ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Kráľovná zo Sáby počula zvesť o kráľovi Šalamúnovi pre meno Hospodinovo a prišla ho skúšať ťažkými otázkami. Došla do Jeruzalema s veľkým početným sprievodom, s ťavami, ktoré niesli vonné veci, veľmi mnoho zlata a drahokamov. Keď prišla k Šalamúnovi, povedala mu všetko, čo mala na mysli. (1. Kráľ. 10, 1 — 2.)

Zapadalo slne, slnce východu. Jeho lúče rozlievali tekuté zlato po nádhernom pohorí zeme, svojím významom na svete jedinej, zeme zasľúbenej. Po nej jej deti — keď ju raz utratili — túžievali nevýslovnou túžbou. A žiadna časť sveta im ju už nahradiť nemohla.

Rozlialo sa slnce po nebotyčných, modrastých vrchoch Libanonu. Pocelovalo jeho mohutné cédre, ktorým podobné dnes už v svete nenájdeš. Odzrkadlilo na chvíľu žiarivú svoju tvár vo vlnách jazera Tiberiadského, osvietilo letiace, striebristé vody Jordánu, podívalo sa do páchnúcich smutných hlbín Mŕtveho mora. A konečne akoby si to najlepšie naposledy bolo nechalo, osvietilo pohorie Morija a na ňom rozložené mesto pokoja — Jeruzalem — otočené hradbami, krášlené záhradami na strechách domov a palácov. Tak si tu ležalo na úpätí hory Olivetskej posiatej striebrolistými olivami ako obraz prekrásnej pohádky. Báne^[1] a veže nádherného chrámu, tohto divu vtedajšieho sveta, velebná budova kráľovského hradu v jeho blízkosti, jagali sa v zlatočervenom svetle lúčiaceho sa slniečka so zemou.

Po parnom dni — v ňom bohaté obyvateľstvo Jeruzalema ukrylo sa vnútri domov a palácov, a po uliciach videl si iba postavy nosičov dreva i vody — začal znovu život.

Na námestiach vlnenie ľudstva. Záhrady na strechách plné ľudí a mnohé oči stadiaľ obrátené ku chrámu. Tam z nádvoria z veľkého oltára Božej obetnice vystupujú kúrňavy dymu. Horí večerná obeť za kňazov, za kráľa, za kniežatá, za celý národ. Mohutný zvuk trúb, nenapodobiteľný nežný zvuk striebrostrunných hárf doplňuje a mieša sa v nádheru ľudských hlasov, spievajúcich slávnostne:

Karavány, vchádzajúce bránami do mesta, mimovoľne zastávali. Nejedna hlava obrátila sa smerom, skadiaľ znejú tie nádherné zvuky. Na chvíľu zabúdali na zem s jej starosťami a na obchody. Ich duše vznášali sa k tomu veľkému Bohu, Staviteľovi tohto prekrásneho mesta, ktorého slávne meno roznášalo sa po celej zemi. Nie tak pre jeho nádheru a výstavnosť — boli na svete mestá skvostnejšie, Sidón a Týrus, poviestkové perly mora, zniesli by s ním porovnanie — ani nie pre jeho obchod a priemysel! Ach, nie. Pre jeho kráľa!

