ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

(Obrázok zo života)

Na dolnom konci Hrabovej stála stará chalupa. Roky patrila rodine Zábuškovej. Posledný gazda umrel. Deti mal po svete, kam ktoré rozlietané, sám ich bol porozháňal svojím opitým životom, ani jedno sa domov nehlásilo, a tak obec neznajúc, kde sú dedičia, nechala chalupu pustnúť. Predať ju nemohla a želiar sa tam vôbec nehlásil. Kto vám bude na cudziu zrúcaninu nakladať? Konečne pýtal si ju na bývanie cezpoľný človek, brusiar. Všetci menovali ho strýc Imrich. Bude vraj chalupu natoľko opravovať, aby mu nespadla na hlavu. Dali mu ju. Rozbité sklá na oknách hneď zasadil, lebo u neho to bolo tak: devätoré remeslo, desiata bieda. Všetko ten človek potrafil spraviť. Bol on vlastne vyučený hodinár. Ako tovariš pripojil sa k brusiarom a chodil s nimi. Boli traja: starý Vlčko, ktorý na to remeslo mal úradný papier, mladší Hruška, ten zas opravoval dáždniky a pritom predával planéty.^[1] Na každom jarmoku znali ľudia jeho divotvorné biele myši, ktoré každému vytiahli takú planétu, akú si žiadal. Nuž a tretí bol náš strýc Imrich, hodinár. Keď tak tí traja spolu chodili, vynašli im ľudia meno: traja králi. Veď prečože by ich tak neboli pomenovali, však keď človek sám svoju vôľu vykonáva, nikto nad ním nepanuje, je hotový kráľ. Oni keď zarábali, popíjali, neraz, pravda, aj hladovali, keď bolo treba a zase sa hostili, ako kedy prišlo. Spávali v stodolách, v šústnikoch, Hruška, myšičkár, neraz aj v obecnom „skováku“,^[2] keď ho tam četníci dopravili. On totiž nemohol vidieť nič pohodené, či zavesené na plote. Mal on cit pre poriadok natoľko vyvinutý, že čo kde súlad rušilo, radšej so sebou pojal.^[3] Aj na poli, ak nejaká kapustná hlávka, alebo mrkva von z radu stála alebo aj zemiakový kopec, on to vyrovnal. Len škoda, že gazdiné nemali pre to porozumenie. Neraz chudák za ten svoj poriadok vytrpel a nejednu porciu hubovej polievky musel zjesť. Svet je už taký. Ale priateľstvo troch kráľov bolo príkladné. Vlčko bol medzi nimi ako otec. Jeho si vážili. A hoci im na úsudku verejnej mienky vôbec nezáležalo, no čo on povedal, to tým dvom bolo sväté. Ach, ale darmo je, na svete sa vždy všetkému približuje koniec. Keď to bola tá veľká zima, veľmi starý Vlčko nachladol. Krčmár, v ktorého šope vtedy bývali, dal ho odpratať do nemocnice. Za ním ocitol sa tam aj hodinár Imrich. Vlčko nevydržal ťažké zapálenie, umrel. No nie prv, kým neudelil svojim obom kamarátom vážne napomenutie a kým nerozdal svoju pozostalosť medzi nich. Imrich dostal brús a čo k nemu patrilo, myšičkár kadejaké drobnosti aj dobrú ešte halenu. Peniaze dal Vlčko kňazovi, čo ho zaopatroval, aby sa mu postaral o kresťanský pohreb. Hruška, keď dostal svoje, viac sa v nemocnici neukazoval. Tak len Imrich bol pri ujcovej Vlčkovej smrti, keď odchádzal zo sveta. A tomu hovoril: „Imriško, nechaj tú pijatiku, veď vieš dobre hodiny opravovať, aj brúsiť, usaď sa niekde na dedine. Ja som už bol pristarý niečo lepšie začínať, ale keď som vytriezvel, neraz ma srdce nad tým bolelo, že sú z nás len takí tuláci kde komu na posmech, obzvlášť teba mi bývalo ľúto. Si ešte primladý. Ak ťa Pán Boh pozdvihne z tejto choroby, sľúb mi, že začneš spravodlive medzi ľuďmi žiť a že sa nepustíš s myšičkárom ďalej svetom. On toho tuláctva už nezanechá a je to predsa len zlodej!“ Vložil Imrich ruku do vlhkej, studenej ruky starcovej a dve veľké slzy skanuli mu pri tom sľube po vpadnutých lícach. Bárs sa zdalo, že aj jeho tá choroba zoberie, predsa ju len premohol. A tak ako sľúbil, usadil sa v dedine H. v chalupe, ktorej majitelia sa tiež tak ako on túlali po svete. Z nemocnice vyšiel síce slabý, ale zdravý. A že tam prestal piť, cítil sa telesne ako druhý človek. Keď spomínal na ten predošlý život, začal sa akosi zaň hanbiť. Vlčko ho bol naučil aj dobytku pomáhať. A to bolo dobre, tým si najskôr niečo zarobil skôr, ako keď mu ľudia dávali hodiny do správy a dávali si u neho brúsiť. Len mu bývalo v tej pustej chalupe veľmi smutno. Vlčko mu netak chýbal. Ten muž ho mal rád, on to cítil, však to bola tá láska, čo Imricha hodinára priviazala k brusiarovi, takže dokázal roky s ním žiť. Veď Vlčko bol prvý človek, ktorý Imricha miloval a človek nemôže žiť vôbec bez lásky. Každý tam priľnie, kde ju nájde. Nejeden, čo sa zrodil pre palác, skončil v búde len preto, že nenašiel lásku tam, kam patril.

Prešiel polrok a strýca Imricha by už jeho bývalí druhovia ani nepoznali. Pracoval tak dlho, až sa slušne zašatil. V chalupe stála lavica okolo steny medzi oknami. Pred ňou starý dubový stôl, v stene almara^[4] a v rohu stará posteľ. Plachty i pokrývku mal, slamu si zadovážil a že susede dobre popravil kolovrat, ešte mu tie plachty dobre ozvárala. Druhá suseda, Židovka, sťahovala sa k synovi do mesta, tá mu všeličo podávala, ešte aj dosť hodnú podušku starého peria. Veď to by jej v H., kde bolo plno husí, nikto neodkúpil; a so sebou ju vziať nemohla, lebo že jej syn je veľký pán a jeho žena nóbl^[5] pani! Za to jej Imrich pomohol všetko popakovať a na železnicu podať. Poslúžili si jeden druhému.

Zariaďoval sa náš brusiar ako nejaký h…ský Robinson. No už mu nikto nedával posmešné meno! Keď začal v tvári lepšie vyzerať, a bol vždy čisto umytý, ukázalo sa, aká je tá bledá tvár vlastne pekná! Obzvlášť tie veľké smutné oči. Postavy bol malej, veď mal na chrbte neveľký hrb, ktorý mu nedovolil, aby vyrástol. Tento hrb vlastne bol príčinou celého pomýleného nešťastného života. Pre ten hrb ho vlastná matka, ktorá mala ešte štyri pekné zdravé deti, od seba odstrkovala. Škaredý hrbáň, to bývalo jeho meno doma. Že si chlapec od mala ľútal, sám v sebe sa žral, to vypestovalo v ňom zlostnú, závistlivú povahu. Pretože ho za všetko zlé, čo schválne vykonal, bili, od detinstva túžil po tom, aby mohol narásť a na všetkých ľuďoch sa vypomstiť. V škole, hoci sa aj dobre učil, ho pre tú zlú povahu i deti i učitelia nenávideli. Hoc malý, ale pevný a ľstivý, s každým sa pobil a všetko, čo len mohol, zúmyselne pokazil. Taký došiel na remeslo!

Otec ho dal na čižmárske, no on stadiaľ ušiel a našiel si miesto u hodinára. Z domu mu odkázali, aby sa im za to viac na oči neukazoval. Chlapec rozkaz vyplnil! Remeslo ho zaujímalo. Majstra mal prísneho. Druhí učni o ňom hovorili, že je zlý, no k Imrichovi zlý nebol. Videl, že má bystrý rozum, a tak si ho vyučil. Snáď by i niečo riadne z mladíka bolo vyrástlo. Keď sa po štyroch rokoch stal tovarišom u majstra, mal už osemnásť rokov, no druhí tovariši nepriali mu majstrovu priazeň. Vymýšľali pre Imricha potupné mená, dráždili ho k hádkam a bitkám a tak prinútili majstra, aby ho prepustil! Od toho dňa začal jeho tulácky život. Nikde sa nemohol nadlho uchytiť. K vojsku ho nevzali. No tak keď už roky bol len takým tulákom, nechal hodinárstvo, pripojil sa k brusiarom a žil s Vlčkom. A hoci to bol aj len tulácky biedny život, nebol v ňom sám. Cítil v ňom niečo z rodinného tepla. Dnes, keď sa mal lepšie, keď sa začínal blížiť a rovnať druhým ľuďom, len tá samota a opustenosť, pre ktorú človek nebol stvorený, ho tlačievala. Keď tak obzvlášť v noci nič nepočul, len svoj vlastný dych, bývalo mu veľmi smutno v tej opustenosti. Ach, tak smutno!

Raz ako tak niesol nabrúsené nože do L., našiel gazdinú, ktorej patrili, veľmi nahnevanú. Že jej pes zožral všetky pre prasiatka pripravené zemiaky. Keby to bol aspoň jej, ale taký tulák, ktorý odkiaľsi dobehol, žalovala v horkosti. Nechala ho u seba v zime, bolo jej ho ľúto, však človek poľutuje tú nemú tvár v takej nepohode. Od jari ho vraj už na chotár tri razy odohnala a on zase len príde a robí tu škodu. Obžalovaný previnilec stál neďaleko, strihal ušami, krútil huňatým chvostom a hľadiac z gazdinej na poslucháča, akoby premýšľal, čo možno od nich očakávať. Tulák! Zvučalo v Imrichovej mysli. To dobre známe meno, ktoré ho sprevádzalo životom. „Nehnevajte sa, gazdinká,“ chlácholil ženu. „Dajte mi kúsok chleba, aby som mohol Zahraja vyvábiť. Odvediem ho k nám. H. je už v treťom chotári, stadiaľ sa vám nevráti.“

Žena radostne pristala. Nachovala brusiara aj psa, aby od nej nešiel hladný a dívala sa oknom za nimi, ako sa spolu poberajú von z dediny. Ale nezahnal Imrich psa na štvrtý chotár. Keď sa mu Zahraj dôverne skrútil k nohám, v jeho chalupe, povedal psovi, ako čo by ho ten mohol rozumieť: „Aj ty tak nikomu nepatríš a nikto tebe, ako ja, zostaneme spolu.“ A zostali!

A dobre sa znášali! Keď bolo čo jesť, najedli sa a keď nebolo, aj tak boli spokojní. Zahraj poslúchal pána a všetko spravil, čo mu len na očiach videl. Cítilo zviera, že si ho človek obľúbil a človek cítil, že ho tá nemá tvár má rada. Už mal strýca Imricha kto vítať, keď sa vracal s prácou. To bolo štekania, skákania! Ach pes ani len nevedel, ako sa činiť od radosti! A to osamelé, ľuďmi odstrkované srdce, ktoré neraz v hrudi bilo ako tvrdá skala, začalo akosi ožívať a zahrievať sa. I keď nebolo to, po čom chlapec i mladík túžieval, nemohlo nasýtiť, ani ten boľavý smäd ukojiť, ale bola to aspoň omrvinka a aspoň kvapôčka.

V jeseni podarilo sa Imrichovi brúsiť drevorubačom píly a sekery. Zavolali si ho do hôr, kde rezali a rúbali siahy. Zaplatili mu prácu okrešmi,^[6] trieskami. Ba keď brvná na stavbu zotínané dolu zvážali, tak mu aj tú jeho plácu dolu pozvážali, po hájnikovu búdku, a odtiaľ si to pomaly odnosil. Jednému rubačovi opravil hodiny. Ten, súc od remesla murár, prestavil v Zábuškovie chalupe starý sporák a ešte staršie kachle, takže, keď prileteli prvé snehy a zaduli studené vetry, netak si oba osamelí obyvatelia chalúpky bláhali, že môžu pekne v teple sedieť. Ľudia hodinárovi a brusiarovi nanosili hodne práce. Aj sám si ju z okolitých dedín priniesol, takže aj vyše dvoch týždňov nemusel z domu vykročiť. Medzi tými opravami z okolia boli aj jedny staré, veľké hodiny, netak v papieroch poukrúcané, aby sa im sklá a ozdoby neporozbíjali. Strýc Imrich tie papiere vyrovnal, vyhladil, bol rád, že bude mať raz čo čítať. Tie myšičkárove planéty boli posledné, čo čítaval a Vlčkova modlitebná knižka hodne už potrhaná. Toto tu bol pekný, biely papier, zreteľné litery a zdalo sa to byť čosi sväté, veď sa tam spomínal Pán Boh a Jeho milý Syn, Ježiš Kristus. O Tom Vlčko v poslednej chorobe rád hovorieval a netak si ľútal, že by mal o Ňom viacej vedieť. „Snáď sa ja tu dozviem“, myslel si Imrich. A veď to aj bolo naozaj pekné čítanie, o tom lotrovi, čo na kríži po boku Syna Božieho visel a na to Jeho bolestné umieranie sa díval. Vedel Imrich, ešte zo školy, že Syn Boží na kríži zomieral a že bol nevinný. Tuto sa zrazu dozvedel, že zomieral za takých zatratených ľudí, ako aj tí dvaja, čo pri Ňom sprava i zľava viseli. Jedna vec veru bola divná: ten, čo to písal kedysi, akoby bol poskladal celý Imrichov život, aj toho lotra že tak ľudia nemali radi, tak ho odstrkovali, až sa stal z neho tulák a dostal sa medzi zbojníkov. Za detinstva sa len bíjaval a keď bol starší, tak už aj zabíjal a kradol, až ho pri tom chytili a tu na ten kríž pribili. Taká čakala ho smrť od ľudí. No, akú odmenu za ten biedny, hriešny život dal mu Boh, keď sa postavil pred Neho. Bolo tu tak napísané, aký je On čistý, svätý, dobrý, no aj spravodlivý! A potom bolo napísané o Ježišovi Kristovi, čo všetko u Boha opustil, skôr ako prišiel na zem, ako dobre činil na svete, ako sa v svätosti Pánu Bohu podobal a predsa visel tu po boku toho lotra, On nevinný, dobrý! Ale tu stálo, že „keď sme my ešte hriešnici boli, Kristus za bezbožných zomrel“, teda, že za tých, ako tí dvaja lotri a ako sme my ľudia na svete. Ani sa Imrich od toho čítania odtrhnúť nevládal, len škoda, že ho ľudia aj práca mýlili. Bol rád, keď prišla na druhý deň nedeľa, strojil sa ju celú na to čítanie využiť, aj využil. Išlo to jemu veľmi pomaličky, po prvé musel slovíčka skladať^[7] a po druhé, o tom, čo čítal, dôležite rozmýšľať.

