ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

A keď sto rokov žiť budeš a všetko spravíš, aby len ľudia s tebou boli spokojní, predsa všetkým nevyhovieš.

Keď ovdovel Martin Mráz a hneď sa neženil, tetky a strynky i kmotričky veľmi sa starali o neho, čo len bude robiť s tými neodrastenými deťmi, ak im skoro nedá druhú matku a nedovedie do domu gazdinú. Pritom, pravda, každá dokladala, že by mu veru ona dcéru nedala trápiť sa s takými nezbednými deckami, ako sú tie jeho, počnúc od najstaršieho šibeničníka až po to najmenšie piskliatko. Veď — vraj — Betka Mrázová nemusela ešte zomrieť, keby ju najskôr svokra a po jej smrti on, muž, nebol sužoval. Druhé síce hovorili, že veď aj on pri nej dosť vystál. Mužovia, keď sa ho ten-ktorý zastal, tvrdili, že si za to zaslúžil nebeské kráľovstvo, že s ňou vydržal šestnásť rokov.

Ale keď po tri minulé nedele ohlasoval pán farár Martina Mráza s akousi Ilenou Ozorovskou z Malotína, netak bolo v kostole ticho; aj tie ženy, ktoré pol kázne predriemali, už ani voňačky^[1] nepotrebovali, tak im všetky driemoty prešli. Kto to len mohol byť?! Cezpoľnú si dovedie — akoby nebolo dosť vdov a dievčat v Zálužanoch! Len by sa ktorási bola našla, čo by išla za neho. Bol múdry, išiel dobre ďaleko, kde ho ľudia neznajú a kde nemá kto porozprávať jeho vyvolenej, aký je ešte od toho ohňa zadĺžený a pritom zlý, neľudský človek, pohnevaný s celou rodinou.

„Nezávidím jej,“ hovorila kmotra mlynárka; „no, však sa len príde niekto podívať, do čoho to vojde.“

Ale neprišiel. A v utorok po poslednej ohláške čakala už stará tetka Katuša — ktorá od smrti gazdinej u Mrázov dom viedla — gazdu domov.

„Chuderka Katuška!“ ľutovali ju ženy, „keď ste sa roky trápili v tom dome, ťažko vám padne na staré kolená, ktozná koho poslúchať. Nebohú gazdinú ste od mala znali, ctila si vás ako matku, teraz už len slúžkou budete.“ No, tetka Katuša tvrdila, že to sa gazda mýli, keď si ju tak za chrbát postavil; ani jej len nepovedal, koho si berie a kedy nová gazdiná príde; ale že mu ona vyvedie: ani deti neobriadi, ani stavanie neobzrie a keby jej nebolo ľúto toho hydu a tej nemej tvári, ešte dnes by odišla; takto dočká na gazdinú; ale hneď, ako táto prah domu prekročí, už aj ona päty z neho vytiahne.

Tešili sa ženy. Tetka naozaj všetko nechala tak, ako stálo a ležalo. Deťom navarila melencovej polievky, aby vraj vedeli, keď sa im otec ženil. Porozprávala im, čo ich čaká pri macoche. Netaký hnev, áno zlosť zobudila v ich srdci oproti tej cudzej osobe, ktorá dnes mala prísť do domu. Dobre si pamätali, ako im otec pohrozil: „Nebudem sa s vami zlostiť, dovediem vám kazára;^[2] beda tomu, kto by ho neposlúchal.“

Paľko Mráz sľúbil si hneď vtedy, že sa dá radšej otcovi zabiť, akoby mal macochu poslúchať, a keby sa ho táto opovážila udrieť, že jej takú vráti, čo si dlho bude pamätať.

Anička Mrázová tvrdila, že jej tetička Zálužanská povedala, že ona ju biť nedá, aby sa len k nej utiekla. Jožko sa vyhrážal, že on, keby ho bila, tak ju vraj pokúše, ani no! Malá, šesťročná Betka sľubovala, že keby sa jej len prstom dotkla, tak bude kričať, že sa všetci susedia zbehnú. Už tu bol len trojročný zakrpatený Ondriško. Ten nič nesľuboval; zato v malom srdiečku bolo toľko strachu, že ho bolo vidno i vo veľkých, hlboko ležiacich očiach.

„Bude tá mať ustlané,“ tešili sa samopašné ženy. Netak to cudzej votrelkyni dopriali. Lebo aj keď ani jedna za toho zazeraja Mráza nechcela ísť, hnevali sa predsa, že ani jednu nepýtal, že nimi pohrdol. Nuž, tak hľa, nikdy ľuďom dosť po vôli neurobíš.

Bol zamračený októbrový večer. Vietor až tak lámal konáre stromov ovešané ovocím, keď vo dvore u Mrázov zastal voz. Gazda zišiel a bez slova podal ruku žene, ktorú čakali s takým hnevom a strachom. Lampášom svietiaca tetka Katuša videla, ako sa vo voze narovnala vysoká štíhla postava, ako ľahko zoskočila z vysokého voza.

„Dajte to svetlo bližšie,“ zavolal Mráz.

„Akú mladú si to doviedol,“ myslela zamračená žena. „Však by mu mohla byť dcérou.“

Ach, bol to smutný príchod do nového domova. Nikto, ale nikto mladú gazdinú nevítal. Deti síce prišli, keď otec na ne skríkol. Jožko vypriahal kone, Paľko pomáhal skladať truhlu, Anička koše, Betka ručníky, ale ani jedno nepozdravilo. A keď Mráz svoju ženu deťom nepredstavil, nemohla sa táto k nim hlásiť.

O chvíľu boli všetci v nezametanej kuchyni, plnej neporiadku. Teraz, keď všetko z voza do nej ponosili a pohádzali, vyzerala horšie ako maštaľ.

Mladá gazdiná zhodila ručník i kabátik a osvietená začmudenou lampou stála uprostred tej spúšte. Jej pekné, tmavomodré oči pozreli dovôkola, utkveli na tvárach špinavých detí, potom vzhliadli na mužov zamračený obličaj, akoby sa ho chceli dač spýtať.

„No tak,“ povravel v tom gazda, „to sú moje deti; dávam ti ich pod moc; beda tomu, kto by ťa neposlúchal. Mne ženu netreba, stačila mi tá jedna, ale ony potrebujú, aby ich niekto riadil. Aj v dome išlo všetko zle bez gazdinej. — Katuša, pomôžte aj s deťmi spraviť nejaký poriadok a dajte nám večeru. Ja musím za koňmi.“

„Nevedela som, kedy prídete, my sme už večerali,“ zadrdlala žena, „a“ — dodala s hnevom, „moje veci mám už v noši, je neskoro; idem preč, kadekomu cudziemu slúžiť nebudem.“

Mrázovi na sluchách nabehli žily. Čierne oči mu zaiskrili, ale premohol sa.

„Môžte ísť,“ riekol krátko. „Počkajte na mňa, prídem hneď,“ obrátil sa prívetivejšie k svojej mladej žene. Deti zostali samy s novou matkou — keď otec i tetka vyšli. — Ukradomky hľadeli na ňu. Tak si ju nepredstavovali. Bola taká pekná, mladá, štíhla ako jedľa.

„Deti moje,“ povravela konečne — hlas mala ako hudba, alebo keď v hájoch bory hrajú, „som tu taká cudzia, neviem si poradiť, pomôžte mi. Váš tatíčko ma prosil, aby som išla za neho, že už tri roky nemáte mamičku. Mne vás bolo ľúto, lebo aj ja som bola malá, keď mi moja mamička umrela a veľmi nám potom bolo zle s mojím bračekom; volal sa tiež Paľko. Chcem vás mať rada, majte aj vy mňa. Vy nemáte nikoho, ani ja nikoho nemám.“

„A ten tvoj brat?“ namietol Paľko.

„Umrel mi, keď bol toľký ako ty.“

„A tatíčka nemáš?“ nesmelo sa odvážila Betuška.

„Ten zomrel vlani.“

„A nejaké sestry alebo bratov?“ spytuje sa Anička.

„Nemala som už vlastných.“

„A u koho si bola, keď nikoho nemáš?“ prikradol sa Jožko bližšie.

„U tatíčkovej tetičky. Tak čo, prijmete ma? Nechcem, aby ste mi hovorili mamička; som mladá, aj ma ešte nepoznáte; nazývajte ma tetička Ilena, budeme dobrí kamaráti. Ty, Paľko, buď mi namiesto toho môjho Paľka; či áno?“ Podávala chlapcovi srdečne ruku. Vložil váhavo tú svoju špinavú do nej.

„A prečo nechceš, aby sme ti hovorili mamička?“ ohlásila sa Anička.

„Viete, deti, keď sa môj tatíčko oženil, doviedol nám cudziu ženu do domu a my sme jej museli hovoriť „mamička“. Veľmi nám to bolo protivné. Ona bola na nás zlá. Aj vám by to bolo také protivné. Však až by ste privykli na mňa a mali ma rady, keď potom budete chcieť, môžete ma tak menovať, ale napred si to meno musím zaslúžiť. Ale teraz mi pomôžte, aby to tu nevyzeralo ako po rabovke.“

Deti sa srdečne zasmiali a veselo pomáhali nosiť do izby i do komory.

„Ten kôš, Paľko, nechaj tu. A ty, Anička rozlož v sporáku; Jožko donesie drevo; pravda, spravíme si dobrú večeru.“

O polhodinu, keď sedliak vošiel do kuchyne, akoby to už ona nebola. V sporáku veselo blkotal ohník, šíril príjemné teplo a tiež aj vôňu zohrievanej pečene. Betuška dávala pozor na mlieko. Anička priam očistila lampu; keď už nebola začmudená, netak jasne osvecovala kuchynku. Jožko odpratal kadejaké haraburdie zo stola. Mladá gazdiná naň prestrela pekný obruštek, rozložila nové tanieriky a lyžičky, nadrobila na misu tvrdý koláčik, naliala horúce mlieko. Paľko doniesol z komory chlebík, z izby stoličky.

Mráz postál vo dverách, hľadí na svoju mladú ženu i na deti. Rozospatého Ondriška niesla Betka. Dieťa sa chcelo rozplakať, nemalo kedy; nová tetička mu dala kus makovníka, ktorý práve krájala. Nebrala ho na ruky, aby sa jej nenaľakal. Hovorila práve deťom, že tanieriky sú ich, aj lyžičky. Paľko mal na svojom mlyn, Anička košíček s ružami; a každý niečo iné: kurčiatka, vtáky, srnku a malý Ondriško holubičku.

Deti sa jedno viac ako druhé radovali. Paľko prvý išiel umyť si ruky, aby neušpinil tanier. Anička si umyla i tvár, ba aj druhé deti upravila.

Istý pocit spokojnosti vkradol sa do tvrdého mužovho srdca, a keď ho mladá žena tak prívetive volala k večeri, mimovoľne vyjasnil tvár a zdal sa hneď o päť rokov mladší.

Medzitým tetka Katuša u mlynárky už piaty raz rozprávala susedám, ako našla mladá Mrázová dom, ako jej ona zakúrila; a ženy ktorá čo prorokovali, aký bude ďalší život tej sprostej osoby, ktorá sa do toho domu vydala bez toho, aby sa bola presvedčila. A dokladali: „Tak je to, keď si človek kúpi mačku vo vreci.“ — Nuž, čo sa medzitým svet tak staral a tešil, navečerala sa rodina u Mrázov tak, ako čo by sa už boli roky znali. Potom vodili deti tetičku Ilenku (,Ilena‘ nezdalo sa im dosť pekné) po stavaní. Mali tri izby: prednú, zadnú a tretiu až za bránou.

„Tú tatíčko pre babičku postavil,“ rozprávala Anička, „ale ona tam už nebývala, lebo ochorela; najradšej ležala v kuchyni, a potom umrela; tam máme len také všeličo.“

Nuž, ono to „všeličo“ bolo po celom stavaní. Keď gazda s Paľkom opatril dobytok, išiel si ľahnúť. „Správajte sa ako viete, ja som ustatý,“ povedal žene.

O chvíľu si aj ony políhali a v dome stíchlo.

Ba, čo by povedali ženy, ktoré tvrdili, že mladá Mrázová netak teraz kdesi narieka, keby ju videli, ako sladko spí zdravým snom unavenej mladosti, a ako malý Ondrejko kaderavú, bielovlasú hlavinku k nej túli. Nevideli — a dobre. Mali ony aj tak dosť čo rozprávať, keď na druhý deň Martin Mráz zapriahol svoje biele kone, na ktorých si netak zakladal, do voza, naloženého hruškami a odišiel, ako mal úmysel, až hen za Pešť,^[3] kam každý rok chodieval.

„Bude ten tej stvárať ešte horšie ako nebohej,“ rozprávali si pri studni, „tak hneď po svadbe ju odbehne, takú cudziu. Čo si ona len počne v takom stavaní? Ešte keby Katuša tam bola zostala; — ale takto s tými rozpustenými deťmi, to sa jej rozuteká kdekade.“

Ba, čo by povedali ženy, keby daktorá na svitaní mohla vkročiť do Mrázovie stavania! Keď si gazda ošetril a opatril kone, prichystal na voz čo treba a vkročil do kuchyne, pripravila mu už jeho mladá žena teplé raňajky, a tak mu pekne prestrela, ako čo akému pánovi. Pozrel zase na ňu tak ako včera, keď si mu sadla oproti.

„Prečo si vstala? Bola si iste po ceste ustatá a neskoro si išla spať,“ hovorí skoro prívetivo. Zamračená tvár sa mu vyjasnila.

„Dosť som sa vyspala. A ako by som ťa nechala odísť bez raňajok?“ usmiala sa pekne. „Som rada, že deti spia, môžeš mi v pokoji rozkázať, čo máme porobiť, kým sa vrátiš.“

„Porobil som, čo treba, zemiaky vykopeme až keď prídem. Sú ešte zelené. Videl som hneď včera, že si čistotná osoba; budeš iste chcieť stavanie uviesť do poriadku; dosť budeš mať s tým, veľmi je zapustené. Až som sa včera hanbil pred tebou, keď si prišla do takej neplechy. Katuša mi to spravila schválne, no nebanujem, však jej čistota i tak nič nestála. A že išla preč, tomu som len rád, nezhodli by ste sa. Deti veľmi kazila. No, sama by si si neporadila, nebudeš iste ani vedieť, z ktorého konca začať. Pošli Aničku k mojej strynkej — to je vdova po strýcovi Mrázovi, poriadna, tichá ženská — že som ju dal pekne prosiť, aby ti prišla pomôcť.“

„Som ti veľmi vďačná, že sa tak staráš. Nevedela by som si naozaj rady; vaša strynká mi poradí, kde čo máte, aj pomôže.“

Mladá gazdiná ukladala do košíka kus koláča a celý makovník. Rozkrojila pol pecňa chleba na štvrtky, vložila medzi údené mäso, priložila pár na tvrdo varených vajec, do papiera soli.

„Čo mi to chystáš?“ podivil sa muž, keď položila košík k jeho halene na lavicu. „Prečo mi dávaš tie koláče? Nechaj to radšej deťom,“ hovorí vážne.

„Mám ešte aj pre deti, neboj sa; no i tebe dobre padne po ceste,“ svedčila mladá žena srdečne.

„Sadni si ešte trochu,“ privolal ju muž. Poslúchla rada. „Chcel som ťa spýtať,“ začal po chvíľke, „prečo si vlastne išla za mňa, obstarného vdovca? Ako vidím, pristala by si do inakšieho domu ako je môj a k inakšiemu mužovi.“ Hľadel na ňu tak akoby jej chcel pozrieť až na dno duše. Medzi hustým, čiernym obočím utvorili sa mu mračná.

Pekný rumenec polial jej švárny mladý obličaj až pod zlaté vlasy. Pozrela na neho veľkým, priamym pohľadom.

„Smiem ti všetko povedať, čo ma k tomu pohlo, aby som si ťa vzala, hoci som ani teba, ani tvoj dom neznala?“

„Áno, všetko mi povedz, však práve to chcem.“

„Len o jedno ťa pekne prosím; vysvetli mi najprv, čo si pod tým myslel, keď si včera povedal, že tebe ženu treba nebolo, že si mal jednej do smrti dosť.“ Peknú tvár mladej gazdinej pri posledných slovách zastrela starosť.

„Nechcel som ti tým ublížiť,“ ospravedlňoval sa, „a aby si vedela, koho si si vzala, poviem ti, nech sa dozvieš radšej odo mňa, ako od cudzích. Bol som od svojho detinstva vždy nešťastným človekom. Najväčšia príčina môjho nešťastia bola však moja vlastná matka. Tatíčko musel robiť len to, čo moja matka chcela. Bolo nás päť detí: tri sestry a dvaja bratia. Brat Paľko bol mamičkin miláčik. Sestry smeli robiť čo len chceli, len ja som nikdy nesmel mať svoju vôľu. Ľúbilo sa mi staviteľstvo, chcel som za učňa k murárskemu majstrovi. Tatíčko by mi bol privolil,^[4] ale mamička nie a nie; dcéry že sa povydávajú, Paľko že nie je súci za sedliaka, a kto bude potom hospodárom? Nuž, musel som zostať a drieť rok po roku na všetkých. Sestra jedna po druhej sa vydali. Každá dostala plnú truhlu šiat, za voz perín a ešte čiastku. Brat zo troch remesiel prišiel naspäť; nikde sa mu neľúbilo. Keď sa najmladšia sestra vydala a odišla s mužom do Ameriky, išiel s nimi a ani raz sa rodičom neohlásil. Peniaze, požičané v banke na cestu, museli sme dlho splácať a netak drieť, kým sme ich splatili. Keď prišiel čas pre mňa, aby som sa oženil, veľmi som prosil rodičov, aby mi dovolili vziať si tú, ktorá mi z celého srdca bola milá. Zas mi tatíčko chcel pomôcť. Aj sa ma zastal — no keď mamička videla, že si s nami dvoma nepomôže, toľko mojej milej naodkazovali, že keď sa to jej otec dozvedel, odkázal mi, aby som sa mu neopovážil prísť do domu, že mi Aničku nikdy nedá. Aby nás navždy rozlúčil, vydal dcéru za strýčneho brata, a hneď po svadbe vystrojil ich do Ameriky. Mne potom mamička našla nevestu po svojej chuti. Nebol by som si ju vzal, ale tatíčko ma prosil — keď v dome bol každý deň hriech a on chcel mať pokoj. Nuž, spravil som mu po vôli; a mal pokoj. On umrel ešte tej jari. — Ale ja! Ani tomu najhoršiemu nepriateľovi by som neprial to, čo som skúsil za tých štrnásť rokov. Čo som sa ako nútil, na ženu som nemohol ani hľadieť. Mamička si ju najprv získala na svoju stranu a celkom mi ju odcudzila. Vo dne v noci, nemal som od oboch pokoja. Keď sa nám narodil Paľko, veľmi som si to dieťa obľúbil; ale keď chlapec urobil zle, a chcel som ho potrestať, bolo zle. A keď som musel vidieť, ako kričí, keď som sa mu len blížil, nechal som im ho. Viem, že to dobre nebolo. Ale je pravda, netešil som sa, keď ktoré z mojich detí prišlo na svet; vedel som, že ani jedno nebude moje, že mi ich všetky odcudzia.

A hoci sa ony dve spolu neznášali — a neraz len tak v dome hučalo daromným krikom — ale keď prišlo na to, mňa trápiť, vtedy boli vždy zajedno. Ver mi, neraz som celý deň ani z maštale a stodoly nevykročil. Stal sa zo mňa tvrdý, zlý človek. Potom prišiel oheň, zničil nám stavanie i stodolu. Ako to býva, dostali sme sa do dlhov. Mamička pri tom ohni nachladla. Sužovala ma, že jej musím za bránou postaviť izbu, že ona s nami bývať nebude. Nuž, vystavil som, ale nechcela v nej bývať, že je tam vlhko. A bolo aj, ako v novom stavaní. Zomrela náhlo, že sme sa ani nenazdali. Zostali sme teda sami.

Myslel som, že bude už u nás tichšie a že sa nejako so ženou udobríme, ale nestalo sa. S každým dieťaťom pribudlo práce. A hoci tie staršie boli už dosť veľké, boli neposlušné a ja som ich nesmel pokarhať; všetka práca zostala žene; ja som zas mal svojej vyše hlavy.

Trápenie a súženie trvalo ďalej. Mňa tlačili dlhy. Prosil som sestry, aby mi pomohli; nechcela ani jedna. Cudzí ľudia zľutovali sa nado mnou. Do smrti ich budem za to požehnávať. So ženou som o svojich starostiach hovoriť nemohol, lebo mi hneď vyčítala, že som aj jej čiastku pregazdoval. Neraz som myslel, že prídem o rozum. Veď som ani nepil, ani nefajčil. V krčme sedieť a hlúpe reči počúvať sa mi nikdy nechcelo. Nuž ľudia ma nemali radi, a ja ich tiež nie. Áno, neraz mi bolo do zúfania. Dobrý Pán Boh — že ma predsa ochránil, že som sebe alebo žene neublížil. Že by som ju bol bil, ako ľudia hovoria, nie je pravda. Bol by som tak urobil, len keď ma do veľkej zlosti dohnala, a vtedy by som ju bol istotne zabil. Keď mal Ondriško pol roka, zahriala sa, napila sa studenej vody a za štrnásť dní umrela na zápal pľúc. Zostal som s deťmi sám. Ondriška mi vzala strynká Mrázová a vyopatrovala ho, kým nezačal behať; potom sama ochorela, musel som ho vziať. Katuša mi riadila domácnosť. Bolo to veľké trápenie. Videl som, že už pre to najmenšie musím sa ešte raz oženiť. Na jarmoku v P. povedali mi o tebe. Nuž, tak som si ťa išiel vypýtať. A teraz už znáš všetko a nebudeš sa mojim slovám diviť.“

Sedliak si odkašlal a podoprel čelo do dlane.

„Nie, už sa ti nedivím, ale veľmi pekne ti ďakujem, že si sa mi tak úprimne vysťažoval,“ povravela mladá žena s vrelou sústrasťou. „Tak aj ja ti dôverne všetko požalujem, ako sa mne vodilo na svete: Ja som mala veľmi dobrú mamičku a poriadneho tatíčka. No mamička nám umrela, keď som mala šesť a Paľko štyri roky! Tatíčko sa oženil a doviedol nám macochu. Ako vkročila do nášho domu, začalo sa naše nešťastie. Veľmi zle nám bolo na svete, už sme ani tatíčka nemali. Keď som vychodila školu, išla som hneď do služby. Dovtedy som bola pestúnkou macochiným deťom. Ony smeli mne aj Paľkovi spraviť, čo chceli. Keď sme sa len ohlásili, už nás bili. Tú prvú službu mi našla mamičkina tetička. To sa macoche neľúbilo, vraj je tam málo roboty, že tam zleniviem. Dala ma k svojmu ujcovi. Ach, tam mi bolo ako v pekle; ani vo dne, ani v noci žiadneho pokoja. Konečne som po roku ušla k svojej tetičke, a keď Paľka dali do Z. na remeslo, prosila som, aby mi tam ona našla službu, aby sme sa mohli aspoň vidieť.

Ach, dobrý Pán Boh má len predsa starosť o siroty. Paľko dostal dobrého majstra, zvlášť veľmi poriadnu majstrovú, ktorá ho mala rada ako matka; a ja som dostala veľmi dobrú paniu. Čo som sa naučila, za všetko len jej ďakujem. Päť rokov som bola u nej, a keby tetička nebola ochorela, nikdy by som nebola od nej odišla; takto som si tetku išla opatrovať. No nielen ju — ach, aj môj braček prišiel chorý domov. Tatíčko nám už nežil, k macoche ísť nechcel, nuž tak som si ich oboch opatrovala. Tetička už bola sedemdesiatpäťročná, keď vyzdravela, a on šestnásťročný, keď zomrel. Tetička si ma potom už nechcela pustiť. Aj dcéra, aj vnučka jej zomreli, bola už celkom sama. Zostala som u nej rada. Keď prišla správa o tebe, že by si ma chcel za ženu, pretože sa musíš oženiť kvôli deťom, prišlo mi tých tvojich detí veľmi ľúto. Myslela som si, keď nepôjdem ja, pôjde druhá, a ak bude taká ako moja macocha, čo sa s nimi chudiatkami stane! Za tie týždne, čo sme boli v sľuboch, tak som si tie tvoje deti obľúbila, že som sa nevedela dočkať, kedy prídem za nimi. Ty si si ma bral kvôli deťom, aj ja som išla za teba len kvôli tvojim deťom“.

„Ďakujem ti, Ilenka,“ podal zrazu sedliak ruku žene. „Nech ti Pán Boh pomôže. Maj so mnou trpezlivosť. Ver, budem si ťa opatrovať, akoby si mi bola najstaršou dcérou. No už musím ísť, aby nesvitlo, než sa vystrojím.“

„A ako dlho budeš preč? Kam by som ti mohla písať, keby ťa niekto potreboval?“

„Písať? No, to bude dobre, keď napíšeš, ako sa máte.“ Udal jej adresu. „Za tri týždne iste prídem, ak dá Pán Boh zdravia, lebo musím kone v P. na jarmoku predať; cez zimu sa obídeme a na jar nejaké lacné kúpim.“

„Tie pekné koníčky?! Nemáš snáď čím kŕmiť?“

„Mal by som, ale v decembri mi vyprší zmenka,^[5] chcel by som sa už tých dlhov sprostiť. Za koňmi mi je netak ľúto; no aká pomoc!?“

„Martin, nepredávaj. Prosím, predĺž zmenku, budeme sa usilovať, pri Božom požehnaní sa dlh zaplatí. Ty ešte nie si starý a ja som mladá.“

„Dobre. Teda ťa poslúchnem. Uvidíme, ako mi budeš pomáhať. No tak, dobre sa maj!“

Ach, čo by povedali ženy, keby počuli tento prvý rozhovor manželov Mrázovcov! Veď roky nepočuli ľudia toho zlostného škaredohľada Mráza toľko hovoriť a od detinstva nevideli sa ho usmiať. Ba, tak srdečne, ako ešte v bráne podal žene z voza ruku, nepodal ju posiaľ nikomu.

Ony, keď ho počuli viezť sa dedinou, mysleli len, ako bez citu opúšťa svoju mladú ženu, keď zvalil na jej plecia bremeno, ktoré jeho prvú ženu sklátilo do hrobu… Nevedeli ony, čo sa dialo v tom vychladnutom, usužovanom mužovom srdci, že mal taký pocit, ako keď ranenému človeku niekto naleje na ranu hojivý balzam, a ona na chvíľu prestala bolieť.

Nad mužovou hlavou povieval studený októbrový vietor, ale do jeho srdca vkrádal sa cit teploty. Vedel, že to teplo nielen do stavania, ale aj do tohto zatvrdnutého, ubitého srdca priniesla tá pekná žena. Veľmi sa mu uľahčilo na duši, keď sa jej mohol vyžalovať a keď ho tak srdečne ľutovala. Ona mala nádej, že ešte prídu aj pre jeho majetok lepšie časy. Tým akoby aj jeho bola posilnila k očakávaniu lepších vecí.

Obdivoval ju, ako múdro si to začala s tými jeho nezbednými deťmi. Dobre urobila, že nechcela byť macochou; takto si ju skôr priľúbia. Veľmi jej bol vďačný, že sa tak o neho postarala. Každý rok išiel s hruškami: nikdy ho nikto nevystrájal; vzal si chleba a syra — a bolo; a ako mu to ona pekne čisto naukladala do koša! Cítil, že s ňou bude môcť o čomkoľvek hovoriť. Keby veľmi nepotreboval za tie hrušky peňazí, aby mohol deti zaobuť, najradšej by sa vrátil a pomohol jej, aby sa sama netrápila v tom jeho pustom stavaní.

Tak premýšľal on. A čo myslel Paľko Mráz, ktorý — kým Ilena muža po bránu vyprevádzala — vošiel do maštale a pilne pracoval okolo kráv. Tuším sa aj tí roháči divili, čo sa to s chlapcom stalo, že ich nebije, nezlorečí a nekričí na ne. Poslušne sa mu vyhýbali, aby mohol očistiť pod nimi a nastlať čistú slamu.

Vypočul Paľko celý rozhovor. Veď ležal v kuchyni a len sa robil, že spí, ale nespal. Skoro svojho otca ani nepoznal. Nemal ho rád; keby sa ho nebál, ešte by ho viacej hneval vzdorovitosťou. Cítil teraz, že sa jeho tatíčkovi stala krivda, že ho tento tatíčko mal rád a že mu chcel dobre. No, keď počul, prečo tetička Ilena prišla k nim, netak sa zahrialo chlapcovo srdce. Ona ich ľutovala. Nechcela, aby dostali takú zlú macochu, ako bola tá jej; no tak si radšej ona vzala tatíčka. A nedala im tie pekné kone predať. Nebude len ona tatíčkovi pomáhať, aj on sa chce usilovať, aby ich tie dlhy tak veľmi nesužovali.

Netak sa Paľko usiloval, aby — keď Ilenka príde dojiť — našla všetko čisté. Ona bola taká čistá, pekná, veru naozaj nepristala do ich stavania.

Len práve čo bol hotový, vošla skutočne a netak sa potešila i pochválila.

„Ty mi budeš naozaj ako pravá ruka, Paľko. To ja môžem ísť dovnútra za deťmi. Keď napojíš, prídem podojiť.“

„Áno, tetička, o maštaľ sa nemusíte nič starať, to ja všetko spravím; vy si len po dome robte.“

Snáď by Mráz ani deti nepoznal, keby sa asi o hodinu vrátil a našiel ich okolo stola pri dobrej, teplej polievke. Dievčatká i chlapci boli hladko učesaní, čisto umytí a pritom veselí. Malý Ondriško, čistunký v košieľočke a novej zásterke, sedel na kolenách novej mamičky a túlil k nej kaderavú, bielovlasú hlavinku.

„Tak, deti, keď sme sa už pomodlili, ešte si rannú pesničku zaspievame. Doneste knižky, a potom mi všetci budete pomáhať. Ktorý mi pomôže?“

„Ja! Ja!“ volali všetci.

Nuž, zaspievali si: „Díky Bohu vzdejme,“^[6] a že budú všetci robiť. Anička pôjde pre strynkú; Betuška umyje riad; Jožko zametie dvor, aby bolo pekne, čisto; Paľko poukazuje tetičke, kde čo majú.

Nebola to žiadna maličkosť pre čistotného človeka pustiť sa čistiť Mrázovo stavanie zvonku i vnútra; ale prišla láskavá, dobrá strynká Mrázová, doniesla štetky i vápno, veď si domyslela, že tu dosť vápna nebude, aj to bude iste nečisté. Netak sa s mladou gazdinou zhodli; mali obe rady okolo seba ako v škatuľke. Obe si vedeli poradiť; čo jednej nenapadlo, napadlo druhej.

„Vieš čo, dievenka moja, začnime od komory,“ hovorí strynká. „To akoby ruky človeku poutínal, keď má v komore, na výške a v kuchyni neporiadok, veľa času zmrhá márnym hľadaním.“

A začali. Ach, a čo tam našli, perom neopíšeš: špinavé, ešte aj dosť dobré šaty; i vrchné i spodné, medzi starými handrami a vrecami. Deti museli nanosiť vodu do koryta, a už to len tam namáčali.

Keď komoru vybielili a dali do poriadku, Paľko opravil rozhegané police čo aký stolár; Anička s Betkou ich vydrhli. Rozbité okno sklár zasklil; priam prišiel ako na zavolanie. Vniesli ta nádobu na múku a menšiu debnu na potraviny, väčšiu na obilie. Zem strynká pekne vymôlila.^[7] Všetko prišlo na svoje miesto. Také veci, čo v kuchyni a izbe zavadzali — najmä v tej za bránou — našli si tu svoj kútik.

Z komory viedli schody do pivnice; tú Paľko sám vyčistil. Jožko už len vyvážal jedny táčky za druhými už roky nahromadeného haraburdia a prachu. Paľko pozhľadával dosky, kázal Aničke poumývať a spravil dva rady políc na ovocie, tak ako kázala Ilenka. Oni dvaja sami pivnicu pekne usporiadali, a mali z nej netakú radosť, keď už bola hotová. Povnášali do nej všetko, čo ležalo rozhádzané po dvore a v podnávratí. Keď sa budú zemiaky kopať, ovocie oberať, už sa to bude mať kam vysýpať.

