem ráz — každé raz akoby malo šíp a bodalo ním znova do srdce.

Ach, to teda žiadal Kristus; sedemdesiatsedem ráz odpustiť tomu, kto by prosil! — Z očí mladíkových padli šupiny. On nikdy nekázal to, čo sám nečiní. — Nuž, ja som Ho prosil v posledných týždňoch, znovu a znovu prosil, a keď On tak kázal odpúšťať, či by sám neodpustil aj mne? Áno, On mi odpustil, On ma prijal znovu, smiem sa už k Nemu hlásiť. On je môj a ja som Jeho znovu a večne. —

Štíhla, mladá postava ocitla sa v machových poduškách a slzami vďaky a blaženosti skúpaná tvár skryla sa v nich. Sväté nedeľné ráno zapadalo nad svetom. Tu na zemi plakal človek, ale hore, pred anjelmi Božími znelo plesanie spoločnej radosti s Pastierom, ktorý hľadal zablúdenú ovcu a znovu našiel. Áno, tam bola radosť väčšia ako nad deväťdesiatimi deviatimi nezablúdenými, ktoré nepotrebujú pokánie.

Keď vrátila sa babička s vnučkou z kostola — boli tam i na pohrebe nejakej žene, zabavili sa až do pozdného odpoludnia — vítal ich už ohník v sporáku i všetko pripravené na obed. Vnuk obsluhoval babičku kráľovsky. Rozprávala mu jedno-druhé, no pritom neušlo jej starým očiam, že z tých inokedy vážnych zrakov svieti nebývalá žiara radosti a že sa bezúsmevné pery konečne usmievajú. A keď potom, ako obyčajne, sedeli pred chalúpkou pri západe slnka, vzal mladík ruku starenkinu do svojich a hovorí:

„Babička moja, už sú všetky boľačky vyliečené, rany zahojené. On ma nezavrhol na večnosť, mám už zase pokoj v duši, bo ma už viacej nič od Neho nedelí. Krásne sú slovenské hory; ony mi síce v svojej tíšine umožnili hľadať cestu naspäť do pevnosti, z ktorej som bol vypadol, ale lekárstvo mojej duši priniesť nemohli, lebo niet ho nikde, ale zase na srdci Pána Ježiša. Teraz, babička, keď Pán Ježiš vtiahol znova do môjho srdca, prestala moja cudzina na zemi, a ja konečne opravdivo ďakujem svojmu nebeskému Otcovi i za tento krásny pozemský domov, za vás, babička, za vašu a Zuzankinu lásku, za všetko. Áno, ja som až teraz prišiel domov.“

„Len škoda, synku,“ vzdychla po chvíľke veľkého potešenia babička, „keď ťa už dobrý Pán Boh tak milostivo potešil a keď si už naozaj všetko, čo ťa tlačilo, pochoval, to nás iste odídeš; ba ako nám len bude bez teba?“

„Mýlite sa, babička, nepôjdem prv, kým ma Pán Ježiš dakam inam neodvolá. Chcel by som vám najprv oči zatlačiť. Odovzdal som sa Mu celý, živý i mŕtvy. Kam ma dá, na čo použije, na všetko som hotový, no verím, cítim, že dá mi popredne priniesť ľuďom svetlo tu v tých našich horách, kde mne samému vzišlo.“

„Nám však si ho už priniesol, synáčik môj pekný, nech ťa Pán Boh veľmi požehná; nikdy my dve Mu dosť za teba nepoďakujeme.“

„Ujček, a to budete tým ľuďom zvestovať, že je Pán Ježiš tým dobrým Pastierom, ktorý tie stratené ovečky prišiel hľadať? Tak, ako hľadal vás i nás?“

Áno, Zuzanka, ale aj, že On nielen prikázal sedemdesiatsedem ráz odpustiť vinnému, ale aj že popredne sám tak činí. Toho, kto zablúdil a znova príde k Nemu, nezaženie, nevystrčí von, a že nemusí na zemi ani jedna zablúdená duša zahynúť, ale každá tak, ako ja, môže z tej cudziny prísť domov.“

(1926)