Kráľ tohto mesta bol ako skvostný diamant, ktorého oslepujúce lúče svietili ďaleko. Meno Šalamún letelo od úst k ústam, vyslovované s úctou, s akou spomíname len veľké a slávne postavy. A na výšinách kráľovského hradu, uprostred figovníkov, myrty,^[2] pomarančovníkov a cyprusov sedela dcéra Nílu, dcéra kráľovská. Zahalená v rídzu z bieleho hodvábu, zdobená na ramenách a hrdle skvostnými náramkami a perlami, obutá v sandáloch zlatom šnurovaných, pozdvihla v zamyslení do jemnej dlane sklonenú hlavu. Pritom zviezol sa jej zlatoniťový závoj z hodvábnych kaderí a tieto — ako páper čiernej labute — rozvlnili sa po kráľovskej postave. Oči Šalamúnovej ženy uprené boli v úžase na nečakaný obraz. Ulicami obtáčajúcimi kráľovský hrad, bližšie a bližšie, tiahne karavána. No, nie je to karavána ako každá iná! Veľký počet tiav s ohromnými bremenami svedčil by, že idú kupci z ďalekej krajiny ponúkať skvosty, o ktorých v Kanaáne ani nechyrovali. No v popredí, na indických bielych slonoch, vidno nosidlá, samý hodváb a drahokam. I slonie postroje nad pomyslenie skvostné! Ba, koho zakrývajú tie čalúny a pokrovce? Kto to prichádza, sprevádzaný ozbrojeným vojskom?

Ó, je to velice slávny kráľovský sprievod zo slnečnej Arábie, zo zeme nasýtenej farbami a vôňou! Sú to deti Núbie, čo tak pozorno, túžobno obracajú svoje ohnivé zraky ku kráľovskému hradu.

Hľa, tu otvárajú sa brány. A než prešla polhodina, zná každý obyvateľ Šalamúnovho paláca, že to prišla kráľovná zo Sáby navštíviť kráľa Šalamúna. A že priniesla zo svojej zeme dary, aké v Kanaáne nikdy predtým a nikdy potom nevideli. Uvítala dcéra Nílu, dcéra faraónova, šťastná žena Šalamúnova, slávnu a mocnú panovnicu Arábie. Uviedla ju do svojich skvostných komnát a Jeruzalemom rozletela sa tá neslýchaná zvesť. Kde kto koho postretol, predkladal len jednu otázku, prečo ona prišla? Prečo prišla táto bohatá, umná panovnica veľkej ríše za kráľom Šalamúnom?

Len jedna jediná kniha na svete podáva nám túto veľkú udalosť vtedajšej doby. Nie mnohými slovami, a predsa tak, že hodno je, aby sme sa hlboko do nej ponorili.

Nedá sa ani vypovedať, koľko poučenia pre každé ľudské srdce spočíva v tej udalosti. Tam stojí napísané:

Ak chceme rozumieť niečí čin, musíme skúmať pohnútky, ktoré k nemu viedli. Skúmajme tedy pohútky kráľovnej zo Sáby skôr ako sa pozrieme bližšie na jej príchod.

Žena, ktorá mohla so sebou ako dar priniesť stodvadsať centov zlata, pritom diamantov, rubínov, smaragdov a iných drahokamov veľmi mnoho, musela byť panovnicou nad pomyslenie bohatej, veľkej a slávnej ríše. A keď k tomu daru pridala skvostné voňavky, oleje, masti a kadidla — aké vraj už potom ľudia v Jeruzaleme nikdy v takom množstve nevideli — svedčí to o tom, ona prišla zo zeme, kde krása Božieho stvorenia dostúpila najvyšší vrchol. Hneď od narodenia — kamkoľvek oči tejto ženy padli — videli vždy len krásu a krásu. Každú noc zaspávala uspávaná vôňou rozkošnej prírody!

Kto zná, aká dávnoveká bola dynastia, ktorej ona bola snáď posledným členom?

Černošská ríša neznala v tej dobe nepriateľa, ktorý by ju bol mohol premôcť!

Ach, uprostred moci, bohatstva, krásy a slávy vyrastala táto bytosť! Jej skutočne na zemi nič nechýbalo — ako porekadlo hovorí — iba ak vtáčie mlieko! A predsa si ju predstavujem, ako blúdi skvostnými záhradami sídelného paláca so sklonenou hlavou; srdce plné túžby a nezodpovedaných otázok. Veď všetko, ale všetko: vody rybníkov, kalichy bielych ľalií, let pestrofarebného vtáctva, ligotavý lesk nesčíselných hviezd, čarovný bledý svit mesiaca v úplnku, nádhera slnka — čo ako kráľ vychádza — všetko to akoby jej rozprávalo, žeby čosi mala vedieť, žeby Kohosi mala znať! Ale čo, a Koho?

