Zlatý fond > Diela > Politické state a prejavy


E-mail (povinné):

Ľudovít Štúr:
Politické state a prejavy

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Mária Kunecová, Zuzana Babjaková, Simona Reseková, Ivana Černecká, Erik Bartoš, Lucia Muráriková, Katarína Tínesová, Peter Páleník, Lucia Olosová, Slavomír Danko, Miroslava Lendacká, Jana Kyseľová, Martin Hlinka.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 72 čitateľov

Nezemania v úradoch krajinských

[378]

Duch nového veku[379] vždy ďalej a ďalej i do východných krajín európskych sa prebíja a menovite i do našej vlasti uhorskej. Znaky prisťahovania sa tohoto ducha i k nám sú očividné a rozličné: veľké napnutie mysle, utvorenie sa rozličných politických strán, krajinské snemy v ostatných časoch, menovite tri ostatné i trvácejšie i všeobecnú pozornosť na seba obracajúce, zaujímavejšie. Nie je možné, aby pretvorovanie tak len v tichosti a jakoby nenazdajky dialo sa a prešlo, i staré stojí za svoje, i nové sa do života domáha a tak jedno o druhé sa trie, preto tu hádky a trenia sú nevyhnutné. Všetko toto vidíme v novších časoch i v našej vlasti. Boli sme veru za druhými krajinami hodne zaostali, čím ale ďalej ostali sme za inými, tým prudšie muselo byť pohnutie, keď duch nového veku, duch popráv meštianskych a občianskych aj k nám prerazil, bo to, čo sa bolo zameškalo, chcelo sa dohoniť odrazu.

Následky tohoto pretvorovania, ako sme už hore povedali, sú rozličné. V priemyselnom ohľade napr. sú mnohé, v národohospodárskom ale a v občianskom ohľade, podľa našej mienky, sú tieto dva najznamenitejšie: zákonná možnosť vykúpenia sa ľudu od poddanstva a 5. zákonný článok snemu r. 1844, ktorým sa i nezemanom dáva právo všetky krajinské úrady zastávať môcť, či tie alebo od volenia, alebo od menovania visia. Týmito dvoma zákonmi, ako hovoríme, podľa náhľadu nášho, duchu nového veku i k nám cesta je mocne prerazená a že tieto zákony istotne za najspravodlivejšie a času najprimeranejšie považovať sa musia, hľadieť nám treba, aby sme ich hodne užili a ich uskutočňovaniu a celkovitému do života uvedeniu i rozšíreniu cestu kliesnili.