Po komore prišla na rad kuchyňa. Ba ani by si neveril, čo z tej obe ženy spravili. Ešte aj okná a odrené rímsy natreli farbou. Nenatretú policu si mladá gazdiná pomaľovala sama. Namiesto starej, rozheganej postele darovala strynká novú, bielu posteľ po dcére, že ju aj tak nemá kde mať; aj tú pomaľovali. Namiesto starého otlčeného riadu rozvešala mladá gazdiná svoj nový, ktorý si priviezla. Pokúpila aj hlinené hrnce a rajnice; zašla si s Aničkou kvôli tomu do N. na trh. Zaniesli ta maslo, syr, vajcia i ovocie, a za to zadovážili všeličo potrebné. Keď potom na stôl prestreli ružičkový obrus, na okno dali ružičkovú záclonu, veru aj gróf by sa mohol najesť, tak tu bolo pekne.

„Dievka moja,“ hovorí strynká, „do tej postele dám Paľkovi periny; má chudiatko vždy len také vrecia. Neraz by som im to bola už dala, ale do takého neporiadku som nemohla.“

Ach, netaký šťastný a hrdý bol Paľko, keď si prvý raz ľahol do takej peknej a dobrej postele. Hneď sám rozhodol, že budú spávať spolu s Jožkom.

Po kuchyni prišli na rad izby. V prednej bolo pekné panské zariadenie. Kúpil ho bol sedliak, ktorý odchádzal ďaleko a nemohol sa až ta s ním sťahovať. Pristalo do toho neporiadku ako päsť na oko. Mladá gazdiná však izbu krásne vybielila, nábytok celkom ináč porozostavovala a stôl zakryla čistým, bielym obrusom s červeným okrajom; v izbe nechala len jednu posteľ, nastlanú len jednými perinami prikrytými bielym prikrývadlom. Na zavesenú policu dala svoje aj mužove knižky, po zemi poprestierala vlastnoručne natkané pokrovce, a na steny rozvešala pekné obrázky. A tu deti izbu skoro ani nepoznali.

Najviac si však dala záležať na zadnej izbe, kde rodina bývala pohromade. Tam postavila tri postele: jednu menšiu pre obe dievčatká, jednu pre gazdu a tretiu pre seba a malého Ondriška. Izba mala dve okná; pod nimi bol stôl s lavicou. Bola tam i stará zásuvková truhla, samý kvet. Vešiak na šaty umiestila za kachle, ktoré boli ešte z tých veľkých a mali okolo lavičku. Že bola aj tu dlážka, pozakrývala aj tú staršími, ale ešte dobrými pokrovcami. Na okná dala ružové záclony z prednej izby; tam vraj pripraví biele. Na stôl dala ružový, bavlnený obrus. Na postele ušila z ružového perkálu^[8] pokrývky. Ba tak tu bolo pekne, až radosť, keď neviseli už nikde po žrdiach špinavé periny, rozodrané kabáty a nohavice, alebo ako zem čierne onuce.^[9]

Deti dostali svoj kútik pri kachliach. Tam mala miesto Betuškina panna, Ondrejkove drevká a kamienky. V rohu pri oknách na lavici mal Jožko svoje školské knihy. Tatíčkove veci boli uložené v stenovom výklenku. Všetko si tam mohol nájsť, čo potreboval, počnúc od klinca a mlatočka až po hoblík a píločku na orezávanie stromov.

Napokon zostala izba za bránou. Tá dala mnoho práce. Bola značne orúcaná, ale s pomocou Božou i to sa spravilo. Tam stála truhla po babičke, aj posteľ; v nej ocitli sa periny, ktoré zostali po Betke Mrázovej, a v babičkinej truhle všetky lepšie Betkine šaty, jej plátna, aby sa z toho nič nemíňalo. Anička i strynká boli za svedkov, že mladá gazdiná len staršie obnosené šaty vzala, že z nich deťom čo-to poupravovala. Boli, chudiatka, veľmi zle na tom, či hore, či dole.

Po skončení veľkej práce dali sa ženy prať. Anička musela pomáhať; chlapci nosili vodu; Betka varovala Ondriška a hydinu; mali jej u Mrázov veľa. Vyzvárali,^[10] poprali všetko, čo kde aký špinavý knútik našli; však dobrého a čistého tu aj tak veľa nebolo.

A prišiel taký pekný deň, a v noci zavial taký vietor, že všetko, ale všetko poschlo. Ešte bol len štvrtok druhého týždňa, a už bolo prádlo ktoré vymangľované, ktoré vyžehlené a to, čo odložili na opravu, poukladané v izbe za bránou.

Anička pomáhala strynkej robiť blato; keď zajtra gazdiná napečie ešte chlebíka, strojili sa očistiť aj kuchyňu vo dvore. Zostala ešte zo starého stavania, keď dom zhorel; nechali ju tak. Bol tam kotol, pec, ohnisko, nemusela sa nečistota v novej kuchyni robiť. Netak si to mladá gazdiná pochvaľovala.

„Vidíš, dcéra moja,“ vzdychla strynká, „čo sa Martin, chudák, o to nahneval, keď chcel, aby sa tu v tejto kuchyni varilo ošípaným, pieklo i pralo, že nebude para novému stavaniu škodiť. Ani žena, ani matka mu to nechceli urobiť po vôli, a tak všetko hneď zašpinili; sotva murári odišli, aj pre ošípané radšej v hrncoch varili, len aby nemuseli kotol umývať — a ty ako si to chváliš.“

„Veru, chválim, strynká moja. Veľa času usporím. A keď to teraz pekne tu spravíme, bude to ani v pekárni.“

Veľmi sa stará Mrázová synovcovej žene divila, a netak si ju za to ctila. Všetko našla tak, ako nemalo byť: prišla — neprirovnávajúc — ako medzi ošípané, ale ani jedným slovom nezaprela ani do nebohej ženy, ani do mužovej matky.

Nech Pán Boh požehná toho človeka, ktorý ju Martinovi naradil, myslela sama v sebe.

Keď sa deti začali medzi sebou hašteriť a jedno druhé prezývať, len už medzi ne vošla, pohladila raz jedno, raz druhé: „Budeme sa mať radi, pravda,“ povedala im pekne; dala jednému tú, druhému inú prácu a krik stíchol. A čo bola aká ustatá, večer si s nimi sadla a niečo im rozprávala, buď čo videla, alebo čo z knižky čítala. Ondriško jej zaspal na kolenách a ostatní sedeli ako peny. Do školy mal ísť Jožko a Betka, až keď sa otec vráti; nemali šaty ani obuv.

Strynkej sa zvlášť ľúbilo, ako si ich pridŕžala, aby samy mysleli.

„Deti, ako si podelíme zajtra robotu? Toto a toto musí byť spravené: kto bude čo robiť?“

Že im nič nerozkazovala, mali do všetkého chuť. Anička bola veľmi bystrá, ale rada postávala a niekedy sa z práce vytiahla. No keď sa večer o tom rozprávalo, čo kto robil a ona len málo mohla preukázať, mrzelo ju to; na druhý deň sa už nechcela dať chlapcom zahanbiť.

Najpilnejší bol Paľko. Ten by aj do vody skočil, len aby sa zaľúbil mladej mamičke.

Nezdalo sa to deťom, aby Ondriška učili hovoriť „tetička“, keď sám „mama, mama“ volával; keď s ním hovorili o Ilenke, menovali ju „mamička“.

Na konci druhého týždňa povie zrazu Jožko:

„Však už ťa dosť známe, nie si nám cudzia, už by sme ti mohli hovoriť aj „mamička“.

„Ak ma máte radi, áno,“ usmiala sa pekne. „Vašu mamičku by som vám rada nahradila, ale macochou vám nechcem byť.“

„Veď my ani macochu nechceme, nikdy ťa tak menovať nebudeme,“ ohlásila sa Anička.

„A ty, Paľko, čo povieš?“

„Ja myslím,“ hovorí chlapec vážne, ani čo by si jeho otca počul, „keď si sa kvôli nám za tatíčka vydala, a keď si raz jeho žena, patrí sa, aby sme ti hovorili „mamička“.

„Áno, budeme ti hovoriť mamička,“ žobronila Betuška. „Však to nebola pravda, ty nás nebudeš biť, pravda?“

„Nebudem, Betuška; radšej by som seba uderila.“ Potom bolo objímania, a strynká Mrázová s plačom hľadela, ako si deti konečne privítali svoju novú mamičku. Potom si okolo nej posadali a ona im rozprávala, ako má tatíčko veľkú starosť, a že mu táto leží na pleciach ako hora, a že sa musia spolu poradiť, ako by mu ju pomohli niesť. Ľutovala pekné koníčky, ktoré chcel predať na dlhy, ale že ho ona prosila, a že keby jej všetci pomohli, tak by sa ten dlh spoločnými silami vyplatil. Radila sa strynkej; tá hovorila, že v takom gazdovstve sa dá všeličo zhospodáriť. Že aj toho ovocia pod stromami ide veľa na skazu. Keby Paľko s Jožkom navozili suchého dreva — však horu majú dosť blízko — Anička s Betkou by mohli pilne zbierať. — Keby sa to posušilo, nejeden groš by sa dostal. Zo slivák by uvarila lekváru, sú netak zrelé. Keď sa aj ošípané chovajú, a kravy majú hodne mlieka, od jednej je dosť pre dom, od druhej by sa mohlo maslo a syr predávať. Za to by sa kúpilo, čo treba pre dom, a čo sa z obilia odpredá, mohlo by ísť na dlh. Z hydiny nechať na zimu len tie sliepky, ktoré nesú, ostatné predať, a na tie, ktoré si nechajú, dávať pozor, aby vajcia netratili.

Chlapci boli ochotní dreva doviezť, aj ho porúbať. Betka chcela mať starosť o sliepočky a vajíčka. Anička so strynkou že budú ovocie zbierať a sušiť.

„Mňa musíte nechať šiť a obšívať, aby ste neboli viac takí otrhaní, keď príde tatíčko,“ hovorila veselo mladá gazdiná. „Dobre, že mi už môj šijací stroj poslali.“

Dva razy písala Ilena mužovi, hoci ani nič nebolo treba. On jej tiež odpovedal. Chválil sa, že hrušky dobre predáva a že v H. kúpil ešte na niekoľko stromoch idúc cestou, tak že príde až k Všechsvätým. Písal tak prívetivo. Dal deti pozdravovať všetky menom, aj strynkú. Všetci mali radosť.

Október chýlil sa ku koncu. U Mrázov mali celý deň plné ruky práce. Po čistučkom dvore len tak rozváňalo sušienkami. Anička vyhrabovala suché ovocie. Paľko napájal dobytok, zastavil sa s putňami^[11] pri nej. Boli oba v práci, ale ani jeden špinavý. Šaty mali poobšívané. Jožko dával prasiatkam slivkové kôstky; tešil sa, ako chrúmajú. Z kotla vyberala strynká pekný lekvár do hodného súdka a pri sporáku v kuchyni stála varením večere zamestnaná mladá gazdiná, keď zrazu do dverí vbehla Betuška.

„Tatíčko už ide, poznám naše zvonce,“ a už aj schopila malého bračeka a bežala s ním naproti.

Aj mladá gazdiná odtiahla jedlo z ohňa, aby neprihorelo, pozrela na prestretý stôl a vybehla tiež v ústrety mužovi na dvor.

Ach, jakživ ešte Martina Mráza tak doma nevítali. Deťom bol ten prichádzajúci tatíčko ako nový. Vyše týždňa usilovali sa, aby mu pomohli ťarchu niesť. Tak sa s ním zblížili. Paľko mu odobral kone. Prichádzal s prázdnym vozom, ale viezol tri merice kukurice; ostatné niesol v peniazoch a zložil ešte dosť hodné vrece s obuvou.

Bolo už tma, len čo svietili lampášom; no predsa videl, aký je dvor čistý; a čo potom, keď vkročil do kuchyne so svojou mladou ženou, ktorá — nesúc Ondrejka na rukách — radostne sa ho dopytovala na cestu. Veru ten svoj dom ani nepoznával, ani tie svoje deti; a tak to na neho účinkovalo, že vzal Ondriška na ruky a vybozkával dieťa, ako kedysi robieval s Paľkom.

„No, sem už skorej pristaneš,“ zasmial sa na ženu.

Ach, bola netak dobrá večera: kuracia polievka so slivkami, slivkové pirohy posypané syrom a čerstvý, dobrý chlebíček. K tomu pekná, prívetivá ženina tvár, príjemný, starý obličaj strynkej a šťastné tváre detí, veselo jediacich. Túžil veru už domov, čakal, ako všetkých nájde, no takú dobrotu nečakal.

„Čo ste také hody pripravili?“ usmial sa nezvyklo. „Ako pre nejakého vzácneho hosťa.“

„Pravda, deti, tatíčko je pre nás hosťom najvzácnejším,“ pozreli ženine modré oči dovôkola.

„Áno, mamička,“ úprimne prisvedčil Paľko.

Po večeri nastalo probúvanie^[12] obuvi. Dobre sa každému hodila. No tatíčko doniesol Jožkovi hotové šaty; Paľkovi súkno na kabát i na spodky; Aničke, Betke a Ondriškovi na šaty a dva kúsky plátna na spodné prádlo.

„Viem, že už nič nemajú, a keď si povedala, že sama pošiješ, nebral som hotové,“ vyhováral sa.

„Pravdaže pošijem; a tie budú stálejšie,“ prisvedčila radostne mladá žena.

„Tebe, keď viem, že máš rada knihy, kúpil som tieto dve.“

„Knižky? Ach, ďakujem.“ „Cesta kresťana z mesta Skazy do mesta Spásy“ — čítala nadpis hrubšej. „To bude iste niečo pekné. Idú dlhé večery, budeme si z toho spolu čítať.“

Deti od radosti nad otcovými darmi boli ako vymenené. Nikdy ešte nedovolili si toľko dôvernosti, ako dnes. Nedali pokoja, že veď tatíčko sa musí ísť podívať, ako pekne majú v celom stavaní. A on? — Okríkol ich? Zaškaredil sa? Ach, nie! Vstal a dal sa tak vodiť, ako pred troma týždňami nová gazdiná. Jej bol vtedy dom nový; no aj jemu bol nový, ani ho nepoznával. Neraz v horkosti myslieval, že veru škoda bolo tak sa namáhať, toľko premýšľať, keď ten pekný dom — ktorý bol stavaný podľa jeho plánu — obe ženy premenili celý na chliev, tak že nič, ale nič nebolo tak, ako malo byť. Dnes bol rád, že ho má, a že ho má v tých najlepších rukách.

Len sa nevedel nadiviť, ako tie divy čistoty a poriadku mohli byť vytvorené za taký krátky čas.

„Či ste si ešte niekoho najali, aby vám pomáhal?“ spytoval sa detí.

„Nenajali, tatíčko, my sme všetci pomáhali.“

„A Ondriško pomáhal tiež, keď nás nevyrušoval,“ vysvetľovala Betuška.

„A nikto z rodiny za vami neprišiel?“

„Nikto, len tetuška Zálužanská hľadala kurča v našom dvore a pýtala sa, kde je mamička. No, ona bola vtedy v meste kupovať riad. Mňa sa pýtala, či nás už bila.“ Dievčatko sa pohrdlivo zasmialo. „Mamička nikam inam neišla. Však ani nemala kedy; ani v kostole nebola. Nás nemala do čoho obuť a obliecť a bez nás ísť nechcela, že až s vami naraz pôjdeme.“

„Veľmi pekne ti ďakujem, Ilenka,“ povedal Mráz žene, keď už deti a strynká pospali a on s ňou sedel v kuchyni pri stole, „že si tak ten môj dom doviedla do poriadku; už sa zaň nemusím hanbiť. Od detinstva som túžil, keby som mohol mať okolo seba pekne. Myslel som, že v starej chalupe je málo miesta, že sa to nedá: no, postavil som väčšiu — a bolo ešte viac neporiadku. Vidím už, ten poriadok musí mať človek v krvi, ináč ho nespraví. No videl som, že si niečo aj kupovala; peniaze som ti nenechal, lebo som ich nemal; dám ti hneď, aby dlh nezostal.“

„Mýliš sa,“ bránila sa mladá žena „ešte ja ti dám, čo sme nagazdovali spolu s deťmi.“ Odbehla do izby, priniesla neveľkú knižočku. „Pozri si, čo sme prijali a vydali, mám to všetko zaznačené.“

„Bála si sa,“ zamračil čelo „že ti nebudem veriť, keď si si značila?“

„Ach, prečo?“ zadivila sa. „Tomu ma naučila moja pani. Tam som musela každý grajciar, ktorý mi dali a ktorý som vydala, zaznačiť. Ona sama tak robila; ver Martin, to bolo šťastie pre pána doktora. Lebo hoci mali pekné príjmy, pán doktor musel pomáhať celej svojej rodine; matke, sestrám, a moja pani mala zase brata na školách, na ktorého veľa nakladali. Iste by sa boli dostali do dlhov. Takto sme vždy na konci týždňa tie naše knižočky prezerali, a tu ona hneď povedala: „Vidíš Ilenka, toto sme nemuseli kúpiť; aj toto mohlo vystať, druhý raz si dáme pozor.“ Neraz mi povedala: „Nekupuj nikdy to, čo musíš mať, len to, bez čoho sa nemôžeš obísť; lebo neraz, keď sa ti niečo ľúbi, myslíš, že to musíš mať a ak si si to nemohla kúpiť, obídeš sa.“ Nuž, tak aj ja som značila všetko a prosím, aby si sa podíval.“

„Tá tvoja pani je múdra osoba,“ pochválil Mráz a pritom myslel, čo všetko daromné jeho matka alebo žena pokúpili, keď išli na jarmok; koľko peňazí pomíňali a predsa to, čo bolo najviac treba, vždy chýbalo.

Prezeral knižočku, až sa podivil, čo všetko jeho mladá žena zadovážila, ale aj čo všetko predala, tak že nielen dlh nespravila, ale ešte aj zhospodárila.

Rozprávala mu radostne, ako sa deti usilovali, aby len pomohli ratovať tie koníčky, a prosila muža, aby im to dal na vedomie, že je s nimi a s ich pomocou spokojný.

Napadlo mu, čo by on bol za to dal, keby ho mamička len raz bola pochválila, keď sa hodne usiloval, no jej nikdy nebolo dosť toho, čo spravil. Nepovedal síce ani slova, ale v hlbinách rozochveného srdca, ktoré sa radovalo nad tým pokusom detí, pomôcť mu jeho ťarchu niesť, vznikla túžba, byť im dobrým, uznanlivým otcom. Dodnes zakúsili od neho málo lásky. Vedel síce, že len jeho mladá žena ich naviedla, ale už to bolo veľa, že sa dali. Boli vskutku ako vymenené, ani si ich nepoznával.

„A ešte voľačo by som ťa prosila, Martin,“ začala nesmelo mladá gazdiná.

„Rád ti urobím po vôli, ver,“ prisvedčil ochotne.

„Strynká mi povedala, že si tie peniaze dlžen židovi a musíš platiť veľké úroky. Keby si si radšej inde požičal a žida vyplatil.“

Zamračil sa.

„Myslíš, že by mi niekto požičal? Ja viem, že ma žid zdiera, no aká pomoc?“

Položila pred neho vkladnú knižku.

„Toto je moje, čo som dostala po mojej mamičke aj po Paľkovi a čo som si vyslúžila za päť rokov. Nie je toho mnoho, len jeden tisíc šesťsto korún a strynká hovorila, že zmenka je na tritisíc. Myslela som, keby sme niečo z tej junčoviny predali. Však kravy máme veľmi dobré, a s koňmi poorieš, snáď by sa tých štyristo korún zobralo a tú tretiu tisícku by môj pán rád požičal. Spýtala som sa ho o to v liste. Včera mi pani písala odpoveď, tu je, sám si môžeš prečítať.“

Mráz vzal knižku i podávaný lístok, prezrel a čítal. Pekný bol list pani doktorky. Vidno, ako materinsky starala sa o bývalú slúžku. Mnohé dobré rady boli v ňom; jedna najlepšia: aby sa čím skôr hľadeli vymaniť z úžerných židovských rúk. Jej muž že vyzdvihne v banke, čo tam majú uložené a rád im požičia na štyri percentá a vraj to môžu splácať v stokorunových čiastkach — bude im tak ľahšie.

Keď tak muž prezeral vkladnú knižku a videl, ako tam boli peniaze skladané po 50 korunách, myslel: „Tam to je dedičstvo, ale toto sú jej mozole a ona mi ich prináša a tak mnoho dobrého mi chce učiniť. Tuším mi ju sám Pán Boh poslal do domu, aby nás všetkých zachránila.“

Dakedy vo veľkom súžení nečakaná pomoc privedie človeka do plaču, skôr ako nečakaný zármutok. Neplakal Martin Mráz, keď mu dom zhorel, neplakal od smrti svojho otca, nech sa čokoľvek cez neho valilo — teraz zaplakal, len si ruky vyložil na stôl a hlavu na ne. Netak sa mladá jeho žena naľakala.

„Čo ti je, Martin? Prečo plačeš? Však som ťa len snáď niečím nepohnevala, alebo nezarmútila?“

Ustal po chvíli, zotrel slzy, vzal jej teplú ruku do svojich mozoľovitých a pozrel na ňu zvláštnym pohľadom.

„Do smrti ti nezabudnem,“ hovorí vážne, „že máš takú dôveru ku mne; všetky svoje mozole si mi priniesla. Keď som sa ženil, hľadal som len chudobnú, aby mi nemohla moje dlhy na oči vyhadzovať a spomínať, že som jej pomíňal. Nikdy by som si nebol pomyslel, že mi s tebou dobrý Pán Boh pošle do domu takú pomoc. Veľmi pekne ti, Ilenka, ďakujem, ale len tak tie tvoje peniaze prijmem, keď mi ich požičiaš, keď ti na ne budem smieť dať obligáciu.“^[13]

„Ale prečo, Martin? Som tvoja žena! Či nepatrím medzi vás? Či som ti nesľubovala vernosť v každom kríži?“

„To áno, Ilenka; no aj ja som ti ju sľuboval. Som už obstarný, ty mladá. Keby som umrel, deti sú ešte malé, majú dvojitú čiastku a právo na majetok i dom, mohla by ťa vrchnosť ukrivdiť, takto dlhy idú na predok. Dosť, keď mi bez úroku požičiaš.“

„Nuž, nedbám, sprav ako vieš; veď ty tomu lepšie rozumieš, než ja. Keď si trochu odpočinieš po ceste, hneď sa obidvaja vyberieme do K. pre tie peniaze. Ak by sme tam našli u kupcov mne známych stálych odberateľov na maslo a syr, mohli by sme im ho posielať poštou. Vzali by sme aj toho sušeného ovocia a lekváru, ktoré nasušila a navarila strynká s deťmi.“

„Dobre, Ilenka. No tvojim pánom musíš pripraviť netaký kôš. Veľa sme im podlžní: že teba tak vyučili a že nám chcú pomôcť zo židovských rúk.“

Dlho do noci radili sa Mrázovci; hoci bol sedliak netak z cesty ustatý, ani sa mu nechcelo spať samou nádejou na lepšie časy. Nemyslel veru, že by sa ich ešte mohol kedy dožiť.

Na druhý deň, keď do kostola prišla celá rodina Mrázovcov — okrem Ondriška, ktorý zostal doma so strynkou — netak zhíkli Zálužania. Dievčatá išli za oltár, chlapci k organu. Mráz doviedol ženu k lavici, kde pred tým sedávala nebohá žena, sám sa posadil na svoje obyčajné miesto.

Bol netak zamračený. Vedel, že mnoho očí hľadelo naňho a to on nemohol vystáť; a tak si ženy len ďalej mohli myslieť svoje.

Mužovia kukali bokom do ženských lavíc.

„Akú si ju doviedol! Tá však veru pristane k nemu ako voňavý klinček k bodliaku.“ Kroj mala málo rozdielny od Zálužanského, len čipka na naškrobenom čepci bola širšia, takže tá milá, pekná tvár z nej vykúkala ako obrázok z rámu. Kabátik bol nie modrý, ale čierny a gombíky na ňom menšie, strieborné. Aj okolo hrdla bola čipka širšia, než nosili ženy v Záluží.

Keď vychádzali z kostola, ani sa mladá žena nenazdala, len keď už bola obklopená susedami.

„Musím povedať,“ hovorila potom dolná mlynárka, „je to pekná osoba a taká úctivá, prívetivá. Kdeže ju len vypriadol? Keď som sa jej spytovala, či jej nebolo smutno takej samej, keď ju cudziu ešte muž hneď odišiel, povedala, že nie, že nemala kedy smútiť, keď bolo treba stavanie uviesť do poriadku. Ju to tuším ani nemrzelo, že prišla do takého neporiadku. Ba, ako len bude žiť s tým škaredohľadom!“

*

„Martin, nezaviedol by si ma odpoludnia k svojim sestrám?“ prosila mladá Mrázová pri obede. „Ak ti ukrivdili, môžeš im to odpustiť. A nech nemajú na mňa zlé oko, rada by som sa zachovala ako Sväté písmo učí: „Ak je možné, nakoľko to závisí od vás, majte pokoj so všetkými ľuďmi.“

Strynká pozrela skoro naľakano na synovca, čo len odpovie svojej mladej žene. Nehovoril chvíľu nič, len záhyb na čele sa mu ešte hlbšie stiahol. „Keby si ma nikam nezaviedol,“ prosebne pokračovali ružové pery mladej ženy, „bude to tak vyzerať, akoby si sa za mňa hanbil a zostanem tu vo vašej dedine taká sama a cudzia.“

„Aby si si také niečo nemyslela,“ vstal sedliak, „zavediem ťa radšej k Zálužanskej, však tam iste aj druhí budú; poznáš celú našu rodinu, ktorá sa nás tak pekne zaujala, keď sme potrebovali jej pomoc. Ver, nebude ti to na osoh. Tak málo medzi nich pristaneš, ako do toho nášho stavania, prv než si si ho po svojej chuti usporiadala.“

„Veru, synku, dobre urobíš, keď všetky hnevy pochováš,“ radostne prikývala strynká. „Keď on do teba kameňom, ty do neho chlebom. Ľudia s ľuďmi, hory s horami. Taká horkosť škodí najviac tomu, kto ju v srdci prechováva. Ilenka má pravdu: bola by tu dlho cudzia. Aj tak je cezpoľnému človeku ťažko privykať, kým si miesto nezahreje.“

Svojej smrti skorej by sa bola stará Zálužanská nazdala — tak ju každý menoval, odkedy sa jej syn Adam oženil — keď v to nedeľné odpoludnie sedela v kuchyni pri stole, s Tranosciusom na kolenách a čistila si okuliare, aby lepšie mohla vidieť v knižke, keď zrazu otvorili sa dvere a vbehla jej vnučka Mariška so slovami:

„Babička, ujček Mráz ide, aj tá nová ujčinká!“

„Ej, joj, čo nepovieš! Videla si dobre?“

Dievčatko už nestačilo odpovedať — počuť kroky, hlasy. Adam otvára dvere a vedie ujca i jeho mladú ženu.

Vedela Zálužanská, že sa brat hneval, a že mal na to právo. Keď teraz tak znenazdania prichádzal a viedol novú švagrinú ukázať, netak sa ponáhľala ich privítať. Veď keď on za ňou išiel, zostalo to jej na vrchu.

Doviedla hosťov do izby. O chvíľu prišla nevesta, Adamova žena; nebola dnes v kostole, nuž tak sa neupravila a bola hodne zašpinená. Aj dieťa na rukách, malý dvojročný Miško, bol by sa mohol o stenu prilepiť. Zvedavo obzrela pekná, aj keď nečistotná žena, novú ujčinú a akoby sa bola trochu zahanbila, vyšla von a prišla až o chvíľu už koľko-toľko upravená i s dieťaťom spolovice umytým, keď aj neprezlečeným.

Trochu sa pozhovárali, Ilenka mnohé otázky švagrinej zodpovedala, Mráz rozprával so synovcom — a už prišla Anna Ľubietovská, mladšia jeho sestra, aj s mužom. Vedeli už, koho tu nájdu, napriek tomu padlo im ťažko začať rozhovor s bratom a švagrinou. Za nimi dobehli spolu Zuzka Ľubietovská, dievčina ako v horách kvet, taká bielučká a ružová, mladší brat Adamov, Zálužanský. Po nich vošli oba Zuzkini bratia, Šimon a Imrich a nakoniec prišiel ešte starý richtár Ľubietovský aj so ženou, svokrovia Anny Zálužanskej.

Tí starí netak si Martina nadchádzali, mladých mala Ilenka čochvíľa všetkých okolo seba. Vedela tak pekne rozprávať, tak úprimne, milo, čochvíľa sa ti zdalo, že si ju už dávno znal.

Nebavili sa Mrázovci dlho, no keď odchádzali, urobil Mráz dačo nečakané: pozval celú rodinu na budúcu nedeľu k nim na večeru, keď — vraj — ich nemohol na svadbu povolať, nemal mu kto pripraviť, čo treba.

Čochvíľa bola toho plná dedina, že sa Mráz s celou rodinou pomeril. Iste vraj mu už prihára. Snáď chce predsa sestry naprosiť, aby mu pomohli, alebo sa zaručili, alebo samy požičali, no to sú tvrdé husi na šklbanie.

No prišla i druhá nedeľa. Dostavila sa rodina v plnom počte. Eva Zálužanská prišla netak vyparádená, aj deti mala čisté. Nevedeli, na čom prv oči nechať, taký bol ten Mrázov dom teraz chýrny; čo aký pán mohol v ňom bývať.

A švagriná i ujčiná pripravili hostinu napodiv. Deti mali pekne prestreté v kuchyni. Strynka zostala pri nich; posadila si z jednej strany Miška Zálužanského, z druhej Ondrejka.

Mužovia sa po večeri skorej pobrali, pravda, nie domov; starší šli ešte k Áronovi Abelesovi. Tam čakalo ich veľké prekvapenie: oznamoval im žid plný zvedavosti, že mladá Mrázová musí byť bohatá, veď — vraj — Mráz k nemu dnes ráno prišiel, zmenku na tritisíc korún nepredĺžil, ale aj s interesom vyplatil.

Povedali mužovia ženám, keď prišli domov: „Však to na nej aj poznať, že musí byť z dobrého domu, hneď som to videla, keď som na ten prestretý stôl pozrela, ako u pánov. Tomu sa dobre povodilo. Minulý týždeň boli Mrázovci dva dni preč, iste pre tie peniaze chodili. Aj krosná^[14] priviezli a hodne priadze na tkanie. Postavili krosná v izbe za bránou, tam bude mladá gazdiná tkať a sľúbila aj Zuzanku Ľubietovskú učiť.“

*

Bol taký krásny novembrový deň, že by sa ani september zaň nezahanbil. Jesenné, slniečkom prežiarené hmly stlali sa po horách, padali do dolín. Stromy spúšťali si všetku svoju okrasu k nohám. Ba také bohatstvo farieb vládlo nimi, akoby si sa na vyšívané oplecko Zálužanských dievčat podíval. A týmto krásnym, jesenným svetom, ktorý veľmi upomínal peknú starenku krátko pred smrťou, kráčala smerom od T. Ilenka Mrázová. Niesla na chrbáte dosť veľký, v bielučkej plachte zabalený kôš. No kráčala s ním rovno, ako taká pekná, mladá jedľa, ktorá hore za slnkom rástla. Išla z trhu. Že rýchlo obsah z koša predala a čo treba pokúpila, skoro vracala sa domov. Ostatné ženy ešte aj dve-tri hodiny jedna s druhou sa zabavia.

Nebohá Mrázová nikdy pred obedom z trhu neprišla. Snáď preto šla mladá žena tak skoro, že bola cudzia v tomto kraji? Ach nie, veď ju už znali a že tak pekne, prívetivo ľuďom odpovedala, veľmi rád by ten a onen s ňou postál, ale ona nechcela domácu prácu zanedbať, nuž tak sa nebavila.

