ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

I.

„Pri ich príchode, keď sa Dávid vracal po zabití Filištínca, vyšli ženy zo všetkých miest izraelských, spievali a tancovali pred kráľom Saulom s výskaním pri zvuku bubnov a cimbalov.

Ženy si veselo prespevovali: Porazil Saul svojich tisíc, a Dávid svojich desaťtisíc.“ 1. Samuelova 18, 6 — 7.

Skončil sa boj pri Sóchu. Skončil sa rozhodným súbojom. Na bojisku zostal len jediný padlý nepriateľ, no boj bol rozhodnutý a víťazi vracali sa s veľkou korisťou, prinášajúc ohrozenú slobodu svojej zachránenej vlasti.

Plesajúci ľud hrnul sa z miest, aby uvítal víťazov. Plesali mužovia, že ušli i so svojím kráľom otroctvu, no tisíc ráz viac plesali ženy. Ó, veď keď koho, tak ich očakával hrozný osud: zverské násilie, poníženie pod nemú tvár, odtrhnutie od rodinného krbu, od milovaných detí, pohľad na ukrutné mordovanie tých detí. Dorastajúce devušky, ľúbezné ako ruže a v rozkvete, nesúc medené bubienky, udierali na ne pri jasavom speve a do rytmického pohybu tancujúcich nožiek. Ich veľké oči hľadali vysoký kráľov zjav, čo dnes akoby bol zanechal svoju zasmušilosť tam na tom sóchskom poli. Tak veličensky kráčal, obkolesený svojimi vernými, odený v lesklom brnení. Veď koruna, čo na jeho hlave spočívala, bola mu zachránená, kráľovstvo ratované.

No, kde sa vzal v jeho najbližšej blízkosti ten krásny mládenček, odený v chudobnom rúchu pastiera?! Vôkol hlavy omotaný pestrý turban, spod ktorého ako rám vlnia sa zlaté vlny vlasov, sťa žiara slnečných papršlekov. Ten ľahký jelení krok v pastierskych sandáloch, tá malá mošnička^[1] pri boku a ten veľký, ťažký meč, ktorý si musel o plece opierať, akosi k sebe nepristali. Oči všetkých žien obrátili sa k nemu. Znali ony, že tu ide ten pravý víťaz, ktorému ďakujú za svoju záchranu, že to on svoj mladý život na kocku postavil, aby ich ratoval.

„Porazil Saul svojich tisíc!“ spievajú ženy, ale devušky dodávajú: „Ale Dávid svojich desaťtisíc!“

Dlhé mihalnice zdvihli sa z mladých líc a očí (z ktorých hľadela do sveta hrdinná, hudobná duša), ktoré vysoko, hlboko a ďaleko videli, pozreli po jasajúcich devuškách, po kráse domu izraelského, akoby si už teraz uvedomil, že vlastne ich smel zachrániť!

Zdvihla sa mladá hruď svätým nadšením. Žiarivý úsmev oblietol spevné rty. Pokynul zlatovlasou hlavou a zašiel, a za ním letelo ešte raz: „A Dávid svojich desaťtisíc!“

On zašiel. On, ktorý sa od tejto hodiny stal národným hrdinom, ktorému podobného tento národ nikdy nemal; o ňom malo platiť raz, že bol ľúby v spevoch izraelských.

Nielen preto, že on tie spevy Izraelovi umne poskladal, a nimi ten svoj národ nesmrteľným učinil, ale že aj o ňom znovu boli skladané piesne hrdinné. Od tej hodiny ustavične modlili sa za neho rty nežných žien, ďakujúc Hospodinovi za každý deň jeho života.

Predstavme si z tohto množstva jedinú devušku, ešte ani nie pätnásťročnú, krásne dieťa, ako z rosy a z jabloňovho kvetu utkané. Postava i krok gazelí, oči ako studnica bystrej vody — hlboké, ústa — púčok ružový, na hladkom čele prvý odblesk ideálu. Celá bytosť ako svätá báseň, taká čistá! On ju v tom množstve iste nezbadal. Ona, hľadiac za odchádzajúcim hrdinom, vzala si ho so sebou do života. Vzala si jeho úsmev i pohľad. On sa stal hrdinom jej vnútornej bytosti a ideálom na celý život. Veľké, vznešené ideály tvoria veľké a krásne charaktery.

Nuž, hrdinovia zašli! Oslava i spev zatíchli. Ženy a devušky, s pocitom bezpečnosti, vrátili sa pod tôňu rodinných striech, aby tam ďalej priadli niť hrdinných snov a piesní. Pradeno bájí, áno povestí omotávalo pri tom bytosť toho zlatovlasého Izajovho syna Dávida.

II.

„V Maóne bol istý muž, ktorý mal hospodárstvo v Karmele; muž tento bol veľmi bohatý, mal tritisíc oviec a tisíc kôz. Bol pri strihaní svojich oviec v Karmeli.

Ten muž sa menoval Nábál, jeho žena sa volala Abigajil. Bola to žena veľmi rozumnú a pekná; jej muž však bol surový a zlomyseľný; bol z rodu Kálebovho.“ 1. Samuelova 25, 2 — 3.

Na krásnych horách izraelských v Maóne, tam, kde Karmel vypína hrdé svoje temeno, z ktorého zásekom vidno až k moru a pod ním rozkladá sa úrodná dolina Jezreel posiata olivovými hájmi a vinicami, tam, kde napodiv krásne kvety pokrývajú lúčiny, mohutné cédre vypínajú svoje kráľovské koruny k nebesiam, uprostred rajskej krásy a zemského bohatstva žili dvaja ľudia, čo dovedna k sebe pristali ako deň a noc, alebo jar a zima. Mimovoľne pýtali sa ľudia: Ako prišla taká Abigajil do domu takého Nábala? Že si ho jej srdce nezvolilo, je isté! Že v tomto spojive o láske nebolo vôbec reči, rozumie sa samo sebou. Prišiel raz pytač bohatý, do domu, tiež nie chudobného, dohodli sa s rodičmi, ktorým veľkostatok na Karmeli netak imponoval! Žeby sa ich dcéra mala stať takou veľkomožnou paňou, netak lichotilo! Sotva sa pýtali devušky, keď ju ženíchovi doviedli ukázať, tak ako kedysi pramatky celého Izraela, Rebeky: „Chceš ísť s týmto mužom?“ Ona nesmela nechcieť! Jej patrilo sa len poslúchať rodičov, ktorí sa o jej časné dobré starali.

