Zlatý fond > Diela > Politické state a prejavy


E-mail (povinné):

Ľudovít Štúr:
Politické state a prejavy

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Mária Kunecová, Zuzana Babjaková, Simona Reseková, Ivana Černecká, Erik Bartoš, Lucia Muráriková, Katarína Tínesová, Peter Páleník, Lucia Olosová, Slavomír Danko, Miroslava Lendacká, Jana Kyseľová, Martin Hlinka.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 63 čitateľov

Dobročinné ústavy

[140]

V starých obciach[141] bolo lepšie zrovnávanie sa plodnej zeme s ľudstvom na nej žijúcim jako v obciach novších alebo práve terajších, t. j. obrábanie zeme plodnej v krajinách a obciach zaneprázdňovalo, vychovávalo a bolo vstave celkom vydržať ľudstvo svoje, v novších ale časoch vidíme, že obrábanie zeme plodnej ľudstvo vydržať a vychovať nie je vstave. Hospodárstvo v starých časoch nebolo síce tak zdokonalené, jako je dnes, ale ani nemala mati zem toľko ľudstva chovať jako dnes, lež omnoho menej. Ľudstva teda, jako sa aj s historickou istotou dokázať dá, predtým oveľa menej bolo a preto sa aj, keď nie celkom pohodlne, aspoň pohodlnejšie jako v novších časoch obrábaním zeme vyživiť mohlo. Čím ale ľudstva viac a viac pribývalo, tým menej stačilo obrábanie zeme k jeho zaneprázdňovaniu a výchove. Prvým následkom z ohľadu hospodárstva pri množení sa ľudstva bolo to, že sa zem plodná, podelená predtým medzi menej rodín, žijúcich v najstarších časoch v patriarchálnom stave, vždy viac a viac delila, týmto ale delením sa na krátky čas len spomohlo a samo toto delenie bolo zase príčinou väčšieho sa rozmáhania ľudstva, bo vždy nové a nové a početnejšie rodiny, majúc samy hospodárstvo svoje, povstávali a novým zase základ dávali. Prirábalo sa, pravda, vždy k vyrábanej zemi zo zapustlej ešte a nevyrobenej, ale pomaly i táto podlaha nových rodín[142] prestávala a nové rodiny vždy menej zeme mali k usadeniu sa a k živeniu z hospodárstva. V týchto okolnostiach údovia rodín vidiac, že nové hospodárstva pozakladať a tak sa živiť nemôžu, boli prinútení inam sa obrátiť a na inakší spôsob živnosti pomyslieť. V čase tom, keď obrábanie zeme v starých obciach ľudstvo vyopatrovalo, dorábali a hotovili, alebo skrze svojich hotoviť si dali rodiny všetko, čo potrebovali nielen k živnosti, ale aj na odev, k bydlu a k iným potrebám života. Takto bolo ešte z veľkej čiastky v obci gréckej a rímskej, trebárs ony už neboli obce patriarchálne. Tieto ale od samých rodín zhotovované roboty, nástroje, riady a iné útvory boli veľmi nedokonalé a hotovenie ich žiadalo mnoho času, práce a nákladkov. Ostalé bez hospodárstva a živnosti ľudstvo, nemajúc druhého zaneprázdnenia, dalo sa teda teraz do hotovenia a pripravovania všetkého toho, čo rodiny hospodárske krem živnosti z poľa potrebovali a takto, zameniac ich v práci pre potreby iné, na výmenu potrieb pre nich zhotovovaných, živnosť každodennú dostalo. Týmto spôsobom povstali zvláštne remeslá a stav remeselníkov, čo na rozvitie sa národov a pokroky ich v každom ohľade náramne pôsobilo. Mnoho ľudstva teraz pri hospodárstve zbytočného prestúpilo k remeslám a kamdiaľ viac sa ho ta valilo. S remeslami zajedno vystúpil obchod a kupectvo, ktoré je prostredníkom medzi remeselníkmi a ľudom orbe oddaným. Obchod berie z ruky remeselníkov ich výrobky, dorobky a dáva ich hospodárom a naopak, nielen v tej istej krajine, ale aj medzi rozličnými národmi a krajinami. Krajina so zemou neúrodnejšou, zapustlejšou vytvorila viacej remeselníkov, úrodnejšia menej, remeselníci tamtej potrebovali plodiny zemské, tejto roľníci remeselnícke výrobky; jedni i druhí, čo potrebovali, zamenili si obchodom. Priemysel, pod čím i remeslá i obchod rozumieme, začal teda zaneprázdňovať mnoho ľudstva a dával im živnosť, ktorú im už hospodárstvo dať nemohlo. Na tento spôsob zväčšilo sa zase ľudstvo v krajinách, bo sa nové žriedla živnosti otvorili a zmáhanie sa ľudnatosti vždy v rovnom pokroku stojí s množením sa živnosti. Priemysel (industria) ale na orbu a hospodárstvo zase mocne pôsobil a jeho rozvitie a zdokonaľovanie silne napomáhal, nielen tak, že mu mnohé prostriedky k lepšiemu a zdarnejšiemu obrábaniu rolí podal, ale hlavne tým, že plody jeho priemyslom do väčšej ceny prišli, čo sa z jednej strany väčšiemu vnútornému plodín zemských potrebovaniu, z druhej vyvážaniu ich a tak vonkajšej (externus, äusserlich) potrebe pripísať musí. Z tohoto ale priemyslom urobeného zdokonalenia orby prišlo zase väčšie rozmnoženie sa ľudstva a keď toto nové zmoženie dostatočnosť nového žriedla prevýšilo, nanovo sa mnoho ľudstva do remesiel a obchodu hrnulo a tam si hľadalo živnosť pri hospodárstve utratenú. Úkazy a postup tento razia[143] (charakterizujú) celý stredný vek i časy hneď za ním nasledujúce. V novších a terajších časoch sa priemysel, t. j. remeslá a obchod, náramne zdokonalili hlavne vynalezením strojov tisíc a tisíc rúk odmieňajúcich a prácu ručnú vo vysokom stupni obmedzujúcich. Účinkovaním týchto strojov veľké množstvo ľudí o živnosť prišlo a tým sa len v niečom úpadok tento vyrovnal, že priemysel z mnohých príčin, z príčiny hlavne nájdenia a opanovania iných sveta častí, zmnoženia potrieb ľudských, pochádzajúceho najmä z rozšírenia a zdokonalenia priemyslu a skrze to obohatenia jednotlivcov, sa náramne rozšíril a tak viac miest výživných,[144] jako ich predtým bolo, ľuďom otvoril. Medzitým predsa zmnoženie toto výživných miest[145] úpadok predošlý ďaleko nevyrovnalo, ostalo teda všade v krajinách neveľmi úrodných a v priemysle vysoko vystúpilých veľké množstvo ľudu bez živnosti a hrúza chudoby. Chudoby tejto pribudlo tým, že zaoberanie sa s priemyslom pri jeho zdokonalení strojníctvom[146] (Maschinen) veľké istiny (kapitály) požadovalo a požaduje, predsabratelia[147] (die Unternehmer), teda tí, ktorí neboli tak šťastní istín takýchto si nadobudnúť, vyrobiť, nielenže sa do závodu (Concurrenz) alebo pretekania s veľkými majetníkmi pustiť nemohli,[148] ale vždy viac a viac nazad ostávali a naposledok aj docela v samostatnej robote vystali. Z predsabrateľov stali sa prostými pracovníkmi, nádenníkmi a tak prešli do radu ľudu chudobného. Na tento spôsob vytvorili sa tie veľké dva za našich časov v občianskych spoločnostiach odpory: náramných boháčov, opravdivých vladárov v svete priemyselnom, bohatších od Croesa a Luculla,[149] a chudobných mizerákov, chudobnejších od Ira. Náramné ale toto vystúpenie a zdokonalenie priemyslu podvihlo aj orbu z príčin už vyššie spomenutých neslýchane, pri orbe sa teda zase ľudstva zmnožilo a keď už veľká čiastka z toho pri orbe viac živiť sa nemohúceho miesta a živnosti pri priemysle nenašla, samo od seba sa rozumie, že i táto hojne rozmnožila už i tak veľký počet chudoby.)[150]

