ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Bola jar, a to taká krásna, že jej páru nenájdeš.

Sláviky nevedeli sa dosť naspievať. Tešil ich život. Ach, veď na tisíce kvietkov kvitlo po lúčinách, a na tisíce ich obsypávalo ovocné stromy. Vyzerala zem ako nevesta, hotová uvítať ženícha.

Všade bolo pekne; no okolo Zahradských mlyna jestvoval kúsok toho raja, ktorý kedysi — stvorený pre dvoch svätých ľudí — jestvoval, a potom ho vody potopy navždy odplavili.

Za mlynom čnela k nebesiam stráň, pokrytá zeleňou a krovinou. Pod ňou tiekol široký a hlboký potok, čistý ako krištáľ. Podľa neho by si si mohol predstaviť aj potok živej vody, ktorý tečie z Božieho a Baránkovho trónu.

Za potokom tiahli sa nadol lúky a za nimi zavierali výhľad do ďalšieho sveta zelené hory ako také ohromné bašty.

Mlyn bol starý, no zväčšený a obnovený. Jeho kolesá rozrážali vodu a spievali zvláštnu pieseň:

Či v zime, či v lete spievali kolesá túto pieseň; no kto si to všímal? Stará Zahradská, ktorá ešte vždy vládla vo mlyne — bárs ho jedinému synovi bola odovzdala — tá iste nemala kedy myslieť na smrť. Patrila medzi tisíce iných, domnievajúcich sa, že ich dni sú večné. Bola to veľmi poriadna osoba, statočná a dobrá gazdiná, taká usilovná, že chvíľu nezapostávala, ale ani iným postávať nedala.

Pritom — čo najhlavnejšie — bola nábožná. Každú nedeľu, ak jej sliepky nesedeli na vajciach, videl si ju v kostole a počul spievať silným hlasom. Kázeň, pravda, predriemala, čo však po celotýždennej únave možno ospravedlniť. Znala aj dosť výpovedí z Písma; ale čo a ako verí ďalej, nepýtal sa jej nikto.

Bola ešte mladá, keď ovdovela, a bárs mala dosť pytačov, nevydala sa už, ale vychovávala svoje deti, syna a dcéru — ako sama hovorila — v bázni Božej.

Dcéru vydala mladú, chýrne, do netakého statku. Že sa tomu dievča bránilo, lebo milovalo chudobného mlynára, ktorý pracoval začas u matky, je síce pravda; no matka musí lepšie znať, čo je pre dcéru dobré. Prinútila dieťa — a bolo dobre.

Keď sa jej syn vrátil od vojska, starala sa aj jemu o nevestu medzi príbuznými v druhej osade. Bolo treba pristaviť k mlynu, a tak nemožno sa obísť bez bohatej nevesty. Hľadala dlho, vyberala, až konečne našla sirotu po bohatom sedliakovi: a tak ako prinútila nedávno dcéru, tak teraz i syna. Vedela čo použiť. Pohrozila mu, že odíde z mlyna a odnesie si svoj podiel. Ako by bol mohol mladý mlynár zniesť takú stratu? Keď mu tak opisovala, čo všetko môže vykonať so ženiným venom, poddal sa konečne.

Urobili hlučnú svadbu; trvala, ako obyčajne, týždeň, a po nej nastal nový život. — Ach, aký život!

Netajil sa Tomáš Zahradský, že mu je žena nanúteným bremenom, a že z celej Biblie najlepšie pozná slová: „A on bude panovať nad tebou.“ Snáď preto, že sú hneď na začiatku Biblie. Veď on posiaľ veru nikdy nemal času pozrieť sa do tej starej, veľkej knihy, ktorá prechádzala z deda na otca i vnuka a ešte vždy bola taká čistá, ako čo by po celé tie roky ležala v biblickom sklade.

Nuž, mala sa šestnásťročná Eva tak ako na tisíce jej podobných, za peniaze predaných žien. Spočiatku premáhajúc prvú nesmelosť, namáhala sa vo všetkom vyhovieť tak mužovi, ako svokre. Táto ju začas chválila pred synom i ľuďmi. Keď však muž zostával vždy jednako neprívetivý, opustila ju zmužilosť, i telesná a duševná sila.

