Zlatý fond > Diela > Politické state a prejavy


E-mail (povinné):

Ľudovít Štúr:
Politické state a prejavy

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Mária Kunecová, Zuzana Babjaková, Simona Reseková, Ivana Černecká, Erik Bartoš, Lucia Muráriková, Katarína Tínesová, Peter Páleník, Lucia Olosová, Slavomír Danko, Miroslava Lendacká, Jana Kyseľová, Martin Hlinka.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 72 čitateľov

Hraničné mýta

[454] [455]

Mýta na hranici krajiny našej v nasledujúcom stave sa teraz nachodia: uhorské a sedmohradské zemské plody a priemyselné výrobky (fabrikáty), keď sa do dedičných rakúskych zemí vyvážajú, platia najprv uhorský tridsiatok a potom rakúske prívozné mýto, ktoré je pre celé mocnárstvo jednaké. Naproti tomu rakúske zemské plody a výrobky priemyselné, keď sa do Uhorska dovážajú, platia najprv rakúske vývozné mýto a potom uhorský tridsiatok; cudzokrajinné ale výrobky — ak sa do Uhorska alebo Sedmohradska privážajú — platia mýto, ktoré je zo strany cisárstva na cudzokrajinné výrobky na jednaký spôsob ustanovené. Medzi prívozným mýtom ale uhorským, alebo naším takrečeným tridsiatkom, z ohľadu fabrikátov dedičných rakúskych zemí a medzi prívozným mýtom rakúskym z ohľadu našich zemských plodov a fabrikátov je rozdiel veľký, bo náš tridsiatok z ohľadu tamtoho prívozu je omnoho menší ako rakúske mýta z ohľadu nášho prívozu do dedičných rakúskych zemí. Ostatne, čo sa nás, t. j. uhorskej krajiny, ako cudzej z ohľadu dedičných rakúskych krajín týka, sme zase oproti krajinám cisárstvu rakúskemu celkom cudzím lepšie z ohľadu nášho prívozného mýta do dedičných rakúskych zemí položení, bo od nášho prívozu do týchto zemí neberú sa toľké mýta, ako sa berú od prívozu z krajín rakúskemu cisárstvu celkom cudzích. Uhorský tridsiatok, ktorý vlastne k ochraňovaniu a bezpečnosti krajiny ako daň prostredná (indirect)[456] je ustanovená, vyberá kráľ uhorský, ktorému aj ako cisárovi rakúskemu všetky rakúske mýta náležia. Veľkosť oboch týchto mýt ustanovuje teraz on sám, nielen rakúskeho, ale aj uhorského tridsiatku de facto,[457] trebárs nieto žiadnej pochybnosti, že na riadenie uhorského tridsiatku samá krajina tiež právo má, čo z viacej zákonov patrne sa ukazuje. Zákonný 18. článok r. 1553 výslovne hovorí: „Neque vero ab eductis vel inductis majorem tricesimam solvant, quam proximis annis communi regnicolarum consensu, fuerit constitutum“[458] — skadiaľ vidno, že sa predtým stavy krajinské s kráľom vedno o sporadovaní uhorského mýta[459] dohovárali a dokonávali, čo vidno aj z článku 52. r. 1548, kde sa od jedného vyvedeného vola 1 zl. 30 grajc. ako vývozný mýtny tridsiatok ustanovuje. V nasledujúcich časoch túto účasť v usporadovaní tridsiatku stavy a rady krajinské dákosi prenechali a zanedbali, neodriekajúc sa ale nikde práva na usporadovanie týchto vecí, preto aj vonkoncom sa pochybovať nemôže, že by im právo účasti v tejto pre krajinu dôležitej veci nepatrilo, čo už aj z pochopu ústavnej alebo konštitucionálnej krajiny ľahko sa vyviesť dá, bo k najhlavnejším právam takýchto krajín patrí to, že sa dane a dávky podľa ľúbosti vladára krajine naložiť nemôžu, ale vždy s privolením národa sa ustanovovať a nakladať musia, a náš tridsiatok nič je nie inšie ako daň, lenže prostredná. Týmto vyložili sme skutočný stav, v akom sa my v krajine našej uhorskej z ohľadu nášho vývozu a prívozu[460] a na to padajúcich mýt nachodíme.