Takýto stav panuje v západných obciach európskych. Ľudstva sa tam už namnožilo veľmi a vždy sa tuho ešte množí, k čomu krem spomenutých príčin ešte aj iné, napr. zrušenie cechov v daktorých tamojších krajinách, dopomáhajú. V Belgicku napr. býva na jednej štvorcovej míli 7815 obyvateľov, v Lukke[151] 7631, v Británii a Írsku 4660, v Nizozemsku 4245, v Sicílii[152] 3965, Francii 3239, v Nemeckej ríši 3185, v Cirkevnom štáte 3047, v Helvécii[153] 3040, čo sa istotne hodnou a pri prvých veľkou ľudnatosťou na jednej štvorcovej míli nazvať musí. V Európe napospol pribýva ľudstva v tomto pomere (Verhältniss): pôrody k žijúcim sa majú jako 1 : 26 a umrelí k žijúcim jako 1 : 38, prirastá teda ľudstva značne, ktorého prírastok každý rok 1 1/2 na sto urobí.

V krajinách Európy východnejších ďaleko nie je tak veľká ľudnatosť jako v západných, tak napr. v Rakúsku na jednej štvorcovej míli len 2879 obyvateľov (v Čechách 4079, v Uhorsku len 2504), v Prusku len 2667, v Turecku len 539 a v Rusku práve len 156 (v európskom Rusku 605, v ázijskom 48) na štvorcovej míli.

Zo všetkého, čo sme dosiaľ priviedli, vysvitá, že ľudstva v krajinách európskych pribýva, pritom ale aj núdza a chudoba sa množí. V krajinách Európy západných, kde priemysel na vysoký stupeň sa vyšvihol, je najviac ľudstva, najviac tam síce aj bohatstva, ale aj najviac chudoby. Pri rastúcej a vždy sa zmáhajúcej ľudnatosti a pri rastúcej núdzi musel povážlivý duch európsky[154] na túto nehodu pozornosť svoju obrátiť a o tom, jako by sa odstrániť dala, pomyslieť. Niet pochybnosti, že by zem obyvateľov svojich dostatočne vychovať nemohla, teraz ale nie sme ešte tak ďaleko v hospodárstve, v náukách, najmä lučbe (chémii), aby sme si z lona zeme a iných živlov prirodzených vydobudli všetko to, čo k dostatočnej našej výžive potrebujeme, a preto musela myseľ ľudská na iné prostriedky myslieť, ktorými by sa v takýchto okolnostiach pomáhať dalo. Veľmi veľkým proti biede dobrodením stali sa zemiaky, hodne podsýpajúce a aj v zemi neúrodnejšej, zapustlejšej dobre sa dariace, tieto ale biedu neodstránili, ale len zmiernili. Museli sa teda ešte iné prostriedky potrebovať, aby sa núdza umenšila. Stalo sa to na rozličný spôsob. Keď len v západných krajinách európskych ľudstvo a chudoba vždy pribývali, sťahovať sa začali množstvá do novonašlých sveta častí, aby si tam živnosť vo vlasti utratenú zaopatrili a samy vlády vidiac, že pri veľkom a vždy rastúcom počte chudobných nedobré časy v obci nastávajú, dali sa tiež do vyvážania ľudu bezvýživného do tých krajín. Medzitým tento prostriedok len na krátky čas pomáhal, lebo sa na to miesto, čo ľudstva ubudlo, o malý čas zase toľko namnožilo, takže odbudok[155] skoro sa zase doplnil. Ukázala sa teda potreba na inakší spôsob ľudu biednemu pomáhať, a tu prišli daktorí na tú myšlienku, aby bohatí jednotlivci alebo vlády ľud chudobný dávaním mu práce zaneprázdňovali a tak mu k výžive dopomáhali. Tento ale prostriedok nemohol tiež veľmi pomôcť rastúcej chudobe, lebo roboty, keď sa dobrovoľne dávajú, obyčajne nebývajú veľmi potrebné, sú riedke a od vôle-nevole visiace. Trvanlivejších ešte prostriedkov od týchto bolo nasledovne treba, aby sa chudoba obmedzila. Núdznym, chudobným, bez roboty ostaveným dávajú sa almužny, samy od seba teda tieto, keď sa dávanie a spotrebovanie ich lepšie zriadilo, podali sa jako najbližší prostriedok ku spomáhaniu chudobe. Poriadne ich dávanie a potrebovanie viedlo ku zvláštnym, k tomu cieľu založeným ústavom, ústavom pre chudobných, a na tento spôsob pred i po povstaní týchto iné ústavy sa pozakladali: pracovné, sirotčie domy, domy nálezencov (Findelhäuser), tovarišstvá vzájomnej pomoci,[156] sporiteľnice atď. Nemocnice už v starých časoch a menovite v celom strednom veku stáli a nezdravých opatrovali, tieto ale domy nemôžu sa jako výtok vypísaných od nás okolností považovať, ale sú napospol len domy, biede ľudskej pomáhajúce, nachodiacej sa všade a vždy. Dobročinné spomenuté ústavy jak kresťanskému svetu a ľudstvu na česť slúžia, tak sú aj v krajinách, v okolnostiach spomenutých sa nachodiacich, neobchodno potrebné, lebo kde sa veľké kopy chudobného, bezprácneho ľudu zhŕknu, tam rozličné nešváry v obciach povstávajú a vypukujú.

Za starých časov si obce svojich chudobných almužnami vyopatrovali, naši starí predkovia ešte tým sa vyznačovali, že žiadnemu chudobnému nedali žobrať, ani žiadneho nemocného neopustili, ale obom dobrovoľne bez najmenšieho ponuku pomáhali,[157] tamtých všetkým zaopatrujúc, týmto potreby do domu donášajúc, ktorý ostatný staroslovenský obyčaj zadržal sa až dodnes tam, kde sa naše staré mravy čistejšie zachránili.[158] V priebehu času s povstávaním veľkých miest dobrovoľné tieto dávky nachádzali vždy väčšie a väčšie prekážky: v malých obciach sa ľudia vzájomne dobre poznajú, známi medzi sebou viac sa jedni o druhých starajú, skôr si pomáhajú, ľahko tiež poznajú skutočne pomoci potrebných, vo veľkých ale mestách málo sú ľudia vzájomne (wechselseitig) si známi, chudobní sa stratia a všeljakí prostopašníci, daromníci, poberúc na seba postavu opustených, ľahko iných klamať a dobročinnosť nadužívať môžu. Podvedená dobročinnosť potom aj opravdivo chudobných premíňa[159] a chladne. Z tejto príčiny v mestách, najmä veľkých, založenie ústavov k opatrovaniu chudobných bolo potrebné, tým viac, že sa tu mnoho chudobných zbierava a dávky dobrovoľné sú neisté, z ktorých by sa chudobní nemohli vyopatrovať. Miesto dobrovoľných teda dávok nastúpili dávky dobrovoľné síce, ale poriadne, od podporovateľov chudoby riadne skladané, za ktoré i domy pre chudobných sa zakupujú i títo skromne síce, ale počestne opatrujú. Chudobných, ktorí do domu prijatí byť majú, prijíma alebo výbor jednoty podporujúcej alebo sám úrad a tak je klam a podvod nemožný. V týchto domoch chudobní tí, ktorým je ešte pracovať možno, pracovávajú rozličné tam odpraviť sa mohúce roboty a úžitok z práce vynakladá sa k dobrému domov opatrovných.

