ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[100]

Dňa 5. februára 1910 v Paríži umrel veľký nórsky básnik Björnstjerne Björnson v sedemdesiatom ôsmom roku života. Zpráva o jeho smrti pohla celým svetom, lebo Björnson, slúžiac svojmu národu, svojmu rodnému jazyku, svojej poézii, prenikal ďaleko za hranice Norvéžska a diela jeho dostali sa v prekladoch do všetkých literatúr, divadelné kusy jeho na všetky dosky Európy a Ameriky. Ba práve tým, že bol úzko národný, vybojoval si internacionálnu slávu ako všetci, ktorí slujú autormi všesvetovými. Hlúpa, demagogická, dekadentná chasa chce ísť cele naopak: píše „internacionálne“, „svetovo“, „vytríbene“, „moderne“, ale svet je jej naveky zatvorený, doma jej nik nerozumie a tamvon ňou opovrhujú. Je to i smiešne: naši slovanskí „internacionalisti“, „všesvetáci“, „modernisti“ zbierajú po dvore von vyhodenú kávovú usadlinu (sac), doma ju prevaria v svojich smradľavých krčiažkoch a potom núkajú „internacionálnu“ kávu tým, ktorí boli vyvarený sac von oblokom vyhodili. Samosebou sa rozumie, že svet takýto surogát druhý raz von oknom expeduje. „Kto nie je svojmu verný, ostane naveky mizerný,“ spieva náš Sládkovič. Ešte i k nám na Slovensko chceli by analfabeti literárni donášať už po druhý raz prevarený, po druhý raz oknom vyhodený sac, aby nám ho v bezgramotných brožúrkach po tretí raz prevarili a ponúkali ako svoju „mokku“.

Björnstjerne Björnson narodil sa 8. decembra 1832 v Kvikne (Österdalen), zhromaždil okolo seba čitateľov sedliackou novelou „Synnöve Solbakken“ (1857) a jednoaktovkou „Medzi bitvami“ (1858), vyšvihol sa na apogeju svojho tvorenia novelami „Arne“ (1858), „Čulý mládenec“ (1860), drámami „Hulda“, „Kráľ Swerse“ a trilógiou „Sigurd Slembe“ (1862). Ďalšie jeho diela sú: „Mária Stuartová v Škótsku“ (1864), „Novomanželia“ (1865), „Sigurd Jorsalfar“ (1872), „Arnljot Gelline“, a potom už dielami patriacimi do všesvetovej literatúry: „Bankrot“ (1874), „Redaktor“ (1875), „Kráľ“ (1877), „Leonarda“ (1879), „Nový systém“ (1879), „Nad našu silu“ (1883 a 1895), „Laboremus“ (1901), „Pa Storhove“ (1903), „Dagland“ (1905) a konečne pred smrťou dielo, drámu „Keď vinič kvitne“ (1909). Všeobecne sa hovorí, že drámou „Nad našu silu“ Björnson stal sa tretím všesvetovým géniom, s Ibsenom a grófom Tolstým.

Sláva poetická neopustila ho ani vo veľkej starobe: tri mesiace pred smrťou videl veľký triumf svojej poslednej drámy.

My, Slováci, rozpomíname sa teraz nielen na veľkého, národného, hlbokého, s krásou zasnúbeného poetu, ale i na politika-agitátora, humánno-kultúrneho paladína pravdy. Krivda, ktorá deje sa nám už štyridsať rokov od maďarizácie, pohla i jeho ohnivé, každú neprávosť nenávidiace srdce. Rozpomenul sa na nás s apológiou a úžasným potretím falošného humanizmu a mierumilovného humbugu grófa Alberta Apponyiho. Úžasné potretie išlo až ta, že náš surový vrah a škrtiteľ našich slovenských detí stal sa až komickou figúrou pred veľkým areopágom povzneseného ľudstva. Pravda, na nás potom prišla pomsta: jeho vysokú figúru dosiahnuť nemohli, počali nás mlátiť.

Čin Björnsona za Slovákov je zlatým, veľkú váhu majúcim listom v jeho venci nesmrteľnom!