ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V jednu fašiangovú nedeľu chystali sa v mestečku N. uskutočniť bál. Mládež sa už týždne tešila naň a robila prípravy na to, ako by najlepšie prestúpila to Božie prikázanie: „Pamätaj na deň soboty, aby si ho svätil.“ Starší jej v tom pomáhali: „Len sa veseľte,“ hovorili, „však aj my sme sa veselili, keď sme boli mladí; a aj teraz si ešte radi zaskočíme.“

Vedúcou osobou, ktorá to všetko riadila, bol švárny mladík, bujný jedináčik, ktorému matka dala všetko, čo pýtal.

Tento mladík zaspal v sobotu večer už neskoro, a tu sa mu snívalo, že bola už nedeľa, noc a že prišiel na bál; vošiel najprv do miestnosti, kde sa tancovalo; pustil sa hneď do kola, potom odbehol do druhej miestnosti, kde sa pilo, hralo v karty, fajčilo a jedlo. Napil sa, hodil muzikantom zopár desiatnikov, aby hrali čardáš, a začal divo tancovať. Aby si trochu po tanci vydýchol, išiel sa znovu napiť; tak to opakoval až do polnoci.

Keď sa o dvanástej zase vracal tancovať, pozrel po tanečníkoch; boli všetci upotení ako v letnej horúčosti, ale tancovali z celej sily. No vtom začala sa hýbať zem a on cítil, ako sa celá tá miestnosť prepadá kamsi hlboko — hlboko…

Pred očami sa mu zatmelo, a v tej tme a hrôze skríkol: „Kam to padáme?“ Nato akýsi strašný hlas so smiechom mu odpovie: „Do pekla! Nič sa neboj, však idete medzi svojich; tam sú samí takí priestupníci Božích prikázaní ako vy!“

„A čo tam budeme robiť?“

„To, čo ste sa naučili na zemi. — Otvor oči, sme na mieste!“

Mládenec poslúchol, s hrôzou otvoril oči a tu našiel sa vo veľkej palote, plnej horúceho svetla. Divá muzika hrala čardáš a za jej zvukov tancovalo ľudstva ako piesku v mori, naprostriedku medzi nimi jeho kamaráti a kamarátky z N.

„No,“ pomyslel si náš mladík, „ako nás strašievali peklom; a hľa, tu je ako pekne a dobre!“ Zavýskol a pustil sa do skoku. Keď už tancoval asi polhodiny, chcel prestať; lež — čo to?… nemohol, musel skákať ďalej; skákal hodinu, dve, tri, — nevládal ďalej a skríkol: „Ja si chcem odpočinúť, ja si musím odpočinúť!“

„Nesmieš; v pekle niet odpočinku!“ zvolal zase ten strašný hlas. „Keď v nebi oslávenci prestanú svätiť nedeľu, vtedy prestanete vy tancovať. Kto si žiadal odpočinok pre dušu i telo, ten je tam; kto ho nechcel na zemi, ten je tu.“

„Pozri; čo sa ľudia na zemi naučili, to tu musia robiť. Hľa! vidíš tých muzikantov? Tí na veky musia hrať, a nemôžu si odpočinúť. Vidíš tých šenkárov? Na veky musia behať, obsluhovať, a nemôžu si odpočinúť. Vidíš tých kartárov? Oni na veky musia hrať, ruvať, biť, nadávať si, a nemôžu si odpočinúť. Vidíš tých opilcov? Oni ohnivý nápoj musia piť na veky, — i ty ho piť musíš, — a nemôžu si odpočinúť. Počuješ tých spevákov? Oni svoje oplzlé pesničky musia spievať na veky. — Áno, v pekle niet odpočinku; od roka do roka, až na veky, bez konca.“

„Ach,“ zvolal mladík, „ukáž mi, čo robia teraz v nebi?“

„Nedbám; podívaj sa!“

Zrazu stál pred veľkým oblokom, videl nebo otvorené, videl, ako sa tam po uliciach krásneho mesta a po lúkach okolo toho mesta jedni ľudia prechádzali, druhí sedeli a ležali v príjemnom chládku pod zakvitnutými stromami. Krásna anjelská hudba, utešené spevy blažili ich srdce; medzi nimi chodil sám Syn Boží, s každým sa rozprával, a čo si kto žiadal, všetko mu dal.

