ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[51]

Španielsko svätí veľmi sympatické jubileum tristoročnej rozpomienky na zjavenie sa Cervantesovho „Dona Quijota“. O tomto veľkom románe panujú vo veľkom obecenstve veľmi falošné a filisteriózne pochopy. Myslia, keď niekoho pomenujú Donom Quijotom, že ho charakterizovali ako smiešneho, hlúpeho, bláznivého človeka. A medzitým je Don Quijote jeden z najšľachetnejších, najkrajších, duševne najvyvýšenejších typov všetkých literatúr sveta. Nejakému mamľasovi hovoriť, že je Don Quijote, je urážkou geniálneho Cervantesa. Veľmi pekne hovorí o tom Ivan Sergejevič Turgenev v článku „Hamlet a Don Quijote“.^[52]

„Pod slovom ,Don Quijote‘ obyčajne predstavujú si šaša, slovo ,donquijotstvo‘ znamená hlúposť (neleposť). Ale čo vpravde vyráža sebou Don Quijote? Odhliadnuť treba od povrchných drobností a uvidíme v Donovi Quijotovi nielen figúru pre vysmiatie starých rytierskych románov. Pod nesmrteľnou rukou básnika rozšíril sa význam tohoto človeka. Čo vyráža Don Quijote? Predovšetkým vieru, vieru v niečo večné, nehnuteľné, v pravdu, slovom, vieru v pravdu, nachádzajúcu sa vne jednotlivého človeka, požadujúcu službu i žertvu, no dostupnú sile žertvy. Don Quijot je celý preniknutý oddanosťou ideálu, pre ktorý je hotový biediť, život žertvovať. Sám život si cení len natoľko, nakoľko slúži prostriedkom k stelesneniu ideálu, k vodvoreniu pravdy, spravodlivosti na zemi. Povedia: ideál tento je čerpaný z fantastického sveta rytierskych románov; dobre — v tom pozostáva komická strana Dona Quijota; ale sám ideál zostáva v svojej nedotknutej čistote. Žiť pre seba, starať sa o seba Don Quijote by považoval za hanbu. On celý žije, jestli tak možno povedať, mimo seba, pre iných, pre svojich bratov, pre vykynoženie zla, v borbe proti utlačiteľom. V ňom nieto ani stopy egoizmu, on nestará sa o seba, on je celý samožertva — oceňte toto slovo — on verí, verí silno bez obzerania sa. Zato je bezstrašný, trpelivý, uspokojuje sa biednym jedlom, biednou odevou: jeho sa to netýka. Skromný srdcom, on duchom je veliký a smelý; vrúcna jeho nábožnosť netisni jeho slobody; cudzí márnivosti, on nepochybuje o sebe, o svojom povolaní, ani len o svojich fyzických silách; vôľa jeho je nepremožiteľná. Stále snaženie k jednému cieľu dáva jeho myšlienkam istú jednostrannosť, on málo vie, ale jemu ani nenačim mnoho vedieť: on vie, v čom je jeho dielo, prečo žije na zemi, a to je hlavné vedenie. Don Quijote môže zdať sa raz úplným nerozumcom, lebo najreálnejšia reálnosť mizne pred jeho očami, taje ako vosk ohňom jeho entuziazmu (on skutočne vidí rytierov v baranoch), raz zase ohraničeným, lebo nevie ani ľahko sympatizovať, ani tešiť sa, ale on ako vekový strom pustil hlboko korene do zeme, nemôže sa hýbať z miesta na miesto. Sila jeho mravnej sústavy (pozorujte, že tento bláznivý, túlajúci sa rytier je najmravnejšou bytosťou na svete!) pridáva zvláštnu veľkosť všetkým jeho náhľadom i rečiam, celej jeho figúre, odhliadnuc od komických a unižujúcich položení, do ktorých neustále upadúva. Don Quijote je entuziast, sluha idey a preto je osvietený jej zlatožiarou.“

Takto sa má hľadieť na nesmrteľné dielo Cervantesa. Nie pre anekdoty a komiku má ono slávu všetkých vekov a národov, ale preto, že v ňom vibruje v trasných bleskoch krásy hlboké uvedomenie toho, že človek túži po večnom, nadsvetovom, velikom, neobjatnom. V každom človeku, majúcom nesmrteľnú dušu, väzí kus Dona Quijota, a mnohý smeje sa nad povrchnosťami a malichernosťami šľachtica de la Mancha, a medzitým fabula hovorí o ňom, a síce o tom dobrom, šľachetnom, ktoré časom skrsne v jeho duši… Ej, bolo by preložiť „Dona Quijota“^[53] do našej drahej slovenčiny. Na všeličo nájdu sa u nás dobrí ľudia, často i na veci veľmi pochybnej ceny: či by sa nenašiel niekto, kto by sa postaral o poslovenčenie najznamenitejších diel ducha ľudského?