Žiadali od nej práce za dve slúžky. Batoh buriny, ktorý niesla z poľa, nebol svokre nikdy dosť veľký, bárs úbohá Eva neraz myslela, že sa jej dač vnútri utrhne. Keď jej muž kázal dvíhať ťažké vrecia, nerobila mu to nikdy dosť rýchle a obratne; nikdy nepočula slovo povzbudenia alebo uznania. Ach, ničím sa nemohla privďačiť ani mužovi, ani svokre.

No malo to aj hlbokú príčinu. Ukázalo sa totiž, že jej veno nebude také veľké ako mala sľúbené, áno, že jej matka mlynárku oklamala. Tomáš robil s matkou často hriech o to, a ona s ním. Veď aj medzi poriadnymi ľuďmi prihodí sa dakedy zvada, až tak hučí po stavaní.

Eva trpela za matkin čin od muža i od svokry. Ak predtým nemal muž pre ňu dobrého slova, a neraz, keď spolu v mlynici robili, surovo ju odsotil, o čo viac teraz, keď bol popudený matkiným hnevom; siahal často i k hroznejším skutkom. Neraz ozývali sa rajsky krásnou dolinou úpenlivé prosby a výkriky bolesti, ako dôkaz, že ona veru nie je tým rajom, zaplaveným potopou.

Tak prišla tá krásna jar; bolo nedeľné ráno. Mlynárka i so synom vybrali sa do kostola. Mlyn stál: nie preto, že bola nedeľa, ale že koleso bolo pokazené, a kováč ho nestihol v sobotu opraviť.

Kraviar vyviedol statok na pašu, učeň odbehol hľadať rýbätá, a nad splavom, ruky zložené na kolenách, sedela mladá žena.

Ak by chcel dakto maľovať zmrznutý kvet, mohol by tak urobiť podľa nej. Z mramorovobledej tváre hľadeli jej veľké, čierne oči tupo do vody.

Hľadeli, hľadeli — ach, bol to divný pohľad. V jednej ruke, k hrudi kŕčovite pritisnutej, držala mladá žena kúsok detskej bielizne. Jahodovoružové pery zvierala krutá bolesť. Z neučesanej hlavy ušmyknutý ručník, špinavá — nedbalo oblečená šata^[1] — všetko to svedčilo, že duša úbohej bytosti nie je doma, a že srdce v nej zamrelo bolesťou.

Niet divu! Včera pochovali do čiernej zeme malinké dieťatko, a s ním všetku nádej, všetku rozkoš.

Neľutovala, že malú Evičku pochovali; veď jej je tam dobre, veľmi dobre. Nebude ju nikdy muž biť a svokra trápiť. Nikto jej nebude nadávať, ani na oči vyhadzovať, že si ani jedla nezaslúži, keď nemôže robiť. Ach, sladkému dieťatku je tam dobre. Ale čo ona teraz? Kam sa podeje so svojím zármutkom, keď nemá nikoho, komu by sa požalovala?

Matka jej povedala: „Buď rada, že to zomrelo; mala si sa naopatrovať, keď nebolo zdravé!“ — „Máš veru za čím plakať,“ vravela svokra opovržlivo, „však to nebolo ani na svet súce!“ Nikto nemal pre ňu slovo sústrasti; nebolo na svete človeka, ktorý by ju miloval.

Chcete vedieť, prečo zomiera tam tá kvetina medzi tŕním a skalami? A človek, stvorený Bohom nato, aby miloval a bol milovaný, ako bude žiť bez lásky?

„Ako žiť a načo žiť,“ myslela si Eva, „keď to, čo by som bola milovala, a čo by zase i mňa milovalo, zomrelo?“

Pritisla si k perám a lícu čepček, ktorý zdobil pred smrťou tú malú, drahú hlavičku. Ach, koľko nocí prebdela, pripravujúc si potajme detskú bielizeň! Vo dne jej na to čas nedali — a teraz bolo všetko márne. Evička si vzala len jedno oblečenie, a to jej navždy postačí. Ako si tam odpočívala v tom úzkom domčeku! Slnce ju neopáli, zima nemrazí, vietor neofúkne. Ó, čiže jej je dobre!

