Zlatý fond > Diela > Politické state a prejavy


E-mail (povinné):

Ľudovít Štúr:
Politické state a prejavy

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Mária Kunecová, Zuzana Babjaková, Simona Reseková, Ivana Černecká, Erik Bartoš, Lucia Muráriková, Katarína Tínesová, Peter Páleník, Lucia Olosová, Slavomír Danko, Miroslava Lendacká, Jana Kyseľová, Martin Hlinka.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 72 čitateľov

Spolčovanie sa

[364]

Jednotlivé sily sú len k prácam menším, prostejším — práce a úlohy väčšie, zavitejšie,[365] obšírnejšie vykonávajú sa a vykonávať sa musia silami spojenými. Povstávajú síce jednotlivé sily ohromné, ktoré k svojim námerám tisíce iných síl zachytia a upotrebia a neslýchane mnoho s nimi vyvedú, ale takéto sily vystupujú len v nadobyčajných prípadnostiach a sú úkazy riedke, k rozvíjaniu teda všestranného a nepretrhnutého života nepostačné.[366] Musia teda aj inakšie sily k tvoreniu a rozvíjaniu života dopomáhať. Vlády a správy krajinské sú sily síce ustavične pracujúce, ale ony hlavne obmedzujú sa na to a na to obmedzené byť majú, čoho v krajine je nevyhnutná potreba, nemôžu tiež do všetkých vzťahov a pomerov spoločenského života národov zasahovať a samostatné sa rozvíjanie síl národných na tej alebo inej postati zastavovať a udúšať. Život ale je náramne rozmanitý, sám od seba, keď len k tomu hnutie dostal, zdarne sa rozvíjajúci, rozvíjanie sa teda toto života v spoločenských pomeroch a vzťahoch, ktoré v samých týchto okresoch sa pohybuje a silami, v nich samých sa nachádzajúcimi, sa vykonáva, je potrebné. Tuto sú na mieste sily spojené, spolčenie, vzájomné sa pri spoločných námerách napomáhanie.

Život má neslýchane mnoho strán, má tie najrozličnejšie pomery a vzťahy, je ustavičného a ustavičného poprávania, zdokonaľovania schopný. Čím z viacej strán sa potreby života vyplnia a nároky ľudí v spoločnosti žijúcich uspokoja, tým on sám stáva sa milším, príjemnejším a ľudia šťastnejšími. Naša ale túžba ustavične na to ísť musí, aby ľudia v spoločnosti vždy šťastnejšími a spokojnejšími sa cítili, a túžba i smer veku nášho napospol k tomuto cieľu sa ženie; to žiada ako dobro jednotlivých, tak pokoj a poriadok krajinský, dobro vlád a správ národných. Aby ale toto sa dialo, sami tí, ktorí v spoločnostiach krajinských žijú, o to sa všetkým možným spôsobom starať musia, bo vlády a správy, ako sme už riekli, do všetkého zasahovať nemôžu a prevyšuje to aj ich sily, trebárs by boli aj najväčšie. Vlády sú hlavne povinovaté: dávať dobré, národom primerané zákony, na vyplňovanie ich dozerať,[367] poriadok v krajine na starosti mať, spravodlivosť a právo prisluhovať, aby náboženstvo sa nerušilo, podúčanie verejné[368] sa náležite vykonávalo atď., sa zaujímať, ale koľké ešte vždy pri tomto ostanú potreby, tak všeobecné ako čiastočné a jednotlivé, ktoré samy vlády i pri najlepšej vôli vyplniť nie sú vstave. Vyučovanie napr. je schopné ustavičného zdokonaľovania, môže sa na tie najrozličnejšie predmety obrátiť, sú potrebné rozličné stavby pre všeljaké národné pamätnosti, poučenlivé zbierky,[369] je treba istých miest ku vzájomnému sa poučovaniu, zabávaniu, je treba prostriedkov rozličných ku vzájomnému obcovaniu, priemyselnému spojeniu jedných ľudí s druhými, je treba rezultáty náuk a rozličných skúseností i ľudu obecnému zdeľovať, trvajú v spoločnosti ľudskej vždy dajedny nedostatky a biedy, nadchodia zas čas po čase rozličné zlé príhody atď. atď. Jesto teda potrieb v spoločnosti ľudskej mnoho a čím život má byť uspokojenejším, príjemnejším, tým viac a viac im zadosť urobiť prichodí, tu teda na tomto poli jesto miesto pre spájanie síl a spolčovanie sa ľudí jedných s druhými ku vzájomnej pomoci, k uspokojeniu týchto potrieb k väčšiemu a väčšiemu ušťastliveniu občanov a blížnych. Keby celá táto ťarcha vládam pripadla, vlády by všetko toto vybaviť nemohli a je aj potrebné, aby sa spoluobyvatelia, spoluobčania, susedia, priatelia, blížni jedni o druhých vzájomne starali a jedni druhých napomáhali.

