ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[65]

Dňa 22. t. m. zomrel v Paríži Victor Hugo, francúzsky básnik, veličaný ako najsilnejšie poetické génie svojho času. Victor Maria Hugo narodil sa v Besançone dňa 26. februára 1802; jeho otec bol potom napoleonovským generálom, matka volala sa Sofia Trebucheová. Ako chlapec cestoval mnoho s otcom po Itálii a Špánii — čo nezostalo bez vplyvu na fantáziu a vývin chlapcov. O prvých jeho školských pokusoch netreba spomínať. Jeho vlastná literárna činnosť počína sa zbierkou „Ódy a balady“, ktoré zjavovali sa v r. 1818 — 1822 po časopisoch. Chateaubriand nazval Huga „l’enfant sublime“ (vznešené dieťa). Po ódach nasledoval román „Han d’Islande“, kde uprostred úžasných opisov namaľovaná je idyla lásky. Druhý zväzok „Ód a balád“ vyšiel r. 1824. V predmluve vystúpil proti pseudoklasicizmu a stal sa od tých čias prvým borcom za romantiku. Romantici vypovedali vojnu klasikom, na ich čele stál Hugo. Hlavná bitka medzi týmito školami, čo smermi, bitá bola na scéne divadelnej. Jeho drámu „Cromwell“ nedovolili hrať, druhú „Amy Robsart“ vyhvízdali v divadle Odeóne. Potom napísal „Marion Delorme“ (1829) — no i túto drámu cenzúra neprepustila. Ťažkosti zdvojili pracovitosť mladého básnika a on stvoril kus „Hernani“ (z nehož spotvorené libreto je známe). Tento kus dávali v Théâtre Français^[66] (1830). Borba počala sa — prvým predstavením Hugo zvíťazil a odvtedy každé dielo jeho vzbudilo neobyčajnú senzáciu. Rovnodušných a chladnokrvných slušateľov nemal: boli iba ctitelia a protivníci. Po „Hernanim“ objavil sa svetoznámy román „Notre-Dame de Paris“, v ktorom romantika dosiahla až hranice dovoleného. Predstavenie „Marion Delorme“ a vydanie zbierky lyrickej „Les feuilles d’automne“ boli údermi veľmi nebezpečnými pre jeho protivníkov.

Victor Hugo postavil sa na čelo všetkých literárnych oddielov: on bol borcom za romantiku v dráme, lyrike, románe i článkoch kriticko-polemických. Za „Marion Delorme“ nasledovalo „Le roi s’amuse“ („Kráľ zabáva sa“), dovolili ale iba jedno predstavenie. Potom napísal: „Lucrece Borgia“, „Marie Tudor“, „Angelo“, „Les chants du crépuscule“,^[67] „Les voix intériéures“,^[68] „Ruy Blas“, „Les rayons et les ombres“,^[69] „Lettres sur le Rhin“.^[70] Nato prestal pracovať pre scénu.

Každým dielom označujú sa celé periódy v literatúre francúzskej. „Le dernier jour d’un condamné“ („Posledný deň odsúdenca“) je strašlivou psychologickou analýzou myšlienok a citov na smrť odsúdeného — prvý to Hugov protest proti pokute smrti. Spomenieme ešte „Claude Gueux“ (1834) a „Etude sur Mirabeau“^[71] (1834) — a prišli sme na koniec prvej periódy spisovateľskej činnosti básnikovej. Roku 1841 sankcionovala akadémia jeho smer, keď ho vyvolila medzi svojich štyridsať „nesmrteľných“. Prv než pristúpime k jeho druhej perióde, treba niekoľko poznámok o ňom ako o politikovi. Politika mu nikdy nebola cudzou, ako napríklad Goethemu. Spočiatku bol royalistom, potom stal sa liberálom, v parlamente bol hlavou a rečníkom demokratickej a sociálnej strany. Jeho boj proti Napoleonovi III. bol najsilnejšou politickou východkou. Po 2. decembri (štátny prevrat 1851) bol vyhnaný z Francie, on odpravil sa do Belgie. Vo vyhnanstve stvoril najlepšie svoje diela. V „Napoléon le Petit“^[72] a „Châtiments“^[73] dýše hnev a nenávisť — dľa Juvenala: „facit indignatio versum“.^[74] Potom nasledovali viac pokojné diela. „Contemplations“^[75] (1856), filozofické, panteistické básne. Roku 1859 počal svoju „La légende des siecles“,^[76] báseň, z ktorej ornamentov živí sa celý rákoš piadimužíkov, hovoriacich „řečí bohů“. Predošlého roku zakončil báseň 6. zv. Román „Les misérables“^[77] dodal menu jeho nového blesku. Potom nasledovalo ešte „Les travailleurs de la mer“^[78] (1862), „L’homme qui rit“,^[79] „Chanson des rues et des bois“.^[80] Roku 1870 napísal „Actes et paroles“^[81] a „L’année terrible“.^[82] Z najposlednejších jeho diel je dráma „Torquemada“.

