ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[9]

Sto rokov minulo sa od narodenia Mickiewicza.^[10] Nediviť sa, že v slavianskom svete v naše časy zjavuje sa mnoho storočných jubileí. Hľa, my, Slováci, mali sme štyri veľkolepé rozpomienky: na storočné narodenie Jána Hollého, Jána Kollára, Pavla Šafárika a Štefana Moysesa. A to všetko neboli jubileá hľadané, ale prirodzené, nevyhnutné. Od tých štyroch mužov spŕchlo na rod náš toľko požehnania, že by bolo znakom tuposti a barbarizmu otcovražedného nerozpomenúť sa na Hollého, Kollára, Šafárika, Moysesa, znamenalo by upadnúť v obyčaj ktoréhosi indiánskeho divokého kmeňa, ktorého deti vystavujú starých rodičov do pralesa na korisť šelmám, hadom a jedovatým insektom.^[11]

Netreba dodávať, že Rusi, Česi, Poliaci, Srbi, Chorváti mali tiež mnoho storočníc.

Príčina týchto častých storočných osláv je tá, že koncom tohoto stoletia pripadá asi storočný zrok slavianskej renesancie vôbec. Veď predtým ono nevystupovalo zjavne, s povedomím, a tak ani nerozpomínalo sa na svojich predkov, ktorí vykonali diela pre budúcnosť.

Naši krvní bratia Poliaci svätili v nedeľu storočnú rozpomienku narodenia svojho velikého poetu Adama Mickiewicza v Krakove, kde ležia jeho telesné pozostatky, prenesené vďačným národom z cudziny na rodnú zem. Mickiewicz narodil sa roku 1798 v Novogrodku na Litve,^[12] študoval na gymnáziu v Minsku, na univerzite vo Vilne, kde počal zaoberať sa poéziou, odchodnou od klasicizmu. Šiel k ľudu, k národu, ako vôbec všetci iniciátori nového romantického smeru.

Baladami odkrýval šedú prešlosť Litvy, ako i „Gražynou“,^[13] už cele romantickou. V „Dziadoch“ oddal sa akémusi fantastickému mysticizmu a osobným pocitom pre zmarenú, viac nasnívanú než skutočnú lásku k Márii Wereszczakowne. Už tu sála láska z jeho básní, horúca láska k vlasti, k Poľsku a jeho histórii; s touto láskou išla až chorobná nenávisť proti všetkým skutočným i zdanlivým nepriateľom Poľska. „Gražyna“ upevnila jeho slávu, no vrchol jej dosiahol tichou, už uspokojenou epikou „Pan Tadeusz“, v ktorom sú mnohé miesta, neustupujúce poetickou silou svetovým slávnym dielam prvých majstrov. Jeho lyrika kvitne najvonnejším kvetom v „Krymských sonetoch“. Hádam najznámejšia u nás báseň „Konrad Wallenrod“, majúca za podklad polohistorické boje pohanských Litvinov s nemeckým rádom križiakov, utvorila nový pochop, takzvaný wallenrodizmus.^[14] Z mravného stanoviska wallenrodizmus bol často napádaný i bránený. Večne zelené a nevyrovnane útle zostanú z tejto básne lyrické intermezzá. Mickiewicz, čo poeta a tvorca, umelec, patrí bezsporne k najväčším zjavom Slavianstva. On je genij, nech sa hovorí, čo chce!

„Čím lepší poeta, tým horší politik,“ riekol náš zvečnelý Sládkovič, čo stojí cele o Mickiewiczovi, no bolo by chybou uberať mu čo len lístok z vavrínov pre jeho politické nezdary alebo pre towiańskovský mesianizmus.^[15] To, čo mu zaželal Puškin vo svojej óde, aby Bol dal mieru jeho rozhorčenej duši, nevyplnilo sa: on skonal mučeníkom svojej geniálnosti a nešťastných politických pomerov.

Ale toto sú všetko veci časné a pomíjajúce. Zlato ostane zlatom. Meno básnika Mickiewicza skvieť sa bude na slavianskej oblohe čo hviezda prvej velikosti, zároveň s Puškinom, ktorý si ho vysoko vážil a jeho miloval pre jeho vysoké pomysly a nezemné túžby. Veľkosť spojuje! Nech ozvena krakovských slávností vyznie mierom a zmierením, ako vyznela slávnosť Palackého v Prahe. Veliké veci chystajú sa! Pri rozpomienke na slávnych mužov nech zmiznú trpkosti prešlých dejov. Svetlo a spása pred nami!