V terajších obciach európskych napospol duch tento spolčovania sa k vybaveniu vzájomných potrieb ďaleko pokročil a mnoho dobrého, znamenitého národom a občanom všetkých vzdelanejších vlastí preukázal. O čom predtým v dávnejších časoch ani slýchať nebolo, to sa v našich časoch k dobrému jednotlivých občanov vlasti uskutočňuje; napospol hľadí sa spolčovaním týmto život od každodenných nesnádzí oslobodiť, spríjemniť, a tých, ktorí sú z každého vyššieho a uspokojujúceho života vylúčení, k tomuto ich pripustiť. Tak sa zakladajú teraz spolky ku vzájomnému sa ľudí alebo stavu jedného alebo stavov rozličných poučovaniu, spolky k náuk i vied i medzi ľudom obecným rozšíreniu, proti vzájomnému sa od rozličných bied a nedostatkov na ľudí prichádzajúcich ubezpečeniu, k usnadneniu vzájomného obcovania napr. cestami, skorovozmi[370] atď. atď. Čím vzdelanejšia je daktorá krajina, tým viac a viac takýchto spolkov v nej povstáva a často spolky takéto celkom nové námery si predkladajú a život zošľachťujú a spríjemňujú. Tak napr. v týchto časoch povstali opatrovne, aby sa deti malé, núdzi a každému zlému osudu rodičov chudobných vystavené, zaraz v útlom veku dačomu priúčali a od zlého, čo by pri neopatere alebo nedostatku na nich prísť mohlo, sa vytrhli. Nachádzajú teraz nemocní a nezdraví každého druhu zaopatrenie, a tí, ktorí sú od prírody zlým osudom prikvačení, keď sa to stať môže, práve poučenie, ako napr. v najnovších časoch hluchonemí a slepí atď. Úkazy tieto istotne každého ľudomila srdce hlboko potešiť musia, bo sa presvedčuje, že človek nie je viac slepej náhode vystavený, ale že jeden každý stojí pod opaterou svojich spoluobčanov, svojich blížnych, a toto presvedčenie a do života vstupujúce ústavy sú jeden z krásnych úkazov vždy viac a viac život zachvacujúceho ducha kresťanského.

Spolky, ústavy a napospol rozmáhajúci sa tento duch pochodí z povedomia toho: že každému tým je lepšie, čím viac je takých, ktorým je dobre, slovom, že dobrobyt jedného každého je dobrobytom všetkých, alebo čím najviacej najlepšie ubezpečený. Kde sa toto povedomie zmohlo, kde potom láska k blížnym vyššie vystúpila, všade vidíme povstávať takéto spolky a rodiť sa jeden po druhom. Tu sa potom vďačne prinášajú a stávajú sa vždy početnejšie a početnejšie obete, a to, čo jednotlivé sily na žiaden spôsob vstave by urobiť neboli, vykonáva sa silami spojenými.