Snáď bol počul Nábál, že v tom dome majú krásnu dcéru, preto ju chcel k sebe pripútať! Bohatstvo mal, o to mu sotva išlo! Chcel iste svojmu domu dodať lesku, aký vždy so sebou prinesie krásna žena.

Keď doviedli k nemu devušku sťa z rosy a kvetu jabloňového utkanú, bol iste hotový čokoľvek rodičom sľúbiť, len aby ju dostal. A dostal ju! Tak prišla Abigajil do Maóna.

Nemusíme myslieť, že nevesta zamdlievala, keď ju k tomu starému ženíchovi viedli, že s plačom objímala kolená rodičov, chcúc ich uprosiť, aby ju nezapredávali! Bola devuška Izraelitkou, znala, že sa vydať musí, netúžila ešte po mládencoch svojho národa, nepýtala sa s inými rovesníčkami:

Keď si rodičia žiadali — odhodlaná verne slúžiť mužovi, ktorého sa stala manželkou — veľmi krásne vyplnila úlohu na ňu vloženú: byť paňou a veliteľkou v tom bohatom rode. Stala sa z nej žena opatrná, ktorej i muž i jeho čeľaď mohli úplne dôverovať.

Nábál, neschopný lásky, človek od prirodzenia tvrdý, ukrutný, zlobivý, zlej, neskrotenej povahy, keď aj neukázal, ocenil predsa dosť skoro svoju mladú ženu. Poznal, že pod jej múdrym, láskavým vedením celý jeho dom sa zveľaďuje. Takého, dravej povahy človeka, jedine taká krotká a pritom múdra lanka mohla ovládať. On ako knieža vládol nad svojimi pastiermi, ako samovládca, ale tomuto malému pacholiatku dal sa neraz ovládať!

Pastieri, sluhovia, otroci žehnali vstupu krásnej svojej veliteľky pod svoju strechu. Mali v nej príhovorkyňu! Vedeli, že neraz celú búrku mužovej zúrivosti nechala cez svoju hlavu preletieť, keď sa v niektorej veci za nich prihovárala. Odkedy celé spravovanie domácich záležitostí spočívalo v jej malých rukách, stával sa život v Maóne znesiteľným, ba jej pričinením v daktorých chvíľach zrovna krásnym! Žena krásna, zvlášte vnútornou krásou, milej spanilosti a dobroty, šíri vždy vôkol seba atmosféru lásky a svetla. Ruky by podložili pod jej malé nôžky obuté v zlatom vyšívaných sandáloch, aby tak tvrdo životom nekráčala.

V srdci Abigajilinom ležal veľký poklad lásky. Muž ju nenárokoval, ani nežiadal, detí nebolo, no tak sa ona rozlievala ako tok priduseného horského pramienka zavlažujúc celé okolie.

No, bola Abigajil pritom šťastná? spýtal by sa dakto. Ja myslím, že bola. A nielen preto, že bola dobrá, že znala milovať, ale preto, že mala v sebe svoj vlastný svet, do ktorého sa v samote mohla noriť.

Raz — na rozhraní detstva a prvej mladosti — prežívala so svojím národom hrôzy vojny. V tom strachu, že bude utratená zem otcov, naučila sa túto zem veľmi milovať, naučila sa vážiť si otčinu, slobodu a nadovšetko svoj národ a ľud Boží, ktorému náležala. Mal tento ľud Boží i v dobe najhoršieho úpadku vždy svoje ohnisko, skadiaľ vyletovali iskry, zapaľujúce lásku k Hospodinovi, Bohu živému.

V dobe Saulovej mal ešte svojho Samuela, svoje Šílo a Rámá! Medzi tých verných, ktorých si Hospodin duchovne vzkriesil a ktorých len On mal spočítaných, patrila i naša devuška. Milosť, preukázaná Izraelu vtedy, keď vzbudil a poslal Hospodin Dávida, aby porazením Goliáša ratoval nielen celý národ, ale popredne česť Božiu, spojila až po smrť mladé srdce v oddanej, poslušnej láske s týmto dobrým Bohom. Kto už v mladosti cele otvorí sa pre Boha, tomu On dáva možnosť hlboko a pekne myslieť. Už i doma a zvlášť odkedy stala sa ženou veľmoža Nábála, mala Abigajil mnoho príležitostí stopovať deje, nebezpečenstvá, straty, krivdy i prehmaty, no i nádeje svojho národa.

Hostia — navštevujúci jej muža, ktorým krotko slúžievala — bývali často i z blízkosti kráľovského dvora. Z ich rozhovorov zvedela a zostavila si osudy svojho ideálu detinstva: Dávida, syna Izajovho.

Dozvedela sa, ako bol hanebne oklamaný, keď kráľ najprv mu princeznú Mérab ponúkal a potom ju dal inému, no i že krásna princezná Míkal si ho zamilovala a skutočne sa stala jeho manželkou. No, zvedela aj, že stal sa on — národný vysloboditeľ — vyhnancom, ktorý musel utekať, sprevádzaný hrstičkou verných, skrývajúc sa s nimi po horách a skalách.