Ešte pred zakladaním domov takýchto zakladali sa takrečené osady chudobných, a síce najprv v Holandsku, a stadiaľ sa potom po inej Európe rozšírili. Ústavy tieto z toho záležali, že sa osadníkom pusté polia k vyrábaniu a k zúrodneniu popustili a práce ich vedľa zásluhy sa odmeňovali. Čo sa nad útraty na život osadníkov a zrábanie poľa zvýšilo, dávalo sa im. Kde mnoho pustého poľa leží, tam osady chudobných s osohom sa zakladať dajú.

Pracovné domy tým sa delia od domov pre chudobných, že v nich chudobní sami svojou prácou, bez podpory iných, vyopatrovať sa musia. Domy takéto zakladajú sa alebo na útraty jednotlivých alebo na útraty vlád krajinských. Káznice[160] (kárnice) sú tiež domy pracovné, ale pre leňochov a zločincov sporiadané. Sirotčie domy a domy nálezencov sú doplnky domov pre chudobných a domov pracovných. Chudobní, keď seba vydržať nemôžu, tým menej sú vstave vyopatrovať svoje deti. O tieto teda museli sa zaujať iní, ľudia plní lásky k blížnym svojim, a týchto, potom vlád a vrchností krajinských starostlivosťou pozakladali sa ústavy, v ktorých sa deti chudobných a siroty vychovávajú, vyučujú a k práci navykajú. Povstala otázka a dlhá hádka o to sa viedla, či je lepšie siroty a deti chudobných v jednom zvláštnom, k tomu určenom dome vychovávať a či ich po rodinách k vychovávaniu porozdávať, ale táto hádka moc úžitku nedoniesla. Jakokoľvek, deti sú na každý spôsob lepšie opatrené, keď sa vychovávať dajú, jako keď odrastajú sťa drevo v hore a potom stávajú sa z nich tuláci a lenivosti, tomuto žriedlu výstupkov a hriechov, privyknú. Vec vrchnosti je pozorovať na to, aby keď sa deti po rodinách rozdajú, dostali sa k poctivým a pracovitým rodinám, v domoch zase odstrániť sa musí každá stesnanosť a nemá sa s deťmi zachádzať, jako keby sa v káznici vychovávali, lež musia sa pri všetkej potrebnej prísnosti vychovávať slobodnejšie. Najznamenitejší takýto ústav je sirotčí dom v Halle, od šľachetného Frankeho roku 1698[161] založený.

Domy nálezencov sú to isté, čo domy sirotčie, lenže v nich sa deti od bezbožných, obyčajne nepoctivých rodičov odhodené a opustené hneď od najútlejšieho veku vychovávajú.

V tovarišstvách vzájomnej pomoci si ľudia jedného stavu a povolania vzájomne (wechselseitig) pomáhajú, skladajúc sa počas zdravia a lepšieho stavu svojich údov peňažite do spoločnej pokladnice, a z tejto úrokov potom tých, ktorí v práci svojej pre chorobu, pre vek vystali, opatrujúc.

Medzi týmito ústavmi najznamenitejšie a obecnej núdzi najviac odolávajúce sú sporiteľnice. Podstata (das Wesen) ich záleží v tom, že prijímajú od ľudu obecného, robotného peniaze, sumy drobné, po grajciaroch, grošoch naskladané, a platia im od nich úroky a takto príležitosť podávajú chudobným naodkladať a pri šanobe nahospodáriť si majetnosť.

Aby činnosť sporiteľníc vzrástla i ony vstave boli úroky náležite z peňazí chudobných skladať, prijímajú sporiteľnice aj väčšie sumy hotových peňazí od majetnejších, ktoré alebo ony samy na väčšie úroky pod dostatočnou bezpečnosťou[162] vypožičiavajú, alebo s peniazmi tými niečo takého pred seba berú, napr. stavajú atď., z čoho väčším úrokom, jako ony od peňazí prijatých platia, sa úfajú. Sporiteľníc týchto úžitok je bezmierny, o čom dolu nižšie obšírnejšie rozprávať budeme.

Povedali sme už hore vyššie, že v západných krajinách európskych ľudstva veľmi sa namnožilo a že z tejto príčiny tam aj ústavov takých, ktoré by veľkej čiastke tohoto rozmnoženého ľudu, ľudu chudobnému, spomáhali a jeho núdzu uľavili, veľmi bolo treba. Kde je čoho najväčšia potreba, tam to povstáva, a tak aj v západných krajinách európskych ústavy takéto dobročinné pri iných, ešte k tomu potrebných okolnostiach, najdriev povstali a stadiaľto aj do iných zemí poprechádzali a prechádzajú. V krajinách východných Európy, povedali sme, že ešte ďaleko nie je toľko ľudstva jako v západných v pomere k zemi, na ktorej toto ľudstvo býva, v týchto teda krajinách nemohlo ani povstať toľko chudobného a biedneho ľudu jako v západných, lebo tu ešte skoro všetci krem niektorých stavov držania poľné majú, na nich sú usadení, z nich sa živia i vyživiť môžu. Medzitým aj tu už z tých samých príčin jako v krajinách západných ľudstva vždy viac a viac pribýva a priemysel sa tiež zmáhať začína, rastie teda spolu s týmto aj trieda (classis) ľudu chudobného, z nádenníctva sa živiť prinúteného; potreba teda aj tu už prichádza ústavy takéto dobročinné pomaly zakladať a starosť mať o túto triedu opusteného ľudu. V takomto stave sa aj my vo vlasti našej nachádzame. Je, pravda, u nás ešte moc od ľudstva nezaujatej a nezrábanej zeme, ale daktoré, a to veľké kusy z nej, pre prirodzené prekážky, napr. veľkú piesočnatosť, nedostatok vody, zrobiť sa teraz ešte naprosto nedajú, iné ale, predtým neobsadené a nezrábané kusy sa už kamdiaľ viac zrábajú a ľuďmi obsádzajú, hornaté ale našej vlasti kraje sú už napospol zrobené, na mnohých miestach aj vrchovité a neúrodné kusy orbe vydobudnuté, skadiaľ bezpečne zavierať sa môže, že sú už ľudstvom naplnené, na veľa miestach už tak, že sa všetko toto ľudstvo z obrábania zeme už viac na žiaden spôsob dostatočne živiť nemôže a už alebo inam, kde sú ešte miesta prázdne, nezaujaté, sťahovať sa musí, alebo na nádenníctvo z veľkej čiastky sa dáva a tak navidomoči triedu ľudu chudobného bez všetkého držania tvorí. Keby u nás už priemysel kvitol, ľudstvo toto by do fabrík a rukodielní (manufaktúra) napospol prechádzalo, ale že ešte ho nieto, alebo radšej veľmi málo, na rozličný spôsob sa biedi a živnosť si dobýva: rozličným malokramárstvom, čipkárstvom, plátenníctvom, drotárstvom, chodí na žatvu, na mlatbu do dolných požehnanejších krajov a stadiaľ si na zimu živnosť donáša atď. atď. Hodný čas ešte, pravda, potrvá, kým zvláštna a veľká trieda takéhoto ľudu u nás povstane, bo mnohé zeme dosiaľ neužívané u nás i teraz bez veľkých prekážok zrobiť sa dajú, zrobia sa ale ešte vo väčšom stupni vtedy, keď sa močariny veľké u nás vysušiť budú môcť a v pustatinách bez vody, keď sa artézske studne, ktorých dlabanie vždy je dokonalejšie a prospešnejšie, podaria, bo tak sa ohromné chotáre zaujmú a zaľudnia. Medzitým povedali sme, že táto trieda ľudu u nás už predsa sa zmáha a rastie a tak treba už aj pomyslieť o ústavoch a zakladať ich, ktoré by ľud tento na starosti mali a jeho potrebám spomáhali.