Hraničné mýta daktorej krajiny majú rozličné značenie, príčiny a ciele. Mýta tieto môžu byť alebo malé, t. j. také, že sa zo žiadnej inej príčiny nevyberajú, len práve z tej, aby krajina mala z nich dáky dôchodok, v ktorom stave volajú sa mýta dôchodné (Einkommens-Zölle). Ďalej môžu byť mýta takrečené ochranné (Schutz-Zölle), alebo aj inakšie, vyrovnávacie mýta (Ausgleichungs-Zölle) zvané, ktoré už bývajú väčšie a často znamenité. Týmito mýtami nechce len krajina to urobiť, aby dôchodok dáky dostala, ale chce aj domáci priemysel, domáce remeslá, fabriky a rozličné takéto podujatia ochraňovať, bo mýtami takýmito nielenže to bráni, aby cudzie fabrikáty krajinu nezaplavili a domáci priemysel neudusili, ale aj od prívozu do krajiny dovezených fabrikátov takú daň vyberá, že tieto fabrikáty touto daňou obťažené hodne v cene vyššie stoja, a na takýto spôsob domáci priemysel sa chráni, aby neupadol a s cudzozemským prívozom úbeh (concurrentia) vydržať mohol. Alebo naposledok mýta sú takrečené zákazné (Prohibitiv-Zölle), t. j. také, že sa nimi daktoré veci z cudzozemského tovaru celkom do krajiny nepripúšťajú a sú z nej vytvorené alebo tak vysoko obťažené, že cudzozemskí fabrikanti by ich do krajiny len so svojou škodou alebo aspoň bez osohu doviezť mohli. Podľa rozličného stupňa priemyselnej vzdelanosti krajinskej a napospol rozvitku krajinského sa i tieto mýta spravujú, takže z hraničných mýt, keď len práve dáka nerozumnosť a nevedomosť na tieto veci nepôsobí, sa na priemyselný rozvitok krajinský zavierať môže. Mýta prvého spôsobu, t. j. mýta takrečené dôchodné, nachodia sa v krajinách takých, kde ešte fabrikujúca priemyselnosť alebo sa nezačala, alebo tak nízko stojí, že sotva malú čiastku z potrieb domácich vybaviť môže. Keď ale domáci priemysel domácim potrebám nie je zadosť vstave urobiť, samo od seba sa rozumie, že z cudziny to, čo národ potrebuje, dovážať si dať musí. Aby ale tieto cudzinské priemyselné výrobky do krajiny cestu našli, nemusí sa im žiadna ťažkosť pri prívoze do krajiny robiť, bo by inakšie alebo celkom vystali, alebo v toľkom množstve, ako ich krajina potrebuje, sa nedovážali, nasledovne musí byť mýto, ktoré sa od cudzinského tovaru berie, malé, práve len preto platené, aby sa dôchodok krajinský o koľko-toľko rozmnožil a cudzinskí priemyselníci čo-to za slobodu predávania svojho tovaru v krajine platili. Že v takomto stave národ nemôže chýrne stáť a nielenže je bez väčšej majetnosti, ale i bez väčšej vzdelanosti, to každý ľahko uzná, najmä ale ten, kto vie, v akom tuhom spojení je priemyselnosť národa s jeho vzdelanosťou, s jeho slobodou politickou atď. atď. Národy takéto sú chudobné, nevzdelané, neslobodné, ako napr. teraz Turecko alebo anglické a francúzske osady[461] v druhých čiastkach sveta. Naopak ale, krajina vo vysokom svojom priemyselnom rozvitku môže sa len s dôchodnými mýtami uspokojiť a len tieto od cudzích priemyselných tovarov vyberať, samo od seba sa rozumie, že celkom z iných príčin, ako krajina na nízkom stupni priemyselnej vzdelanosti postavená. Takáto krajina berie len z tej príčiny dôchodné mýta, že cudzie tovary mať a pripustiť ich musí; tamtá ale, t. j. krajina na vysokom stupni priemyselného rozvitku postavená, že ich pripustiť môže, a to bez všetkej svojej škody. V tejto zemi je už tak zdokonalené priemyselníctvo, tak už dokonalé a pritom aj lacné výrobky podávajú remeslá a fabriky, že sa úbehu s cudzozemskými fabrikátmi docela báť nemusia. V takomto stave národa cudzie fabrikáty majú vždy ťažké položenie oproti domácim, ťažšie a a horšie sa jako domáce míňajú, bo čo sú aj nie od domácich drahšie, predsa sú od nich po tej istej cene menej dokonalé. Na takýto spôsob cudzinské fabrikáty do krajiny tak vysoko v priemysle postavenej slobodný prístup mať môžu a samý osoh domáceho priemyslu to vyhľadáva, aby aj takýto slobodný prístup cudzie fabrikáty do krajiny mali, bo potom krajina nemá sa čoho báť, že domáci priemyselníci v svojej pilnosti, obratnosti a usilovnosti popustia, ale bojac sa úbehu cudzích fabrikátov, vždy lepšie a lepšie fabrikovať a tovary dávať usilovať sa budú. K tomuto vysokému stupňu priemyselného rozvitku prišlo v našich časoch len samé Anglicko, a tak podľa prirodzeného behu vecí nikde inde ako tam nemohla povstať myšlienka slobodného obchodu, lebo slobodný obchod by Anglicku doma už máločo alebo nič neuškodil a v druhých krajinách by mu len k veľkej majetnosti, k nekonečnému bohatstvu a moci dopomohol. A vskutku teraz aj vidíme, ako Anglicko pomaly hate slobodného obchodu doma trhá a odstraňuje, videli sme, ako v predošlom roku zrušilo zbožné zákony,[462] a vidíme teraz, že už parlament o zrušení takrečených plaveckých zákonov (Navigations-Acte)[463] rokovať ide. Tieto plavecké zákony boli takrečeno hlavnou príčinou rozvitku anglického domáceho priemyslu, bo zákonmi týmito sa zabraňovalo v dajakých iných ako domácich lodiach domáce fabrikáty vyvážať a cudzie plody dovážať. Teraz už ale Anglicko, svojho vysokého priemyselného rozvitku dobre povedomé, myslí, že sa i bez týchto plaveckých zákonov obísť môže. Cobden[464] a Bowring,[465] rozhlasujúc myšlienku slobodného obchodu v druhých krajinách európskych, istotne dobre vedia, čo robia; dobre oni vedia, že by stadiaľ Anglicko nekonečnú žatvu malo.

Oproti tomuto všetkému ochranné mýta v takých krajinách stoja, ktoré práve alebo domáci priemysel vzbudzovať začínajú, alebo už začatý zdokonaliť chcú. Každý ľahko pochopí, že krajiny takéto, aby začatý priemysel v svojom puku sa neudusil a ďalej zdokonaľovať sa mohol, pred úbehom s cudzími fabrikátmi domáce natoľko ubezpečiť musia, aby obstať mohli, cudzím prívozom z domácich trhov sa nepovyháňali. Krajiny cudzie, ktoré už svoju fabrikáciu zdokonalili, môžu dávať svoje fabrikáty i lacnejšie a bývajú ich fabrikáty dokonalejšie, aby teda v cene od domácich fabrikátov veľmi nižšie nestáli, musia cudzie fabrikáty skladať na hranici istú daň, ktorú keď zaplatia, s domácimi fabrikátmi alebo do rovnej ceny prichodia, alebo práve od nich drahšie ostávajú. Tieto ale ochranné mýta nesmú predsa byť tak vysoké, žeby z domácich trhov cudzie fabrikáty celkom vytvorili, bo tak by sa domáci fabrikanti na veľké toto ochranné alebo už práve zákazné mýto spoľahli a sami neveľmi v pilnosti a obratnosti priemyselnej pokračovali, ale musia byť len také, aby to, čo cudzinskí fabrikanti z ohľadu lacnejšej zeme, lacnejšej výživy svojich fabrických robotníkov, menšieho úroku od požičaných peňazí, ľahšieho prievozu svojich tovarov a napospol zdokonalenia priemyselného pred domácimi fabrikantmi majú, uloženou na ich tovary daňou sa vyrovnalo a domáci fabrikanti s nimi z ohľadu ceny tovaru do jednej čiary prišli,[466] alebo aspoň málo niže nich z tohoto ohľadu stáli.

