ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[309]

Národný život k svojmu rozvitiu, národ k svojmu vzdelaniu a osvieteniu potrebuje literatúru, literatúra, aby pôsobila, aby myseľ národa oživotňovala, potrebuje rozšírenia, ustavičného prelievania sa do života. Cesta, po ktorej literatúra medzi národ sa dostáva, sú kníhkupectvá; kníhkupectvá teda sú každej literatúre, každému národu nevyhnutná potreba.

My Slováci v Uhorsku sa z dlhého nášho zaostatia chápeme, teraz si oči, keď už na oblohe človečenstva slnko vysoko stojí, pretierame a po vzdelanosti, po lepšom ľudskom živote sa domáhať začíname. A je už aj ozaj čas k tomu! Keď nechceme byť vysmiati, potupení, zabridení, utlačení, s celou silou sa do práce chytiť, to, čo sme zameškali, nahradiť a na cestu vzdelanosti s celou chuťou sa dať musíme. Kto by teraz na túto cestu sa dať nechcel, kto by teraz ešte si rád podriemoval, ten čiernou rukou píše osud svoj.

Ako nikde inde, tak ani u nás sa bez literatúry obísť nemôžeme. Literatúra má to povolanie, národ na jeho chyby, vady a nedostatky upomínať, potreby mu predkladať, príklady druhých mu pred oči klásť, známosťami ho obohacovať, vôľu za všetko dobré a šľachetné v ňom rozpaľovať. Takúto literatúru my naozaj potrebujeme, ktorá nám v terajších okolnostiach je tým dôležitejšia, čím menej v druhých kolách národného života pôsobiť môžeme. Aby ale literatúra bola možná, musí ona aj mať prostriedky k svojmu životu.

Literatúra potrebuje obecenstvo, ktoré ju číta, ktoré ju drží, a potrebuje priechodné cesty k tomuto obecenstvu, t. j. kníhkupectvá.