Oba tieto zákony prepustili takrečeno mnoho miliónov obyvateľov z dlhého zajatia; ľud obecný a poplatný, nie síce jeho jednotlivci už od dlhšieho času, ale on vo svojej všeobecnosti, bol predošlými zákonmi k večitej poddanosti odsúdený, z ktorej predtým vyjsť nebolo nádeje, nebolo výhľadu; druhým predošlým zákonom boli všetci, akíkoľvek ľudia nezemianskeho stavu, odsúdení k večitej poníženosti a k nížinám života, boli odsúdení nemôcť pôsobiť na záležitosti verejné, nemôcť rozviť svoje v tomto ohľade schopnosti, nemôcť si vydobudnúť v tomto ohľade zásluhy o svojich spoluobčanov, nemôcť vyznačiť sa. Museli teda ľudia nezemianskeho stavu, keď nechceli v poddanosti žiť, alebo remeslám a priemyslu sa oddať, ísť alebo do cirkevných úradov, alebo si vyvoliť stav a povolanie, ktoré so záležitosťami obecnými, krajinskými nič nemalo, bola teda cirkev a daktoré viac náukové úrady pred nimi otvorené, ale ostatné všetko pozamykané. Cirkev od prvopočiatku do lona svojich dôstojníkov[380] pripúšťala všetkých bez rozdielu rodu, a to, keď vyplňovaním kresťanského učenia za vzor iným slúžiť chcela, robiť musela, bo v učení tomto nieto prijímania osôb, nieto žiadneho ohľadu na rod,[381] ale sa v ňom podľa rodu všetci len za jedno, t. j. za ľudí pokladajú, preto aj do cirkvi ako prítulku hrnuli sa všetci tí, ktorí zahoriac za niečo vyššieho, alebo z ktorýchkoľvek iných ohľadov z nížin zemských ďalej vyniesť sa chceli. Takéto vytvorenie nezemanov z úradov krajinských je ale, ako sme už aj riekli, vec veľmi nespravodlivá a obecnosti aj veľmi škodná. Je to ozaj pokuta pre každého čírym čistým rodom byť vytvoreným z povolaní verejných, nemôcť rozviť svoje schopnosti na tomto poli, nemôcť ukázať svoju dobrú vôľu, svoju ochotnosť a tak nadobudnúť si zásluhy o obecnosť, pokuta, hovorím, je to pre rod byť znížený a odhodený za iným. Rod ako rod nedal nám žiadne schopnosti, nepovoláva nás k ničomu, ale schopnosti a povolania máme od ducha a tieto vybrúsiť a zdokonaliť máme my našou pilnosťou a usilovnosťou. Keď ale kto prijal k niečomu dary, keď ich svojou usilovnosťou k niečomu pripravil a vybrúsil, hoden je, aby za to aj primeranú zásluhu obdržal a človeku takto obdarenému istotne žiadna primeranejšia odmena ničím tak sa dať nemôže ako vyznačením a uznaním verejným. Vytváranie teda je celkom nespravodlivé, ale aj obecnosti škodné, bo koľko sa na tento spôsob darov a schopností krajine odujme, koľko k večitej skaze privedie a jako sa biedne často a veľmi často mnohé takéto schopnosti povynahrádzajú, keď do verejných povolaní tisnutí bývajú len takí, ktorí sú rodom svojím takrečeno k nim obecaní! V obci, kde neveľká činnosť politická panuje, strata táto ešte sa tak necíti, v obci ale, k veľkej činnosti politickej povolanej, sa toto celkovité vytvorenie ani vyviesť nedá, a preto aj v takýchto obciach, trebárs by aj obyčaj sebou inakšie donášala, cesta všetkým, duchom znamenitejším obdareným, k vyznačeniu sa je vždy predsa snadnejšia a otvorenejšia. A história nás učí, že ľudia z nízkeho stavu najviac sa vyznačovávali a veľkých o svojich spoluobčanov zásluh si nadobudli. To sa dialo vo všetkých krajinách a u všetkých národov, kde len stavy v ázijských kást skamenelosti sa nedržali. Tak vidíme z nízkeho stavu vystupovať Oxenstiernu,[382] Speranského,[383] Peela[384] i samého Napoleona atď. atď.

Spravodlivý teda je ten zákon, podľa ktorého i nezemania úrady krajinské zastávať slobodu dostali, kým ale tak veci stoja, ako stoja, slušne pochybovať musíme, že by zákon tento doniesol nezemanom podstatný úžitok, rozumieme z ohľadu tých úradov, ktoré od volenia závisia, bo čo sa úradov od menovania závislých týka, máme tú pevnú dôveru ku spravodlivej vláde našej, že si k nim vždy tých najsúcejších, z akéhokoľvek oni stavu pochodia, povyberať bude vedieť a chcieť. Naša teda pochybnosť padá len na úrady druhého spôsobu, t. j. od volenia visiace, a to hlavne preto, že k úradom takýmto volí a podľa zákona voliť smie ešte dosiaľ iba zemianstvo, a potom preto, že tohoto veliaceho zemianstva veľká väčšina z nízkeho zemianstva, z takrečených kortesov záleží.[385] Dvojaké sú tu prekážky, ktoré sa nezemanom, do krajinských úradov prísť chtiacim, do cesty kladú, a to interes a horedržanosť samého zemianstva,[386] a po druhé, ostávanie nepohnutných statkov v rukách zemianskych. Dve tieto veci, ako hovoríme, priečia sa vstupu nezemanov do úradov krajinských, bo ťažko sa dá veriť, kto ducha nášho zemianstva a najmä toho nízkeho a predsa horedržavého zemianstva zná, že by sa ono k voleniu a prijatiu medzi sebe rovných, ba svojich predstavených, i z nezemianskeho stavu ľudí nakloniť dalo, bo si ono ešte vždy nekonečne mnoho na tom zakladá, že vždy ešte len z jeho lona úradníci krajinskí pochodia, a potom aj k takým tú dôveru má, že jeho privilégiá a výsady lepšie a mocne zastávať budú. Od ľudí nezemanov, v úradoch krajinských postavených, ono si nič dobrého pre seba nesľubuje, bojac sa, že títo, keď moc do ruky dostanú, nenaložia s ním tak po bratsky, ako sa dosiaľ s ním nakladalo, a ono už k tomuto bratskému nakladaniu je tak navyknuté, že ho takrečeno za vec celkom v svojom poriadku považuje. Krem toho i držanie doterajšie nepohnutných statkov od zemanov prekážať bude vstupu nezemanov do úradov krajinských, bo v čej sú ruke nepohnutné statky, v tej je i majetnosť a tak moc a vtok mnohostranný. Dosiaľ medzi všetkými stavmi v našej krajine naše zemianstvo sa za najmajetnejšie považovať musí, a tak toto bolo i je vstave až dosiaľ majetnosťou svojou najviac ľudí na svoju stranu pritiahnuť a ich k cieľom, k akým žiada, spotrebovať. Vieme ale dobre, že sa v novších časoch v krajine našej ten náramne škodný neduh rozšíril, že úradníci v najviacej stoliciach hľadia sa do úradov dostať získaním si nízkeho zemianstva, čo sa istotne nijako inakšie nestáva, ako prekupovaním ho peniazmi alebo inými darmi a zadosť robením jeho nízkym zmyselným potrebám. Celé pluky, na stá, na tisíce sa teraz získajú na tú alebo inú stranu a tak ďaleko to už prišlo, že nie ten, kto by bol najspôsobnejší, ale skoro vždy len ten, kto je najštedrejší a najradodajnejší, do úradov prichodí.