Národ pripravuje jej ovácie, volá ju k rozkošiam, vojská jej k nohám kladú koristi donesené z bojov… Na chvíľu vytrhne sa kráľovná zo Sáby, udrie v nej hrdinné srdce, ľudské srdce! No radosť, víťazosláva zhasne znovu ako iskra, a túžba zostáva.

Snáď utíšia ju obete prinesené bohom! Stavajú sa obetniceoltáre na kráľovnine náklady. Horia na oltároch tisícoraké obete. Všetko márne! Roky utekajú a nikde, nikde potešenia!

Usiluje sa dvoranstvo rozveseliť svoju vladárku. Prinášajú správy a noviny z iných ríš. Dakedy sa im to podarí, dakedy nie. Hľadajú po černošskej zemi ľudí, ktorí by mohli priniesť niečo nového a zvláštneho.

Tu raz na tržisko prišla karavána z ďalekej krajiny. Priniesli tovar, hľadajú zlato. Rozprávajú ľuďom úžasné zvesti o ešte len mladom izraelskom kráľovstve, o Jeruzaleme. Nadovšetko však o svojom kráľovi Šalamúnovi, o jeho veľkej múdrosti a o chráme, ktorý vystaval živému Bohu, Bohu neba a zeme.

Doviedli dvorania mužov pred kráľovnú, nech aj jej oznámia tie predivné zvesti! Stalo sa.

Ó, ako ich ona počúva! Veď, aký to musí byť kráľ, ktorého každý poddaný si pokojne prebýva pod svojím figovníkom a viničom! Nikto z nich nie je otrokom! Oni sú slobodní synovia slobodnej zeme. A tá zem vraj patrí celá Bohu! Ona sa nesmie predávať! Každý päťdesiaty rok ten, kto sa zadĺži, smie a môže získať späť svoje dedičstvo. Áno, aký to musí byť kráľ, ktorému dali meno Miláčik Hospodinov (Jedídja; 2Sam. 12, 25). Lebo Boh ho vraj miluje, tak miluje, že raz za noci osobne k nemu hovoril a rozkázal mu, že si má dač žiadať. O čo požiada, to mu vraj bude dané. On žiadal si múdrosť. A Boh mu ju dal! No, sľúbil i bohatstvo, i dlhý vek, i slávu.

Nemôže sa kráľovná tých správ ani nasýtiť. Kupci ochotne jej rozprávajú, aký vystaval Šalamún chrám, nákladný, nádherný, ako preň všetko pripravovali mimo Jeruzalema. A keď bolo hotové a privezené, tak tichúčko ho potom stavali, že ani sekery, ani kladiva počuť nebolo. Aká je v tom chráme svätyňa svätých, zastrená mohutnou oponou, za ktorú — okrem najvyššieho kňaza — žiaden smrteľník vkročiť nesmie, bo tam prichádzava sám Hospodin. Rozprávajú mužovia o tej slávnej posviacke tohto chrámu, a ako dym a sláva Hospodinova ho naplňuje.

A kráľovná len počúva a počúva a v duši jej zreje úmysel: „Pôjdeš do Kanaánu, spoznáš Šalamúna, uvidíš ten chrám živého Boha. Ach, do Jeruzalema; do Jeruzalema! Pustite ma do Jeruzalema! Tam zviem pravdu.“

Užasla rodina, dvoranstvo, poddaní. Prehovárajú, odrádzajú, prosia, poukazujú na ťažkosti a nebezpečenstvá ďalekej cesty; no ona nie a nie. „Nechajte ma ísť! Šalamún má Božiu múdrosť, on mi zjaví, čo od detstva žije vo mne, po čom túžim. On zodpovie mi otázky, ktoré mi mudrci a kňazi mojej otčiny nemohli zodpovedať. Snáď mi ten jeho živý Boh, ktorému on slúži, dá pokoj duše, keď naši bohovia a všetky obete mi ho nemohli dať.“

Nuž, pustili ju. Zostavili čestný mnohočlenný sprievod, naložili veľký kráľovský dar. Vzali so sebou karavánu a kupci z Kanaánu vedú tú kráľovskú výpravu do milovanej vlasti. Tak prišli do Jeruzalema.

