ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[90]

Vždy nové a nové termíny povstávajú v našom nepeknom období. Lebo zjavy vychádzajú napovrch, nemajúce pravého mena v starom jazyku, v starej nomenklatúre. Zjavy nezdravé, dobrodružné, deformované, krivoboké. Umenie je veľmi citlivá ihlica, ukazujúca tlak vo vnútornostiach kotla. Do umenia celou silou vrazila absurdita a prekrútenosť, zmätok a surovosť.

A ešte jedným špatným príznakom času je: teatrálnosť, pózovanie. Veliké sily ľudského ducha, vysokosť a sloboda zmýšľania, skutočný čin, žertva, to všetko prechádza bez účinku, zahlušené teatrálnym bengálom, ľuďmi, ktorí vedia hrať, komediantmi a krikľúnmi. Dnes svetom vládnu komedianti, histrióni,^[91] pózéri a tanečníci zdivočeného kankánu.

Zolizmus posledných dní je pravým historickým kankánom. Predstavte si, nad velikým národom, nad osudmi hádam celej Európy, čo len iba na krátky čas, ale predsa, ako nejaká sudba visia dve mená: odsúdeného pre zradu kassovaného kapitána a románopisca. Je tu možné pomenovať stav ľudstva zdravým?

Nik nezazlieva oslavu veľkých spisovateľov, ktorí obohacujú pokladnicu národa novými, nehynúcimi vkladmi. Ale povedzte: či to, čo robí sa v Paríži pri smrti a pohrebe romansiera Zolu, možno nazvať rozumnou, oduševnelou, zásluhy spisovateľské vyzdvihujúcou oslavou?

Zola je iste veľký talent; on je pôvodcom potriasajúcich diel, ale nie je geniálnym novotvorcom, nie je velikým poetom. On berie rad-radom abstraktá, ako: peňazobažnosť, hnevlivosť, krvožízeň, pohlavnú perverzitu; urobí si o tom stú, viac-menej pravdivú predstavu a potom už i navešia na abstraktný pochop neživé figúry, nemajúce krvi a duše, púhe mená s onými abstraktnými vlastnosťami. Jeho Roubaut je to samé, čo Jaques („Beštia v človeku“), lenže do prvého, ako neživej figúry, vložil autor jeden porok (Laster), do druhého druhý. To samé platí o ženských ešte viac, všetko sú Nany s jedným a tým istým nymfomanickým^[92] porokom. I dej je umele konštruovaný, možno povedať mechanický. U Zolu nič nerastie prirodzene ako u veľkých ruských realistov, ale je umelkársky posklepávané. Kto nevidí u Zolu holú teatrálnosť, romantickú teatrálnosť, nemá zmyslu pre literárne a umelecké tvorenie. Nechutný romantik je Zola a nie realista. Jeho slovutný naturalizmus je pravým opakom skutočnej prírody, či mŕtvej, či živej. A všetko uňho kričí, krv, smilstvo, smilstvo, krv, vražda, perverznosť. Nie umením zaníma, ale desnými faktami bubnuje. Smelosť povedať najhnusnejšie menuje pravdou! Smelosť odokryť fyziologické procedúry, menuje pravdivosťou a snahou po pravde. To, čo je u medika vysokou, šľachetnou vedou, uňho mení sa na pornografiu a nízkosť, na reklamu, rátanie na masu, ľubujúcu si v obscenitách a zmysly štekliacich intímnych funkciách životných, hlavne pohlavných. Ďaleko nám je každá pruderia, my vysoko ceníme si velikú, slávnu slobodu umenia, nám hnusí sa blbý filister, ktorý by ešte i žaby chcel obliecť do gatiek a vieme, že veľké umelecké diela nepatria do rúk inštitúckych dievčat, že v nich musí umelec dotknúť sa i velikých ľudských hriechov a hanebností (Shakespeare), ale my vážime si jeho prostorekosti, jeho slobody, keď on ňou ide dosiahnuť vysoké etické ciele, ba trebárs len vysoké artistické ciele, keď sú ony nevyhnutne potrebné k obrazu, keď sú písané čistým perom! Ale Zola je schválne oplzlý, on práve len pikantériou víťazí u masy, láka, zvádza, barnamuje a prepína, nervy naťahuje na mučiarsku lavicu.

Na každý pád jeho pohrebné oslavy prevyšujú o výšku Eiffelovej veže jeho literárnu a umeleckú cennosť. Ale veď to všetko, čo súvisí s nešťastím, smrťou a pohrobovaním Zolu, nie je oslava literáta, básnika, umelca, ale oslava strašných nových síl, ktoré lomcujú Franciou, síl démonických, ktoré vrhli sa na slávnu „zem Vercingetorixa“, aby ju vysali, rozmrvili a potom veselo ďalej tiahnuc, zanechali zranenú polomŕtvu, bezvládnu. To zvučí z pohrebných rečí ministra i Anatola Francea. Tie strašné sily vyzdvihli nepatrného, ničtožného človiečika, motaja vo vojenských tajníkoch, osúdenca dvoch riadnych súdov, takže stal sa hrozbou, silou a možno i záhubou velikého, žiaľbohu, klesajúceho národa. Francia odpadla od Boha a história je hrozivou svedkyňou, že národ od Boha odpadnutý zapredal a zapredáva svoju budúcnosť! Armáda musí ctiť pri pohrebe čestnou kompániou najväčšieho jej haniteľa a znižovateľa? Povedzte, čo platí armáda, rozožraná vnútorne, v nejž cudzia intriga rozširuje sa, v nejž ide zápolenie osôb, čo značí ona pred serióznym nepriateľom?