Ach, ale kto opíše jeho zármutok? Koniec tej histórie v tých papieroch nenašiel. Nedočítal sa, ako to bolo a čo to myslel Syn Boží tými slovami: „Dnes budeš so mnou v raji!?“ — — Sedí úbohý muž celý smutný, papiere poskladané pred sebou. Ani si nevšimol, že Zahraj vyje a šteká, že ktosi pred dverami sneh z nôh otriasa. Jeho až otvorenie dverí a hlasitý pozdrav vyrušil. Vošiel do izby mladý človek v pánskom kožuchu. Zadivený brusiar vstal ho privítať.

„Odpustite, že vás vyrušujem v čítaní,“ vyhováral sa príchodzí, „mám ešte pár kilometrov cesty pred sebou. Videl som z vášho komína dym stúpať, zatúžil som, trochu sa zohriať, čo mi dúfam dovolíte?“ „Ó, len sa zohrejte a len si ten kabát vyzlečte a galoše zobujte, máme tu teplo,“ odpovedal Imrich. O chvíľu sedel nečakaný hosť pri stole, vyňal si plechovú fľašku a nádobku i hodný kus bieleho pečiva, prosil o dovolenie, že by si mohol zajesť, že je už hodne hladný. Rozprával pritom, kam ide. A keď sa nasýtil, zbadal, že mu ešte zostalo pol plechovice kávy. Tak veselo prinútil strýca Imricha, aby si vzal nejaký hrnok, že sa jemu nechce ďalej niesť; tam, kam on večer príde, to vraj nepotrebuje, veď ho čakajú. No áno, mohol sa aj strýc Imrich najesť a ušlo sa trochu kávy a koláča ešte aj Zahrajovi. Hosť prezeral zatiaľ staré hodiny, vzal do ruky aj papiere. „Čo to máte, akýsi kresťanský časopis, ten, kto tie hodiny do neho pozakrúcal, veľmi si ho nevážil.“

„Sotva, pane, ale ja ho za to chválim,“ vzdychol Imrich.

„Nikdy by som sa nebol dočítal o takých pekných veciach, nech mi neprídu až do domu. Ale som zarmútený, nie je tam koniec, a tak sa ho už nikdy nedozviem!“ „Nad tým nemusíte želieť, tomu sa dá odpomôcť.“ Hosť vyňal z náprsnej kapsy čisté korešpondenčné lístky i so známkami, sadol si k stolu. „Máte v Hrabove poštu?“ „Máme,“ zadivil sa Imrich. „Aká je vaša adresa?“ „Imrich Kamenár.“ Hosť chvíľu písal. „Tak, toto vezmeme so sebou do Zelenice, za pár dní máte tu všetky tohoročné čísla, celú zimu sa môžete tým zamestnávať, keď sa vám ten časopis ľúbi!“ „Ale veď je to iste drahé, zadarmo mi časopis nebudú posielať a ja peňazí nemám!“ „Stojí len dvanásť korún na rok, nebojte sa, ja ich za vás zaplatím.“

Kto by bol také niečo Imrichovi povedal, aká ho v tú nedeľu čaká radosť, ani veriť nemohol, že mu ten časopis skutočne príde. Len to mu dodávalo nádej, že však ten dobrý, veselý mladík by z toho nič nemal, keby si z neho spravil blázna. Nemýlil sa v nádeji. Za pár dní prišiel celý balíček tých noviniek a bol tam ten článok o tom lotrovi; bol! Predsa si len dočítal aj koniec a pritom mnoho, mnoho dobrého. S tými novinami prišiel do chalúpky akýsi nový život. Ach, veď vraj niet lepšieho priateľa nad dobrú knihu; ak si osamelý, ona sa s tebou rozpráva.

Neplatili síce ľudia brusiarovi peniazmi, lebo ich nemali. Zato gazdiné aj dva razy toľko nadelili mastného, obarovej polievky, dobrej kapusty a iného a iného. Nemusel strýc Imrich mrhať čas varením, už si len prihrieval a tak mu na čítanie zostávalo dosť voľných chvíľ. Zahraj sa v tých dňoch netak popravil. Bunda mu zhustla a dostala lesk, nech nešedivie už od pysku, myslel by si, neviem aký je on mladoch. Len jedno mu snáď bolo divné — a nemohol to v svojej psej hlave zrovnať — že práve teraz, keď sa mali tak dobre, chodil jeho gazda taký akýsi zarmútený. Neraz ho počul vzdychať, ba dva razy aj plakať, čo sa mu len stalo? Každá očná operácia býva ťažká, ale najťažšia, keď tie duchovné oči človeku otvára Darca veľkého svetla.

V tie dni zaniesol strýc Imrich opravené staré hodiny ich majiteľovi; pekne sa mu ich podarilo vyčistiť. Keď prácu pred pánom N. rozbaľoval, povedal mu, akým dobrodením boli pre neho tie potrhané noviny, a že ich už má celé. Pán N. sa akosi zahanbil. „Viete, Imriško, ja sa s takými vecami nezaoberám, to si moja žena predpláca, netak ma veru vyškohlila,^[8] že som jej to číslo vzal. Hneď si oň písala do redakcie, aby jej vraj v ročníku nechýbalo.“ „Keď si vy, pane N., ten článok: „Lotor na kríži“ čo je tu potrhaný, prečítate, istotne si budete od vašej panej aj koniec pýtať,“ vzdychol smutno hodinár, a dodal: „Mňa len jedno trápi, odkedy ten časopis mám.“ „No, čo také?“ „Že nemám Sväté písmo v dome a nemôžem si vyhľadať tam citované texty!“ „Vy nemáte Bibliu?“ „Nemám!“ „Ach, v našom dome je ich dosť, a keď tak po tej knihe túžite, jednu vám vďačne dám, roztrhaná ešte nie je, len hodne opotrebovaná!“

Nikdy sa ešte Imrich necítil taký bohatý, ako keď si na spiatočnej ceste niesol tú vzácnu knihu domov. Hneď večer pustil sa do čítania. A že tam v tých svojich novinách našiel radu, ako sa má Slovo Božie čítať, no, tak sa prísne podľa toho zachoval. Je tá kniha vraj slovo veľkého Boha, a preto sa má čítať s veľkou úctou. No, tak najprv pokľakol a hovorí veľmi pokorne, nesmelo: „Pane Ježišu, Ty ukrižovaný Synu Boží, vieš všetko, aj že som ja ešte horší ako ten lotor, že ma nechali vyrásť takého sprostého ako tá nemá tvár. Kde by som ja biedny mohol rozumieť, keď ku mne z tej knihy bude hovoriť svätý Boh! Tak Ťa veľmi pekne prosím, pomôž mi sám. Čítal som, že si nielen telesnú, ale aj duchovnú slepotu liečil, slepejšieho človeka už iste nemáš na svete, no tak aj mňa uzdrav!“

Keď vám príde do školy sprostý žiačik s pevnou vôľou mnoho sa naučiť, nič mu tá sprostota neprekáža, urobí v tom učení dobré pokroky. Časom aj nejedného múdrejšieho preskočí. Že sa ku každému dobrému činu vyžaduje sila vôle — a tú Imrich mal — povedal si: „Keď ten lotor visel na kríži a nemal možnosti dozvedieť sa, čo nato treba, aby hriešnik mohol so Synom Božím vojsť do raja, a Pán Ježiš mu to predsa zjavil, ja ešte žijem. Pán Boh mi tak predivne daroval tú svätú knihu, mám ešte možnosť všetko počuť, poznať, čo je v nej písané o Ňom, ktorý za toho lotra na kríži zomieral, a preto mohol si ho vziať so sebou do raja, či by On aj mňa nevyučil? Vzal si Pán Ježiš toho lotra do raja preto, že v Neho veril, hoci ho videl v takom ponížení. Snáď aj mňa to Slovo Božie naučí veriť a prosiť, a On si vezme aj mňa raz k sebe.“

Brali gazdovia so sebou na jarmoky strýca Imricha, keď sa tak dobre rozumel dobytku, aby im pomohol pokúpiť zdravú lichvu.^[9] Že sa im to posiaľ vždy podarilo, toľko o ňom známym rozprávali, až mu spravili chýr. Tak si ho už i z ďaleka ľudia k sebe volali, lebo o Troch kráľoch začal odmäk, zima prešla, nastali blatá, mohol si sa v nich aj utopiť. S tou mokrinou prišli choroby nielen na ľudí, ale aj na dobytok. Imrich v tie dni už ani doma nespával, tak si ho gazdiné jedna druhej podávali. Je pravda, hodne si aj peňazí, aj do komory zarobil, ale duša bola mu smutná, a srdce ako záhrada, ktorú mráz ošľahol. Veď musel prestať s čítaním Božieho slova, len nedeľu pri ňom trávil celú, a to ho potešovalo. Cítil, že ako nemôže žiť bez pokrmu, tak už ani bez toho Božieho slova nemôže žiť. V decembri mu prišlo dvanáste číslo jeho milých novín. Veľmi túžil po tom, aby mu aj na budúci rok prichádzali, len nevedel ako si ich zaopatriť. Veľmi naliehavo sa za to modlil, aby mu Pán Boh dal dajakú radu. A On ho na svoj spôsob vyslyšal. Z posledného jarmoku si doniesol chorobu. A tá ho tak premohla, že sa ani len na posteli nemohol hnúť. Chalupu mal studenú ako vlčinec, keď nebýval doma; keď dobre zakúril, len tak voda po stenách tiekla a dym ho div neudusil. Hlava sa mu mala rozskočiť, tak v nej pichalo a búchalo. Dobre len, že si skôr ako obľahol, doniesol vedro vody a aj do džbána, a pol chleba. A že mal stôl pri posteli, chlieb i džbán na ňom, mohol si aspoň smäd uhasiť a kúštikom chleba hlad zahnať. Živá duša neprišla sa na neho obzrieť, veď prišiel pozde večer, susedia ani nevedeli, že je doma. No tak bol sám a sám. A veľmi mu tá samota bola ťažká. Ani len Zahraja nemal, vyvrel ho von, ten sa musel, chudák, o seba starať. Aj si v tej opustenosti Imrich poplakal, že je z neho taký opustený tulák na tom šírošírom svete, taký sám a sám. Keď už mohol konečne čítať, pritiahol si Bibliu. A že mal poznačené utrpenie a smrť Baránka Božieho, to si pomaly čítal, až prišiel po slová: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ Najprv nad tým veľmi žialil, že nevinný, svätý Boží syn za jeho viny musel byť na kríži taký opustený. Potom sa mu v duši rozjasnilo. V tom článku o tom lotrovi — ktorý vedel naspamäť — stálo, že Ježiš tak veľmi miloval hriešneho človeka, že aj túto hroznú opustenosť pretrpel, aby hriešnik nemusel zostať na veky v pekle opustený. Od tej chvíle pominula jeho vlastná opustenosť. Veď mu napadla výpoveď: „Neboj sa, lebo ja som s tebou!“ Ej sú to vzácne chvíle, v ktorých človek konečne pochopí, že Boh je s ním. V nich vráti sa duša k Bohu, ta kam patrí a skadiaľ ju bol vyhnal jej vlastný hriech. Až teraz sa ukázalo, koľko si úbohý tulák z toho tak pilne čítaného Slova Božieho podržal, až mu ho Duch Svätý v tej tíšine a samote začal pripomínať. Ešte aj vo snách sa mu zjavovali krásne veci. Medzi iným prišiel k nemu pán obchodník N. a rozprával mu: „Už som si aj ja tú históriu o tom lotrovi dobre prečítal, aj tú jeho modlitbu sa naučil!“ Nato sa zobudil, a jeho prvá myšlienka bola, že veď mal zaniesť troje ovčie nožnice do Z., aj pánovi N. ovocinársky nožík. Schopil sa na posteli; hlava bola už ľahká; cítil, že choroba ustúpila. Nakoľko vládal, chytro sa obliekol a obul, pocítil pritom veľký hlad. O chvíľu praskal oheň, vrela voda. Mal doma starý syr a chlieb, cibuľu, rascu, masť; netak dobrý demikát si uvaril. Zahraj začal škriabať na dvere; iste už ležal pri nich a počul chodenie po stavaní, netak radostne vítal pána, no aj pán jeho. Keď sa nasýtili — pán, pravda, aj svoju dušu — hovorí psovi: „Počkaj, Zahraj, len sa upravím, zatiaľ oheň pohorí, nahrej si ešte kožuch, pôjdeme do Z. Tam nám pani N. napíše o tie noviny, Pán Ježiš mi to pripomenul, a nepôjdeme sami, už nikdy nie, nikdy nie!“ „Ja som s vami až do skonania sveta!“ Tam vonku bolo všetko také krásne: svet biely, na stromoch samý krištáľ, chodníky tvrdé až radosť. Slniečko svietilo utešene, sprevádzajúc oboch pútnikov, a Imrich — hoci po chorobe slabý — netak si vykračoval, ani čo by tam kdesi čakalo naň nesnívané šťastie. Akoby ho to žiarivé slniečko viedlo do nového života. Nohy kráčali uprostred čarokrásnej zimy, ale v srdci zmizol mráz, bo duša s Bohom spojená nebola viac smutná. Nevedel by vám on vysvetliť, čo sa to s ním stalo, no načo aj, veď pri takých veciach vždy ide len o tých dvoch: o dušu a o jej Stvoriteľa.

Pána N. i jeho milú paniu našiel strýc Imrich zdravých a šťastných, a čo najpodivnejšie: sen nesklamal. Keď skončili, čo si mali povedať o nožíku, rečie pán N. brusiarovi: „ten článok o lotrovi som si nielen prečítal, ale aj tej jeho modlitbe som porozumel, už nikdy by som nezabalil hodiny do podobných novín.“ A potom! Nie pani N., ale sám pán N. napísal a odoslal predplatné Imrichovi na redakciu časopisu. Keď počuli, že bol chorý, nepustili ho dva dni domov. Pani N. sa starala o silný pokrm pre neho, pán N. mu dal zo svojich šiat prešiť teplejší oblek. Boli to šaty ešte celkom dobré, ale jemu malé, lebo veď už začal rásť do šírky. Ba aj dobrú teplú obuv dostal po jeho bratovi. Opravil im za to kuchynské hodiny a budíček. Zažil pri tej práci krásnu chvíľku. Pani N. prečitovala prvé číslo milého mu časopisu, ach, a tam bolo tak mnoho a mnoho dobrého. Rozprávala, že si dala dve prvé čísla poslať. Rada by získala nového odberateľa. Jeden muž už jej je na mysli, ale nevie jeho adresu.

„Kúpila som od neho nedávno krásne vyrobenú barančiu kožku,“ rozprávala, „viem, že bol roky hlavným bačom u grófa K., že ho tam menovali „Bača Orlík“. Po prevrate veľkostatok grófovi vzali, zostal mu len malý kaštieľ v S. s najmenším salašom, viac neviem. Ten starec sa mi veľmi ľúbil. Je to taký biblista, akých už máme veľmi málo, milá tvár a ešte milšia reč.“ Strýca Imricha to zaujímalo, ponúkol sa, že vďačne zájde do S. a popýta sa tam po bačovi. Nuž ho pustili.