Otvorila sa na druhý deň Šalamúnova trónna sieň. Posadil sa Šalamún na svoj lví trón, ktorému podobného v tom čase nemal žiadon panovník zeme. Nevieme, aké boli vtedy obyčaje pri uvítaní, keď sa zišli dvaja králi. Iste to nebolo také jednoduché, ako v dnešnej dobe. No myslím, že kráľovnin pokladník odovzdal Šalamúnovmu pokladníkovi prinesené dary. A medzitým, čo všetko žaslo nad ich veľkosťou, začal medzi kráľom a jeho hosťom rozhovor. Neboli to nijaké pohádky, čo kráľovná rozprávala. Veď nebola ona tou „Sibylou“, akú z nej spravili. V nijakom prípade neprišla poučovať Šalamúna, ani jemu prorokovať. Ach, nie! Rozprestrela ona pred ním pohádku tajomnú, vlastného, vnútorného života. Predkladala otázky popravde. Ako nemocný, opisujúc svoj stav lekárovi, kde a kedy cítieva bolesť, tak ona opisovala stav svojej duše. A ak mala ukázať miesto, kde čas od času sídli bolesť, kládla ruku na to úbohé, ubolené svoje srdce, ktoré všetky skvosty a krásy Arábie nemohli zahojiť. A Šalamún odpovedal na všetko. On, stojac v tej dobe v nepretržitom spojení s Bohom, naplnený Božou múdrosťou a známosťou ľudského srdca, objasňoval všetky jej poryvy. Zvedela kráľovná, že tá bytosť, po ktorej tam, doma, túžila, je ten veľký, svätý, živý Boh Šalamúnov. A že nad Neho a okrem Neho niet žiadneho iného Boha. Že On je to Dobro, po ktorom sa každá nesmrteľná duša v túžbe vystiera, pretože od Neho prišla. Že hriech ju od Boha rozdelil, a tak od zdroja svetla a pravdy, a že jej stesk len návratom k Jeho svätým nohám môže pominúť. Každodenne viac a viac rozvidnievalo sa v kráľovninej duši a ona za mnoho dní zotrvala v Jeruzaleme, áno, mnoho dní! Veď medzitým doviezli lode týrskeho kráľa Chíráma veľmi mnoho vzácneho dreva, a na kráľov rozkaz zhotovili z neho zábradlie k domu Hospodinovmu, a harfy a lutny pre slávny chrámový zbor. A bolo to vraj také drevo, aké ani nevideli predtým. Počula kráľovná snáď hrať na tých harfách a lutnách pri večernom obetovaní.

Konečne, keď bolo v nej jasno, keď navrátila sa táto hriešna duša k Bohu, ktorý ju mohol očistiť, keď snáď, ako Jetro, Mojžišov svokor, vyznala, že len Hospodin je Bohom, a dala za seba obetovať obeť, a On, v láske nevýslovnej, jej obeť prijal, zhliadnuc na ňu, ako na Ábelovu, a zahodil za svoj chrbát všetky jej hriechy, tu konečne a trvale ozdravelo srdce. Vtiahla do neho radosť, zavládol v ňom pokoj. Oči teraz prešťastnej panovnice černošskej otvorili sa konečne i pre okolie, ktoré obklopovalo kráľa Šalamúna.

