ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[45]

Hlboké umy už dávnejšie vypozorovali, že „rozprestiera sa akási fantastická hmla v oblasti mravnej a umstvenej, akési zatemnenie ducha, akási mravná slepota. Čo to za hryzavá nenávisť skrsla, surová, nemilosrdná ku všetkému, čím žijú ľudia: k čestnej práci, k poriadku, k spoločnosti, k otčine, k Bohu?“

Hmla nešetrila ani náš slovenský kút a dusí i u nás všetko svetlé a radostné. Tu nepomáha slovná apológia, tu môže pomôcť skutok, udalosť!

Za vážnu, ak Boh dá, blahonosnú, pravda, literárnu udalosť považujem skvelé, geniálne poslovenčenie jednej z najväčších tvorieb ducha ľudského, Shakespearovho „Hamleta“. Áno, Hviezdoslav obohatil našu literatúru prekladom, ktorého váha a význam predčí premnohé originály. Vyšiel v 1., 3., 6., 7. a 10. zošite XXIII. (1903) ročníka „Slovenských pohľadov“. Máme pred sebou skvelý dôkaz bohatstva, ohybnosti, sladkozvukosti nášho jazyka slovenského a dôkaz Hviezdoslavovej jasnej erudície poetickej, jeho slovnej sily, širokého a hlbokého ponímania, ba smelo poviem, kongeniálnosti s veľkým, najväčším poetom nielen samého šestnásteho storočia!

Beda by nám bolo, keby sme s netečnou nemotou prešli popri tomto literárnom čine! Rovnali by sme sa zabieleným hrobom, plným práchnivejúcich kostí, a nie národu, ktorý chce žiť, hýbať sa v jasnej atmosfére ducha a ideálov. Prešlo tridsať rokov, čo som v týchto našich „Národných novinách“ (23. októbra 1873, číslo 126) o „Hamletovi“ napísal:^[46]

„Hamlet, čierna ľalia, kolimbajúca sa vo vetre nad smradľavým bahnom kráľovských zločinov. Študuj, čítaj, mládež slovenská, arcidielo básnictva, v ňomž skvie sa toľko myšlienok, ako hviezd v bezlunnej noci! Zahľaďže sa do tej hustej tmy kolosálnych hriechov! Na cudzoložstve, krviprznení a vražde vidíš tam založený prestol kráľa Klaudia! Zlatý diadém zdobí mu zagánené čelo — streľba, bubny a trúby nesú až k nebu ohlasy, keď on v bohatých sieňach víno pije zo zlatých pokálov! Jeho vražedný skutok zakrytý je prozreteľnosťou a diplomaciou, ktože môže mať smelosť len jedným slovom prehrešiť sa proti jeho nevinnosti! V istote a veľmoci hýri, nad hlavou jeho chechtá sa divoko ,hybris‘. Ale zo zeme, z mramorových závor krypty vystrčí sa čierne rameno ,até‘.

Zrazu zbadá kráľ, že základy jeho štátu sú podryté. Nie je to povedané v tragédii, ale páčte, ako sa to tam všetko nahromadu zosúva, ako letí jedno za druhým do bezodnej priepasti. Smrť Polónia zapríčiní vzburu Laerta a na hraniciach zuní víťazné ,hurá‘ vojov Fortinbrasa. A Hamlet, temná, nečinná postava, kolotá sa pod nátlakom všetko zmietajúcich udalostí. V jeho pasivite, vo večnom schytaní sa k činom — a večnom klesaní do melancholickej nečinnosti — v nerovnom boji jeho s kolosálnou úlohou pomsty za otca zavraždeného a bratom o trón olúpeného, leží tragický moment jeho života. Vlny veľkého boja hádžu jeho člnok — a rameno jeho je prislabé uchopiť sa kormidla. Strápený výzor otcovho ducha hodil do útrob jeho celé peklo žravých ohňov. Dánsky štát valí sa sťa lavína do priepasti a na ceste rozdrvil aj ,májovú ružu‘, spanilú Oféliu, a aj tej smrť v kalných vodách pod striebrolistou vŕbou padá ako žeravé uhlie na hlavu kráľa! Konečne celý s hurtom náruživostí počatý dej vysychá ako potok v pálčivom piesku a ,rest je mlčanie!‘“^[47]

„A tie malicherné figúrky dvoranínov Guildensterna a Rosenkranza! Líčením piadimužíkov opravdu ukazuje sa najjasnejšie obrovská postava tragéda.“

„Čo tam je — to musí byť! — Vezmi i najmenší postranný charakter, a ajhľa, ukáže sa ti velikánska medzera. Hamlet musí zahynúť pod ťarchou svojej úlohy — nechaj ho žiť a obrátiš jeho nevyrovnanú postavu v bľadý tieň.“ Toto bolo napísané roku 1873.