Ráno bol zas taký krásny zimný deň. Včera v noci pribudlo zase hodne snehu, cez deň sa sanica náležite popravila, po chodníkoch to drúzgalo, milá vec, a strýc Imrich — ktorého predbiehal Zahraj — ponáhľal sa do S. Bolo treba ísť okolo prievozu cez rieku. Bola pevno zamrznutá, ľad taký hrubý, že sane prebiehali cezeň na druhý breh. Aj teraz vidno, ako sa spúšťajú sane naložené melivom na druhý breh. Pri prievozníkovej búdke na pevnej lavičke sedel krásny starec zahľadený na druhý breh. Biely, čiernou barančinou lemovaný kožuch, tiež taká baranica, netak mu slušali k starej tvári ružovej od zimy, k tým ďaleko vidiacim, múdrym očiam a láskavým perám. Vedľa seba položený mal uzlík a sukovitú palicu. „To je iste on,“ pomyslel si strýc Imrich a už aj prívetivo pozdravil starca, ktorý sa práve sem obrátil.

„Nie vám je zima, deduško?“ spytuje sa pristupujúc k lavici.

„Nie, synku,“ usmial sa starec, „ešte dlho nesedím a už ani nebudem. Čakám tam na tie sane, vezie mi sused pri svojom aj naše melivo; chvála Bohu, keď len šťastne prešiel, už hneď tu bude. Ty sa kam poberáš, synku?“

„Do S., deduško.“

„To sa môžeš s nami zviesť; poviem Tomášovi, on ťa rád vezme, budeš skorej v dedine.“ O štvrť hodinku sedeli už oba muži na saniach a koníčky netak pustili sa do letu po dobrej sanici.

„Aká povinnosť ťa vedie do S.?“ spytuje sa starec.

„Idem ta hľadať istého človeka, ktorého že ľudia menujú ,bača Orlík‘.“

„Ale, čo nepovieš, veď to mňa tak prezývajú. Orlík je moje rodné meno a bačom som bol dlhé roky!“

„Teda som sa nemýlil; hneď ako som vás videl, zdalo sa mi, že to iste vy budete ten Orlík!“

„Len neviem, synku, čo kto môže odo mňa požadovať. No, už sme v dedine, moja chalúpka je tam pri zvonici, zídeš u mňa a povieš mi potom, čo prichádzaš.“

Sane zastali, Imrich pomohol zložiť melivo a ponosiť do chalúpky. Chcel aj on zaplatiť za odvezenie, no mladý sedliak sa iba zasmial, že nevie vyrátať, koľko to bolo míľ. Starec uviedol ho do chalúpky, ktorá mala síce len malé okienka, ale až tak dýchala svetlom, čistotou a teplom. Rozhliadol sa Imrich po veľkej sedliackej izbe. Polovica jej bola kuchynkou, ktorá mala ohnisko aj pec, no i železný sporáčik. Druhá polovica bola izba s lavicou okolo okien a stolom, po stenách kvetované tanieriky a džbánky, v kútiku neveľká posteľ, zakrytá ručnou tkaninou, pri nej praslica i kolovrátok. Všetko tu bolo pekné, ale najkrajšie dievča, ožiarené slniečkom a plameňom na ohnisku, ktoré sa teraz k nim obrátilo, vítajúc radostne deduška. Bola dievčina staršia, ako sa zdala; vyzerala preto taká mladá, že bola útla. Z tváre, ktorá bola ak obrázok, pozerali dve dobré nevinné oči, ktoré akoby na svete ešte nikdy nič zlé neboli videli. Deduško odpovedal na pozdrav a súčasne dodal: „Vediem nám hosťa, Katuška; daj nám obed, sme hladní!“

„Prosím vás, deduško, dajte misu na stôl, aby som polievku nevyliala.“

Starec vzal misu, dievčina chlebík, a — Imrichovi zovrelo srdce žiaľom — veď to pekné stvorenie ľavou nohou tak napádalo, že ho tá chyba netak poznačila. „Ona je krivá, chuderka, taký poznačený mrzáčik ako ja, a pritom sa tak šťastne usmieva.“

*

Keď sa v to krásne zimné ráno strýc Imrich radostne vystrájal z domu, ani mu nenapadlo, že prejdú týždne, než zase uvidí Zábuškovu chalupu, ani čo v tých týždňoch všetko prežije. Odišiel do S. hľadať baču Orlíka, len aby sa zavďačil pani N-ej. Našiel ho a s ním priateľa, akého veľmi potreboval vo svojej osamelosti. Hneď pri obede, na ktorý ho pohostinne pozvali, videl, že pani N. mala pravdu. Bol ten milý prívetivý starec skutočný biblista. Čo ten všetko z tej svätej knihy vedel a rozumel! Nevedel sa ho Imrich dosť napočúvať. Aby vysvetlil vlastnú nevedomosť, musel rozprávať, ako to vyrastal v rodine: matka evanjelička, učila svoje dcéry, čo vedela, ale otec katolík sa o svojich chlapcov nič nestaral. Rástli ako pohania, ako tá nemá tvár. On, Imrich, sám len toľko vedel, čo mu uviazlo v pamäti, keď sa jeho sestry naspamäť učili katechizmus. Aj otec aj matka mu zakazovali brať do rúk evanjelické knihy, že to nie je pre neho. Obec bola malá, bývali v nej len tri katolícke rodiny. Deti museli chodiť do evanjelickej školy. Na náboženstvo chodili do susednej obce, keď sa o to rodičia postarali. Imrichov otec tam chlapcov neposielal.

Katuška so svojou praslicou prišla až k stolu, aby jej neušlo ani len jedno slovo z toho, čo Imrich hovoril. Z úst mu ich priam brala. No on tak zatúžil aspoň raz sa vyžalovať, aký mal život a prečo sa z neho stal tulák bez rodiny, bez domova. Keď to tak všetko pospomínal, samému mu vypadli slzy z očí. Katuška zrazu odišla z izby a keď sa vrátila, mala uplakané oči. Vtedy rozprával už o Vlčkovej smrti, o tom, ako začal nový život. Tak sa dostal až k svojim novinám a k tomu článku o tom lotrovi, keď poznal, aký je nešťastný, že nemá tú svätú Bibliu, no ako mu sám Pán Ježiš k nej dopomohol. A tak slovo dalo slovo, až sa Orlíkovci dozvedeli, kto ho za nimi poslal a prečo. Videli aj tie prinesené noviny. Na deduškovu žiadosť prečítala Katuška prvý článok. Ako dobre ho čítala, až tak srdce plesalo radosťou! Ona nemusela najprv litery skladať! Bolo tu opísané narodenie Pána Ježiša v Betleheme. Tá veľká láska nebeského Otca, ktorý ľuďom takto daroval svojho milovaného Syna! Tá veľká radosť anjelov v nebesiach! A ako tí pastieri boli prví, ktorí to Božie dieťatko išli hľadať, aj ho našli! Toto sa tak veľmi bačovi Orlíkovi zaľúbilo, že bol hneď hotový kúpiť si tie noviny.

Keď sa Imrich — zbadajúc, že je už kus odpoludnia preč — chcel hotoviť k odchodu, hovorí bača: „Kam by si išiel, synku; slnko už hneď zapadne, bude tma, však ťa tam doma nikto nečaká, prenocuješ u nás, miesta máme dosť. Dávno som sa s nikým tak dobre neporozprával; dnes už ľudia o tých Božích veciach nechcú hovoriť. Neraz som túžil postretnúť človeka, čo by Božiemu slovu lepšie rozumel, ako ja. Neraz som si pripadal ako ten prorok Eliáš, keď myslel, že je len sám jediný na svete, a Hospodin mu povedal, že ich má ešte sedem tisíc všelikade rozratených. Keď Katuška čítala, až mi srdce plesalo. Cítil som, že tí, čo tie noviny spisovali, patria tiež medzi tých sedem tisíc, ktorí neskláňali kolená pred Bálom, ale pred tým Synom nám darovaným. Tak ty len s nami zostaň, synku, mnoho si ešte máme čo rozprávať.“

Imrich zostal, ach, veľmi rád, čo aspoň na jednu noc. Pomohol bačovi, čo bolo treba porobiť po stavaní. Pritom videl, aká bola tá chudobná chalúpočka pekná. Ešte nikdy na nijakom gazdovstve nenašiel taký poriadok. Keď to pochvaľoval, usmial sa starec. „Keď má človek málo miesta, potrebuje poriadok; potom až na podiv sa mu mnoho zmestí, lebo núdza mnohému naučí. Mali sme od dávna len tú jednu miestnosť: izbu a kuchyňu spolu. Ale poslal Pán Boh chorobu na moju ženu, tak som prestavil našu výšku;^[10] veď bez takej veľkej sme sa skorej mohli obísť. Dobrý Pán Boh dal mi vnuknutie; On vedel, že roky ju bude moja žena potrebovať!“

Nuž z tej výšky bola pekná úzka izbietka. Stáli v nej dve postele, železné kachličky, malý stolík a dve stoličky. Náradie bolo pekné, panské.

„To nám dala nebohá pani grófka, keď sa sťahovali z kaštieľa. Prišla sa od nás odobrať a veľmi ju to tešilo, že moja Borka bude mať také tiché miestečko. Ona ju mala rada, keď sme u nej slúžili. Bola to dobrá pani, s ňou som sa neraz rozprával o Božích veciach, keď prišla za mnou na salaš. Už je na pravde Božej; no ja verím, že ju Pán Boh prijal do nebeského kráľovstva!“

Zdalo sa Imrichovi nemožné, že by on mal v tej posteli spať, no bola to pravda. Katuška, aby nemusela chodiť po schodoch, nespávala na výške. Ona vstávala skoršie ako deduško, veď ten neraz neskoro prišiel domov. Keď ráno zišiel, mala už raňajky hotové. Vonkajšie práce, tie si potom porobil, to ona nesmela. Nič ťažké jej nedal do rúk. Ale práce preto vykonala dosť: uvarila, poriadila, poprala, keď jej vody nanosili; popriadla čo ako tenúčko, a aj pošila; držala si deduška ako zo škatuľky. V tú noc, hoci sa im veľmi dobre ležalo, oba muži nespali mnoho. Spomenul Imrich, že Katuška tuším nad tým jeho rozprávaním plakala. Deduško si vzdychol, že jej iste vlastné detstvo napadlo a nad tým sa veru dalo zaplakať.

Imrich žasol: „Veď bola vaša, u vás!“

„Nebola ona u nás, mala rodičov.“ Zármutok pokryl bačovu tvár. „Bude dobre, keď ti jej osudy vyrozprávam, s nimi aj kus svojho vlastného života, mnoho sa môžeš poučiť. Keď je človek už starý a hľadí na všetky veci naspäť, nejednej lepšie rozumie a nejednu má vysvetlenú, prečo to bolo!“ Ba tak sa to rozprávanie baču Orlíka počúvalo, ako nejaká vzácna povesť.

„Aj ja som zrodený v takej chudobe, ako ty, syn môj,“ začal starec; „len s tým rozdielom, že u nás sa to obrátilo k lepšiemu po smrti môjho deduška. Ten bol, chudák, opilec. Celú svoju rodinu uviedol do nešťastia, a sám, chudák, tak biedne zahynul. Viezol sa v opitosti cez Hron nie dosť zamrznutý, utopil aj seba aj kone. Môj tatíčko, ktorý šťastne prebehol, musel sa na tú hrôzu dívať a vtedy si dal sľub, že nikdy nebude piť opojné nápoje. Aj ten sľub, chvála Bohu, až do smrti verne dodržal. Začal sa potom u nás iný život. A hoci ich deduško v netakej biede odumrel, predsa sa naši rodičia statočne trápili, a my deti sme im pomáhali, že sme sa dožili aj lepších časov.

Mali sme v dome veľkú Bibliu. V tej tatíčko často čítaval, a — čo rozumel — to plnil, aj nás k tomu pridŕžal. Kto sa Boha nespúšťa, toho On neopúšťa! Ani nás neopustil, už sme nikdy hladu nepocítili. Okolo chalúpky vyrástol nám sad, ten nás pomáhal živiť. Čo si len chcel, to si v ňom našiel, počnúc od lieskovcov a babských orechov až po sladké medovky.^[11] Keď nič iné nezarodilo, zarodili plané hrušky; mávali sme ich na celú zimu nasušených. Boli sme štyri deti; dve sestry — tie sa nám skoro a dobre vydali — a dvaja bratia. My bratia sme si rodičov pekne doopatrovali.

Za detstva hovorievalo sa o mne, že som múdry chlapec. To by nemal nikto pred deťmi hovoriť; srdce ľudské je prefíkané, ono si hneď mnoho zakladá; aj moje si netak zakladalo. Ešte aj náš starý pán učiteľ, ináč múdry a dobrý človek, sám o mne hovorieval, že hoci len cez zimu chodím do školy, môže ma viac naučiť, ako tých, čo ich vyučuje cez celý rok; to vraj preto, že tí majú rozum poprepíjaný a ja ho mám triezvy. On mi požičiaval knižky o rastlinách a zvieratách a o tom, čo kde v šírošírom svete leží.

Hoci som sa aj z tých knižiek naučil dobré veci, ale mojou jedinou knihou bola Biblia. Ľudia aj pred panskými úradníkmi vynášali moju múdrosť, až si ma vzal pán gróf k sebe do služby. Dali mi do opatery loveckých psov a také všeličo. Mňa tá nemá tvár mala rada, cítila, že aj ja ju mám rád. V kaštieli sa hovorilo po maďarsky, aj v majeri, musel som sa teda tú reč učiť. Dobre si pamätám, ako mi náš starý pán učiteľ hovoril, keď mi podaroval starú knihu slovíček: „Nedaj si nadávať do sprostých Slovákov. Máš, chvála Bohu, rozumu dosť; naučíš sa tú ich reč ľahko. Ale uč sa hovoriť nie od sluhov, dávaj pozor na pánov. Je to tiež pekná reč, keď sa pekne hovorí, a najkrajšie ňou hovoria pokazení Slováci, čo sa pridali k Maďarom, a takých sa pána grófa pridŕža mnoho.“ Poslúchol som, a netak dobre som sa tú reč naučil od tých pánov; sami mi k tomu dopomáhali.

Keď si ma vzal pozdejšie pán gróf so sebou na Dolnú zem — ako sme to vtedy menovali — kde mal veľký majetok, tam sa tých pánov mnoho schádzalo. Medzi nimi bol aj jeden poriadnejší, ako tí druhí. Ten, keď ma ráno počul v záhrade, ako sa učím a dozvedel sa, že chcem pekne a dobre maďarsky hovoriť, tak mi každý deň trochu pomáhal. Dával sa mi učiť naspamäť dlhé verše, a keď ma preskúšaval, ukazoval mi ako čo mám vyslovovať. Dnes vo svojej starobe neraz myslím, že by sme my slovenskí sedliaci neboli museli zniesť toľko potupy od tých, čo nad nami vládli, keby sme si neboli mnohí prepíjali rozumy a majetky a keby sme sa boli o to starali, aby sme boli múdrejší. Lenže, synku, takejto múdrosti, ktorá človeku prospeje, sa možno naučiť len z jednej knihy — z Biblie. Z nej sa človek naučí Pána Boha báť a Jeho prikázania poslúchať. Pobožnosť má zasľúbenie časného i večného života.