Nejednu noc preplakala nad jeho krivdami a premodlila sa za jeho záchranu. Zvlášte odkedy sa raz pri púti do Šílo dozvedela v kruhoch veriacich dač, čo jej bolo len dôverne oznámené a naložené, aby tú zvesť starostlivo v srdci ukryla: Že už roky nie Saul, ale Dávid podľa vôle Božej je pomazaným kráľom. Rozprávali jej tam ženy z rodu Izaja, aká to bola chvíľa, keď prorok Samuel prišiel do ich domu a pomazal tam mládenčeka Dávida za kráľa.

Od tej chvíle nebol to pre Abigajil už len národný hrdina, osloboditeľ, bol to jej kráľ! A tomuto kráľovi patrili jej sny, za neho leteli modlitby jej srdca k nebesiam.

Ale nielen mužovi hostia prinášali zvesti. A tie zvesti boli kam diaľ smutnejšie. Viacej o Dávidovi počula teraz v čeľadníku, keď prichádzali Nábálovi pastieri. To, čo by nikomu nezradili, rozprávali jej! Rozprávali, kde sa teraz Dávid zdržuje, rozprávali celé histórie o tom, ako im bolo dobre pod záštitou jeho hrdinných bojovníkov. Veľmi vraj oni milujú i poslúchajú svojho vodcu, ktorého pastieri neraz videli za mesačnej noci sedieť na skalách, krásnu, zlatovlasú hlavu o harfu opretú, ako hral i spieval daktorý zo svojich nebeských žalmov. Hory mu na ten často smutný, i víťazný spev odpovedali, ozvena ho niesla po skalách a jaskyniach. Nosili svojej panej i tieto žalmy, učila sa ich spievať. Ó, veď — hoci potajme — ale ako oheň v prérii, niesli sa tieto žalmy celou zemou. Nik neznal, kto ich roznáša, no boli tu k posile priateľov a k postrachu nepriateľov Dávidových. Ak niektorý, tak spieval sa ten pastiersky po celej zemi:

A keď prišli v speve po sloku:

tu pozdvihovali mužovia ruky k nebesiam v nemej modlitbe za ten drahý život. Ó, veď nič tak národ nebudí ako Duchom Svätým diktované piesne. Ony sú nesmrteľné! Ony to boli, ktoré obohacovali i srdce i život Abigajil Karmelskej.

Mávala ona len jednu túžbu: keby smela — tak, ako nesmela — ísť so svojimi pastiermi, a zostať ako posledná otrokyňa v skrýšach skalných žiť a umývať nohy hrdinným bojovníkom, popredne tie kráľa-vyhnanca.

„Ó, kde bola Míkal!?“ myslievala neraz. „Prečo sa dala od neho odtrhnúť ona, jeho manželka? Prečo neznášala s ním vyhnanstvo!? Ach, kde bola Míkal, že ho nechala samotného trpieť!“

Abigajil nemohla mu ísť slúžiť, nemohla znášať jeho vyhnanstvo, no tak činila, čo mohla: šírila vo svojom dome uprostred svojej čeľade lásku k nemu. Starala sa, aby — až si Hospodin svojho pomazaného na trón dosadí — všetka jej čeľaď bola mu čo kráľovi z tej duše oddaná. A dobre sa jej to — pokiaľ ide o čeľaď — darilo. Na muža vplývať v tej veci sa neodvážila. Jeho priatelia zväčša držali stranu kráľovi Saulovi. Oni po vláde zbožného Dávida netúžili. Však tu bol následník trónu, Jonatán! Mal kto dynastiu rodu Kíš udržať. Prečo by musel chatrný rod Izajov prísť k vláde?

Boli medzi tými mužmi vojaci, ktorí nemohli Dávidovi odpustiť, že ich svojím víťazstvom nad Goliášom on, bezbranný pastier, zahanbil.

Neraz počula Abigajil Nábála zazlievať kráľovi Saulovi, že vtedy takému mláďaťu dovolil pustiť sa do súboja s tým Filištíncom! Dávidovo víťazstvo vraj bola len šťastná náhoda, ktorá — nech ináč dopadne — celý národ mohla dostať do otroctva. Nesúhlasil Nábál ani s tým krokom, že kráľ predsa učinil Dávida svojím zaťom. On mal Dávida za vypočítavého, falošného, ctibažného podlízača, hlavne čo sa týkalo Jonatána.

Tento hrdinský mladý muž — v svojej prirodzenej dobrote a šľachetnosti — mu veril. No, kráľ bol úplne v práve, že mu neveril a že sa ho chcel už i kvôli synovi zbaviť!

Tie a podobné reči vždy veľkou bolesťou plnili srdce poslucháčky. Ak predtým nič vnútorne nespojovalo ju s jej manželom — veď ona bola verné dieťa Božie a on bezbožný, ukrutný, nespravodlivý človek, ktorému nič nezáležalo na Hospodinovi a na Jeho slove, ktorý bral dary Božie ako samozrejmé a nikdy za ne neďakoval — áno, ak od začiatku nič oboch nespojovalo, táto krivda, činená Dávidovi, srdce mladej ženy od jej muža úplne odtrhovala. Neraz jej tvrdosťou ublížil, vždy mu odpustila a ctila si ho ďalej, ako sa na vernú manželku slušalo, ale krivdy, činené Dávidovi, natoľko horkosťou naplňovali celú jej vnútornú bytosť, že nemohla už zavrieť oči pred tou pravdou, že oni dvaja, ktorí mali tvoriť nerozlučný celok, stoja na dvoch brehoch: ona na Gerizíme, on na Ébale, a medzi nimi zíva neprekročiteľná priepasť. On za ňou na Gerizím nechcel, ona za ním na Ébal ani nemohla, ani nesmela. No tak tu stála ako taká osamelá ľalia na horách a čím užšie vinula sa k Hospodinovi, tým vernejšie snažila sa Mu slúžiť, no i tým lepšie pochopovala utrpenie svojho kráľa.