Pozakladali sa už aj daktoré takéto ústavy vo vlasti našej a v novších časoch, so vzrastom chudobného ľudu vždy ich viac pribýva. Máme už vo viacej mestách ústavy pre chudobných, máme pracovné, sirotčie domy[163] a kamdiaľ viac sa množia aj sporiteľnice. Medzi týmito ústavmi my teraz za najpotrebnejšie držíme tie ostatné a prajeme srdečne, aby sa, nakoľko možno, po vlasti našej rozšírili.

Sporiteľnice pripočítali sme k dobročinným ústavom a týmto vystavili sme aj ich hlavný smer (die Richtung), t. j. pomáhať obecnému ľudu v jeho chudobe, v jeho bezmajetnosti. Obecný, na prácu svojich rúk utisnutý, nádenný ľud nikdy zaraz neprichodí k nejakým veľkým zárobkom, s ktorými by sám niečo samostatne predsebavziať mohol, ale nadobúda si len napospol zárobky menšie, z ktorých sa živí, a ostatné alebo si na staré, horšie časy odkladá, alebo keď na seba nepamätá, ľahkomyseľne troví a mrhá. Ostatky teda z týchto zárobkov alebo bez úžitku v truhlách a po skriniach ležia, alebo sa vospust sveta mrhajú a trovia hlavne pre tú príčinu, že sa nemôžu dajako s úžitkom vynaložiť, že pre maličkosť ich niet k tomu príležitosti. K dobrému a užitočnému vynaloženiu ostatkov z týchto zárobkov podávajú príležitosť spomenuté sporiteľnice, prijímajúce nielen väčšie, ale aj veľmi maličké a často najmenšie sumy a platiace za ne úroky poriadne.

Sporiteľnice zakladajú sa jako aj daktoré iné ústavy tohoto spôsobu na akcie,[164] zaplatené od ľudí mohovitejších[165] a zámožnejších. Akcie môžu sa na vyššie alebo menšie ceny vystaviť, môžu sa vo väčšom alebo menšom počte vydať, čo sa podľa okolia a majetnosti jeho rozlične usporaduje. Čím je okolie majetnejšie, priemyselnejšie, tým obyčajne aj akcie vyššie sa vystavia a rozmnožia, čím je chudobnejšie a menšieho priemyslu, tým sa akcie aj v nižšej cene a menej vystavujú. Akcie tieto, alebo vlastne zaplatené za ne peniaze, tvoria základnú a ubezpečujúcu sumu sporiteľníc,[166] ku ktorým väčšie-menšie sumy od tých, ktorí peniaze svoje ubezpečiť a úžitok z nich brať chcú, sa prikladajú a spoločne od akcionárov alebo zakladateľov sporiteľníc na úroky dávajú, alebo k dajakým úžitkonosným predsavzatiam obracajú. Úroky, na základné akcie (účastiny) padajúce, odrátajúc útraty, ku spravovaniu ústavu potrebné, za istý čas nedávajú sa účastníkom, ale skladajú sa do obecnej pokladnice ústavu a tvoria sumu zástavnú[167] (die Reservsumme), potrebnú k nepredvideným, nenazdalým príhodám. Toto je základné ustrojenie sporiteľníc.

Otázka povstala a ešte aj teraz vždy sa opakuje, jaké len peniaze a od koho a po koľko od jedného a jedného sa do sporiteľnice prijímať majú, t. j. či sporiteľnice majú byť len čisto dobročinné ústavy a či môžu byť aj ústavy vo väčšej miere predsabravé, za roveň bankám.[168] Daktorí chcú, aby sporiteľnice zhola nič s bankami spoločného nemali, teda ani neprijímali sumy veľké a tak aby sa ani do veľkých predsavzatí nepúšťali, ale aby len prijímali sumy menšie, drobnejšie a tieto ony potom alebo zase na úroky dávali, alebo ich na niečo menšieho, čo istý úžitok sľubuje, vynakladali, aby teda neboli sporiteľnice ústavy ku skladaniu hotovej už mohovitosti (das Vermögen, majetnosti) sporiadané, ale len pomocné k nazbieraniu napospol nejakej majetnosti a tak aby len chudobnejším príležitosť podávali ostávajúce im z výrobkov peniaze na bezpečno skladať a tak k niečomu prísť. V zmysle tomto ostatnom viacej sa berú sporiteľnice a môžeme istiť to, že v Európe je aj viac sporiteľníc podľa tohoto spôsobu založených. Komory francúzske[169] v prítomnom roku rozhodli, že keď sumy, do sporiteľnice prijaté, skrze úroky, od nich prichádzajúce a k nim priložené, istú veľkosť dosiahli, aby sa potom viac od nich úroky neplatili, lebo že vraj už majitelia ich sami môžu s nimi niečo začať a ich rozmnožovať. Z tohoto vidno, že komory francúzske vzali sporiteľnice vo zmysle čistých, dobročinných ústavov a že nechcú mať zo sporiteľníc banky, len na zmnoženie peňazí a na svoj zisk usilujúce. Podľa tohoto by sporiteľnice brali peniaze len od chudobnejšieho, opustenejšieho ľudu, v sumách drobnejších, neveľkých, ktorých najväčšiu koľkosť by im ustanoviť pripadalo, napr. do 100, 150, 200 zl. str. alebo inakšie podľa okolnosti, počnúc brať od sumy malej, napr. jedného zl. striebra.[170]