Nezemianstvo oproti tomuto, nepohnutnými statkami vládnúcemu zemianstvu, je nemajetné a tak i bez vtoku a pôsobenia, ktoré zemianstvo má, nasledovne nieto nádeje, že by sa v terajších časoch a pri terajších okolnostiach ono do úradov krajinských dodriapať mohlo. Vieme síce dobre, že po najnovšom už spomenutom zákone i daktorí nezemania do úradov stoličných sa dostali, ale úrady tie, ktoré zastávajú, ako napr. prísedníkov,[387] čestných zapisovateľov,[388] prísažných,[389] dočasných námestníkov uprázdnených úradov, visia od menovania hlavného župana[390] a tak ľahšie sa k nim dostať mohli, a potom sú toto výnimky ešte vždy len riedke, viac len za to, aby sa aspoň sčiastky novému zákonu zadosť urobilo. Okolnosti teda terajšie na žiaden spôsob vstupu nezemanov do úradov krajinských neprajú, zákon teda tento len za predbežníka okolností lepších považovať sa musí a žeby sme úprimne vyznali, do knihy našich zákonov podľa celej jej sústavy ešte nepatrí, lež stojí tam len osamote. Aby sa ale zákonu tomuto spravodlivému a už veru v terajšom čase celkom nevyhnutne potrebnému zadosť urobilo, musia prísť okolnosti iné, iné poriadky v krajine našej, a povinnosť naša je všetkým možným spôsobom za to pracovať, aby tieto poriadky sa stali a zákon spravodlivý svoju úplnú moc dosiahol.