Dnes kráčala veľmi zamyslená. Napriek tomu videla, že pred ňou na hrobli niekto sedí a odpočíva. Obzrela sa a pozdravila. Sediaci bol obstarný muž.

„Idete už z trhu, Mrázová?“ prehovoril zadivene, ďakujúc za pozdrav. Prevesil si nošku na plece, pokročil s ňou. Poznala v ňom až teraz murára, ktorý bol u nich predvčerom a s ktorým sa jej muž čosi dlho radil. Nepovedal jej ešte, o čo sa radili.

„To vy, pán Užovič? Ani som vás hneď nepoznala!“

„Nie div, však ste ma len málo videli,“ prívetivo vetil. „Rád by som sa vás voľačo spýtal, Ilenka. Nemajte mi za zlé, že vám len tak po mene vravím: ste ešte mladá a sme tak trochu v rodine, čo vy ani snáď neviete.“

„Ste tiež rodina môjho muža? Neznám ju ešte celú.“

„S Mrázom nie sme v rodine, len s vami: Vaša matka bola Staňková, pravda!“

„Mamička? Áno. A vy?“

„Ja som jej vlastný bratanec po matke, vašej babičke, a tak vám ujec. Keď ma predvčerom váš muž vyprevádzal a povedal mi vaše meno, potešil som sa. Sme tu s mojím bratom, panským horárom, cudzí v Zálužanoch. Videl som vás z vŕšku schádzať a dočkal som. Rád by som vedel, či ma chcete za ujca.“ Muž podával ruku mladej žene. Vložila srdečne svoju do nej. V očiach zaihrali jej slzy.

„Vítam vás, ujček Michal! Neraz vás mamička spomínala, hovorievala, že ste boli dlhé roky preč.“

„Bol, dcéra moja, aj by som tam už iste bol zostal a kosti zložil, ale môj mladší, nevlastný brat Ján nechcel zostať pri dome, musel som sa vrátiť doopatrovať našu starú matku. Vysokého veku sa dožila, ešte len päť rokov, čo ju Pán Boh k sebe povolal. Mňa už tá ďaleká cesta mrzela, tak som zostal. Čo sme mali, predal som a bývam teraz u brata. Je nám spolu dobre. Prídi sa na nás podívať. Ján však ti už rodina nie je, ale bude rád, to viem, a jeho deti ešte radšej, zvlášť Mariška.“

„Prídem, ujček. Išla by som najradšej hneď, ale dopoludnia nemám času. Poprosím strynkú, aby ma k vám zaviedla. Veľmi sa z toho teším, verte.“

„Verím, dcéra moja: krv nie je voda; ono to človeka vždy predsa k rodine ťahá, zvlášť keď je v cudzom svete. Ty však si už tu privykla, pravda?“

„Ešte len privykám; ale dá milý Pán Boh, privyknem skoro, majú ma radi.“

„Verím,“ prikývol šedivou hlavou, usmial sa dobrotivo. „Netak si im všetko do poriadku doviedla. Keď sme ten dom Mrázovi stavali, sám som sa s ním tešil, že to bude všetko mať také pekné, po svojej chuti. Zostala nám ešte jedna stena neobhádzaná, prišli sme na jar — ach, chudák Mráz, kde bola jeho radosť! Tie dve ženy všetko, ale všetko boli schopné do jari tak zašpiniť a do neporiadku doviesť, že som sa až podivil. Moja matka bola stará osoba, no tá do smrti nestrpela okolo seba špiny, ani na sebe a deťoch; tak aj nás vychovala. Ty si sa na ňu podala, dcéra moja, len tak pokračuj, uvidíš, aj z Mráza bude časom iný človek. Videli sme pri tej stavbe, koľko trápenia ten človek mal s tými neporiadnymi ženami. On je už dnes inakší ako býval. Aj veľký strom, keď ho do lepšej zeme presadíš, ináč vyženie, ako kým bol zakrpatený v zlej zemi. Dobre si urobila, že si sa nad tými jeho deťmi zľutovala, no aj nad ním. Veď on je ešte mladý človek. Keď ho oženili proti jeho vôli, mal len dvadsaťštyri rokov; dnes mu iste ide na štyridsiaty. Čo je to u muža? Ešte si môže dvadsať i tridsať rokov požiť, keď si ho tak dobre budeš opatrovať. Nahradíš mu všetko to, čo stratil.“

„Verte, je mi ho neraz ľúto, keď sedí taký zamračený, zamyslený. To, čo prežil, leží na ňom ako hora. Je mi tak dobre, keď ho vidím usmiať sa. Zálužanská mi povedala, že to už akoby ani on nebol. Nechcela som jej dovoliť, aby o ňom pred deťmi rozprávala. Viem, že sa k nemu po sestersky nezachovala, no vás sa, ujček, pýtam: aký bol predtým?“

„Veľmi zlý, dcéra moja. Krik nerobil, lebo však tie dve by nebol prekričal, no hľadel, akoby deväť dedín vypálil. Deti mu ani nekročili po chuti. Keď sa zaťal, celý deň slova neprehovoril, len už gánil. My však sa nemôžeme žalovať, že by nás bol ukrivdil alebo obrazil. Spočiatku nám bolo až protivné s ním stavať, ale keď sme privykli naňho a keď sme jeho kríž poznali, už sme sa ani trochu nedivili. Jeden z murárov povedal, že by sa radšej do Ilavy dal zavrieť, akoby mal s jeho matkou bývať. Nieto väčšieho trápenia na svete nad zlú ženu, a stará Mrázová bola zlá žena, to môžem povedať; aj muža utrápila, aj syna celého skazila. No, dcéra moja, tu sa nám cesty rozchádzajú. Mám ešte prácu u Horákov. Nech ti Pán Boh pomáha v dobrom tvojom predsavzatí. Nemáš to ľahké, viem, ale — čím väčší kríž, tým bližší Ježiš! Lež skoro by som bol zabudol, čo som sa ťa chcel spýtať: Miluješ ty Pána nášho Ježiša Krista?“

Krásne, modré oči mladej ženy otvorili sa veľké úžasom.

„Či Ho milujem?“

„Áno. Miluješ Ho? Premýšľaš o Ňom, čo všetko pre teba opustil, aj ako veľmi ťa On miluje? Robíš veľa dobrého; myslel som, že z lásky k Nemu, a že ti Jeho láska dodáva silu.“ Mužov hlas zaznel skoro sklamane a veľmi smutno.

„Ja vás, ujček, nerozumiem. Vy nemáte času a ja tiež nie. No však až k vám prídem, potom mi to vysvetlíte, však.“

„Rád, dieťa, ale čo na tom treba vysvetľovať? Znáš predsa, že tak Boh miloval svet, že Syna svojho jednorodeného dal, aby každý, kto verí v Neho, nezahynul, ale mal život večný. Že ako Mojžiš povýšil hada na púšti, tak musí povýšený byť Syn človeka, aby každý, kto verí v Neho nezahynul, ale mal život večný. Ja som tú pravdu až na starosť poznal. Ty si ešte mladá; keď ti ju Pán Boh zjaví, netak Ho budeš milovať.“ Než sa mladá žena nazdala, bola sama.

V diaľke vidno už veže katolíckeho i evanjelického kostola a hmlami objatú peknú dedinku.

„Či ona miluje Pána Ježiša?“ Divná otázka. Modlievala sa k Nemu, verila všetko, čo bolo o Ňom písané v Svätom písme alebo v postile, z ktorej teraz na jej prosbu každé nedeľné ráno Martin čítaval výklad; ale milovať Ho? O tom veru ešte nikdy nepremýšľala. A vraj — že On miloval ju! Ju? Nemožno!

Mimovoľne pozrela k slnečné jasným, modrým nebesiam. Tam bol On na tróne Otca svojho, ako práve včera Martin čítal — v takej sláve! A že miloval ju? Ba, skutočne: čo všetko On musel opustiť, keď prišiel na zem a čo Ho tu čakalo! Ba, nikdy jej to ešte tak pred očami nestálo ako teraz. Bola z nej dobrá žiačka, v škole znala mnoho z evanjelia spamäti, áno, skoro celé pašije.

Ak On naozaj to všetko preniesol z lásky za všetkých ľudí — keď za všetkých, teda aj za ňu — to ju skutočne miloval. Ale to bolo dávno, veľmi dávno — a ujec hovoril, že ju miluje dnes. Boli to naozaj divné slová, musela mladá žena celou cestou domov myslieť na ne a netaká túžba sa jej zmocnila po skorej návšteve ujca.

Doma našla všetko — ako sa hovorí — hore nohami. Deti sa pobili, robili krik, nahnevali otca. Chlapci dostali každý pár zaúch počnúc od Paľka. Anička trucovala v kuchyni, Jožko rumádzgal na dvore, Paľko gánil v maštaľných dverách. Betka s malým Ondriškom čupeli v starej kuchyni. Strynká nebola doma. Mráz sedel zamračený v prednej izbe. Mal pred sebou papier, čosi písal a rátal.

Nuž, bolo všetko hore nohami a nechcelo sa tak hneď na nohy postaviť. Deti vinili jedno druhé, a keď Ilenka žiadala, aby sa pomerili, odpovedala Anička drzo: „Jožko nechcel poslúchnuť a ísť pre vodu, čo indy^[15] tak rád robieval.“

Ilenka nepovedala viac ani slova, vzala putne, priniesla si vodu, rozložila sama oheň, ktorý Anička odmietala urobiť. Keď Paľko bez rozkazu priniesol dreva, poďakovala mu, ale nezačala rozhovor ako inokedy so žiadnym z detí, ani s Betkou, ktorá bola prvou príčinou celej zvady, iba malého Ondriška vzala na ruky a dala mu prinesený rožtek. O chvíľu bolo v celom dome tak ticho, akoby tu detí ani nebolo. Pozaliezali kam ktoré a cítili sa veľmi nešťastné.

Ilenka vošla za mužom, našla ho sedieť s hlavou sklonenou do dlaní.

„Netráp sa tak veľmi, Martinko, však to zase bude dobre. Nehnevaj sa, prosím, na deti, veď aj my veľkí nerobíme všetko vždy tak, ako by sme mali. Musíme mať s nimi trpezlivosť.“

Zdvihol hlavu.

„Dosť málo si bola von z domu,“ povráva mračno, „a už čo ťa čakalo. Už som sa začal tešiť, že sú inakší, ale je to všetko darmo: čo je raz skazené, už sa nenapraví, ani ony, ani ja.“ Vstal a vyšiel z izby. Počul kone erdžať, išiel pozrieť za nimi. Ako stojí pri náručnom, ozve sa nesmelo vedľa neho:

„Tatíčko prosím vás, odpustite mi, že som vás rozhneval.“

Bola to prvá prosba z úst najstaršieho syna. Skorej smrti nazdal by sa Mráz, ako že ho Paľko odprosí. Pozrel na chlapca. „On je lepší ako ja,“ myslí pritom, „on sa ešte môže napraviť.“ Podal chlapcovi ruku.

„Nehnevám sa. A daj koňom obrok a povedz mamičke, že idem do mlyna.“

Pri sporáku stojaca Ilenka zotrela si práve slzy, ktoré skanuli z modrých očí na ružové líca, prvé v tomto dome, keď zrazu hlasité zaplakanie primälo ju obzrieť sa.

„Čo ti je, Paľko?“ zľakla sa.

„Ach, keď sa vy na mňa hneváte. Radšej by som bol pod zemou. Tatíčka som odprosil, aj mi odpustil; odkazuje vám, že išiel do mlyna, ale čo mi je to platné, keď vy sa na nás hneváte!“

„Paľko, veď ja sa nehnevám! Čakala som len, kedy sa vy prestanete hnevať.“ Pritúlila kaderavú chlapcovu hlavu k sebe, bozkala ho na čelo. „Neplač, medzi nami je už všetko dobre: tatíčka si odprosil a my sa máme radi, pravda!“

„Ach, ja vás mám veľmi rád, keď sa len už nehneváte.“

„Paľko, však to predtým často u vás tak bolo ako dnes, a ty si neplakal.“

„Bolo každý deň, no ja by som to už tak nevydržal. Ja nechcem, aby ste vy plakali nad nami. Povedzte mi, čo mám robiť, aby som bol lepší. Tak som si umienil, že už vždy budem dobrý, aj som bol, však? — a zas toto!“

Ilenka cítila s chlapcom. Hľadela ho potešiť, ale poradiť, mu nemohla. Veď ľahšie bolo uviesť do poriadku spustnutejšie stavanie, ako srdcia, keď pustli od kolísky. Len sám Pán Boh to mohol. „Však sa oni polepšia,“ tešila sa peknou nádejou mladosti; „budú oni ešte radosť robiť otcovi, budú.“

Pri obede boli deti zamĺknuté. Anička ešte vždy trucovito hľadela do taniera. Betka sa robila, že akoby nič, no bokom predsa kukala na tatíčka; zhováral sa len s Paľkom a mamičkou. Hovoril, že si dali murárovi Užovičovi vymerať miesto pre sušiareň, lebo že chce cez zimu upliesť lesy^[16] a spraviť ich, i na jar potom narobia tehál a spolu s Užovičom postavia sušiareň. Deti vyrozumeli, že im to poradil mamičkin pán, aby ovocie skupovali a sušili, keď majú horu blízko, že tak všetko nepôjde na ten jed a židom do rúk. Mamička sa tešila, Paľko tiež; strojil sa hneď zajtra ísť do úbočiny na prútie. Bolo ho tam celá hora. Anička i Števko by sa boli radi zamiešali do rozpravy, ale nešlo to.

„Na teba sa tatíčko nehnevá, ani mamička,“ drdlal^[17] Jožko, „a na nás áno.“

„Ja som oboch odprosil. Prečo aj vy neodprosíte?“

Do večera vydržali deti, potom s plačom odprosili najprv mamičku; ona doviedla ich k tatíčkovi. Netak sa pred ním triasli, ale on naozaj odpustil.

Až večer dostala sa Ilenka k ujcovi. Mráz ju tam sám zaviedol. Bolo to hodný kúsok od nich. Horáreň dvorom opierala sa už o dubové háje. Nad nimi dvíhala sa pekne udržiavaná panská hora, ako taká pevnosť; strom a skaly a zase stromy a skaly.

Horár sa nedávno vrátil; celá rodina sedela v peknej, hoc jednoducho, ale po pansky zariadenej izbe. Mariška, osemnásťročná Užovičova dcéra, ktorá už dva roky od matkinej smrti viedla domácnosť, vyšívala bratovi košeľu; nosieval slovenské, hoci chodil do škôl. Najstarší syn Andrej vyrezával píločkami krásny rám na obrazy. Ich otec, krásne urastený človek — ako tie hory, po ktorých chodieval a strážil ich — čítal noviny a ujec Michal plietol z trsti košík.

Ani nezbadali, že im idú hostia; Ilenka mohla sa netak na nich na všetkých nadívať. No keď zbadali, veľmi sa im potešili.

„Nevedel som, že tu moja žena má rodinu,“ vážne prehovoril Mráz. „No som tomu rád, nebude tu medzi nami taká samotná.“

„Rodina mi je len ujček Miško, ale ak ma aj vy ostatní Užovičovci prijmete, budem vďačná,“ skromne mienila Ilenka.

„Radi ťa prijmeme Ilenka, ak aj mňa chceš za ujca a moje deti za sesternicu a bratanca,“ prisvedčil horár. „S Mrázom sa budeme švagrovať, lebo za synovca by nám nepristal.“ Netrvalo to dlho, sedela už rodina pohromade. Mužovia pustili sa do politiky, Ilenka s Andrejom a Mariškou rozprávali sa o vyšívaní a rezbe. Andrej priniesol na Mariškinu žiadosť, čo všetko mal už vyrezané. Rozprával, že je murárom zo záľuby, a že mu mladší brat Miško, študent, obstaráva knihy, z ktorých sa pripravuje na skúšku. Rád by do staviteľskej školy, aby mohol podnikať väčšie stavby. Ukázal jej celú knihu vlastných plánov. Podľa daktorých sa už aj stavalo; a tiež kresby ozdôb na priečelie domov. Bol rád, že ho tak pozorne počúvala a tak dobre všetkému rozumela.

Mariška musela zase doniesť krásne výšivky. Ovládala i biele i strakaté vyšívanie, či hodvábom, pamukom,^[18] alebo zlatom, to jej bolo všetko jedno. Neučila sa od nikoho, mala k tomu od Boha dar. Andrej jej kreslieval vzorky. Mali sa s bratom veľmi radi; nebol div, kto nevedel by Marišku Užovičovú nemilovať. Bola nielen veľmi pekná, ale aj veľmi milá. Len sa Ilenke zdalo, že tie krásne, čierne oči akýsi zármutok tajený hlboko v srdci prezrádzajú. Aj keď sa ružové ústa usmievali, ony zostali vždy smutné.

Dobre sa obom Mrázovcom u Užovičov ľúbilo. Zdržali sa až skoro do desiatej večer a všetci išli ich kus vyprevadiť. No k tomu, kvôli čomu Ilenka ta išla, neprišlo. Až keď už po boku ujcovom kráčala — Martin s Andrejom ich v rozhovore kúsok odbehli — vzala muža za ruku.

„Ujček, nemohli ste mi vysvetliť.“

„Nemohol, dieťa, nedalo sa. Ján je ináč dobrý človek, ale pred ním o tých veciach hovoriť nesmiem, a tak by som rád už aj pre tých mladých. Oni sú všetci poriadni a myslia, že je to dosť, ale to nestačí. Však aj ja som bol poriadny, nikto mi nič nepekného nedokáže. Dobre si nás naši rodičia vyučili, ale to pred Pánom Bohom nestačí. Videl som, tam u vás knižku „Cesta kresťana“; čítaš ju, dcéra moja?“

„Ešte som nečítala, chcem, až keď budeme večer sedávať pri práci, aby nám ju Martin všetkým čítal.“

„Potom aj ja prídem k vám na posedenie. Je to veľmi dobrá knižka. Potom si viac povieme, teraz som len rád, že ste prišli oba spolu. Martin potrebuje, aby išiel medzi ľudí.“ Dohonili oboch, a tak v reči ďalej neprišli.

Napriek tomu myslela Ilenka, kým zaspala, o výroku ujcovom, že pred Pánom Bohom — keď je človek i poriadny — to nepostačí. Čo to teda žiadal Pán Boh?

*

Ba, kam sa to len tie časy podievajú? Kam letí deň za dňom, týždeň za týždňom? Než si sa nazdal, uletel kus roka. Tak by sa bol nejeden človek spýtal i v Zálužanskej doline.

Veď sa to ešte len včera zdalo, čo Ilenka Mrázová prišla do Zálužian a hľa, už tretí mesiac končil, čo žila v tejto tichej dedinke. Ba, tak sa mnohým zdalo, že tu s nimi bývala odjakživa priam ako slniečko, ktoré deň čo deň svietilo do okien cez tú krásnu bielu zimu.

Priľúbila si mladú ženu najprv celá mužova rodina. Už od Mrázovho domu nik viac nebočil. Ach, veď tá mladá žena mala pre každého srdce; s každým cítila, radila, tešila, pomáhala ako najlepšie mohla.

Stará Ľubietovská, richtárka, nevedela sa jej vynachváliť, aký dobrý liek poradila jej proti lámke. Richtár zas dostal akési nemecké písma, nemusel s nimi chodiť k židovi; aj mu ich prečítala, vyložila, aj odpoveď napísala. Jej páni boli vraj poldruha roka medzi Nemcami, ona s nimi. Tam sa tej reči naučila,^[19] aj písať a čítať ju naučili. Zálužanským zas vyopatrovala malú Betušku, keď si dieťa pádom ublížilo. Zuzka Ľubietovská naučila sa od nej tkať, aj šiť na stroji. Ona jej vymohla od richtára, že vnučke kúpil stroj, a od babičky, že jej dala zo svojho ľanu, aby si smela natkať uteráky. Zálužanskej — to ako švagrinej — vždy s niečím poslúžila. Mala Zálužanská viacej kmotričiek: ženil sa krstný a krstná zas vydávala. Také koláče, ako ona vtedy tam doniesla, ešte v Zálužanoch nejedli; len sa tak rozpadávali v ústach, také boli krehučké. Hanka musela pomáhať, aby sa naučila, keď ich Ilenka u nich piekla. O čokoľvek ju ľudia požiadali, všetko spravila, na všetko mala čas.

Naučila gazdiné ako si majú samy mydlo variť, a ktovie, čo všetko iné.

Zvlášť mládež z oboch rodín — Zálužanskej i Ľubietovskej a tiež Užovičovci — lipla k nej veľmi. Zuzanka Ľubietovská bola u ujčinej viac než doma, a ani matka, ani babička sa na to nehnevali. Aj Mariška Užovičová chodila často pomáhať Ilenke šiť, ktorú mala ako za sesternicu, prv než sa pustili do tkania, lebo potom zase ona ju učila tkať farebným pamukom. Betka s Aničkou zošívali kadejaké farebné kúsky. Jožko, keď mal chuť, im pomáhal. Paľko plietol s tatíčkom a ujcom Užovičom lesy. To však len po večeroch priadli, alebo motali priadzu.

Bola ich po večeroch plná kuchyňa. Každý mal nejakú užitočnú prácu. Po Vianociach preniesli sa už do izby, lebo kuchyňa nestačila. Každý večer čítali knižku „Cesta kresťana“. Sám Mráz každý večer povedal Užovičovi: „Švagor, čítajte, tam a tam sme prestali.“ Potom sa o tom, čo čítali, rozprávali. Vtedy býval už medzi nimi aj Andrej Užovič. Ten si vždy čosi vyrezával z dreva a Šimon Ľubietovský strúhal vretená a kolesá na kolovraty. Len Imrich, jeho starší brat, neprišiel, hoci dopoludnia neraz dobehol. Bol vyučený krajčír. Mal veľmi veľa roboty, ani ľuďom nestačil. Okrem toho býval vždy málovravný; medzi chasu nechodil rád. Ale rád čítal a mal dosť kníh vo svojom kufri. Celé nedele pri nich presedel.

„Prečo nedovediete Imricha niekedy so sebou?“ pýtala sa raz strynká. „Nie je to zdravé, tak celé dni sedieť pri tom stroji.“

„Keď nechce ísť,“ pokrčila Zuzka plecami.

„Ba, načo by sa nám tu mal mračiť, však celý deň i tak iné nerobí,“ žaloval na brata Šimon.

„Však predtým nebýval zamračený,“ pozastavil sa Mráz. „Bez príčiny iste to ani teraz nerobí, musí mu niečo chýbať.“

„Viete čo, ujčinká? Spýtajte sa ho vy, keď k vám príde, snáď sa vám skorej prizná,“ žobronila Zuzka. Zuzka mala brata veľmi rada. Keď bola ešte malá, neraz spolu vyvádzali pestvá. Mrzelo ju, že je už od jari taký nesvoj. Všetci tvrdili, že to Ilenka najskôr môže; no tak sľúbila.

Keď sa všetci rozchádzali, zdalo sa mladej žene, akoby krásne, smutné Mariškine oči jej chceli dačo povedať, no skryli sa pod dlhými riasami.

Hneď na druhý deň stretla sa Ilenka, hľadajúc sliepočku, so synovcom v sade. Hraničil sad Ľubietovských s Mrázovcami. Pozdravil prívetivo ako vždy, keď sa zišli. Bol to pekný štíhly mladík. Jeho biela, ušľachtilá tvár niesla odlesk akejsi hrdej uzavrenosti.

„Ako sa máš, Imrich?“ spytuje sa mladá žena prívetivo. Až sa tak srdce zahrialo, keď ona podobne s tebou povravela. Do šuhajových líc vohnala otázka prchavú vlnu červenosti.

„A len tak — ako obyčajne s prácou,“ vetil vyhýbavo.

„Máš mnoho šitia?“

„Dosť; a vždy nové prichodí. No ak by ste vy niečo potrebovali, ušijem vám rád.“

„Skutočne? To som rada. Ak máš kedy, poď sa, prosím, podívať: kúpila som nedávno pekný kúsok súkna, rada by som vedela, či by to bolo dosť Martinovi i Paľkovi na šaty.“

„Môžem hneď ísť s vami. Aj tak Zuzka zametá, nemám kde šiť; nič nezmeškám.“

O chvíľu boli už v prednej izbe u Mrázov, prezerali pekné modré súkno. Mladý krajčír chválil dobrý tovar i farbu; i cena sa mu zdala lacná. Vymeriaval:

„Vesta Paľkovi sotva vyjde,“ vraví, „ale to nič nerobí: mám doma podobné, len máličko tmavší kúsok, priložím k tomu.“

„Vieš čo, Imrich? Mamička povedala, že chce tento týždeň bieliť izbu. Mohol by si zatiaľ tu šiť. Dáme ti sem preniesť tvoj stroj, ak ti môj nepostačí, aspoň nestratíš čas.“

Na šuhajovej tvári bojuje bledosť s rumencom.

„Tuším sa ti nechce k nám prísť, Imriško!“ ruka mladej ženy spočinula na pleci rozosmúteného šuhaja.

„Veľmi by som rád prišiel, verte, ale nemôžem.“

„Ale prečo?“

„Ach, nepýtajte sa ma, prosím!“

„Hneváš sa niečo na nás?“

„Na vás? Prečo by som sa hneval? Ste taká dobrá. Ale vy tu vždy niekoho máte, nikdy nie ste sama doma.“

„Ale veď tu okrem rodiny nikoho nemám a keď aj, sme len v zadnej izbe. Nemusíš nikoho vidieť, keď nechceš.“

„Že nechcem? Ach, ba veľmi chcem, ale nesmiem,“ vošiel si šuhaj oboma rukami do vlasov, skryl tvár v dlaniach.

„Imriško, povedz mi, čo ťa trápi? Som tu cudzia, nikomu nezradím, s čím sa mi zdôveríš; ver, bude ti ľahšie.“

Spustil ruky; chvíľu hľadeli smútkom zastrené čierne oči na peknú tvár mladej ženy, potom si hlboko vzdychol. — „Ach, veď ja to už aj tak sám nevydržím, tak vám to poviem; vy ma nezradíte; čo by ste z toho mali?“

„Nie, nezradím, a predsa ti dajako pomôžem.“

„Pomoci mi nieto, no keď mi len uveríte, hneď sa mi uľahčí. — Máme sa veľmi radi s Mariškou Užovičovou. Užovič mi bol sľúbil, že keď si toľko zhospodárim, aby som sa mohol od našich oddeliť, že mi ju dá, a teraz mi ju už nechce dať.“

„Nechce? A prečo?“

„Ach, len si pomyslite; v horách, neďaleko nášho lesa, našli zabitého jeleňa; mlynárov Tomáš žaloval na mňa, že som ho ja zabil. — Na nešťastie som bol tú noc na postriežke, mali sme poľovačku v árende,^[20] a zajace nám veľmi kazili oziminu. Tie som strieľal, ale panského jeleňa som sa nikdy nedotkol, ani som ho len nevidel. Darmo som sa horárovi vyhováral; keď nemám svedka, nechce mi veriť, a že dokiaľ svoju nevinu nedokážem, nesmiem sa k Mariške priblížiť. Tak to trvá už od jari. Písal som mu, prosil, všetko márne, on mi nechce veriť. Nuž, ona sem k vám chodí, bola by tam v izbe — ja by som sa nezdržal, musel by som ju vidieť, počuť, veď mi div srdce za ňou nezomrie.“

„A nikto nevie o tvojom zármutku?“ pýta sa mladá žena sústrastne.

„Nikto. Naši nevedeli, že som s Mariškou v sľuboch, neboli by mi dovolili, keď nie je sedliačka a nemá role a lúky. Preto Užovič stál na tom, aby som si ju vzal, až keď budem môcť ženu vychovať, aby jej naši nekrivdili, že nič nepriniesla. No, čo mi to osoží, že mám už dosť zhospodárené a že som vo vašom susedstve kúpil aj Filkov dom. Ujec Miško mi ho sľúbil opraviť; keď ju nedostanem, čo mám z toho?“

„A prečo by si nedostal, Imrich? Ver, tvoja krivda vyjde ešte raz najavo, nemusíš celkom tratiť nádej.“

„Myslíte, ujčinká?“ viditeľne sa potešil šuhaj; „no keď neviem, či ona, Mariška, mi ešte verí, či na mňa myslí a či ma dočká?“

„Ja myslím, že ona je preto vždy taká smutná, keď za tebou žiali; keď budeme raz samy, opýtam sa jej a potom ti to poviem. Nevolám ťa už k nám šiť, bude lepšie, keď sa až potom zídete, keď tebe jej tatíčko uverí. No, čo si robil, aby si sa dozvedel okolo toho jeleňa?“

„Ja nič, ale deduško ako richtár hľadal, aj bol s horárom v dedine; museli sme každý odovzdať svoju zbraň — no, že všetky pušky boli jednaké, nikomu sa nedokázalo.“

„A prečo teba obžaloval mlynárov Tomáš u horára?“

„Neviem, nikdy sme spolu nič nemali.“

Príchod Jožka, volajúceho mamičku, pretrhol rozhovor; šuhaj odišiel.

Dosť dlho túžila Ilenka po samote s Mariškou, lež márne. Konečne raz v nedeľu vybrali sa spolu na cintorín. Tam, ako sa hovorí, slovo dalo slovo, a dievčina sa priznala mladej žene so svojím zármutkom. Ona verila Imrichovi, žialila nielen za ním, ale aj nad ním, nad jeho krivdou. Márne vraj presviedčala otca, on nechcel ani počuť o jeho nevine, keď mnoho proti nemu svedčí. Tomáš tvrdil, že Imrich strieľal z lúky; jeleň ležal práve na dostrel a bol práve tak obrátený a tak trafený. „Tatíčko len tvrdí, že ma zlodejovi-pytliakovi nedá,“ plakala dievčina. „Ujček Miško hovorí, že vraj Pán Boh všetko vidí, aby som len prosila, že On Imrichovu nevinu vyvedie na svetlo. Ale keď sa ja tak neviem modliť ako on; ale Boh nepočúva a nepomáha mi, keď je On len veľmi ďaleko a vysoko, a my sme hlboko pod ním.“

Potešovala Ilenka, ako vedela a mohla, no domov sa vrátila veľmi zamyslená. Bolo to divné, ale pravda, že mnoho ľudí si veľmi zamilovalo Mrázovu mladú ženu. Každý, keď išla po ulici, ju pozdravil, a mnoho dobrého si o nej tu a tam rozprávali. V dome všetkým — počnúc od jej muža až po tú nemú tvár — netak bola vzácna. Len jedna osoba nijako nemohla byť s ňou spokojná; áno, každý deň bola nespokojnejšia — ona sama.

Odkedy tú knižku čítali, akoby jej ktosi beľmo snímal z jej pekných, modrých očí. Kedykoľvek išla na trh alebo na jarmok, alebo kdekoľvek sa ocitla medzi ľuďmi, počúvala ich často nečisté a škaredé reči, hrešenie, zlorečenie, prísahy, povery a čary medzi nimi; ako človek očerňoval, ohováral, okrádal, krivdil. Tu vždy len musela myslieť na to mesto Márnosti a Skazy, z ktorého ten kresťan tak utekal, aby v tej skaze nezahynul. Keď všetko pospalo, čítavala sama ešte v tej knižke, vyhľadala v Písme citáty, výpovede, ktoré ten dej vysvetľovali. — Máličko z toho rozumela, no to jedno cítila, že aj ona žije v tom meste Márnosti, — a že keď neutečie, zahynie s tým svetom, ako tá Lótova žena. Jej sa nezdalo, že je Boh vysoko a ďaleko, ba ona sa Ho chvíľami až bála; tak jej bol blízko. Michal Užovič jej povedal, keď ju Pán Ježiš Kristus tak veľmi miloval, že sa dal pre ňu na kríž pribiť, že by mala aspoň Jeho Slovo čítať.

Nuž, tak si ho čítala a čítala, a to kamdiaľ s väčšou láskou — ale keď tam len boli ťažké veci. Pán Ježiš žiadal, aby človek aj ľudí miloval — to by ona musela milovať aj svoju macochu a modliť sa za ňu; ona to nemohla, nie, nemohla! Nikomu na svete nič zlé nepriala, ale keď počula, že macoche jej deti robia mnoho žalosti, že sa s nimi netak natrápi — z celého srdca jej to dopriala, veď tak to bolo spravodlivé; nech jej len odplatia za všetko to zlé, čo ona im dvom robila.