Povedali sme už hore vyššie, že sporiteľnice považujeme za dobročinné ústavy a tak nechceme naskrze, aby sa z nich stali celkovité banky, ktoré by úžitok chudobného ľudu alebo na strane nechali, alebo sa málo oň starali, ale chceme, aby chudobnému ľudu príležitosť podávali nielen horko-ťažko nazbierané peniaze na bezpečno uložiť, lež ich aj poriadne od nich platenými úrokmi rozmnožiť a jemu k väčšej majetnosti dopomáhať; medzitým, keď sa s týmto cieľom aj iný, a to dobre, spojiť dá, keď sa tým nielen neprekáža, ale napomáha, keď sa tým stálosť, trvácnosť a činnosť sporiteľnice upevňuje a väčšia časť účastníkov uspokojuje: prečo by sporiteľnice aj od druhého sa odťahovali a prečo by sme my na ten spôsob mali byť proti tomu? Toto druhé, čo druhí sporiteľniciam dovoliť nechcú, čo my ale za odporné cieľu sporiteľníc nedržíme, záleží v tom, aby sporiteľnice i väčšie sumy peňazí, peniaze teda už nahotovené, od zámožnejších prijímali a tak teda boli aj sčiastky bankami vkladnými (Depositen-Bank), nie síce v tej obsiahlosti jako tieto, ale predsa povolanie týchto v menšej miere nevytvárali. Na tento spôsob zíde sa do sporiteľníc oveľa viacej peňazí a z tohoto, keď len svedomitosť a prísny poriadok sa zachovávať bude, veľký úžitok aj pre samú sporiteľnicu, jej obojakých účastníkov, chudobných i zámožnejších a aj pre pospolitosť povstane. Sporiteľnice budú môcť na tento spôsob podnikavých (Unternehmer, ktorí niečo predsebaberú) priemyselníkov, či majiteľov zemských statkov, či obchodníkov, vo väčšej miere napomáhať, budú môcť vyššie úroky od peňazí chudobných splácať a samých zakladateľov sporiteľnice budú vstave lepšie odmeňovať, a darmo je, ľudia, ktorí sa na niečo takého dajú, ktorí peniaze svoje k niečomu obracajú, žiadajú pritom aspoň natoľko byť odmenení, nakoľko by sa to s ich peniazmi napospol v obchode stalo. Samo od seba sa rozumie, že vydávanie peňazí stať sa musí pod tou najväčšou bezpečnosťou a keď dôchodky svedomite sa spravovať budú a účastníkom náležitá a slušná odmena sa dá, cieľ tento čisto-ľudský, napomáhanie chudobného a opusteného ľudu s druhým, t. j. so slušným odmenením účastníkov a zakladateľov sporiteľnice, dobre sa spojiť dá. Rozumieme, prečo francúzske komory sporiteľnice so živlom (element) bankovým spojiť nechceli, ľahko si vysvetlíme, prečo u západných národov Európy hlavne len na to sa doráža, aby sporiteľnice v medziach svojich vlastných, t. j. v spomáhaní chudobnému ľudu, ostali. Tam je bánk iných dosť a tieto každému priemyselnému predsavzatiu, rozumie sa, pod dostatočným zabezpečením, nápomocné sú. U nás ale bánk nieto. Je síce jedna v Pešti, ale veľmi obmedzená; dobre teda sa stane, keď na inakší spôsob to, čo nemáme, nahradzovať sa bude. Niet síce u nás priemyslu veľkého, on sa ešte len teraz pomaly zmáhať začína, niet teda ani príležitostí toľkých priemysel tento, menovite rukodelnícky (Manufaktur) a obchodný, napomáhať, ale máme dosť zeme, táto ešte mnoho istín (kapitálov) žiada a potrebuje a niet u nás požičného ústavu[171] (Leihanstalt), ktorý by zem a jej obrábanie napomáhal, sem teda na obrábanie zeme a zdokonaľovanie mnoho, veľmi mnoho kapitálov treba, aby sme z tohoto ohľadu ďalej priviedli a stav našich majiteľov zemských statkov zámožnejším sa stal. Dobre vieme, že zákony naše nie sú ešte dosť úplné k dostatočnému ubezpečeniu istín peňažitých, a vieme aj to, že pôsobenie ich vo vykonávaní dosť sa ešte zvrtne a potrebného pred klamom, šudierstvom, sebevoľnosťou nie vždy bráni; ale by tu sporiteľnica s tou najväčšou opatrnosťou pokračovať musela. Peniaze na statky zemské by len pod intabuláciou[172] a po presvedčení sa o bezpečnosti úplnej zo strany dlžníka, teda po dokonalom sa presvedčení o stave majetnosti a jeho dlhov, požičiavala, na pohnutlivé tovary[173] len asnáď na polovicu skutočnej ich ceny peniaze zverila a takto dostatočnú bezpečnosť z ohľadu svojich dlžníkov si zaopatrila. Pri tomto, rozumie sa, mohla by aj priemyselníkom, fabrikantom alebo obchodníkom na pomoci byť, im, keby sa príležitosť nahodila, peniaze požičiavať a zmenky (Wechsel) ich prijímať, pri týchto ale eskomptovaní[174] musela by, pravda, byť čím najopatrnejšia, lebo keď kde, teda pri zmenkách ľahko odberateľ do škody príde. Hlavná vec, samo od seba sa rozumie, sú pri zmenkách prepisovatelia a prijímatelia zmenky alebo týchto záručníci,[175] na týchto teda dostatočnosť k plateniu sporiteľnica by najprísnejšie pozorovať musela.

Rovnú alebo ešte väčšiu prísnosť musela by zachovať sporiteľnica z ohľadu štátnych jej podaných papierov, ktorých beh sa ustavične mení a je neistý, a tam by snáď k uvarovaniu sa od škody len dve tretiny ceny podľa najnovšieho behu na burze dávala, s podmienkami ešte inými, pre seba výhodnými (vortheilhaft, užitočnými). Čím chudobnejší a menej priemyselnejší je kraj, v ktorom by sa sporiteľnica založila, tým menej, jako každý vidí, prichádzalo by sporiteľnici pohľadávanie väčších súm peňažitých, zmeniek atď., ale aj tým menej príležitosti mala by sporiteľnica pod väčšie úroky dať svoje peniaze, alebo s nimi niečo väčšieho predsebavziať a tak musela by sa len obmedziť hlavne na spomáhanie chudobným, a keď by príležitosti nebolo, vypožičať na dostatočnú bezpečnosť a na slušné úroky peniaze, musela by ich zložiť — alebo u mravného dákeho tela, napr. u stolice, mesta, alebo u iných nejakých ústavov.

Pravda, že by tak s odmenou účastníkov zakladateľov nie veľmi dobre vypadalo a títo by pri mále s málom sa uspokojiť museli.

Od peňazí, od sporiteľnice požičaných, by sa úrok väčší, nadzákonný na žiaden spôsob požadovať nemohol a podľa zákonov našich sa ani nesmie; medzitým keby sporiteľnica sama s peniazmi dačo predsebavzala, jej vec by bola, koľko by na poctivý spôsob zaslúžiť mohla. Od peňazí prijatých sporiteľnica by zas menší úrok od prijatého dávala, medzitým oveľa menší nie, lebo by tak peniaze k sebe nepriťahovala a dôveru k sebe nevzbudzovala. Menší úrok preto, aby ona sama obstáť mohla a dostatočné peniaze na spravovanie ústavu a na odmeny zakladateľov mala, dávať by, pravda, musela, tento ale zisk jej aj po práve prináleží, lebo tí, čo jej peniaze oddávajú, úplnú bezpečnosť svojich peňazí u nej nachodia a každý vie, že čím väčšie nebezpečenstvo, tým sa aj úroky aj úžerníctvo zväčšujú. Tento rozdiel medzi prijatými a dávanými úrokmi, skromný ten plat pri vkladaní peňazí do sporiteľnice, potom odpadnutie úroku z dvoch mesiacov pri prijatí a vydávaní peňazí podali by účastníkom zakladateľom slušnú a náležitú odmenu. Čím väčšia by bola suma peňazí do sporiteľnice vložených, tým menšie od väčšej a väčšej sumy platili by sa úroky, lebo úžitok vkladateľov vždy je väčší a väčší, že veľká suma peňazí na bezpečnom leží mieste; medzitým nie je radno, aby sporiteľnica aj od menších súm len malé úroky dávala a vari na tento spôsob, aby sa len jej veci dobre darili, chudobným potom uťahovať prinútená bola.