Keď sa z tohoto stanoviska na život náš slovenský podívame, nijak sa z neho nepotešíme. Spolčovanie sa, t. j. vzájomné pôsobenie za jeden užitočný cieľ, u nás ešte na nízkom stupni stojí, skadiaľ vidno, že sme ešte neprišli k povedomiu tomu, o ktorom sme hore hovorili, a to hľadať a nachádzať svoje dobro, svoju spokojnosť i svoj osoh v dobrostaní čím najviacej ľudí. K tomuto povedomiu, ako hovorím, sme sa my ešte nezmohli, ale napospol jedni od druhých roztrhaní žili sme, žijeme, preto ale aj zväčša hlivieme. U nás ešte len napospol každé sebe žije, o seba sa stará, pre seba pracuje, a obecnomyseľnosti len veľmi malé šľaky sa nachodia.[371] Prejdiže po našich krajoch, po našich mestečkách, mestách, a nájdeš ich obyvateľov bez všetkého vznešenejšieho spojenia, nájdeš ich do svojej domácnosti zahrabaných, o obecné dobro alebo len tak pozďaleka, alebo vonkoncom sa nezaujímajúcich. A keď aj tu i tu dakedy niečo povstalo, čo obecnomyseľnosť napomáhalo a k jednému vznešenejšiemu cieľu viacej ľudí spojiť chcelo, skoro všetko sa to porozpadávalo a poroztrhávalo, a z mnohého už ani šľaku nemáš; nebolo a niet ešte u nás ducha spolčovania, nebolo a niet ešte u nás obecnomyseľnosti, tejto matky skutkov krásnych a ľudstvu dobroprajných. Tak sa porozpadávali spolky, napr. k napomoženiu našej národnej literatúry založené, tak zahynuli poručenstvá početné,[372] k tomu alebo inému dobrému cieľu obetované. Ako keby sa vec tá jednotlivých ľudí ani netýkala, ako keby v obecnom dobrom ani sa dobro jedného každého nenapomáhalo, tak o to nemali starosti, tak tomu dali zahynúť!

Toto bol napospol osud doterajších našich, k obecnému dobrému založených ústavov a spolkov, a duch obecnomyseľnosti tak ďaleko vymrel u nášho národa, že keď sa aj o niečom obecnom reč zavedie, väčšia čiastka ľudí čomu už ani nerozumie a nárady takéto len za vymysleniny a často aj šialenstvá považuje. „Nech sa každý o seba stará, nech sa každý zaopatrí, z toho nemáme úžitku, to nám nedonáša osohu,“ tak napospol naši troškári rozumkujú a hovoria, nepomysliac, že takýmito, veru veľmi nevzdelanými a riecť možno surovými rečami sebe najväčšmi škodia, bo jednotlivý človek, keď nieto ducha žiadneho obecnomyseľného u iných, veru ťažko na niečo sa zmôže a keď si ho aj nadobudne, veľmi ľahko o to prichodí. Pri takýchto troškárskych a potupy hodných zásadách neboli by povstali žiadne napr. ubezpečovne proti ohňu[373] a iným škodám, z prírody na nás sa hrnúcim, ale tak by už aj veru mnohé státisíce boli do biedy upadli, ktorým je teraz týmito spolkami pomožené. A keď vezmeme zase tie mnohé spolčovania, napr. pre kupectvo, obchod atď. a povážime, ku koľkému bohatstvu alebo aspoň dobremajetnosti jednotlivým ľuďom tieto spolky dopomohli, zaiste vysokú cenu takýchto vzájomných spoločných podujímaní poznáme a istotne aj to uvidíme, že jednotlivým bez pomoci spolkov nikdy by sa neboli ich veci a podujatia tak darili, ba v mnohom ohľade ani by neboli možné bývali. Duch teda spolčovaniu odporný, duch obecnomyseľnosti prázdny je duch nevzdelaný, troškársky, duch utlačený a skľúčený, bez všetkých vyšších a šľachetnejších námer, slovom duch nízky a ledajaký, a národ, ktorý týmto duchom je posadlý, môže byť len národ tiež biedny, skľúčený, pred samým sebou a inými potupený. Vires unitae agunt,[374] t. j. sily zjednotené robia, hovorí už staré príslovie a oproti tomu zase „uhlie o samote a o sebe že hasne,“ istí iné. Čo by sa práve žiaden materiálny zisk z obecných podujatí nevydobúdal, najväčší zisk je ten: že sa mnohí o jednu vec starať naučia, že sa mnohí za blížnych, za takých, ktorí veci spoločné majú, považovať navyknú, že jeden nad druhým stráž sa takrečeno držať naučí a čo sily zjednotené urobiť môžu, sa vyskusuje. V takomto stave keď dakde veci sa nachodia, ľahko potom všeličo dobrého a i takého, čo osoh donáša, sa zavedie a podarí.