Od čoho všetkého mňa Pán Boh zachránil skrze to svoje slovo, vidím až teraz v starobe, a za to Ho veľmi chválim.

Môj tatíčko mi bol netak na pomoci. Mnoho on nehovoril, ale nebolo človeka, ktorý by ho bol vládal naviesť na zlé. Tak sa bál Boha.

Mal som ja mnoho pokušenia v mladosti, no keď som si zmyslel na tatíčka, to ma vždycky zastavilo. Ach, aký príklad dávali tí panskí otcovia svojim synom! Hrôza na to len aj pomyslieť. A potom sa divili, že sú takí, akí boli. Aj o našom pánovi grófovi platilo: „Aký otec, taký syn, aké drevo, taký klin!“ Bol on takto dobrý človek; nuž ale slovo Božie hovorí: „Ako ste boli vedení, tak ste chodili!“

Keď som bol pred asentírkou,^[12] zomrel náš tatíčko. Môj brat slúžil pri vojsku. Mamička ovdovela, tak sa podarilo pánovi grófovi mňa z vojenčiny vyreklamovať.^[13] Prišiel som teda domov a pustil som sa do hospodárenia. Tu mi mamička radila, aby som sebe aj jej priviedol do domu pomoc. Tú však som mal už dávno vyhľadanú, ešte sme len do školy chodili, ona do prvej, ja do štvrtej triedy. Už som si bol povedal, keď som ju neraz cez potok prenášal, že ak nás Pán Boh nechá dorásť, že len ona bude mojou. „Dom a statok je po rodičoch, ale manželka dobrá od Hospodina.“ Takú dobrú, vernú ženu, akou mne bola moja Borka, mohol mi dať len Pán Boh, to viem dnes. Vtedy som si myslel, že som si ju ja našiel a že prišla preto za mňa, že som bol pekný a múdry. Veď by mi aj z bohatých sedliackych dcér nejednu boli radi dali, a Borka nič nemala, len sama seba. Človek je taký: čo sa dobre podarí, pripíše sebe; čo si zlé zapríčinil, to ho vraj vždy Pán Boh krížom navštevuje.

Krátko po našej svadbe oženil sa aj starší brat môjho švagra. A tak prešli naši bývať k nám, dokiaľ im vraj brat zo ženinho vena nevyplatí rodičovskú čiastku. Potom chceli odísť do Ameriky, kde ich strýc býval a dobre sa mal. Pán gróf bol tomu rád, že my môžeme odísť od mamičky, lebo ma spravili bačom na S.-kom salaši. Keď si pomyslím na tie prvé štyri roky tam prežité, zdá sa mi, že to bol len krásny sen. Na konci druhého roku požehnal nám Pán Boh synáčika, s ktorým sme sa nevedeli dosť natešiť. Taký bol pekný, zdravý, tak rástol, už aj hovoriť začínal, aj behať sa púšťal, no potom mu začali ísť zúbky, a my sme sa museli dívať na jeho preukrutné bolesti. Tie chvíle — hoci odvtedy už prešli dlhé roky — vidím stále ešte pred sebou, akoby môj milunký Ondrejko dnes predo mnou umieral. Poznal som ja pozdejšie, že tá smrť toho prvorodeného bola trestom od Pána Boha za to, že sme žili ako v raji na zemi, a na nebo sme už vôbec nepomýšľali. Slovo Božie sme už nečítali, veď sme nemali kedy, ten čas sme sa s naším dieťaťom zabávali, Pánu Bohu sme neďakovali. A aké plány som si ja vo dne v noci robil, čo z toho chlapca vychováme a ako si ho dám vyučiť! Keby sa mi to bolo podarilo, ktovie, aký pyšný a ničomný človek žil by dnes bez Boha, bez Krista. Takto si ho mám dobre ukrytého a raz bude mojím na veky.

Medzitým sestra a švagor konečne odišli do Ameriky. Zato sa vrátil od vojska môj brat, mal kto zostať pri mamičke. A tak nás pani grófka, ktorá prišla letovať do S., vzala so sebou na Dolnú zem. Mne dal pán gróf miesto druhého baču na svojom tamojšom veľkom majeri, kde som mal pod dohľadom na stá oviec a mnoho ľudí. Borku si pani grófka vzala do kuchyne, aby ju jej kuchárka vyučila prv, než od nej odíde. Mala sa vydávať. Tam sme potom žili šestnásť rokov.

Bol to všelijaký život, zlý aj dobrý. Keď sme chceli byť verní pánom, hnevali sa na nás tí, čo ich okrádali, a keď sme museli všeličo robiť, čo sa nezrovnávalo s Božím zákonom, trápilo nás svedomie, že hrešíme proti Pánu Bohu. Moja Borka, hoci už tiahla k tridsiatke, bola vždy taká pekná a mala pre tú svoju peknotu mnohé pokušenie a prenasledovanie, nielen od nezbedných úradníkov, ale aj od tých panských hosťov. Mne sa s tým nezdôverila, lebo sa hanbila, len už sama trpela. Po dvoch rokoch sa nám narodila dcérenka. Tá konečne zahojila našu boľesť za Ondrejkom. Dokázal nám tak Pán Boh, že sa na nás nehnevá; to nás veľmi potešilo. Menovali sme ju Eržika, keď si to pani grófka žiadala, to je po slovensky Betka. Naša malá Eržika nám nikdy neprekážala v čítaní Božieho slova. Bolo to dobré, zdravé dieťatko, taká milunká holubička. „Vážim si ju, ako najvyšší dar od Boha,“ hovorievala Borka, „ale Syna Božieho, ktorý nám ju dal, mám radšej.“

Keď malá mala tri roky, presťahovala sa pani grófka do veľkého majera. Bol tam neďaleko bazén, čo si starý pán gróf dal urobiť, keď vykopali studňu, čo mala teplú vodu. Mal tam pripravené bývanie, musel sa liečiť. Borku spravili v majeri šafárkou.^[14] Pre nás to boli tie najlepšie roky, ktoré sme tam prežili, čo sa týka tých pozemských vecí. Mali sme každý svoj plat a ešte aj vydanú,^[15] takže sme si pár sto korún aj odložili. Môj brat nám za ne kúpil vedľa nášho sadu zelnicu^[16] aj lúku.

Za tie roky som bol doma len raz. Dala sa mi mamička prehovoriť, prišla so mnou k nám, ale veru sa u nás nezdržala ani polroka. „Je mi u vás veľmi dobre, deti, nič mi nechýba, iba ak vtáčie mlieko. Ale nechajte ma odísť domov. Mne je tu na tej rovine veľmi smutno, vždy len tie naše vrchy a vody vyzerám, tuším by som vám tu umrela!“

Nuž, keď v jeseni — ako každý rok — viezli naše kone múku a potraviny hore do Sielnice, odviezli aj našu mamičku. My sme jej nebránili, veď aj nám často v tom žiali pomáhala len nádej, že sa naše panstvo chystá odsťahovať odtiaľto domov. Darmo je, kto sa medzi vrchmi narodil, toho ony do smrti za sebou ťahajú.

Veľký kaštieľ a majetok v P. patril pánovi grófovi ako dedičstvo po rodičoch. Bolo to pekné, nádherné panstvo, ale žiaľ povedať, že skoro celé na kartách poprehrávané. Pán gróf tú hru veľmi obľuboval, ale všetci hovorili že bol zlým hráčom a že ho tí jeho priatelia chodili obohrávať. Keď mu synovia — mal troch — dorástli, bolo to kamdiaľ horšie, lebo tí chlapci, ešte im mlieko po brade tieklo, inšie nerobili, len karty hrali. Koľko sa pani grófka naplakala, to vedela najlepšie Borka.

Sielnický kaštieľ patril pani grófke, tam sa ona narodila aj sa stadiaľ vydávala. Bolo to tiež pekné panstvo, tri veľké salaše pri ňom, kde sa chovalo mnoho oviec. Pani grófka často posielala tam zdola do Sielnice všeličo zo svojich vecí, ktoré si chcela zachovať pre rodinu, lebo sa bála, že ten majetok tam neudržia. Keď sa narodila naša malá Eržika, aj potom ešte po dva roky, všetky šatôčky mala od nej. Ale keď už bola trojročná, a Borka sa stala tou šafárkou, našila dieťaťu vyšívaných opleciek^[17] a lajblíčkov,^[18] od tretieho roku si ju už šatila len po slovensky. Keď pani grófka prvý raz videla dieťa tak oblečené, bál som sa, či ju to neurazí, že azda Borka pohŕda tými peknými vecami od nej. Ale nie: po chvíľke povedala: „Dobre máš, Borka, nos si ju od mala v kroji, nech sa neodcudzí svojmu stavu; nevedela by, kam patrí. Sedliak by si ju v tých panských šatách nevzal, a nejaký pán by pre ňu neprišiel, a ak by prišiel, museli by ste ho poslať preč, keby ste nechceli, aby vaše dieťa bolo nešťastné. Keby jej dal Pán Boh také manželské šťastie, ako ho máte vy dvaja, nič lepšie na svete si nemôže žiadať. Až dorastie, daj ju len tomu, kto ju bude mať opravdive rád a koho ona bude mať rada, to ostatné všetko za nič nestojí!“

Veru sme si my neraz zaplakali nad pani grófkou. Bola to dobrá pani, ale nešťastná. Aj pán gróf bol dobrý človek, ale taký, že s ním každý robil, čo chcel. Všetko ho okrádalo a každý ho naviedol, aj na to najhoršie, a to nielen páni, ale aj tie všelijaké panie, čo tam chodili. Tak malá Eržika mala už dvanásť rokov, keď sme sa sťahovali do Sielnice, ešte nie úplne, lebo s tým predajom to išlo všelijako, a čím dlhšie to trvalo, tým menej za to dávali. Spravili sme pani grófke po vôli. Keď nám dcéra dorástla a bola taká pekná, že sa všelikto o ňu uchádzal, dali sme jej toho, koho si veľmi žiadala, a o kom sme verili, že si ju veľmi váži. Bol to netaký pekný pár a mnohí nášmu dieťaťu to šťastie závideli, lebo Ferko Malatinský bol najstarší syn bohatého richtára Malatinského. So zahanbením sa ti musím priznať, že som vtedy po prvýkrát Borku neposlúchol, lebo sa mi to veľmi ľúbilo, že sa o ňu uchádza ten najporiadnejší mládenec zo Sielnice, syn z takého starého rodu a z takého majetku. Borka hovorila, že Eržika je do takého veľkého majetku prislabá. Pre ňu bola každá práca ako hračka; všetko spravila rada a dobre. Hovorievali o nej, že je do koča aj do voza, ale ťažkú hospodársku prácu nevládala robiť. A hlavne — hovorila Borka — že ten mládenec je poriadny, aj tá rodina statočná, ale že tam nevidíš Bibliu ani v piatok ani v sviatok, a Eržika bola na svätých spevoch vypestovaná a pri Slove Božom vychovaná. Ja som hovoril, že ona im tam Slovo Božie donesie, lebo ju mali všetci radi, obzvlášť starý richtár. No dnes, keď som už starý, vidím, že to bolo len to moje pyšné srdce, ktoré si všetko vyhovorilo^[19] a to nábožne vyhovorilo, len keď sa mu stalo po vôli.

Aj to musím povedať, že keď sa Eržika podívala na mňa svojimi krásnymi očami a prosila, aby som jej Ferka dal, ja som jej to nemohol odoprieť. Vedel som, čo je bolesť, aj čo je radosť lásky, a myslel som, že svojmu jedinému dieťaťu dobre rozumiem. No dosť na tom, bola svadba, a my sotva sme sa trochu potešili v šťastí svojho dieťaťa, už sme sa zase museli sťahovať dolu. Išli sme veľmi spokojní, obzvlášť ja; oni ma vyprevádzali kus cesty oba; až mi tak srdce rástlo, tak som sa s nimi radoval. A sotva sme dolu zišli, prikvačili tam všetky tie starosti nášho panstva. Miesto jedného roku — ako sa o tom hovorilo — boli dva-tri; vec nebrala konca-kraja. A my sme sa dotiaľ nemohli pohnúť, dokiaľ sa oni nehýbali. Lebo čochvíľa by boli naši páni tak na tom bývali, že nám našu mzdu zostávali dlžní. Až tu po pol druha roku počujeme, že je Eržika chorá. Dovtedy nám často písavala, a samé dobré veci. O niekoľko mesiacov nám poslali správu, že sa im narodilo dieťa, ale že aj matka aj dieťa sú choré. A už sme sa dobrej správy nedožili. O polroka Eržika umrela a my sme ju ani viac nevideli, ba ani len na pohreb sme jej nemohli ísť. Písali nám, že dieťa bolo veľmi slabé, že sa nemôže nijako zobrať, že má akúsi anglickú chorobu,^[20] nemá poriadne kosti. Prosili sme Pána Boha, keď je to už taká malá sirôtočka, aby si ju radšej k sebe vzal, lebo sme si mysleli, že im v tom veľkom hospodárstve len zavadzia. Týždeň po týždni sľubovala pani grófka Borke, že ju pustí, aby si išla pre vnučku; ale veru minuli mesiace, než k tomu prišlo. A keď si ju doniesla, bolo to také chudiatko. Malo už dva roky, ale len kosť a koža. Nožičky celé pokrivené, tváričku takú ustrašenú, akoby sa bálo celého sveta. Potom sme sa len dozvedeli, ako to všetko bolo a ja som sa presvedčil, že Borka mala pravdu. Nepristala Eržika do toho veľkého hospodárstva. Že sa jej tak všetko vždy darilo, čokoľvek robila, aby sa mužovi aj ostatným zavďačila. Robila nad mieru, nikto ju nebrzdil, ale keď už nemohla, nikto jej nepomáhal. Stodolu mali na vŕšku; odtiaľ nosievala sečku, naviazala si nošu čo najväčšiu mohla. Raz, ako ju tak niesla, bola inovať, pošmykli sa jej obe nohy, spadla a skotúlila sa aj s nošou dolu brehom; nošu si strhnúť nemohla, a tak ju tam našli ktovie po koľkom čase, skoro zadusenú. Ublížila chuderka sebe aj tomu malinkému. Keď to tak v nej takej biednej nezdravej potom rástlo, kde malo vziať sily? U sedliakov je to tak: dokiaľ je človek zdravý, pomáha a všetko im spraví, čo si zažiadajú, dotiaľ si ho chvália. Ale uložiť sa nesmie, lebo ak tak za dva-tri týždne nevstane, nielenže im chýba jeho robota a hnevajú sa, že musia za neho robiť, ale ešte aj o neho by sa mali obzrieť, a na to nieto času.