Z celého ustrojenia, ktoré by sme my sporiteľniciam v našej krajine priali, vyteká, že by knižočky vkladné nie na vlastné mená oddávateľov peňazí, ale len pod bežným počtom vystavené a vydávané boli a tak peniaze sa každému, kto knižočku prinesie (au porteur),[176] vydávali. Pri všetkom, každý vidí, že by poriadok ten najväčší a svedomitosť príkladná panovať musela, lebo takéto ústavy sa len na tej skale, viere a dôvere, ktorú k nim obecenstvo má, založiť a udržať dajú.

V krajine našej je už asi 14 sporiteľníc, z ktorých najnovšia je bystrická, založená v ostatných týždňoch. Tešíme sa najsrdečnejšie zo založenia tejto sporiteľnice; s ňou krásna naša Bystrica zase mesto znamenitejšie pre horné naše kraje sa stala. Priali by sme srdečne, aby bystrická sporiteľnica, dobre rozumejúc položenie a povolanie svoje, okres (der Umfang, circuitus) svojej činnosti rozšírila a menovite, aby v našich chudobných horných krajoch, v stoliciach susedných, komandity založila[177] a takto požehnaným ústavom pre horné naše kraje bola. V Liptove, v Turci, v Orave sotva teraz môžu ešte povstať sporiteľnice, bo nieto tam ešte k tomu príhodných okolností, v týchto teda stoliciach mohla by všade sporiteľnica bystrická držať svoje komandity; obchod medzi týmito stolicami a Bystricou je živý a priestor diaľky neveľký. A keď kedy, teda by teraz sporiteľnica takto rozšírená blahodarne pôsobila.

Veľké sú úžitky a následky z dobre sporiadaných sporiteľníc: ľud chudobný to, čo si horko-ťažko vyrobí, má si kde na bezpečné miesto odložiť a nielenže sú mu horko-ťažko vyrobené peniaze ubezpečené, pred stratením, orabovaním zachránené, ale mu ešte donášajú aj úroky, a tak chudobným ľuďom na zlé staré časy hotovia majetnosť, s ktorou sa proti biedam života brániť budú môcť. Tieto peniaze, keď nádenníkom, robotníkom v rukách ostávajú, ak sú ľudia títo prostopašní, ľahko sa zmámia, prepijú, na karty prehrajú, alebo na inakší spôsob zle spotrebujú a z toho potom čo nasleduje? Bieda, z biedy tuláctvo, žobráctvo, krádež a iné zločiny a všeljaké výstupky v rodinách a v obciach.

Sporiteľnice teda aj mravnosť ľudu podstatne napomáhajú, blaho rodín podporujú, spokojnosť v krajine rozširujú a rozmnožujú, krem týchto blahodarných následkov sporiteľníc donášajú ony aj úžitok hospodársky pre krajinu, a to síce ten, že peniaze, ktoré by v rukách mnohých boli ležať ostali, do behu privodia a tak činnosť i majetnosť napomáhajú. Veľké nešťastie je pre krajinu, keď v nej mnoho peňazí schovaných bez potrebovania leží a to všade tam sa stáva, kde niet dostatočného úverku a kde príležitosť chýba vynaložiť ich s úžitkom; tam peniaze sa odkladajú a po kútoch, po stranách schovávajú. O schovaných pokladoch z časov priemyselných, bezpečných v žiadnej krajine nieto ani chýru, ani slychu, poklady sa vykopávajú zo zeme, zo zrúcanín, zakopané do nej len v časoch nebezpečných, nepriemyselných. Peniaze všetko hýbu, hýbu ruky, hýbu umy, tvoria tovary a tovary do behu privodia, čím teda viac alebo čím chytrejšie peniaze obiehajú, tým bude aj viac umov, viac rúk pracovitých, tým bude aj viac tovaru a tým viacej žiadostí a potrieb sa uspokojí; v krajine dajednej môže byť málo skutočne obehujúcich peňazí a predsa môže byť majetnosť pospolitá veľká, musia ale peniaze chytro obiehať, čo aby sa stalo, musí byť bezpečnosť a priemyselnosť v krajine dostatočná a v krajine dajednej môže byť veľa peňazí a predsa mnoho chudoby a biedy, lebo nieto tam bezpečnosti a predsebabravosti. Sporiteľnice sú také ústavy, peniaze do behu privádzajúce, a preto by sme priali, ohľadom najmä na naše horné kraje, aby nielen od chudobnejších, ale aj od zámožnejších peniaze prijímali a dobre vynakladali. Dobre sporiadané sporiteľnice dávajú dostatočnú bezpečnosť na zložené u nich peniaze, a preto aj zámožnejší, čo by inakšie azda peniaze svoje boli doma držali, radi im dajú svoje peniaze, presvedčení o ich bezpečnosti. Krem spomenutého úžitku majú dobre sporiadané sporiteľnice aj ten hospodársky úžitok pre krajinu, že úžerníctvo pri peniazoch na uzde držia, požičiavajúc svoje peniaze pod zákonnými alebo ešte od týchto menšími úrokmi. V našich horných krajoch, kde peňazí málo, veľké úžerníctvo sa s peniazmi robí a náramné popredku úroky vyberajú, peniaze si požičiava ten, kto nevyhnutlivo musí a od skazy sa obrániť chce, popredku teda je už predsebabravosť znivočená, lebo často ráz k pomysleniu niet, aby sa pri veľkej pilnosti a predsebabravosti vynaložené požičané peniaze s úrokom pre ich vynakladateľa vrátili, nikto teda sa do ničoho nepúšťa, iba ten, kto sám dačo má. Nič je nie nového, keď úžerníci v našich krajoch päťdesiat od sto popredku berú. Koľká to skaza, koľká nehoda pre pospolitosť! Z takýchto dlhov sa dlžníci obyčajne len predaním svojej majetnosti vykúpia.

Sporiteľnice u nás môžu teraz najväčším stať sa dobrodením a sú veľmi na čase práve, keď sa spolky miernosti zakladať začínajú. Tisíce a tisíce usporí ľud obecný, jestliže od svojho špatného výstupku, pitia pálenky, odstane a do spolkov miernosti, založených od horlivých vlastencov a priateľov ľudu, povstupuje. Z týchto tisícov môže ísť veľká čiastka do sporiteľníc a tam môže k dobrému obecného ľudu rásť a aj inakšie dobro krajiny napomáhať. Takto budú sporiteľnice ústavom spolky miernosti napomáhajúcim. Peniaze obecného ľudu v sporiteľniciach zložené a zväčšené môžu potom slúžiť k napraveniu jeho domáceho hospodárstva a k vykúpeniu od poddanstva, lebo prišiel i u nás už čas, že sa ľudu poddanému od poddanstva svojho vykúpiť slobodno; česť zákonodarstvu nášmu, že zákon tento, s ktorého uskutočnením i páni i poddaní i krajina naša napospol mnoho vyhrajú, navrhlo, sláva vláde našej, že ho potvrdila. A krem toho môžu sporiteľnice požičiavať peniaze k dosiahnutiu tohoto cieľa celým majetnejším obciam a stať sa takto opravdivým požehnaním pre krajinu.[178]



[140] Dobročinnje ústavi. Úvodník v 17. — 22. čísle z 26. a 30. septembra a z 3., 7., 10. a 14. októbra (vel. rujna) 1845, str. 65 — 66, 69 — 70, 73 — 74, 77 — 78, 81 — 82 a 85 — 86.