Naše obecenstvo je ešte neveľké, ale čím diaľ, tým viac sa šíri. Šíri sa ono, čím viac sa národu nášmu oko duchovného života otvára, čím viac staré hriechy, sebectvo, troškárstvo, skupánstvo, pasenie samého tela, samojediné baženie za ziskom atď., ostatky to bývalého telesného rabstva, zo seba skladá a zvlieka. S rastúcim týmto kolom nášho obecenstva i literatúra sa schytáva a ožíva, bo nielen že vždy viac a viac mladých umov literatúru obohacovať schopných dozrieva, ale aj rastúcim týmto kolom nášho obecenstva, vždy ich viac a viac na pole literatúry sa vábi a vyvoláva. Zasednutý bývalý náš život sa raz už do toku pustil, zase sa sadnúť a skamenieť nemôže, preto pevnú môžeme mať nádeju, že kolo našej literatúry sa neprestajne šíriť a jej pestúnov vždy viac a viac dozrievať bude. Ak ale chceme, aby sa kolo našej literatúry, t. j. pôsobenie nášho národného vždy viac a viac šírilo, musíme sa náležite aj o prostriedky postarať, aby sa ona vždy väčšmi rozširovala a kolo svoje rozťahovala. Takéto nevyhnutné prostriedky, povedali sme, že sú kníhkupectvá. Kníhkupectvo je obchod. Každý obchod tým lepšie sa darí, čím väčšie má pole, t. j. čím väčšia je na tom mieste, kde sa vedie, ľudnatosť, a čím je táto ľudnatosť viacej spolu alebo hustejšia. Pri kníhkupectve ako obchode literárnom vzdelanosť ľudnatosti prichádza krem toho do podstatnej povahy. Čím teda na jednotlivých miestach viac ľudnatosti, čím je táto ľudnatosť hustejšia a vzdelanejšia, tým lepšie aj kníhkupectvo ísť a dariť sa musí. Po našom slovenskom kraji nie je síce málo ľudnatosti, ale že kraj je hornatý, vrchami pokrižovaný, zavrený, bez väčších riek a tokov, nepovstali v ňom veľké mestá, a preto aj ľudnatosť nie je na istých miestach skopená a nazhromaždená. Pre túto príčinu ako v mnohom druhom ohľade, tak aj vo vzdelanosti zaostali sme my za druhými národmi, a zato ešte aj kníhkupectvo u nás na nízkom stupni stojí,^[310] bo nemá ešte svojho poľa. Kníhkupectvo je u nás ešte len najviac dobrovoľníctvo, v takomto ale stave ono ostať nemôže. Väčší odbyt kníh pôsobí zase mocne na literatúru, povzbudzuje umy a mysle a mužom s národom svojím dobre mysliacim dáva prostriedky, ktorými napomožení novými a novými dielami národ svoj obohacovať a vzdelávať môžu. Ak teda chceme, aby naša literatúra vždy viac a viac sa rozvíjala, a nové a nové diela nám podávala, nevyhnutne treba nám o naše kníhkupectvo sa postarať a ho — ako teraz najlepšie môžeme — zriadiť. Na každý spôsob nám o to postarať sa treba, aby kníhkupectvo naše z dobrovoľníctva vždy viac a viac vystupovalo a do obchodu prechádzalo, lebo ako každé dobrovoľníctvo, tak i toto mnoho nestojí a je ešte slabým znakom života národného. Chvalabohu, že už i náš národ túžbu po vzdelanosti ukazovať začína, bude teda si aj prostriedky k vzdelanosti vedúce pomaly zaopatrovať a čím viac sa táto túžba uňho šíriť bude, tým viac a viac i naša literatúra bude rásť i kníhkupectvo naše sa zveličovať. Nemáme, pravda, veľkých, ľudnatých miest po našom kraji, ale máme mestá predsa dosť hodné a ľudnaté, napr. Trnavu, Skalicu, Nitru, Trenčín, Štiavnicu, Sv. Mikuláš, Bystricu, Košice atď. Všade tuto mohli by stáť kníhkupectvá, ktorými by sa celé okolité kraje knihami zaopatrovali. V spomenutých mestách daktorých sú síce kníhkupectvá, ale dosiaľ málo sa o nich zná, ony tiež knihy slovenské všetky nedostávajú a napospol neveľa na celú literatúru slovenskú sa dbať zdajú. Týmto kníhkupectvám, keď zo svojho živorenia vyjsť a samy lepšie stáť chcú, nastávalo by teraz pred verejnosťou našou sa oznámiť, od spisovateľov kníh slovenských knihy si zaraz zaopatriť a ich všemožne po kraji a okolí svojom rozširovať. Ochotnosť, spôsobnosť a výslužnosť kníhkupcov mnoho môže i v rozširovaní literatúry vykonať a chuť obecenstva ku kupovaniu a čítaniu kníh napomáhať. Kde ale kníhkupec o vychádzajúce nové knihy sa nestará, ich vždy na pohotove nemá, tým, ktorí sa po nich popytujú, ich neskoro dodáva, tam veru popytovanie po literatúre nie rásť, ale ak je dajaké, slabnúť a hynúť musí. Samo od seba sa rozumie, že kníhkupci mali by byť s rečou a literatúrou našou oboznámení, ako aj s potrebami svojich krajov a okolí, lebo len tak živšiu účasť vo veci našej brať môžu a potrebám svojich okolí zadosť urobia. Kníhkupectvá tieto mali by stať do spojenia aj s kníhkupectvami českými a všetky znamenitejšie a užitočnejšie knihy české mali by si stadiaľ bez okladu dať donášať. Česi v ostatných časoch, čo my so srdečnou radosťou vyznávame, moc pekného a užitočného vo svojej literatúre vydali, ich literatúra nám je najbližšia, nám z mnohého ohľadu potrebná, a my ich knihy, ako sme dosiaľ čítavali, tak aj odsiaľ vždy ich čítať a s nimi sa zaoberať budeme.