Ona chcela byť dobrá, aby ju každý musel mať rád, už aj preto, že macocha vždy hovorievala tatíčkovi: „Z tvojej Ileny jakživ nič nebude.“ Áno, chcela byť dobrá, však Pán Boh ju aj takto bude mať rád. Prečo, keď nikto nemiluje nepriateľa, ona by mala milovať svoju macochu? — Keď sa aj na chvíľu takto uspokojila — a chvála žien, ba celej rodiny ju tešila — ona nebola so sebou spokojná. Bolo jej ako dieťaťu, ktoré si sladko spalo, a tu ho ktosi tak spolovice zobudil a ono už nie a nie usnúť.

Tak sa ten čas troch mesiacov pominul, ani sa ľudia nenazdali — bol tu už február. A akoby sa bola zima s jarou dohovorila, že si ju skoro privolá, začalo slniečko tak teplo svietiť, že pohýbalo celým veľkým bohatstvom snehu a ľadu po horách. Potoky, ktoré boli predtým zamrznuté, naplnili sa vodou. Mali mlyny veľa zbožia aj hojnosť múky. Hospodári ostrili pluhy, opravovali brány; vymieňali voly po jarmokoch, kupovali statok, ktorý vie ťahať. — Židia behali po chalupách i jarmokoch, kupovali, jednali, nadhadzovali a klamali, kde ako sa dalo. Tvrdili s prisahaním, že so škodou kupujú a so škodou predávajú, a keď prišli domov, sedeli so ženami a deťmi, rátali koľko zarobili a pritom si spokojne mliaskali. Sedliaci behali za nimi, robili u nich dlhy, predlžovali zmenky, sladúčko sa im klaňali: „Jonáško môj, vy ste už len ten najlepší človek;“ alebo: „Abrahámko môj, kto by nám pomohol, keby vás tu nebolo.“ Židovi bolo pritom, akoby ho pomastil. Vedel, že sedliaka ošudil, ako sa len najlepšie dalo. A oni, keď vyšli od neho, povedali jeden druhému: „Smrad židovský! Oklamal nás, ale aká pomoc; kto ti pomôže, keď on nepomôže. Máme síce všelijaké banky, ale sú tam samí veľkí páni a panie, hoci niektorým ešte len mlieko po brade tečie; nevieš im prísť na titul, nevieš či im máš ruku bozkať, alebo čo? Žid sa s tebou aspoň porozpráva, a nemusíš sa báť, že mu dlážku zamažeš, keď je u neho všade maštaľ. On ti dočká, keď ti aj pripíše; bolo by bez nich predsa zle.“

Tohto roku bol krátky fašiang.^[21] Pre mládencov bolo málo času, svadby museli byť rýchlo. Bola to vraj výhoda pre menej pekné dievčatá; aj tie sa povydávajú, ktoré by inokedy nikto nevzal, keď by mali ženísi kedy vyberať. Každý deň zneli husle a dudlala basa po ulici — a rozvážania bolo, až voda a blato na všetky strany fŕkali — pritom krik a hulákanie polospitej chasy. Deti prišli každý deň domov umazané, keď chytali z voza hádzané koláče, a v tom blate sa o ne ruvali. Medzi nimi rozumie sa aj Mrázovie deti, veď každá tá svadba išla okolo ich domu; všetku tú parádu mohli vidieť a počuť ten vrnkot^[22] a piskot.

Na dvoch svadbách boli aj oni. Kedykoľvek sa Ilenka na to všetko dívala a zvlášť keď sama bola medzi svadobníkmi a videla všetko to rozpustené, zlé a škaredé, čo sa na svadbách robilo popri svätých obradoch — vždy musela myslieť na toho kresťana, ako uteká z toho mesta Márnosti — s veľkou nošou na chrbte, a pritom sa jej zdalo, že aj ona má každý deň väčšiu tú svoju nošu, áno, že si každý deň do nej pridáva.

Bola zase nedeľa. Mrázovci boli sami v prednej izbe. „Zavolal som si ťa preto sem,“ hovorí Mráz žene, „lebo by som sa rád poradil s tebou o jednej veci.“ Sadli si k oknu, on pri nej zastal, slniečko si ho osvietilo; mal nové modré šaty, snehobielu košeľu. Ilenka hľadela na muža, aký on bol pekný človek. Na rovnom čele nevidno už mračno a vrásky, krásne čierne oči plné pokojných myšlienok, statná postava, vidno na ňom, že sa mu vrátila mladosť. Líca neboli už vpadnuté, ani kosti nevystupovali ostro. Bol on teraz muž v najkrajšej mužskej sile. S radosťou pozorovala tú zmenu.

„Čo si teda žiadaš, Martin?“ spýtala sa dobrým hlasom.

„Ujec Michal mi urobil ponuku; má, ako vieš, stavať v A. mestský dom; chcel, aby som sa k nemu pridal. Chcel by si ma spolu s Andrejom dať pripísať za tovariša. Sľúbil som mu to už predtým, len neviem — keď tá jar tak akosi skoro ide, či budem môcť s nimi vytrvať pre roboty. Nuž, o tom sa chcem s tebou poradiť.“

„Ó Martin, tým sa nedaj zadržať, však si my s pomocou Božou poradíme. Siatia nie je tak mnoho, Paľko už dosť poorie aj sám. Poprosíme švagra Ľubietovského alebo Adama, oni nám pomôžu. Však my zase im pôjdeme pomôcť, keď budú potrebovať. Viem, ako rád by si staval, prečo by si sa mal zriecť tej radosti.“

„Máš pravdu, rád by som staval, od mala som po tom túžil, ale keď mám pravdu povedať, nechce sa mi na týždne z domu, nechať sa vás tu samých trápiť. Bojím sa, že to tebe bude mnoho.“

„Nebude, Martin, neboj sa; však nám Pán Boh vzbudí dobrých ľudí, oni pomôžu, len sa ty vystroj. Je pravda, že nám všade budeš chýbať — ale však A. nie je tak ďaleko, sprav si to tak, aby si nedele mohol tráviť doma; aspoň sa vždy čisto prezlečieš, aj si odpočinieš a poradíš nám, čo a ako ďalej máme konať.“

„Vidíš, Ilenka, ty si ako taký verný dobrý kamarát,“ usmial sa sedliak nezvyklým, šťastným úsmevom. Vzal ženinu ruku a hladil ju svojou rukou. Jeho ruky neboli už také vyrobené, mozoľovité, tvrdé ako drevo, ako boli predtým. Veď od detinstva sa im dostávalo len hnojných vidiel, oprát a pantoka,^[23] len najhrubších prác. No teraz aj hodiny boli v nich, knižka, krieda alebo olovko.^[24] Aký to bol život proti predošlému!

„A kedy pôjdete?“

„To ešte neviem,“ vetil Martin.

„A ako sa tam budete chovať?“ pýtala sa ona.

„Vezmeme si z domu; Tomášová ide s mužom, tá nám bude variť. Byt máme už nájdený. Pravda, nebude to také ako doma,“ — rozhliadol sa sedliak po svojej bielunkej, peknej izbe.

„Vieš čo, Martin,“ — vstala zrazu Ilenka. „A. je len pol hodiny od M., ty by si mohol bývať u mojej tetičky; ona má dosť miesta, však si videl a pekne čisto; ona by vás aj všetkých troch, ujca, Andreja aj teba prijala do prednej izby, však je len sama. Aj by vám uvarila, má kravičku; mäsa by ste si vzali z domu, a na polievku aj tam dostať kúpiť. Nejakú tú buchtu aj chleba by sme vám poslali, alebo by ste si po nedeli vzali so sebou.“

„Ba, na čo všetko ty prídeš,“ úprimne sa podivil sedliak, „to bude ozaj veľmi dobre, tú polhodinu — a keby bolo aj viac — ľahko prejdeme, a ak nás tvoja tetička prijme, dobre nám poslúži. No, čo sa tých nedieľ týka, sotva raz-dva bude nám možno domov prísť. V sobotu sa dlhšie pracuje, nedošli by sme ani do rána; železnica ide len na kúsku.“

„A keď vás tam naše koníčky dočkajú, ani tak nie?“

„Čo tebe nenapadne! Kone budú narobené, v sobotu je najviac práce.“ Mráz — ako každý sedliak — šanoval^[25] viac kone ako seba. „Vieš čo, Ilenka, ak nám čas a práca dovolí, zober Aničku a dvoch chlapcov, ktorí budú najporiadnejší, a dovezte sa vy za nami; nech len Paľko dobre prezrie koňom podkovy, a nech si pre ne vezme dosť krmu.^[26] Tebe sa tetička poteší; keby pršalo, žeby sme nemohli stavať, potom zase ja prídem domov.“

Nuž, plány boli nielen spravené, ale aj uskutočnené. O týždeň odišiel Mráz z domu, a už tri týždne staval s murármi. Bývali v M. veľmi dobre a stará Ozorovská sa o nich dobre starala. Starenka bola dobrá, milá osoba, a oni — akoby jej boli synmi. — Niečo perín aj prikrývku si každý priniesol, lebo toľko ona nemala, postele mala i dopožičala. V nedeľu sa mali kam v tichosti utiahnuť; čítali si v Biblii, ujec Michal — keď mu nik neprekážal — nakoľko mohol, vyložil im nedeľné evanjelium alebo epištolu. Tetička ho veľmi rada počúvala a skladala tie slová v srdci.

Prvú nedeľu prišiel za nimi Paľko, doniesol im chlebík aj koláčov za plný kôš, k tomu čisté prádlo; špinavé vzal so sebou. Porozprával, ako sa za ten týždeň mali, čo robili, on že už všetok hnoj vyvozil; — Adam Zálužanský chcel vraj orať na prielohoch,^[27] ale sa ešte nedalo.

Na budúcu nedeľu — bolo asi 10 hodín — zastal voz pred chalúpkou; všetci traja murári vybehli von. Z voza zoskočili Ilenka aj Mariška, Paľko s Jožkom skladali koše. Mráz sa žene tak veľmi potešil, že sa až sám nad tým zadivil; keby sa neostýchal, tak by si ju objal, ako Andrej objímal sestru. Milí hostia oprášili aj umyli sa po ceste, museli prijať raňajky. „Počuli sme, že ste si tu minulú nedeľu prežili tak ako v kostole,“ povedala Ilenka, tak sme si doniesli aj knižky, aby sme mohli spievať.

„Veru, dcéra moja drahá, bolo to netak pekné,“ prisviedčala tetička; ja stará osoba veru už nevládzem pár hodín ísť do chrámu Božieho. Tak som tomu rada, že tu doma môžem počuť to Božie slovo, lebo človek žije ako tá nemá tvár, prečítať si už nevidím. Keď si ty odišla, boli mi tie nedele dlhé a smutné.“

Nuž, tá dnešná nedeľa nebola smutná. Aj sa naspievali, aj sa pomodlili. Ujec Michal čítal, ako Pán Ježiš vzkriesil mŕtveho mládenca. A rozprával im, že aj on bol ako ten mŕtvy mládenec, dokiaľ ho Syn Boží nevzkriesil svojím slovom. Mužova tvár až žiarila svätou radosťou. Tešil sa, že môže toľkým rozprávať o tej veľkej láske Syna Božieho, o tom, ako aj on slabý, hriešny človek smie Ho milovať; a mal veľkú radosť z toho, že ho všetci tak pozorne počúvali. Zvlášť tie pekné Ilenkine oči — modré ako nebo v predvečer — sa z neho po celý čas ani nespustili.

Aj pri obede ešte viedli samé vážne rozhovory; až potom sa Užovičovci aj Mráz vypytovali na svojich domácich. O štvrtej museli milí hostia zase sadnúť do voza, ale všetci traja mužovia išli ich kus vyprevadiť.

„Dievka moja, to bola pekná nedeľa,“ — povedala tetička nahlas, keď sa s Ilenkou lúčila; ostatní si to len mysleli, no nepovedali nič.

„Na budúcu nedeľu, ak dá Pán Boh prídem zase ja domov,“ — sľuboval Mráz. Bol už večer, taký krásny, mesačný, jasný večer, keď odchádzali domov. Jožko spal, Mariška mala zavreté oči, Paľko hlavu sklonenú, len Ilenka hľadela pred seba, ďaleko, ďaleko.

„Mamička,“ ozval sa vtom Paľko.

„Čo chceš, Paľuško?“

„Myslel som, keby Pán Ježiš aj nám chcel prísť oproti a dať aj mne ten nový život, ktorý ujček spomínal; potom by som iste bol už vždy dobrý. Myslíte, že by sa On pri takom zlom chlapcovi pristavil?“

„A či si ty taký zlý?“ ohlásila sa potichu Mariška.

„Ach, veľmi zlý, Mariška. Vieš, ako to ujček povedal, že ten hriech v nás, to je tá smrť, že sme my pre Boha mŕtvi. — Aj by sme chceli dobre robiť — nemôžeme, aj by sme nechceli zle robiť a musíme. Nuž, aj ja musím.“

„Máš pravdu, Paľko, aj mne sa tak vodí.“

„Vám, mamička?“ chlapec sa zadivený obrátil do voza; hľadel do bledej, smutnej mamičkinej tvári; „veď vy ste vždy dobrá.“ — Ilenka sa bolestne usmiala.

„To sa len tebe zdá, no ja nie som dobrá. Pán Ježiš káže milovať nepriateľov, a ja nemôžem milovať svoju macochu,“ Ilenka na to horko zaplakala.

„Počuj, Ilenka,“ objala sesternicu devuška, „ten mládenec už nič nemohol, veď bol mŕtvy; keď však Pán Ježiš prišiel k nemu a vzkriesil ho, potom všetko mohol. Snáď keby sme išli k Nemu, ako ujček radil a prosili Ho, — aby prišiel aj k nám, dal by nám ten nový život.“

„Aj ty chceš prosiť, Mariška?“ zvolal Paľko.

„Chcem, Paľko. Zdalo sa mi vždy, že je Boh veľmi ďaleko a tam v tej chalúpke nám bol tak blízko. Aj teraz akoby išiel s nami,“ povedala Mariška.

„Máš pravdu. On naozaj ide s nami,“ narovnala sa Ilenka. „Paľko, zastav kone, zídeme a budeme Ho prosiť, ako ujček prosil, povieme Mu každý všetko.“

Pri borovej hore voz zastal; zišli po zelenom, vlhkom trávničku, tam si pokľakali. Nikto ich za ruku nepojal, ani neviedol — ale že ich Boh zobudil, že On ich oči otvoril, trafili k Nemu a On ich prijal.

Ticho, bez slova sa doviezli najprv k horárni, tam nechali Marišku, potom prišli domov.

„Dobrú noc, Paľko,“ objala Ilenka chlapca. Uprel svoje krásne oči, tatíčkovým podobné a teraz zvláštnou žiarou obostreté, do jej radostnej tváre, ovinul ruky okolo jej šije, oprel si hlavu o jej hruď: „Mamička, On tie máry^[28] zastavil, On prišiel k nám.“

Pohladila chlapca po vlasoch a zamyslene povedala:

„Prišiel, Paľuško, a my spolu utečieme z toho sveta márnosti a budeme Ho milovať, pravda?“

„Áno, spolu. Keby nebola noc, ja by som najradšej spieval.“ Nuž, ústa spievať nemohli, zato srdce spievalo i teraz, i keď telesná únava privolala sladký sen mladosti.

V tú istú noc, keď už začali zore opovedať ráno, stál hlboko v horách sám Užovič. Zas mu nedávno ukradli dve srny, starú aj mladú, vybral sa na celú noc striezť zlodeja. Aby zlodejov — ak sú domáci — previedol cez lávku,^[29] zaviezol sa do M., kone nechal tam, chodníčkami vrátil sa hneď do hory. Márne čakal celú noc v horách. Ticho ako v zakliatej krajine, len čo kedy-tedy zver ľahúčko okolo neho prebehla. Poznať, že ju nik nenaháňal, že je bezpečná. Stojí horár, ako zo skaly vytesaný, ticho; štyri mocné buky skrývajú jeho mohutnú postavu. Zrazu v diaľke zapraskalo raždie a jeho bystrý sluch poznal, že sú to ľudské kroky. Položil sa rýchle na zem, ani najbystrejšie oko nemohlo by ho zbadať. Po hodnej chvíli blížil sa hlas krokov a žiarivé oči horárove videli kráčať chodníčkom dve štíhle postavy práve sem. Už zďaleka počuť v tisine tlmené hlasy, rozoznať slová: „Dobre, že starý odišiel, sme aspoň bezpeční; keď kocúr nie je doma, môžu myši tancovať. Počuj, Tomáš, to bolo múdro narafičené na jar s tým jeleňom.“

„Veru, Mišo, aj sám som sa divil starému, že mi tak hneď uveril. Richtár sa netak škriabal, že nemohol dokázať vnukovu nevinu,“ vravel Tomáš.

„Ale ako to bolo vlastne, že ten jeleň ležal k lúke obrátený, veď si ho od brezy trafil? A ani neležal ďaleko z revíru.“

„A načo mám ruky? Odvliekol som ho až potiaľ a obrátil tak, aby sa zdalo, že bol trafený z lúk. Počul som tam Imricha strieľať. Myslel som si: „Vrana vrane oko nevykole,“ keď na Imricha padne podozrenie, toho dedo vyplatí; aj bolo tak; jemu nik ani zlého slova nedal.“

„No vieš, nebolo mu to všetko jedno; chodí od tých čias ako zarezaný, ani sa medzi mládežou neukáže. Poľovačku nechal celkom tak; nie je to poriadnemu mládencovi jedno, keď sa nijakým spôsobom nemôže očistiť od takej veci. My dvaja by sme si toľko z toho nerobili. Onehdá mi ho až ľúto bolo, keď som ho videl v kostole, ako by to ani on nebol, bledý, prepadnutý, smutný.“

„Ale, hlúposti! Máš snáď vôľu ísť sa priznať?“

„To skorej ty, môj drahý, však ja som toho jeleňa nezastrelil.“

„Toho nie, ale druhého; aj tá srnka nedávno bola dobrá.“ Posledné slová tratili sa v diaľke. Štíhle šuhajské postavy zašli; každému visela na pleci puška, z kabely vykúkali nohy a uši zajacov.

Ešte chvíľu ležal horár nepohnuto; potom sa narovnal, oprel mohutnú postavu o staroveký dub a sklonil hlavu. Užovič bol prísny, bezúhonný človek, nikdy nikomu neublížil — a naraz sa na neho zvalilo vedomie, že veľmi ublížil nevinnému mladíkovi; zlí ľudia mu ukradli jeho dobré meno. To sa ešte dá napraviť; ale kto napraví a nahradí Imrichovi Ľubietovskému mesiace krutého žiaľu? Videl Užovič, ako sa mladík sužuje; a nielen on trpel, trpelo aj jeho — Užovičovo dieťa. Toto vedomie hlboko pokorovalo hrdého, samospravodlivého muža, že z jednej strany dal sa oklamať zlodejovi — z druhej, že do zlého svetla postavil nevinného človeka. Keby mu on bol veril, tak ako Mariška verila, to sa stať nemuselo. Inokedy by bol jasal, že vypátral konečne zlodejov, ktorí mu panstvo okrádali, ponáhľal by sa skôr pre žandárov — dnes trápila ho jeho vlastná vina. Išlo mu o to, aby Imrichova nevinnosť vyšla najavo, no ako zastať pred ním a zniesť výčitku: „Ty si mi vzal dobré meno, veď ty si moju česť neobhájil.“

Pomalým krokom navrátil sa Užovič k domovu; bol len rád, že dcéra, po ceste ustatá, ešte dobre spala. Díval sa chvíľu na svoje pekné dieťa, ktoré tak poslušne nieslo rozlúčenie s miláčikom a nikomu sa nepožalovalo, ale ktoré neraz v noci počul ticho plakať. Teraz neplakalo. Ach nie, snáď sníval sa mu pekný sen; ruky malo zopäté, akoby bolo usnulo s modlitbou. Horár išiel tiež na odpočinok, no i keď usnul, unavený ako bol, snívali sa mu nepokojné sny. Tomáš Kulich strieľal v horách a on sám mu ukázal pekného srnca a povedal: „Toho zastreľ!“ Keď Tomáš vystrelil, nebol to srnec, ale Imrich Ľubietovský. Hľadel zomierajúc tak, ako hľadeli srnce, a hovoril: „Čo som ti urobil, že si ma dal zabiť?“

V tom týždni mali si ľudia v Zálužanoch čo rozprávať. — Prišli v stredu žandári, chodili po domoch a našli u dolného mlynára, kde si hneď začali, v šope^[30] jelenie rohy a peknú srnčiu kožku; a u kolára Vanku vyrobenú kožu zo srny, štyri veľké zajace a niekoľko jarabíc.

Veľmi sa tomu ľudia divili, lebo hoci Tomáš Kulich a Mišo Vanko boli najrozpustenejší mládenci v dedine, nikto by to predsa na nich nebol veril. Keď ich žandári odviedli, vyšlo najavo, že ich horár počul v hore, preto si potom na nich počkal a priamo k nim poslal žandárov.

Bola sobota podvečer. Cestou pod horami, vedúcou medzi borovými hájmi, kráčala Ilenka Mrázová. Išla mužovi oproti, keď sľúbil, že dnes príde. Kráčala ľahkým krokom, akým len pekná, zdravá mladosť môže kráčať. No, kto by sa podíval do tej zamyslenej, dobrej tváre — do tých hlbokých svetlých očí — mimovoľne by sa spýtal: „Čo si taká zamyslená?“

V horách všetko dýchalo novým vzkrieseným životom. No snáď nikde tak veľmi nevidíš tú peknú jar, ten dôkaz, že zem sa zobudila zo spánku smrti, ako v celom zjave mladej ženy. Ak bola kedy pekná, milá, bola priam^[31] dnes ako ten jarný svet vôkol nej. Nielen ten svet, i ju osvecovala žiara jasného slniečka; no z vnútra svietilo jasnejšie ako to vonku.

Premýšľala Ilenka, ako prešiel ten celý týždeň, koľko v ňom ona s Paľkom zakúsila radosti. Vždy si mali spolu čo rozprávať o tom drahom Božom slove; raz ona tam niečo krásne našla, inokedy zas on. Aj práca im išla, akoby hral. V tom týždni toľko poorali, posiali, že sa gazda netak zadiví. Nemuseli nikoho prosiť z rodiny, jeden cez druhého sa im usilovali pomáhať. No však aj oni pomáhali, čo mohli. Strynká dva dni bielila u Ľubietovských. Anička zaniesla tetičke Zálužanskej syr a vajcia na trh do mesta, dobre popredala, aj pokúpila, čo jej kázali. Jožko vodil Ľubietovským junce, keď orali; Betka varovala spolu s Ondrejkom aj malého Miška Zálužanského. Áno, veľa sa porobilo toho týždňa; na druhý už málo zostane. Vedela Ilenka, že muž sa poteší, tak to aj ju tešilo. Hoci od rána zdolala^[32] kus práce, takže ju až všetko bolelo, predsa rada išla mužovi oproti; veď aj on ťažko pracoval, a miesto odpočinku musel ísť veľký kus pešo.

Ba tak sa jej dobre kráčalo, akoby jej rástli krídla. Nezastavil Pán Ježiš len tie máry, nepovedal len „vstaň“. Nie, On zostal s ňou, ona Jeho krásnu blízkosť cítila na každom kroku. Keby sa jej ujec Michal spýtal, či miluje Pána Ježiša, s radosťou by mu prisvedčila. Mal on pravdu, keď hovoril: „Ty Ho budeš musieť milovať.“ Lež podivné! Veď ona mala každého človeka i predtým rada, a málo ľudí bolo, ktorých nemohla vystáť; no teraz všetko, ale všetko milovala! To krásne, zorami poliate nebo, tie tiché, slnkom osvietené háje, tie prvé drobné kvietky pri potoku, tú spievajúcu vodu — ktorá utekala pri jej nohách — všetko, ale všetko. Celá mužova rodina jej bola taká milá, každý sused, áno každý, koho postretla. Keby naraz tam tým chodníkom išla oproti jej macocha, tuším by sa aj oproti nej rozbehla. Kde sa len tá horkosť, ten hnev podeli? — Nebolo ho v jej srdci.

Prv než vošla do hája, keď ešte lúkami išla, zastavil ju Imrich Ľubietovský; išiel z M. od súdu. Vrátili mu tam poklad na zemi najdrahší — česť a dobré meno. Mladík bol ako vymenený; oči mu žiarili, ústami hral úsmev. „Pomyslite si, ujčinká, on ma odprosil tam pred všetkými za to, že mohol o mne dačo také uveriť. Len mám teraz veľkú starosť, že deduško sa nahneval na Užoviča; — keby vraj jeho nie, naše meno nebolo by bývalo potupené.“

„Neboj sa, Imrich! Pán Ježiš počul Marišku, keď Ho prosievala, aby tvoju nevinu vyviedol na svetlo, On vám aj ďalej pomôže; budeme Ho za to prosiť.“ — S tým sa rozišli; a Ilenke tak ľahko padlo uveriť, že On, jej Boh a Pán, všetko dobre spravil, Imrichovi aj Mariške pomôže.

Ponorená do týchto myšlienok kráčala radostne napred, až prišla po prekážku. Cesty sa tu delili až na troje; ktorá z nich bola tá pravá? Keby tak zblúdila a nezišla sa s Martinom! Radšej si tu pri ceste sadne na odťatý strom a počká. Urobila tak, prestrela si vlniačik, aby nezašpinila čistú sukňu, položila vedľa seba uzlíček, podoprela čelo do dlaní — a trpezlivo čakala.

Medzitým kráčal rázne Martin Mráz horami. Bol už netak ustatý a hladný; — myšlienka, že je už blízo domu, dodávala mu sily. „Ba, čo sa len tak ponáhľam“ — myslel — „je pravda, že ma doma iné čaká, než predtým čakávalo; — no predsa, veď tak som kedysi dávno pospiechaval, keď som chodil za Aničkou. Čo sa mi robí? Som starý na také veci. — Či som jej hneď v prvý večer nepovedal, že mne žena netreba? A potom, či som jej nesľúbil, že si ju budem opatrovať, akoby mi bola najstaršou dcérou? Ona ma ozaj opatruje ako dobrá dcéra.“

Zamračil sa sedliak, stíšil krok, pritom pozrel pred seba, a — zabudol, že je už na také veci starý. Srdce sa v ňom zahrialo náhlou, veľkou radosťou — vidí, že neďaleko na zoťatom strome sedí dakto — je to ona, ona — priam sa narovnala, je to jej štíhla, pekná postava.

„Martin! Už ideš?“ letí mu radostne v ústrety. Mráz zrýchlil krok — ona tiež — a v tej radosti, že ako sľúbila, prišla mu naproti — objal a privinul svoju mladú ženu k sebe. Ona to nečakala, no neutiahla sa; mala srdce plné lásky; dobre jej padlo, že ju smie dokázať jemu, veď bol jej najbližší, jej muž. Ovinula mu ramená okolo šije, oprela si hlavu o jeho mužnú hruď. — „Vitaj Martin!“ Nemohol sa zdržať, aby nepoceloval^[33] tie vítajúce pery; ony mu bozk vrelo oplatili. Tak stáli chvíľu v tých šírych horách, ktoré jar zobudilo zo sna smrti, objatí čarovnou tíšinou a zhasínajúcimi zorami. Kratučký to bol okamih — no nikdy naň Martin Mráz nezabudne.

„Že si mi naozaj išla naproti, Ilenka!“ žasol.

„Išla, ale nie ďaleko, neznala som cestu ďalej; bála som sa, že sa minieme, tak som radšej chcela čakať; no, len čo trochu sedím, už ideš. Sadnime si na chvíľu, si iste ustatý a hladný.“ Poslúchol rád, priznal sa, že už sotva ide, a že má netaký hlad.

„Dobre, že som ti niečo priniesla,“ tešila sa Ilenka rozväzujúc ručníček, a keď si sadol, podala mu dva krajíčky maslom potreného čerstvého chleba. Netak vďačne po ňom siahol; ale prv než začal jesť, vytiahol z vrecka hodný makovník. „To vám poslala tetička; dali aj mne dva veľké na cestu, ale jeden mi vypadol do voza, keď som sa na kuse viezol s uhliarom.“

„Prečo si tento nezjedol, keď si bol hladný, Martin?“ kárala ho láskavo. „Ale, bol som rád, že vám niečo prinesiem. No, odkroj si.“ Poslúchla, vzala podaný nožík, odkrojila kúsok, ostatný koláč zakrútila do ručníčka a sadla na nižšie drevo k nemu. Vidiac, ako si chutne ujedá z prineseného chlebíka, oprela svoje biele zuby do dobrého koláčika. Hľadel na ňu s radosťou. A kde sa vzalo, tam sa vzalo — napadlo mu slovo z Biblie, včera čítané: „Majetok je po rodičoch, ale manželka dobrá od Hospodina.“ Aká to bola veľká pravda! Len sám Pán Boh mohol jemu, ktorého nik nemá rád, dať takú manželku.

„Ako ste sa mali cez týždeň?“ spytoval sa, keď už kráčali po ceste krytej tôňami večera. V radostnom úžase počúval, keď mu milo rozprávala, čo všetko zdolali za ten čas. Tak, to bol len predsa iný život, keď sa človek s nikým nehneval. Pravdu mala vtedy strynká, keď povedala: „Dobre urobíš, keď všetok hnev pochováš; ľudia s ľuďmi a hory s horami.“ On ho pochoval; už sa na nikoho z rodiny nehneval, a bol im teraz netak vďačný, že tým jeho tak pomáhali; bude sa im hľadieť odslúžiť. Keď ich Ilenka všetkých tak chválila, videli sa mu to celkom inakší ľudia.

„No, Martin, my dvaja — Paľko a ja — mali sme sa ešte aj ináč veľmi dobre,“ začala mladá žena, keď už kráčali lúkami. A keď sa on na ňu podíval s otázkou, uprela svoje krásne, modré oči na neho tak žiarivo, že až užasol.

„Pamätáš sa, ako nám ujec Michal rozprával o tom naimskom mládencovi a o tom novom živote, ktorý dáva Pán Ježiš?“

„Pamätám,“ prisvedčil, „veď sa mi vtedy pritom zdalo, že ten mŕtvy mládenec som ja sám.“

„Aj nám obom sa tak vodilo, Martin. Ale my sme ujca poslúchli a šli sme k Pánu Ježišovi. Prosili sme Ho a On nás vzkriesil; On nám dal ten nový život. Boli sme obaja takí šťastní, a preto všetko, ale všetko sa nám darilo.“

Mráz počúval ženu bez slova, keď mu opisovala, ako sa týždne trápila a sužovala nad sebou, keď poznala, aká je zlá, nezmierlivá, a keď si nemohla pomôcť. Spomenula tiež, že ju trápilo aj to, že deťom to nemôže nijako dať, ani ich naučiť, aby boli vždy poriadne a dobré. Teraz im vraj už rozumie. Zlé sa z nás odstrániť nedá, lebo hriech je tá smrť, a mŕtvy človek si nepomôže; keď však príde Pán Ježiš, keď On vzkriesi a dá nový život, potom to dobro príde do srdca samo.

V hlbokom zamyslení Mráz ani nezbadal, že už ide okolo vlastnej stodoly. Vytrhol ho až jasot detí: „Tatíčko, tatíčko ide!“ Nerozumel dobre v nedeľu Užovičovi; Ilenke rozumel. Videl, že mala čosi nové, dobré, dačo, čo on nemal. A keď sa vítal s deťmi, ešte aj vtedy myslel, že celý jeho minulý život bol preto taký strašný, pretože to bola samá smrť. Preto sa teda nemohol nijako polepšiť, aj keď sa v poslednom čase dosť usiloval, a hoci cez roky, kedykoľvek išiel ku spovedi, úprimne sľuboval polepšenie. Hriechy, tá smrť, boli v ňom a len Kristus Ježiš mohol vzkriesiť aj jeho priam ako syna naimskej vdovy.

U Mrázov bolo veľa radosti: deti sa tešili z koláča, aj z toho, že si mamičkina tetička zmyslela na nich. No najväčšiu radosť mali z toho, že im to doniesol tatíčko. Strynká dávala skôr večeru.