Nuž tak keby nebola matka starého richtára — ktorá tiež už bola taká chuderka opustená, keď už nevládala nič pomôcť — keby nebola táto žena bývala, Eržika aj s jej malinkou mohli aj hladom zomrieť. Najhoršie bolo, že muž o tú chorú ženu nestál a na to dieťa, takého žobráčika, sa len ani nepodíval. Malinká bola preto taká zakríknutá, že keď bola telesne nedochôdčaťom, tým väčší rozum bol v tej malej hlavičke. To dieťa vedelo, cítilo, aké je nevzácne. Ono rozumelo tým nadávkam, ktoré o ňom hovorili, obzvlášť odkedy jeho mamičky tam už nebolo. A ja, keď som sa naň díval, neraz som sa vyplakal nad tým, že som mu tiež na príčine, že prišlo na svet. Tie veľké očká akoby sa ma boli pýtali: „Deduško, načo som ja na svete?“

Pani grófka, hoci bola sama chorá, urobila všetko možné, aj ten pán doktor, čo k nej chodieval, všelijako tú malinkú trápil, len aby jej tie poskŕčané žily a svaly ponaťahoval. Na pravej nožičke sa mu to podarilo, aj tie kostičky prišli akosi do poriadku, keď bolo dieťa dobre chované, len už tá ľavá nožička zostala kratšia. No keď sme sa potom vrátili domov, tie naše hory a vody akoby boli života tej malej pridali. Celkom sa nám uzdravila a rástla, a veru tak rástla ako kvetina vynesená z pivnice na slniečko. No preto som povedal, že Katuška plakala, lebo jej tvoja história tú jej vlastnú pripamätovala. — Ale počuješ, Imrich, čo my robíme! Počuješ, veď tam už kohút spieva druhú; bude čas, aby sme aspoň trochu spali!“

„No ja by som radšej nespal,“ ohlásil sa brusiar, „veď ešte by som toho chcel viac vedieť, ako bolo ďalej.“

„Máš pravdu, ešte je toho mnoho: dá Pán Boh, že si to druhý raz dopovieme; ale už spime, lebo čochvíľa aby sme vstávali.“

Ale veru nevstávali, lebo nič nesvitalo. Nebadali to, lebo boli v tuhom sne. Až konečne počul Imrich, zdola ustaraný, milý Katuškin hlas: „Deduško, čo nevstávate, čo sa vám porobilo, veď už je dávno osem hodín?“

„Čože, osem hodín?“ ohlásil sa bača Orlík, „však je celkom tma, ako by to mohlo byť?“

„Celí sme zachumelení snehom, až vyše okienka máte stenu, ja som sa sotva prekopala k studni.“

Oba muži vyskočili na rovné nohy a presvedčili sa čochvíľa, že Katuška mala pravdu. O tom, aby Imrich ráno niekam išiel, nebolo ani reči, veď im predsa musel pomôcť, aby sa z toho snehu von dostali. Susedia rozprávali, aká to bola strašná chumelica dnes v noci a oni o nej nevedeli. Hja, keď sú tie chumelice v ľudskom živote ešte omnoho strašnejšie, a tie záveje, čo po sebe zanechajú, lopatami neodhádžeš!

Celé dopoludnie mali oba muži prácu, aby chalúpku oslobodili od snehu, že by sa nerozpustil a múry nerozmokli. Práve keď vstávali od obedu, prišli bačovi Orlíkovi so správou, že pri sielnickej skale je taký závej, pre ktorý sa nemožno dostať k hornému salašu. Tam mal bača ešte istý dohľad, hoci už aj nebol riadne v službách pána grófa a mal tam aj päť svojich vlastných ovečiek, dve staré a tri mladé. Musel sa teda hneď zobrať, a vďačne prijal Imrichovu ponuku, že mu pôjde pomôcť, no musel ho k tomu trochu ináč zaodiať. Požičal mu krátky kožuch po svojom bratovi, aj vysoké baganče.

Keď mu dal na hlavu baranicu, všetci sa chutno zasmiali na jeho zmenenom výzore, ale nebolo možno čas zbytočne míňať; treba sa ponáhľať. I tak ho málo k tej práci zostalo, ktorá sa musela vykonať, a bolo už pozde večer, keď sa oba muži vrátili. Lenže tej práce na grófskom statku snehová fujavica toľko narobila, že tam bača Orlík so strýcom Imrichom chodili celý týždeň.

Často príde nejaká správa vtedy, keď ju ľudia najmenej čakajú. Aj v Sielnickom kaštieli ju dostali, že treba pripraviť miesto najmenej pre desiatich na poľovačku; to znamenalo, že sa pán gróf chystá prísť. Sielnica bol krásny dom, skvostne zariadený. Keďže od smrti pani grófky už roky v ňom riadne nikto nebýval, nebolo pre pani chyžnú maličkosťou prichystať všetko pre oznámenú spoločnosť. A už to len bola pravda, že strýcovi Imrichovi pristalo čokoľvek, všade bolo vidieť tú schopnosť aj k devätorému remeslu. Za tých pár dní ho tu všade tak potrebovali, akoby bol medzi nimi dávno býval.

Najhlavnejšie však bolo to, že poľovačka mala byť na kance. A tu bolo potrebné brúsiť rozličné veci. Starý lokaj Ján zomrel minulej zimy, nuž tak mali brús aj všetko, ale nemali tu brusiara. Netak sa potešili, keď bača Orlík oznámil, že strýc Imrich je vlastne brusiarom a to dobrým. Personál z kuchyne hneď, len čo si strýc Imrich dal brus do poriadku, sa o tom presvedčil. A tak ho zaviedli do zbrojnice, kde zo všetkých strán bol obložený tým, čo mal nabrúsiť do príchodu pána grófa.

Začiatkom druhého týždňa, ako sa tak ponáhľal zo dvora do kaštieľa, stála ženička z dediny vedľa bírešky^[21] Martišky a zadiveno hľadela za ním: „A čo tam ten hrbáň chce; už tretí raz ho vidím tadiaľto bežať, však je to len akýsi tulák, ani čoby mal tie šaty popožičiavané, čo má na sebe!?“

„Nehovorte tak,“ zakrútila hlavou bíreška, „to je poriadny človek, bača Orlík nám ho sem doviedol a však viete, že ten bárskoho nedovedie!“

„Bača Orlík? To vám verím, že nie, ale kde ten prišiel k takej známosti?“

„Kde k nemu prišiel to nevieme, no sme mu vďační. Tak nám s ním pomohol, ako hladnému s krajcom chleba. Je to veľmi dobrý brusiar. Však viete, že Ján umrel; čo by si boli páni počali, keby boli našli všetko tak zahrdzavené? No, takí páni si myslia, že všetko musí byť; keď niečo rozkážu, už aby sa postavilo!“

Ženičky viedli rozhovor ešte aj ďalej, strýc Imrich počul z neho len samý začiatok, a netak ho tie slová zaboleli. Nemohol sa ich striasť ako inokedy; nebolo mu už tak všetko jedno, čo si kto o ňom myslí. Vedel, že patrí Bohu, že si ho Jeho milý Syn, Pán Ježiš Kristus zamiloval, no ľudia pre jeho telesnú chybu, pre jeho chudobu mali ho len na posmech. Keď sa vtedy večer vrátil domov, zbadala Katuška, že je akýsi smutný. Ani si veselo rozhovor nezačínal, len sa posadil tam do kúta, akoby sa chcel schovať sám pred sebou. Aj keď deduško prišiel a všeličo začínal pri večeri, on odpovedal len: „Áno — nie!“ a sotva si prečítal Slovo Božie, poponáhľal sa rýchle nanosiť vody, dreva, ako to vždy robieval, zavolal: „Dobrú noc!“ a šiel spať. Ba keby tak boli uhádli, čo na tom lôžku premýšľal? Cítili, že bol akýsi smutný, ale aký smutný, to nemohli tušiť.

„Deduško, čo je strýcovi Imrichovi?“ pýtala sa starostlivo Katuška, „či mu tam niekto povedal niečo zlé?“

„Nemyslím, moje dieťa, však všetci volali za nami: „Imriško, ale prídite zajtra!“ Majú ho tam všetci radi a majú aj začo. Ani si nevieš predstaviť, ako im pomáhal pri tom zariaďovaní; všetko mu išlo od ruky, akoby hral. Ja mám takto od Pána Boha dosť rozumu, ale takú šikovnosť som nikdy nemal; tak si domyslieť aj štvoraké odrazu. Ešte oni tam len nad jedným hútali, čo to ako, a on to už mal všetko premyslené. On veľa nehovorí; ale čo povie, to už stojí za to. Aj pán správca, ktorý je takto dosť pyšný pán a našinca si veľmi nevšíma, keď som mu povedal, že Imrich vie aj hodiny opravovať, pokrútil hlavou a hovorí: „Ak vie tak dobre hodiny opravovať, ako vie brúsiť, veru by som mu dal opraviť tie v jedálni.“ Sú to tam hodiny osadené v stene, veľké, starodávne. Pani grófka si vždycky dala zavolať hodinára, nedala ich nikdy z domu. No tak dnes už tie hodiny očistil a pán správca bol celý naradovaný. Imrich mu povedal, že tým hodinám chýba len jedno koliesko, ktoré by sa malo vymeniť a pero, ktoré je už značne opotrebované. Hodiny vraj zase pôjdu aj biť budú, ako robievali. Pán správca to opatrí, on vie, že pán gróf bude tomu rád. Preto hovorím, že tam mu nikto nič zlé nepovedal, musel by to byť len niekto cudzí, a s tým sa nemal kde stretnúť.“

A čo myslel Imrich schovaný pod svojou perinou? Myslel na to veľké zrkadlo v jedálni, kam mu padli oči, a kde sa videl celý a vedľa seba videl peknú postavu pána správcu a akoby počul tú ženu: „Čo ten hrbáň tam chce, však je to len akýsi tulák, aj tie šaty má len popožičiavané!“

Mala tá žena pravdu; čo on tu chcel medzi týmito poriadnymi ľuďmi? Kam ho to ten bača Orlík zaviedol? On, taký tulák — naozaj v požičaných šatách — chodil celý týždeň po panských izbách, myslel len na svoju prácu a len aby ju dobre vykonal; ani raz mu nenapadlo myslieť na seba. Ale ľudia ho videli, tak ako tá žena, a koľkí si to isté mysleli, čo ona povedala! Pre neho bola len tá pustá Zábuškova chalupa, ani nie táto izba. Spomínal si na celý ten uplynulý týždeň, s akou radosťou ponáhľaval sa večer domov. Veď sa mu zdalo, že ide naozaj domov. Zabudol, že ho tu len bača Orlík privinul, takého tuláka.

Keď ich Katuška tak radostne vítavala, tak pekne sa usmievala nielen na deduška, ale aj na neho! Keď prišli do izby, už ju mali vyhriatu, aby sa mohli zohriať; ani keby mu vlastnou sestrou bola, nebola by sa mohla peknejšie oproti nemu chovať. A on to tak vďačne prijímal a nevedel, že je on taký špatný hrbáň. Ako sa jej len mohol ukazovať na oči!

Darmo si chcel nahovoriť, že veď Pán Ježiš ho miluje a On je ten najkrásnejší. To bola pravda, lebo to stálo v Slove Božom. Ale On miluje naše srdce, On vraj nehľadí na ľudskú osobu. No, ľudia nemôžu ináč, len hľadieť na ľudí.

„Ach, ja musím odtiaľto čo najskôr preč, a už sa tu potom nikdy viac neukážem, lebo ja by som si tak zvykol, že by som ľahšie mohol umrieť, ako odvyknúť!“ Bolo by sa mohlo povedať o úbohom mužovi: „Srdce mé, kteréž by mne obveselovati mělo v zármutku, mdlé jest!“

S pevným predsavzatím, že sa hneď zajtra od Orlíkovcov odoberie, zaspával strýc Imrich; no zobúdzajúc sa vedel, že to urobiť nemôže. Mal ešte v Sielnici všeličo rozpracované, načo mu nepostačia ani dva dni. Okrem toho nemal ani dôvod, prečo by musel odísť, však ho v celom šírošírom svete nikde nikto nečakal, ani nevolal. To jedno vedel, že nielen musí zostať, aby bačovi Orlíkovi nespôsobil nepríjemnosti, ale aj, že sa musí premôcť a neukazovať takú tvár, ako včera. Však nikto nebol príčinou jeho zármutku a nebol by ani chcel, aby sa na ňu pýtali.

Katuška si priam vydýchla, keď ho videla veselšieho. A bača si myslel, že ak ho aj niečo postretlo, že sa z toho vyspal a tak bolo dobre. Prečo by si mal dať človek kaziť dobrú vôľu ľuďom?

V kaštieli práve ukončil prácu s kuchynskými nožmi, čo mu včera zostali, keď sa vrátil pán správca a spolu išli k hodinám. Ani nie za pol hodinu bolo koliesko na mieste, pero vymenené a hodiny netak zvučne bili, že hlas sa im rozliehal ako malý zvonček na veľkú radosť pána správcu, ktorý celý čas sledoval Imrichovu prácu s rukami skríženými na hrudi. Pritom sa mu každú chvíľu díval do tváre. Keď sa im oči stretli, hovorí zrazu: „Vždy sa musím na vás dívať, Kamenár, aby vám nebolo divné, radšej poviem. Mal som ako študent veľmi dobrého kamaráta, ten bol práve tak zle narastený, ako vy, ale mal aj práve takú peknú tvár, ako je vaša a také pekné modré smutné oči. Hneď, keď ste prišli, ste mi ho pripomenuli. Aj on tak málo hovorieval, ale čo povedal, stálo za to. A aj on tak celkom nič nedával pozor na svoj oblek. Nie že by si nebol mal čo obliecť, ale mu celkom nič na tom nezáležalo, ako vyzerá. Najradšej sa pred ľuďmi schovával, aby ho nemuseli vidieť.