O Shakespearovi krátko a dľa mojej mienky so vzácnou ostrotou umu a s pravdivosťou citu hovorí Chr. Oeser:^[48]

„Bohatý, hlboký a jasný poetický duch, ktorý prenikol do tajností ľudského srdca ako málokto pred ním a po ňom, ktorý dotkol sa nežne všetkých strún lásky, priateľstva, vernosti, vďaky a súčasne všetky démonické sily v hrudi ľudskej, všetky afekty a náruživosti odokryl a predstavil, takže stydne krv v čitateľovi!!“

„Hamlet“ sám má za sebou celú velikú literatúru, vlastne literatúry, lebo o ňom písali na všetkých vzdelaných jazykoch — a predsa nenachodíme nikde uspokojujúceho rozboru. Na nitky ho rozpárali, a málo čo vyšlo, ba nachádzame priamo desné protivy v chápaní, ako napríklad Goetheho myšlienky o Ofélii idú priamo oproti pochopeniu Gervina,^[49] Bodenstedta.^[50] Nie, „Hamlet“ je takou bezprostrednou emanáciou, prvotvorbou poetickou ducha, že ako musel povstať, akoby sám sebou, vyrásť priamo z duše, tak práve neznesie špekuláciu a komentáre a mení sa a vibruje v dušiach a umoch ľudských vzdor tomu, že je sám nezmeniteľný, zakončený a celý. Ohromný je jeho dej, ktorý nejaví sa na doskách, v scénach, v dialógoch a monológoch, ale nad troskami, medzi scénami, medzi riadkami… Toto je to čarovno-podivné v tejto tragédii, že ačkoľvek je pohnutá i na jave, na javisku, okolo javiska obkľučuje drámu celý svet, celý veliký, na svety hovoriaci dej vysoko dramatický. Stadiaľ pochádza i rozmanitosť komentárov, stadiaľ vychodí, že mohol Goethe nájsť v Ofélii, že „ihr ganzes Wesen schwebt in reifer, schöner Sinnlichkeit“ („jej celá bytosť vznáša sa v zrelej, krásnej zmyselnosti“), a Gervinus i Bodenstedt veria do posledného tónu na slová Laerta o sestre:

A čo je v „Hamletovi“ vzdor strašnému úzadiu povznášajúce: to je tá veliká, očisťujúca, mravná vláda velikej poézie, oná potriasajúca mravná náuka, náuka nie slovami, ale faktami, nie dialektikou, ale obrazmi života skutočného, prísneho, neúprosného! Život nie je žart, nie je sen, život je veliká realita, veliká vec pred Bohom i ľuďmi! Vysoký pravoverný kňaz, rečník, potriasajúci v kázňach dušami i srdcami ľudí, vyslovil sa o „Hamletovi“: „Päťdesiat rokov kážem slovo božie a učím mravnosti, ale vo všetkých mojich kázňach nenachádza sa toľko morálky, ako v jednej Shakespearovej tragédii, v ,Hamletovi‘.“

A tento vonný kvet svetovej poézie presadil nám do ľúbej slovenskej záhrady náš Hviezdoslav, presadil tak zručne, že nepoškodil ani najmenšiemu korienku, ani nestriasol jemný peľ z lupienkov a hodvábnych kvetných záhybov! Áno, je to literárna udalosť, ktorá by mala zapáliť duše mládeže a odohnať hmlu a smrduté pary, šíriace sa i naším krajom, vydýchnuté jedovatými jaskyňami, v ktorých hnije vekom nahromadená nízkosť, úpadok a bohorúhavý duchovný nihilizmus. Často mávajú geniálne preklady osud, že povznesú, zobudia pôvodnú tvorbu, že oplodnia domácu roľu ako teplý jarný dážď; ó, bár by veľká práca Hviezdoslavova stala sa takým jarným dažďom na našu, na čas zaschnutú pôdu literárnu; bár by ona zobudila mladé sily, ktoré u nás vybité boli z pravej, čestnej cesty na bludné chodníky planého i oplanského kritikasterstva; bár by mládež, pohýbaná Shakespearom-Hviezdoslavom, chytila sa do pozitívnej, tvorivej práce, a tak ratovala náš duchovný život pred zbahnatením, ratovala náš vozduch pred smrdutou hmlou a úpadkom…

