ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[40]

Ako známo, o Shakespearovej dráme „Hamlet“ jestvuje celá literatúra, vlastne viac celých literatúr, lebo o ňom písalo sa vo všetkých vzdelaných jazykoch tejto zeme. Hádam najviac o dánskom princovi, zvečnelom alebo vybájenom Angličanom, popísali Nemci. S týmto typom borí sa milá kritika, a keď dobre uvážime vec, nájdeme, že vcelku neprichádza k nejakému úplne jasnému rezultátu.

Nedávno — dľa „Nov. vremeni“ — vyšla kniha od Adolfa Helbera o „Hamletovi“^[41] — „Shakespeareische Probleme. Plan und Einheit im Hamlet“, v ktorej vzdor stám predchodcov, podané sú nové vzhľady na Hamleta, tým viac prekvapujúce, lebo sú jednoduché a prirodzené.

O Hamletovi vyšlo úvah nesčíselné množstvo, a síce všelijakých — no temer všetky zhodovali sa v tom, že Hamlet je silný duchom, héros dušou, ale slabý charakter, vrtkavý v čine, nečinný, lenivý, bázlivý, keď príde vec na riešenie. Toto je všeobecný náhľad, tak interpretujú Hamleta herci, počnúc od Dawisona^[42] až po zabudnutého herca v provincionálnom meste, cez jehož skromné dosky klopýta z času na čas shakespearovská dráma.

Nový kritik „Hamleta“ hovorí, že predovšetkým pri posudzovaní „Hamleta“ treba odhodiť všetky dosavádne kritiky a vysvetlivky a hľadieť na drámu okom naivného, prostého, pravda umného človeka, ktorý nikdy nepočul o „Hamletovi“ a o celom milom Shakespearovi.

Obyčajne pýtame sa, keď ide reč o Hamletovi, „prečo tak váha Hamlet?“ Namiesto toho nový kritik Helber prosto hľadí na to, čo robí sa v tragédii. Každý temer to povie: „Stala sa vražda!“ a tento fakt drží za neomylný, čudujúc sa, že keď sa už taká vražda stala, prečo Hamlet tak sa kolimbá? Ale treba sa pýtať ináč: „Čo stalo sa?“ A naivný človek, prosto mysliaci a dobre hľadiaci, ti povie: „Na scéne zjavil sa duch, ktorý hovoril, že stala sa vražda.“ Vidno ohromný rozdiel v týchto otázkach. Na prvú je odpoveď ťažká, čo robí a ako Hamlet?, na druhú jasná: „Hamlet musí presvedčiť sa o skutočnej pravdivosti toho, čo on počul.“ A tak otázka staršej kritiky o kolotaní a váhaní princa stane sa celkom zbytočnou, lebo Hamlet sa vlastne vôbec ani nekolotá, ani neváha, ale hľadá dôkazy, čo je veľmi prirodzené, lebo vysoko vzdelaný princ (on bol na univerzite, tuším vo Wittembergu) nemôže razom uveriť „duchovi“, o jehož podstate nemá žiadnej vedomosti. Takým spôsobom zmenia sa u princa všetky vlastnosti, kritikom pribájené: smelosť na slovách a chabosť na skutkoch.

Toľko Nemec.

I nám zdá sa, že trafil klin na hlavu. Práve vychádza, čo je stržňom tragiky v tejto dráme, a to tragiky celkom individuálnej, z osobnosti Hamletovej vyplývajúcej, menovite tá neistota bodavá a hryzavá, či má, či musí považovať mať a strýca za vražedníkov milovaného otca. Na tejto neistote láme sa duša princova, ona ruší duševnú harmóniu a uvrhuje peknoduchého mládenca do múk nekonečných. Tieto duševné muky ako oblak rozprestierajú sa po celej scéne, nimi všetko odieva sa do šedej farby. A to, čo sa nedá vysvetliť ani týmto novým vzhľadom, to nevysvetlí ani žiadna kritika, žiaden rozbor: to je intuícia poetická, ktorá stvorila figúru Hamleta, v nejž voždy platí slovo písma, že nevieme, odkiaľ prichádza a kam veje, ale cítime iba nad sebou dunenie vetra. To je genij. On hovorí k nám na svojom jazyku, ktorý ponímame priamo dušou, ale gramatiku toho jazyka nepoznáme. Veje to na nás, veje, nekonečnosť striasa, oná nekonečnosť poézie, ktorá jej dáva atribút tvorenia z ničoho, tak ako čítame o stvorení sveta samým Hospodinom. To „prečo“, „ako“ zostáva hádankou. Preto možno nenie to blasfémiou,^[43] keď som riekol vo svojom veršíku poetom „vám dal Boh časť svojej tvorčej sily“; pravda, nie o mnohých dielach možno to povedať. Ale všetky zostávajú tak polotemnými, všetky vyvolávajú literatúry a stávajú sa orieškom velikých hláv, nerozlúšteným, trebárs každý cíti v ňom jadro.

Francúzska kritika raz „Hamleta“ vyhlásila za fušerské, nedramatické, učňovské dielo, za dramatické absurdum, nemecká kritika vyvýšila „Hamleta“ až ku hviezdam — hľa, také môžu byť mienky o diele, a to len preto, že je ono nie produktom školy, smeru, ale bezprostrednou tvorbou poetického génia, samorastlou, samobytnou. A tak treba naň hľadieť prosto, prijímať dojmy sviežou, premýšľaním nepokolimbanou dušou: účinkuje-li, dobre, zanecháva-li vás v chlade ako onoho Francúza, tiež dobre. V prvom prípade máte organy v duši, spôsobné podchytiť vanie génia, v druhom ich nemáte, na „Hamletovi“ nenie chyba. A čo svet svetom bude, čo stáť budú prkná, svet znamenajúce, „Hamlet“ nezíde z nich. On stal sa repertoárnym kusom celého človečenstva.

A divno. Veľké kusy, hrané prostrednými silami, i shakespearovské, robia trápny dojem, niekdy i komický. Raz na cestách v malom nemeckom meste videl som „Hamleta“ predstavovať od pocestných sluhov Tálie:^[44] a čo jak biedne hrkotal kus cez biedne dosky, záchvev jeho poézie bolo jasne cítiť, vanie génia nemohol udusiť ani zle deklamujúci predstaviteľ temného dánskeho princa, ani vtiahnuť do komičnosti herkyňa, hrajúca dcéru Polónia v ošúchanej sametovej poľskej kacabajke.