Ale že mal rozum za nás desiatich, dotiahol to na veľmi hľadaného advokáta. Keď sme my v svetovej vojne okúšali „sladkosť“ zákopov, on tam nemusel byť, a tak nás dobre popredbiehal, obzvlášť mňa, ktorý som sa vrátil ako legionár až po prevrate a vtedy už bolo neskoro drať školské lavice. Bol som rád, keď sa mi trafilo dosť podradné miesto a bol som veľmi vďačný pred piatimi rokmi, keď som sa dostal sem. Hovorím vám to preto, že viem, ako hrbatí ľudia závidia nám rovným. Ani vás by iste neboli minuli zákopy, keby ste neboli hrbatý; a sotva by ste už dnes žili, nemám pravdu?“

„Áno, pán správca, a ďakujem vám za to pekné napomenutie! Žije ešte ten váš priateľ?“

„Ó, žije. A pomyslite si, takú vám dostal peknú ženičku, ako ani jeden z nás. Ja však najmenej. Len jednu som mal vyhliadnutú aj tú mi vzal druhý a odvtedy som sa už po nijakej neobzeral. Ale on už dnes nie je taký škarohľad,^[22] aký býval, šťastie ho naučilo usmievať sa. A odkedy sa žena stará o jeho šaty, už čochvíľa ani nevidieť, že je hrbatý. No, čo som ja vám to všetko porozprával. Teraz mi musíte povedať svoju históriu, lebo že ju máte, stojí vám napísané na čele!“

Ako bolo, ako nie, musel strýc Imrich skutočne prívetivému pánovi vyrozprávať svoj životopis. Sedel tento pred ním v pohovke s rukami skríženými a hojdal sa ako na hojdačke. Netak pozorne počúval, párkrát sa usmial, keď Imrich rozprával svoju tulácku históriu s oboma kamarátmi. Keď skončil tam, na začiatku nového života, keď začal hľadať Boha v Slove Božom a zamĺkol, pokrútil hlavou a hovorí: „Keby ešte žil náš baťko Tolstoj a počul túto vašu históriu, netakú knihu by napísal. Vy ste mi tu podali prerod človeka niekoľkými slovami. Keď on tých svojich hrdinov nechal prerodiť sa, to bola vždycky celá kniha. Škoda, že som vás nestretol a že vás nemám medzi svojimi obrázkami, obzvlášť toho myšičkára, ako robí poriadok. Nech bol aký mizerný ten váš život, ale bol to život ľudí slobodných, akých mnoho v našej republike nebehá. A jedno ste mi vysvetlili; mal som ja všelijakých kamarátov, aj ako študent, aj vo vojne ako rakúsko-uhorský vojak, a nemyslite si, že by boli bývali omnoho lepší ako ten myšičkár. Mali aj oni také vlastnosti, ako ten Vlčko a predsa nás len čosi držalo dohromady.

Povedali ste: „Ten človek ma mal rád, preto som s ním chodil!“ Nuž aj s nami to tak bolo. Ešte dnes, keď si spomeniem na tých, čo ich pred mojimi očami roztrhali granáty a zasypali zákopy, vždy mi je ľúto za nimi. Nie div, že medzi nami legionármi boli pekné priateľstvá.

Keď je láska tmelom, ktorý ľudí spolu stmeľuje, ten náš tmel bol ešte stužený ideálmi a nadšením, a tak sme boli jeden za všetkých, všetci za jedného.“

Okolo správcových úst preletel bolestný ťah, mávol rukou, akoby chcel povedať: „Preč, už je všetko preč!“ Narovnal sa: „Musím za svojou prácou, a vás tam už iste čakajú, no ešte sme spolu nedohovorili. Musíte mi niečo urobiť po vôli, pretože mi pripomínate toho môjho priateľa. Pred pár rokmi bol som slámka-husár, mám z toho času dosť šiat, ale však vidíte, ani do jedných sa nevmestím, chcem vám z nich niečo povyberať.“

„Ale, pán správca!“

„Žiadne ,ale‘! Keď Vlčko mohol myšičkárovi poručiť halenu, ktorú už tam, kam sa vyberal, nemohol potrebovať! Načo som, prosím vás, hltal ten školský prach — a potom ma ešte aj poručíkom spravili — keby som nedokázal ani len toľko, čo ten váš Vlčko-tulák. Vy neviete, kto bol Tolstoj, no toľko vám poviem, že to bol človek, ktorý učil, že sú všetci ľudia navzájom bratia a že si máme jeden druhému pomáhať. Kedysi som bol jeho vyznavačom, potom mi to vyšumelo z hlavy. Ale niektoré veci čo som sa od neho naučil sa ma ešte predsa pridŕžajú. Vy ste sa v tej Biblii dostali, ako ste mi povedali, až po Krista Pána, nuž ja som kedysi chcel tak dobre robiť, ako On, nič som nedokázal, ale keď môžem niekoho zaodiať, z toho mám vždy radosť!“

Kto by to bol Imrichovi povedal, že on, taký tulák, bude sa môcť raz zhovárať s takým učeným pánom!? No že mu bude nielen rozumieť, ale že ten pán to bude aj vedieť, že mu on rozumie a preto bude s ním tak hovoriť, ako čo by si boli dvaja rodní bratia.

Keď o týchto veciach na spiatočnej ceste hovoril bačovi Orlíkovi, usmial sa starec radostne: „Nedarmo ja hovorievam, že Pán Boh má všelijakých ľudí na svete, ale len On ich pozná. My nemáme ani tušenia, ako sú Mu blízko. Ja už roky znám toho pána správcu, myslel som o ňom: statočný, poriadny človek; ale poznať, že bol vojenským pánom, hodne pyšný.“ Sňal bača Orlík svoju baranicu, pozrel na nebo a hovorí: „Odpusti mi to, Otče nebeský, ja som nevedel; už som tak zostarel, a ešte som sa neodučil ľudí posudzovať a odsudzovať.“

Keď ten večer oba muži prišli do chalúpky takí rozradovaní, najväčšiu radosť mala predsa Katuška. Veď strýc Imrich si doniesol celú nošu všelijakých šiat, aj spodných, aj vrchných a z tých si mal dať na žiadosť pána správcu poprešívať poriadne šaty. A že on mu od toho prešitia zaplatí, aby to mal celkom od neho. To spodné si trúfala pre neho poprešívať Katuška, a ešte ho aj pekne poprosila, aby jej to dovolil. Tej noci Imrich mnoho nespal, po prvé od radosti, a po druhé, že si ešte vyžiadal od baču Orlíka, aby mu to dorozprával, čo mu minule nemohol dopovedať. Noc pri tom nestrávili; ale aspoň sa Imrich dozvedel, ako to bolo s tými pánmi grófmi, a všeličo sa mu vysvetlilo.

Dozvedel sa, že pán gróf musel p.-ský veľkostatok predať na tie všelijaké kartárske dlhy. Ale ich veru vyplatil len polovicu, lebo prišla do toho vojna. To ostatné dal na vojenskú knižku, ktorá — keď veci tak prišli, ako prišli — všetkým zle dopadla. Chystal sa z tej pôžičky mať veľký osoh, a tak radšej na tie dlhy popredal dva menšie majetky. Po vojne zostala mu už len Sielnica, ako dedičstvo po žene, lebo to bol veľkostatok pani grófky, ktorý dostala po svadbe ako veno. Za tým prišlo s prevratom vyvlastňovanie veľkostatkov. A tak pánovi grófovi aj zo Sielnice — ktorá mala veľké pozemky a hory — nezostala ani tretina. Rozparcelované polia dostali sedliaci aj s najväčším majerom. Hory okrem maličkej čiastky, privlastnila si krajina. Pánovi grófovi zostala len budova, lúky, pasienky, salaše; aj o tom sa ešte rokovalo, že ani tie mu nezostanú celé. Oproti tomu, čím býval kedysi, bol teraz vlastne už chudobným. Preto v Sielnici nebolo ani služobníctva, ani úradníctva; všetko zastávalo iba dakoľko ľudí. Pán gróf sám tu nebýval, on len niekedy prišiel kvôli poľovačkám. Oba jeho synovia, dôstojníci, zostali na bojisku. Tretí, najmladší, sa stratil kdesi v zajatí. A dcéra — ktorej muža, nemeckého baróna, zastrelili hneď v prvej bitke — sa tak nad tým trápila, až zomrela. Našťastie sa toho všetkého pani grófka nedožila; aj tak bolo dosť toho, čo ju mohlo trápiť. Bača Orlík sa tým potešoval, že ona napokon v tých Svätých písmach hľadala útechu, a aj tú svoju dcéru k tomu viedla. Spoločne odpočívajú v hrobke tam na sielnickom cintoríne.

On, bača, nebol už v službách pána grófa. To on len tak z dobrej vôle a po starej známosti tam posluhoval, a chovali mu tam za to pár jeho ovečiek. Ale Imrichovi v kaštieli povedali, že, keď si v čom nebudú vedieť poradiť, už len pre neho pošlú. Videl Imrich, že je to pravda, že aj ten najchudobnejší človek, keď je dobrý a má ľudí rád, môže im byť veľmi osožný.

Keď na druhý deň prišli do Sielnice, povedal Imrichovi pán správca, že zajtra má ísť do okresného mesta K.; musí si dať svojmu krajčírovi niečo opraviť na šatách, keď prídu tí páni. „Vezmem si vás so sebou, doneste si, čo chcete mať prešité, hneď mu to tam odovzdáme.“

A tak sa i stalo. Aj zimník, aj jedny tie najlepšie šaty zaniesol Imrich krajčírovi. A ten bol veľmi ochotný mu to všetko poprešívať. Veď vraj z väčšieho je ľahko urobiť menšie, že mu tú jeho biedu nebude ani vidieť. „Viete, na to treba len trochu vatelínu.“

Nuž ono to bolo vidieť. Ale keď si Imrich šaty a zimník vyskúšal po prvýkrát, veru by ho myšičkár na ceste nepoznal. Čochvíľa by sa sám nebol poznával, keď ho pán správca doviedol pred to veľké zrkadlo. „No, sám som rád, že už nám priamym nebudete závidieť,“ hovoril veselo.

„Ale, veď som ja nezávidel,“ bránil sa Imrich, „verte, pán správca, vždy som každému doprial, keď ho Pán Boh nechal rásť ako strom v hore, len mi bolo ľúto.“

„Však to! Už vám ani ľúto nemusí byť.“

V Sielnici všetko šťastlive prichystali, kým panstvá prišli.

V ten deň tam bol len bača Orlík. A hovoril, keď sa vrátil, že pán gróf je biely ako holub, aj brada, aj vlasy; a on, vždycky taký rovný, už je aj prihrbený. Ale keď videl všetky prípravy, ktoré mu tam pripravili na poľovačku, predsa mu len zažiarili staré oči. Rozpamätal sa on, že Ján umrel, a čo to bude, ak nenájde všetko prichystané. Aj z tých hodín mal radosť; trikrát potiahol šnúru, aby mu bili. „Je on už, chudák, takto detinský; mne povedal, že som oproti nemu ako nejaký Detvan, a že tuším jakživ nebudem starnúť. Ale bol ku mne prívetivý, a bolo mu to tuším milé, že ho mám rád. Keď je to v tom svete tak studeno, a medzi tými pánmi niet takého priateľstva. Kým bol bohatý, veľmi sa mu klaňali, dnes im už na ňom nezáleží. Ver mi, synku, lepšie je, nič nemať, prežiť život v statočnej chudobe, ako mať mnoho a nakoniec zomrieť chudobný.“

„To si aj ja myslím. Keď som to všetko v tom kaštieli videl a myslel som na to, čo ste mi rozprávali, že je to už len máličko z toho, čo ten pán mal, zdalo sa mi, že by som ja to nevydržal, tak o všetko prísť. A potom som si čítal v Božom slove, že je dobrá taká myseľ, ktorá na tom, čo má, prestati umí.“

*

Nuž, povedali sme, že sa Imrich tak ľahko nevrátil do Zábuškovej chalupy a že medzitým všeličo prežil. Keď sa po týždňoch aj so Zahrajom vracal a všetko to, čo skúsil, rozvažoval, ani veriť nemohol, že sa mu to nesnívalo. Prichádzal s úmyslom, rozlúčiť sa s tým jediným domovom, ktorý kedy mal na svete. Úradne ho totiž hľadali. Keď ho našli, dostal od richtára list, v ktorom mu tento celý namrzený písal, že sa jeden z tých Zábuškovie tulákov hlási domov.

„Bude to nejaký lump na hanbu, a my ti musíme, Imriško, z tej chalupy dať výpoveď. On snáď ešte tak hneď nepríde, ale ty prídi, aby sme sa poradili. Nejakú izbu pre teba nájdeme, lebo nám už tak veru veľmi chýbaš, keď sa kdesi toľko bavíš.“

„Tak čo teraz?“ myslel Imrich. Vedel, že v dedine nenájde izbu, a keby mal bývať s druhými, to by si nikdy nemohol pravidelne prečítať Božie slovo. Ach, a len to nie! Odkedy mu správca povedal o tom prerode, rozumel, čo sa to s ním vtedy stalo, keď mu Slovo Božie zaujalo celé srdce. Že bol odvtedy novým, druhým človekom, a že to bolo to, čo Pán Ježiš žiadal od Nikodéma. Ale keď človek má žiť, musí jesť, musí sa živiť tým živým chlebom. Bez neho by on veru nemohol už žiť.

Keď taký ustaraný sedel nad tým listom, prestal bača Orlík čítať. Sedeli spolu pri stole, musel mu povedať, čo to má. A keď mu povedal, hovorí: „To tak sám Pán Boh riadil! Keď nemáš kde bývať v tej dedine, no tak zostaň u nás; však vidíš, miesta máme dosť. Za bývanie a stravu nám pomôžeš v našej práci, lebo si ma veru veľmi pripútal na seba, a čo si zarobíš, to si budeš pomaličky odkladať, aby si, keď by sa ti zachcelo niekam inam ísť, mal niečo do začiatku. Tak si ty len zajtra hneď choď usporiadať svoje veci. Nemáš tam nič, čo by si musel odvážať; sám si povedal, že to máličko odnesieš ľahko. Tak len príď, a ako bude ďalej, o to sa postará už sám Boh!“

Dobré to boli slová; nemohol Imrich iné urobiť, ako poďakovať sa a prijať. Ej, ale mal idúc celou cestou netaký boj. Pripadal si ako človek, ktorý niečo vidí, čoho sa bojí, ale zaviera oči, aby to nemusel vidieť. „Prečo by som to bačovi Orlíkovi nespravil, keď ma tak o to žiadal? Aspoň do jari sa im musím odsluhúvať za to dobrodenie, ktoré mi preukázali. Oni sa potom ľahko potešia, keď budem musieť odísť, a mňa však len Pán Ježiš poteší.“

A tam v hlbinách toho osamelého srdca svietil taký malý, pekný plamienok radosti, že Imrich nemusí ešte preč do toho pustého sveta, že môže byť doma ešte aspoň na chvíľu. Nuž tak sa vracal k Zábuškovie chalupe. Ale dnu nevošiel, lebo kľúč mal u richtára. Neveľký uzlíček položil si na prah, prikázal Zahrajovi, aby ho varoval, a išiel k richtárovi.

Ale človek je len predsa divný. Bola táto dedina Imrichovo duchovné rodisko; mal tých ľudí tu rád, a oni jeho; a hoci žil medzi nimi vo veľkej chudobe a osamelosti, predsa mu bolo ťažko odchádzať.