Veď aj on stál v svete tak sám a sám, neocenený, neporozumený, zapudený, pozbavený práv. On, ktorý tak miloval Boha, že celý národ svojimi spevmi k Jeho nohám strhoval, on práve nesmel do Šíla, a to bola zo všetkých jeho krívd tá najväčšia.

III.

„Dávid sa dopočul na púšti, že si Nábál strihá ovce. Vtedy Dávid poslal desať mládencov a povedal im: Choďte do Karmelu a keď prídete k Nábálovi, pozdravte ho v mojom mene. Takto povedzte môjmu bratovi: Pokoj tebe a pokoj tvojmu domu; pokoj všetkému, čo je tvoje. Práve som počul, že máš strihačov. Kedysi tvoji pastieri bývali s nami, nikdy sme im neublížili a nič sa im nestratilo nikdy, po celý čas, čo boli v Karmele. Opýtaj sa svojich sluhov, a povedia ti! Nech títo mládenci nájdu priazeň v tvojich očiach, veď sme prišli v dobrý deň. Daj, prosíme svojim služobníkom a svojmu synovi Dávidovi, čo máš po ruke. Keď služobníci Dávidovi prišli, rozpovedali v mene Dávidovom všetky tieto slová Nábálovi, a čakali. Nato Nábál odpovedal Dávidovým služobníkom: Kto je Dávid a kto je syn Izajov? Dnes je mnoho takých sluhov, ktorí ušli od svojich pánov. Mám azda vziať chlieb, vodu a mäso z dobytka, ktorý som pobil pre svojich strihačov, a dať mužom, o ktorých neviem, odkiaľ sú? Nato sa mládenci Dávidovi obrátili a šli svojou cestou. Keď došli, rozpovedali Dávidovi všetko, čo sa stalo.“ 1. Samuelova 25, 4 — 12.

Nad domom v Maóne svital deň radosti. Strojili sa tam nádherné hody, ako hody kráľovské. Bola to pastierska žatva; končila sa strihaním tých tisícov oviec.

Hoci Nábál bol tvrdý a nemilosrdný pán, na tomto dni si dal záležať. Vtedy jeho pastieri, honelníci, správcovia, sluhovia i otroci mali príležitosť vidieť jeho bohatstvo a slávu. Mnoho vznešených priateľov zozvali; jedlo i pilo sa do vôle, áno i nad možnosť. Palotami zvučala hudba, pre vznešených hosťov pozvaná, no i vo dvore zneli pastierske rohy, fujary, bubníky a husličky. Starosť o to — aby všetkým tým ľuďom, hore i dole bolo dobre, aby sa s radosťou na ten deň veselia rozpomínali — spočívala na nežných pleciach mladej panej. V ten deň bola ona všade a nikde, ako to v taký čas u domácej panej býva. Každý ju a jej radu potreboval. Tým sa stalo, že dlela snáď — rozdeľujúc zásoby kuchárom a kuchárkam — v komore, keď do domu prišla nečakaná, pastiermi s netakou úctivou radosťou vítaná návšteva: Posolstvo Dávidovo z púšte.

Ej, kde bola pani, aby ich uvidela, uvítala!?

Daktorí rozbehli sa ju hľadať, iní zavolali pána. Vyšiel, a len tam vonku, v nádvorí, vypočul posolstvo, ktoré mu prinášali.

Dávid, syn Izajov, posielal po nich pozdrav v deň radosti, no, aj úplne oprávnenú žiadosť, aby, keď hostiť bude svojich pastierov, udelil z toho i jeho vojakom, ktorí mu i stáda i ľud v Karmeli pred škodou chránili. Každý pastiersky knieža veľmi vďačne bol by tak učinil. No, čo Nábál?

Ticho hovoriť on sotva znal! Keď sa rozhneval, reval ako tur. No tak svoj hromový hlas ani teraz nestíšil. Šedivé obočie, stiahnuté v mrak, zelenkavé oči zaiskrili ako oči dravca, hotového skočiť na korisť, pyšno zmerali statných bojovníkov a spupné slová sypú sa mu z tvrdých rtov: „Kto je Dávid? A kto syn Izajov?“ Akoby vravel: „Čo ja mám do činenia s takou nečestnou čeliadkou, ktorá pre mňa nejestvuje?“

„Mnoho je teraz sluhov, čo sa odtrhujú od pána svojho!“

Priznáva, že považuje Dávida za buriča a odbojcu, za utečeného sluhu, otroka! A dodáva s potupným úškľabkom: „Áno, vezmem ja chlieb svoj, svoju vodu, svoje pokrmy, ktoré som pripravil svojim pastierom a dám ich tým ľuďom, ktorých ani neznám, ani neviem, odkiaľ sú!“

Dobre, že Dávidovo posolstvo prišlo bez zbrane, bo ináč by spupný muž draho svoju urážku zaplatil! Ich tváre obledli. Bezo slova, s pohľadom plným zaslúženého opovrhnutia, obrátili sa a odišli.

Tento rozhovor mal iste mnoho svedkov, čo sa boli prišli podívať, na koho to pán dnes tak kričí. Hľadia oni na smrť bledí za odchádzajúcimi; tušia, že veď títo zase prídu, ale už nie prosiť, zato pomstiť strašnú urážku.

Ó, beda nám, až oni zdvihnú svoje víťazné meče! Nadarmo pokúšal sa hlavný z pastierov upozorniť pána, aké to môže mať následky; pán nedá mu ani dopovedať. Okríkne ho a máchnuc potupne rukou, odišiel za svojimi vznešenými hosťami, ktorých od rána tu už má počet, hoci hody budú až večer! Lenže ten večer pre daktorých začínal ráno!