Začala obdivovať jeho veľkú múdrosť, prejavenú v každom konaní, obzerala si dom, ním vystavaný, zaujímala ju hojnosť a dobrota pokrmov, ktorými boli sýtení tí, ktorí boli takí šťastní, že smeli žiť v jeho blízkosti a slniť sa v zásvitoch jeho kráľovskej priazne.

Ó, ako obdivovala tých kráľovských služobníkov a služobnice sedávajúcich a vstávajúcich podľa kráľovho rozkazu! Skvostne ich on odieval, do kmentu, purpuru a zlatohlavu, takže každý z nich vyzeral ako kráľovský syn a dcéra. Ach, títo ľudia nepoznali nedostatok a núdzu!

A keď vyšla kráľovná zase ku chrámu, len tu si všimla, po akých to stupňoch vystupoval kráľ a jeho služobníctvo k domu Božiemu. A tu, ako sa tak raz spolu v záhrade kráľovského paláca prechádzali — pod nimi Jeruzalem, po pravici prekrásny chrám — obrátila snáď ku kráľovi Šalamúnovi radostný obličaj, zložila si východným spôsobom ruky na hrudi, dotkla sa nimi čela a úst na znak úcty a vyriekla tie pamätné slová: „Pravá je zvesť, ktorú som počula v zemi svojej o veciach tvojich a o múdrosti tvojej. Nemožnými zdali sa mi byť tie reči, nechcela som im veriť. Až keď som sem prišla a na vlastné oči pravdu uzrela. Teraz vidím, nepovedali mi ľudia ani polovicu. Prevýšil si múdrosťou a dobrotou povesť, ktorú som o tebe počula. Buď Hospodin, Boh tvoj, požehnaný, ktorý si ťa zamiloval a na kráľovský prestol izraelský posadil! Je to iste dôkaz, že miluje Hospodin Izraela na veky, keď teba ustanovil mu za kráľa, aby si činil súd a spravedlnosť.“

Tak so srdcom plným blaha nad tým, že nebola sklamaná v nádeji, nasýtená pravdou, osvietená múdrosťou, strojila sa kráľovná zo Sáby naspäť do života a domov, do svojej vlasti. A tam — čo sa tu naučila, videla a počula — chcela uskutočniť pre blaho svojich poddaných. Ale nesmela odísť prázdna! Šalamún dal jej vraj kráľovský dar, a nad to všetko, čo požiadala. Na čomkoľvek spočinuli jej oči a ústa vyslovili túžbu, žeby to rada mala, ak to bolo v jeho moci, on jej to všetko dal.

Nečakaný bol jej príchod do Kanaánu, zato tým slávnejší jej odchod! Celé mesto iste plesalo, obyvatelia Jeruzalema — s kráľom na čele — vyprevadili vzácneho hosťa s jej družinou von, za brány Jeruzalema a dívali sa dlho, ako sa im stratila z očí. V chráme zneli spevy. Vôňa kadidiel, dym obetí vstupovali k nebesiam za šťastnú cestu odchádzajúcich. Možno spievali tam kňazi i levíti, doprevádzaní tou, nad každé pomyslenie nádhernou chrámovou kapelou, 117. žalm:

Potiaľto dej o kráľovnej zo Sáby. Viacej o nej nikde na svete nikdy sa už nedozviete, bo všetky knihovne tejto zeme nepodajú vám knihy, kde by ste sa o nej dač dočítali. Pre pokračovanie musíme si ísť až ta, kde do ulíc mesta dláždených zlatom, bránami z perál vchádzať budú králi zeme, aby vniesli česť a slávu svoju a svojich národov pred trón Kráľa všetkých kráľov a Pána všetkých pánov, bo tam bude i ona medzi nimi. Vojde, sprevádzaná slávnou družinou, a dostane sa jej skvelého uvítania. Veď i jej — v deň velikého súdu, až svätí budú súdiť svet — sľúbené je sudcovské kreslo.