„Po večeri ti ukážeme, čo sme si zadovážili,“ veselo rozprávala Ilenka. „Snáď nám budeš aj dohovárať, že to sedliakom netreba; no ja myslím, že na dobrú vec máme my priam také právo ako páni.“

„Som zvedavý,“ usmial sa sedliak, „môžete mi to aj popredku povedať; chcem vidieť, v čom sa máme podobať pánom.“

„V čistote, Martin; ona je pol života. Ako vieš, odišiel Weiss preč. Bola som u nich na rozpredaji a kúpila som peknú, ešte málo potrebovanú vaňu. Bol ju dal spraviť pre svoju matku a tá za niekoľko týždňov zomrela. Oni ju snáď ani neupotrebili. Pán doktor vravel, že pre ustatého človeka niet lepšieho lieku nad dobrý kúpeľ. Nuž, Anička ti pripravila taký letný kúpeľ. Dali sme do neho aj materinu dúšku a sennú mrvu. Netak nám budeš vďačný, keď sa vykúpeš.“

Mráz si myslel, že také dačo veru pre sedliaka netreba; ten že sa vyspí a odpočinie si aj bez kúpeľa. No za nič na svete by žene a deťom radosť nepokazil. Vaňa na kúpanie bola dobrá vec. Keď tatíčko ležal chorý, nariadil doktor kúpanie; ale že nebolo v čom, museli ho len tak nechať, hoci by mu to iste bolo pomohlo.

Len preto, aby ženu a deti nezarmútil, i keď mu to bolo smiešne, ba protivné, išiel sa po večeri vykúpať do letnej kuchyne. Len ich láske sa podvolil. Najťažšie bolo vojsť do vody; von z nej išlo dosť aj tvrdo. Tak sa mu v nej zdalo, akoby z neho spadli všetky ťarchy. Pravdu mala Ilenka, na také niečo dobré mal sedliak práve také právo ako pán!

Vody bolo dosť; dreva tiež. Deti sa mohli kúpať v potoku, starší nemali kde. Keď asi o pol hodiny ležal už v posteli a Ilenka ho poukrývala, priznal sa, že veru ani nepomyslel, že by jestvovala taká dobrota. Ani nestačil povedať „dobrú noc“ a už aj spal. Deti, hoci boli bosé, chodili po prstoch; aby ho nezobudili. No mohli aj v čižmách behať, nebol by ich počul, tak tvrdo spal. Ráno potešil všetkých priznaním, že je taký čerstvý, akoby mu nalial novú silu do údov.

„Počkajte, deti,“ sľuboval im, „keď ste mi tak dobre urobili, až len ujec Michal príde, potom spolu niečo vymyslíme, čo tiež ku kúpeľu patrí; keď sa už máme pánom podobať, nech to stojí za to.“

Ilenka sa bližšie nepýtala; deťom nechcel povedať, len strynkej povedal, že sa postará o také čosi, aby bolo možno vodu z potoka napustiť a ju von vypustiť. Nemohla si síce starena predstaviť, ako by taká vec bola možná, ale si myslela, keď sa oni do toho dajú, že naozaj spolu niečo vymyslia. Dopriala by to Ilenke už preto, že sa tak o muža starala.

*

„Počuješ, Imrich, dokiaľ mieniš ešte tak zostať? Už sa kadejaký trhani poženili, škuľavý Jožo mal včera ohlášku a ty taký pekný mládenec, aj dobrý majster vždy len sám ani taký mních.“

Týmito slovami vítala Anna Ľubietovská syna, keď vošiel do svojej izbietky, kde naňho čakala už hodnú chvíľu. Idúc z kostola, stavila sa u kmotry Malkovej, počula, že je akási chorľavá. Tam sa ženy do nej tak opásali^[34] až no! Prečo vraj ona nevystrojí synom svadbu? Veď sú už obaja súci na ženenie, zvlášť Imrich. Aj jej hneď radili, ktorá by najlepšie k nemu pristala. Jedna vedela tú, druhá inú. Nakoniec sa zhodli, že Anna Smolíčková najviac pristane do Ľubietovských. Má aj hodnú čiastku po nebohej matke, aj otec ju neukráti, veď je jediná dcéra. A ešte aj po babke dostane čiastku. Dievča je pekné, do sveta súce; trochu je síce parádnica, ale pritom robotná; a Imrich potrebuje takú, ktorá by ho rozveselila.

Zaľúbilo sa to Ľubietovskej. Bola síce rada, že obaja synovia podnes nespomínali ženbu, nestála o to, trápiť sa s nevestami; no, vysmievať sa ona, dobrá gazdiná, predsa nedá, že sa jej synovia nemôžu oženiť, hoci sú aj pekní, aj múdri, aj majetní. Preto hneď za horúca prišla za Imrichom, čo jej povie.

Očervenel až po vlasy a netak sa potešil, no len na chvíľku.

„Oženil by som sa rád, mamička moja,“ hovoril úprimne, „ale len keby ste mi dali tú, ktorá sa mne ľúbi a na ktorú vo dne v noci myslím. Ak ju nedostanem, potom mi o ženbe ani nevravte.“

„No, len povedz, ktorá je to,“ zadivila sa Ľubietovská. On mal už nájdenú, a ona neznala o tom.

„Ak sa kedy ožením, vezmem si len Marišku Užovičovú; a ak mi tú nedáte, o druhej mi nehovorte.“

„Marišku Užovičovú?“ spytuje sa tiahlo matka. „A načo by ti bola? Veď tá nič nemá! To nie je nevesta do nášho domu.“

„Veď viete, že sa nestrojím bývať s vami,“ hrdo narovnal sa šuhaj. „Do vášho domu nepristane, do môjho áno.“

„A z čoho budete žiť? Lásky sa ešte nikto nenajedol.“

„Myslíte, keď Pán Boh požehná, že dvoch nevyživím? A či ona nevyrába šitím a všelijakým pekným vyšívaním? A čo môžete proti nej povedať.“

„Čo by som mohla? Dievča je pekné aj poriadne. No len povedz otcovi a dedovi, koho chceš do rodiny doviesť, netak sa obaja na teba nahnevajú. Či si nebol považovaný za zlodeja toľký čas, a to len pre starého Užoviča? Tvoj dedo mu to nikdy neodpustí, že nás tak pošpinil.“

„A či neodvolal svoje slová pred všetkými a neodprosil ma?“

„Však sa mu aj patrilo. No to si, synku, vyraz z hlavy, lebo my Užovičovu dcéru za nevestu veru neprijmeme.“

„Ach, mamička moja, prečo chcete moje nešťastie? Nikdy som vás nezarmútil, vždy som vás poslúchal. Načo ste mi dali život? Prečo ste ma nenechali umrieť, keď som bol od mala chorý — keď ma chcete utrápiť na smrť? Od jari som sa sužoval; ani som nespával, ani som nejedol od žalosti, keď mi Užovič povedal, že s Mariškou nesmiem ani hovoriť, kým sa nedokáže moja nevina. Teraz začnete vy. Môžete mi zabrániť, aby som si Marišku vzal, lebo bez rodičovskej vôle ženiť sa nebudem, ani Mariška by za mňa nešla, a Užovič by mi ju nedal, keby len začul, že ste proti tomu; nuž, môžete mi prekaziť. Poslúchnem vás, nezhreším proti Božiemu prikázaniu, ale vy proti prikázaniu nezabiješ zhrešíte, lebo ma doženiete do hrobu. Keby ste ma mali tak radi ako Zuzanku, iste by ste mi tatíčka naklonili, deduška by som si naklonil sám s Božou pomocou. On ma má rád; je tvrdý, ale dobrý človek, poľutoval by ma. No, vy ste priam ako nebohá babička, a tak ma chcete na celý život učiniť nešťastným, ako ona ujčeka Mráza. No ja sa vám nedám. Nikto na svete ma neprinúti k ženbe, keď Marišku nedostanem.“

Šuhaj vzal klobúk a než sa Ľubietovská nazdala, vyšiel von.

Hovorí sa, že tiché vody brehy berú. Imrich bol vždy tichá voda; no keď sa raz zaťal, potom už nikam uhnúť. To matka dobre vedela. Chcela mať kedysi z neho stolára, no on toľko deda a babičku spracúval, až mu dovolili ísť na krajčírske remeslo. Ináč bol poslušný aj poriadny, nemala čo na neho žalovať. Keď si dač umienil, ani prosbami, ani hrozbami si ho od toho neodviedol. Bola to nepoddajná Mrázovská krv, on bol pravý vnuk svojej babičky. Vedela Ľubietovská, že už môže so ženbou synovi ani nezačínať. Len ju veľmi prekvapilo, že jej syn vyhodil na oči matku i brata a jej lásku k dcére. Ak myslel, že Zuzanke by dovolila za kohokoľvek ísť, tak sa mýlil; s tou si ona poradí a vyhľadá jej muža po svojej chuti. Len jedno zabudla, že si Zuzanka od detstva všetkých v dome okolo malíčka obkrútila počnúc od deduška a babičky až po ňu.

Medzitým bežal šuhaj von do sadu. Neďaleko plota boli tri bory,^[35] pod nimi lavička. Tam si ľahol, skryl tvár do rúk a pustil sa do horkého plaču. Tak plakáva mladosť, keď jej pomrzli všetky kvety peknej nádeje.

„Synku, čo robíš? Čo plačeš?“ Zaznelo nad ním. Stará Ľubietovská skláňala ustaranú tvár k vnukovi.

„Nechajte ma, babička, však mi nepomôžete, lebo mne niet pomoci. Nikoho nemám na tom šírom svete, všetci ma len do hrobu chcete odprevadiť.“

„Ej, jój, čo len hovoríš, synku, také reči! Sadni si a povedz mi, nad čím tak nariekaš! Či som ti už neraz nepomohla?“

„Tuto mi nepomôžete, aj vy sa postavíte proti mne.“

„To nemôžeš vedieť, kým mi neoznámiš svoju žalosť.“ Všelijako prehovárala babička vnuka-miláčika. Konečne si sadol a povedal jej, čo ho tak veľmi trápi.

Nebolo jej to po chuti. Nemala Užoviča rada, stúpal vždy sedliakom po prstoch a richtárovi robil hanbu. Ľubietovský občanov zastával. Vravieval, keď panská zver robí na sedliackych roliach škodu, že to nie je hriech, keď si z nej sedliaci tu a tam niečo zastrelia. Užovič zase stál na svojom, že panské brať je krádež. Prv než on prišiel, bývalí horári aj obe oči prižmúrili a bolo všetko dobre. Preto mali páni dosť zveri a dosť sa nakazili obecných rolí, keď mávali veľkú poľovačku. Za Užoviča boli vždy akési trenice medzi panstvom a dedinami.

Starena — tak ako všetci sedliaci — nemala horára rada a dostať sa s ním do svatovskej rodiny nebolo jej po chuti. Ale dívať sa na vnukovu horkosť a zármutok — to nemohla. Viac ho ona vyopatrovala ako mať. Neraz neveste dohovárala, že sa len s dcérou mazná a že synovi krivdí. Nie, ona sa nemohla postaviť proti nemu.

„Nežiaľ tak veľmi, synku a netrať všetku nádej. Nikto ťa nesmie nútiť, aby si sa oženil proti svojej vôli. Ste ešte oba mladí; dočkajte až sa to s tým jeleňom zabudne, potom ti ja pomôžem, a ešte všetko môže byť dobre.“

„Ach, babička…!“

„No, synku, veď ma neudus, kto ti potom bude pomáhať! A ako si to myslel? Kedy by si sa to oženil?“

„Myslel som už tejto jari. Ešte prv, než by som sa oženil, presťahoval by som sa do svojho domu. Všade vám tu zavadziam; strihať nemám kde, stroj si v tej mojej komore kazím, a keď tak dlho sedím, oči i plecia ma bolia. Tam je pekná, svetlá izba; ujec Michal mi sľúbil, že mi opraví, čo treba, až sa vráti. Chcel som poprosiť, aby ste mi dali Zuzanku hospodáriť; nech by sa priučila robiť sama bez vás. Bude to pre ňu dobré, keď sa vydá do domu, kde nie je svokra. Keď som si dnes mamičku nahneval, sotva mi ju dajú. Poprosím teda strynkú Mrázovú, ak bude môcť od ujčinkej odísť, aby ona prišla ku mne, aspoň mi spraví pekný poriadok aj udrží. Len keby som vám i Užovičovcom dokázal, že môžem ženu vychovať, potom by som si chcel pýtať Marišku. Nechcel som ju doviesť do hocijakého a do prázdnej komory.“

„A či my ti ju nemôžeme naplniť synku? Musíš si ty, vnuk richtára Ľubietovského, najprv vyrobiť, aby bolo čo do hrnca?“

„Viete, babička, celá Mariškina chyba je len tá, že je ona chudobná. Ja som ozaj váš vnuk Ľubietovský a nedám si nikomu na oči vyhadzovať, že musíte chovať moju ženu. S pomocou Božou vychovám si ju sám.“ Šuhaj sa hrdo narovnal. „Aj tak mi tatíčko povedal, že zbieram klasy pri kope. Nechcem ich už ďalej zbierať. Viem, že ma vychovali; chcem sa im do smrti odsluhovať ako budem môcť; ale už nechcem byť nikomu na ťarchu.“

„Veď si to tak nemusíš pripúšťať k srdcu. Nikomu si na ťarchu nebol, veď si náš! Čo je naše, to je aj tvoje, a celý dom si zaodieval. Už po celý rok si si sám zaslúžil každý kúsok chleba; mohlo to aj ďalej tak zostať. Ale keď chceš byť už na svoju ruku a chceš bývať vo svojom, nedivím sa ti. Strynkej nevrav nič, však Zuzka rada pôjde k tebe, a je už čas, aby sa prestala len ihrať; máš pravdu, nech sa priúča. To ja s tvojou mamičkou spravím. A komoru ti my naplníme. Ženiť sa ešte hneď nemusíš. Pre ženu si potom sám prichystaj, aby si teda svojim rodičom a jej otcovi dokázal, že ženu vychováš.“

Do mládenca akoby vošiel nový život.

„Babička, smiem povedať Mariške, ak by som sa s ňou zišiel, že aspoň vy nám doprajete naše šťastie?“

„Smieš, synku; mne sa dievča ľúbi. Videla som ju dva razy u Mrázov. Zdá sa bystrá, pekná a múdra; len je taká akási smutná. — To ona asi za tebou smútila, chuderka. Jej otca nemám rada. No ty s ním bývať nebudeš. A keby odo mňa záviselo, mohli by ste sa čím skôr zobrať, aby som ťa videla veselého a šťastného.“

„Ďakujem vám pekne, babička; keď už len aspoň dakto so mnou cíti a má ma rád!“

Babička odviedla vnuka opäť do stavania a do večera mu pripravila všetko, aby sa mohol nasťahovať do svojho. Zuzka až tak vyskakovala od radosti, že pôjde s bratom. Mala ho vždy rada, ešte keď jej pre bábiky šil pekné šaty. Bola si netak dôležitá, že mu bude gazdinou. Bo keď doma chcela pomôcť, už či babičke alebo matke, len ju sem-tam posielali.

„Počuj, Imrich, tak ti to všetko budem čisto opatrovať, ako u ujčinkej. A variť sa u nej naučím. Nebudeš tak vždy vyzerať, ako by sme ťa len trávou chovali.“

Inokedy by Anna Ľubietovská svokre protirečila, ale cítila sa vinná oproti synovi, tak sa zdržala. Snáď, keď si na Zuzanku pekne privykne, zabudne na Marišku Užovičovú.

Vybrali sa spolu brat so sestrou k Mrázovcom. Imrich sa chcel spýtať, kedy sa vráti ujec Michal, aby s ním prehovoril o dome. Ilenka nebola doma. Mráz čítal, no potešil sa sestriným deťom. Vravel, že sa žena čochvíľa vráti aj s deťmi. Zobrala vraj všetky so sebou, vraj na to teplé slniečko.

Imrich rozpovedal vec ujcovi. Chcel sa aj s ním poradiť.

„Vieš čo, Imrich, poďme sa ta pozrieť, koľko toho je. V A. nemáme dosť materiálu, preto by nás staviteľ prepustil asi štyroch na týždeň. Ujec Užovič aj tak chcel domov; snáď by sme ti to rýchlo spravili.“

Zuzanka bežala pre kľúč a o chvíľu už prezerali stavanie.

„Dom je dosť dobrý,“ pochvaľoval Mráz, „len pár sto kusov škridlice bude treba na strechu. Piesok na omietku mám aj ja, nemusíš ho obstarávať. Maštaľ ti hneď netreba; aj tak nie je dobrá. Zo starého mestského domu sú okná na predaj; staré, ale ako zo železa. Mohol by si ich kúpiť, aj dvojkrídlové dvere. Keď sa natrú, budú ako nové.“

„Ujček, nemohli by ste mi poradiť, kde vziať zariadenie aspoň do jednej izby?“ spytuje sa rozradostený šuhaj.

„Aké myslíš? Sedliacke či panské?“

„Mal by som radšej panské,“ úprimne priznával sa šuhaj. Veď som nie sedliakom — ani ním nikdy nebudem — ale remeselníkom.“

„Mohol by som ti kúpiť pekný panský nábytok. Náš staviteľ býva v A.; žena i dieťa mu umreli, preto tam nechce zostať. Nedávno sa nás pýtal, či by sme nevedeli kupcov. Židom to predať nechce, má ich veľmi v nenávisti. Ondrej si už niečo povyberal. Sú tam krásne veci, prídi si pozrieť.“

„Ach, veľmi pekne vám ďakujem! A koľko tehly mám obstarať? A ako tie okná dodať? Či po železnici?“

„To by bol dvojnásobný náklad. Vezmi si dva vozy a Paľko nech ide tretí, odveziete všetko.“

Tak a podobne radili sa mužovia. Keď sa vrátili, bola už Ilenka s deťmi doma a priviedla si i Marišku so sebou; zišli sa na cintoríne. Imrichovi netak zrumeneli^[36] líca radosťou, že ju nielen vidí, ale že jej smie i ruku podať i vravieť s ňou. Našla sa chvíľočka samoty. Ilenka išla dať deťom olovrant. Mráz vošiel pozrieť kone, akosi veľmi erdžali. Zuzanka vybehla za ujčinkou, a šuhaj s dievčinou zostali sami.

„Pravda, nehneváš sa na môjho tatíčka,“ prosila dievčina. „Veľmi ho to trápi.“

„Nehnevám, Mariška, ja nie; ale naši sa hnevajú a nechcú mi dovoliť, aby som si ťa vzal. Veľmi sa nad tým trápim. Proti tebe mamička ani babička nemajú nič, len proti tvojmu tatíčkovi sú namrzené. No babička mi radila, aby sme dočkali, kým sa tá vec s tým jeleňom zabudne. — Mariška, budeš čakať na mňa?“

„Budem, Imrich, neboj sa. Ja ti budem verná. Keď mi teba nedajú, za iného nikdy nepôjdem. Len keď sa už smieme rozprávať, a keď len tvoja nevina vyšla na svetlo; ja už na nič nedbám.“

Potešil sa šuhaj a vzdychol zhlboka. Slniečko zlatej nádeje vrátilo sa mu do srdca.

A Mariška? Tá si myslela, keď Pán Ježiš vyslyšal jej prosby vtedy, keď bola tak ďaleko od Neho, či by ju nevyslyšal dnes, keď na každom kroku chodil s ňou!? Len to jej bolo ľúto, že nemohla Imrichovi povedať o tom svojom veľkom šťastí; k tomu neprišli.

A hoc sa dni dĺžili a večery krátili, predsa ten čas len rýchlo utekal. Ani sa A.-skí nenazdali, len už bol ich mestský dom dostavaný. Bolo ho len treba nechať vyschnúť.

Rozišli sa murári za inou prácou. Michal Užovič vrátil sa so svojimi tovarišmi. A ešte celý týždeň strávili pri prestavbe Imrichovho domu a netak pekne mu to sporiadali. Dobre radil Mráz: okná i dvere sa hodili. Ondrej Užovič spravil pekné cementové okrasy na prednej stene. Šimon upravil bratovi peknú záhradku. Zuzanka za Ilenkinej pomoci ju pokopala a vysadila. Konečne si mala kam kvietky zasadiť, keď doma jej to nedali, alebo len s veľkým hriechom jej kúsok oddelili, a to len tam, kde bola najhoršia zem. Bude mať kvety na slniečku! Aj do okien nanosila si štepy. Imrich jej z A. od záhradníka všeličo priniesol.

Celé Zálužany obdivovali pekný Imrichov dom. Celá Ľubietovská rodina sa tešila s ním, že to bude mať také pekné. Len matka mlčala. Až tak v nej vrelo, keď si zmyslela, že sa ta raz dostane Mariška Užovičová. Keby jej syn nebol babičku a matku na oči vyhodil, bola by už zradila otcovi a dedovi, čo zmýšľa; takto akosi nemala smelosti. Okrem toho videla, že svokra mu drží stranu. Iste sa jej vyžaloval. Dala mu do komory zo svojho, čo oni, starí, mali oddelené. Z ich zásob ocitlo sa tam len to, čo si Zuzanka vypýtala. Imrich nič nepýtal. No ani nemusel. Otec mu sám vydelil zbožie na chlieb, keď videl, ako sa babička delí s vnukom.

Zuzanka bola šťastná ani také malé vtáčatko; behala z domu do domu. Netak si pripadala dôležitá, že bude gazdinou. Ona bývala v prednej, Imrich v zadnej izbe. Táto bola dlhšia a mala veľké okná. Lepšie sa mu do nej vmestil krajčírsky stôl. Kuchyňu si dievča tak krásne vyzdobilo, že bolo radosť dnu vnísť. Mamička by jej také niečo doma nedovolila. Imrichovi sa to ľúbilo; mal rád pekné veci. Páčilo sa to aj Andrejovi Užovičovi, a na tom Zuzke záležalo. Kedykoľvek v zime zišli sa u Mrázov, vždy dievčina bokom pokukovala po švárnom šuhajovi, no on ju nevidel, bo len s ujcom Mrázom alebo s ujčinkou viedol rozhovor. Ale teraz, keď staval a krášlil Imrichovi dom, a ona im varila a obsluhovala ich, ba, keď jedno-druhé pre okrasu chcela mať na dome spravené, všimol si ju šuhaj konečne. Sám jej vykreslil a potom vystrihol vzorky, podľa ktorých mohla maľovať kuchyňu, a keď ju pritom našiel, pomohol jej spraviť i čiaru na tlo. Od tých čias sa už vždy spolu rozprávali, kedykoľvek prišiel.

Prichádzala pekná jar. Minul sa pôst, prišla Veľká noc. Prichádzala jar nielen do hájov a na lúky, nielen do sadov a seči, vkrádala sa i do ľudských sŕdc, a nikde ju tak nepoznať, ako u Mrázov. V tom inokedy tak neprívetivom dome, z ktorého každý utekal, a ktorému každý vyhol, schádzala sa denne šťastná, veselá mládež. Slniečkom, ktoré všetkých priťahovalo, bola druhá žena Mrázova. No ani Mráza, toho pred tým tak obávaného škaredohľada, už neobchádzali. Teraz mal pre každého dobrú radu a pomoc. Chodil k Mrázovcom Imrich so Zuzankou, Marienka a Andrej Užovič, s nimi prišiel aj ich Miško, brat-študent cez prázdniny. A prichádzal i Šimon Ľubietovský a Jurko Zálužanský.

V nedeľu a vo sviatok všetko sa tam schádzalo. Čítali spoločne knižky, ktoré obstaral Michal Užovič; čítaval zvlášť on. Doniesol tiež pekné pesničky, a hoc bol už starším človekom, hlas mal dobrý. Ktoré piesne sám vedel, tie ich naučil, a druhé ich učil Miško-študent podľa nôt. Mráz vždy žiadal, aby ujec dačo prečítal aj z Biblie.

A keď si tak na Veľký piatok čítali, začal zrazu Paľko, po ňom Ilenka a Mariška rozprávať ujcovi, že ich Pán Ježiš práve tak vzkriesil, ako toho naimského mládenca. Stará richtárka, ktorá často prichádzala, a i teraz medzi šťastnou mládežou sedela, dala sa dopytovať, aký to bol príklad, ktorý rozprával ujec Michal. Ona Užoviča veľmi rada počúvala. Užovič čítal a ešte raz vyložil udalosť o mŕtvom mládencovi. Mal tu pred sebou mládencov, za ktorých sa denne modlieval, aby ich Pán Ježiš vzkriesil. A nie je možné, aby človek nezískal dakoho pre vec dobrú, či zlú, keď ju odporúča so zápalom, vložiac do nej celé srdce. V ten večer rozišli sa od Mrázovcov všetci hlboko zamyslení.

Andrej s Mariškou zaostali za ujcom a Miškom. Zrazu začal šuhaj: „Nielen tebe, Mariška, aj mne vtedy v Malatíne bolo jasné, že som mŕtvy. No, ja som to zhodil z pliec. Teraz už týždne badal som pri tebe a Ilenke, a zvlášť pri tom chlapcovi, že máte čosi, čo ja nemám. Prečo si mi to, čo ste vtedy zakúsili, už prv nepovedala? Ujec má pravdu. Toho mŕtveho mládenca niesli do hrobu; mňa nesú moje hriechy do večnej záhuby.“

„Mala som ti povedať,“ sklonilo dievča hlavu, „ale som sa neodvážila; odpusti mi.“

„Odpustím, no ešte dnes musím hovoriť so strýcom.“

U Mrázov osameli oba manželia. Deti zobrala richtárka so sebou, že pošle Ilenke orechy na sviatky. Mráz si sadol za stôl a podoprel hlavu do dlaní. Bola mu akási ťažká.

„Čo ti je, Martin?“ položila Ilenka svoju teplú ruku na jeho plece. Nezdvihol hlavu. „Povedala si, že tá veľká noša hriechov — ktorá ležala na tebe ako na kresťanovi, ktorý opustil mesto márnosti — už viac nespočíva. Tebe ju sňal Syn Boží. No teraz tlačí mňa, a je veľmi veľká,“ povedal smutne. „Od tých čias, čo som od teba počul tú radostnú zvesť, a pritom videl, aký je môj chlapec dobrý, poslušný a milý, som nešťastný. Kedykoľvek nám ujec čítal Slovo Božie — a v Malatíne čítal ho každý deň — zneli z neho pre mňa len samé hrozby. Už týždne sme doma. Ja som tú myšlienku, že som veľmi hriešny človek, vždy odtískal od seba, no ona sa odtisnúť nedá. Nebol som dobrým synom svojej matke. Prisahal som žene lásku, hoci som dobre vedel, že ju nikdy nebudem milovať. Je pravda, mal som sa s ňou zle, ale nebola len ona na vine; nemal som sa dať prinútiť. — Bol zo mňa neverný muž: po jej boku som myslieval na tú druhú. — Bol som zlý, závistlivý brat — zlý sused. Ľudia sa nepremenili, sú tí istí; — prečo môžeme s nimi dnes tak žiť, ako žijeme? Vidím, vina leží na mne. A sú to veci, ktoré sa už nikdy nenapravia. — Ilenka, ako to bolo tam o tom kresťanovi? Ako sa on zbavil tej ťarchy?“

„Keď pozrel na kríž, Martin, a keď uveril, že Ježiš Kristus bol tam usmrtený i za jeho hriechy,“ ticho vravela mladá žena.

„Aj ja tomu chcem uveriť; nechcem sa s tou ťarchou vláčiť, ani už obviňovať; nie, zhrešil som, pôjdem si pýtať milosť, odpustenie.“

Sedliak vstal; bez ďalšieho slova odišiel do izby za bránou a zamkol za sebou dvere.

Sotva odišiel, ovinul dakto ruky okolo šije zamyslenej mladej ženy. Dakto prisadol k nej na lavicu. „Ujčinká, povedzte mi, ako to mám spraviť, aby ma Pán Ježiš vzkriesil.“

„Ach, Zuzanka,“ zľakla sa mladá žena, keď sa náhle objavila neter, ktorá len pred chvíľkou odišla. „Kedy si prišla?“

„Práve teraz, keď ujček odchádzal. Prosím vás, povedzte mi: vzkriesi On aj mňa?“

„Pravdaže!“ pritúlila Ilenka radostne dievča k sebe. Bola sama ešte len také dieťa v tých Božích veciach, no to jedno vedela, že Boh ju veľmi miluje, že jej dal svojho Syna, a že tento Jeho Syn zomrel nielen za Zuzanku, ale aj ju — predtým mŕtvu vo vinách a hriechoch — vzkriesil k novému životu, že ona ten život má. Preto už mohla milovať Boha aj ľudí. Je napísané v Slove Božom: „A malé pacholiatko ich povedie.“ Aj dieťa, keď raz vkročilo na dobrú cestu a túto cestu už zná, môže zablúdeného človeka uviesť na pravú cestu a zachrániť.

Ľútostila Mariška nedávno a dnes znova, že nemala smelosti rozpovedať Imrichovi, aké šťastie ju postretlo. Zuzanka nebude musieť ľútostiť; ona, keď dobehla domov a našla brata sedieť na násype, kde na ňu čakal, prisadla k nemu: „Imriško, aj ja som sa už vybrala s tým kresťanom do toho zlatého mesta. Prosím ťa pekne, ak som ťa kedy rozhnevala, odpusti mi. Zajtra odprosím mamičku aj všetkých. Keď som si od Pána Ježiša vypýtala ten nový život, s tým starým musí byť koniec. Viem, že mi Pán Ježiš odpustil. Prosila som Ho, a čo On sľúbil, iste splní, veď je Boží Syn; no aj vy mi musíte odpustiť.“

„Ja ti ľahko odpustím, Zuzanka,“ vetil šuhaj vážne. „Nepamätám sa veru, žeby si ma bola kedy urazila. No ty si myslíš, keď Pán Ježiš človeku dáva to, čo druhí už majú — pokoj a odpustenie — že taký človek musí najprv ľudí odprosiť?“ Z hlasu šuhaja vyznela teskná starosť.