V strede seberovných zapil Nábál svoju zlosť, oznamujúc snáď najvernejším priateľom, akú odpoveď odkázal Dávidovi, za čo ho má, čo o ňom súdi, atď.

Medzitým našiel jeden z ustaraných služobníkov veliteľku. Hneď, keď mu do uľakanej tváre pozrela, cítila, že nesie zlú správu, že sa dač hrozné muselo stať.

Tisnúc zalomené ruky k hrudi, kde mladé srdce zastávalo, počúva ako jej rozpráva: „Poslal Dávid poslov z púšte, aby pozdravili nášho pána, ale on ich okríkal!“

Od slova do slova opakuje mládenec hroznú odpoveď Nábálovu, prehlasuje ju za veľkú krivdu učinenú tým mužom. Veď ako veľmi im bolo Dávidovo vojsko prospešné! Ani múry hradné vo dne i v noci, takže dokiaľ s nimi bývali, nič zo stáda nezhynulo.

„Oni nám neučinili krivdu, a teraz táto krivda im! Tento nevďak! Pomysli, pani, čo by si mala učiniť. Viem, že zlé veci čakajú nášho pána i nás, veď Dávid si svojich ľudí nemôže dať hanobiť! A pán je taký rozlobený, že s ním nemožno hovoriť.“

Posledné slová pani už ani nepočula. Zmizla spred očí mládencových. Vedel, že dač učiní; vedeli to všetci, ktorí ho počúvali a všetci zložili nádej v tú drahú, nežnú bytosť, ktorá bola ako dobrý ochranný anjel tohto domu až podnes.

A ona?

Chcete vedieť, ako je srdcu, keď mu dakto na vzácny jeho drahokam stúpil? Keď malo ideál a dakto mu ho blatom zahádzal bez viny? Tak sa spýtajte jej!

Sú chvíle, keď myseľ viac premyslí, než inokedy za hodiny a minúty, v nich srdce precíti viac, akoby inokedy cez deň obsiahlo. Tak bolo aj tu.

Čo to mladé, skormútené srdce cítilo, čo tá horúčnato pracujúca myseľ myslela, ľudským slovom nevyjadríš! To videl len Boh, pred ktorým na zemi mladá pani ležala, keď vbehnúc do svojej komnaty zostala s Ním sama.

Idúc cestou, zmerala v mysli hĺbku urážky, aká sa stala kráľovi a jeho verným. Sprevádzala mysľou preč odišlých hrdinov, predvídala chvíľu, keď pred pomazaným Hospodinovým zastanú a cítila, vedela, čo za tým bude nasledovať. Hrdina z polí Sóchu istotne pomstí krivdu spôsobenú jeho verným. On, vedúci dodnes boje Hospodinove, poškvrní svoj meč v osobnom boji; pomstí krivdu, bude to po ľudsky spravodlivé, ale nebude to už potom ten Dávid, za ktorého sa izraelské ženy denne modlievali. Predstavila sa jej pred mysľou nevinná čeľaď Nábálova — oni, jej dobrí priatelia, medzi ktorými boli praví synovia a pravé dcéry Izraela, ktorí Dávida milovali — povraždená.

Zabije on v prvom rade Nábála. Bol to zlý človek, ale jej manžel, ktorého ochrániť bolo jej svätou povinnosťou.

To sa nesmelo stať, nie! Ona musí dač učiniť, musí zachrániť oboch! Ale čo? Ísť za Nábálom? Veď on ju ani počúvať nebude. To by bolo márne. A poslať za Dávidovým posolstvom to, čo žiadali? Však to on, urazený, neprijme, prijať nemôže! A či smela vôbec sluhov svojho muža — zrejme proti vôli ich pána — vystrájať ako posolstvo za tými, ktorých bol zahnal?

Jestvovala len jedna možnosť: Ona sama musí ísť prosiť o milosť, ona musí zastaviť Dávida prv, než bude neskoro. No, ak sa Nábál bude na ňu spytovať?!

Pri hodoch podobného druhu nesedávali síce ženy, ta ona ísť nemusela! Ale dakedy, keď napadlo Nábálovi, aby sa s jej krásou pochválil, posielaval si pre ňu, žiadajúc nejakú malú službu. Keby tak učinil dnes? A sluhovia museli by mu oznámiť, že odišla? Ona, domáca pani, opustila dom a dnes! Odišla za Dávidom a nie s prázdnym!?

Hrôza len pomyslieť, čo potom!

Zalomila biele, dobročinné ruky v nemej, bolestnej úzkosti. Dvojaká možnosť smrti stála pred ňou. Ak jej Dávid neporozumie, nevypočuje, môžu ju i so sluhami zabiť jeho vojaci, alebo ju zajtra zabije Nábál, keď zvie, čo učinila. Len sekundy trval hrozný boj so strachom smrti, len minúty vyžadovalo to premyslenie všetkých možností, ale láska zvíťazila.

I keď umriem, predsa sa odvážim oboch zachrániť. Hospodin mi pomôže!

Kým medzitým panstvo už dávno hodovalo, služobníctvo ku svojim hodom ani nezasadlo. Prijali najprv rozkazy svojej veliteľky: sedlali oslov, vynášali potraviny, ponúkali svoje služby. Každý chcel ísť s ňou, keď vravela, že ide prosiť. Ó, keď ona pôjde, ona ich iste ratuje! Nemohol ani Nábál jej prosbám nikdy odolať! Či by odolal Dávid? Nemožno! Ju on neodbyje.

No, ona len daktorých zobrala, veď ostatní museli zostať, aby doma všetko išlo tak, akoby pani nechýbala. Toto uskutočniť, záviselo od žien a tie všetky stáli pri svojej veliteľke ako jedno srdce. Žehnanie letelo za ňou, ktorá sa išla nielen za svojho nehodného muža, ale aj za nich a ich deti obetovať.