Slávny spisovateľ diela národohospodárskeho Angličan Smith[467] a Francúz Say[468] a ich školy učili, že ochranné mýta sú práve národom tým, ktorých priemysel ochraňovať majú, škodné, hovoriac, že na takýto spôsob platí domáce obyvateľstvo daň domácim priemyselníkom, ktorí by úbehom cudzích priemyselníkov donútení svoje tovary i lacnejšie dávať i dokonalejšie dorábať ich museli, a tak spisovatelia títo národom radili, aby ochranné mýta netrpeli a ich len v daktorých nevyhnutných prípadnostiach dovoľovali. Dlho sa utrimovala po školách táto tôňa takrečeného slobodného obchodu; medzitým v novších časoch vystúpilo sa oproti nej, a to zdarne tak, že národov túženie ide síce za slobodným obchodom, ale i na zdvihnutie domáceho priemyslu sa hľadí, aby tak národy raz do vzájomného obchodu jeden s druhým vstúpiť mohli. Hlavný muž, ktorý sa oproti panujúcej teórii kupeckej[469] zasadil a ochranné mýta brániť sa dal, je nedávno nešťastne zahynutý List,[470] do tuha dokazujúc, že ochranné mýta sú národom v ich nerozvitosti priemyselnej nielen osožné, ale potrebné, že národy nepriemyselné, keď s národmi ďaleko v priemysle pokročivšími do slobodného obchodu sa pustia, od týchto sa len vyciciavajú, do odvislosti a služobníctva padajú a sily svoje nielenže nerozvíjajú, ale práve o ne prichodia. To je vec istá, že vzájomná sloboda len tam byť môže, kde sú strany jedna i druhá v dobrom stave a pri silách, kde jedna každá o sebe utrímať sa je vstave, tam ale, kde ma jednej strane je veľká rozvitosť, sila majetnosti, na druhej nevychovalosť, slabosť, chudoba, povstane len panstvo a služobnosť. Do takejto služobnosti priemyselnej, ale veru aj odvislosti politickej, padlo napr. Portugalsko, dajúc sa známym methuenským záväzkom celkom pod moc priemyselnú anglickú, t. j. pripustiac anglické výrobky len pod dôchodným mýtom slobodne do svojej zeme. Dnes je táto krajina chudobná, zakrpatelá, ani doma ani pred inými neistá, od rozličných strán sem a tam trhaná a šarpaná. Španielsku sa tiež lepšie nezviedlo. Zároveň i to je nepravda, že by pod ochrannými mýtami domáce obyvateľstvo so škodou svojou platilo daň svojim priemyselníkom a fabrikantom, bo to, čo za tovary viac platí, ako by pri slobodnom prívoze cudzích fabrikátov platilo, platí len sebe, svojmu priemyslu, svojmu rozkvitu priemyselnému, a nielen priemyselnému, ale napospol rozvitku svojmu politickému, svojej samostatnosti, svojej bytnosti národnej. Vec je z histórie a z každodennej skúsenosti dostatočne známa, že len tam, kde priemysel kvitol, kvitla i sloboda politická, a naopak zase, v zemiach nepriemyselných, v zemiach, len orbou sa zapodievajúcich, bývava vždy len chudoba, služobnosť, poddanstvo a otroctvo. V Grécku stál vysoko obchod a spolu s ním aj sloboda, talianske obce stredného veku[471] vtedy stáli v peknom kvete slobody, napr. Florencia, Mediolán,[472] Genua, Benátky, keď sa priemysel a obchod bol u nich vysoko rozvil, to isté vidíme aj v Holandsku, v starodávnej Hanse, prítulku slobody proti panovitému rytierstvu nemeckému, a v terajších časoch o tom sa presvedčujeme z Anglicka, Francie a Spojených severoamerických obcí. Naproti tomu vidíme služobnosť a otroctvo vo všetkých tých zemiach a krajinách, v ktorých sa národy len s orbou zapodievali a do priemyslu a obchodu sa nepúšťali, ako napr. v Indii a Egypte, predtým v Nemecku a teraz ešte v Rusku, kde je nevoľných nesčíselná sila. U nás veru tiež dosiaľ len orba predné miesto v našom národnom hospodárstve zaujímala, priemyslu a obchodu málo bolo čo znať, zato ale aj vidíme, koľko bolo u nás slobody, dosť síce oslavovanej, ale skutočne len chatrnej. V služobnosti a poddanstve nachodí sa ešte dnes celý ľud a predtým stonal ešte vo väčšom otroctve. Ostatne aj pri ochranných mýtach jesto ešte vždy dosť úbehu (concurrentia), s ktorým cena tovaru vždy v nerovnom pomere stojí, t. j. čím väčší úbeh, tým lacnejšia cena tovaru a tento úbeh pod ochrannými mýtami stojí medzi samými domácimi priemyselníkmi. Konečne ale neistíme to, že by ochranné mýta boli všade, v každej zemi a naveky potrebné, ale potrebné sú v zemi tej, ktorá je ku priemyslu a obchodu spôsobná, a potrebné sú načas, aby sa domáci priemysel u národov rozvíjal a tak pomaly cesta vzájomnému slobodnému obchodu medzi národmi prerazila.

Náš tridsiatok je, ako sme riekli, mýto dôchodné, to, čo sa vývozného na ňom platí, stojí medzi 1 — 3 od sta[473] a v prívoze málo pri ktorom tovare prevyšuje 3 od sta, skadiaľ sa na jeho čisto finančnú povahu bezpečne zavierať dá. Ročitá suma, ktorú na tejto ceste vláda dostáva, po zaplatení útrat, a tak teda čistý dôchodok, nevynáša viac od 12 sto tisíc zl. striebra. Oproti nášmu ale tridsiatku stoja prívozné rakúske mýta, ktoré sú už omnoho vyššie a zo strany rakúskej sú oproti nám mýta ochranné. Aby toto ešte lepšie do očí padlo, uvádzame tu niektoré tovary, koľko ktoré na uhorskom tridsiatku a na rakúskej hranici mýta platia. Napr. od centa piva[474] na uhorskom prívoznom tridsiatku platí sa mýta 20 grajc., na rakúskom prívoznom mýte 1 zl.; pálenka tamto 50 grajc., tuto 4 zl. 10 grajc. až do 5 zl.; od centa lepších rýb tamto 2 zl. 30 grajc., tuto 4 zl.; od centa koží podľa rozličnosti tamto 1 zl. 15 grajc. až do 7 zl. 30 grajc., a tuto 4 zl. 10 grajc. až do 18 zl. 45 grajc.; od centa dobrého tenkého papieru tamto 2 zl. 30 grajc., tuto 5 zl.; a od centa obecného mydla tamto 40 grajc., tuto 2 zl.; od centa obecných stolárskych výrobkov tamto 1 zl. 15 grajc., tuto 2 zl. 30 grajc.; od loja tamto 25 grajc., tuto 45 grajc.; od sviečok tamto 2 zl., tuto 3 zl. 20 grajc.; od jedného vola tamto 45 gr., tuto 2 zl.; od centa vína tamto 25 gr., tuto 2 zl. atď. atď. Od zbožia napospol sa tiež na uhorskom tridsiatku oveľa menej platí ako na rakúskej hranici. Okrem toho ale na rakúskej hranici stoja oproti nám pri daktorých našich tovaroch celkom zákazné mýta, napr. pri doháne, ktorý — keby dakto stadiaľto do Rakúska previezť a mýtu naň sa podvoliť chcel, nakúril by sa síce i v Rakúsku uhorského dohánu, ale tak drahého, že by mu toto kúrenie dosť skoro od chuti odpadlo a on by sa potom radšej len s lacnejším rakúskym dohánom uspokojil.