Povedali o nej sväté ústa samého Syna Božieho, ktoré nikdy neluhali: „Kráľovná Juhu povstane na súde s týmto pokolením a odsúdi ho; lebo od končín zeme prišla počuť múdrosť Šalamúnovu, a hľa, tu je väčší ako Šalamún.“

Ó, kto by to tej žene bol povedal — keď tam, v slnečnej vonnej Arábii po pravde túžievala — že ak sa pre túto pravdu všetkého odváži, bude jej raz dané za to miesto medzi svätými a právo súdiť svet!

Také sú cesty Božie!

Je ešte jeden Šalamún, slávnejší, čistejší, lepší! Nie syn pokoja, ale Pokoj sám. Ten — v kanaánskej krajine — bol len Jeho slabým predobrazom. On, večná Múdrosť, Sila a Svetlo, Pán a Kráľ, JEŽIŠ KRISTUS!

Keď raz duša počula o Ňom zvesti neslýchané, neubráni sa viac túžbe: „Za Ním, za Ním…!“

Môžeš mať všetko na svete — tak ako tá kráľovná zo Sáby — nič ti Ho nenahradí! Snáď aj tebe, ktorý toto teraz čítaš — tak ako tej kráľovnej kedysi — rozprávajú kalíšky kvetov, šumenie vody, ligot hviezd a mesiaca za noci, spev vtáctva, nádhera hôr, tíšina lesov, všetko, ale všetko, žeby si mal znať kohosi a čosi. Ale koho?

Zdá sa ti, že žije kdesi Jeden, ktorý by ťa rozumel, ktorý by všetky záhady tvojej duše rozplašil, že jestvuje kdesi veľké šťastie i pre teba. A ty ho hľadáš v práci, v mamone, v ukojení ctižiadosti, v rozkošiach, dobrých i zlých, ale — príde radosť, je ako sen, príde rozkoš, zájde a po nej — zošklivenie. Staneš sa ženíchom, nevestou, splnia sa ti všetky túžby srdca, staneš sa mužom, ženou, má ťa kto oblažiť aj ty koho. Dopriate je ti byť otcom, alebo matkou, slníš sa v blahu rodičovskom, dopracuješ sa úspechov v práci, dosiahneš ten úrad, to čestné miesto, alebo vidíš vzrastať svoj majetok… Zdá sa ti chvíľami, že si šťastný, veľmi šťastný! No, keď príde chvíľa samoty, dostaví sa s ňou i stesk i túžba, lebo tvoja duša tým všetkým nie je nasýtená. Jestvuje len jedna bytosť vo Vesmíre, ktorá môže ducha, dušu, srdce, myseľ, dokonale nasýtiť a uspokojiť: On, ten nebeský Šalamún, JEŽIŠ KRISTUS.

Raz chodil po tejto zemi ako zosobnená láska. Keby si človek mohol dobrými skutkami nebo zaslúžiť, On by si ho bol zaslúžil. Do tridsiateho roku žil z práce svojich rúk, živil nimi i svoju matku ako tesár. Neraz videli ho ľudia dvíhať ťažké krovy na domy boháčov. Neraz platili mu ťažko zaslúženú mzdu, áno, i zadržali Mu ju, utrhli! Nebránil sa, neodpieral zlému. Nezávidel tým, čo žili v hojnosti a bez práce. Mal takú myseľ, ktorá sa vedela uspokojiť s tým, čo mal.

Odený v to najjednoduchšie rúcho obecného, chudobného človeka, spokojný s nocľahom čo aj pod holým nebom, spokojný so sušenou rybou, alebo kúskom chleba, trochou mlieka, neznal túžby, ktoré by mu boli prekážali; vždy mal dosť.