Už hore sme spomenuli, že duch spolčovania v krajinách európskych silne sa zmáha a spojenými silami už i to sa vykonáva, o čom predtým sa myslelo, že je to vec len jedného každého, že sa to len jednotlivca týka. Tak napr. nedávno v Čechách zriekli sa obyvatelia istej dediny, že si vzájomne všetci nové a krásne budoviská postavia a všetci obyvatelia dediny jedného každého pritom napomáhať budú; z chatrnej dediny povstane o krátky čas dedina utešená, z príbytkov malých a úzkych povstanú príbytky príhodné a krásne. Či by to boli mohli jednotlivci osebe vykonať?

I v našej milej vlasti duch spolčovania veru hodne sa zmáha, len u nás, v našich tatranských krajoch ešte to skoro napospol všetko len podľa tej starej módy hudie: „Každý nech sa sám o seba stará.“ Ale je už čas, aby sme tohoto starého Adama, tohoto sebeckého človeka zo seba zložili, a pamätliví na naše veru veľké nedostatky, duchom iným sa naplnili a s týmto k životu prikročili. Keď kde, teda istotne teraz je u nás na čase duch spolčovania; všade jesto veľa nedostatku, mnoho potrieb, všade všetko viazne a upadá. To je pravda: že kraj náš, horami popresekúvaný, vrchami porozdieľaný nášmu spolčovaniu sa veľké kladie prekážky, ale keď sa len duch lepší v nás zmôže, prevládze on istotne i tieto zápory. „Hory sa s horami neschodia, ale ľudia s ľuďmi,“ hovorí slovenské príslovie; schádzajme sa my teda medzi sebou, rozmýšľajme a hovorme o našich potrebách, o našich veciach, chcime niečo vykonať a vykonáme.