„Ach, nie, mne to predtým ani nenapadlo; až keď mi On odpustil, potom som iste vedela, že sa musíme aj s ľuďmi zmieriť. Keď sme kedykoľvek išli ku spovedi, či sme jeden druhého neodprosovali? A toto je niečo iné. Vtedy sme išli, keď sa patrilo, ale toto priamo k Nemu, aby nás vzkriesil.“

„Vieš čo, Zuzanka, ja potrebujem niekoho, kto by ma k Nemu doviedol. Nosiči, ktorí mŕtveho mládenca niesli, priniesli ho k Pánu Ježišovi, hoci ho niesli do hrobu. Keby tak mňa niekto k Nemu priniesol!“

„Ja som išla za ujčinkou. A keď som vnišla do izby, počula som hovoriť ujca Mráza, aký je on hriešny. Čo všetko povedal, neviem; myslela som na svoje hriechy. Len toľko viem, že nakoniec povedal: Nebudem sa s tou ťarchou vláčiť, ani na nikoho vinu klásť. Zhrešil som, pôjdem si pýtať milosť a odpustenie. — Potom šiel, do izby za bránou. — Jeho nik neniesol, išiel sám. Snáď keby si sa potom jeho opýtal…“

„Je už neskoro,“ narovnal sa šuhaj. „Poďme si odpočinúť. Mňa čaká zajtra mnoho práce. Dnes už šiť nebudem — je veľký svätý deň — a mám ešte došiť troje šiat. Zvlášť Ondrejove musia byť hotové.“

„Aj ja mám prácu,“ vravelo dievča, „budem pre vás piecť koláčiky u ujčinky. Musím skoro vstať, aby na mňa nečakali. Riadiť nič nemusím; včera som si všetko dokončila. A rada by som pomohla aj mamičke.“

Ešte chvíľočku radili sa brat so sestrou. Potom sa rozišli a v dome stíchlo. No nie tak v šuhajovom srdci. Dávno už spala dievčina, ktorá sa dnes pomodlila svoje obvyklé modlitby ako ešte nikdy, zvlášť Otčenáš. Imrich ešte vždy sedel pri okne. Hľadel na sady krásne osvietené mesiacom, a cez ne k blízkym horám. Vysoké, k nebesiam čnejúce skalnaté vrchy poliate tekutým striebrom, akoby ho tiahli vyššie od zeme za Ježišom, ktorý za neho prebolestne zomieral. Chcel šuhaj myslieť na svoju prácu, no nemohol. Chcel premýšľať o svojom ďalekom šťastí, nedalo sa. Ani čo by mu dakto hovoril: „Na to bude inokedy času dosť. Teraz sa musí vykonať to najdôležitejšie.“

„Pre mŕtveho človeka niet budúcnosti,“ vravel ujec Michal, „pre neho je všetkému koniec, veď on nežije. Tak aj pre mŕtveho hriešnika niet večného života, niet budúcnosti. Syn Boží nielen že vzkriesil naimského mládenca, On potom šiel na Golgotu a zomrel tam za jeho hriechy. On ho tak miloval. A miluje tak aj mňa, aj teba…“

Nikdy ešte nemyslel Imrich Ľubietovský na tú strašnú Ježišovu púť, hoc dobre o nej vedel. Dnes počul skoro celé pašije. Utrpenie Baránka Božieho zjavilo sa pred jeho očami ani v obrázkovej knižke — obraz za obrazom tiahol sa v mysli. Hľadel do sadov a videl Olivový vrch, ako ním kráča Boží Syn s učeníkmi do záhrady Getsemane, ako sa tam ľaká, cíti úzkosť, modlí sa a krvavým potom sa potí. Učeníci spia. On nevinný čaká svojho zradcu, čaká smrť. Nebolo pre Neho pomoci. Nikto ho neochráni pred falošnými súdmi. — Tam po horách ide zástup s fakľami a so zbraňou. Zviazali Ho, vedú, súdia, mučia, pribíjajú na kríž; On zomiera, ale nezlorečí. Ešte i v smrti modlí sa za svojich nepriateľov. —

Mňa len očiernili, hoc vinu mi dokázať nemohli, a ako ma to trápilo! Moja nevina vyšla najavo, Jeho nie! — Svätý Boh vedel, že nie som vinen. On znal tiež, že Jeho syn je nevinný, a predsa Ho nechal tak potupiť a usmrtiť. — On šiel dať sa zabiť za toho naimského mládenca. Miloval Ho. On miluje aj mňa — išiel sa dať zabiť aj za mňa. — No ja som nič také zlé neučinil! Bol som vždy poriadny, statočný. Nikoho som neoklamal ani ako učeň, ani ako tovariš. Všade ma mali radi. Rodičov som poslúchal. Prečo by sa bol musel Syn Boží tak za mňa obetovať? To nerozumiem.

Hlava šuhajova klesla k hrudi. Pocítil tieseň a driemotu. O chvíľu ležal a spal už v posteli. No i vo sne videl tú pašijovú cestu; videl, ako Ježiš Nazaretský kráča pod ťažkým krížom, ako sa zrazu obzerá na dcéry jeruzalemské, ktoré za ním idúc plakali: „Neplačte nado mnou, ale nad sebou a nad svojimi deťmi,“ povedal, sklonil hlavu a kráčal ďalej pod svojou ťarchou.

Šuhaja zmocnila sa divná žalosť, až sa zo sna pretrhol.

To platilo mne; ja mám plakať nad sebou. Nevedel by povedať, čo to bolo, čo sa s ním zrazu stalo; len mu na srdce zaľahla veľká ťarcha. Vedel zrazu, že je pred Bohom veľký hriešnik. Ľudia síce nič naňho nevedeli, ale Boh sa na neho hneval, a on tú hroznú ťarchu Božieho hnevu cítil. Schúlil sa najprv pod perinu; zima začala ním triasť a studený pot vystupoval mu na čelo.

Iste preto sa Boh tak veľmi na mňa hnevá, že som povedal, že za mňa Jeho Syn nemusel zomrieť — preletelo šuhajovou mysľou. Zrazu cítil s veľkou hrôzou Božiu blízkosť, ako spaľujúci oheň. V ohni Božom rozplynula a zhorela jeho nevina, dobrota, poriadnosť i statočnosť, ach, všetko. Vedel, že aj on je stratený, zahynutý.

„Synu Boží, Pane Ježišu Kriste, skry ma v svojich ranách! Keď si ma miloval, ako toho mládenca naimského, ó, zmiluj sa nado mnou a pomôž mi!“ skríkol vo svojej hroznej úzkosti. — „Verím už, že som veľmi hriešny človek, verím, že si aj za mňa musel byť odsúdený. Odpusti, odpusti a pomôž mi!“

V izbe sa zotmelo. Oblak zakryl na chvíľu mesiačik. No zrazu zjasalo zase tekuté striebro mesiaca. Nevedel šuhaj, či to bolo toto svetlo nebeské, či aj iné vyššie, jasnejšie, ktoré osvietilo ho zvnútra.

„Ako Mojžiš povýšil hada na púšti, tak musí byť povýšený Syn človeka, aby každý, kto verí v Neho, nezahynul, ale mal život večný,“ znelo mu zrazu v mysli. Kedysi učil sa toto evanjelium, keď ešte chodil na katechizmus. Roky na ten verš nemyslel, dnes ho mal pred očami, dnes mu rozumel. Vedel, že Ježiš Kristus visel za neho na tom kríži, za jeho viny, a že v Neho verí. No vedel i to, že pristavil sa Ježiš pri tých jeho márach, na ktorých on ležal mŕtvy, a že ho vzkriesil.

Vyskočil z postele a hlasito ďakoval tomu, ktorý ho zachránil pred spravodlivým súdom a Božím hnevom.

Myslela Zuzanka, ktorá sa o štvrtej ráno vykradla z domu k susedovcom, že brat ešte tvrdo spí; no on ju počul. Zobudil sa, spravil svetlo, a keď sa najprv odovzdal do rúk Pánu Ježišovi, prečítal si dnešné bielosobotné evanjelium o zapečatenom Ježišovom hrobe, stráženom žoldniermi. Potom sa dal do šitia. Chvíľami neodvážil sa ani obzrieť, tak veľmi cítil blízkosť vzkrieseného Syna Božieho. Už mal aj on to, čo včera Paľko radostne spomínal: všade a vždy prítomného, živého Spasiteľa. Mohol už s Ilenkou jasať: „Rozumiem, čo to znamená: Hľa, ja s vami som po všetky dni až do skonania sveta. On je s nami pri všetkých našich prácach.“

„Pane Ježišu, neopúšťaj ma,“ opakoval si polohlasne, bo vedel, keby ho Pán Ježiš opustil, že sa ocitne v tej slávnej, Božej blízkosti, a to žeby nezniesol. Začal si spievať pôstnu pieseň:

Ďalej neprišiel. Z očí kanuli mu slzy. Zložil prácu, položil ruky na stôl a tak plačúc hovoril prerývane pieseň ďalej:

Bola to prvá krásna chvíľa, strávená so živým, vzkrieseným Spasiteľom, ktorú šuhaj zažil. Už nikdy na ňu nezabudne, aj keď na púti života ho čaká ešte nejedna slávna. Táto naveky mu zostane pamätná.

Čo si Imrich Ľubietovský raz vzal do hlavy, od toho už nijako nebolo možno ho uhnúť. Ako by ho bolo možné odtrhnúť od toho, čo uchopí celým srdcom a celou dušou?

Poznal, čo má v Ježišovi Nazaretskom, a tak oddal sa celý trvale a večne.

Keď prišla za ním Zuzanka s čerstvými koláčmi a raňajkami, mal už vykonané veľa práce. Neušlo bystrému, sesterskou láskou zostrenému zraku dievčaťa, že je brat zmenený; ale keď sám nezačínal, rýchlo porobila prácu a ponáhľala sa domov za mamičkou.

Na poludnie prišla plná radosti s obedom. „Všetkých som odprosila,“ zvestovala mu. „Babička plakala, mamička sa mi divila, že čo začínam. Tetička ma pohladila po čele a deduško povedal, že keby každému bolo tak málo čo odpúšťať. — Nuž, oni tomu nerozumejú, lebo sú ešte mŕtvi. Ale Pán Ježiš aj ich vzkriesi; potom porozumejú. — Ty však si bol už pri Ňom, Imriško.“

„Bol, Zuzanka, a On ma vzkriesil.“

„Vidíš, chvála Bohu. My sme sa za teba ráno s ujčinkou modlili. Ona bude netak rada, až jej poviem.“

Nemohla sa dievčina ďalej zdržiavať. Odbehla, ako keď odletí také malé švitorivé vtáčatko.

Keď sa už slniečko strojilo zapadať, odložil Imrich Ľubietovský žehličku. Bol hotový. Ešte nikdy za taký krátky čas toľko nezdolal. Iste preto, že ho nik nemýlil a zvlášť, že mu Pán požehnal. Upratal, šijací stroj zakryl, ušité šaty zavesil na vešiak, zmietol kúsky po zemi,^[37] aby nemala Zuzanka veľa práce, až príde — a vtom otvorili sa dvere. Čohokoľvek na svete skôr by sa bol šuhaj nazdal, ako že na prahu zastane horár Užovič.

„Nediv sa, idem za tebou,“ hovoril muž, usadajúc na ponúkanú stoličku. „Cítim, že medzi nami nie je ešte všetko v poriadku.“ Užovič stiahol hrdé čelo. „Ja som ťa síce odprosil, no ty nemôžeš zabudnúť, ani odpustiť.“

„Ja?“ užasol šuhaj. „Neverte, pán Užovič, všetko som vám rád odpustil, keď ste ma prehlásili za nevinného a uverili mi.“

„Tak? A prečo si od tej doby u nás nebol?“

Tvár šuhajovu pokryli rozpaky. No vedomie, že Pán Ježiš mu i teraz pomôže, dodalo mu nebývalú odvahu.

„Ja som vám odpustil, pán Užovič, ale môj dedo, otec a matka nie. Povedal som mamičke, že si chcem Marišku vziať, no ona sa na vás hnevá, že ste na mňa, na naše meno uviedli potupu. Tak som ani tatíčkovi, a tým menej deduškovi, nič nehovoril. Chodiť k vám bez toho, aby som si Marišku od vás nevypýtal, nemôžem a proti vôli rodičov a bez ich požehnania vziať si ju tiež nie. Tak sme si povedali s Mariškou, že dočkáme, kým nám Pán Boh pomôže.“

V izbe stíchlo. Muž hľadel na pekného šuhaja, ktorý tak krotko, bez horkosti a hnevu oznamoval mu, že zase len on je prekážkou jeho šťastia. Konal i zmýšľal šľachetne.

Užovič musel uznať, že keby jeho Andrejovi dakto bez viny tak vyše pol roka na cti ubližoval, on by mu to tiež nikdy neodpustil.

„A ty ma skutočne nepreklínaš, že som ťa tak nechtiac doviedol do nešťastia?“

„Nepreklínal som vás ani vtedy, keď ste tak ukrutne so mnou naložili, že ste mi nijako nechceli uveriť. Nikdy som nezabudol, že ste Mariškiným otcom. Dnes by som to už tým viac nemohol ako kresťan.“

„Ver, Imrich, veľmi ma to trápi, že nemôžem nič napraviť. Veľa som si na tom zakladal, že som ešte nikdy človeku neublížil — a teraz som predsa ublížil tebe.“ — Tvár mužova prezrádzala vnútorné trápenie.

„Napraviť nemôžete, pán Užovič, no dajte si to Pánu Ježišovi odpustiť, bude vám ľahšie. A ak ma chcete dáko odškodniť, za stratený rok života, sľúbte mi, že sa na mojich rodičov nenahneváte, keby vám aj v hneve krivdili, a že nás dvoch vy neroztrháte. Dajte mi ruku na to, že mi Marišku dáte, keď si prídem pre ňu s rodičovským súhlasom. Však vidíte, mám už svoj dom, nedovediem ju k svojej rodine, lebo by tam nepristala, keď nie je sedliačka. Chcem sa s Božou pomocou usilovať, aby som si ju statočne vyživil, bez akejkoľvek rodičovskej pomoci. Budeme obaja jednako chudobní a jednako bohatí. Sľúbte mi to, pán Užovič.“

Oči mužove zažiarili vrelou láskou. „Za tieto posledné slová ti ju sľúbim. Viem, že tvojim rodičom nebude po chuti, aj keby sme sa my starí pomerili, keď nemá kopanice. No tam si ju neodvedieš, a sem ti ju dám. Som tvrdý, pyšný človek, je pravda, ale sľubujem ti sväto, že sa ničím od vašich uraziť nedám, aby som tebe ešte raz mal ublížiť. Uznávam za dobré, že k nám neprídeš. Prídi, až ti tvoji dovolia. Veď ste ešte obaja mladí a mne by i tak ťažko padlo obísť sa bez Marišky. Keď sme len sami, musel by sa Andrej oženiť, a on na to nemá chuť, keď chce ešte do škôl. Pekne ti ďakujem, že si to tak otvorene povedal, a že sa nehneváš.“

„A ja vám ďakujem za daný sľub. To ostatné ukladám do Božích rúk. Prosím vás, pošlite dakoho pre Andrejove šaty, sám ich niesť nemôžem a nikoho nemám. Po sviatkoch vezmem si už učňa.“

„No, pekne si mu ich spravil. Tvoja robota je čistá, to ťa odporúča, a potom i to, že držíš slovo.“

O chvíľu vyprevadil Imrich horára na ulicu. Tam sa rozlúčili. Okrem dakoľko detí bola ulica ako vymretá. Nebude sa nik čudovať, čo robil on u Imricha Ľubietovského, ktorému tak bez príčiny ublížil.

*

Keď raz Veľká noc prejde, potom sa už jar na bieložltom, zeleno-ružovom voze dovezie, ani sa nenazdáš.

Tak bolo aj v Zálužanoch. Všetko kvitlo, nezaostal ani ten najposlednejší kríček bieleho tŕnia na medzi. Kvitli čerešne v sadoch, fialky a babie kľúče na lúkach, sirôtky, záružlie i vŕby pri potokoch. Rozvíjali sa slivky, jablone i hrušky. Ach, krásny bol ten Boží svet a každým dňom mu pribývalo^[38] krásy. A pre hospodárov prišlo také priaznivé počasie, že všetko ľahko porobili, či na poli alebo v sadoch a na záhradách.

Zvlášť u Mrázov sa tak všetko skončilo, ani sami nevedeli ako, hoc mi práce pribudlo. Strynká sa k nim celkom presťahovala. Práce mali dosť a dosť. Nevolávali na nich ľudia darmo: „Pán Boh vám pomáhaj!“ On im naozaj pomáhal, aj keď deti ani raz zo školy nevystali a hoci Aničku zaviezol Mráz k pani doktorovej N. do služby. Napísala ona Ilenke, že sa im vydáva slúžka, či by nemohla im dáku nájsť. A tu Anička veľmi prosila, že ona pôjde. Ilenka by bola radšej dcérku doma nechala, ale keď i strynkej sa to ľúbilo a Mráz hovoril, že treba pani doktorovej pomôcť, zvíťazila Anička.

„Viete, mamička,“ objímala dievčinka matku, „ja chcem byť tiež taká ako ste vy.“

Ujednali, že Anička pôjde len do tej doby, kým si nájdu druhú slúžku. No dievčaťu sa miesto ľúbilo a páni boli s ním spokojní, ujednali sa tedy do Nového roku. Chýbala síce Anička v dome, ušlo sa viac práce Betke i Jožkovi, no to bolo pre nich len dobre. Však tu bola strynká, tá veľa zastala, bo bola zdravá, hoci stará.

Mrázovi sa podarilo predať veľmi dobre voly aj dva kusy junčoviny.^[39] Keď priložil k tomu murársku mzdu, kus dlhu si odrazil. Kravy dávali hodne mlieka, bo boli lepšie chované, keď ubudlo tých niekoľko kusov statku. Jedna stačila pre domácu potrebu, od dvoch predávali maslo i syr.

„Ja len neviem, čo to ty ako robíš,“ hovorila Zálužanská švagrinej. „Toľko vás je v dome ako nás, lepšie jedávate ako my — mám tri kravy, ale taký úžitok z nich nemám ako ty z tvojich. A ty ešte k tomu aj tomu dáš a pomôžeš, kto potrebuje.“

„Komu Pán Boh, tomu všetci svätí,“ zasmiala sa tam prítomná richtárka.

Neraz, zvlášť v nedeľu si ženy poklebetili o rodine Mrázovej, že ju Pán Boh tak viditeľne požehnáva.

„Oni sa predsa len darmo nemodlia,“ mienila dolná susedka. „Pri každom pokrme, či vo dne, či večer, aj keď my ostatní sme už boli na roli, oni prv neišli, dokiaľ si Sväté písmo neprečítali, pesničku nezaspievali a sa nepomodlili. A hoci preto prišli o pol hodinu neskôr na roľu, keď sme zemiaky sadili, oni boli prv hotoví.“

„Len sú to akési novoty, čo oni zavádzajú,“ mračila sa kolárka. „Nedávno povedal hrobár, ktorý má v S. dcéru vydatú, že je tam akási nová viera. Aj v našom evanjelickom aj v katolíckom kostole netak proti nej kážu, a tá sa tiež len takto začala.“

„Ba, tetička, kto by to bol o Imrichovi Ľubietovskom povedal, že aj on sa tak do tých Svätých písem dá!“ krútila hlavou Betka Horáková. „Každý večer zídu sa u Mrázov v prednej izbe, posadajú si okolo stola ako v kostole — a robia to aj v nedeľu odpoludnia — a potom ujec Užovič alebo Imrich číta a vykladá im Písmo.“

„A kto tam všetko chodí?“

„Mrázovci, Imrich, Zuzanka, mladí Užovičovci, ujec Michal, Šimon Ľubietovský a richtárka. V nedeľu je tam aj kde kto druhý.“

„No, však to nič také zlé nie je,“ ohlásila sa horná mlynárka, „aj ja som tam minulú nedeľu bola. Zavolala ma richtárka. Keď sme prišli, už spievali. Potom Imrich čítal, ako Syn Boží plakal nad Jeruzalemom; a veru musím povedať, tak nám to pekne vyložil, že som sa sama musela pýtať, či nemá Syn Boží príčinu, aj nad nami tak plakať.“

„Kde to len ten mladík vzal, takú múdrosť?“

Nuž, tak a podobne rozprávali sa ženy. Jedny chválili, druhé hanili a všetky vyslovovali len tú jednu obavu, aby to nebola tá nová viera, lebo takú neplechu v Zálužanoch — kde sú samí statoční a poriadni kresťania — netreba.

Rozprávali si, pravda, aj iné; divili sa tomu, že sa Imrich nežení. Mysleli, keď sa do svojho nasťahoval, že hneď bude svadba.

Bol dobrým majstrom, mal už dvoch učňov a už celé dva týždne šil u neho nejaký starý cezpoľný tovariš. Prišiel si hľadať prácu, bol celý ošúchaný a chorľavý. Imrich ho prijal aj zašatil. Od tých čias je u neho a dobre sa drží. Zuzanka si ho chváli, že je pilný. Keď nevidí už šiť, nachystá jej drevo a nanosí vodu na polievanie.

Hovorili ženy: „No, dievča, aké je mladé, také je bystré. Tak ten dom bratovi riadi a všetkých opatruje, ani čo by si Ilenku Mrázovú videl. Nedarmo k nej vždy behá. No Imrich si ju aj váži a ťažkú robotu jej robiť nedá. Je to pekné, keď sa tak majú brat so sestrou radi. On taký vážny, ona taká veselá.“

Rozprávali sa ženy aj o Anne Ľubietovskej, že je vždy nahnevaná. Dala Zuzanku Imrichovi a teraz šomre, že jej dievča všade chýba. Iste sa hnevá, že sa Imrich nechce ženiť, keď má už aj nevestu pre neho nájdenú. Nuž, nech mu sestru nedá, tak najskôr syna prinúti, aby si počal sám a sám…

Nebola to pre Annu Ľubietovskú maličkosť, keď sa tak križovali všetky jej plány. Bola ona pravá dcéra svojej matky. Zvykla si na to, že ju nielen deti, ale aj muž, statočný dobrák — ktorý sa nerád s myslením namáhal — poslúchali. Aj svokrovci, aby mali v dome pokoj, veľmi jej ustupovali. Preto sa v dedine hovorilo, že richtárom je vlastne ona. Kto sa jej privďačil, tomu nejednu vec vykonala; ale kto s ňou mal mrzutosť, ten nech sa o obecné pasienky nehlásil. A teraz toto s Imrichom! Hnevala sa Ľubietovská, že syn robil, čo sám chcel. Muž behal za ním a keď mal čas, aj hodiny u neho vysedával. Ešte aj tá žaba — Zuzka — uplatňovala len svoju vôľu. Keď jej čo poradila, nič tak nespravila. O všetko behala len za ujčinou. Tá bola pre všetkých Sväté písmo. Ešte aj Šimon začínal, že toto a takto nie je v dome dosť čisté, a že by aspoň v nedeľu nemusela byť taká mrzutosť, že u Mrázov majú práve také hospodárstvo aj hyd nasadený, ba už aj vyliahnutý, je ich v dome viac — sú aj deti — a nie je taký krik a o všetko také peklo. U nich že niet odpočinku ani v piatok, ani v sviatok. Keď sa s ním začala vadiť a hrešila ho, zakríkol ju richtár, že vnuk má pravdu, že ani on to veru trpieť nebude, aby jeho dom bola len taká chalupa.

„Každý nemôže mať z domu kostol,“ odsekla mu. „Vy len všetci rozťahujete; mamička už mnoho nevládze; ako ja to mám sama zastať? Prinútili ste ma, aby som dala Zuzku Imrichovi; no ja bez nej nebudem. Musí domov a Imrich nech sa ožení, ako sa patrí na poriadneho, statočného mládenca.“

„No, však aj tomu príde čas,“ chlácholila svokra. „Nechajte ho, nech si trochu zhospodári; s prázdnymi rukami nie je dobre začínať.“

„Však aj taká za neho pôjde, ktorá by mu niečo doniesla; nepotrebuje si chudobnú brať,“ namietol richtár.

„Ja viem, koho by on chcel; vy to, mamička, tiež viete, a predsa držíte mu stranu proti mne.“

„No, čo sú to aké rozprávky,“ zamračil sa svokor, „nepotrebujem, aby si robila hriechy a hovorila tak s materou.“

„Nechajme to,“ radila richtárka, „však až Anču hnev prejde, potom sa porozprávame.“

„Mňa hnev neprejde. Keď si zmyslím, že si môj syn, a to ešte ten najstarší, proti mojej vôli chce vziať dcéru toho zbojníka Užoviča, ktorý ľudí o dobré meno okráda, vždy sa budem hnevať. Vy však by ste mu ju dopriali. Dievča sa vám zalieča. A chodí k Mrázovcom, aby sa s ním zišlo.“

„Kto?“ udrel richtár päsťou na stôl. „Kto chodí za Imrichom? Koho si chce vziať?“

„Nikoho, starý,“ vpadla richtárka neveste do reči. „Imrich má rád Marišku Užovičovú; rád by si ju vzal. Ale keď vie, že sa ty a Anna na starého hneváte, pekne sa s dievčaťom rozišiel. Ilenka je Mariške rodina. Keď sú tam obaja, nikdy sa sami nerozprávajú. Anna to dobre vie, však jej syn povedal, že sa bez našej vôle a bez rodičovského požehnania ženiť nebude.“

Richtár zamrmlal čosi pod fúz a odišiel.

„Si ty mať,“ začala richtárka, keď muž vyšiel, „prečo ty dráždiš deda proti vlastnému synovi?“

„A vy že ho prečo učíte nezachovávať Božie prikázania? Čo sa chodíte modliť k Mrázovcom? A keď syn vlastnú matku — ktorá sa s ním natrápila — trucuje, prečo ho v tom podporujete?“

„V čom ťa trucuje? Keby si staval hlavu, že si dievča vezme, to by bolo iné. Takto ti nič nerobí, len chce trpezlive čakať!“

„Ale ja nechcem, aby čakal. Ja chcem, aby sa moji synovia poženili, a sama im nevesty vyberiem, ako mne moja mamička muža vybrala. Aj ja som si mohla druhého vziať; dosť som plakala, keď mi kázali ísť za vášho Paľa, nuž, a je dobre. Zálužanská aj k babičke ušla, že za neho nepôjde a potom poslúchla — a mali spolu dobrý život. Keby bol Martin s nebohou tak zaobchodil, ako s touto, mohol tiež byť šťastlivý. Ona bola poriadna osoba. My sme znali piate prikázanie a naša babička nám ho ešte pridupľovala.^[40] Nerobila tak, ako vy robíte. Aj moje deti musia poslúchať, ja si ich po svojej chuti požením a povydávam.“

„Imrich sotva poslúchne. On je tvoj syn, ako si ty dcéra svojej matky. Rob si, dievka moja, ako rozumieš. Ja sa ti do toho miešať nebudem. Že mi je chlapca ľúto, je pravda. A keby som mu mohla pomôcť, ešte dnes by som to dala, čo z celého srdca miluje a viem, že do smrti milovať bude, a čo k nemu pristane ako kvet k stromu. No, keď myslíš, že sa to Pánu Bohu ľúbi, tráp si svoje dieťa. Ja som to ale nikdy v knižke nenašla, ani v kostole nepočula. Zato som neraz počula a v postile čítala: „Vy, otcovia, nedráždite svoje deti, aby nestratili smelosť a vôľu.“ Nevidela si ty Imricha, ako zúfale plakal, ani si ho nepočula, ja áno. No, ak sa ti lepšie ľúbi, keď si bude syn zúfať, ako keby ťa od radosti na rukách nosil a z vďačnosti ti aj miesto fúkal — ja nedbám: rob si ako vieš…“

A richtárka odišla. Keď večer sama s mužom zostala a on sa jej pýtal, či je to ozaj pravda, že ten sprostý chlapec chcel by si vziať dcéru nenávideného Užoviča, vyrozprávala všetko mužovi, aj ako sa vnuk od minulej jari trápil, ako ho ona našla plakať a čo jej povedal. Aj to mu porozprávala, že Užovič bol ešte raz u neho a ešte raz ho odprosoval, aj že ho to veľmi trápi, no pomôcť si nemôže. Nepriložila k tomu ani slova. Znala dobre svojho muža. Čo sám neprehútal, na to ho nikto nenahovoril. Neprosila, aby Užovičovi odpustil a tak vnukovi pomohol. No že ju bezo slova vypočul, mala nádej, že bude nad tým premýšľať. —

Na druhý deň po obede strihal Imrich látku na kabát. Tovariš a učni šili. Zrazu vnišla Anna Ľubietovská.

„Vitajte, mamička,“ potešil sa syn.

„Kde je Zuzanka?“ začala matka hneď po pozdrave. Sadnúť si nechcela. Syn videl, že bez príčiny neprišla.

„Zuzanka suší bielizeň, mamička. No, prosím, poďte do prednej izby, dávno ste už u nás neboli.“ Vyhovárala sa síce, že nemá kedy sedieť, ale išla predsa. V kuchyni sa rozhliadla ako vždy, keď sem prišla.

„Ako si to tá žaba pekne drží; ešte je len po obede a už má riad umytý, poprataný, zametené, ani čo by nebola varila,“ myslela s materinskou pýchou. „Doma mi len tak čas prechodila.“

„Čo som prišla, nebude sa ti ani ľúbiť,“ začala, keď ju syn usadil v prednej izbe. „No, pomôcť ti nemôžem. Musíš sa dáko ináč opatriť, mne je práce priveľa. Naši chlapci mi frflú, že je všetko špinavé a ja sama nestačím. Babička už nevládze robiť, ako kedysi, Zuzanka nám všade chýba, musí ísť domov.“

„Už?“ zľakol sa šuhaj. „Škoda! Bolo nám tak dobre spolu. Mamička moja, nemohli by ste si vziať slúžku na hrubšie práce? Veď na tie je Zuzanka aj tak prislabá, ani by ste jej ich robiť nedali. Zase by to najťažšie len vám zostalo. Viem, že tatíčko už v jeseni chcel vziať slúžku. Verte, rád jej z môjho zaplatím, čo bude žiadať, len mi Zuzanku nechajte. Viete, že ja ako slobodný si nemôžem vziať slúžku do domu. Strynkú Mrázovú by som už nedostal, keď sa s ujcom už spojili, zvlášť keď ujec Aničku dal do služby.“

„Eh, čo ty potrebuješ, aké cudzie slúžky! Ožeň sa a bude ťa mať kto opatriť.“

Keď syn hneď neodpovedal, pozrela matka strmo na neho. Hľadel von oknom; predtým jasná tvár zvážnela.

„Oženiť sa nemôžem, to viete. No budem prosiť Pána Boha, aby sa o nás postaral, vie, že sme štyria,“ odvetil mierne. „Uznám, že Zuzanku potrebujete nielen pre prácu, lež aj pre to teplo, ktoré šíri. Ona je ako opravdivý vtáčik, ako slniečko. Je mojou sestrou, mám ju rád, veľmi rád, ale vy ste jej matka, a tak ju máte ešte radšej. Len mi, prosím, povedzte, dokiaľ by ste sa ešte bez nej obišli.“

Ľubietovskú veľmi škrela synova krotká uznanlivosť; priviedla ho do veľkej ťažkosti. Ako si pomôže on, slobodný šuhaj, keď sa nechce ženiť. A on tak uznanlivo jej pristal na jej žiadosť.

„Nuž, do Ducha sa nejako s biedou obídem,“ odpovedala po chvíľke.

„Ach, pekne vám ďakujem, mamička,“ potešil sa syn. „A aby som nezabudol, musím vám vziať mieru.“

„Mne? A načo?“ užasla.

„Hovorili ste v jeseni, že nemáte poriadnu kabaňu.^[41] Podarilo sa mi kúpiť priam také modré súkno, aké ste si vždy žiadali.“

Syn vyňal zo skrine v papieri zabalené súkno, ligotalo sa ani hodváb.

„Ale, čo nepovieš! Kde si to kúpil? Veľa si za to dal?“

„Koľko, nepoviem. Hrešili by ste ma, že som sa nejednal. Ľúbilo sa aj druhým a obchodník mal ho len na dve kabane; bál som sa, že mi ho dakto predchytí. Dal som, čo kupec pýtal, len aby ste ešte raz mali kabát po chuti. Aj podšívku som dostal peknú, aj šnúrky a sponky, len gombíky také neboli. Vzal som len tieto. Myslel som, že vám ich na tú staršiu kabaňu prišijem a tie strieborné sem; to bude netak pekné.“

Syn hľadel na matku. Videl, že sa jej dar ľúbi a potešil sa.

„Prečo si mi to kúpil, synku,“ začala zrazu, „však sa máš dosť čo oháňať, keď si už na svojom.“

„Dávno som si umienil, že až budem sám, z prvého zárobku vám spravím ten kabát. Dosť ste sa o mňa od malička nastarali. Veľa som vás stál práce aj peňazí, kým ste ma vy opatrovali; to vám odplatiť nemôžem, ale chcem vám byť vďačným synom. — No tak už som odmeral; až ušijem, môžete ísť v ňom na sviatky do kostola. V celých Zálužanoch nebude mať ani jedna žena krajšiu kabaňu.“

Syn uschoval súkno zase do skrine. „Pekne ti ďakujem,“ podávala mu matka ruku, „že si mi spravil takú radosť. Ale ty dobre vieš, čím by si mi ešte väčšiu radosť spôsobil: keby som si ťa mohla oženiť a na tvojej svadbe tú kabaňu obliecť.“

„Ach, mamička moja,“ zvážnel syn a objal matku okolo hrdla, „to odo mňa nežiadajte. Nemôžem ísť do chrámu Božieho hrešiť; a hrešil by som veľmi, keby som tam skladal prísahu jednej a na druhú vo dne v noci myslel. Nehovorte mi, prosím vás, o tom.“

„Ale, Imrich, či ozaj chceš zostať sám na svete? Či chceš byť starým mládencom?“

„Nechcem, mamička. Vo dne, v noci prosím Pána Ježiša, keď On na svadbu v Káne Galilejskej prišiel, a tak manželskému zväzku požehnal, aby aj mne pomohol, aby vás všetkých naklonil. Ja verím, On ma počuje.“

„A veríš naozaj, že On ťa počuje? Veď taká modlitba v knižke nie je,“ zažartovala Ľubietovská. „Na to, čo my nebudeme chcieť, ani Boh nás nenakloní.“

„Ó, nakloní! Ako, to ja neviem. Ale ja Mu verím.“

„No, budeme vidieť, kto má pravdu, či ty, či ja. Ale už musím domov. Chcela som volať Zuzku, aby mi pomohla prichystať do mlyna, no keď má robotu, neposielaj ju.“

„Poslal by som vám učňov.“

„Nedbám, ak nezmeškajú. Hneď prísť nemusia, až asi o hodinu.“

Keď matka odišla, šuhaj si sadol. Podoprel čelo do dlaní. Na jeho srdce zaľahla ťarcha starostí. Bol rád, že je s matkou vyrovnaný, že neodišla od neho v hneve, no čo bude robiť, až mu Zuzku vezme? Žialil nielen nad sebou, ale aj nad sestrou, že musí od neho preč. Veď im bolo tak dobre spolu. Mali peknú domácu pobožnosť ráno i na poludnie. Ona sa každú pesničku naučila a učila aj jeho, aj učňov, ba ani tovariš sa jej neubránil; musel spievať s nimi. Keď sem príde dáka cudzia osoba, všetko bude ináč.

