ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[5]

Poliaci holdovali velikému svojmu básnikovi, oni preniesli prach jeho z Paríža do Krakova a uložili v prastarej hrobke. Dielo piety iste chvályhodné. Mickiewicz žije v celom Slavianstve ako poeta a tvorca novej poľskej literatúry. On napríklad vplýval i na našu slovenskú renesanciu. I naša mládež oduševňovala sa na jeho „Óde na mladosť“, ona vpisovala devám do albumov „Alpuharu“, ona ochmeľovala sa na romantike „Konrada Wallenroda“. Slovenské epické pokusy („Matúš z Trenčína“, „Svätoboj“ od Ľudovíta Štúra atď.) formou i tónom ponášajú sa na „Konrada“. Mickiewicz bol iste najznámejší spisovateľ, omnoho známejší než Puškin. Pre naivné duše slovenské jeho romantika bola pravým opojením. Ačkoľvek mlaď naša nikdy ani piaď nepomýlila pravú cestu vzhľadom na slaviansku ideu, predsa Mickiewiczovou poéziou strhnutá, básnila piesne na poľské árie, ba spievala i poľské revolucionárne piesne: ako: „Na kón Podólie, Kijov, Volyńie“;^[6] ačkoľvek Štúr a jeho škola od počiatku správne pochopili význam Ruska a nikdy neodobrovali poľskú nenávisť ani poľské bunty, novopoľská romantika zanechala v literatúre našej hlboké stopy.

V takom zmysle i my, Slováci, duchom prítomní sme boli pri diele poľskej piety, lebo každý národ povinný je uctiť veľkých duchov svojich i za hrobom. A podivné, národu ľahšie padá pohrebné uctenie. Za života úcta proti géniom národným je veľmi kusá, akoby trhaná, raz vydvihnú znamenitého muža cez noc na Olymp — a raz hádžu po ňom blatom pohany, nabiehajú naňho neskromnými požiadavkami, hádžu ho do bahna klebiet. Za života ťažko je nájsť mieru, ako stalo sa s Byronom, ktorý jedného pekného rána prebudil sa čo najväčší miláčik celého národa, a potom zvrhnutý bol pod nohy, do bariny nenávisti, zlomyseľného kritikárstva a klebety. I Mickiewicz skúsil niečo podobného. Všetko oduševnenie za tón jeho mohutnej lýry, oduševnenie, ktoré dosiahlo u mládeže stupeň fanatizmu, neochránilo básnika pred krajnou chudobou, ba priamo biedou! Boli časy, kde jeho moskovskí priatelia, na čele s Chomiakovom, zachránili rozhorčeného básnika pred hladom v Paríži. Všetka nenávisť, ktorej znal básnik dať silného výrazu, nebola vstave odcudziť mu srdcia slavianske.

Tragická postava Mickiewicza je pravým stelesnením velikého nešťastia slavianskeho plemena. Zhavranelí bratia letia ponad step a trhajú si mäso z tela navzájom. Temná sudba ženie i tak geniálne hlavy na púšť, kazí vysoko bijúce srdcia, a miesto slova lásky počujeme britké slovo až báječnej nenávisti.

Raz vidíme dvoch mužov stáť pred bronzovým pamätníkom Petra I. v Petrohrade, neďaleko Izakievského sobora, u valných vĺn Nevy. Popŕcha — jeden z nich chráni kepeňom svojím druha svojho. Tak stoja v myšlienkach a hľadia na zmiju, potieranú kopytom cárskeho koňa. Ich srdcia bijú jedným taktom, v ich hlavách búria jednak veliké myšlienky. Nad kolískami oboch vznášala sa jedna a tá istá múza — ona neviditeľne stojí za ich chrbtom s tvárou milou. Je to Puškin a Mickiewicz.

Ale temná sudba ináč chcela. Veliké srdcia mužov roztrhla a do srdca Mickiewiczovho zasiala strašné semä divej nenávisti. Básnik, genij — a počal hlásať „zradu“ ako vec chválitebnú! Počal tvoriť postavu Wallenroda, ktorého postať je tak nemravná, tak žensky-jedovitá, akoby nikdy nebol narodil sa a umrel Kristus za ľudstvo, nikdy neboli písali evanjelisti a apoštolovia! Ešte do litánií cirkevných vnáša veliký Mickiewicz malichernú zlosť, velikým duchom zobrazuje v „Dziadach“ malichernú politiku malicherných separatistov, nevediacich pozdvihnúť sa z nízkej atmosféry márnivosti úzko národnej. Knihy „o pielgrzymstwie“^[7] na mňa voždy navodia pravý úžas. A z labyrintu zášti nebolo návratu, básnik stratil niť, čo mu dala Ariadne, múza slavianska. On zamotával sa vždy viac, až zášť stala sa mu potrebou. On, čo bol Bohom povolaný stavať, obor a genij — duša vysoká, čistá — zášťou hodený bol až ta do Carihradu, do kráža najväčšieho vraha nielen Slavianstva, ale celej kresťanskej civilizácie! On, človek priamy, citný, statočný, uveril šarlatánovi na tróne, Napoleonovi; on, nepodplatný miliónmi, prijímal biednu podporu od Napoleona a dúfal v neho ako v nejaký fetiš; on, osvietený, hádzal do mládeže bomby temného fanatizmu!

A ako láska divy dobra plodí, tak i zášť musí plodiť divy zla. Akokoľvek srdcom sme boli prítomní pri krásnom diele piety a ľneme láskou a obdivom k veľkému človeku, k okrase a pýche nášho velikého plemena, to, čo počuli sme z Paríža, musí nás rozsmútiť; ej, nepekné bolo použiť prach Mickiewicza k tak planým rodomontádam,^[8] či z úst poľských, či francúzskych vyšlých. Sám „Lloyd“ priniesol o tom dopis veľmi sarkastický! Sami nepriatelia majú iba zlostný úsmev pre nenapraviteľný tón nezmyselnej zášti. Mickiewicz vedel cit svoj, ačkoľvek nezdravistý, obliecť v dúhové rúcho poézie, epigóni jeho svoju nemoc ukazujú svetu naho a odporne.

Tešíme sa, že krakovská slávnosť svojou tichou dôstojnosťou korigovala parížske výbuchy ideológov a choromyseľných zúrivcov! Nech spočíva prach jeho v pokoji a nikdy viac nebude zloupotrebený k výbuchom nízkej, každodennej, nesviatočnej politiky! Končíme veršom Puškina, napísaným dňa 10. augusta 1834:

Mickiewicz