Keď toto všetko rozvážime, vidíme, že my pri našom vývoze do Rakúska platíme veru hodné a pri daktorých tovaroch vysoké mýta a dajedny tovary práve pre zákazné mýta ani do Rakúska prevážať nemôžeme. Na tento spôsob z ohľadu nášho národného hospodárstva my dvojako trpíme, bo nielenže cudzie tovary nízke mýto pri prívoze do našej krajiny platia a tak náš priemysel je nie ochránený, ale ešte k tomu, keď naše domáce plodiny a výrobky vyvážame, hodné mýta dávať a dajedny práve len doma stroviť musíme. Z tohoto teda ohľadu každý vidí, že sa nachádzame v nedobrom položení, a ľahko si každý vysvetlí, skadiaľ tá a toľká chudoba u nás pochádza, prečo u nás nič dobre do zveľadku prísť nemôže, ale ako sa niečo dvíha, zaraz i padá. Nedostatok, chudoba, nemajetnosť panujú u nás, málo dorábame, máločo, i to s malým osohom, vyvážame, pritom nádhera sa zmáha a takrečeno krajinu našu zaplavuje; je teda čas, aby sme sami do seba vstúpili, o prostriedkoch, ako by sa nám poradiť mohlo, rozmýšľali, nárady k polepšeniu nášho stavu prednášali a dotiaľ neustali, kýmkoľvek sa náš terajší nechýrny stav na lepšie nepremení a krajina naša so svojimi obyvateľmi sa dáko nezmôže.

Istá vec je, ako sme už povedali, že my pre ochranné mýta rakúske trpíme; medzitým všetku vinu na toto skladať, našej nemajetnosti a nedostatku len tým mýtam príčinu dávať bolo by zase len viniť druhého z našej vlastnej neusilovnosti a nedostatkov. Toto už, pravda, u nás do obyčaje prišlo, ale je nič nie inšie, ako zakrývanie vín a nedostatkov našich nám samým, je neúprimnosť naproti sebe, je nedostatok vôle to, čo nás omína, napraviť a nedostatky naše odstrániť. Rozvitie priemyslu a tak zmáhanie sa majetnosti v krajine má u nás ešte veľmi mnohé prekážky: chýbajú nám dobré hlavné cesty, obce s obcami sú alebo žiadnymi cestami nespojené, alebo len takými, ktoré sú od koľají ubité, a tieto v čas pľušte a blata sú neschodné; nieto u nás rozšírených technických známostí, nemáme ešte dobrých spôsobných robotníkov, chybuje nám duch podujímavý;[475] medzitým ale toto by sa dalo ľahšie odstrániť, lež pritom ešte iný rak našu priemyselnosť podhrýza. Naša zem nie je slobodná; na zemi neslobodnej ťažko sa dajú zaviesť priemyselné podujatia, bo priemyselník, a najmä fabrikant, od zemského pána rozličné útisky i vypovedanie zo zeme bez príčiny očakávať môže; starootcovské právo, neplatenie zemianstva do krajinskej pokladnice nás úverku (kredit) a okrem toho aj mnohých druhých spoločenských a priemyselných úžitkov pozbavuje, naše súdobníctvo priemyselníkov plaší, nerovnosť práva ich z našej zeme odháňa, od istín (kapitálov) peňažitých — lebo peňazí je málo — a na úroky dané nestoja vo veľkej bezpečnosti, veľké sa úroky platiť musia a pri tom všetkom nestojíme ešte vo vysokej vzdelanosti a sme od väčšieho sveta odstrčení. Všetko toto je dosť príčin našej stojatosti, okrem tej, ktorú sme najsamprv podotkli.

Vidno stadiaľto, že nám je pomoc potrebná a že celou silou na zveľadku našej krajiny pracovať musíme. Ako tuto spomáhať? Naše zákonodarstvo na odstránení tých vnútorných i vonkajších prekážok s najväčšou silou pracovať musí, ono ich — trebárs nie všetky a od koreňa — ale z veľkej čiastky odstrániť môže. Čo by sa teda malo urobiť k napomoženiu priemyselného rozvitku a s tým majetnosti a dobrobytu krajinského? Dnuká mala by sa zem neslobodná za slobodnú vyhlásiť, právo starootcovské zrušiť atď. atď. a zvonku by sa mali o odstránenie toho, čo náš priemysel tak hamuje, s celou silou postarať, t. j. o odstránenie hraničných ochranných a zákazných mýt, aby náš vývoz bol slobodný, a aspoň z toho, čo nám bohatá zem požehnáva, sme hojný úžitok brali. Keď by sa naše zemské plodiny dobre míňali, nám by stadiaľ veľký osoh prichodil, samo od seba orba naša a napospol obrábanie zeme zdokonaľovalo a potom by aj priemysel, t. j. remeselnosť, fabrikácia a obchod dostali bezpečnejšiu a väčšiu postať v našej krajine.