Ako spisovateľ a poeta Victor Hugo celkom obnovil literatúru Francie, zreformoval literárny jazyk. K nemu obracia sa každý, kto nadobudol si aké-také literárne meno — i protivníci jeho. Ako politický dejateľ Hugo dejstvoval dľa toku časov a vedel vpraviť sa do okolností — posledné roky patril ku strane radikálov. No i tu, odhliadnuc od prepiatych fráz svojich, dokazoval humánne city, ktorých výrečným bol kazateľom. Pravda, čo je na ňom opravdu veľkého a silného, to nedosiahli jeho nasledovatelia, čo je ale prepiateho a frázistého, to dokonale pochopili. Vydriapuc sa na piedestál, na ktorom on stojí, hovoria mu: brate! A medzitým sú malinkí, zruční len pri krádeži jeho myšlienok.

Žiaden človek nestal sa predmetom takých osláv a ovácií ako on: ani len nie Goethe a Napoleon I. On zakúsil za života to, čo poskytuje národ mužom svojim až po smrti. V tomto preslavovaní ukázalo sa, jak nervózne podráždený je čas náš.

Victor Hugo bezsporne patrí k veľkým poetom nášho veku a ako takého uctiť si ho musí každý mysliaci človek, trebárs by nepripojil sa k idolatrii jeho osoby a ducha. Preuveličením je stavať ho nad Homéra a Shakespeara, ako stáva sa to od jeho zbožňovateľov. Či už nepostačí, keď meno jeho nachodí sa medzi najskvelejšími menami svetových literatúr?

Romantika Victora Huga pohybuje sa v kolosálnych rozmeroch, v ostrých protivách, v akomsi zbožňovaní špatností, jeho opisy sú prepiate, jeho charaktery nemožné, fantastické až na neuverenie. Zlé mu nenie dosť zlým, čoby pochodilo od diabla, dobré vyvyšuje a zvlieka zo všetkej pravdepodobnosti, takže človek nechce uveriť tomu dobru a pred tým zlým dostáva husiu kožu. V posledné časy prišiel až k samozbožňovaniu. Máme tu príklad posledného a podávame úryvok z jeho básne v preklade Jaroslava Vrchlického:

Nad svojou vlastnou veľkosťou tak žasnúť je predsa trochu podivné. Preto, že je on veľkým spevcom, šliapať po hlavách ľudských — nenie poetické. A ten súcit k tým, čo nechlúbia sa rovným vehlasom, je romantikou neprirodzenou. Koľko šťastných, poctivých, ba velikých duší odoberá sa bez úspechu a slávy z tohoto pozemského údolia! Veľkí poeti sú oprávnení o sebe hovoriť. No veľkí poeti sú i v povedomí svojej slávy skromní a — dobrí. Tak Puškin s pýchou hovorí o sebe: že bude slávnym medzi svojím národom preto, „že dobré city lýrou zobúdzal“! Ajhľa, i povedomie, i vysoká úloha poetu. O pravom velikom básnikovi platia slová jeho:

Slaviansky básnik krotko poníma svoju úlohu, z jeho srdca nevymizlo oduševnenie a — modlitba.