Okolnosti, ktoré uvedeniu spomenutého spravodlivého zákona do života cestu celkom prerazia, nastúpia vtedy, keď sa účasť v záležitostiach krajinských a verejných nielen doterajším stavom, ale aj iným zákonne povolí, t.j. keď sa reprezentácia aj na tých rozšíri,[391] ktorí v nej dosiaľ účasti nemali. Takáto reprezentácia môže sa sporiadať alebo podľa stavu, ako je v Švédsku, alebo bez rozdielu stavov môže sa uviesť reprezentácia národa ako národa, jako vidíme vo Francii a v Anglicku. V týchto dvoch ostatných obciach reprezentácia národu je slobodne popustená, ale priviazaná na majetnosť na ten spôsob, že v Anglicku každý je voliteľom, kto ročných 10 fun. šterlin. čistého príjmu má, a vo Francii každý, kto 200 frankov ročnej rovnej dane platí; v Švédsku zase majú všetky stavy, tak dobre meštiansky a sedliacky ako zemiansky a duchovný, svojich reprezentantov alebo zástupcov. Či sa jedno alebo druhé stane — a nám sa rozšírenie reprezentácie na stavy, dosiaľ nezastúpené, krok prirodzenejší a z celého nášho politického zriadenia lepšie vytekajúci vidí — na každý spôsob dostanú i nezemania v záležitostiach krajinských podstatnú účasť a vec potom i osoh stavov nezemianskych so sebou donášať bude, aby do úradov krajinských aj takí prišli, ktorí sú z ich lona, z ich stavu. Vzájomné toto pôsobenie a vzájomný vtok na volenie úradov krajinských bude mať i pre krajinu i pre samých úradníkov užitočné a blahodarné následky, bo nebudú sa títo musieť dať viesť duchom a osohom stavu jedného, nebudú visieť od jedných, ale visiac od rozličných a mnohých, v svojom úradovaní slobodnejšie sa budú môcť pohybovať a bez prijímania osôb to, čo zákon káže, čo spravodlivosť so sebou donáša, vykonávať. A tento veľký úžitok krajinský, zamedzenie sebevoľnosti, prisluhovanie spravodlivosti, verné opatrovanie vecí verejných a pospolitých, je hlavná jedna príčina, pre ktorú my srdečne žiadame, aby úrady krajinské i do rúk osôb nezemianskych sa dostali, čo ale, ako sme videli, len v primeraných tomuto okolnostiach nasledovať bude. Že naše zákonodarstvo už tiež prípravy ku premene, od nás hore spomenutej a potrebnej, robiť začalo, dokazuje okrem iného očividne aj ten zákon, ktorým sa i nezemanom statky zemianske držať dovoľuje, a tak cesta kliesni sa im k tomu, aby aj oni, nie1en ako dosiaľ zemania, začali byť považovaní za údov koruny uhorskej.[392] Kde sú, na ktorej strane statky najmä nepohnutné, tá sa musí uchýliť prv-pozdejšie i pôsobenie na krajinské záležitosti alebo právo politické, rozumie sa, v obci ústavnej alebo konštitucionálnej,[393] a tak pevne môžeme veriť, že s prechádzaním nepohnutných statkov do nezemianských rúk i pôsobenie krajinské alebo práva politické tiež na nich prechádzať budú.