„Aj mne by tak bolo,“ zastenala mladá žena, „keby som mohla zomrieť; veď ako ja budem žiť?“

Ešte strnulejšie hľadela do vody. Zrazu v tej opustenosti napadla ju čierna myšlienka: „Prečo by som nemohla umrieť? Tá voda je tu taká hlboká; skočím do nej, schopí ma — tečie divoko — odnesie ma preč, ďaleko — za Evičkou! Snáď ma nájdu a pochovajú k nej; však ani nebudú vedieť, že som sa sama utopila.“

Neraz, keď neskoro v noci musela ísť spať a už o tretej vstávať, priala si, keby sa aspoň raz mohla vyspať. — Tam sa vyspí! — Ó, to bude dobre!

Naplašené kikiríkanie kohúta vyrušilo mladú ženu a upamätalo ju na povinnosť. Spomenula si, že nedala ešte hydine.

„Porobím všetko“ — podumala v návale prudkej túžby po slobode, „a potom sa vyslobodím. — Ach, mamička moja, ťažký ste vy mne to kameň na hrdlo zavesili, taký ťažký, že ma stiahne až do hlbočiny!“ — vravela vstávajúc. Videla pritom na hladine potoka svoj obraz. „Ako to vyzerám? Keď mi sestru vystierali, najprv ju umyli a obliekli; aj ja sa musím obriadiť.“

Nádej skorého vymanenia dodala silu mladej žene.

Vnišla do dvora a opatrila hydinu. Stadiaľ šla do izby, kuchyne a na výšku. Obriadila všetko všade, aby ju ešte po smrti neohovárali. Otvorila truhlu, prečesala krásne, zlaté vlasy, otočila v pletencoch okolo hlavy.

Vybrala si nedeľné šaty, zamkla truhlu, zišla sa umyť a obliecť. Popratala špinavú bielizeň, zamkla i dom — a vyšla k stavu.

No ako tak už nad vodou zastala, zmocnil sa jej zvláštny pocit; nie ináč — akoby dáky hlas volal: „Eva čo robíš?“

Ustrašene sa rozhliadla vôkol. Nikde živej duše. — Cítila zrazu, že to, čo chce učiniť, je hriech. Mala veľmi malú známosť o Bohu. Chodila do školy len dve zimy, i to len k opitému sedliakovi, ktorý ju síce naučil dobre čítať a niečo písať, no o Bohu nevedel priam veľa — a nikdy na Neho nemyslel.

Keď mala jedenásť rokov, chodila na konfirmačné vyučovanie. Tu sa však nikdy nič spamäti nenaučila, lebo ničomu nerozumela. Pretože žiakov bolo mnoho, pripisovalo sa to jej nesmelosti.

Potom chodievala do kostola, kde práve tak, ako na stá iných, nerozumela z kázne ani slova. Taká sa vydala.

Nastal ťažký život a nebolo nikoho, kto by úbohej, v úplnej tme žijúcej duši ukázal svetlo. Jedno však predsa vedela, totiž to, čo i pohania cítia: — že je Boh.

V tomto desnom okamihu ucítila zrazu Jeho blízkosť. Stadiaľ ten strach. Včera počula, ako spievali: „Lebo, hľa, blahoslavené sú deti, ktoré žili podľa Božej vôle a teraz v Pánovi zomierajú.“ „Evička bola živá, dokiaľ Pán Boh chcel; až potom zomrela. Keď sa ja utopím, bude to podľa Božej vôle?“ premýšľala. „Ale ja nemôžem žiť, nemôžem! Tomáš príde dnes večer zase opitý, bude mi nadávať a biť ma, a ja taká slabá. Mlynárka ma poženie do roboty, a ja nevládzem. Ach, prečo by to nebolo podľa Božej vôle, keď sa utopím? Či je Boh taký tvrdý ako ľudia? — No kam prídem, keď sa utopím?“

Bezradne pozerali čierne oči na vodu, odtiaľ po horách. A zase na nebo.