[141] v starých obciach — štátoch

[142] táto podlaha nových rodín — základňa

[143] úkazy a postup tento razia — novotvar. Bežné je i dnes: charakterizujú, ktoré Štúr ako cudzie dával do zátvorky, chtiac ho nahradiť novotvarom.

[144] viac miest výživných — výživy

[145] zmnoženie toto výživných miest — rozmnoženie

[146] pri jeho zdokonalení strojníctvom — strojmi. Štúr pokladal strojníctvo za množný tvar slova stroj.

[147] predsabratelia — podnikatelia (novotvar)

[148] nielenže sa do závodu… pustiť nemohli — nemohli konkurovať

[149] bohatších od Croesa a Luculla — Kroisos (Croesus je latinský tvar jeho mena) bol posledný kráľ Lýdie, starovekej krajiny v Malej Ázii. Nar. r. 596 pr. n. l., pozbavený bol vlády perzským kráľom Kyrom r. 546 pr. n. l. Žil potom ešte dlho pri perzskom kráľovskom dvore. Bol povestný boháč svojich čias. Lucius Licinius Lucullus Ponticus (nar. okolo r. 110 pr. n. l.) bol rímsky štátnik a vojvodca. Od r. 63 pr. n. l. žil v ústraní a na odiv staval svoje veľké bohastvo, takže sa zrodilo porekadlo o Lucullových hodoch.

[150] Kto toto všetko, tuto od nás prednesené, pilne pováži, dobre pochopí terajší stav Anglicka, to ozorné na jednej strane bohatstvo, na druhej tú náramnú chudobu.

[151] v Lukke — vtedy samostatnej krajine (je to časť Talianska)

[152] v Sicílii — tiež samostatnej talianskej krajine. Kráľovstvo oboch Sicílií zahrnovalo ostrov Sicíliu a územie Neapolského kráľovstva na talianskom polostrove.

[153] v Helvécii — vo Švajčiarsku

[154] povážlivý duch európsky — uvažujúci, rozvažujúci

[155] odbudok — úbytok

[156] tovarišstvá vzájomnej pomoci — vzájomne podporujúce spolky

[157] bez najmenšieho ponuku pomáhali — bez ponúkania, pobádania

[158] Známe je z tohto ohľadu svedectvo Helmoldovo o predkoch našich „nec unquam apud illos egenus aut mendicus repertus est“, t. j. nikdy u nich sa nenašlo ani chudobného ani žobráka. Svedčí toto o láske predkov našich k blížnym svojim, základnej cnosti kresťanskej.

[159] opravdivo chudobných premíňa — opominie, nepodporí

[160] káznice (kárnice) — Štúr myslí na trestnice

[161] Sirotčí dom v Halle, od šľachetného Frankeho roku 1698 založený — August Herman Francke (1663 — 1727), hallský farár a profesor teológie na tamojšej univerzite, ľudomil, otec nemeckej vnútornej misie, založil v Halle najprv školu chudobných (r. 1695). K nej potom pristúpil sirotinec, latinská škola, lekáreň, kníhkupectvo, kníhtlačiareň, ústav pre vydávanie biblií, bezplatné stravovanie študentov a chudobných žiakov. Z týchto ústavov vyrástla celá mestská štvrť. Už pri Franckeho smrti bolo v ústavoch, ním založených, 2200 detí a 200 zriadencov. Štúr študoval i v Halle, takže mohol tie inštitúcie poznať aj priamo.

[162] úroky pod dostatočnou bezpečnosťou — predpísanou a primeranou zábezpekou (napr. i pozemnoknižnou)

[163] Znamenitý takýto ústav máme my v Žiline, v Trenč. stolici, založený od šľachetného ľudomila, bývalého nitrianskeho biskupa Vuruma, slávnej pamäti. Vychováva tento sirotčí dom v Žiline každoročne vyše 60 sirôt a je veľkým pre náš kraj dobrodením. Sláva jeho zakladateľovi! Škoda, že v novších časoch málo sa tam v materinskej reči učí a tak deti bez známosti inej reči krem materinskej v známostiach pokroky robiť nemôžu.

[164] Akcie sú účastné listiny, ktorými sa ich odberateľ k zaplateniu istej sumy, k dajakému ústavu alebo predsavzatiu priemyselnému potrebnej, zaväzuje.

[165] zaplatené od ľudí mohovitejších — majetnejších

[166] základnú a ubezpečujúcu sumu sporiteľníc — základný kapitál, finančne dostatočne zabezpečený. Práve jeho istota zabezpečovala potom prílev vkladov drobných vkladateľov.

[167] tvoria sumu zástavnú — novotvar, rezervnú základinu

[168] V starých časoch platievalo sa všetko, keď už peniaze v obehu boli, hotovými peniazmi. Keď ale v novších časoch priemysel sa zväčšil a tovar pre väčšiu jeho potrebu drahším zostal, bité peniaze neboli by stačili k vyplateniu všetkého, a preto inakšie prostriedky k plateniu museli sa vynájsť. Prvý spôsob bol, že kupci a obchodníci vzájomne to, čo si dali, čo jeden od druhého vzali, vnášali do svojich kníh a potom po istom čase sa zrátali a ten, ktorý viac od druhého nabral, jako dal, ostatok druhému vyplatil (počty otvorené, knihy debet a credit). Medzitým ani toto dlho nestačilo, tovaru pribývalo, obchod sa šíril, krajiny vždy ďalšie a rozličnejšie do vzájomného kupectva a obchodu prichodili, odratovanie teda medzi známymi obyčajné zadosť urobiť nemohlo a kupec, ktorý od istého druhého A. kupoval, nepredával jemu tovary, ale inému drahému C. atď. Hotové peniaze k vyplateniu teraz ohromnej veľkosti tovarov tým menej stačili a krem toho hotové peniaze nemohli sa z krajiny do krajiny, často veľmi oddialenej, posielať, čo by, keby sa bolo aj stať mohlo, spojené bolo bývalo s tými najväčšími útratami a inými ťažkosťami. Kupci teda na inakší spôsob museli sa vyplácať a tu povstali zmenky (Wechsel). Zmenky sú písomné odkazy (Anweisungen, Assignationen), ktorými kupci rozličných krajín, miest, čo jedni od druhých peniaze požadovať majú a sú si dlžní, iných kupcov miesto seba žiadajú a postavia, aby títo, čo oni medzi sebou majú, vyrovnali a dlhy sa zaplatili, napr. istý kupec v Bystrici A. má žiadať od istého kupca v Pešti B. 2000 zl., posielanie peňazí by s útratami prišlo a vari B. zaraz platiť nemôže a A. je peňazí potrebný, aby tedy A. hneď k peniazom prišiel, požiada druhého kupca v Bystrici C., ktorý zase v Pešti istému kupcovi je 2000 zl. dlžen, aby mu tieto peniaze vyplatil, ktorý to rád urobí, bo mu útraty a mrzutosti pri posielaní peňazí do Pešti odpadnú, dá tieto peniaze kupcovi bystrickému A. a tento vystaví zmenku kupcovi peštianskemu B., ktorú bystrický kupec C. za zložené peniaze kupcovi A. si privlastnil alebo kúpil, a v tejto zmenke kupec A. dlžníka svojho peštianskeho B. žiada, aby peniaze tie, ktoré mu je dlžen, miesto neho kupcovi D. v Pešti, ktorému zase bystrický C. kupovateľ zmenky dlžen je, vyplatil, ktorý keď to urobí, všetko je vyrovnané a dlhy sú vyplatené. Miesto veriteľa bystrického A. postavený a menovaný je v zmenke veriteľ D. v Pešti a miesto dlžníka peštianskeho B. vypláca prvý zmenku kupec bystrický C., tak teda títo ostatní, t. j. D. a C., prvých t. j. A. a B., zamenia a stadiaľ sa aj písomný tento odkaz zmenka volá.