Keď doplnil tridsiaty rok, opustiac remeslo, a tak statočnú výživu, začal svoje prorocké a kazateľské poslanie; s vierou v Boha a s očakávaním jedine na Neho. Pre toto poslanie bol posvätený a ordinovaný samotným Duchom Svätým v Betánii pri Jordáne. On, ktorý ľuďom pokrýval domy, nemal potom, podľa vlastného výroku, kde by hlavu sklonil. Ani tá najchudobnejšia chalúpka nebola Jeho! Neraz za noci, keď skončil svoje dôverné rozhovory s Bohom a uložil sa dakde v horách, padali mu kropaje východnej rosy na hodvábne, jemné kadere. Svit mesiačika i hviezd celoval božsky jasné, kráľovské čelo, dotýkal sa rtov, závodiacich v peknosti s ružami sáronskými, na ktoré kto sa podíval, túžba zachvela mu srdcom po jednom jedinkom dobrom slove. Mesiačik celoval i tie líca, peľom nadzemskej čistoty zastrené, podobné snežnej ľalii. Rozváňalo kvieťa, stišoval sa vetierok, alebo v horúcom čase povieval lahodne, umĺklo vlnobitie, hromy nerachotili, celá príroda šetrila spánok toho ľuďmi nepoznaného Dávidovho syna a potomka. Lesná zver nakúkala na Neho, skrze Ktorého, pre Ktorého jestvovalo všetko na zemi.

No, málo bývalo tých chvíľ odpočinku! Deň čo deň prinášal nával práce, ktorému podobný nikdy dotiaľ človek nezdolal. Ježiš Nazaretský nekázal len pokánie, nevolal len k návratu k Bohu. On, muž práce, pracoval deň, noc, ako lekár, ako učiteľ a ako prímluvca. Pritom tie ďaleké cesty zemou i Tiberiadským morom! On vracal matkám synov, ženám mužov, deťom rodičov a deti zas rodičom. Tí, ktorí vo svojej bezvládnosti a v nemociach boli dosiaľ ťarchou svojim rodinám, stávali sa im zase živiteľmi. Kam On prišiel, ustupovala bieda, nemoc, smrť. A tak možno povedať, že zlepšili sa pomery sociálne a dvíhal sa blahobyt. Nakoľko poslúchali ľudia Jeho učenie lásky, začali sa lepšie znášať, prestali si krivdiť, neokrádali jeden druhého, ba vracali olúpeným. Vrátil Zacheus, vrátil Lévi, vrátili iní. Prestali hriešne ženy mužov mámiť, začali život lásky a odriekania, namiesto predošlých rozkoší a zvodov.

A čo dalo ľudské pokolenie za to všetko tomu veľkému reformátorovi sociálnych a mravných pomerov? Akú Mu dali odmenu? Zradu, povrazy, bičovanie, najpotupnejšiu smrť na kríži a požičaný hrob. Stelesnená láska, ktorá v službe ľudstva strávila svoje sily, dokonala svoje dielo obeťou na Golgote. Táto večne platná obeť platí i mne, i tebe. I za nás utratený a položený bol tento na zemi najužitočnejší život! Taký mladý, ešte len 33-ročný, a musel zomrieť, násilne zomrieť, aby si ty, milá duša, mohla žiť!

Akú si Mu dala posiaľ odmenu? Čo si urobila s tou krvou veľkonočného Baránka? Priniesla si už svoje srdce tam, pod ten kríž? Nechala si si ho krvou skropiť a očistiť? A či v bujnej rozkoši tancuješ po tej zemi, čo raz, počnúc od jeruzalemskej radnice, až na Golgotu, pila krv Ježiša Nazaretského, Božieho Baránka?

No, sláva veľkému Bohu, že tento drahý, slávny život nezostal v smrti stratený, že len kratučký čas smela si matička zem podržať zmučenú telesnú schránku kniežaťa života. On ožil! Prelomiac putá smrti i hrobu, vstal! Ukázal sa viac, než 500 svedkom a potom odišiel, oblakmi nesený, domov, do večnej svojej ríše a je tam tým Šalamúnom, ktorého onen v Jeruzaleme bol len slabým predobrazom.

(1913)