Práva politické sú v krajine našej nielen na stav priviazané, ale aj všetkým jednotlivcom zo stavov, práv požívajúcich, dané bez všetkého ďalšieho ohraničenia. Tak to bývalo aj v starom Poľsku,[394] teraz ale už nikde nieto tak v Európe. Vo Švédsku patria práva politické zemianskemu stavu tak dobre ako ktorémukoľvek inému, ale ich neužívajú a podľa zákona užívať nemôžu jednotliví zemania, lež len hlavy alebo starešínovia rodín zemianskych. V Anglicku je vysoké zemianstvo tiež právom politickým obdarené, ale užívanie tohoto práva visí od držania zemianskej majetnosti, ktorá vždy v rovnej čiare na najstaršieho nástupcu odomrelého majiteľa statkov prechodí. Okrem tohoto majiteľa zemianskych statkov sa druhí ani len k zemianskej rodine nerátajú a tak sú aj z práv politických, jej patriacich, ako takí vytvorení. Vo Francii zemianstvo ako zemianstvo je bez všetkého politického práva. Oproti tomuto všetkému u nás každý zeman, či by on bol stredný alebo najmladší v rodine, či by on bol prvý alebo dvanásty, či má niečo majetnosti alebo nie, užíva práva politické len preto, že je zeman a je rodený zákonodarca. Stadiaľto museli povstať, ako každý vidí, celé a veľké sbory ľudí právom politickým vládnucich, ktoré ale nikdy predtým tak nášmu zákonodarstvu a poriadku krajinskému na ťarchu neboli ako práve teraz, keď ide o popravy krajinské, keď sa vyžité staré s iným lepším a životaplným zameniť chce. Čo tu pomáha veľkosť a závažitosť veci, čo tu pomáha osveta a vzdelanosť, čo tu pomáha presvedčovanie a dokazovanie hláv jasnejších, bystrých, učených, keď naposledok predsa len rozhodne väčšina hlasov, ktorá náleží nevzdelanému a neosvietenému, sebeckému obecnému zemianstvu? Tak sme pred ostatným snemom skúsili, že záležitosť tak veľká, tak pre našu krajinu závažná, tak spravodlivá a potrebná, ako je skladanie dane krajinskej od všetkých, bez rozdielu stavu a rodu, hlasovaním obecného zemianstva v najviacej stoliciach prepadla. Za predošlých časov predkovia naši boli skromnejší a pokojnejší, ako sú teraz naši spoluvekí; teraz pri okolnostiach dôležitých a vlastne práve z príčiny veľkej dôležitosti týchto okolností povstali ľudia i ctižiadostivejší i nepokojnejší, z ktorých jedni na čelo novšieho sa rozvíjania postaviť a v tom slávu hľadať, iní tok tohoto rozvíjania zastaviť sa usilujú, a títo každý na svoju stranu a do svojej služby zaujímajú kopu obecného zemianstva, najviac v svojej majetnosti upadlého, k tomu nevzdelaného, rozdráždeného a sem-tam ľahko naviesť sa dajúceho. Škodlivé tohoto následky sme videli a skúsili a vidíme a skusujeme ich každodenne. Najškodlivejší zo všetkých je ten, že v mnohých prípadnostiach rozhodnutie o vážnych záležitostiach krajinských prišlo na hlasy kôp bez vzdelanosti, bez ducha pravdivého vlastenectva, len za svojím ziskom a osohom idúcich a čisto týmto vodiť sa dávajúcich. A koľkej pritom bezuzdnosti, rozpustilosti, pokazenosti a všeljakej nemravnosti dvere sa dokorán otvorili! Masy obecného zemianstva zanedbávajú svoje hospodárstvo, učia sa leňošiť, daromne troviť a nabyté imanie márniť, nech nič nerečiem o tom, že majetnejšie zemianstvo pri veľkých výdavkoch v takejto správe navnivoč a na mizinu prichodí, o čom nám dostatočné svedectvo dávajú tie časté terajšie konkurzy po všetkých stoliciach našich. Je teda čas neporiadok tento, ktorý je celej našej krajine na neznosnú ťarchu, obmedzovať a to podľa mienky našej pôjde tým spôsobom, keď sa reprezentácia i na druhé stavy rozšíri a týmto sa tiež práva politické popúšťať budú. Tak vstúpia do ohrady krajinských práv aj mnohí iní a pôsobením týchto sa terajší prehnaný vtok obecného nevzdelaného zemianstva na záležitosti krajinské zuzdí, na verejnom poli väčšia neodvislosť a samostatnejšie pohybovanie sa zjaví a dobrým, múdrym náradám, aby do života vstúpiť mohli, sa cesta otvorí. Na tento spôsob budú sa potom môcť aj vzdelaní, spôsobní nezemania do úradov krajinských bez prekážky dostávať, vzdelanosť a nie masa v rozhodnutí záležitostí krajinských prevahu dostane a spravodlivosť, ľudskosť, zaujímanie sa za veci pospolité vždy viac a viac šíriť sa bude. Nič nieto nad to horšie a hnusnejšie, ako keď nevzdelané a neosvietené masy v záležitostiach krajinských rozhodujú, bo tu len tuposť a sebectvo a nie dobro pospolité reč vedie, a preto srdečne sme za to povinovatí našej, dobrý pokrok podporujúcej vláde, keď sa v novších časoch o zamedzenie hnusného kortesovania[395] všemožne a mocne stará. Takéto masy nejednej krajine už náramne poškodili a nejednu aj do zahynutia uvalili. V rímskej obci sa takéto masy od mužov po panovaní sa napínajúcich k utlačeniu slobody upotrebili a tieto masy so svojím sebevoľným niepozvalam[396] boli jedna z hlavných príčin úpadku Poľska.



[378] Ňezemaňja v úradoch krajinskích. Úvodník v 129. — 132. čísle z 23., 27. a 30. októbra a 3. novembra (listopadu) 1846, str. 515 — 516, 519 — 520, 523 a 527.