Nie ale vždy sa to tak trafí a nie sú kupci vždy pri peniazoch, aby vystavené zmenky mohli kúpiť a vyplatiť, preto museli sa inakšie prostriedky vynájsť, aby zmenky vystavené zaraz sa vyplatiť mohli a tento prostriedok podali banky. Banky prijímajú zmenky, vyplatia ich svojimi nótami zaraz s odtiahnutím úroku, ktorý na peniaze v zmenke vyložené od času podania zmenky bankám až po termín, v ktorom sa vyplatiť musia, t. j. takrečené ich prepadnutie (Verfallszeit), prichodí, čo sa diskontovaním alebo eskomptovaním zmeniek nazýva. Na tento spôsob bez všetkého prenášania peňazí sa ohromné sumy prostými písomnými odkazmi vyplatia. Banky, tieto zmenky vyplácajúce, volajú sa bankami diskontujúcimi a zmenky tieto vyplácajú banky svojimi nótami, banknótami volanými, ktoré sa miesto peňazí k uľahčeniu obchodu do nich vydávajú, a keď banky úverok (credit) majú v krajine, všade jako peniaze prijímajú. Samo od seba sa rozumie, že nóty tieto len tak holo nemôžu sa od bánk vydávať, nemajú žiadnej skutočnej ceny jako prosté papiere, ale len cenu predstavovanú, musia teda byť tieto nóty ubezpečené a to sa stáva tak, že banky majú na hotove ležať peniaze alebo ešte nevybité zlato a striebro a týmto za svoje nóty ručia. Tohoto zlata a striebra v bankách nemôže byť, pravda, toľko, na koľko sa zmeniek vydá, lebo by tak obchod žiaden osoh z toho nemal a naskrze sa neobľahčil, ale obyčajne býva len tretia alebo štvrtá časť zlata a striebra z tej ceny v banke zložená, na koľko sa papiere vydali, a často ešte oveľa menej. Vo vydávaní ale banknót sú banky tiež obmedzené, a to tým, že keď by veľmi veľa banknót vydali, banknóty by z ceny stratili a padli by, jako sa hovorí, niže pari, t. j. nedávalo by sa za nóty toľko hotových peňazí, jako je na nóte napísané, a tohoto by len následok bol, že by sa banknóty do banky k vymeneniu za hotové peniaze hrnuli a keď by banka nebola vstave všetky zameniť, musela by za istý čas zamieňanie odložiť a to by jej úverok u pospolitosti náramne oslabilo, alebo by sa musel vyhlásiť bankrot a z tohoto by i pre ňu záhuba i pre pospolitosť náramná škoda pošla. Banky tieto diskontujúce a banky na nóty zaoberajú sa vlastne len tým, čo obeh veľkých súm peňažitých napomáha, nezaoberajú sa teda obyčajne vlastným priemyslom, ale len požičiavaním peňazí, diskontovaním zmeniek, vyplácaním miesto iných atď. Úžitok ich je dobrý, keď sa dobre spravujú, napr. banka taká, ktorá má 1 milión hotovizne v zlate a v striebre a na 4 milióny nót vydá a tieto s úrokom 4 od sta vynaloží, prijme úžitku 160 000 zl., z tohoto keď sa 1 zl. od sta na útraty pri spravovaní banky odráta, ostane ešte 15 od sto úžitku pre účastníkov, zakladateľov banky.

Krem týchto bánk sú ešte banky iného spôsobu, takrečené girobanky a banky vkladné (Depositen-Banken). Prvé prijímajú hotovizne v zlate a v striebre od kupcov, ktorí medzi sebou v obchode stoja, značia to, čo kto dal, do hlavných kníh a potom podľa toho, jak sú si kupci dlžní, jednému odratujú a druhému pripisujú; druhé prijímajú peniaze, štátne papiere, drahé kamene atď. a za istú odmenu ochraňujú ich a potom ešte prijímajú od kupcov, iných priemyselníkov a aj druhých súkromných ľudí peniaze také, ktoré títo práve na ten čas nepotrebujú, a malé od toho úroky platia alebo aj žiadne. Medzitým zriedka sa nachodia tieto banky osobitne, ale banka diskontujúca je obyčajne aj banka na nóty a vkladná a naopak. Girobanka sa už len jedna jediná v Európe nachodí, v Hamburgu.

[169] komory francúzske — horná a dolná snemovňa francúzskeho parlamentu

[170] jedného zl. striebra — vtedy boli v Rakúsku vedľa strieborných peňazí papierové (šajnové zlaté), majúce nižší kurz. R. 1846 1 zlatý v striebre mal hodnotu 2 zl. 30 g (teda poltretej zlatky) v šajnoch.

[171] niet u nás požičného ústavu — z nasledujúceho nemeckého názvu vidno, že Štúr mal na mysli investičnú banku. (Po nemecky doslovne „požičoveň“.)

[172] len pod intabuláciou (lat.) — pozemnoknižným vkladom záložného práva

[173] na pohnutlivé tovary — hnuteľnosti

[174] pri týchto ale eskomptovaní (z franc.) — platení za zmenku ešte nezročnú; práve preto sa za ňu platí menej (to je diskontná zrážka z patričnej sumy), ako keby už bola zročná (splatná s plnou hodnotou).

[175] prepisovatelia a prijímatelia zmenky alebo týchto záručníci — prepisovateľom zmenky je ten, komu sa má zaplatiť suma, uvedená na zmenke, a kto zmenku rubopisom prevedie na iného. Prijímateľom zmenky je ten, kto má zaplatiť sumu zo zmenky. Týchto záručníci sú tí, ktorí ručia za správne zaplatenie sumy zo zmenky.

[176] kto knižočku prinesie (au porteur) — francúzsky odborný výraz. Znamená, že keď je vkladná knižka nie vinkulovaná, vyplatí sa celá suma z nej alebo jej čiastka každému, kto knižku predloží na výplatu.

[177] komandity založila (franc.) — odbočky

[178] Práve jako toto končíme, dostávame tú potešiteľnú zprávu, že sa už aj vo Spiši a Šariši sporiteľne zakladajú. Či by sa v meste Trenčíne sporiteľnica založiť nemohla? P. S. N.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.