Kde nieto väčších miest a žiadnych riadnych kníhkupectiev, tam by sa knihári a kníhväzači, akí sa skoro všade v mestečkách nachodia, s predajom kníh zaoberať mali, a kde ani týchto niet, tam by sa osoby národu nášmu srdečné, oddané, z duchovného alebo z učiteľského stavu za šľachetným príkladom p. C. Cochiusa a p. Štef. Homolu^[311] všetkými knihami z našej literatúry zaopatrovať a ich po svojom okolí rozširovať mali. Že ale z každého miesta na všetky strany nejdú príležitosti,^[312] treba sprostredkujúcich miest, a tieto najpríhodnejšie budú mestá, z ktorých príležitosti na rozličné strany sa rozchodia. Sem do týchto miest k známym osobám poslali by sa knihy pre všetkých tých, ktorí by ich žiadali, a od týchto by sa potom na svoje miesta, kde sa žiadajú, rozposlali. Takéto miesta by mohli byť mestá tie, kde sa knihy slovenské tlačia a jakých nieto mnoho: Prešporok, Trnava, Skalica, Bystrica, Levoča, Pešť. Zaraz po vyjdení knihy by tí, ktorí sa s predajom kníh zaoberajú, známym osobám v týchto mestách na známosť dali, koľko z každej knihy mať chcú, a tak by sa im poslali.

Aby ale kníhkupectvo toto poriadne šlo a sa držalo, nevyhnutná je potreba riadnych počtov a najporiadnejšieho odosielania peňazí spisovateľom. V riadnych kníhkupectvách sa počty raz do roka skladajú a peniaze v ten čas spisovateľom a nakladateľom kníh odovzdávajú, to by teda aj u nás tak byť malo. Skladajú sa tieto počty obyčajne z jara, čo by aj u nás napr. okolo Jozefa sa stávať mohlo; v ten čas by kníhkupci počty zložili, peniaze za predané knihy odovzdali, ostávajúce knihy alebo nazad poslali, alebo na budúce počty zadržali. Kníhkupcom riadnym obyčajne sa dáva 25 alebo aj 30 prc.,^[313] my našim tiež slušnú odmenu dať sme povinovatí, ktorá by azda z 20 prc. záležala, od tamtej menšia preto, že v našich krajoch všetko je lacnejšie ako vo veľkých ľudnatých mestách. Hodnovernosť zo strany predavačov kníh^[314] a tak spokojnosť zo strany nakladateľov by úplná byť musela, pre tú príčinu by tí, ktorí nemajú riadne kníhkupectvá a nie sú osoby vo verejných úradoch postavené, teda knihári a podobní podujatelia, jestli nie sú osoby verejne známe, od hodnovernej osoby by sa museli dať poručiť^[315] a tak verejne v novinách dať oznámiť. Na tento spôsob by sa slovenské kníhkupectvo v našej krajine zriadiť dalo a náramne na život náš a vzdelanosť nášho národa pôsobilo. Keby ono poriadne šlo, našli by sa aj s časom nakladatelia, a spisovatelia boli by starosti o rozširovanie svojich kníh sprostení.

Kým sa naše kníhkupectvo do podobného behu nepostaví, nemôžeme sa úfať veľkému zveľadku našej literatúry; teraz sa nevie, kam sa majú knihy poslať, čitatelia nevedia ich kde hľadať a čo aj hľadajú, ťažko k nim prichodia, alebo ich aj celkom nedostanú. Prestalo by toto a chuť k čítaniu by sa ustavične množila.

Keď sa chceme vzdelávať, keď nechceme ako povrheľ ďalej ležať, ale za druhými hodne kráčať a sa vzdelávať, neklaďme ruky nakríž, nežalujme sa, že nám veci zle idú, ale dajme sa s chuťou do práce, pracujme na každej strane, v každom kúte a potom nezaostaneme, lež sa skutočne povyšovať budeme. Máme dosť čo robiť, máme sa dosť čoho chytať, len slabý sa práce bojí, ochotný sa jej teší. Každý je pôvodcom svojho šťastia.