„Maličké deti idú iste do neba. Evička je tam — a ja? Ja ta po smrti neprídem a nenájdem si ju. Išla by som aj do pekla; veď horšie ako je mi tu, nemôže byť ani tam. Ale Evička v pekle nie je, lebo také malé deti si azda berie Boh k sebe. Ó, keby som vedela! Keby som vedela, či jej je tam dobre!“

Od tej chvíle, keď prišla Eva k presvedčeniu, že si Boh jej dieťa vzal k sebe, že ono, vyprostené navždy z pozemskej biedy, išlo k Nemu, stal sa jej Boh bližším. Zmocnila sa jej hlboká túžba po dakom, kto by s ňou o Ňom prehovoril.

Vtom bola z myšlienok vyrušená ľudskými krokmi. Kraviar dohnal dobytok a hľadal gazdinú. Bol to pekne urastený mladík, ale tváre neobyčajne škaredej — samá rapina;^[2] k tomu prihlúpy. Nechodil nikdy do školy. Za mala bol len takým tulákom, ktorého chovali na obecné útraty; nuž tak aj vychovaný ako obecný dobytok. Eva si ho nikdy nevšimla. Bola rada, že je taký aký je, aspoň sa nemusela hanbiť, keď ju pred ním hrešili. No chodili jeden popri druhom rovnako zapriahnutí do práce, a to ich akosi spojovalo.

„Už si napásol, Juro?“ spýtala sa ho len tak, aby dačo povedala.

„A — už, a tak sa mi zle pásli!“ žaloval sa. „Sú akési chorľavé. Prišiel som za vami, keď som vás tu videl stáť; iste ma čakáte. Kam ste sa vybrali?“

Strhla sa.

„Prečo myslíš?“

Pozrel sa na jej šaty: „Ste v nedeľných.“

„Áno, vybrala som sa, ale už nepôjdem,“ prisvedčila trúchlivo.

„A prečo nepôjdete? Chceli ste vari na cintorín za Evičkou?“

„Áno, ta pôjdem, aspoň ta pôjdem.“

„A kam ste chceli vlastne ísť?“ vyzvedal sa udivene.

Nevedela ani sama, ako k tomu prišla, no ukázala na vodu. A on — bárs ho každý prezýval „hlúpym Jurom“ — on ju rozumel.

„Ta nesmiete ísť,“ vravel a urobil pohyb, akoby jej chcel zakryť výhľad na vodu svojou statnou postavou. „Videl som raz utopenú Cigánku; bolo to niečo strašného. Oči mala otvorené, bolo jej vidieť zuby. Tvár mala modrú, bola ako sud, nohy a ruky ako krhly.“

Eva sa striasla. „Ale ju už nič nebolelo,“ vyriekla na ospravedlnenie.

„A kto to môže vedieť, keď nikto z tých, ktorí sa zmárnili, neprišiel povedať, ako mu je tam.“

„Juro, ja by som to rada vedela!“ zatesknila bolestne.

„Ja tiež!“ prisvedčil opravdivo. „Neraz si myslím, čo len z nás bude, keď pomrieme. Lebo viete, keď človek tuho spí, alebo zomrie, nevie nič o sebe; môžete s ním robiť čo chcete. Vtedy tá duša išla kamsi preč, a keby sa nevrátila — nuž tak by človek neožil. Myslím, že pri smrti je to tiež tak. Duša išla preč, na dlhé, dlhé časy; — ale kam? A čo ju tam čaká, čo tam robí? Ó, keby mi to mal kto povedať!“

Zatíchol; obe deti tmy stáli nad splavom v objatí slnečnej žiary. Krásna dolina rozprávala im o raji, do ktorého Syn Boží previedol lotra hneď z kríža, a voda šumela im pri nohách: „Ja dám tomu, kto je smädný, z prameňa vody života zadarmo.“ Stáli v kresťanskej zemi a neznali — ach, neznali Jeho, „skrze ktorého a pre ktorého je všetko učinené“ — Ježiša Krista Nazaretského.