A koľko by sme my toho mali, keby sme len chceli: naše vyučovanie v školách ešte veru nízko stojí. Či by sa u nás nemali zaviesť porady a spolky učiteľské k napraveniu tohoto vyučovania? Mnohé remeslá u nás upadajú, bo sa len oproti novým, iným podujatiam v tomto spôsobe v malom a po starosvetsky vedú. Či by nebolo treba spolčení, aby sa tieto remeslá vo veľkom viedli a prístojný osoh donášali? Či by nebolo tiež treba spolčení, aby sa k lepšiemu vyučeniu remeselných a napospol priemyselných podujatí ľudia na spoločné útraty do sveta vyslali, a čo sa tam naučia a skúsia, to i k nám doniesli a medzi nami zaviedli? Dosť u nás núdze a nedostatku, mnoho osôb bez všetkého budúceho zaopatrenia, bez poistenia každej budúcej výživy: či by neboli potrebné u nás nemocnice, sirotnice[375] a spolky k zaopatreniu budúcich nevládnych a dostatočnú výživu vyrobiť si nemohúcich? Koľko u nás schudobnelých a ostarelých remeselníkov a hospodárov, koľko u nás vdov upadá do veľkej biedy a núdze! Len z lásky kresťanskej dostávajú takíto almužnu a podporu, ale mnohý, i potrebný, hanbí sa almužnu vziať, a almužna je veru tá najbiednejšia výživa a k tomu i najneistejšia. Vzdelanosť u nás napospol veľmi nízko stojí a národ náš už tak v svojej domácnosti a sebeckom odtrhnutí zdrevenel, že ani len tých k životu potrebných zábav si spraviť nevie. Či by nebolo treba spolčení, aby sa u nás zaviedli kasína, čitárne, verejné knihovne atď. atď? V najnovších časoch sa oproti tomu moru, ktorý náš ľud dosiaľ nenásytne hltal a hubil, t. j. pálenke, mnoho spolkov, takrečených miernosti, zaviedlo,[376] ale malo by sa ich zaviesť ešte dvadsať ráz viac, zaviesť všade, kde len dakoľko duší býva, aby sme tomuto úhlavnému nášmu nepriateľovi, ktorý i rozum nášmu ľudu berie i zdravie mu hubí i majetnosť jeho hltá i o česť ho pripravuje, smrteľnú ranu zadali. A mali by potom, kde už takéto spolky sú založené, všetci na tom stáť, aby sa zo dňa na deň viac a viac upevňovali a nikde ani v najmenšom neklesali. I to užívanie inde zavedených osožných spolkov a ústavov u nás je riedke, napr. neveľa u nás sa dávajú ubezpečiť proti ohňu a proti iným škodám prirodzeným. Sporiteľnice, chvalabohu, už u nás povstali daktoré, mali by teda vodcovia a predstavení ľudu silne na tom stáť, aby tí, ktorí si peniaze pomaly vyrábajú, tieto svoje peniaze do sporiteľníc, keď sa to len pre miesto urobiť dá, posielali a ich darmo nemárnili. Týmto teda duchom, krajania slovenskí, ak chceme, aby nám už raz lepšie bolo, sa naplniť a takto oduševnení k polepšeniu nášho života a stavu už raz prikročiť musíme. Kto si sám nepomáha, tomu nikto nepomôže, darmo je tomu jajkať a bedákať, kto sám sebe rady dať nevie, postarajme sa teda o seba, krajania slovenskí, a istotne, že náš stav na lepší sa obráti, len preč s duchom sebeckým, troškárskym, takrečeným kocúrkovským,[377] preč s každým osobničkárstvom a zrodí sa medzi nami duch iný, všetkým, ale aj jednému každému najlepšie prajný, t. j. obecnomyseľný. Prestanú pri tomto duchu i tie, teraz všade po našom kraji rozšírené straníctva, malicherné jedni druhých ohovárania, napospol takéto troškárske pletky, s ktorými sa ľudia, keď nič obecnomyseľného nemajú, zapodievajú a jedni druhým škodiť hľadia. Kade len prejdeš po našich krajoch, všade ťa takými pletkami obsypú; prestaňte ale už raz od tohoto, krajania slovenskí, a dajte sa na spojenia osožné, obecnomyseľné a stvorí sa iný svet v našom kraji.



[364] Spolčuvaňja sa. Úvodník v 125. — 127. čísle z 9., 13. a 16. októbra (vel. rujna) 1846, str. 499 — 500, 503 a 507 — 508.

[365] práce a úlohy väčšie, zavitejšie — komplikovanejšie

[366] úkazy riedke… nepostačné — nedostačujúce

[367] na vyplňovanie ich dozerať — uskutočňovanie. (Zákony nemožno vypĺnať, ale realizovať, uskutočňovať.)

[368] podúčanie verejné — verejná výučba

[369] poučenlivé zbierky — poučné

[370] skorovozmi — železnicami. (Pokus o novotvar.)

[371] obecnomyseľnosti len veľmi malé šľaky sa nachodia — sú len veľmi malé stopy záujmu o všeobecnosť, o kolektív

[372] poručenstvá početné — odkazy na verejné ciele. (V testamentoch jednotlivcov, zmýšľajúcich nie individualisticky, ale so zmyslom pre kolektívne potreby.)

[373] ubezpečovne proti ohňu — poisťovne

[374] Vires unitae agunt — latinské príslovie, ktoré Štúr hneď sám i prekladá do slovenčiny

[375] sirotnice — sirotince

[376] v najnovších časoch sa… mnoho spolkov, takrečených miernosti, zaviedlo — tieto abstinentné spolky, namierené najmä proti používaniu pálenky, zakladali sa hojne na Slovensku od r. 1844

[377] takrečeným kocúrkovským — malicherno-malomeštiackym, ako ho zobrazil Ján Chalupka vo svojom Kocúrkove (1830)





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.