Videl mladík, že v nebi každý môže robiť čo chce, že tam je večná sloboda a večný sviatok.

„Vidíš,“ hovorí ten strašný hlas znovu, „tí, ktorí svätili na zemi, svätia i tam; čomu sa na zemi naučili, to robia a robiť budú na veky, tak ako i my, lebo „čokoľvek by rozsieval človek, to bude i žať!“ (Gal 6, 7).

„Poď, pôjdeme tancovať!“

„Nejdem, nejdem!“ skríkol mladík, začal sa brániť celou silou, pochytila ho nevýslovná hrôza z takého života bez pokoja. „Bože môj! odpusť mi,“ skríkol, a… zobudil sa. — Ó, aký bol rád!

*

Na druhý deň mládenec vstal ako omráčený a chodil ani bez duše; lebo čo sa ako namáhal, sen zabudnúť nebolo možné, vždy ho videl, ten veľký palác, plný tancujúceho ľudstva a horúcich svetiel; vždy, kade chodil, znelo mu v ušiach: „V pekle niet odpočinku.“ — Vybral sa, že pôjde do kostola. Prišiel práve, keď začínali štvrtý verš piesne:

Bola mu tá pieseň známa; jeho nebohá babička ju rada spievala; od nej ju neraz počul za mlada. Prečo práve dnes museli dať v kostole túto pieseň? Nebolo ich v knihe dosť iných?

„Ja spievať nebudem,“ pomyslel si, a nespieval; ale tým lepšie počul, ako druhí spievajú:

„Ja ta nepôjdem, nechcem ísť!“ skríkol by mládenec najradšej; ale zase sa chlácholil: „Však to bol len sen; ja neverím v sny, to nie je pravda.“ Ale dnes sa všetko proti nemu spiklo; ešte i taký text čítal pán farár na kazateľnici. Obzvlášť tri verše dotkli sa mládenca ako oceľ: Syn človeka pošle svojich anjelov a vyberú z jeho kráľovstva všetky pohoršenia i tých, ktorí páchajú neprávosť; a vrhnú ich do ohnivej pece. Tam bude plač a škrípanie zubami. Vtedy sa budú spravodliví skvieť ako slnce v kráľovstve svojho Otca. Kto má uši nato, aby počul, nech počuje (Mat 13, 41 — 43).

Čo farár kázal, mládenec nepočúval; bolo mu ako by ešte vždy videl otvorené nebo a večný pokoj a sviatok tam, no i otvorené peklo s jeho strašným večným nepokojom.

Keď vyšli z kostola, išiel domov ako opitý. Cestou dohonili ho kamaráti; začali hneď o večernom bále. Z tej duše by im bol rád povedal, že naň nepôjde, ale bál sa ich výsmechu; a keď mu konečne spomenuli, že aj pán kaplán s pánom učiteľom sľúbili prísť, vydýchol si. „Však keď sa takéto úradné osoby neboja prestúpiť Božie prikázanie, — keď sa oni neboja pekelného trestu, prečo by som sa ja bál? — Pôjdem na tanečnú zábavu!“ To by bolo, aby on tam chýbal, a to pre sen!

Prišiel večer; mládenci dovážali tanečnice; poschodilo sa všetko panstvo. Hudba spustila, a kto len trochu vládal a mohol pre druhého, hemžil sa v kole. Nášho mládenca zabavil vonku hostinský; vošiel dnu až keď už všetci boli roztancovaní; oprel sa o dvere a hľadí, ako jeden druhému po nohách šliape, priam ako v tom sne. — A v nebi teraz svätia nedeľu a svätiť budú večne. Veď Boh je svätý, vševedúci a spravodlivý; on prikázal: „Pamätaj na deň soboty, aby si ho svätil!“ Môže sa Jemu toto páčiť? - A v malom katechizme^[1] stojí: „Pán Boh hrozí veľkou pokutou všetkým, ktorí prestupujú takéto Jeho prikázania.“

Ucítil zrazu mládenec, že on nemôže takto Boha hnevať a Jeho prikázanie šliapať nohami; ucítil, že je človekom veľmi hriešnym, vyšiel z hostinca a nezastavil sa až doma. Tam vzal z police zaprášenú Bibliu, hľadal v nej potešenie, — ale nenašiel. Kde ju roztvoril, všade samé hrozby.