Pri odstránení ale prekážok, ktoré zvonku na nás naliehajú, t. j. pri odstránení hraničných ochranných a zákazných mýt, jesto veľké ťažkosti. Vláda rakúska dostáva omnoho väčšie dane v dedičných svojich zemiach bezprostredné, ako sa jej v našej krajine dávajú, potom k tomu z hraničných mýt dostáva ročne veľký peniaz a pri tých tovaroch, na ktoré na hranici našej zákazné mýta sa nachodia, má v dedičných svojich zemiach, ako napr. monopol pri doháne, t. j. všetok dohán, ktorý sa v tých zemiach predáva, patrí jej, ona ho fabrikuje a cenu podľa svojej vôle ustanovuje, skadiaľ vláda veľmi veľký úžitok každoročne prijíma. Ráta sa tento úžitok každoročne — ako hodnoverní ľudia hovoria — na 12 miliónov zl. str. Keby ale náš vývoz do dedičných rakúskych zemí stal sa slobodným, keby sme alebo nič alebo len dôchodné mýta na hranici za náš vývoz platili, tu by potom vláda nielen o dôchodok z hraničných týchto mýt a o monopol dohánu, ktorý, ako sme videli, veľmi mnoho jej donáša, prišla, lež by ani toľké dane v svojich dedičných zemiach od obyvateľov žiadať nemohla, bo by naše zemské plodiny, do rakúskych dedičných zemí dovezené, u nás z najväčšej čiastky na zemiach od dane slobodných naplodené a tak omnoho lacnejšie ako plodiny rakúskych zemí dať sa mohúce, cenu zemských plodín v dedičných zemiach a s tým aj mnohého tovaru priemyselného znížili a na tento spôsob by majetníci rakúski toľko daní, čo predtým platievali, viac platiť vstave neboli. Toto teda — ako každý vidí — sú veľké prekážky pri odstránení týchto nás hamujúcich mýt. Je síce pravda, že my podľa zmyslu zákonov (Hungaria sit regnum liberum, independens, nulli alteri regno obnoxium, sed propriam habens consistentiam et constitutionem etc.)[476] sme a žijeme v krajine slobodnej, samostatnej, svoje vlastné zákonodarstvo a svoju vlastnú domácu správu majúcej a len politicky strany spoločných panovníkov s Rakúskom spojenej a tak od nás naskrze sa žiadať nemôže, aby sme my z nášho za druhé krajiny platili, druhých ťarchy znášali a čo tí tam neurobia, my nahradzovali, medzitým ale ani my to od nikoho druhého žiadať nemôžeme, aby on pre nás v svojej zemi škodu trpel, a žeby nám lepšie bolo, svojich zanedbal; preto teda vonkoncom nemôžeme žiadať, aby sa bez náhrady rakúske ochranné mýta a monopoly zrušili. Čímže ale toto sa nahradí, alebo inými slovami, ako môžeme vykonať to, žeby sme do takého stavu vec priviedli, aby sme z toho, čo nám naša zem požehnáva, hodný osoh brali a tak našej krajine pomohli? Strany tejto veci rozličná mienka panuje medzi nami. Jedni narádzajú, aby sa u nás tak dobre ako v dedičných rakúskych zemiach monopol dohánu uviedol a tak aby všetok dohán, ktorý sa v našej zemi plodí, alebo bezprostredne vláde sa predával, ktorá by ho potom fabrikovala a podľa toho, ako by za dobré uznala, rozpredávala, alebo keby sa aj druhým predával, predal sa už daňou obťažený, ktorá by — rozumie sa — vláde patrila. Na tento spôsob, hovoria oni, vláda rakúska by dostatočnú náhradu za ochranné mýta a za svoj monopol dohánu v dedičných zemiach dostala a tak by sme vraj potom my slobodne naše zemské plodiny a tovary do rakúskych zemí vyvážať mohli. Pridávajú ešte k tomu to, že keď by naše zemské plodiny slobodne do dedičných rakúskych zemí sa dovážali a tak rakúski priemyselníci i lacnejšie svoje fabrikáty a tovary dávať mohli, viac by z tých vecí strovili, ktoré v dedičných rakúskych zemiach alebo pod bezprostrednou, alebo prostrednou daňou sa nachodia, a tak by vláda i stadiaľto úžitok brala. Pri tomto by ešte, pravda, rakúski priemyselníci a majetníci mnoho nezískali, týmto ale za náhradu škody, ktorú by oni pri slobodnom našom prívoze mali, sľubujú to, že by sme my — keby sme slobodne naše zemské plodiny do rakúskych zemí vyvážali — z ich fabrikátov a tovaru napospol viac potrebovali a tak že by sa im škoda zväčšeným u nás príjmom nahradila. Iní zase narádzajú, aby naša krajinská daň sa zväčšila a tak za to, aby tridsiatky prestali, Rakúsko svoje mýta pri surových a pri priemyselných našich tovaroch[477] popustilo, na ktorý spôsob by už len dohán, pálenka, pivo a mäso, od ktorých v Rakúsku prostredná daň, takrečená accissa,[478] sa platí, ostali, z čoho by sa na hraniciach pri vývoze z Uhorska mýta skladali. Z uskutočnenia tejto nárady sľubujú si jej prívrženci to, že by na taký spôsob mýta pri prívoze do našej krajiny celkom prestali a my už len od štvorakého tovaru hraničným mýtam sme boli podrobení a všetko iné slobodne do dedičných rakúskych zemí vyvážali. Sú ešte aj iné premeny týchto nárad, ale sa nejdeme viac s nimi zaoberať, spokojujúc sa s vystavením dvoch hlavných nárad strany hraničných mýt.