Nezbadal šuhaj, že sa otvorili dvere a že vnišla Zuzanka, nesúc čistú snehobielu bielizeň. Postala, pozrela zadivene na brata. Pred oknom zazrela matku, ako ide po ceste domov.

„Bola tu mamička? Čo chcela?“ zložila bielizeň na stôl.

„Imriško, čo ti je? Prečo si taký smutný?“

Šuhaj pozrel do ružového obličaja svojej peknej sestričky.

„Ach, Zuzanka, keď mi ťa chcú už vziať. Len do sviatkov budeme sa spolu tešiť.“

„Čo nepovieš!“ sprasklo dievča rukami. „Nuž — a prečo?“

Imrich rozpovedal sestre rozhovor s mamičkou. Uznával, že má pravdu. No Zuzanka sa iba usmiala, pohodila hlávkou.

„Nestaraj sa, Imriško, veď sú ešte týždne do sviatkov. Ja sa i naďalej od mamičky vypýtam. Poprosím tatíčka, aby vzal k nám tetkinu Katušu; tá bude len veľmi rada, keď sa dostane z domu. Babička s deduškom si to dávno žiadajú, veď jej je zle u toho otčima. Veru, bez tej roboty, čo som ja doma porobila, náš dom nespadne. Katuša má už dvadsať rokov, je silná, tá ináč mamičke pomôže. A potom ju dostaneme k nám, počuje o Pánu Ježišovi. Ona si Ho iste zamiluje.“

Imrich sa mimovoľne usmial. Ťarcha mu na slniečku Zuzankinej nádeje spadla z pliec.

„Máš pravdu; Pán Ježiš vraví: „Nestarajte sa o zajtrajší deň.“ Ani ja sa nebudem na týždne starať. Idem radšej do práce, začať mamičkinu kabaňu.“

„Už si jej to ukázal? A čo ti povedala?“

„Ľúbila sa jej; vedel som to.“

„Veď sa jej aj mohlo ľúbiť. Bude netak pekná. Je to dobre, keď má človek peknú mamičku.“

„A tatíčka akého?“ zaznelo od dverí.

„Tatíčko! ale — vitajte!“

Ľubietovský sadal si na stoličku. Zuzanka zotrela mu pot z čela.

„Čo robíte, deti? Dajte mi trochu vody.“

„Kde ste boli, tatíčko?“

„Bol som v meste, synku, predal som junca. Zle sme sa so židom porátali. Dal mi o päťdesiatku menej. Na šťastie som mal svedkov; bol by ma ošialil. Dobre má Martin, že sa židom celkom vydral z rúk. Žalovali sa mi, že im už nechce ani predať, ani od nich kúpiť. Aspoň ho už neokradnú.“

„Tatíčko, vy ste iste ešte neobedovali,“ staral sa syn.

„Však mi mati dá, keď prídem.“

No Zuzanka už bežala a o chvíľu už priniesla tatíčkovi mlieko a čerstvú buchtu. Bola si ešte včera cesto zarobila, ráno upiekla, aby nemusela dnes variť. Dala všetkým len mlieko a buchty. Netak si pochvaľovali. Ani tatíčko nepohrdol, ba ešte si druhý hrnček mlieka vypýtal.

„Dobre si napiekla,“ chválil otec dcéru, hľadiac na ňu s láskou. Mal všetky svoje deti rád, ju najradšej, lebo zo troch dievčat zostala mu len ona.

„Dobre mi je tu u vás v chládočku sedieť, ale musím už domov.“

„Prečo by ste už išli? Odpočiňte si; veď ešte dosť porobíte,“ namietal syn.

„A čo ste mať spomínali? Bola snáď tu?“

„Bola, tatíčko. Ja som ju už nenašla, zberala som bielizeň. Ale nás veľmi nepotešila,“ sklonila Zuzanka hlavu na tatíčkovo plece.

„A čo ste spolu mali?“ pohladil ju po líci.

„Že už musím po sviatkoch domov a Imricha nechať samého, že ona na všetko nestačí.“

„Ale, čo nepovieš?“ divil sa otec, „mne nič o tom nehovorila.“

„Tatíčko môj, vezmite si Katušu a mňa nechajte Imrichovi. Oveľa viac sa tu naučím, ako doma.“

„Ja ťa rád nechám, dievča. A ak bude mati chcieť, veru by som Katušu veľmi rád mal u nás, aby jej už raz bolo dobre na svete. Musím sa s babičkou o tom pozhovárať. A dáko sa to spraví. Ty len pekne popros, ona sa dá ohnúť.“

Ale, synku, ani som ti nepovedal, prečo sa ponáhľam. Ktosi žaloval na deduška. Ja myslím, že notár. Notár sa mu bol nedávno vyhrážal, keď nechcel pri voľbách hlasovať na vládneho kandidáta, ale išiel s pánom farárom, a tak strhol pol obce. Je obžalovaný, že pri vojenských odvodoch pomáhali mládencom od vojenčiny, a že Malkove siroty akosi ukrátil. Ale najhoršie je, že je obžalovaný preto, že bránil pytliakov a hromžil na pánov. Za svedka je aj Užovič napísaný. Ten veru dobre svedčiť nebude. Neraz deduško na panské poľovačky hromžil, aj na škodu, ktorá sa v obci deje. Židia to všetko znajú. Reich má syna pri súde, ten mi to porozprával. Hovoril mi, že iste dnes alebo zajtra dostaneme predvolanie. Nuž, musím čím skôr za deduškom.“

„Nebojte sa, tatíčko, pán Užovič na deduška žalovať nebude,“ tvrdila Zuzanka. „On nie je taký zlý, akým ho robia; že si svoje zastáva, je pravda, ale čo má robiť? Je panským úradníkom.“

„No, máš veru koho obhajovať,“ zamračil sa Ľubietovský. „Či nášho Imricha nevláčil po súdoch? Neposielal nám žandárov na krk? Celý rok nás kde-kto tupil pre neho a bez viny. To mu jakživ nezabudnem.“

„Tatíčko môj, odpúšťajte a bude vám odpustené, hovorí Syn Boží. Niet človeka, ktorý by sa nikdy nepotkol a nepomýlil. Pán Užovič ma schválne netupil. Druhí boli na vine, že mi toho jeleňa narafičili a podozrenie bolo príliš veľké. Je pravda, nemal to pán Užovič o mne veriť. Ale ja som mu odpustil, keď ma prosil. Aj tu u mňa bol; veľmi ho to trápi, že mi tak ublížil. Mnoho by za to dal, keby dáko mohol vec odčiniť. On deduška neobžaluje, o tom som presvedčený. Prosím vás, keď som ja odpustil, odpustite aj vy; však moja nevinnosť vyšla najavo. Aj Pána Ježiša krivo obžalovali a súdili, aj odsúdili a usmrtili, a On na kríži volal: „Otče, odpusti im, lebo nevedia, čo činia.“

„No, ja nedbám,“ zmäkol sedliak. „Keď ty si sa s ním pomeril, mohol by si ta ísť a rozpovedať mu, ako a čo je vo veci. Snáď kvôli tebe deduška nezamočí.“

„Pôjdem, tatíčko, hneď, keď sa zvečerí. Za vidna nechcem, keď inokedy nechodievam.“

„Pravdu máš, synku, bolo by to ľuďom nápadné.“

Zuzanka i bielizeň tak nechala. Vyprevadila tatíčka až domov; mala starosť o deduška. Doma našli už predvolanie. Richtár sedel nad ním celý zronený. Vedel, že je nevinný. Čo sa týka Malkových sirôt, mohol sa preukázať. No tá tretia žaloba bola háklivá. Páni tu mali veľké slovo — a vrana vrane oko nevykole. Keď páni začnú na sedliaka žalovať, musí prehrať, zvlášť keď je ešte aj obecným predstaveným. Ľahko by ho mohli tak zamotať, že by ho aj zavreli, keď sa povie, že búril proti pánom. Od mladosti bol Ľubietovský richtárom; znova a znova si ho obec volila — a teraz takto musieť službu stratiť, i česť i dobré meno. Kto jediný by mohol trochu pomôcť, bol Užovič; no ten ako prvý svedok ešte ho lepšie do blata potisne.

Predstavilo sa richtárovi pred oči, ako pri súde, keď horár odprosil Imricha, pokročil aj k nemu; chcel snáď aj jemu čosi povedať. No on, Ľubietovský obrátil sa k nemu chrbtom a spravil sa, že ho nevidí. Teraz to Užovič jemu odplatí.

Bolo toho odpoludnia netak smutno u Ľubietovských. Asi dvadsať sedliakov dostalo tiež predvolanie. Bolo teda ešte do večera v Zálužanoch rozruchu dosť. Pán farár a učiteľ prišli richtára navštíviť a dlho sa spolu radili. —

„Ach, Ilenka, zle je s nami!“ Tými slovami vítala Ľubietovská švagrinú.

„Neboj sa, švagrinká, veď Pán Boh je vševedúci. On nevinu vášho svokra privedie najavo,“ srdečne povedala mladá žena. Zašla za richtárkou; potešila a pozdvihla obe ženy, uspokojila Šimona i švagra. Keď sa vrátil richtár, vyprevádzajúci pánov, sadla si k nemu na lavicu. Bolo mu veľmi milé, že prišla. Vyrozprával jej všetko, čo mieni zajtra pánom povedať, prečo sa hneval na tie poľovačky atď. Vypočúvala ho pozorne, potom povedala: „Smela by som vám niečo poradiť?“

„Pravdaže, dcéra moja, len poraď, rád tvoju radu prijmem.“

„Nehovorte celkom nič sám za seba, len tým pánom na ich otázky dajte krátku odpoveď. Čítavala som u mojej panej dlhé slánske procesy. Daromné boli všetky pekné reči a pravdivé obrany; len slepý pravdu nevidel a hluchý nepočul. Keď jedného chceli odsúdiť, odsúdili ho, nič nepomohlo. Aj s tým vaším procesom tak bude. Ak vás o tie voľby žalujú, našli si druhé príčiny, len aby vás mohli odsúdiť. No my im nedáme!“

Pozreli všetci zadivene na mladú ženu. Hovorila posiaľ tak múdro a teraz táto reč.

„Kto im nedá?“ spytuje sa švagor Pavel.

„Necháme, švagor, zajtra všetku prácu tak a budeme sa modliť. Uvidíte, Svätý Boh nás pre svojho Syna vyslyší. Koho použije, aby vás, ujček, zachránil, zná len On sám, ale učiní tak iste.“

„Dal by Pán Boh, dcéra moja,“ rozplakala sa richtárka. Na richtára spravili slová mladej Martinovej ženy prekvapujúci dojem; potešili ho. Ukázala mu, že pre neho niet pomoci, len u Boha. Mimovoľne sťa topiaci uchopil sa tejto jej viery. Keď potom vzala Bibliu a prečítala text o Petrovi, stráženom žoldniermi, až sa podivil, ako mu to pripadalo všetko inakšie, nové, keď to ona čítala svojím jasným hlasom. Apoštolovi, ktorý už išiel na smrť, nikto nemohol pomôcť. A modlitba jeho priateľov predsa mu pomohla.

„Oni boli takí ľudia, ako sme aj my,“ hovorila Ilenka. „Verili v toho istého Boha, v ktorého my veríme; On nás vyslyší.“

„Ak ma vymodlíte,“ podal richtár prívetive ruku mladej žene, „potom budem chodiť medzi vás i ja, nielen moja stará.“

Medzitým zaklopal Imrich Ľubietovský na dvere horára Užoviča. Keď ich otvoril, letelo mu radostne oproti: „Imrich ty ideš k nám?“ A hneď pribehla aj Mariška a hodila sa miláčikovi do roztvoreného náručia. Chvíľu stáli tak spolu mlčky, príliš šťastní, aby mohli hovoriť. Potom prvý zbadal sa šuhaj. Oznámil, že ide za otcom vo veľmi vážnej a smutnej veci.

Užovič kamsi vyšiel. No vrátil sa dosť skoro. Privítal znova radostne šuhaja. No keď mu tento celú vec rozložil a prosil, aby na jeho deduška on nežaloval, sedel chvíľu s hlavou do dlaní podopretou.

„Ja žalovať nebudem,“ hovorí vážne, „ale žalovalo sa už. A keď nás budú brať na prísahu, klamať nemôžem. Sú tu druhí, ktorí tiež počuli; jeden povie to, druhý iné. Tvoj dedo si neraz mnoho dovolil povedať. Ak to hovoril pred druhými ako predo mnou a oni ho zradia, zle sa mu to bude vykladať. Viem, že je statočný ako pravý chlieb, že bol v práve, keď obec bránil, tak ako ja, keď som bránil panské. Mali sme oba zodpovednosť a službu a každý ju chcel verne zastávať. Sľubujem ti, že sa ho zastanem, nakoľko budem môcť, i keby som mal prísť o chlieb. Či to ale bude platné, neviem!“

Napriek tomu odchádzal Imrich potešený, hlavne preto, že sa v Užovičovi nesklamal.

Nebolo toho veľa, čo Imrich získal, predsa však odchádzal šťastný vo vedomí, že Užovič slovo dodrží. On deduškovi nepoškodí! Veď keby sa tak stalo, vtedy by medzi ním, Imrichom a Mariškou otvorila sa navždy neprekročiteľná priepasť. Veril však, že Pán Ježiš pomôže. Dnes ho už tatíčko sám poslal za Užovičom. S jeho dovolením smel navštíviť Marišku. Ach, Pán bol dobrý!

*

Tam, kde začínala horská seč, pri veľmi bohatom malinisku a svahu, mali Mrázovci lúku a veľký kus role, ktorú si boli od strynkej prenajali. Nad touto lúkou v tôni borových stromčekov, bohato zakvitnutých červenými šiškami, sedela Ilenka Mrázová. Bol svätodušný pondelok, a ona splnila deťom sľub už dávno daný: vyšla s nimi na prechádzku. Vzala so sebou aj Zálužanských deti. Pridala sa k nim aj mládež, synovci a netere: Zuzanka, Mariška, Šimon, Imrich, Jurko, Andrej a Miško. Pred chvíľou boli všetci okolo nej. Spievali, trhali jarné kvietky, veselili sa, ako len šťastlivá mládež veseliť sa môže, keď ju nič nebolí a netlačí.

Jar bola vôkol nich aj v nich. Aj tá duchovná jar, bo už aj Šimon a Jurko túžili po tom Božom vzkriesení. Ilenku tiahlo srdce do samoty. Ako tak na nich všetkých hľadela a na tie veľké Božie veci myslela, zatúžila poďakovať Pánu Ježišovi, že si ich tak prišiel hľadať a že všeličo už použil, len aby sa zobudili. A už poďakovala; teraz premýšľala o tých minulých týždňoch, ktoré prežili.

Čo sa nad Ľubietovským domom znieslo, bolo ako taká prudká búrka, ktorá preletiac všeličo síce poláme, ale povetrie prečistí. Bolo tak, ako ona richtárovi povedala: nepriatelia chceli ho odsúdiť, ale svätý Boh im nedal. On prosby svojich nesmelých detí počul a vyslyšal. A práve Užovič to bol, ktorého použil na richtárovu záchranu. Páni ho mali v láske, ctili si ho, vedeli, že vždy s richtárom stál na bojovej nohe, preto jeho svedectvo malo platnosť. Že sa richtár ani slovom nebránil, len každú otázku pravdivo zodpovedal, tiež mu poslúžilo. Nevyzeral ako burič, len ako človek, ktorý to, čo mu obec zverila, spravodlive bráni. V obci sa nenašiel nik, ktorý by čo len málo proti nemu svedčil. Svedectvá niekoľkých trhanov, ktorých notár zohnal, v poslednej chvíli sa tak zamotali, že richtárovi len poslúžili. Richtárova nevinnosť ohľadne vojenčiny a Malkových sirôt vyšla hneď najavo. Len o tie poľovačky sa to tiahlo týždne. No Užovič pochodil po všetkých pánoch svojho panstva a dotiaľ neustal, kým ich k tomu nepriviedol, aby richtárovi uznali. Kde on nebol, tam zase ujec Michal — ktorý práve u jedného staval — povedal dobré slovo.

Hrozilo horárovi nebezpečenstvo, že si pánov pohnevá a príde o chlieb, ale Pán Ježiš to nedal. A tak panstvo od žaloby ustúpilo. Len notár tú voľbu dvíhal a zamotával do toho aj pána farára i učiteľa. Ale stalo sa niečo nečakané. Richtár žiadal, aby prišla komisia vyšetrovať na mestský dom, a tu ten, kto inému jamu kopal, sám do nej upadol. Notárovi chýbali peniaze. Dokázalo sa, že richtár má pravdu. Ale splnilo sa aj porekadlo: „Malých zlodejov vešajú a veľkých púšťajú.“ Notárovi sa nič nestalo; nechali ho ujsť, ale bol aspoň koniec procesom a richtárova nevinnosť vyšla úplne najavo. Videli Ľubietovskí, no i celá obec, že sú veľkými dlžníkmi horárovi Užovičovi. Keď videli, ako on richtára bránil a ratoval, a s pánmi proti obci nestál, uctili si ho všetci.

Dodržal richtár daný sľub. Prišiel sa k Mrázovcom poďakovať Pánu Bohu a netak sa mu medzi tou šťastnou rodinou Božích detí ľúbilo. Ilenke bol za jej radu veľmi vďačný. Všetci páni, ktorí mu dobre priali, povedali, že si múdro počínal. No vďačný bol i Mrázovi. Tento ho posmelil: „Žiadajte, aby prišla komisia prezrieť obecné účty. Ukáže sa hneď, či ste za obecné kortešovali alebo nie, a kto kortešoval.“ Dokázalo sa naozaj to, čo nik z pánov nečakal.

Potom sa vybral richtár aj so synom k Užovičovi poďakovať sa; a že Ľubietovskí neradi bývali ľuďom dlžní a ničím odplatiť nemohli, vypýtal Ľubietovský Marišku pre svojho vnuka. Vedela Anna Ľubietovská, kam svokor a muž idú, aj čo stroja, ale nebránila. Nikto sa jej nebude v dedine vysmievať, že takú chudobnú nevestu dostala. Keď je len Imrich spokojný, však ona s nimi bývať nebude. A prišlo to už tak ďaleko, že včera a dnes mali Imrich s Mariškou už dve ohlášky, a keď civilné vypršia,^[42] bude svadba.

O tomto všetkom premýšľala Ilenka. Veľmi sa radovala s radujúcimi, tak ako bola žialila s plačúcimi a niesla ich ťarchy. No prečo klonila zrazu mladú hlavu do bielej dlane? Poletujúce vtáčatko sadlo si na proťajší peň, opierajúc na ňu smutne očká, ako by sa jej chcelo spýtať: „Prečo si smutná?“ Ach, nevedela by sama povedať, prečo smúti. Bola zdravá na tele i na duši, deti mala tiež zdravé; milovali ju, no nie len ony, celá rodina mužova i jej. Všetko, čo len začala, sa jej darilo. Pán Boh dával požehnanie. Nikdy by si ani vo sne nebola pomyslela, že by jej kedy tak dobre mohlo byť na svete.

Ten divný smútok a tesknota začali včera, keď pribehli za ňou Imrich a Mariška. Bola s nimi sama. Videla ich veľkú a peknú lásku. Ďakovali jej, že ich tak v ich zármutku a žiali potešovala. Keď odišli, ucítila zrazu, že je i ona ešte mladá a že je krásne byť tak milovaná. Vydala sa bez lásky kvôli deťom. Muž ju opatroval, akoby mu bola najstaršou dcérou. Ak bol na ňu dobrý predtým, čím viac teraz, keď spolu začínali a končili každý deň modlitbou. No on raz tiež tak miloval ako Imrich. Priznal sa sám, že po boku Betkinom len na Aničku myslel. A myslel na ňu snáď ešte i dnes. Ju nikdy nebude milovať.

Hneď prvý večer jej povedal, že pre seba ženu nepotrebuje, že on potrebuje iba gazdinú do domu a matku pre deti. Nuž, tým a len tým bola mu ona posiaľ; a bude i do smrti? Ba, prečo zdal sa jej zrazu život taký dlhý a pustý?

Nevedela, že už chvíľu nie je sama, že neďaleko o dub opretý stojí jej muž a díva sa na ňu. A čím dlhšie sa na ňu díval, tým väčšia vráska tvorila sa mu medzi čiernym obočím. Ba, čo on myslel? Ach, keby to ona znala!

„Počuj, Martin, tá tvoja žena je len predsa primladá pre teba. Keď sa tak s tými tvojimi deťmi zapodieva, je ako jedna z nich. Nie je dobre, že sa tá mládež u vás schádza. Ktorýkoľvek z nich by k nej skorej pristal ako ty. Keby jej tak napadlo, žialiť nad tým, že si s tebou život zaviazala,“ — tak nedávno povedala Zálužanská. Chcela ho iste pichnúť za to, že nechcel jej švagrovi ručiť, keď si požičiaval peniaze. Vtedy si to tak nevšimol, ale od tých čias kedykoľvek sa u nich mládež zišla, vždy mu to napadlo. No darmo dával na Ilenku pozor. Bola vždy jednako milá, vždy jednakým slniečkom. Len včera chodila taká smutná — a dnes toto!

Teda takto ona sedáva, keď je sama? Žiali iste nad tým — myslel sedliak — že si so mnou život a svet zaviazala. Vydala sa kvôli mojim deťom; so srdcom nerátala. Mňa rada mať nemôže; som jej pristarý, a druhého, kým ja žijem, milovať nesmie. A ja som zdravý, pevný človek. Mojej smrti sa tak ľahko nedočká, na to ma príliš dobre opatruje. Keď je po mojom boku taká nešťastlivá, veď mne tým len zle robí. Ja ju mám tak rád, že ani Aničku som tak nemiloval. Už som jej to koľko ráz chcel povedať, no ako jej to poviem, keď je so mnou nešťastlivá? —

Zrazu strhla sa mladá žena. Dakto ju objal. K jej hlave pritúlila sa kučeravá hlavička.

„Mamička moja, čo ste taká smutná?“

Mráz by najradšej odstrčil Paľka od svojej ženy, že ten smie to, čo on by tak rád a čo nemôže.

„To si ty, Paľuško?“ bozkala Ilenka chlapca a stiahla ho k sebe. Zostali tak sedieť k sebe pritúlení.

„Prečo ste smutná?“

„Veď už nie som,“ usmiala sa medzi slzami.

„Vieš, prišlo mi teskno; myslela som na Aničku, keď je už v službe. Snáď aj ty pôjdeš skoro na remeslo, keď ono má zlaté dno. Jožko, až školu vychodí, pôjde za učňa. Betka narastie, bude sa tiež pýtať preč. Už len malý Ondrejko mi zostane, potom nebudem mať čo robiť medzi vami.“

„A tatíčko?“ užasol chlapec.

„Počul si, že si ma len kvôli vám vzal; on by sa potom bezo mňa popri strynkej aj obišiel.“

Z hlasu mladej ženy vyznela taká teskná žalosť, že sa chlapec skoro rozplakal. No podivné: z Mrázovho čela zmizli vrásky. Pocítil, že je jar, že vtáci spievajú a kvieťa rozváňa.

„To nie je pravda, mamička, také niečo nemyslite,“ vyhováral chlapec vážne, „veru by tatíčko ani deň bez vás nevydržal. A že by som ja od vás odišiel? Nebojte sa, to by sa stalo len, keby ma na cintorín vyniesli. Odkedy viem, že sa Pán Boh sám nazýva hospodárom, od tých čias mám ešte väčšiu chuť byť len sedliakom. Ja ľúbim tú čiernu zem, ktorá nás všetkých živí, keď Pán Boh požehná. Sedieť tak hodiny v izbe, deň čo deň, ako chlapci u Imricha sedia, to by som ja nemohol. Nemá len remeslo zlaté dno, aj hospodárstvo ho má. — Mám rád tie naše koníčky, našich roháčov. Je to len nemá tvár, ale je to živé, má mňa rado a všetko okolo nás žije. Pozrite tie jariny, tie stromy a tie naše pekné hory! Mamička, myslíte, že tam, kam Pán Ježiš ľudí berie, je krajšia zem, ako tu?“

„Iste krajšia, keď je tam to, čo oko nevídalo.“

„Ja si teda prajem do vôle Božej tu na tejto našej peknej zemi s vami žiť a potom — aby si ma vzal On k sebe.“

„Spolu sme sa, Paľuško, z toho mesta Márnosti vybrali, bárs by nám Pán Ježiš dal, že by sme spolu smeli doputovať do mesta Spásy.“

„Však to aj tak iste bude, veď aj tá kresťanka všetky svoje deti so sebou vzala, aj vy nás tak všetkých Pánu Ježišovi dovediete. Škoda, že sa ešte všetci nevybrali!“

„Musíme mať trpezlivosť, Paľko. Na nás Pán Ježiš dlhšie čakal.“

„Imrichovi chlapci chcú ísť obaja.“

„Povedali to?“

„Včera som s nimi hovoril, aj sme sa potom spolu modlili. Ujec Michal povedal, že tých snáď Pán Ježiš mne dá, aby som Ho prosil. A On ich dal, vyslyšal ma, ako vždy, On je dobrý.“

„Tak mu spolu poďakujme.“

„A už nie ste smutná?“

„Nestaraj sa, už mi to prešlo. Rozveselil si ma ty, zlatý braček.“

Sedliak hľadel na ženu a na syna, ako sa spolu modlili; modlil sa v duchu s nimi. No, keď potom Ilenka poslala Paľka pozrieť, čo robia Ondriško s Mišenkom, či dáva na nich Betka dobrý pozor, a keď chlapec poslušne odbehol, vystúpil spoza stromu. Raždie pod nohami mu zaprašťalo. Ilenka sa obzrela.

„Martin, ty si tiež tu?“ zadivila sa úprimne.

„Myslíš, že mi nepristane miešať sa medzi vás mladých?“ vetil s úsmevom, no, predsa vážne.

„Nemyslím; viem, že sú vždy všetci radi, keď prídeš medzi nás.“

„A ty, Ilenka?“ Pritiahol si ju k sebe.

„Ja najradšej.“ Jej modré oči zažiarili radosťou.

„Ilenka, musím sa ti k niečomu priznať,“ začal a hlas mu zlyhal. Pozrela temer preľknuto na neho. Chcela sa mu vymaniť, ale ju nepustil.

„Vzal som si ťa kvôli deťom. A povedal som ti, že mi žena netreba. No, mýlil som sa veľmi. Tak ako teba dnes milujem, ani Aničku som nemiloval. Po tvojom boku nikdy mi ona nenapadne. Presvedčil som sa, že nielen deti potrebujú matku a dom gazdinú, ale i ja potrebujem ženu, ktorú by som mohol milovať a ktorá by milovala mňa. No som starý muž oproti tebe. Ak ma môžeš mať rada len čo dcéra, dodržím sľub: budem si ťa len ako dcéru opatrovať. No keby si ma aspoň trochu mohla milovať, na týchto mojich rukách by som ťa nosil. Veď ja tak ako ten môj chlapec len to si prajem: do vôle Božej tu s tebou žiť a potom ísť ta, kde Pánu Bohu poďakujeme za to, že mi ťa dal. — Ilenka, či mi chceš ďalej byť dcérou — či ženou.“

„Ženou, Martin; veď ja ťa mám tak rada, ako nikoho na svete,“ priznala sa úprimne.

Vtáci spievali, kvieťa rozváňalo. Bola jar. No, najkrajšie bolo vo dvoch ľudských srdciach, ktoré boli ako pre seba otvorené, umné, nadané a schopné verne milovať.

Dávno nebola taká chýrna svadba, ako keď ženil richtár Ľubietovský najstaršieho vnuka. Mali Zálužiania na čom oči nechať: na peknej, po pansky oblečenej, bielučkej neveste, na švárnom, šťastnom ženíchovi, na šumných družičkách a družboch. Družička, ktorá viedla ženícha, bola ako jarný kvietok a družba ako štíhly v horách bor.

Šťuchali sa ľudia, že to by bol druhý pekný pár, len si ich nechať k oltáru kľaknúť. Aj tretí k sebe pekne pristal. Jurko Zálužanský povedal potom mamičke, že on si na Aničku Mrázovú dočká, druhú aby mu ani nespomínali. Bolo dievčatko už teraz netak pekné, a čo potom za tri — štyri roky! On mal čas čakať, veď bol ešte len druhý raz pri odvode.

Po ženíchovi a neveste bol predmetom všeobecného obdivu a pozorovania Mráz a jeho druhá žena. Ešte nikdy ju ľudia nevideli takú peknú. Mala na sebe svoje svadobné šaty a svadobný čepiec so širokou čipkou.

„Len sa pozrite, čo žena z muža spraví! Ten Mráz vyzerá, ako čo by ani nebol otcom pätnásťročného syna! A ako si tú ženu vedie, ani čo by oni dvaja išli na sobáš! Len slepý by nevidel, ako ju má rád! No, kto by tú rád nemal? A ako si ho vystrojila! Ani čo mládenec sa tak pekne nenosil a nebol taký švárny, ako dnes. No, doprajte mu, chudákovi, že mu je konečne dobre; dosť sa natrpel. — Ale ani jej s ním nebude zle. Na rukách by ju nosil!“ — Tak vraveli ľudia.

Svadba bola panská. Pozvaná bola len rodina, no však tej bolo dosť, a trvala dva dni. Večera bola pred sobášom u nevesty a obed po sobáši u richtárov. Ba, kto by to bol kedy uveril, že obaja Ľubietovskí, dedo aj otec, tak svorne si pôjdu s Užovičom! Keďže svadbu poriadal richtár a richtárka, bola aj Anna Ľubietovská v kostole. Netak si vykračovala po mužovom boku v krásnej novej kabani. Každému povedala, že jej ju syn kúpil a ušil z vďaky za to, že ho tak dobre vychovala. Nejedna netak závidela jej takého syna a nejedna dievčina nedopriala Mariške takého ženícha. No aká pomoc, už bol jej a nikto ho už od nej neodlúči. Do pekného si ju doviedol hniezda.

Nevzala Anna Ľubietovská hneď Zuzanku domov. Mala v Katuši Uličných, mužovej neteri, veľmi dobrú pomoc. Dievčina bola silná, navyknutá na robotu. Nakladali u otčima na ňu ako na hoviadko, a ona už len ťahala. Čo teraz babičke a strynkej na očiach videla, všetko im spravila. Mariška sľúbila Zuzanke, že ju naučí šiť bielizeň i šaty. Zíde sa jej, keď si bude vedieť porobiť sama pre seba i pre domácich. A tak Imrich nestratil ani svojho spevavého vtáčika. A dostal aj to, po čom jeho srdce už tak dlho túžilo. Rodičia mu požehnali, a tak do toho najvážnejšieho zväzku nemusel vstupovať s hnevom. Anna Ľubietovská spočiatku len naoko prívetive privítala nevestu. Ale Mariška vedela si jej lásku získať. Keď dačo dobré spravila na obed, vždy jej a babičke buď poslala alebo sama priniesla; aj jej darovala krásne vyšité rukávce. A čo potrebovali šiť pre mužov, všetko im so Zuzankou pošila. A o všetko sa prišla pekne poradiť, hoci už dva roky sama viedla otcovi dom. Nemohla si ju svokra neobľúbiť. Okrem toho bola taká dobrá, milá ku každému, aj pokorná. Muži ju mali radi hneď, zvlášť Imrichov otec; Šimon a Zuzanka si ju tak obľúbili, akoby im bola sestrou odjakživa. A babičkina láska mala skutočne o jednu vnučku viac.