A malá výprava neišla veľmi ďaleko!

Ako tak Abigajil jazdila po strane hory Karmel, len čo stačilo sa jej srdce natoľko stíšiť, že tichou modlitbou upokojená myseľ riadne začala pracovať, padol pohľad krásnych očí trochu nižšie do údolia. Ach — — —

Ako sa tak cesta sem hore zakrúcala, pochoduje po nej čata asi 400 mužov. K západu sa strojace slniečko polieva ich tekutým zlatom, tvoriac slávnožiaru vôkol hlavy krásneho, mladého vodcu! A akoby to bolo dnes, stáva sa zrazu skormútená mladá pani nežnou devuškou. Pred jej mysľou obraz s kráľom navracajúcich sa víťazov a medzi nimi krásny pastierik, vysloboditeľ svojho ľudu. „Ale Dávid svojich desať tisíc!“ — znie v rozpomienke vôkol nej, jasavými hlasmi spievané. Áno, je to on, Dávid! Po rokoch zase ho vidí. Nie je to už ten mládenček, ľúbezného vzhľadu, no dnes je ešte krajší, hoci na mladej tvári utrpenie srdca vrylo hlboké, zušľachťujúce stopy.

Ej, darmo si on nespieval: „Velice ma sužovali hneď od mladosti mojej. Po chrbte mojom orali oráči, hlboké robili brázdy. Ale Hospodin, súc spravodlivý, potrhal povrazy bezbožných!“

Zrazu, ako na povel, zastala čata. Veď krásna vidina, jazdiaca z hory Karmel, kde tône so svetlom sa snúbili, pripadla zaiste všetkým ako nadzemské zjavenie. Tuším ju tie slnečné lúče niesli! Snáď, ba iste nikdy ešte nevideli pastieri Nábálovi svoju veliteľku takú krásnu, ako bola teraz. Je pravda, mala na sebe prekrásne rúcho hostiteľky, v ktorom predtým hosťov vítala. Z tváre odhodený závoj povieval vetrom dvíhaný — vôkol jej čarovnej hlavy ako sen. Ešte chvíľa, a už zoskočili gazelie nôžky zo skvostne šírovaného zvieraťa a celá tá neopísateľne poviestková vidina ocitla sa na kolenách pred užasnutým vodcom ozbrojenej čaty.

Berie na seba vinu svojho muža, vysvetľuje, že ona neznala o príchode jeho posolstva, že cele ináč bola by vec dopadla, nech vie ona o ich oprávnenej žiadosti. Prosí, aby vyslyšal slová, ktoré mu prišla povedať. Pripúšťa, že jej muža pridŕža sa bláznovstvo, že je to človek bezbožný… Jej slová sú také plné svätého porozumenia! Ona zná, že Dávid ešte nikdy podnes nepomstil seba, že vždy odpúšťal, že viedol len boje Hospodinove, no aj, že jemu Hospodin sľúbil budovať dom stály. Nech sú vraj jeho nepriatelia ako Nábál, s ktorým Hospodin sám poriadok spraví. Pri ňom, Dávidovi, že podnes nič zlého sa nenachádza!

A tie krásne rty vravia kamdiaľ vrelšie, z očí žiari tá roky prechovávaná oddanosť a láska.

„A keby aj povstal človek, čo by ťa prenasledoval, a siahol ti na život, duša môjho pána bude pojatá do zväzku tých, čo žijú s Hospodinom, tvojím Bohom, ale duša tvojich nepriateľov bude vyhodená ako z praku. Keď Hospodin splní môjmu pánovi všetko dobré, čo povedal o tebe, a ustanoví ťa za knieža nad Izraelom, nebude to pôsobiť môjmu pánovi preukážku ani výčitku svedomia, že si vylial nevinnú krv, že si môj pán sám pomohol. Ale keď Hospodin učiní dobre môjmu pánovi, rozpomeň sa na svoju dievku.“ (1S 25, 29 — 31.)

Len keď sme sa za niekoho — s ktorým pvý raz vravíme, a to za ťažkých okolností a pred mnohými svedkami — roky modlievali, daruje nám Boh takú neohrozenú smelosť, bez urážky povedať mu celú pravdu.

Hrdinná smelosť Abigajilina ratovala Dávida, a tak ratovala ona i svojho muža i celý jeho dom. Veď pod vplyvom jej slov našiel Dávid cestu naspäť, na srdce Božie, skadiaľ ho neočakávaná potupa Nabálova bola vyhnala. On našiel samého seba. Duch Svätý, ktorý musel ustúpiť — keď srdce taký prudký hnev ovládal, že ho celé zaujal, On sa vrátil, zase vrátil, a Dávid vravel dobré, láskavé slová k tej, ktorá ho skutočne ratovala. On sa jej priznáva, čo bol svojim vojakom povedal, načo sa teraz tak ponáhľali: Že strojil Nábálovi všetko, ale všetko zničiť a pobiť, tak že do rána už ani pes nebol by v jeho dome zabrechal. Pritom na krásnu priateľku, čo teraz tak krotko a predsa voľne oprená o svojho osla, pred ním stála, plná neopísateľnej peknoty tela i ducha, a myslel, že i ju, takú dobrú, nevinnú a zbožnú, bol by dal zabiť. Aj ju!

Nech nepríde mu v ústrety a nedá mu nazrieť za oponu srdca, aké podobné ešte nevidel!

Zvíťazila Abigajil nad ním natoľko, že mohol z jej ruky prijať prinesený dar. Ó, veď si vedel predstaviť, čo ju to stálo, aby mu ho sama priniesla! Čo všetko týmto činom postavila na kocku! On, hrdina, uctil v nej súrodnú hrdinku.

„Choď v pokoji,“ hovorí na rozlúčku, „vyslyšal som tvoju prosbu a vážil som si tvoju osobu. Požehnaný Hospodin, Boh Izraelov, ktorý mi ťa poslal dnes do cesty. Požehnaná tvoje reč, a i ty požehnaná, že si ma zdržala, aby som nevylial krv a nepomstil samého seba. Áno, choď v pokoji do svojho domu.“

Ešte jeden obapolný pohľad, poklona celej čaty, potom krátky povel, obrat a vojsko víťazov so svojím hrdinným vodcom schádzalo zase do doliny.

No, ako tak cesta zahýbala, videli ju ešte raz, ako tam stála o osla oprená a hľadela za nimi, a ešte raz sa jej poklonili. A ona stúpala výš, neznajúc, čo ju doma čaká. No v povedomí, že oboch pre ňu významných mužov zachránila, myslela si, že teraz môže už i zomrieť. Odchádzala šťastná, obohatená veľkým, vznešeným blahom, o ktoré už ani smrť nemohla ju pripraviť.

Doma nehrozilo žiadne nebezpečenstvo, pán sa po nej nepýtal. A až potom naozaj jasajúce služobníctvo zasadlo k svojej slávnostnej večeri, znajúc, že je zachránené. Na rukách by nosili svojho anjela, v ktorého pomoc márne nedúfali. Hospodin im ju ochránil. A čo až potom, keď sa vrátili sluhovia s oslami, ktoré boli odniesli náklad bojovníkom, a plní chvály rozprávali, ako boli v tábore uvítaní a čo rozprávali tí bojovníci, ktorí sa vrátili, akú chválu skladali k nohám ich Abigajile, no, nevedeli aj to, aká hrozná pohroma a zničenie ich tu čakalo! Žeby už nebol nikto živý medzi nimi, nech ona svoj mladý život za nich neobetuje. Ej, nikdy takej hostiny a takej noci v Maóne ešte nezažili!

Zatíchli píšťaly i trúby a z výšin Karmela letelo do doliny Jezreel: „Hospodin je môj pastier… Keby sa mi dostalo ísť cez údolie tieňov smrti, nebudem sa báť zlého, lebo ty so mnou si.“

Ach, áno, Hospodin bol s nimi, no, On bol aj s ich kráľom Dávidom.

IV.

A prišlo ráno.

Dávno vyprevadila veliteľka so svojím služobníctvom odchádzajúcich hosťov a celý dom uviedla do normálnych koľají, kým úplne spitý Nábál vytriezvel a konečne sa objavil: nevyspatý, zlý s náležitou nevôľou po opitosti. Stretnutie s ním padlo Abigajili netak ťažko po jeho včerajšom výčine! Musela sa len premodliť, aby s obvyklou úctou vyšla mu v ústrety a prehovorila k nemu tých nie mnoho nutných slov. Len myšlienka, že smrť bola mu tak blízko a že ona smela jej šíp odraziť, jej ich uľahčovala. No, keď konečne odpoludnia po spánku úplne vytriezvel, zašla za ním do jeho komnaty, vyúčtovať, ako obyčajne, koľko sa minulo a koľko zostalo zásob.

A potom prišiel moment, za ktorý a jeho výsledok od rána k Hospodinu volala. Akými slovami opísala Abigajil mužovi, čo ho včera čakalo a ako tú pohromu zažehnala, nevedela by nám snáď ani sama povedať.

Ten, ktorý jej včera predivne pomohol, pomohol i dnes, aby svojmu mužovi celú hĺbku zlého jeho činu objasnila. Nešetrila farbami ohľadne následkov, ale čo čakala, sa nesplnilo! On nezúril, nevylial si svoju zlosť na nej! Ani len slovom neprezradil, žeby ľutoval a žeby chcel Hospodina odprosiť a poďakovať Mu za záchranu života i majetku. On mlčal! Srdce i tvár jeho zostali ako kameň a popri tomto skamenenom mužovi chodila zarmútená veliteľka, ustrašené služobníctvo, celých desať dní. Desné ovzdušie bolo v tých dňoch v krásnom karmelskom veľkostatku. Stláčalo k zemi, ako bezvetrie pred hroznou búrkou. Všetci s úzkosťou čakali, aké hromy poletia, kým sa konečne tieto tvrdo zavrené rty otvoria. Každé srdce chvelo sa úzkosťou o milovanú veliteľku, na ktorej nevinnú, krásnu hlavu sa tie hromy potom zvezú.

Nuž, prišla rana hromová. Ani sa neblysklo, len uderilo a dopadla tá rana, len jediná rana, dopadla na hlavu toho, ktorý vo svojom vnútri pustil sa do nerovného boja s veľkým Bohom. Čas milosti, tých posledných desať dní, strávil v desnom rúhavom odpore. Táto jedna jediná rana postačila, aby ruka — čo nechcela sa zodvihnúť k prosbe — nemohla sa pustiť do diela ukrutnosti, aké zúriaca myseľ za tých desať dní predumala.

Prv, než sa tie desne mlčiace rty mohli k zahrmeniu otvoriť, zamĺkli na večné veky. Nikdy už veliteľský hlas v Maóne nezaznie. „Umrel boháč a pochovali ho.“ (Lk 16, 22b). Tak mohlo sa aj tu povedať.

„Videl som násilného bezbožníka, vypínal sa ako zelený strom, ale pominul sa, ajhľa, už ho niet.“ (Žalm 37, 35). Tak bolo aj tu.

Veľkú milosť učinil Hospodin Nábálovi v ten deň, keď dovolil, aby krotké, čisté dieťa Božie vošlo pod strechu jeho domu a prinieslo so sebou svetlo Božej lásky a požehnania. No, on čas svojho navštívenia nepoznal; tak zhynul.

Ach, škoda duše, čo cieľ svoj minula!