[379] duch nového veku — panujúce zmýšľanie novoveké

[380] do lona svojich dôstojníkov — rozumej hodnostárov (vyššie cirkevné hodnosti)

[381] v učení tomto nieto prijímania osôb, nieto žiadneho ohľadu na rod — podobné stanovisko má Štúr už v článku Pospolitosť a jednotlivosť. Čo sme tam povedali, musíme i tu zdôrazniť: iné je novozákonná rovnosť všetkých, v Novom zákone nesporne výrazne vyjadrená, ale celkom iné je zas cirkevná prax, ktorá zásadu rovnosti mala uvádzať do života. Teoretická zásada rovnosti v praxi alebo vôbec neplatila, alebo len v miere veľmi nedostatočnej. Štúr má na mysli teoretickú zásadu, z ktorej vyvodzuje, že cirkevnými hodnostármi a kňazmi vôbec bývali ľudia bez ohľadu na svoj triedny pôvod.

[382] Axel Oxenstjerna (1583 — 1654) — švédsky kancelár, veľký ako diplomat aj ako administrátor. Po smrti kráľa Gustáva Adolfa (1632) vlastne on viedol celú švédsku politiku.

[383] Michail Michajlovič Speranskij (1772 — 1839) — ruský štátnik, najprv priateľ reforiem v krajine, potom zástanca absolutizmu

[384] Robert Peel (1788 — 1850) — anglický štátnik, ministerský predseda. Najprv odporca, potom zástanca myšlienky emancipácie (zrovnoprávnenia) katolíkov v Írsku.

[385] z nízkeho zemianstva, z takrečených kortesov záleží — „nízkym“ rozumie Štúr pospolité zemianstvo, málo vzdelané, ale pre svoju početnosť dôležité pri voľbách (stoličných i snemových). Špan. cortes znamená zákonodarstvo, snem. Štúr ho používa asi v podobnom zmysle, lebo každý uhorský zeman poznal svoju dôležitosť a tak sa mohol cítiť ozajstným zákonodarcom.

[386] interes a horedržanosť samého zemianstva — lat. interes znamená záujmy a horedržanosť je namyslenosť, stavovské sebavedomie

[387] ako napr. prísedníkov — Štúr tým rozumie prísediacich (lat. asesorov), členov stoličného súdu. V starom Uhorsku zaslúžilejší a význačnejší ľudia stolice, zemani, stávali sa prísediacimi nielen vo vlastnej stolici, ale i v niekoľkých iných stoliciach

[388] Úrad čestných zapisovateľov — bol len titulárnym a obmedzoval sa na zapisovateľskú funkciu. Nebol teda nijakým závažným miestom.

[389] Úrad prísažných (lat. jurasor) — bol významnejší. Boli to pomocníci sudcov zemanov (lat. julices nobilium).

[390] visia od menovania hlavného župana — ktorý bol náčelníkom stoličnej samosprávy

[391] keď sa reprezentácia aj na tých rozšíri (lat.) — zastúpenie. Išlo tu o pasívne a najmä o aktívne volebné právo, z ktorého boli nezemani vylúčení. Honoraciori mali pasívne volebné právo, ale aktívne nemali, čo bola veľká nezrovnalosť. Štúr ju právom odsudzoval a zdôrazňoval neudržateľnosť takej zásady.

[392] za údov koruny uhorskej — totiž za plnoprávnych občanov Uhorska. (Úd koruny je starý právny termín.)

[393] v obci ústavnej alebo konštitucionálnej — zdá sa (podľa zmyslu celej vety), že Štúr pokladá ústavnú a konštitučnú krajinu za jedno a to isté. Bežne sa konštitucionálnou (lat.) rozumie taká krajina, v ktorej absolutistický panovník svoju samovládu obmedzuje ním samým vydanou konštitúciou, pravda, len natoľko, nakoľko to sám chce.

[394] tak to bývalo aj v starom Poľsku — ovládanom šľachtou, Poľsko trvalo v tom stave až do svojho tretieho rozdelenia r. 1795

[395] o zamedzenie hnusného kortesovania — z vety vyplýva, že Štúr tu už myslí na „kortešovanie“ v našom zmysle, totiž na volebnú agitáciu s určitým plánom, presadiť niečo proti vôli väčšiny a napriek jej odchylnému a opačnému stanovisku.

[396] niepozwałam (pol.) — lat. liberum veto, nedovoľujem. V starom Poľsku jediný nesúhlasiaci hlas ktoréhokoľvek šľachtica mohol zmariť i najlepšiu vec. Vyžadoval sa totiž súhlas všetkých prítomných a o veci rozhodujúcich šľachticov.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.