Duša, ktorá hreší, tá zomrie“ (Ezech 18, 20); „Iďte odo mňa, zlorečení, do večného ohňa, pripraveného diablovi a jeho anjelom!“ (Mt 25, 41) a mnoho týmto podobných výpovedí padlo mu do očí. Úzkosť a hrôza jeho duše rástla každou minútou. „Bože, buď milostivý mne hriešnemu!“ zvolal konečne tak, ako v tom sne; — cítil, že je stratený, pretože si pekelný trest dávno zaslúžil. Prehŕňal ešte raz listy; jeho zrak padol na výpoveď: „Lebo Syn človeka prišiel hľadať a spasiť to, čo bolo zahynulo“ (Lk 19, 10). Prečítal si celý príbeh, ako Pán Ježiš prišiel k hriešnemu Zachejovi, všetko mu odpustil, a ako sa Zachej rozhodol začať nový život.

„Keď Syn Boží prišiel hľadať a spasiť, tak prišiel hľadať i nás, ktorí sme doteraz viedli taký zlý, bezbožný život“ — myslí mládenec, — „aj mňa“.

Hodil sa na kolená, začal prosiť Božieho Syna Pána Ježiša, aby mu odpustil všetky jeho hriechy, tak ako Zachejovi, aby mu pomohol začať nový život, práve tak ako tomu Zachejovi.

A Ten, ktorý povedal: „Proste a dostanete, aby vaša radosť bola naplnená“ (Jn 16, 24), vyslyšal jeho pokorné modlitby.

Keď potom mládenec otvoril Bibliu, ako by to ani tá istá kniha nebola: samé dobré veci sa mu ukazovali. „Toho, kto príde ku mne, nevyženiem von“ (Jn 6, 37). „Ja som svetlo sveta; ten, kto ma nasleduje, nebude chodiť vo tme, ale bude mať svetlo života“ (Jn 8, 12). „Ja dám tomu, kto žízni, z prameňa vody života zadarmo“ (Zj 21, 6). „Dúfaj, dieťa, odpustené sú ti tvoje hriechy“ (Mt 9, 2).

*

Medzitým sa jeho kamaráti zabávali; tancovali, jedli, pili, fajčili, hrali v karty, spievali oplzlé piesne. Daktorí hodne podnapití začali nakoniec hádku, z čoho sa strhla bitka; boli tam dvaja, ktorí vždy pri sebe nosili nože, popichali dvoch iných, takže títo museli týždne ležať. Tanečnice sa rozutekali domov; muzikanti len s námahou ratovali svoje nástroje. Pánovi hostinskému nezostalo mnoho pohárov celých; po bále bolo hodne procesov a hnevov. Každý zvaľoval vinu na iného; lebo tak to býva, diabol nemá nikdy dosť na jednej neprávosti.

Ale myslíte snáď, že v N. už potom druhého bálu nebolo? Ó, ešte v tie fašiangy dva; a na tom poslednom boli už tí popichaní zase, lebo sa im rany medzitým zahojili.

Lež nášho mládenca medzi nimi už nikto viacej nevidel. Ani ho medzi seba už nechceli. Keď im rozprával svoj sen a prosil ich, aby i oni zavčasu hľadali milosť u Boha, a tak ochranu pred pekelným ohňom, „který žráti bude přestupníky“, vysmiali ho; povedali mu: „Keď je“ — vraj — „v tom pekle tak pekne, to my i tu i tam budeme tancovať!“

Brat, sestra, keď budeš čítať túto udalosť, komu dáš za pravdu?

„Nemýľte sa! Bohu sa nikto nebude posmievať. Čo človek rozsieva, to bude aj žať“ (G 6, 7).

(1897)