ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ostrý zvuk prvého zvonenia rozrazil vzduch. Čierny dym sa vyvalil k nebu. Smes ľudstva plnila peron. Šum, lomoz, krik a horúčkovitý chvat, príznačný pre vek devätnásteho storočia, svedčiaci o tom, že treba náhliť, pretože „sa všetkému približuje koniec“, až omamoval zmysly. Avšak na jednej z lavíc sediaci cestujúci, jako čo by ničoho nepozoroval; sedel s hlavou sklonenou do dlaní, a nebyť elegantného kufríka pri nohách a plášťa, prehodeného cez rameno, myslel by si, že sa ho znamenie odchodu netýka, že mu neprivoláva: „Poď ďalej, len ďalej; tu niet oddychu pre ľudské pokolenie — vyššie alebo nižšie — len ďalej!“

Skoro všetci cestujúci prešli okolo sediaceho. Na koniec tu ide zašpinený, zamastený poľský žid; nečesané vlasy, plné peria, visia mu zpod malej, ošumelej čiapky, a dlhý kaftan sa mu pletie pomedzi suché nohy; na chrbte nesie batoh. Trochu postál a zvedavo sa díva: „Vy nejdete, pane?“ pýta sa zlou poľštinou. Sediaci trhol sebou, a jeho pohľad utkvel na okamih na tvári žida, pripomínajúceho jastraba, a zachvel sa odporom. Hneď potom, prelietla mladou tvárou chmúra jakejsi bôľnej spomienky. „Vy nejdete? Už zvonili,“ dotiera žid. „Ó, áno, ďakujem za upozornenie.“ Ešte okamih a už aj za netečným cestujúcim zapadly dvere prázdneho voza druhej triedy.

Zvonili už po tretie, keď zdôrilý sprievodca otvoril ešte raz tie dvere a hneď zavrel ešte za jedným cestujúcim. Potom tiahly hvizd, a vlak uháňal a unášal duše i srdcia, ba čomu v ústrety?

Náš mladý cestujúci znova sklonil hlavu do dlaní jako driev na perone. Jako čo by pre neho nebolo vo vozni druha, hoci sedeli priamo naproti sebe. Muž, ktorý vstúpil v poslednú chvíľu, nebol už mladý, ale napriek tomu bolo vidieť, že tie krásne husté vlasy i brada mu vekom nezbelely. Vrúbili tvár, s akými tvárami sa budeme veľmi často stretávať, až raz naše nohy prekročia hranice tej svätej, novej zeme. Pôsobila zvláštne svojím hlbokým pokojom, pripomínajúcim v cudzine, plnej sĺz, krivdy a žiaľu, ten vytúžený domov.

Muž bol strednej, útlej postavy s elegantným nenúteným držaním tela. Jeho oči dlho tkvely na mlčanlivom mládencovi, sediacom oproti nemu. V tom vstúpil sprievodca, hovoril hlasne so starším pánom a požiadal lístok i od mládenca; ten sa strhol, odovzdal lístok a keď ho prijal zpät, upadol znova do ztrnulej netečnosti. Konečne spočinula ruka muža na jeho skleslej ruke. „Čo vám je?“ Neobyčajná otázka vyrieknutá na vlaku neobyčajným hlasom, prinútila sklonenú mladú hlavu, aby sa zodvihla, a opytujúci sa pozrel do tváre, objatej havraními kučerami, jako rámom, ktorá až prekvapovala svojou jasnou pleťou a krásnymi ružovými rtami, kto ju raz videl, nezabudol snadno na ňu, a keby aj zabudnul, vlhký lesk hlbokých očí so svojou príťažlivosťou sa navždy odrazil na deskách jeho srdca.

„Čo si prajete, prosím?“ spýtal sa šuhaj pútavým hlasom, hoci jakosi chladno.

„Rád by som vedel, čo vám je,“ mierny hlas muža znel ako hudba.

„Mne?“ „Áno, zdá sa, že ste chorý.“ „Neviem, možno.“ „Bolí vás hlava?“ „Bolí už týždeň, ale tak ako dnes, nebolela ešte nikdy. Chvíľami ani nepočujem, tak mi v nej hučí.“

Mládenec vstal. Až teraz bolo vidieť ušľachtilosť jeho postavy. Ach, celý tento zjav bol utešeným dielom nebeského Majstra. I muž povstal.

„Dajte mi ruku, mladý priateľu, som lekár.“ Oči šuhaja zažiarily. Ochotne podal ruku. Vidieť, že mu záležalo na tom, aby dostal radu i pomoc.

„Dovoľte mi otázku: Idete domov? Je cieľ vašej cesty blízko?“ — „Idem do Hamburgu po povinnosti.“ Muž zakrútil hlavou. „Musíte sa vrátiť.“ „Vrátiť?“ Nemožno. Ja ta musím prijsť; viaže ma sľub, a ja som sľubu ešte nikdy nezrušil; nezruším ani tohto. „Dôvod pre ktorý ho zrušíte úplne postačí: ,ak sa sám dnes nevrátite, ochoriete na ceste, máte týfovú horúčku, dlho ste ju premáhali, ale už jej nepremôžete.“ „Pôjdem i tak.“ — „ Vedeli ste o tom?“ „Po niekoľko týždňov som ošetroval chorého na túto nemoc a —“ nedohovoril; sadajúc na sedadlo, skryl tvár na postrannom operadle. „Milý priateľu, cestovať ďalej by bol hriech.“ — „Ale ja sa nemôžem vrátiť. Ak zomriem na ceste, aspoň budú vedieť, že som chcel prísť, ale že som nemohol. Smrťou prestáva všetko.“ — „Áno, na zemi, ale ňou i začína.“ — „Ako?“ — „A večnosť?“ „Vy veríte vo večnosť?“ — „Áno, a vy v ňu neveríte?“ — „Nie, ja už neverím. Kedysi v detstve som veril všetkému, čo mi hovorili; túžil som zvedieť viacej, ale nebolo to nič pre mňa.“ Mladý muž znova vstal, a spravil niekoľko krokov, hlava sa mu zakrútila, a klesnul na druhé sedadlo. „Vidíte, pán doktor,“ povedal s neprirodzeným úsmevom, „takého zábavného spoločníka ste sa nenazdali. Pravda? — Prosím vás, pošlite toho škaredého žida preč, ako sa díva na mňa; iste mi chce podať ruku, a ja nechcem! Ja toho odporu voči židom nikdy nepremôžem! Keby ste vedeli, leží mi to jako kameň na srdci! A jeho, jeho nemôžem nenávidieť, lebo som ho miloval a nevedel som, že je taký strašný, taký ohavný zločinec! Nedbajte na mňa, neviem, čo hovorím, blúznim. Čo je tu taká zima?“ Ešte niekoľko nejasných slov, a pekné, bolesťou sovrené rty umlkly, zavrené náhlou mdlobou.

Vlak uháňal ďalej a ďalej a unášal so sebou srdcia a duše, ba, čomu v ústrety.