Neznáme, či mal Nábál pokrvnú rodinu, bratov, strýcov. Jedno vieme: veľkého jeho majetku prvou dedičkou — kým sa nevydá — bola jeho mladá vdova, pod ktorej vládou, sťa pod panovaním anjela, žilo sa veľkej Nábálovej čeľadi. Ale len veľmi krátky čas!

Zase svitol deň na Karmel. Vtáctvo spievalo, kvietie rozváňalo, vetierok povieval v korunách stromov, slniečko polievalo svet tekutým zlatom a v Maóne panovala zvláštna, nebu blízka radosť. Veľkostatok — donedávna Nábálov — zavieral v sebe vzácnych hosťov. Zase prišlo posolstvo z púšte, tentoraz zrovna za veliteľkou poslané.

Nič z tých vecí, ktoré teraz svojimi zvala a slobodne deliť smela, neprišli žiadať, žiadali viac, bo priniesli vzácny poklad, srdce a lásku Dávida, syna Izajovho, pomazaného Hospodinovho; a žiadali ako odmenu protilásku Abigajili Karmelskej. Prišli sa len spýtať, či by ona chcela a mohla znášať s ich pánom ťažký jeho osud, v nádeji, že raz — až mu bude dané kráľovstvo — rozdelí sa s ňou i o slávu. Zaiste im na tom všetko záležalo, aby sa vrátili s dobrými správami.

Rozhliadajúc sa po budove, zariadenej s prepychom priam kniežacím, mimovoľne porovnávali ju s Dávidovými skrýšami. A tu sa im to istotne nezdalo ľahké, aby táto — nádhere a bohatstvu zvyknutá bytosť — pristala na ich žiadosť.

Mnoho lásky k Dávidovi vyžadovalo sa k tomu, aby ju o ten rozhodný, nad celým ďalším životom rozhodujúci krok žiadali. Vedeli, že nech zostane na Karmeli, nik jej to krásne sídlo nevezme. Keď ho ale dobrovoľne opustí, tu ho navždy stratí. Dnes veľmožná pani, vdova Nábálova, potom žena vyhnanca, nemajúceho v celej vlasti miestočka, kam by hlavu sklonil.

A akú dostali odpoveď, keď sa konečne tá krásna mladá hlava zodvihla a tie žiarivé, slzami zvlhnuté oči pozreli im do tváre?

To, po čom srdce túžievalo, vyriekli chvejúce sa, ružové rty: Že je hotová ísť a slúžiť zmužilým bojovníkom Dávidovým, znášať s nimi i poľahčovať im ich terajší ťažký osud.

Radostné nesúc posolstvo, navracovali sa k svojmu vodcovi. A ona?

Keď najskôr usporiadala svoj dom, keď vložila ho i s celým dedičstvom do príslušných rúk, keď sa postarala podľa možnosti o celú čeľaď, keď si vybrala spomedzi dievčat päť (ktoré s ňou rovnako zmýšľali a pre ne bol Dávid tiež kráľom a ony boli hotové s ním v jeho službe trpieť núdzu) — už obklopená družkami — poberala sa za Dávidovými poslami z karmelských výšin na púšť.

Snáď, ba iste na križovatke, kde sa cesta vedúca dolu k púšti zahýbala, ešte raz zastanúc, hodila pohľad hore na všetku krásu, ktorú opúšťala. Preletela mysľou tie roky, ktoré prežila od onoho dňa, keď ju sem v svadobných nosidlách doniesli a kde žila sama s mužom nemilovaným, lásky neschopným, až po onú hroznú chvíľu, v ktorej konečne uvidela priepasť, ktorá ich dvoch vždy delila. Vedela ona dobre, že ide telesne z raja na púšť, z hojnosti do chudoby, z panstva do služby, no vedela aj, že ide dobrovoľne s plným presvedčením Božieho súhlasu a rada! Poznala, že kamkoľvek by ju Dávid zaviedol, vždy budú ich nohy stáť spolu na hore Gerizím, pod žehnajúcou rukou Hospodina, Boha živého. A vedela, že ide s plesaním zaplatiť v láske a službe Dávidovi, synovi Izaja, za všetky svoje družky, ktoré on na poli Sóch zachránil a vyslobodil obetujúc samého seba.

*

Nenájde sa tak ľahko v Slove Božom znamenitejšia alegória a obraz týkajúci sa zachránenej duše a Krista Ježiša nad túto prekrásnu udalosť.

Tam, na poli golgotskom, bojoval sám a sám jediný hrdina s obrom nepremožiteľným: Jeden za všetkých. Hoci musel svoj mladý, krásny, čistý život položiť za to víťazstvo, predsa zvíťazil a vyslobodil na veky a na večnosť duše z ruky otrokára. Tie, čo už dávno do večnosti zašli, tie, čo s Ním v svete žili a tie, ktoré sa ešte len mali zrodiť.

Medzi tými dušami, ktoré Ho ako svojho Spasiteľa poznali a prijali, k Jeho nohám smeli sa privinúť, smeli Jeho česť šíriť a pripravovať mu láskou cestu do ľudských sŕdc, boli i také, pri ktorých mu to nestačilo. A tak si ich On zasnúbil tak, ako sľuboval: Zasnúbim si ťa na večnosť, aby si poznala Pána. A ony, všetko opustiac, išli za Ním, ochotne, z lásky a verne, prežívajúc s Ním vyhnanstvo i zaznanie dnes, vedúc boje Hospodinove, aby, až príde deň Jeho konečnej korunovácie, tvorili tie najkrajšie klenoty v Jeho korune a vošli s Ním do kráľovského paláca.

Ó, duša moja, čím šíriš ty česť svojho Spasiteľa? Koho Mu získavaš v odmennej láske? A keď si i Teba chce zasnúbiť na večnosť, si hotová pre Neho opustiť raj a ísť s Ním na púšť? Smieš s celým srdcom spievať:

Ak áno, budeš môcť raz doložiť:

(1929)