Nie sú sami. Na tisíce ich žije tak v mojej vlasti, ktorí ani neskúmajú, kam duša pôjde, a čo ju čaká.

„Juro, neučil si sa ty nikdy o Bohu?“ spýtala sa zrazu Eva.

„Neučil; len tak čo som od ľudí počul. Keby ma boli dali naučiť čítať, neraz by som si už bol vypožičal tú veľkú knihu, ktorú máte na polici. Tam toho musí byť veľa o Ňom!“

„V tej knihe?“ Ožila. „Poďme si ju vziať, podívame sa do nej.“

„Ach, však som rád!“ potešil sa. „Ak chcete, donesiem vám ju.“

„Môžeš, ale daj všetko na miesto, aby nebol krik, keď prídu, a prilož na oheň,“ kázala prívetivo. Sama, cítiac únavu, sadla si do tieňa medzi kríčky a podoprela hlavu do dlaní — mala ju takú ťažkú; no v duši bolo jej akosi ľahšie.

Keď mladík priniesol knihu, vztiahla po nej obe ruky a utrela z nej prach; srdce jej pritom začalo prudko biť; veď chcela a mala sa dačo dozvedieť o Bohu, ktorý si jej Evičku vzal k sebe.

Kniha bola zapätá.^[3] Keď rozopäla zápinky,^[4] otvorila sa tam, kam pred rokmi nebohý mlynár strčil svoje okuliare. Ležali tam posiaľ; pod jedným veršom bola od nich hrdzavá škvrna. Tento verš začala Eva čítať:

„Le-bo tak mi-lo-val Boh svet, že svoj-ho jedno-ro-de-né-ho Sy-na dal, aby nik-to, kto ve-rí v ne-ho, neza-hy-nul, a-le mal več-ný ži-vot.“

Prečítala slová dva razy. „Počuj Juro, že Boh miloval svet!“

„To je veru divné; Boh má teda ľudí rád? To som nevedel.“ „Tu je to napísané. To by teda mal rád aj nás, teba aj mňa,“ dodala nesmelo.

„Ach, to by bolo voľačo pekného, ak je to pravda. — Mňa veru ešte nikto nemal rád,“ — vzdychol nedôverčivo.

„Vidíš, Juro, ani mňa nie.“

Pohliadli na seba v smutnom porozumení.

„No čo je toto: „Že svojho jednorodeného Syna dal?“ Komu ho dal? — Pomyslite si, čo mi teraz napadlo! Je to pieseň, ktorú som chodieval na Štedrý večer spievať:

Tam spievame, že sa Boh narodil; to bude snáď ten Boží Syn.“

„Iste, Juro; Syn Boží. Kristus. Teda On nám Ho dal vtedy, keď sa narodil. — Ale prečo sa narodil?“ vyzvedala. „Tu je napísané, že preto, aby každý, kto verí v Neho, nezahynul, ale mal život večný. — Čo je to: nezahynúť, ale mať večný život?“

Sedeli chvíľu mlčky.

„Nuž viete, my hovoríme, že keď sa nám niečo stratí, že to zahynulo. Ja myslím, že keby ste sa boli hodili do tej vody — ale nehnevajte sa na mňa — že by ste sa i vy Bohu stratili, že by vás už viac nebol našiel.“

Sklonila hlavu na knihu. „Bolo to veľmi zlé, Juro; ale nepovedz to nikomu.“

„Ach, čo myslíte? Veď viem, že to bolo len od žiaľu.“

„Ale vidíš, Juro, tak to nemôže byť, že by som sa až vtedy bola stratila. Moja Evička je pre mňa stratená; ale keby som si ju našla, bola by pri mne, a ja pri nej. My však nie sme pri Bohu; nikdy na Neho nemyslíme. Ty snáď áno, ale ja nie. Tak sme teraz stratení.“

„Stratení, stratení!“ šumela voda žalostne. Vlnka vlnke rozprávala, že videla dve opustené duše, ktoré spoznali svoje vzdialenie od Boha a zatúžili späť po Bohu, no neznali cestu, a nebolo nikoho, kto by im ju ukázal. Boli by si mohli zaspievať: