ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[33]

Spomenutia hodný článok „Ešte pár slov o odoberaní našich spisov“,^[34] pri všetkej oprávnenosti v ňom vyvinutých zásad, vyhodil v jednom bode svojom s kúpeľom aj nemluvniatko, keď hlasoval za celkovité vyhodenie cudzej spisby zo stolíkov našej národnej inteligencie. Vývin človečenstva požaduje nepretrženú duševnú komunikáciu národov, nemá-li spolu s nimi zakrnieť, a ako sú idey neohraničené svety, okolo ktorých iba nezbedný prepych niektorých tyranov bez výsledku usiloval sa vystaviť Čínsky múr, tak prelamuje i duch hrádze a palisády národností, rečí a dŕžavných ohraničení a zapaľujúc duše veľkých mužov, tvorí medzi nimi pokrvenstvo — posvätné pokrvenstvo myšlienky.

Ani my nesmieme pretrhnúť reťaz tohoto všeľudského vývinu, súc v nej tiež jedným ohnivkom, ukovaným rukou božou, a keď aj hatí zlomysel a politický nezdar uskutočnenie idey bratstva a rovnosti všetkých ľudí a národov — nenie on v stave potrhať duševné bratstvo Slovana Koperníka a Taliana Galileiho, ani Chorváta Zríniho a Švajčiara Winkelrieda, ani vysoké vzlety ducha Shakespearovho zabedniť v úzke hranice morom obtočenej Británie!

A tu som pri predmete môjho dneskajšieho besedovania. Neviem, či nezaplatí moje necvičené pero smelosť svoju útrpným úsmevom, ktorý sadne na ústa peknoduchých znalcov a krasoumcov slovenských, ja len to viem, že často rozpálila sa duša moja — že búrnymi citmi zajasalo srdce moje, keď som ešte v chudobnej žiackej chyžke mojej pri slabom svetle chatrnej lampy nechal predstupovať pred okom duše mojej tie kolosálne i ladné postavy, — tie barvisté, ruchom a životom kypiace svety Shakespearovej múzy!

Tento skromný „komediant“ podíval sa zrakom „Bystrookého“ — o ktorého oku česká báchorka rozpráva, že bolo vstave pohľadom svojím skaly rozstrieľať — do sŕdc kráľov a žobrákov a odhaliť ich najtajnejšie záhyby. Vo veľkej trilógii „Henrich VI.“ rozviňuje dejepis svojho národa, a bár sa snáď aj nesvieti v nej sťa dramaturg v tom najvyššom svetle: veľké boje domov Lancaster a York — balvanová ťarcha a kolosálny objem lásky, stesnený do pätnástich jednaní, poukazuje na puk — ktorý sa má vyvinúť v kvet tej najvelebnejšej dramaturgie. V „Henrichovi IV.“ nachádzame zrazu majstra. V úzadí veľké boje o trón Anglie — a tu blízko — pred samou šepkárskou búdkou duchaplného rozpustilého princa Henricha v divnom spojení s bachratým Falstaffom! Rujnosť mladistvého ducha hrá sa s týmto nakopeným sadlom, ktorého večná komika zostane nedostihnutou. S jak mikroskopickou dôkladnosťou predvádza nám básnik ten nízky, malicherný svet — jak makavé, verné sú jeho postavy! V Heispornovi vidíme padať prenáhleného hrdinu a v kráľovičovi Henrichovi šľachetné ovocie, zrejúce v hnoji falstaffovských šprýmov!

Básnik nám skazenosť verne líči. Je to skazenosť lákavá? Nosí ona trikot moderných drám? Oj nie — zo špinavej krčmy v Eastcheape kynie biely prst bezprostrednej, makavej mravouky, a Falstaff s jeho zmyselnosťou a hovädstvom zostane trčať v bahne a hanbe, kdežto princ Henrich ako fénix vyletí k výšinám slávy.

Otvorme knihu krištáľočistej ľúbosti: otvorme báseň „Romeo a Júlia“! Dve mladé srdcia, skrvácené nemilosrdnými driapami rodinnej zášti, vernosť devy, ktorá hádže sa v desnú kryptu, kde „krvavý Tybalt v umrlčom závoji hnije!“ Počúvajte triviálne rozhovory hudbárov v dome Capuleta, v dome smútku a škrípania zubov, lebo dcéra domu leží na postlaní, a uzriete, jak geniálne, jak desne vie básnik zobraziť protivy stínu a svetla.

Desdemona! Ty ladná májová noc! Z divokého srdca tvojho Othella vyrojí sa mlunný oblak a zakalí tvoje čisté nebo! Náruživosť bezuzdná v tejto omamujúcej dejohre: uč ľudí tichosti a kresťanskej láske! Komuže neznie v duši labutia pieseň Desdemony:

Richard III., kráľ v úzkostiach dáva kráľovstvo za jedného koňa, keď hynie pod rachotom vlastných úlisne nasnovaných intríg. Jeho prvý monológ má v sebe viac poézie, logiky a dramatického vzletu — ako všetky bachanty kotzebuovských tláchanín.^[35]

Kráľ Lear, žertva nezdarných dcér, medzi hrmením a bleskami rozhnevaného neba rozladili ti nesmierne bolesti harmóniu duše a rozumu, a vodcom ti je tvoj blázon! Hej, jak zavýja víchor ku tvojim vzdychom a fantastickým poznámkam tvojho sprievodčího, medzitým čo Goneril a Regan pelešia na tvojom kráľovskom stolci! Neskoro si poznal diamantové srdiečko vydedenej Cordélie!

