ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Sedím nad okružným listom svojich drahých kamarátov a priateliek. Premýšľam o nich.

Aké to oni, chudáci, podostávali všelijaké brdárky a ja — spomedzi nich ten najchatrnejší — ocitol som sa v peknom milom kútiku. Je to síce tiež len kopanická škola a som tu iba dočasným učiteľom, náhrada za kolegu Zlámala, ktorého do svojho láskyplného náručia na osemnásť mesiacov zavrela vojenčina. Netak bol iste vlani rád, keď sa dostal do tej peknej novej školy. Je v nej, pravda, len jedna učebňa a kabinet, ale domček je ako pekná klietočka, výhľad z okien nádherný, vzduch výtečný. Zariadil si teda kabinetík a mňa prosil, aby som mu na nábytok dal pozor. Dúfal, že mu ho kolega natoľko neopotrebuje, ako by vzal skazu zložený v daktorom mokrom sedliackom dome. Že som tú skromnú žiadosť rád splnil, uzná každý. Sedím si bez starosti v hotovom. Nedarmo naši doma hovorievali: „Štefko je ako mačka, on keď ako hlboko skočí, vždy dopadne na všetky štyri papučky.“

Kolegu Zlámala poznať po zariadení kabinetu. Najmä veľké zrkadlo visiace nad úhľadným umývadlom prezrádza, že sám seba vidí veľmi rád. Nie div, taký fešák! Keď som sa ja do neho prvý raz podíval, bolo mi do smiechu. Všetky moje kučeravé husté vlasy stáli hore koncom. Ach, čo to zase píšem, aké taľafatky! Keby nebolo pred zimou, radšej by som sa dal hneď ostrihať. Nuž ale veď aj blahej pamäti veľký diplomat, gróf Andráši, bol tiež kučeravý, no ten mával podľa obrázkov tie svoje vlny pekne začesané ako „šajtle“ a prostriedkom cestičku. Keby som sa aj ja tak učesal, nebola by snáď moja tvár taká detinská. Veď mi už ľudia nadávajú „pán učiteľ“ a deti, keď vstúpim do školy, vstanú ako na rozkaz: „Pekne vítame“ znie tenkými hláskami v zbore. „Kedy už len budeš mať rozum, chlapče?“ vzdychávala moja babička. Na tú otázku nepoznám veru odpoveď. Myslel som po tej vážnej chvíli, najvážnejšej v mojom živote, keď mi Pán Boh dal milosť, že mi odpustil všetko, čo dušu tlačilo a čo som svojím šibeničným humorom pred ľuďmi zakrýval. Nazdal som sa, že sa zo mňa konečne a hneď stane vážny mladík, ako sa na kresťana sluší, ale nemôžem, ach, nemôžem za to. Som taký mladý, mám ešte len devätnásť rokov a srdce plné radosti, veď ma už nič netlačí.

Oproti oknám, hodne nižšie v dolinke, stojí stará škola. Tá má dve učebne a byt pre učiteľa. Je to úctyhodne starý, orúcaný dom; už zvonku vidieť, že vnútri musí vládnuť mokrina a pleseň. Trochu som sa staral, aký obapolný dojem spravíme jeden na druhého s kolegom Vavrom. On ako správca mohol by mi život netak osoliť.

Keď som sa prišiel predstaviť, vstal z pohovky dobre urastený zdravý muž tak asi 24-ročný. Celá postava a obzvlášť tvár švárna. Trochu viac života by jej síce neškodilo. „Ty máš asi vždy dosť času,“ myslel som, keď tak lenivo vstával a pomaly hovoril. Ktovie, čo si zas on myslel o mne! To najnutnejšie sme si nakrátko povedali, kým nás nezmýlila pani Vavrová.

Keď sú dvaja ľudia spolu zviazaní, je to iste dobre, ak jeden má v sebe mnoho a druhý málo živého striebra. Udržia skôr rovnováhu. Keby sme tak boli spolu zviazaní my dvaja, tá pekná, štíhla, strapatá, tmavooká dámička a ja, snáď by sme v daktorej bojovnej chvíli vyleteli hore komínom. S nimi dvoma sa to nestane, veď ak by sa ona v horlivosti vzniesla, on za ňou iste letieť nebude. No dosť úvahy. Pre vlastnú bezpečnosť sa postarám, aby som k Vavrovcom nemusel mnoho chodiť. Len za tú polhodinku, čo som tam bol, toľko prázdnej slamy sme s pani učiteľovou namlátili, že som stadiaľ išiel samá prázdnota. Najviac ma trápilo svedomie. Veď aký biedny dojem som tam nechal ako kresťan, a to prvý dojem! Dobre len, že mi pani Vavrová moju prosbu ohľadne stravy rozhodne odoprela. „Viete, pán učiteľ, svojmu mužíčkovi rada navarím, keď musím, veď on je taký gavaliersky, že radšej všetko zje, akoby mi mal dohovárať. Či by sa vám vždy páčilo, neviem. Váš predchodca sa stravoval u našej prvej susedky, tetičky Dubovskej, hľaďte sa tiež s ňou spraviť!“ Poďakujúc panej za dobrú radu, keď sme ešte raz s pánom správcom tie najbližšie veci vybavili (oznámil mi, že dostanem tri prvé triedy, jemu že patria tie tri vyššie, má síce dve učebne, no v oboch nemôže učiť, keď je len sám a tretiu silu, hoci o to už dva razy žiadal, že nám vraj tohoto roku iste nedajú), odišiel som.