*

V tom istom čase sedela Orlíkova Katuška pri okne ich chalúpky, zamestnaná prešívaním darovanej Imrichovej bielizne. Napochytro upravila trikotové spodné oblečenie aj značne pri praní zbehnutý vlnený kabát. Bolo treba vlastne skrátiť len rukávy a spodky. Tešilo ju, že sa mohol taký teplo oblečený vydať na cestu, lebo tu mal len svoje nedeľné cajchové^[23] šaty, cez ktoré mu prefukovalo. „Až mu to všetko popravím,“ premýšľala, „a poperiem, odovzdám mu tie veci akoby boli nové.“ No, čo jej to len povedal deduško? Že chcel už od nich odísť a len on že ho požiadal, aby k nim vôbec prišiel bývať, ak bude musieť zo Zábuškovie chalupy naozaj vyjsť. Veď sa jej zdalo, že by bez neho už ani nemohli byť. Deduško už tak nevládal, ako inokedy. Až teraz, keď tu nebol skoro dva dni, videla najlepšie Katuška, čo im to on všetko v práci odobral; ani vlastný syn by sa lepšie nemohol o nich starať. A čo potom ona, ako sa ona mala dobre! Za celý ten čas nedoniesla jediný raz dreva, ani vody. Bola pravda, čo povedal deduško: „V každom kúte nám chýba, ach, prečo by musel kdesi inde bývať?“ Však keď odchádzal, povedal jej, že mu ešte nikdy tak dobre nebolo na svete, ako tu u nich.

„A ja sa veru postarám,“ sľubovala si, „aby mu bolo ešte lepšie, aby od nás neodišiel, keď aj tak v tom šírošírom svete nemá nikoho!“

Ťažko bolo Imrichovi dedinku opúšťať, hoci sľúbil, že sa sem často vráti, keď ho budú potrebovať. Všetci sa radovali, že sa mu tak dobre vodilo. Toľko by si nebol zarobil ani za mesiac, ako v tom panskom dome za tie týždne; tí mu všetko statočne zaplatili.

Zato privítanie v chalúpke baču Orlíka a potom aj v Sielnici netak celé srdce rozradovalo. Prišiel ako domov a hneď sa dozvedel, že sa pán gróf chystal prísť sem ešte raz na leto. To vraj už naposledy, a dovedie si aj niektorých svojich priateľov, aby sa nadýchali toho sielnického vzduchu, áno, už iste naposledy. Dal pánu správcovi nariadenie, aby všeličo opravili v dome, nie nejak dôkladne, ale tak navonok, ako opravúvame domy, ktoré sa strojíme predať. Pán správca si pýtal dovolenie, opraviť obzvlášť panskú záhradu. Tá už bola hodne zapustená, a upozornil pána grófa, že tu vo dvoch komorách je plno debien so všelijakými vecami, čo poposielala pani grófka z P., že by to bolo treba prevetrať a poprezerať. Jednu tú debnu hneď aj otvorili a tam sa ukázali drahocenné staré obrazy a bronzové nádoby. Na druhej debne bolo napísané: „Staré zbrane“. Snáď by sa celé pekné múzeum dalo zriadiť. Veď tie grófske rody, ku ktorým pán a pani patrili, boli staré rody. Spomínal sa v zozname tých vecí, čo ležal v debne, nejaký obraz, dar cisára Žigmunda. Bolo by to zaujímavé prekvapenie pre tých pánov, ktorých si chcel pozvať pán gróf. Nuž to sa starému pánovi veľmi pozdalo a keď pán správca sľuboval, že ho tá celá vec veľa stáť nebude, rád na všetko pristal.

Prvé teda, čo sa dozvedel strýc Imrich, aj od baču Orlíka aj od samého pána správcu, bolo, že už na mesiace má pre neho prácu, obzvlášť pri tom zamýšľanom múzeu, pozdejšie aj v záhradných opravách.

„Keď som si také niečo vzal do hlavy, nie je to malá zodpovednosť, musím mať človeka, na ktorého sa môžem spoľahnúť, ktorý bude dakedy myslieť aj za mňa!“ hovoril pán správca.

„A prečo ste si to vzali na hlavu, pán správca?“ zaujímala vec Imricha.

„Rád by som, aby ten starý, maďarský šľachtic — ktorého zemänský pradedo istotne mal tú najčistejšiu slovenskú krv — až načisto odíde do Maďarska, odniesol si tú najpeknejšiu rozpomienku z bývalého domova a vlasti. A potom, aj sám sa rád podívam na takú vec. Možno, že sa nám podarí lepšie ten kaštieľ predať, keď bude mať odokryté tie starožitnosti.“

Nuž tak je to na tom svete: život uniká, ako keď voz na veľkých kolesách ide stále ku predu, a nič nevieš, čo príde zajtra, či zlé či dobré. Ale niekedy príde aj hodne dobrých vecí, keby si ich len ľudia ocenili, o akých sa im ani nesnívalo. Nuž taká dobrá vec pre Imricha bol aj ten pekný, dobrý život v chalúpke.

Nebýval on teraz vo dne u Orlíkov, ba niekedy ani na noc ta neprišiel. Dali mu v kaštieli po Jánovi iziebku, veď dakedy neskoro mohol končiť prácu. Nebola to maličkosť, všetky tie debny pozorne poroztvárať a tie veci z nich opatrne povynímať. Bolo tam všeličo malé i veľké, ale všetko cenné veci, ktoré vyžadovali netakú opatrnosť, už obzvlášť i preto, že niektoré boli porozbíjané a kvôli pozlepovaniu bolo ich treba tak chrániť, aby nechýbal ani kúštik.

A to veľké koleso kotúľalo sa vždy dopredu, dopredu, bez zastatia vo dne — v noci. Ako bolo, ako nie, sotva uletelo tých pár týždňov, začala celá príroda spievať:

Najkrajšie znela tá pieseň v obnovenom sielnickom parku. Očistené stromy akoby sa zdvihli k nebesiam. Fialový kvet španielskej bazy, ktorá lemovala hlavné chodníky, až tak omamoval sladkosťou vône. Na kvetných hriadkach dvíhali hlavy pyšné tulipány: prázdne i plné, červené, žlté, biele, ružové. A nežné hyacinty, ako bohatierky vo svojich nádherných rúchach, obzvlášť bieloružových, družili sa k belostným narcisom plným i prázdnym, závodiac v sladkej vôni. Ešte jedno nestačilo odkvitnúť, už druhé vykvitalo. Okolo malých strieborných borín vyzváňali ešte posledné snežienky. Pod pučiacim, širokou korunou obdareným javorom vykúkalo spomedzi jemnozeleného lístia hanblivo na stá nežných konvaliniek.

Po malých trávnikoch bolo rozsiate bohatstvo fialiek až tak srdce blažilo. Ej, pekne tu bolo, pekne! A tá krása odmeňovala tých, ktorí na jej zveľadení tak usilovne pracovali. Pán správca poslal pánovi grófovi niekoľko vydarených snímok zo záhrady, ba aj zo zriadeného múzea, ktoré zaberalo celú hosťovskú jedáleň. Nie div potom, že si pán gróf urýchlil príchod, a to od pol mája až do konca júna. Chcel ešte raz vidieť sielnickú jar a napiť sa dobrej májovej žinčice. To ale bačom nastala práca, hlavne bačovi Orlíkovi. Pri ovciach bolo ešte dosť ľudí zamestnaných, ale nemali poriadneho syrára. A tak bača Orlík musel ešte raz vstúpiť do medzery. Tak ako po iné roky, prichádzala s ním na salaše aj Katuška. Baču Orlíka tam vozievali už po tri roky, lebo jeho bolievala ľavá noha. Mali v kaštieli malý vozík s koníkom, za rána prichádzali s ním na majere pre mlieko, no tak Orlíkovcov zobrali. A pred večerom vozievali syry a žinčicu, to ich zasa mohli priviezť. Nemyslela Katuška, že by sa aj toho roku dostala ešte tak blízko k horám, čo od detstva veľmi milovala. Netak tam v kolibe rozváňalo; a ligotali sa čerstvo zaúdené oštiepky a syr; a tá výborná žinčica! V kaštieli cez máj kávu vypovedali. Netak im za rána chutilo, obzvlášť pánovi správcovi. Len sa staral, keď tak do šírky porastie po tri mesiace, bude musieť zase svoje obleky dať na dobročinné ciele. No, že sa pri stromoch a v záhrade primnoho zohýbal, tak tá dobrota neišla do sadla, ale do svalov.

Katuške sa zdalo, že taká krása v sielnickom parku nebola nikdy, a to snáď preto, že sa po ňom mohla prechádzať. Keď ju pán správca videl s takou biedou chodiť, povedal, že to veru nesmie byť. Dal zavolať z dediny najlepšieho obuvníka, aby jej vzal mieru, zaopatril si adresu ortopedického obuvníka z Bratislavy — na veľkú deduškovu radosť — ktorý vďačne všetko zaplatil. Dali Katuške spraviť topánky, na každú nohu samostatne. Jedna bola navysoko zvnútra vyplnená a tá druhá len obyčajná; opätky mali jednaké. Topánky priliehali pevno; Katuška ani nebadala, že má jednu vyššiu, ale tí, čo ju videli chodiť, všetci sa tešili, že nemusí tak krívať. Starý bača Martin — ktorý ju mal rád, ešte bola len maličkým dieťaťom — postaral sa jej o ľahučkú berličku, lebo on bol veľký majster vo vyrezávaní drevených vecí. Aj keď sa mu už ruky hodne triasli, ešte nejednu krásnu vec vyrezal pánovi správcovi do tej jeho zbierky (tak to múzeum pomenoval pán správca). Tá berlička visela na peknej slovenskej stužke; nezavadzala Katuške pri práci, a bola jej na dobrej pomoci pri chodení. Aj keď dievčina deduškovi v kolibe pomáhala, zostalo jej odpoludnia dosť času, aby mohla prísť do parku. Vyšívala dvoje opliecka, jedny mužské a jedny ženské. To pánovi správcovi do tej zbierky, lebo on tam zhromaždil všeličo zo slovenského umenia. No museli to byť samé staré vzory, a o tie Katuška núdze nemala.

Jej babička bola veľká umelkyňa vo vyšívaní, prichystala netaké pekné veci svojej Eržike. Táto ich vlastne ani nevyužila; veď slovenské kroje sa pripravujú na celé roky, a ona žila tak málo. Darilo sa Katuške to krásne vyšívanie v tom krásnom svete, keď jej vtáci spievali a kvietie rozvoniavalo. A boli chvíle, v ktorých sa dievčine zdalo, že už ani Eva v raji nemohla byť šťastnejšia. Veľmi šťastná bola v tých chvíľach, keď mohla ísť do malého múzea. Pán správca jej naložil tie drobnosti poutierať každý druhý deň. To by bol musel robiť Imrich; zastala ho teda. Veď ten mal inej práce dosť. Ale neraz sa tam stretli a on jej rozprával, čo sa dozvedel od pána správcu, aká to bola doba, keď namaľovali ten obraz, alebo keď použili tú-ktorú zbraň. Ukázal jej aj „pokál“,^[24] ktorý dostal jeden z pánov grófov od Jána Jiskru z Brandýsa, ktorý sa tu zdržiaval v Uhrách, na terajšom Slovensku, so svojimi husitskými „bratríkmi“. Aj, čo to bol za cisára ten Žigmund, od ktorého zase druhý z tých pánov grófov dostal za odmenu obraz; že to bol ten nešľachetný cisár, čo nedržal slovo Jánovi Husovi, ktorého pre Krista upálili v Kostnici. Mnoho sa Imrich naučil od pána správcu pritom usporiadovaní. Nakoľko mohol, so všetkým sa s Katuškou delil. Mala o čom premýšľať, keď sedela samotná! No veď vždy sama nebola, všelikto za ňou prišiel. Všetci ju mali radi. A aby jej nikdy nebolo smutno, Zahraj ju tak verne strážil, akoby mu to boli prikázali. Do koliby ho bača nedovolil brať, lebo tí ovčiarski hafani ho nemali v priateľstve. Snáď preto, že si hneď zo začiatku s nimi začínal a oni mu to nemohli zabudnúť — oni takí pekní, bieli a huňatí, takému sivému holohnátovi — hoci však veru už na ňom nebolo poznať jeho tulácky pôvod.

Niekedy zostali Orlíkovci aj na noc v kolibe. A to boli tie najkrásnejšie rána, ktoré Katuška kedy prežila, keď si tak s deduškom a s Imrichom zašli k neďalekému sielnickému vodopádu, tak si Slovo Božie prečítali, aj sväté piesne zaspievali, aj o veciach Božích si pohovorili.

V pracovni pána správcu sedel bača Orlík. Zratúvali s pánom správcom výťažok minulého týždňa, a bača sa veľmi potešil z viditeľného Božieho požehnania. Dávno nemali už toľko mlieka a toľko syra, a tie výrobky sa im taktiež dávno tak nevydarili.

„Viete, pán správca,“ hovoril starec zamysleno, „dobrý začiatok býva dobrý, ale dobrý koniec ešte lepší. Aj keď sme tu v Sielnici už hodne schudobneli, ale ja dúfam v Pána Boha, že sa to pre nášho pána grófa ešte všetko pekne a dobre zakončí.“

„Nuž primerane pomerom, áno,“ prisvedčil pán správca, „nenecháme ho odísť s prázdnymi kapsami, lebo by to našu mladú republiku ani nectilo!“

„No, ja už teda pôjdem, aby som vás nebavil, a sľúbil som Katuške, že sa dlho nezabavím, strojila sa mi navariť strapačiek a tie sú vraj len čerstvé dobré. Najradšej by som vás na ne zavolal, vie ich robiť naozaj dobre.“

„Nerobte mi také chuti, lebo sa mi už sliny zbiehajú, a nedám sa ani dva razy volať. Prídem za vami vďačne, len ešte musíte zostať chvíľočku, lebo sa vás chcem niečo opýtať. Viete vy, bača Orlík, že náš Imrich chce od nás odísť?“

„Už?“ pokrútil starec hlavou. „Viem, že chcel odísť, a že sa mi podarilo rozhovoriť mu tie myšlienky. Ale myslel som, keď sme tak pekne žili, ako jedna rodina, že sa mu to už z hlavy vyparilo.“ Bača v krátkosti povedal, ako sa spravili s Imrichom.

