ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[101]

Zase jedna korektná knižka, pekne vydaná, literárna. Poetická práca Björnsona, okrášlená podobizňou sympatického autora a krátky náčrtok života a tvorenia norvéžskeho spisovateľa a básnika: ako skromný znak slovenskej vďačnosti za to, že Björnson jasným zvukom svojho mena oboznámil veľký svet s utrpením slovenského národa.

Preklad je dobrý, korektúra správna, tlač jasná, forma vkusná. Novela je piesňou lásky materinskej, piesňou lásky zdravého, dumného šuhaja k útlej deve, ku kvetu norvéžskych hôr a jazier. Zaráža z nej i drsnota nordického života, miernená jemným citom. Smutná je kapitola bijáka a bujného dedinského vospustníka Nilsa, originálna je postava Baarda a jemno kreslená bytnosť jeho ženy Birgity. Scéna, ako Margita Kampenová s budúcou nevestou Eli prezerá dom na Kampene a izby Arneho patrí k najkrajším v svetovej literatúre. Nebárs veselá história dumného Arneho, zdravého a hlbokého šuhaja, končí sa harmonicky, radostne. Arne príde k svojej Eli, a dvadsaťročné nedorozumenie medzi manželmi Baardom a Birgitou prechodí v tichú vodu manželského šťastia. Lokálny kolorit dodáva historke veľkej zaujímavosti. Z prekladu ťažko si je predstaviť zvučnosť veršov v origináli, v tomto ohľade je to len slabá ponáška. I témy veršov sú nám trochu oddialené. „Wer den Dichter will verstehen, muss in Dichters Lande gehen“ — a pre nás je Norvégia trochu priďaleko. Ale to všetko nevadí; máme zase peknú čítanku pre naše krásnoduché obecenstvo. Veď žalujeme sa, že málo máme dobrej lektúry: ajhľa, ona sa množí a bude množiť sa, jestli i obecenstva hojne sa prihlási. My sme presvedčení, že „Arne“ nebude dlho plniť magazíny čulého spolku kníhtlačiarskeho. Už naozaj, keď len povážime povinnú vďačnosť proti slávnemu autorovi, nemôžeme si ani pomyslieť, že sa knižka skoro neminie, ešte taká šumná a lacná.

Prvá, prípravná kapitola „Arneho“ celkom dobre hodila by sa ako motto na náš tatranský slovenský kraj, pustošený južným vetrom a studenými zápormi sudby a zlých ľudí. No pomaly i Tatry zašatia sa a omladnú novým životom. Odporúčame knižočku s dobrým svedomím, môže priniesť nielen pekné okamihy pre pasívnych čitateľov, ale i pre aktívnych spisovateľov. Je ona i hotovým dôkazom, že ani dedinská novela nemusí byť sprostá, surová, hrubá a triviálna, pozostávajúca zo samej vydavačky, regrutácie, richtárskych fígľov, ale že môže ukázať i dušu človeka i krásu a vernú kresbu charakterov. Nie „čo“, ale „ako“ je v poézii veľkou zásadou. Najviac sa mýlia páni, ktorí už v tom „čo“ vidia niečo „demokratického“, „ľudového“, keď je to „čo“ hodne triviálne, bezduché a ošúchané. V „Arnem“ je mnoho jemného, dosť ťažkého pre toho, kto chce požívať opravdivú poéziu. Každá vec umu a ducha požaduje um a ducha od prijímajúceho.