Kolega Zlámal učil celý september, a tak bolo všetko zariadené, a ja som mohol len pokračovať. Ponáhľal som sa vyhľadať tetičku Dubovskú. Jej dosť veľký hospodársky dom stojí v jednej čiare s novou školou. Keď som sa k nemu poberal hore vŕškom, nebolo moje duševné rozpoloženie priam najružovejšie. Cestou som odprosoval svojho Pána za to, že som nad svojou povahou v škole nezvíťazil. Zastal som pri hustom plote, ktorý obtáča dvor i záhradu. Ach, pekne tu bolo. Predo mnou ležal malebný obraz. Sedliacke domy a domky v záhradkách púšťali sa z vŕšku do doliny. Od východu obtáčali ich háje sčiastky dubové, sčiastky ihličnaté. Slnko na ne svietilo, takže ihrali všetkými farbami. Ako som sa tak na tú ich krásu zadíval, zavládol mnou zvláštny stesk osamelosti: „Čo ja tu budem robiť tak sám a sám? Ako obstojím?“ Prívetivý pozdrav pretrhol tesknotu. Tetička Dubovská vítala ma na prahu svojho dvora. O chvíľu sedel som už v tej úhľadnej izbe a prednášal svoju žiadosť. Vypočula ma s úsmevom, keď som jej vykladal, že o mäsitú stravu nestojím. „To je dobre,“ pokývla hlavou, „ja som si v Amerike ustavičným jedením mäsa tak žalúdok pokazila, že som si ho tu doma roky musela zas naprávať.“ „Vy ste boli v Amerike?“ divím sa. „Nenájdete v našich kopaniciach mnoho domov, z ktorých by jeden alebo i viacerí neboli bývali za morom. Daktorí z tých, čo pred tridsiatimi rokmi so mnou ta išli, tam i pomreli. Aj ja by som snáď dodnes bola za morom, nech neochoriem. Ale keď muž zomrel, dcéry sa povydávali, chlapci tiež boli už opatrení, a tu doma nemal kto môjho tatíčka doopatrovať, keď mi moja mamička zomreli, no tak som prišla a aj tatíčkovi aj mne bolo pomožené.“ Hľadel som na ženu. Bola tak asi pätdesiatnička. Nosila úhľadný slovenský kroj. Široká jemná čipka bieleho čepca okolo tváre a hrdla, čo jej padala na modrý lajblík so striebornými gombíčkami, robila ju mladšou a netak ušľachtilou. „V Amerike ste, pravda, kroj nenosili?“ spytujem sa zamyslene. „Tam sa to nedá,“ zakrútila hlavou, „iné kraje, iné obyčaje. Ale keď som po návrate domov otvorila svoju i mamičkinu truhlu a uzrela tie od detinstva milé šaty, ešte v ten deň som sa do nich prezliekla. Až potom som cítila, že je tá cudzina za mnou, že som doma. Aj tatíčko sa potešili, keď ma takú uvideli, i susedia! Naraz sme boli svoji. Predtým nevedeli, ako mi majú hovoriť, či vy, pani, alebo ako. Potom som hneď bola Judka Dubovská a „ty“ a pre mladších tetička!“ „Máte snáď nejaké zlé rozpomienky na Ameriku?“ „Nemám, sú tam mnohé veci lepšie ako u nás, aj si človek môže vyrobiť a keď prichráni, má. A to je dobre, že tam nikto nemusí zostať sprostý. Mnoho sa môže priučiť. Mne sa doma málo ušlo chodiť do školy, čo viem, len z Ameriky som si doniesla. S mužom sme sa mali radi, zlé i dobré pekne sme spolu znášali. Ani na deti sa žalovať nemôžem, s radosťou od nich listy čakám. Tu, keď už som tatíčka pochovala, nikoho blízkeho nemám. Nejedna dobrá vec, ktorú som tam mala, mi chýba, a predsa som doma. Moje deti, ktoré sa v Amerike narodili a tamojšie občianstvo i zvyky si privlastnili, ony sú tam doma. Ja som napriek všetkému bola len cudzinkou. Nemôžem povedať, že by mi dakto aj len krivé slovo za to bol dal, že tam snáď nepatrím, to nie. Tam je jedna dobrá vec, že si pracujúceho človeka lepšie ľudia vážia ako tu a poriadna žena ináč je tam uctená ako u nás. No ja som cítila, že keď je to aj pekná a dobrá krajina, ale predsa len cudzina. A tak hoci tu už nikoho nemám, som predsa doma medzi svojimi. No čo robím, veď sa o vás, pán učiteľ, treba, postarať,“ zbadala sa žena, „ste, pravda, hladný?“ „Nie veľmi!“ „Predsa, chcete olovrant alebo už až večeru?“ „A čo dobrého mi dáte na večeru?“ „Piekla som chlieb, osypem slivkové koblihy,^[1] či ich rád?“ „Koblihy!“ zajasal som, „tie som už dávno nejedol, u mojej babičky bývali výborné, rád počkám na večeru. Obzriem si zatiaľ vaše gazdovstvo, kým ich pripravíte!“

Aká to múdra žena, myslel som stojac v humne zahľadený do doliny. Každé jej slovo dobré a rozumné a tie zdravé úvahy! Tam mnoho lepšieho za morom a predsa cudzina, tu osamelosť a hľa, domov medzi svojimi. Nikdy som ešte o tom nerozmýšľal. Tam možnosť zadovážiť si k životu potrebné vedomosti pre pracujúceho človeka, uctenie si tohože človeka, a u nás? Priam ostych pred telesnou prácou. Nové kastové rozdiely medzi tými, čo rukami dobývajú a tými, čo duchom zveľaďujú. Ako ďaleko sme my ešte za americkou republikou! Biblia a z nej čerpané zákony a pravidlá učinili vraj Ameriku tou krajinou slobody a rovnoprávnosti. Verné dietky Božie, pre ktoré Európa nemala miesta, položili pred storočiami tam ten pevný základ a Božie požehnanie, ktoré skrze nich na tej krajine spočinulo, trvá podnes. No či ono nebude ležať i na mne, keď budem verný? A skrze mňa na tomto kúsku krásnej poviestkovej mojej slovenskej otčiny, do ktorej ma Boh postavil?