Čo sa tých dvoch spomenutých nárad týka, nevidí sa nám, že by sme to, čo chceme, nimi na dobrý a slušný spôsob dosiahnuť mohli. Monopol dohánu nezdá sa nám byť primeraným spôsobom k dani pre našu krajinu. To je pravda, čo aj zastávatelia tejto nárady istia, že vec taká, ktorá z jednej strany len viacej k nádhere, aspoň nie k nevyhnutnej potrebe slúži, a predsa vo veľkej koľkosti[479] (quantum) sa užíva, je pre obecnú daň spôsobná, bo pri článkoch takrečeného luxu majetnejšie obyvateľstvo daň na tieto články hodenú platí; medzitým ale dohán práve pre svoju veľkú rozšírenosť a dobrotu v krajine našej prišiel takmer do všeobecného úžitku a prestal byť aspoň v krajine našej článkom takrečeného luxu; nasledovne táto daň od dohánu nepadla by hlavne na majetnejších obyvateľov, ale napospol na nižšie a nemajetnejšie obyvateľstvo, kde práve celkom naopak byť má, bo nižšie triedy už dosť a vyššie klasy obyvateľstva[480] ešte nič k verejnému dobrému neplatia. Na tento spôsob by sa prísnej spravodlivosti zadosť neurobilo a zemianstvo pri takomto spôsobe daní by zase len skoro na sucho ušlo. Narádzajú, pravda, zastávatelia tejto nárady, aby pri tejto jednej prostrednej dani okrem nej pokladnica krajinská sa ustanovila, do ktorej by všetci bez rozdielu stavu, urodzenstva a iných priehrad spoločenských platiť museli, medzitým ale keď by už tak hodnej dani ako monopolu dohánu krajina sa podvolila, táto krajinská pokladnica by bezpochyby neveľmi vysoko sa určila a tak by zase len zemskými statkami vládajúce a oplývajúce zemianstvo podľa pomeru svojich statkov verejné a potrebné povinovatosti neodbavovalo, a pokladnica, do ktorej by sa podľa istenia samých zastávateľov tejto nárady v prvších budúcich rokoch jedno 60 — 80 miliónov, aby aspoň najväčšie potreby sa odbavili, dať malo, bola by zase len neveľmi opatrená. Okrem toho dohán v krajine našej nezdá sa nám primeraným k plateniu takejto dane, bo ho jesto všade dosť, rodí sa ho sila a rodí sa dobrý, my ale by sme potom za to, čo nám teraz tak ľahko a lacno prichodí a čím je naša zem najpožehnanejšia, veľké peniaze dávať a draho si to kupovať museli. Takéto dane vždy len dráždia národ, a preto by sme my radšej k inému prostriedku siahli, aby sa to dosiahlo, čo sa dosiahnuť má. Druhá nárada by nám bola už milšia, medzitým ale pri nej vždy ešte ostávajú daktoré články, od ktorých by sa na hranici rakúskej platiť muselo a tak slobodného vývozu by sme zase z našej krajiny nemali. Z týchto príčin sme my na tom, aby sa inakšie to, čo treba, a na ľahší spôsob potrebám krajinským zadosť urobilo a krajina naša z ohľadu priemyselného s dedičnými rakúskymi zemami sa vyrovnala. Nárada naša v ničom inšom nezáleží, ako v tom, aby zemianstvo — rátajúc k zemianstvu všetky tie osoby, ktoré podľa zákona k nemu patria — teda duchovenstvo i zemianstvo, od svojich veľkých statkov, v pomere tom, ako mešťania alebo poddaní doterajší od svojich zemí platia, bezprostredne dane úhrnkom a napospol platili a v ničom sa od povinovatostí krajinských nevynímali. V predošlom našom článku: „Nárady k zlepšeniu stavu krajiny našej“ — vyrátali sme, koľko poddanstvo a koľko zemianstvo zemí vládze, videli sme, že poddanské zeme obsahujú len 13 240 974 jutier a zemianske zeme spolu aj so zemami kráľovských miest že obsahujú 33 140 722 jutier, podľa tohoto teda zemianstvo pol treťa razu viac vládze a tak prečo nie pol treťa razu viac ako poddanstvo platiť by nemohlo? Aby zemianstvo toľko platilo, to so sebou donáša nielen spravodlivosť, ale aj nevyhnutné potreby v krajine našej, na ktoré veru už to úbohé poddanstvo s kráľovskými mestami a mestečkami žiadnym spôsobom vystačiť nemôže. Tieto klasy ľudu dosiaľ už dosť za seba urobili, ony už od dlhého času samojedine všetky povinovatosti a ťarchy krajinské odbavovali a znášali, nielen teda spravodlivosť, ale aj ľudský cit každého dobre a spravodlive mysliaceho k tomu vedie, žeby týmto klasám ľudu to, čo už pre krajinu urobili, sa uznalo a im na pomoci byť za vec najslušnejšiu vyhlásilo. A už nielen toto by zasluhovali o našu krajinu veru zaslúžilé klasy ľudu, ale práve by zaslúžili v znášaní svojich tiarch a vo vybavovaní svojich povinovatostí úľavy. Aj máme nádeju, že ľudskejší duch, ktorý sa už i v krajine našej budiť počína, toto vykoná a že nielen títo dosť za seba vybavujúci, ale napospol krajina, ktorej veľké a vždy rastúce potreby už títo biedni ľudia na žiaden spôsob vybaviť nemôžu, pomoc a úľavu dosiahnu. Lež keď vec slušne hore vezmeme, ktože by sa už teraz s dobrým srdcom a spravodlivou mysľou od povinovatostí krajinských odťahovať chcel? Chvalabohu, už tak ďaleko sme v osvete a vzdelanosti prišli, že to viac za česť a prednosť nepovažujeme z druhých mozoľov a práce sa živiť, z verejného dobrého mnoho dobrého pre seba brať a nič za druhých, za všeobecné dobré nerobiť. Duch takýto, ktorý by toto žiadal, v terajšom století, by sa istotne len ako ostatok temných a hnusných časov považoval, vyhlásil by sa slovom za ducha sebeckého, nevlasteneckého, neľudského, za bahno a močiar egoizmu. Veď, prosím, povážme len toto v príklade. Dakde by dáka spoločnosť, akých teraz dosť povstáva, pred seba si vzala, niečo pre dákych opustených ľudí, napr. pre hynúcich hladom alebo pre siroty, niečo vyviesť a k tomu cieľu zaviedla by dáku zábavu. Dobročinný cieľ tejto spoločnosti by sa len tak uskutočniť mohol, ako sa samo od seba rozumie, keď by dáke obete k napomoženiu tohoto cieľa sa zobrali. Pri samej ale zábave k tomuto dobročinnému cieľu zavedenej našli by sa i takí dajedni ľudia, ktorí by sa síce tam dobre a po vôli zabávali, častovali a dobrú vôľu si robili, potom ale po zábave k napomoženiu dobročinného cieľa nič obetovať a nič dať nechceli: čože by sa, prosím, o takýchto ľuďoch povedať mohlo a muselo? Či by ich nevzal každý do slušnej a spravodlivej potupy a opovrženosti, či by im každý, a to po pravde, nenadal do hnusných a sebeckých ľudí? Čo je tuto ako spoločnosť v malom, to je krajina vo veľkom. Krajina má mať z ohľadu svojich obyvateľov najdobročinnejšie úmysly a každá krajina svojich obyvateľov opatruje, chráni ich život, majetnosť, napospol ich právo zastáva, o ich vzdelanie, o ich dobré, a nakoľko možno, príjemné položenie v spoločnosti ľudskej sa stará a dajedni na všetko toto nič krajine nedávajú, nič jej neobetujú a títo nielenže sú krajinskými zákonmi obdarení a ubezpečení a nielenže pohodlnejšie majú položenie pred všetkými inými, ale majú vo všetkom pred inými prednosť, a krajine za toto všetko, keď iní všetko robia, a čo aj môžu, skladajú — nedávajú nič! — Zemianstvo uhorské sa predtým na insurekcie, t. j. bránenia krajiny proti nepriateľom, vyhováralo. Táto insurekcia už dávno prestala a teraz len podľa mena platí a okrem toho zemianstvo nič pre verejné dobré nerobí, ani nedáva. Veľká teda spravodlivosť a slušnosť platenia krajinskej dane od zemianstva každému do očí bije a len na tento spôsob potreby krajinské sa vybaviť a to, v čom sme za inými, a veru ďaleko zaostali, dohoniť môže, takto ale krajina celá pre dajedny stavy trpí, chudoba ale a nedostatok sa zmáha a rastie a za inými len vždy nazad ostáva. Takéto ale zaostatie samej krajine je len ku škode, a to veľkej, a nikdy ešte žiadna krajina za inými bez súdu nezaostala; už teda sám čas prísne na nás volá, a bolo by zle, veľmi zle, keby sme tento prísny hlas nepočuli a neposlúchli.