Macbeth, zvedenec démonickej ženy, ty prototyp v krvi vyumývaného tyrana! Božia vôľa a meč Macduffa vyplnili večné zákony, že v hriechu a zločine väzí živé semiačko pádu, bár by bolo aj udusené chabradím okamžitého šťastia, alebo zlatým páskom kráľovského diadému!

Vo veselohre zaujal Shakespeare zvláštne stanovisko! I tento podriadenejší tvar dramaturgie vzrastá chtiac-nechtiac pod jeho kráľovskou rukou vo veľkolepú drámu. Jeho duchovia v diele „Sen letnej noci“^[36] pohybujú sa v zázračnom svetle plnej luny tak samorastle, že nemajú páru ani v bájach Orientu. A tá pekná spoločnosť athénskych filistrov: to všetko dýcha životom, objektívnosťou a nevyrovnaným humorom! Kto by to chcel opísať — musel by celé dielo odpísať.

Veselé ženy z Windsoru — jak ľúbezne znie váš zvonivý smiech nad vyposmievaným Falstaffom — anjelská postava Mirandy v „Búrke“ dýše na nás nevinnosťou a ladnosťou.

Hamlet — čierna ľalia — kolimbajúca sa vo vetre nad smradľavým bahnom kráľovských zločinov. Študuj, čítaj, mlaď slovenská, toto arcidielo básnictva, v ňomž sa skvie toľko myšlienok ako hviezd na nebi v bezmesiacovej noci! Zahľaďže sa do tejto hustej tmy kolosálnych hriechov! Na cudzoložstve, krviprznení a vražde vidíš tam založený prestol Klaudia! Zlatý diadém zdobí mu zagánené čelo — streľba — bubny a trúby nesú až k nebu ohlasy, keď on v bohatých sieňach víno pije zo zlatých pokálov! Jeho vražedný skutok zakrytý je prozreteľnosťou a diplomaciou, ktože môže mať to čelo — len jedným slovom prehrešiť sa proti jeho nevinnosti! V istote a veľmoci on hýri — nad hlavou chechtá sa divoko „hybris“.^[37] Ale zo zeme, z mramorových závor krypty vystrčí sa čierne rameno „até“!^[38] Zrazu zbadá kráľ, že základy jeho štátu sú podryté. Nenie to povedané v tragédii, ale páčte, jak sa to tam všetko na hromadu zosúva — ako letí jedno za druhým do bezodnej priepasti! Smrť Polónia zapríčiní vzburu Laertesa, a na hraniciach zuní víťazné „hurrah“ vojov Fortinbrasa! A Hamlet, táto temná, nečinná postava, kolotá sa pod nátlakom zmietajúcich udalostí. V tejto jeho pasivite, vo večnom schytaní sa k činom — a večnom klesaní do melancholickej nečinnosti, — v tomto nerovnom jeho boji s kolosálnou úlohou leží tragický moment jeho zástoja. Vlny veľkého boja hádžu jeho člnok — a rameno jeho je prislabé uchopiť sa kormidla. Strápený pohľad ducha jeho otca hodil do útrob jeho celé peklo žravých ohňov! Dánsky štát valí sa sťa lavína do prepasti, a na ceste rozdrvil aj alpskú ružičku, spanilú Oféliu, a aj tej smrť vo vodách padá sťa žeravé uhlie na hlavu kráľa! Konečne celý, s hurtom počatý dej vysychá ako potok v pálčivom priesku a „rest je mlčanie“. Jak neobyčajne, bez rátania na efekt, básnené je zakončenie tejto trúchlohry! A jak vše premáhajúci je jej nával!

A tie malicherné figúrky dvoranínov Guildensterna a Rosenkranza! — v líčení týchto piadimužíkov opravdu ukazuje sa najjasnejšie obrovská postava tragéda!

Čo tam je — to musí byť! — Vezmi i najmenší, postranný charakter, a ajhľa, ukáže sa ti velikánska medzera! Hamlet musí zahynúť pod ťarchou svojej úlohy, — nechaj ho žiť a obrátiš jeho nevyrovnanú postavu v hlúpy stín.

A keď prečítam tieto riadky, sám sa ľakám, lebo chtiac poukázať na vavrínový veniec, krášliaci čelo básnika, nedosiahol som ani len stupňa toho piedestálu, na ktorom stojí. Chtiac voviesť čitateľa do tajnej dielne jeho večných tvorení, motám sa v predsieni, v ktorej má uložené jednotlivé údy, z ktorých tvorí celistvenne svoje charaktery. Ale veď on je celok, on je liatina jedného kusa, — choď, Slovák, a uč sa uňho večným zákonom dobra, krásy a pravdy.

Ľúto by mi bolo, keby sme vyhodili tohoto génia z biblioték našich! Za to stojím pánu spisovateľovi hore spomenutého článku, že Shakespeare ani jedného Slovana nepomaďarčil, ani neponemčil, ba som toho pevného presvedčenia, že mládenec, že muž, ktorý pochopil a kochal sa na Hamletovi, nikdy nepošpiní sa nízkym odrodilstvom, lebo bol v škole zlatočistej pravdy a vysokého zmýšľania, lebo videl následky nečistoty mysle, necudnosti skutkov, — lebo videl mužov, ktorých temeno dosahuje nebeský blankyt, lebo videl obludy, zradzujúce svedomie a Boha, a keď nemá srdce z bessemerskej ocele,^[39] neuvalí si na dušu krvoprzniteľský hriech odrodilstva, ani klaudiovskej vraždy na slovenskom národe.