ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[54]

Storočnú pamiatku smrti Friedricha Schillera oslavuje — nie celá Germánia, to by bolo primálo a úzko — celý nemecký vzdelaný i polovzdelaný svet. A Nemcov je všade plno. Darmo je, v tomto ohľade sú Nemci silní a možno im závidieť. Mali skutočných básnikov-prorokov, takých, ako opisuje Puškin vo svojej veľkolepej básni „Prorok“. Nemci nie sú takí geniálni, ako Slaviani, Francúzi, Angličania, ale sú vernejší samým sebe. Z Goetheho a Schillera mládež nemohla sať nič protinemeckého, nič odpudzujúceho, hanlivého pre svoj národ. Darmo by ste u nich hľadali samoopľúvanie, honosenie sa ranami, darmo unižujúcu satiru na posvätné ideály národa. Pravda, i u nich zjavil sa posmešný Žid Heine, ktorý vnášal do literatúry hnis, otravu, frivolitu a bezcharakternosť, ale ani on nemohol cele nepoddať sa Goetheho mravnému vlivu, a mimo výpovede „vergiftet sind meine Lieder“^[55] povedal: „O, Deutschland, du mein fernes Lieb!“^[56] Len nám, Slavianom, ľúbi sa váľať sa v gorkovských a andrejevovských svinstvách a denervovaných negáciách, posmechoch, v smrade a výkaloch života. Ako to schytili naši úhlavní nepriatelia! Poeta svinstva, samounižovania a samoopľúvania stane sa cez noc „svetochýrnou znamenitosťou“, fejtóny veľkých žurnálov plnia sa žiaľnymi prekladmi jeho žiaľnych, zradných „obvinení“ a zlatom platených denunciácií. Všetky divadelné javiská razom sú mu otvorené! Medzitým čo talentovaní, pilní autori pracujú desiatky rokov, kým dostanú aké-také literárne meno, títo katovia Slavianstva, títo fiškusi svojho národa, za okamih stanú sa svetochýrnymi! Veru nie preto, čo popísali, ale preto, že klebetili na národ, ktorého sú deťmi a ktorého bojí sa požidovčená a zbordelovaná tzv. Európa.

Schiller dal svojmu národu oduševnenie za krásu, veľkosť, slobodu, čistotu duše ľudskej. Najvyššiu chválu o ňom povedal Goethe v „Epilógu“ ku „Zvonu“:

A práve „das Gemeine“^[58] stalo sa dnes idolom všetkých dekadentov a modernistov-realistov, ktorí tisnú sa na Parnas, ale dosiahnu iba jeho nížiny a temné doliny. Všetci Nemci svätia pamiatku Schillerovu, lebo sú už zrelý, čestný, rozvitý národ, ktorý vie, že bez prorokov boli by stádom, možno tučným, ale rozpaseným po celom svete, bez centra, bez životného organizmu. Či uráža nejakého Nemca dialektom hovoriaceho, že Schiller písal veľkou, ustálenou, jednotnou nemčinou? A čo pácha sa u nás v tomto ohľade!? Takej zrady, ako je napr. zavádzanie fonetiky do slaviančiny, takej zrady Nemci nie sú schopní, nikdy neboli a nebudú.

Svorne svätia všetci Nemci svojho Schillera, milujú ho, keď im volá v „Tellovi“: „Seid einig, einig, einig!“^[59] U nás takého poetu by vysmiali.

Schiller i v drámach formálne z cudzích tém („Nevesta Messinská“, „Mária Stuartová“, „Panna Orleánska“), zostáva dobrým Nemcom, no nadto veľkým národovcom je vo „Wallensteinovi“ a „Wilhelmovi Thellovi“. Väčších géniov splodili iné rasy, ale takého patriota nemajú tak ľahko. Však i vidno ich pokroky, ich silu a čochvíľa dominujúce postavenie v Európe, imperializmus, ktorý rozprestiera sa široko-ďaleko poza hranice zjednoteného „Reichu“ a všade oblažuje príslušníkov germánskeho národa a germánskeho jazyka.