Zemianstvo teda, aby sa naša krajina pozdvihla a už raz naozaj rozvíjať sa začala a potom s dedičnými rakúskymi krajinami strany mýt sa vyrovnať mohla, malo by platenie krajinskej dane na seba vziať nielen z lásky ku vlasti, ale z povinovatosti k nej. Už sám čas tie takrečené slobody, ktorými sa dajedni od verejných povinovatosti vyjímajú, odsudzuje, a smelo môžem riecť, zatracuje. Podľa ducha terajšieho času uvaľuje ten na seba len potupu, kto verejné krajinské povinnosti neodbýva, a naopak, každému sa ráta ku cti to, keď ich vykonáva. A to je vskutku aj tak. Vykonávaním verejných povinností, napr. platením dane, dokazujeme, že sme údmi krajiny a že toľko máme, z čoho aj krajinu napomáhať môžeme. Takrečení proletári,[481] alebo inakšie, ľudia odhodení, ktorí nič nemôžu alebo nevedia zaslúžiť, neplatia a nemôžu platiť nič, v akej ale títo cti stoja, to každý vie a vidí. U nás toto dosiaľ celkom sa inakšie považovalo, do akého ale za to chýru sme v cudzích krajinách prišli, to je tiež každému vzdelanejšiemu dostatočne známo. I dobro teda krajiny i povinnosť i česť zemianstva požaduje, aby s platením krajinských daní už viac nič neodkladalo, ale čím viac má, tým viac na oltár krajiny obetovalo. Podľa našej mienky zemianstvo platiť by malo i do vojenskej i do domácej pokladnice, do tejto tým viac, že ono samo do vojska sa neberie a insurekciu už teraz tiež neodbavúva, a platiť by malo zemianstvo za roveň všetkým iným, t. j. za všetko to, od čoho iní platia, a okrem toho ešte od takých predmetov, ktoré jemu vlastne náležia a sú predmety takrečené luxu. Krajinská daň nikde nemá lepšieho miesta, ako keď sa hodí na také veci, ktoré len nádhere slúžia, bo tu daň istotne nepadne na kapitál, ale na čistý holý dôchodok, čo je hlavným zákonom rozpisovania daní. Mohlo by teda zemianstvo platiť od svojich zemí a statkov, od svojich priemyselných podujatí za roveň iným priemyselníkom, a krem toho od mýt a pošty za roveň všetkým iným, a potom ešte od svojich sluhov. Ku plateniu prvej dane museli by sa zeme zemianstva katastrálne hore vziať, t. j. vymerať a určiť, ak možno najdokonalejšie, koľko donášajú a jaký z toho úžitok ich majitelia berú. Medzi priemyselnými podujatiami — okrem iného fabrikantského priemyslu — žiadali by sme hlavne a veru dotuha, aby zemianstvo platilo veľkú daň od pálenia pálenky. Tisíce a tisíce úžitku brali z varenia tohoto jedu naši zemania, ktorým nie žeby sa bol ľud posilňoval, ale sa skutočne len trávil. Teda i z finančného i mravného ohľadu pálenie pálenky je vec celkom pod daň súca, bo sa tak len nazdávať môžeme, že spolky miernosti žiadaný pokrok spravia a ľud pomaly od pitia tohoto jedu odvykať bude. Žiadna turecká vojna a žiaden mor našej krajine toľko neuškodil ako tento smradľavý nápoj, a oproti tureckým nápadom tiahli do vojen státisíce, oproti moru ťahali kordóny,[482] a oproti pálenke, nerobilo sa nič, tamto stálo milióny a za toto neprišlo krajine platiť grajciara. Iné krajiny nás už v tomto ohľade dobrým príkladom predišli: v Rusku sa páleniu pálenky veľké prekážky položili; vo Švédsku kráľ a zemania na svojich statkoch pálenice zrušili, len u nás sa dosiaľ z tohoto ohľadu nič a nič neurobilo. A od pálenia pálenky daň vyberať je vec veľmi ľahká, omnoho ľahšia ako od vína alebo od mäsa atď., bo tie nádoby, v ktorých zbožie, zemiaky alebo čo iné sa na pálenku márni, dokonale sa odmerajú a pri každej páľke sa od nich určená daň odberá; z týchto príčin nepochybujeme teda ani najmenšie, že by sa z tohoto ohľadu potrebný krok naskoro už nestal, a máme aj tú nádeju, že aj naše spolky miernosti alebo vlastne zakladatelia ich sa pohnú a snemu budúcemu v tejto záležitosti, aby sa daň na pálenie pálenky uvalila, prosbu podajú. Právo prosby k snemu v krajine ústavnej obyvatelia mať musia a vieme, že i v predošlých časoch rozličné prosby sa krajinskému snemu podávali.

Cesty a pošty každý obyvateľ krajinský rovným spôsobom užíva, nič je teda nie spravodlivejšieho, aby každý bez všetkých výnimiek na rovnaký spôsob za užívanie týchto verejných dobrodení platil. Teraz to ale na našich cestách dobre poznať, že od nich mnohí neplatia, keď ale budú platiť všetci, iste budú aj cesty lepšie, a jednému každému na tom záleží, aby cesty boli dobré a boli všade, bo tak sa priemysel a s ním dobrobyt krajiny mocne napomáha.

Sluhovia, kto ich má viac, patria istotne k nádhere, alebo aspoň sú znak toho, že tam, kde ich držia, dostatočný dôchodok mať musia; daň teda od sluhov pristala by veľmi dobre zemianstvu a všetkým tým, ktorí z tohoto ohľadu nádheru preukazujú. Slušné by tiež bolo, aby zemianstvo od takrečených regálií,[483] teda od krčiem, jatiek, sklepov, ročnú daň skladalo, bo z toho všetkého zemianstvo veľké osohy berie. Pravda, že by ono dane tieto na árendátorov uvrhlo a títo by zase daň na svojich odberateľov hodili; medzitým nič by to nerobilo; nápoje nechže by boli trochu drahšie, to nič krajine nezaškodí.

Kým stoličná limitácia trvá,[484] daň od jatiek, pravda, by len páni alebo árendátori znášali, keď by ale táto limitácia prestala, potom by daň ako pri krčmách tak i pri jatkách napospol na národ padla; medzitým slobodným úbehom medzi mäsiarmi by sa to zase vyrovnalo a daň k árendám viac-menej pripojila. V Anglicku roku 1832 daň od zeme vynášala 8 290 380 toliarov, daň od sladu (Maltz-Steuer) 30 515 324 toliarov, daň od domov 9 736 895 toliarov, daň od okien 8 420 517 toliarov, daň od sluhov 2 150 274 toliarov, daň od koní 2 938 520 toliarov, daň od kočov 2 858 905 toliarov, daň od psov 1 124 762 toliarov. Pošta doniesla 10 658 926 toliarov. Iné dane nespomíname, celý ale dôchodok krajiny tohoto roku vynášal v anglickej krajine 361 807 754 pruských toliarov.

Keď sa na tento spôsob o našu krajinu postaráme, potom bude z nej voľačo: „Justitia regnorum fundamentum“,[485] hovorí príslovie, a veru platenie dane od zemanov vyžadúva nielen dobrobyt krajiny, ale aj spravodlivosť. Keď by sme sa takto svedomito o krajinu postarali a tým, čo potrebuje, dostatočne ju zaopatrili, potom by sme mohli mať aj slobodný vývoz našich zemských plodín a napospol nášho tovaru do dedičných rakúskych zemí, bo by sa našimi daňami istotne toľko zobralo, čo sa teraz z hraničných mýt a z monopolu v Rakúsku zozbiera. O vynaloženie a opatrovanie tých peňazí sa dobre postarať, je vec krajinského snemu. Tak by sme potom i to od vlády žiadať mohli, aby tovary celkom z cudzích krajín do svojho mocnárstva pod menšími a daktoré len pod dôchodnými mýtami púšťala, z čoho by pre nás ten úžitok povstal, že by sme pri daktorých veciach neboli tak na tovar dedičných rakúskych zemí obmedzení, ale by sme sa dočkali úbehu rozlično-krajinských tovarov na trhoch našej krajiny a tak by sme aj lacnejšie a dajedny i dokonalejšie tovary mať mohli. Teraz ale na hranici mocnárstva oproti cudzine pri dajedných veciach zákazné mýta stoja. Nerozum by bol, keby zemianstvo v horných stoliciach oproti plateniu dane z toho ohľadu bolo, že by slobodným vývozom našich plodín len bohaté dolné stolice a od rakúskych hraníc neďaleké osohy brali, bo úžitok, ktorý by zo slobodného vývozu prichodil, rozdieľal a rozhádzal by sa po celej krajine, bolo by omnoho viac peňazí medzi nami, zárobku mnoho a tak by i naše horné kraje z tohoto všetkého za roveň iným úžitok brali a i tam pomaly tá bieda, od vekov tam trvajúca, by prestávala a padala.

