ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[28]

Náš svätomartinský kníhtlačiarsky účastinársky spolok zase dal slovenskému obecenstvu pekné, objemné dielo: doslovný, korektný preklad Henrika Sienkiewicza, trojzväzkový román „Quo vadis?“ Vydanie je úhľadné, okrášlené ilustráciami, cena mierna. Tri pekné zväzky môžu smelo ležať na stolíku salónnom, v bibliotéke, a všade budú robiť česť slovenskej prekladovej literatúre a slovenskej vydavateľskej činnosti. Kníhtlačiarsky účastinársky spolok zavďačil sa skvele obecenstvu a bolo by želateľné, aby i on pri takom nákladnom podniku neoľutoval svojich námah. Myslíme, že neoľutuje. Na jednej strane vzdelané obecenstvo nekúpi zajaca v mechu, váha a cena Sienkiewiczovho románu je už ustálená; pravda, na druhej strane musíme povážiť, že „Quo vadis?“ leží už dvadsať rokov na čítacích stoloch; román šiel do verejnosti s veľkou reklamou, bol preložený do všetkých jazykov slavianskych i neslavianskych, a tak je asi známy celému slovenskému čítajúcemu obecenstvu. Táto dôležitá okolnosť iste veľmi temperuje vnešný úspech. No malo by ho aspoň čiastočne vyvážiť povedomie, že dáva sa obecenstvu kniha slovenská, že je temer povinnosťou slovenskej literatúry, aby také veľké, uznané dielo do svojej záhrady presadila, ako i to, že rozšírenie pekne napísanej, korektnej knihy slovenskej je už samosebou apoštolovanie za samu slovenčinu, je pestovanie drahého rodného jazyka v časoch, v ktorých mu nedožičia miesta ani vo verejnom živote, ani v školách a čochvíľa ani v rodinách. Sú už i strašné príklady, že na čisto slovenskom teritóriu už i z rodín vyháňajú rodný jazyk.

„Quo vadis?“ je okrem toho veľmi dobrý román, chytajúci čitateľa za dušu, písaný je čistou rukou a koncipovaný čistou dušou, ktorá nepostráda istej religióznej hĺbky. Dielo, keď i nie geniálne, no vysoko talentózne. Je tam mnoho konštruovaného, založeného na lektúre a štúdiu: vidno kostru, vidno úmysel. Ale i kostra zaobalená je do skvostného hávu obrazov a veľmi zaujímavých perspektív. Sme presvedčení, že kto prečíta zo tri-štyri kapitoly prvého zväzku, už knihu tak ľahko z rúk nevypustí. Epocha, ktorú autor líči a do ktorej postavil svoje románové figúry: Vinícia a Lýgiu, Petrónia a Eunike, epocha Ríma pod Nerónom je už sama sebou nad všetku mieru zaujímavá, historicky, kultúrne i religiózne dôležitá, plná podzemných otrasov, ktorým konečne padne v obeť rímske impérium. Evanjelizácia a apoštolovanie v Ríme natknú sa na štátnu moc, ktorá ich ide zadusiť krvou a mukami. Ako práve prenasledovanie kresťanov v Ríme stáva sa mohutným hýbadlom ďalšieho rozšírenia kresťanstva, jeho upevnenia, jeho nevyhnutného triumfu, román Sienkiewicza výborne podáva. Na mieste, kde stál Nerónov nový cirk, vystavený po hroznom požiari mesta, kde liala sa krv kresťanov potokmi, kde tisíci kresťania v jednej hodine súčasne mreli v strašných mukách, dvíha sa svätopeterská svätyňa, najväčší chrám kresťanstva. Sienkiewicz zaťal vysoko svoju baltu,^[29] keď sa osmelil na dosky deja postaviť i samého učeníka Petra i apoštola Pavla. Tu by sa bol menší talent náležite pošmykol: Sienkiewicz sa nepošmykol.

Román je mravne čistý, nábožensky jasný a pravdivý. Rímsku skazu musel predstaviť ako skazu, aby protiváha jej, čistota kresťanská, vynikla vypuklo. Ostatne zhýralosť Ríma je podávaná nie lichotivo, ale odpudzujúco. Len bornirovanosť^[30] môže sa pozastaviť na absolútne potrebných opisoch rímskeho zhasínajúceho života. Čistá, mravná a prekrásna kniha!