„Nebadáte, deduško Orlík, prečo náš svedomitý tulák — ako seba vždy nazýva — nemôže vydržať vo vašom dome? Keď niekto nemá rád priveľmi zakúrenú izbu, a dakto, aby sa mu zavďačil, ustavične prikladá polienka, tým ho najskôr vyženie!“

„Ale, my že by sme ho vyháňali? A aké to polienka myslíte, pán správca?“

„Ej, ej, bača Orlík, taký ste skúsený, nielen v druhých veciach, ale aj v láske. Pani kľúčiarka mi rozprávala, ako veľmi radi ste sa mali so svojou ženou, a vy nevidíte, čo sa deje v tom osamelom srdci nášho chudáka! Zato, že je taký, ako je, má on v hrudi česť, ktorú by mu mohol závidieť nejeden inteligent. Nevládze už utajiť svoju lásku k vašej Katuške, aby si nejako dievča na seba nepripútal, a tak mu inšie nepozostáva, len odísť. Vy ste síce len jednoduchý bača, a keď sa s druhými porovnáte, chudobný, ale oproti nemu ste boháč, máte svoju peknú chalúpku, znamenitý sad, utešenú lúku, a zelnicu ako kvetná hrada. To sú všetko veci, s ktorými by Imrich vedel vytĺcť netaký kapitál. A on tu stojí s prázdnymi rukami a vždy si predstavuje, ako prišli k vám spolu s tým svojím „kolegom“ Zahrajom; oba mali všetko na sebe, čo bolo ich. Nuž povedzte mi, kde by sa taký strýc Imrich mohol opovážiť a vypýtať si od baču Orlíka jeho vnučku? Ako tie veci vezmeme, ako nie, postarali ste sa celým životom, aby ste si vyzískali úctu, ako u vašich krajanov, tak u pánov, ba, čo najmenej býva, u spoluslužobníkov. No tak on si myslí: „Čo by títo všetci povedali, že si bača Orlík priženil k svojej vnučke takého odkiaľsi privandrovaného tuláka?“ On si myslí, že by to pre vás a pre Katušku bola potupa. A tak je hotový, radšej zutekať na koniec sveta, než by vám také niečo doprial. Je pravda, že ani Katuška nie je z tých rovných, a netak sa radujeme, že sme ju trošku narovnali. A je to krehučké stvoreníčko, čo by tak veľmi dobre pristalo mužovi, ktorý by si ju vážil ako zlato a skutočne bol hotový prenášať na rukách životom. Nuž, ja ho mám rád, je mi ho ľúto, a netak som sa hneval na všetky tie hlúpe ľudské ohľady. Predstavil som si, ako by vám všetkým trom pomohlo. Nedávno ste mi povedali, že už idete dolu brehom. Trápil som sa, čo potom s Katuškou, keď by vás Pán Boh odvolal, ale Imrichovi musím prisvedčiť. Rád by som vedel, keby sa vás prišiel opýtať, čo by ste mu povedali ako rozumný, starý človek. Okrem jeho vnútornej ceny a jeho šikovnej usilovnosti nemá chudák nič, čím by sa vám zahováral a vy hľadíte trochu ďalej, ako my mladí, tak čo by ste mu povedali?“

Bača zdvihol hlavu sklonenú do dlane, pozrel takým dobrým, aj keď trochu ustaraným pohľadom na správcu. „To ja, pán môj, v tejto chvíli ešte neviem. A prv, než by išiel za mnou, musel by ísť za Katuškou, veď to závisí od nej, či by si ho chcela vziať. Nezdá sa mi, že by mu povedala: „Nie!“ Ale keď mladí ľudia hľadia len na krásu, a tej pri ňom niet. Tak ja by som vás prosil, pán správca, keď sa vám zdôveril, povedzte mu, že ste so mnou hovorili a že ja mu odkazujem, aby najsamprv išiel za Katuškou, a už s jej odpoveďou prišiel za mnou. Verte, mne nič nezáleží na tých ľudských rečiach, a keby som kvôli nim mal roztrhnúť dve milujúce srdcia, nikdy by som to neurobil. Tešil som sa, že bohatý richtárov syn, z veľkého sedliackeho majetku a váženej rodiny, poctil moju dcéru a tak môj dom tým, že si Eržiku vypýtal odo mňa. Dosť mi ľudia to veľké Eržikino šťastie závideli, a čo bolo z tej slávy? Čo z nej zostalo? — Eržikin hrob a Katuškina bieda! Neznajúc, čo z toho bude, dal som moje krásne dieťa mužovi, ktorý mňa aj Eržiku poctil tým, že si ju vzal, ale on jej nebol hodný. Povedali ste, že Imrich má len svoju vnútornú hodnotu; no to je skala, na ktorú sa možno v živote oprieť, lebo to je dar milosti od Boha. Keby jestvoval ešte jeden mládenec, podobný jej otcovi, a mal by som voliť medzi ním a tulákom Imrichom, tak ju s najväčšou radosťou dám Imrichovi. Nie je toho mnoho, čo mám, ale postačí im pri Božom požehnaní. Však čo človek viacej potrebuje, ako apoštol hovorí: „Majíce pokrm a oděv, na tom přestaneme!“ A keď je k tomu ešte aj strecha nad hlavou? Toľko ani milý Syn Boží na zemi nemal.“

„Dobre, bača Orlík, vďačne odovzdám vaše posolstvo a o tom potom, čo bude ďalej. Veď vlastne čo by ľudia na svete neohovorili, a každá dobrá vec sa musí prerúbať zlatými šabľami, ako to svitajúce slniečko v Bottových básňach. No, už vás baviť nebudem, lebo by sme potom tie strapačky nedostali čerstvé.“ A muži sa rozišli každý po svojom.

*

Tento starý krakoviak by sa bol mohol zaspievať pred Sielnickou kolibou, kde na to svitajúce slniečko zahľadená, tými zorami prežiarená, stála Orlíkova Katuška. Ponad ňu a okolo nej leteli tie ružovo-zlaté lúče popod tmavozelenú bránu voňavých borín, dolu, dolu do krásnej sielnickej záhrady. Na juh, smerom od peniaceho sa vodopádu stúpali za dievčinou hole porastené bohatou trávou, skadiaľ ovečky s dlhou vlnou prinášali podvečer bohatstvo mlieka a bzučiace včely nosili do úľov celé poklady sladkosti. Ponad to dvíhali sa tmavozelené borové háje. Tie — keď vetierok nimi hýbal — hrali o závod so spevom veselo poletujúceho vtáctva a so sladkými akordmi hučiaceho vodopádu a dvoch z neho sa deliacich potôčikov. Ach, pekne tu bolo, pekne, ale najpeknejšia bola predsa dievčina. Mala na sebe jeden z najpestrejších vyšívaných opleciek. Veď ona bola perla, kvôli ktorej Kráľovský Syn predal až svoje kráľovstvo a zostúpil do studeného, mokrého hrobu, aby si tú drahú dušu priviedol na povrch. Ani to neprekážalo, že jej na slovenskej pestrej stužke visela umelecky povyrezávaná berlička. Milé oči hľadeli do tej zelenej brány, akoby tamodtiaľ kohosi čakali. Zrazu sa medzi zelenými kríčkami ponad zemou vynorili napred dve špicaté uši a potom šedivá Zahrajova hlava, ktorý — ani sa takmer zeme nedotýkajúc — letel hore chodníčkom. A už sa rozhrnulo vysoké húštie. A štvoro očí, diaľkou nedelených, vnorilo sa do seba, a tá ružová zora pocelovala dve tváre. O chvíľočku podávala už Katuška ruku strýcovi Imrichovi ponáhľajúcemu sa hore.

„Vy ste už tu, Katuška? Dobré ráno!“

„Dobré ráno!“ — odpovedala už ozvena, no, aj dievčina. „Ja som tu, ale vy ste vstali omnoho skôr, veď je Sielnica dosť ďaleko, odpočiňte si.“ Utiahla na starej lavici položenú Bibliu a v koži viazaný spevník. „Prečo ste sa tak veľmi ponáhľali?“

„Po prvé, aby ste ma nečakali, a po druhé, keď máme stadiaľto ísť do kostola, a prv, než pôjdeme, musím vám niečo povedať, aj sa opýtať. Od vašej odovedi závisí mnoho!“

„No, len mi povedzte, ale snáď nie, že chcete od nás odísť?“

„Žeby som chcel odísť, to nemôžem povedať, lebo by to nebola pravda; ja pôjdem len vtedy, keď budem musieť.“

Sadla si vedľa neho na lavičku, spustila ruky do lona a tak sa naňho zvláštne podívala. „Ja veru neviem, prečo by ste vy museli od nás odísť, však sme vám, ani deduško, ani ja, nič zlého neurobili.“

„Neurobili ste mi zle, Katuška, no ani ja vám nechcem zle urobiť, a preto vám musím povedať pravdu, a vy mi tiež povedzte pravdu, ako pred obličajom Božím. Pozrite sa dovôkola: nezdá sa vám, že sa to tu všetko má rado, ale ono si to aj vyznáva. Tie vlnky tamto jedna druhej, tí spevaví vtáci, to rozváňajúce kvieťa, áno, všetko. Nuž tak aj ja vám musím povedať, že vás mám tak veľmi rád. Viete, že mňa od môjho detinstva nikto nemiloval, a ja som tak veľmi po tom túžieval už ako malý chlapec. Ale celé srdce zostalo mi prázdne, neohlásila sa žiadna ozvena, ako pred chvíľou tam od tej skaly. Až keď som tu býval medzi vami, vy ste sa mi ohlásili ako dobrá sestra. A ja by som vás bol neraz preniesol na týchto mojich pevných rukách, keď sme spolu pracovali v záhrade. Ale som nesmel — taký cudzí človek — predsa len nie ste mi sestra. Ja to, Katuška, dlho nevydržím, tak ďaleko od vás stáť, a nesmieť si vás chrániť na pokročení. Chcel som sa vás spýtať, ale sa mi nedostáva smelosti. Vidím sa tam v tom potoku, taký hrbatý tulák, a vy ako jedna z tých nejpeknejších kvetín tam v záhrade, a predsa sa len musím osmeliť, lebo som sľúbil: Mohli by ste ma mať radšej ako brata a nehanbili by ste sa ísť so mnou až pred Boží oltár? Povedzte mi pravdu, Katuška. Keď mi poviete, že ma môžte mať rada len ako brata, ja vám to uznám. No aj vy mi musíte uznať, keď odídem od vás, nie snáď navždy, len zatiaľ, dokiaľ by som bol trochu starší, a dokiaľ by sa mi podarilo pochovať všetky tie túžby!“

Imrich vstal. Skrížiac ruky na hrudi, díval sa na dievčinu ticho sediacu. Nevidel jej do tvári, mala ju schovanú v rukách.

„A vy si myslíte, aby som potom odišla s vami?“ vraví smutno, „preč od deduška? To ja nemôžem!“

„Ó, nie! Keby si sa ty za mňa nehanbila a mohla ma mať aspoň trošku radšej ako brata, to by som poprosil deduška, aby ma prijal za syna a že si ho doopatrujeme.“

Spustila ruky z tváre, predtým ustaranej, zrazu rozžiarenej a tiež sa narovnala: „No, tak si ma vypýtaj. Keď ti ma dajú, nedbám, lebo načo si ma vlastne budeš brať?“ Pritiahla k sebe svoju berličku. „Či si si nerozmyslel, koho si to chceš vziať — takého mrzáka? Čítali sme v Biblii, že žena má byť mužovi ku pomoci a ako ti ja, prosím ťa, budem ku pomoci? Nič by som ti nedoniesla, ani sily, ani práce, len priam trošku toho milovania.“

„Ale veď ja iné ani nepýtam!“ Zajasanie srdca, kto ťa podá! „Však preto by som si ťa chcel vziať, aby ťa mal kto nosiť na rukách, keby odišiel deduško, — a čo si ty mne už všetko dobrého spravila! Láska vraj má sto očí a sto rúk. Tak sa teda môžem spýtať deduška?“

„A už ani netreba!“ ozvalo sa za nimi. Oprený o stĺp koliby stál bača Orlík a pomohol tým dvom z rozpakov, vraviac: „Pán Boh najprv! Najprv si prečítame a zaspievame a potom sa porozprávame!“

Stalo sa. Ešte tuším aj vodopád spravil pomlčku a vtáci v najlepších trilkách prestali, aj skupina zelených stromov utajila dych, všetko to chcelo vedieť, ako o tej veci oba povedia deduškovi a akú odpoveď dostanú od neho. A keď dostali, potom sa to všetko rozspievalo. A keď sa o tej odpovedi dozvedeli ľudia (lebo sa museli o tom dozvedieť — neboli tí dvaja, Adam a Eva v raji, sami na svete) bolo treba takých všelijakých predpisov, čo si ľudia narobili len, aby človek neprišiel tak ľahko k vyplneniu svojej túžby. A tie sa museli zachovať. Čo teda povedali ľudia? Po prvé, že keď teraz pôjdu do kostola do Sielnice, Katuška sa vráti s pani kľúčiarkou. Po druhé, že Imrich s bačom Orlíkom pôjdu poradiť sa ako by Imrich mohol vstúpiť medzi evanjelikov. Bača hovorí Imrichovi: „Synku, to musíš mať najskôr usporiadané. Lebo také „trochu z toho, trochu z onoho“, ako to v tých zmiešaných manželstvách býva, to nie je pre kresťana, veď si sa dosť preto natrpel. Veď ti katolíci nič nedali, ani ťa ku Kristu nepriviedli. A podobne aj evanjelici; od nich si aspoň Božie slovo dostal a ono ťa priviedlo k Bohu. Patrí sa teda, aby si išiel k nim. To ostatné pomaličky usporiadame jedno za druhým, však keď už budeš vedieť, že nemusíš od nás utekať a na nás kdesi zabúdať, nebude ti dlho čakať!“

Dobre je to usporiadané na tom svete, že sa všetko jedno s druhým mieša, aspoň si tak ľudia jeden druhému pomáhajú. Bolože by bývalo rečí o bačovi Orlíkovi, že svoju milovanú vnučku dal takému „odkiaľ ruka, odkiaľ noha“ hrbatému tulákovi, keby priam do toho nebol vpadol príchod pána grófa. Ani konca mája nedočkal, lebo, čo sa nikomu nesnívalo, vrátil sa mu jeho nezvestný syn a nevrátil sa sám. Doviedol si peknú mladú paniu, akúsi ruskú grófku, ktorá v ruskej revolúcii utiekla so svojimi rodičmi do Japonska, a dve malé, kučeravé detičky. A keď si Sielnicu poobzerali, nebolo o tom už ani reči, že by ju chceli predať. Tí mladí sa tam v tom všelijakom svete naučili aj chudobe, aj skromnosti. Netak si radostne vydýchnu v tom peknom, tichom miestečku. Nuž kto by bol vtedy obrátil všetku pozornosť na baču Orlíka? Ani sa len dobre nedozvedeli, kedy bola Katuškina svadba. A bola to tichučká, vážna svadba, keď len starý bača Martin bol Katuškiným svedkom a pán správca Imrichovým, a keď pani kľúčiarka pripravila netak dobrú hostinu, pravda, v chalúpke Orlíkovcov. A potom išiel život ďalej, akoby sa nič nebolo stalo.

Keď po svadbe zostala malá rodina pohromade a pán správca s nimi, vytiahol tento zrazu listinu a vážne hovorí: „Strýc Imrich, nech vás už nikdy viac nepočujem vysloviť to slovo „tulák“! Toto mi do opatery odovzdal deduško, ak by si ho tak Pán Boh povolal. Tu je napísané o nejakom Imrichovi Kamenárovi a o jeho žene Katuške, rodenej Sobolovej, ako o majiteľoch chalúpky pod číslom 140 aj k nej prislúchajúcemu sadu, o zelnici a o lúke. Toto mám dať preniesť do gruntovnej knihy,^[25] len čo by on oči zavrel. Tak vy budete odteraz naším občanom a už žiadnym tulákom. Tie časy slobody, kedy ste sa mohli túlať svetom, sú už preč, veď nedarmo hovorí slovenské porekadlo: „Ožeň sa, doskáčeš!““

(1935)