ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[16]

Dňa 15. januára t. r. zomrel^[17] vo Varšave poľský básnik Anton Eduard Odyniec. Narodil sa roku 1804 v dedine Giestunach v gubernii Vilenskej, odbyl nižšie školy v Borunach, univerzitu vo Vilne (1820 — 1823). Na literárne pole vystúpil po prvý raz prekladom Bürgerovej básne „Der wilde Jäger“.^[18] Potom vydal celý rad balád z angličtiny a nemčiny preložených. V rokoch 1826 — 1827 zdržoval sa vo Varšave; potom prišiel do Petrohradu, kde zišiel sa s Mickiewiczom, vtedy už slávnym básnikom, v dobrej zhode a priateľstve nažívajúcim s Puškinom, Žukovským a vôbec s celou literárnou kolóniou ruskou v Petrohrade. Tu Mickiewicz a Odyniec uzavreli, že pôjdu spolu na cestu po Európe, a urobili si podrobný plán. Podrobné opísanie tejto literárne významnej cesty zachoval Odyniec vo svojom prekrásnom diele „Listy z cesty“. Navrátiac sa z cesty, Odyniec počal redigovať oficiálny orgán litovského okruhu „Vilensky vestnik“. Pod časom tejto redakcionálnej činnosti povstali jeho pôvodné drámy: „Felicyta, czyli Męczennicy Kartagińscy“,^[19] dráma v piatich jednaniach (Vilno 1849), ďalej „Barbara Radziwillówna, czyli początek panovania Zykmunta Augusta“,^[20] dram. báseň v šiestich jednaniach, „Jerzy Lubomirski, czyli wojna domowa w Polsce“.^[21] Z ostatných jeho diel treba pripomenúť „Poczyo“ (1826), „Izora“, dráma; preklady: „Dziewica u jeziora“^[22] od W. Scotta, „Narzeczona“, „Abydos“^[23] od Byrona; od tohože „Mazeppa“, od Schillera „Panna Orleánska“ atď. Jeho preklady sú pravé umelecké diela, podávajúce v čisto poľskom rúchu ducha originálov.

Od roku 1865 usadil sa stále vo Varšave, kde bral účasť na časopise „Kronika rodzinna“ pod redakciou panej Borkowskej (viď „Nár. noviny“ z roku 1881, číslo 138. Besednica).^[24] Tam počal písať svoje rozpomienky na Mickiewicza, ktoré majú velikú cenu literárnohistorickú. Vzdor svojmu veľkému veku bol až do konca duchovne bodrý a bral účasť na všetkom, čo krásneho priniesol život. Ako človek vyznamenával sa priamym, prekrásnym charakterom a zadovážil si sympatie každého, kto s ním prišiel do styku. Nábožný, šľachetný, duchovne vysoko rozvitý starec bol akýmsi anjelom strážnym poľskej spisby. Srdce jeho neznalo onú zženštilú zášť, ktorá je škvrnou poľského charakteru. V dlhom svojom živote poznal sa temer s každým, v slavianskych literatúrach známym človekom. Kruh literátov, na ichž čele Odyniec stál, je veľmi serióznym, vplyvným kruhom. Mocný duch Mickiewiczov, pravda, silno podejstvoval na Odynca, no on statne vystríhal sa jeho chýb. S Odyncom išla do mohyly posledná postava mickiewiczovského krúžku. Nech je zem ľahká šľachetnému, duchovne vyvýšenému, slávnemu starcovi!