V horárni osmutnelo. Po sestrinej svadbe odišiel aj Ondrej zároveň s bratom-študentom skladať skúšky. Mal potom na rok ísť do staviteľskej školy, aby mohol dostať osvedčenie, že smie ako vyučený staviteľ a podnikateľ budovať väčšie stavby.

Na svadbu prišla dcéra po Užovičovej sestre, ktorá s mužom žila len dva roky. Muž jej náhle zomrel a tiež aj chlapček, ktorého s ním mala. Od tých čias slúžila ako gazdiná u panstva, kde on bol horárom. No keď ju ujec volal, rada k nemu prišla a netak dobre mu viedla domácnosť. Bola rada, že sa už nemusí túlať medzi cudzím svetom, že je u rodiny. Bola ešte mladá, osamelá. Keď ju prvý raz priviedla Mariška k Mrázovcom, netak sa jej pobožnosť — ktorú tam mali — zapáčila. Nemuseli ju druhý raz volať; prišla aj sama a rada, tým viacej, že aj Užovič, keď mu čas dovolil, prišiel s ňou.

Prv než odišiel Andrej Užovič z domu, zašiel si k Ľubietovským. Poprosil rodičov i starých, aby mu dali Zuzanku. Až skončí školu, dakde sa usadí ako staviteľ. Boli tak veľmi prekvapení, že ani sami nevedeli, ako k tomu prišla; — sľúbili. Keď sa potom sťažovala Ľubietovská pani farárke, že sa dala na to naviesť, prichválil jej to pán farár: „Z Užoviča bude niečo. Je to otvorená hlava; píše mi, že skúšky zložil s vyznamenaním. Dobrý staviteľ má celý svet otvorený — je ich málo — za krátky čas zbohatne.“ A pani farárka dodala: „Zo Zuzanky bude pekná pani staviteľová.“

Zapáčil sa Ľubietovskej ten titul. A Zuzanka je aj tak na sedliačku priútla; bude dobre, keď sa nebude musieť tak trápiť, ako sa ona od malička trápiť musela. Okrem toho vyšlo až po Imrichovej svadbe najavo, že Mariška neprišla s prázdnymi rukami k Imrichovi. Mala po matke odloženú peknú čiastku v sporiteľni, tak ako ostatné deti. Užovič nemíňal nič z toho, čo mu žena doniesla. Vklad rástol; dcérinu výbavu zaokryl zo svojho. Imrich nakúpil za to súkno a iné látky na šaty. Zašiel si kvôli tomu do Viedne a do Brna. Môžu si ľudia u neho priamo na šaty vyberať. Pán farár si prvý vybral a že dobre pochodil, kde-komu Imricha odporučil. S Užovičom boli známi všetci panskí úradníci; tí sa tiež k jeho zaťovi obrátili. Bolo dobre, že vedel ušiť po chuti sedliakom i pánom a že mu Mariška mohla v tom tak dobre pomáhať.

Musela Ľubietovská uznať, že bolo dobre, keď si vzal Marišku. Keby bol ju poslúchol a vzal si bohatú sedliačku, ktorá by mu bola dom priniesla, nevedel by si s tým čo počať. Remeslo a gazdovstvo nedalo sa dobre spojiť; jedno alebo druhé by bol musel zanechať.

No vráťme sa k tomu, čo žiadal Andrej Užovič. Až keď dostal mladík od Ľubietovských súhlas, vyhľadal Zuzanku v sadoch, kde hrabala čerstvo nakosenú trávu. Tam spýtal sa dievčaťa, či na neho dočká, tak ako Mariška na Imricha čakala, a či s ním pôjde, keby bolo treba, šírym svetom. Stála chvíľočku akoby ju vymaľoval, ružová až po zlaté vlasy, ktoré jej vykúkali spod ručníka.

„A keď tú školu vychodíš, bude z teba potom pán?!“ spýtala sa zrazu a uprela na neho svoje krásne oči.

„Prečo sa pýtaš?“ zarazil sa. Takú otázku od nej nečakal.

„Preto, lebo až budeš pánom, ja k tebe nepristanem. Som sprostá sedliačka; nikde by si sa nemohol so mnou ukázať a nakoniec by si sa ešte musel za mňa hanbiť.“

„Ba, čo tebe nenapadne! Buď ako ujčinka Mrázová, ani kráľ sa za teba nezahanbí.“

„Hja, môj drahý, takej druhej niet. Učím sa od nej, čo môžem, ale čo ona má, len sám Pán Boh jej dal; to sa naučiť nedá.“

„Ani to sa naučiť nedá, čo tebe dal, ty moje spevavé vtáčatko. Veľa si sa už naučila, odkedy ťa znám. Za rok sa mnoho naučíš, veď si ešte mladá.“

„Myslíš? Dobre tedy; keď po roku prídeš a uvidíš, že sa za mňa nezahanbíš, potom ti sľúbim, že pôjdem za teba.“

„No jedno mi musíš povedať, ak nechceš, aby som veľmi smutný odchádzal: máš ma aspoň trochu rada? Zuzanka, nepovieš?“ úzkostne naliehal šuhaj.

„Mám ťa veľmi rada, Andrej. Nevydám sa za druhého, toho sa neboj, veď mi je takto najlepšie na svete. No, už to nechajme,“ prosilo dievča a podalo obe ruky šuhajovi, no objať, ani bozkať sa mu nedalo.

„To až potom, keď sa presvedčíš, že k tebe pristanem,“ bránila sa vážne. „Uvidíš tam iné dievčatá, aj panské, mohol by si ľutovať, že si si so mnou svet zaviazal. Ak to Pán Ježiš chce, aby sme boli svoji, stane sa to, no my to dnes ešte nevieme.“

V šuhajovom srdci, keď potom na tie slová myslel, vznikla úcta k jeho mladučkej neveste — bo za nevestu ju považoval — majúc súhlas rodičov. Začal sa modliť, aby mu ju Pán Ježiš dal a vychoval. Veď bolo napísané: Budú všetci učení od Boha. On si aj ju vyučí.

*

Toho roku bývali často búrky. Raz v piatok valili sa od hôr také čierne mračná, že ľudia hľadeli so strachom na nebo, zvlášť už preto, že mali krásne seno posušené. Každý sa ponáhľal, dať ho aspoň do kôp.

Paľko Mráz sa netak usiloval. Tatíčko viezol fúru domov, on mu chystal na druhý voz. Mamička sľúbila doviesť junce, snáď ešte príde prv, kým začne pršať. Okolo lúky, ktorá bola pri seči, tiekol potok; veľa vody v ňom nebolo. Keď chlapec ako-tak naložil plný voz sena, išiel sa pozrieť, prečo voda v potoku tak hučí. Až sa zľakol, keď uvidel, že potok bol zrazu plný. Na horách veľmi pršalo. Blesky lietali po nebi ako ohnivé hady. Bralo sa to viac k západu, preto tej vody toľko pribudlo; bola kalná a len sa valila. Keď jej pribudne, vyleje sa voda z koryta a zrúti sa to všetko zase na Červených mlyn.

Pamätal sa Paľko, že keď mal osem rokov, ten mlyn skoro zvalilo, aj dve deti sa im tam vtedy utopili, keď to tak rýchlo prišlo a nikde nebolo pomoci. Úzkostne rozhliadol sa chlapec dovôkola. Pri potoku ležali brvná a voda prinášala k nim veľký klát. Keby sa chlapcovi podarilo zvaliť to brvno do potoka krížom a ten klát položiť naň, odrazila by sa voda a letela by šírinou po lúkach, alebo by stiekla pri kameňolome na pusté úhory. Neprišla by tak zrazu všetka na mlyn a do Červenej doliny. V jedinom okamihu bolo to všetko premyslené a v druhom podarilo sa chlapcovi klát zachytiť a potiahnuť k brehu. Vytiahol z voza oje, podvážil tak, že mu ho voda dvíhala; išlo to, mal ho čochvíľa na brehu. Ale teraz to brvno! Drevo bolo ťažké a on naň slabý. Keď aj oje podstrčil, brvno sa ani nepohlo. Zrazu hodil sa chlapec na kolená: „Pane Ježišu, Ty si dal Samsonovi takú veľkú silu, že roztrhol ľva; daj ju aj mne! Oni tam o ničom nevedia a keď sa potopia, musia zahynúť; tak rád by som ich zachránil.“

S vierou v pomoc veľkého Boha, ktorý všetko môže, napäl chlapec všetky sily — a hľa — brvno sa pohlo. V tej chvíli šľahla voda podeň, a tak ho nadvihla ako obor. Zrovna tam sa skotúľalo, kam Paľko chcel. Teraz už len ten klát k nemu. No voda klát brala a brala. Chlapec skočil do nej a celou silou tisol drevo, až konečne podarilo sa mu ho preložiť cez brvno tak, že z polovice spravil silnú hať. A bol zvrchovaný čas, bo prišlo také množstvo hustej kalnej vody, že sa len tak valila cez brvno. Klát smerom ku kameňolomu tislo už len to, čo pod brvnom vytekalo. Mlyn bol zachránený, bo voda doniesla ešte dva kláty a sama si ich k hati svojou ťarchou privalila.

No ona učinila ešte dačo. Zovrela chlapca, ktorý tratil pôdu pod nohami. Aby ho voda nebrala, chytil sa dreva medzi dvoma brvnami. No teraz nemohol ani hore ani von. Voda siahala mu už po ramená; keď jej pribudne, prevalí sa cez neho. Dal sa chlapec kričať o pomoc, ale jeho úpenlivý krik zaznieval hlucho, prehlušený hučaním vody. Musel prestať. „Pane Ježišu, pomôž mi ty sám!“ zavolal ešte, oprel hlavu o klát a vedomie ho opustilo. Zdalo sa mu, že počuje volať svoje meno, no bolo to kdesi ďaleko, ďaleko. Potom ucítil, že drevo povolilo, že ho voda zdvihla, potom ho dakto zdvíhal a nič viac. Nevedel, že tá, ktorú na zemi najviac miloval, začula jeho volanie, prišla a s nasadením vlastného života ratovala ho z vody. Nevidel, necítil, ako ho s plačom bozkala a kriesila. No keď všetko bolo márne, zhodila seno z voza a silou, akú len veľké nebezpečenstvo dáva, sama ho na voz vyložila, a nakoľko junce stačili, utekala s ním domov. Tam mala už len toľko sily, že mužovi povedala, čo sa stalo a zostala mu bez života v rukách.

Ej, nechodí žalosť po horách, ale po ľuďoch. Nad Mrázovým domom zapadla ako ťažký mrak, keď celé slniečko skryje. Dozvedeli sa ľudia, čo urobil Paľko Mráz, že nielen mlyn, ale všetky dolné chalupy zachránil, a pritom krásne lúky a polia. Len nemohli pochopiť, ako taký slabý chlapec mohol také brvno pohnúť bez ľudskej pomoci. Sám Pán Boh mu ten rozum dal a On mu pomohol. Zvedeli aj to, že Ilenka Mrázová zachránila pastorka, no nevedeli pochopiť, ako ho mohla z tej vody vytiahnuť aj na voz naložiť. Ľutovali veľmi Mráza, že to, čo mal najdrahšie, stojí mu nad hrobom. Veď na jednej posteli ležal Paľko vo veľkej horúčosti a na druhej jeho dobrá mamička. Privolaný lekár urobil všetko čo mohol, ale krčil plecami. Obaja majú silný zápal pľúc, a obaja si ublížili; len Boh môže ich zachrániť.

Telegraficky povolaný prišiel aj dr. G., Ilenkin pán. Dlho nezdravých prezeral; potom si odviedol Mráza stranou a povedal pravdu: chlapec je stratený a pre Ilenku niet mnoho nádeje.

V tom čase sedeli v kuchyni všetci Ilenkini priatelia a plakali tak, že už viac ani nemohli. Zrazu zotrel si richtár slzy z rias a hovorí: „Keď bolo so mnou zle, povedala ona, že vy ma nedáte odsúdiť; ani ste nedali — vyslyšal vás vtedy Pán Boh. Keď ona nie je medzi nami, či nikto z vás nezná sa modliť? Načo ste k tomu Slovu Božiemu chodili, keď neveríte?“

„Máte pravdu, pán richtár,“ vstal ujec Michal, „zídeme sa u Imricha a budeme tak prosiť, že by musel mať Duch Svätý veľký dôvod, keby nás nevyslyšal.“

„Áno, áno, ujček, my si ich vymodlíme,“ zajasala Zuzanka. Ale zdalo sa, akoby Boh nepočúval a nechcel uzdraviť tú, ktorá tak ochotne obetovala svoj život za dieťa, kvôli ktorému sa bola vydala za Mráza, akoby chcel splniť to, čo si oni dvaja raz povedali: keď spolu z mesta Márnosti vyšli, že aj spolu do mesta Spásy vojdú. Ale Ilenkini priatelia len prosili ďalej a verili; preto im ju Pán Boh nechal a nielen nechal, ale aj veľmi rýchlo uzdravil. Ach, bolo to veľmi dobre, veď kto by bol mohol Paľka tak doopatrovať, ako to ona učinila?

Prešiel zápal chlapcovi. Bol už pri sebe, mohol vidieť, cítiť, ako veľmi miluje ho tatíčko, ba všetci ľudia, ktorí za ním chodili. Keď mu s plačom Červenovci ďakovali, povedal im, prečo to urobil a prosil ich, aby sa dali Pánu Ježišovi zachrániť. Rozhlásilo sa dedinou, že je Paľkovi lepšie. Mnohí prišli ho navštíviť a veľmi sa nad tým divili. Mnoho rozprávať nemohol, aj to len veľmi tichúčko, ale hovorili si potom ľudia, že všetko, čo povie, je ako sväté Písmo.

Anička, Jožko a Betka mu sľúbili, že nechcú zostať mŕtvi, ale že sa tiež dajú vzkriesiť Pánu Ježišovi a že budú veľmi poslúchať tatíčka a mamičku. Zuzanka spievala bratancovi, keď on sám nemohol, a s ňou všetci ostatní. Ležal v prednej izbe, aby mohol byť prítomný, keď sa k Slovu Božiemu zišli. Keď prvý raz zase Ilenka za ním prišla — tatíčko ju ale ešte viac niesol ako viedol — rozplakal sa; a keď sa ho naľakaný otec spytoval, prečo plače, povedal: „Ako by som neplakal, tatíčko, mamička sa za mňa obetovala ako Pán Ježiš. Keby bola zomrela, čo by ste vy mali? Ako by ste boli bez nej?“

„Neplač, Paľuško, my sme sa obetovali obaja. Ty si chcel zachrániť susedov, ja teba. Ty si zachránil celkom, ja len spolovice.“

Ilenka verila, že Pán Ježiš vyslyší ich prosby, ktoré s mužom odosielali, že aj Paľka uzdraví, keď ju už zo smrti vytrhol; ale nevyslyšal.

Za krásneho nedeľného rána, keď priam do kostola na oboch vežiach zozváňali, musela ho vidieť tichučko usnúť. Držala si ho v náručí. Na jej srdci, ktoré s tým jeho tak úzko bolo spojené, odpočívala jeho tmavovlasá hlava. Bledá, priesvitná ruka ležala zavretá v otcove ruky. Veľký, vďačný posledný pohľad hlboko odpočívajúcich, nebeskou žiarou naplnených očí patril otcovi.

„Mamička moja dobrá, zlatá, veľmi som vás mal rád, ach, tak veľmi! Ešte raz ma bozkajte,“ šepkali bledé pery. A keď mu žiadosť vyplnila, vydýchli si blažene naposledy a otvoria sa až na pieseň Baránkovu.

Splnili sa túžby chlapcove nečakane. Žil v tej peknej zemi otcov, ktorú miloval. Žil s ňou, ktorá jeho bezradostný život zmenila v raj. Žil síce kratučko, no do vôle Božej a potom si ho vzal Pán Ježiš — o ktorom dňom i nocou premýšľal — hore k sebe a ukázal mu tú krásu, ktorá nevstúpila na ľudskú myseľ.

„Ach, Martin, už ho nemáme, nášho drahého synáčika! Že som ti ho predsa len nemohla zachrániť!“ plakala Ilenka. Zotieral slzy jej i svoje.

„Nám bol milý, Bohu milší. Preto si ho vzal k sebe. Ty si urobila pre neho všetko, čo človek pre človeka môže urobiť — ale ja mu už nikdy nenahradím, čo som cez roky zmeškal.“ —

Dávno nebolo takého pohrebu v Zálužanoch, aký mal Paľko Mráz.

Svedčili ľudia, že tak kázať pána farára ešte nepočuli. Keď išli z cintorína, každý sa ponáhľal, aby podal ruku Mrázovi a zvlášť Ilenke, ktorú až teraz zase po prvý raz videli von z domu.

Neplakala pri hrobe, len sa smutne dívala na ovenčenú rakvu. Ale všetky ženy vedeli, že chlapcovi dokázala viacej lásky ako vlastní rodičia. Inde, keď deti dostanú macochu, dostanú aj otčima. Mrázove deti až vtedy dostali otca, keď Ilenka vkročila pod ich strechu. Preto sa tak k nej túlili i teraz ako kuriatka plačúc za bračekom.

Nevšíma si neraz človek človeka, až keď ho smrť skosila; potom začne mu chýbať. Netak Paľko Mrázov chýbal v dome i v dedine; ešte i tie sivé koníčky, ktoré pomáhal verne tatíčkovi vyplatiť, aj tá ostatná nemá tvár obzerala sa ku dverám, kedy konečne príde. No obzerala sa márne, bo on už nepríde z tej ďalekej krásnej krajiny. A prečo by prišiel! Veď aj Boh s ním vykonal, čo s ním vykonať chcel, a Paľko vykonal, čo na zemi vykonať mal. Poznal seba i Pána Ježiša, zamiloval si Boha i ľudí, slúžil im verne a nakoniec obetoval seba za nich, aby ich zachránil od večnej smrti.

Väčšej lásky nad túto nemá nikto, než aby položil svoju dušu za svojich priateľov.

Zostal Paľko ako krásny príklad v rozpomienke tým, ktorí v Zálužanoch patrili medzi vzkriesený ľud Boží, no aj celej dedine. Pamiatka spravodlivého je požehnaná.

Nemohli u Mrázov zostať bez pomoci, bárs im ľudia pomáhali, zvlášť Ľubietovskí. Nechceli vziať Aničku zo služby, keď ju pani doktorová dobre mohla potrebovať; aj tak by im bola Paľka nenahradila. Chystali sa teda dakého sluhu hľadať. Zrazu prišla Ilenke nečakaná návšteva. Ako tak raz pri obede sedeli, otvorili sa dvere a vnišiel chlapec asi toľký ako nebohý Paľko, no otrhaný, špinavý a zaprášený od cesty.

„Peter! Ale, si to ty?!“ zavolala Ilenka a už viedla chlapca k mužovi, predstavujúc mu nevlastného brata.

„To z tých macochiných detí,“ zagánil na neho Jožko, „ktoré tak zle mamičke robievali.“

Dali mu obed. Potom im nesmelo a s plačom rozprával, že ho dala mamička k tomu ujcovi, kde Ilenke bolo tak zle. Mal u neho slúžiť. No tento je vraj už teraz veľký opilec. Chlapca veľmi bil, že mu až rebrá polámal, musel preto do nemocnice. A keď ho stadiaľ vypustili, doputoval pešky k sestre, aby ho matka zase nenútila u ujca slúžiť. Prišiel sa k Ilenke ochrániť. Bol ešte slabý a z cesty vyhladovený.

Nachovali, obriadili, okúpali ho a uložili do izby za bránou, aby si odpočinul.

„Prosím ťa, Martin,“ hovorila potom Ilenka mužovi, „dovoľ mi, aby som si ho smela trochu tu nechať. Tak veľmi je na ňom poznať, že ho veľmi bili, že mu posiaľ bolo zle na svete.“

„Ak sa to dá dáko spraviť, budem len rád, keď zostane. Veď to nie je len syn tvojej macochy, ale aj tvojho otca. Ste z jednej krvi.“

Tak zostal Peter u sestry.

Mráz písal sám macoche, že je chlapec u neho; aby ho nechala u nich. Do Vianoc vraj bude u nich len ako rodina, od Vianoc, ak sa do ich poriadku vpraví, že mu dá službu. Pýtal, aby mu vymohla služobnú knižku.

Ozorovská prosila sama, aby sa Petra Mráz zaujal, že ju nechcel poslúchať, ani ujca, a že tohoto popudil k hnevu, keď bol opitý; preto sa vraj stala s ním tá nehoda. Ona že nechce, aby jej prišiel domov, že má dosť trápenia s tými tromi, ktorí sú ešte doma. Tak zostal chlapec u Mrázov.

Medzitým priľúbili sa deti mamičkinho Petra, ako ho menovali — a on? Ach, on ani nevedel, či je na zemi, alebo už v nebi. Nemohol sa Mráz žalovať, žeby ho neposlúchal. Usiloval sa ako najlepšie vedel a mohol. Vážna prívetivosť Mrázova mu veľmi imponovala. Ilenke hľadel spraviť všetko, čo jej len na očiach videl. Dali mu po Paľkovi šaty. Nevadilo, že bol o rok od neho mladší. Bol väčších kostí, dobre sa mu hodili. Keď trochu zosilnel a bol čistý ako všetci u Mrázov, stal sa z neho taký pekný šuhaj, až radosť! Oči mal po tatíčkovi ako Ilenka, aj ináč tvárou sa jej podobal. Nešlo to ľahko odučiť ho všetkému zlému, čo vídal od mala doma i u ujca, ale že rád počúval Slovo Božie a teplé slniečko lásky roztopilo ľady na jeho ešte mladom srdci, roztúžil sa aj on vyjsť z toho mesta Márnosti.

Deťom prišla s ním náhrada za Paľka, za ktorým veľmi žialili. Mráz, nakoľko mohol, nahrádzal cudziemu chlapcovi to, čo cez roky zostal dlžen vlastnému. Ilenka milovala ho skutočne ako brata; kamdiaľ viac cítila, keď sa k nej túlil, že sú z jednej krvi — ale Paľka jej on nahradiť nemohol. Raz našiel ju muž tak plakať; obšívala košeľu po Paľkovi pre Jožka. Prisadol si k nej a hovoril: „Už zase plačeš, Ilenka? Ako je to: Ja si pomaly privykám bez neho, hoci som ho mal veľmi rád — Boh mi svedok — a bol môj; a ty ho nemôžeš oželieť?“

„Nemôžem, Martin. Dosť sa premáham, ale keď mi len všade chýba tá jeho milá tvár, tie pekné, múdre oči. Vždy sa mi zdá, že musí ku mne kdesi prehovoriť. On tým Božím veciam z nás najlepšie rozumel. S nikým som sa tak nemohla pozhovárať, ako s ním. Keď ti chcem niečo pomôcť, vždy sa mi zdá, že sa musím za ním rozbehnúť a poradiť. Aj keď Peter prišiel, hneď som si myslela: Keby on tu bol, iste by ho k Pánu Ježišovi doviedol. Aj na to si vždy zmyslím ako tam stál v tej vode; už len kúsok pleca mu bolo vidieť; hlavu mal na kláte položenú, rukami sa držal dreva. Bol taký bledý, ale tichý ako baránok. Veľmi bolo na ňom vidieť, že sa už celkom položil do rúk Božích. Ver, Martin, ťažko by som bola privykla u vás, nebyť jeho; on mi od prvého dňa stál verne po boku. Vždy počujem tie jeho posledné slová: „Veľmi som vás mal rád, mamička!“ Keď myslím na neho, vždy ti v srdci ďakujem, Martin, že si si ma vzal a že som jemu smela byť matkou.“

Mráz objal ženu, privinul ju k mužnej hrudi.

„Ach, Ilenka, ani pomyslieť si nemôžem, čo by bolo bývalo dodnes z nás, keby si ty nebola prišla k nám. Boh svätý sa zmiloval vtedy nad nami, keď mi teba daroval. Mala si Paľka veľmi rada, viem to. On teba nie menej. Ale aj my ostatní ťa máme radi. Jemu je už večne dobre; málo, ale pekne žil a krásne dokonal. Nás tu na zemi ešte všeličo čaká, buď tedy aj naďalej naším svetlom a mne tou ženou statočnou, o ktorej Šalamún píše. My všetci v mojej i v tvojej rodine denne Pánu Ježišovi ďakujeme, že ťa nám zachoval pri živote.

Ilenka skryla tvár na mužovej hrudi; zaplakala znova, no tentoraz samou blaženosťou.

*

„Videli by sme,“ hovorili ženy, „či by tá Mrázová aj potom tie deti po prvej žene tak opatrovala, keby mala svoje.“

Nuž, dožili sa v Zálužanoch aj toho, že namiesto veľkého, už osláveného, prišiel krásny, malý Paľuško k Mrázovcom. Ani si nájomné nezjednal, nič platiť nesľúbil, a netak ho, počnúc od šťastného otca až po stokrát šťastnejšiu jeho peknú mamičku, všetci v dome vítali. Keby nebol Pán Ježiš obrátil Martinovo srdce, keby nebola v tomto srdci pochovaná pamiatka na prvorodeného, o lásku ukráteného syna, iste by aj on, ako mnohý druhý muž, dal prednosť synovi ženy milej pred deťmi ženy nemilej. Takto boli mu už príliš drahé, aby ich malý, milunký Ilenkin synáčik zatienil a vytisol. Konečne smel ale sedliak svojmu dieťaťu ukázať celú lásku. Nikto mu v tom neprekážal a nik sa mu nedivil.

Nezávideli deti Paľuškovi otcovu lásku, veď ony samy veľmi milovali malého bračeka. Mal toľko pestúnov a pestúnok, že bol div, keď zostal celý.

Presvedčili sa ženy, že Ilenka k mužovým deťom neochladla, ani keď už mala svoje krásne dieťa. Všelijaké rady — možné i nemožné — musela počúvať, no ona sa zachovala len podľa toho, čo jej poradili pán a pani doktorovci: ako má dieťatko chovať, aby bolo zdravé, a muž ju v tom verne podporoval.

Anička prišla po roku domov a veľmi pekne zastávala mamičku. Dobre jej bolo u pána doktora, ale doma predsa lepšie. Peter obsluhoval ju ako dáku princeznú. Do Vianoc sa bol tak vpravil do práce, že mu švagor sľúbil od Vianoc službu. Pri tom aj zosilnel a spevnel. No chlapec plačúc prosil: „Nič mi nedávajte, švagorko, všetko vám budem robiť zadarmo, len ma majte radi ako rodinu. Nechcem byť vaším sluhom, len ma od vás neposielajte.“

„Neplač, chlapče,“ usmial sa Mráz, „veď ty preto budeš naša rodina; zadarmo robiť nemôžeš. No, aby si bol spokojný, dám ti šaty a stravu ako svojim deťom a menšiu službu; celú ti uložím do banky, ak u nás zostaneš dlhšie, aby si s prázdnymi rukami od nás dakedy nevyšiel.“

Malý Ondrejko, ktorý už začínal behať, veľmi ľúbil svojho Peterka, preto že ho na chrbte nosieval a vždy so sebou vzal na voz, keď niečo dakam viezol. Nemusela sa Ilenka nikdy o chlapca starať, keď ho mal Peter so sebou.

Tak žila si rodina v pokoji a šťastí. Mali sa spolu radi a robili jeden druhému dobre. Kde-kto sa k nim prišiel vyžalovať. „Už len za tebou všetci chodíme, Ilenka,“ povedal raz Adam Zálužanský, „ani čo by si nám všetkým bola mamičkou. Ty s každým cítiš, potešíš aj poľutuješ človeka, vieš sa aj s každým poradovať; nedivím sa, že tí mladí tak za tebou chodia.“

„Veru sa ani nediv, synku,“ usmiala sa strynká; „však aj richtár, richtárka, švagriná Anna, švagor, pán Užovič, aj ja, my všetci k nej sa utiekame. Len tvoja mamička ešte vždy sa nás stránia, a veru by vám všetkým neškodilo, keby ste všetci medzi nás chodili, zvlášť k tomu Slovu Božiemu. Lepšie by ste sa mali.“

„Viem to dobre, strynka, ale pomôcť si nemôžem.“

„Ešte nám to Pán Ježiš môže dať,“ láskave zahovárala Ilenka, „že aj ona sa raz vyberie s nami z toho mesta Márnosti do mesta Spásy. A Pán Ježiš ich požehná.“ —

*

A bolo zas nedeľné odpoludnie. U Imricha Ľubietovského sedeli v prednej izbe okolo stola všetci tí, ktorí opustili mesto Márnosti a vydali sa na cestu s Kresťanom do mesta Spásy. Bol ich už pekný rad: starí i mladí, a boli medzi nimi aj takí, ktorí sa ešte len rozhodovali. Za stolom sedel ujec Michal, ktorý už dlho nebol medzi nimi, bol mal veľkú stavbu. Konečne zase on vysvetľoval im Sväté písmo. Dnes čítal o tom, ako Mária Betánska vyliala drahú masť na hlavu Pána Ježiša, tak že tej vône bol plný dom, a ako ju Pán Ježiš pochválil, že čo mohla, to pre Neho učinila.

„Ja by som myslel,“ hovoril skromne muž, keď skončil výklad, „mohli by sme to aj tak rozumieť, že máme tak žiť, aby po nás zostala dobrá vôňa všade tam, kamkoľvek prídeme; až potom ten náš život dobre strávime pre Neho. Ten najmladší spomedzi nás skutočne tak žil, preto si ho milostivý Boh vzal k sebe. On čo mohol, to pre Pána Ježiša učinil. Nasledujme ho. Svet sa nám už veľmi vysmieva; nazýva nás mátohami a svätými, že vraj chceme akúsi novú vieru začať. Nič sa toho nebojme, len keď bude s nami spokojný Syn Boží. Veľmi ma to teší, že vás tak pribudlo, odkedy som bol preč, a že aj ty, brat môj drahý, si už medzi nami.“

Ujec Michal vztiahol ruku a horár Užovič vložil svoju do nej.

„Nechcelo sa mi zostať samotnému v meste Skazy,“ hovorí vážne, „keď ma všetky deti predišli za Pánom, chcem ísť s vami.“

„Viete čo, svat, pôjdeme spolu,“ so slzami v očiach rečie Pavol Ľubietovský. „Tatíčko a mamička nás už predbehli.“

„Ďakujem vám, ujec Michal, že ste nás pozvali za Pánom Ježišom,“ vážne mienil Mráz. „Požehnaná to bola nedeľa vtedy v Malatíne; vtedy si nás začal Pán Ježiš kriesiť jedného po druhom.“

„Možno, ujček Mráz,“ ohlásila sa Zuzanka, sediaca po boku Andreja Užoviča už čo jeho nevesta; „no ja myslím, že zmiloval sa Pán Ježiš nad nami i nad vami už vtedy, keď ste nám doviedli našu ujčinku. Nebyť jej, vy by ste sa nikdy neboli dostali do Malatína.“

„To máš pravdu, Zuzanka,“ ohlásil sa Imrich, o tom svedčia pekne dve výpovede zo Slova Božieho; jedna znie: „Čo si ty urobil s nami, robil si tak na naše dobré“ — a druhá: „A tak ich privádza k vytúženému brehu.“

„Neraz som o tom premýšľala, aj sme si o tom s Mariškou hovorili, že až pôjdeme domov pred Pána Boha, a knihy budú otvorené, že tam potom poznáme, kde začínalo všetko to zlé alebo dobré, čo nás stretlo v živote. A budeme aj my Pána Ježiša chváliť za to, že všetky veci dobre učinil. On hluchým rozkázal počuť a nemým hovoriť.“

Tak sa rozprávali medzi sebou. A chválili svätého Boha najprv len rozhovorom, potom spevom a nakoniec modlitbou.

A On ich požehnal.