Končím bežne riadky moje upozornením na tri sonety, ktoré skrsli v duši Hviezdoslavovej „prekladajúc Hamleta“ („Slovenské pohľady“ XXIII, č. 11). Sú to tri básne zlatej ceny, pravé skvosty, pravé perly celej slovenskej i slavianskej literatúry, sonety, akým páru hľadať môžeš iba v slávnych sonetoch Michelangela. To vrchol slovenskej poézie, to pýcha, to hrdosť našej literatúry. Všetko tam jasá mysľou, citom, vo forme krištáľojasnej a krištáľotvornej. Tretia znie:

Áno, boli by sme na večnosť hluchí, tupí, slepí, keby sme, ako v posledné časy často, púšťali mimo uší hlasy našich najlepších duchov. Nie strachom zvíjať sa pred macošskou zlobou sudby, pred hnetom nepriateľa, pred protiprírodným výbojom pažravého násilníka, ale strachom triasť sa pred vlastnou nehodnosťou, slepotou, hluchotou, pred vlastným zbahnatením a duchovným úpadkom! Zakiaľ zo slovenskej pôdy rastú také kvety ako tieto tri brilantné sonety a nájdu čujné srdcia, nezahynuli sme, máme zasľúbenie života i sily.

A abych doplnil svoj bežný rozbor „Hamleta“, nemôžem necitovať druhý z troch slávnych sonetov Hviezdoslava:

Pred niekoľkými časmi kritikaster, cudzím jedom, nevysvetliteľnou nenávisťou k svojmu naplnený, sám bezplodný kastrát, pohrdlivo vyslovil sa o slovenskej literatúre vôbec, až urážlivo pohrdlivo… Nuž jestli cení sa literatúra centami potlačeného papieru, spotrebou celulózy a handier, pravda, naša literatúra je biedna proti iným. Ale literatúra, ktorá ešte vždy produkuje také skvosty, ktorá vie takto preobliecť britského giganta, svetového kolosa do svojho rúcha, produkuje takéto michelangelovské sonety, tá literatúra je vysoká, čestná, na výši a úrovni ducha a talentu stojaca! To je moja silná viera, a tak mi Boh pomáhaj! Zrkadlo je verné, jasné — tvoja tvár je krivá, synku!

A ako pred tridsiatimi rokmi, tak i dnes, keď už máme „Hamleta“ v našskom odeve, nemôžem nič srdečnejšieho povedať: „Študuj, čítaj, mládež slovenská, toto arcidielo básnictva!“ A dolož k tomu ešte i štúdium našich veľkých domorodých mužov! Prevracaj lístky „Slávy dcery“, tebou už zabudnuté, Kollárovho „Cestopisu“! Staraj sa, abys’ nezabudla to, čo pred tebou utvorili čistí duchovia, mučeníci slovenského slova, ktorým nebola literatúra zábavkou a zabitím prázdneho času. Keď tak učiníš, zmizne hmla, zmiznú naviate nezdravé puchy a nad tebou rozprestrie sa čistý efir krásy a dobra!

S veľkou, až do bôľu trápnou zvedavosťou hľadíme v ústrety činným, tvorivým talentom a čakáme ich ako dar nebies! Či vymizol talent z národa nášho a či oddal sa na iné pole, a literatúru zanechal iba nepodarencom? A či jarný mráz negácie a lacného, oplanského kritikasterstva spálil všetky zárodky skutočnej, pozitívnej práce? Neveríme, trebárs vidíme plody záškodníctva bezduchého! Neveríme na vyhynutie talentov a cti literárnej a dúfame, že veľký literárny čin Bohom nám darovaného Hviezdoslava vzbudí náš podrost k slávnym činom kladného tvorenia!!