Treba tu len zložiť predsudky staré, ktoré už dnes pred všetkými rozumnými cenu stratili a na dym sa premenil, treba tu nabrať dobrej vôle a ľudského citu a stane sa to, čoho ešte nebolo a po čom oddávna v krajine našej túžime.



[454] Hraňičnje míta. Úvodník v 173. — 179. čísle z 30. marca a 2., 9., 13., 16., 20. a 23. apríla (dubna) 1847, str. 689, 693 — 694, 697 — 698, 701 — 702, 705 — 706, 709 — 710 a 713 — 714.

[455] Trebárs už v druhých uhorských časopisoch o tejto veci sa hovorilo, my majúc mnohé druhy články, trebárs je vec veľmi dôležitá, až na terajší čas odložiť sme ju museli. (Pozn. Spr. Nov.)

[456] daň prostredná (indirect) — nepriama. Z technických dôvodov nevyberá sa od samého poplatníka, totiž od spotrebiteľa ako osoby, ale od vyrábateľa, ktorý potom daň presunie na poplatníka tým, že mu vec predá drahšie o sumu, ktorú sám musel zaplatiť pod titulom dane.

[457] tridsiatku de facto (lat.) — v skutočnosti

[458] Neque vero ab eductis atď. — preklad latinského textu zneje: Aby naozaj neplatili viac ako tridsiatok z vyvezených alebo dovezených (tovarov), ako bolo ustanovené v minulosti za všeobecného krajinského súhlasu.

[459] o sporadovaní uhorského mýta — o uhorských colných otázkach

[460] vývozu a prívozu — dovozu

[461] anglické a francúzske osady — kolónie

[462] zbožné zákony — zákony o zboží, zbožia sa týkajúce

[463] Navigations-Acte (angl.) — zákon o plavbe a námornom obchode, vydaný anglickým parlamentom r. 1651 pod Cromwellom (po poprave kráľa Karola I. a vyhlásení anglickej republiky). Zákon smeroval na povznesenie anglickej námornej plavby, preto vylučoval z anglickej pobrežnej plavby všetky cudzozemské lode. Neeurópsky tovar smel sa do Anglicka a Írska dovážať len na anglických lodiach (kde bol anglický i majiteľ, i väčšina lodného mužstva), európsky tovar len na lodiach anglických alebo vyvážajúcej krajiny. Navigačná akta bola r. 1660 obnovená a zostrená. Bola zmierňovaná následkom odvetných opatrení iných štátov až v 20. rokoch 19. storočia a napokon r. 1849 celkom zrušená. Angličania, ako je i pochopiteľné, mali z jej temer dvestoročného prísneho uskutočňovania ohromný osoh.

[464] Richard Cobden (1804 — 1865) — anglický národohospodár, zástanca slobodného obchodu, vystupoval i proti anglickej koloniálnej politike

[465] Sir John Bowring (1792 — 1872) — anglický spisovateľ a štátnik, podobne zástanca slobodného obchodu ako i Cobden. Mal svetový význam ako výborný prekladateľ národných piesni a básnických diel cudzích národov do angličtiny. R. 1832 vydal dielo Cheskian Anthology (Česká antológia), v ktorej má i preklady zneliek Jána Kollára.

[466] z ohľadu ceny tovaru do jednej čiary prišli — dostali sa na tú istú úroveň

[467] Adam Smith (1723 — 1790) — anglický národohospodársky teoretik, zakladateľ anglickej klasickej ekonomickej školy

[468] Jean-Baptiste Say (1767 — 1832) — francúzsky národohospodársky teoretik, ktorý sprostredkoval a ďalej rozvíjal Smithovo učenie

[469] proti panujúcej teórii kupeckej — obchodnej

[470] nedávno nešťastne zahynutý List — Friedrich List (1789 — 1846), zakladateľ národohospodárskej colnej ochranárskej školy v Nemecku. Po pohnutom živote, keďže nakoniec nemohol dosiahnuť hmotnú existenciu a bol i chorý, zastrelil sa 30. novembra 1846 pri Kufsteine v Tirolsku.

[471] talianske obce stredného veku — boli to stredoveké štátiky

[472] Mediolán — latinské meno Milána, severotalianskeho mesta

[473] 1 — 3 od sta — percent

[474] napr. od centa piva — cent je 56.006 kg, ale colný cent je rovných 50 kg

[475] chybuje nám duch podujímavý — podnikavosť

[476] Hungaria sit regnum liberum atď. (lat.) — Uhorsko nech je kráľovstvo slobodné, nezávislé, nijakému inému kráľovstvu nepodrobené, ale majúce vlastné zriadenie a vlastnú ústavu atď. Obsahový zmysel latinskej vety Štúr hneď potom ďalej podáva, neprekladá ju však doslovne.

[477] pri surových… tovaroch — pri surovinách

[478] takrečená accissa (lat.) — akcíz, druh nepriamej dane

[479] vo veľkej koľkosti — množstve

[480] vyššie klasy obyvateľstva (lat.) — triedy, totiž tí zo stavovského „národa“, ktorí nič neplatia

[481] takrečení proletári — Štúr tu nijako necieli na proletárov v dnešnom zmysle. Proletármi sú uňho tí, ktorí nič nemôžu alebo nevedia zaslúžiť (zarobiť), teda tí, ktorí vinou vtedajšieho systému nič nemôžu produkovať a tak ani nemôžu platiť nijaké dane a znášať nijaké verejné ťarchy.

[482] oproti moru ťahali kordóny (franc.) — ochranné línie (systém ochranných opatrení proti morovej nákaze)

[483] od takrečených regálií (lat.) — boli to tzv. menšie regálne práva, prislúchajúce zemanom každej obce pre obvod tej obce. Okrem práv, ktoré Štúr vyrátal, boli to ešte právo mlyna, mýta, rybolovu.

[484] kým stoličná limitácia trvá (lat.) — právo stolíc na určovanie cien mäsa

[485] „Justitia regnorum fundamentum“ (lat.) — spravodlivosť je základom štátov





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.