ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

17. novembra 1847 ^[533]

My chceme slobodu; to je náš cieľ a svätá naša túžba. Keď ale slobodu chceme, dajme slobodu tomu, kto ju vždy zastával, usaďme slobodu tam, kde bolo jej miesto a prítulok, keď ju v krajine utisli a zo všetkých kútov vyhnali. Pozrimeže len do stredného veku: kde sa tam rozvíjala a kde sa zachovávala sloboda, keď nie v mestách? Ak teda ju chceme napomôcť, dajme mestám politické práva tým viac, že ich ony mali a len po nepravde o ne prišli. Ale sa hovorí, že u nás slobody dosť, na to ale odpovedám, že áno, bolo jej dosť, a až mnoho zemianskej, ale opravdivej ľudskej veľmi málo. Všetko naše usporiadanie o tom svedčí. Keby mestá boli väčšie slobody a politické práva ubezpečené mali, nikdy by sa ani ľud nebol tak utlačil, nikdy by do takého rabského jarma nebol upadol; zemianstvo si ale všetko privlastnilo a pritiahlo a nebolo nikoho, kto by prevahu, premoc a prestupky zemianstva^[534] bol obmedzoval a v slušných hraniciach držal. Politické práva miest ja i z tej pohnútky ďalej zastávam, že s politickými právami sú i meštianske práva a prisluhovania spravodlivosti v tuhom spojení. Kto tamtie má, má i znamenitejšie meštianske práva a inakšie sa mu ako druhému spravodlivosť prisluhuje. Dokazuje to celý beh nášho pravodavstva^[535] a prisluhovania spravodlivosti. I z tohoto teda ohľadu žiadam, aby sa politické práva rozšírili a tým, ktorí ich už mali, navrátili.

21. decembra 1847 ^[536]

Ak jesto v krajine našej vec dôležitá, a jej šťastlivé rozhodnutie medzi najvrúcnejšie a najspravodlivejšie túžby prislúcha, to je iste podľa môjho náhľadu do porady vzatý predmet urbárskeho odkúpenia; ak jesto, povedám, vec, ktorá u nás najväčšej pozornosti zákonodarcov zasluhuje, to je istotne vykúpenie úbohého ľudu poplatného. Každému je známo, v akom stave sa nachádza v krajine našej úbohý ľud poplatný, jeden každý zná a vidí, že je potlačený; samo cudzozemie až priveľmi dobre pozná vlasť našu po ňom ako miseram contribuentem plebem.^[537] Behom sto a sto rokov sa v krajine našej moc iného urobilo a vykonalo, len stav úbohého potlačeného ľudu sa skoro nič alebo veľmi máličko poľahčil. Nedávno, keď som bol tu v zhromaždení chudobného ľudu vec podotkol, zasl. vyslanec Peštianskej stolice^[538] v jeho potlačení osud videl, spomenúc, že je to beh sveta, keď sa ten, čo v obci nižšie stojí, potlačí a ťarchu dane niesť musí, naproti tomu ten, čo sa v občianskom živote povznesie, práva dostane a v zácti stojí; ja ale v tomto vonkoncom žiaden osud nevidím a chráň boh, aby v tom aj dáky osud ležal. Takýmto činom by sa stav potlačených v ľudskej spoločnosti ani polepšiť nedal. Vec ale celkom inakšie sa má. Osud (fatum) je nevyhnutná potreba prirodzená, tejto ale v štátoch a histórii nieto, ani byť nemôže, bo tu na čele dejov stojí vôľa ľudská a sama história nič je nie inšie ako rozvíjanie a uskutočňovanie tejto vôle. Bol síce voľakedy v histórii osud, a to v štáte rímskom, keď rímskou zbrojou premožené národy pred Kapitóliom kľačiac^[539] celkom pod sebevoľu a samopanstvo rímske sa dostali, bo títo len z tej námery premáhali národy, aby pred svetom svoju mužskosť a silu preukázali a premožené národy tak, ako sa im zachcelo a páčilo, k svojmu osohu spotrebovali bez toho, žeby sa o duchovný alebo materiálny dobrobyt týchto národov boli postarali. Medzitým tento stav hrozný, ktorý v rímskom svete nachádzame, kde podľa jedného chýru jeho spisovateľa srdce sveta sa puklo, mohol sa tam udržať len pred vystúpením a uznaním kresťanstva, ktoré ako každému človeku tak aj každému národu slobodu duchovnú dalo a prisľúbilo a ktoré v pomeroch človečenstva celkom novú epochu začalo. Bolo, pravda, aj potom a trvá až podnes potlačenie národov, ale toto nie je viac v tomto veku na poriadku, ako to vo svete rímskom bolo. Tak teda je zo štátov a histórie osud celkom vyhnaný a priblížili sa naposledy časy, v ktorých následky slobody aj utlačený ľud pocíti, a cez dlhé stoletia poľahčenie stavu svojho túžobne očakávajúc, vo vydobytých človečenstva dobrodeniach účasť brať bude. O tomto sa, pravda, predtým sotva svetu snívalo a hľa, teraz sa uskutočňuje a uskutoční ako moc vecí, ktoré sa len snom a pium desiderium nazývajú.^[540]

Ale nechže sa vyslovím o stave chudobného ľudu nášho a o potrebe poľahčenia a polepšenia jeho lósu. To požadujú čím najsúrnejšie záujmy a budúcnosť našej vlasti, to požaduje prisluhovanie spravodlivosti a svätá vec človečenstva. Všetko toto hlasite k nám volá, aby sa už raz a naposledok chudobného ľudu lós polepšil!

Žiadame v krajine našej slobodu rozširovať a dobre máme, lebo bez tejto postati v zlom stave sa krajina nachádza a nemá opravdivej bezpečnosti. Ale požadovaním slobody celkom na prieky sú roboty urbárske.

Ale pozrime tohoto smutného stavu mravné následky: či taký človek, ktorý k druhých osohu robotujúc miesto odmeny sa od každého ešte opovrhuje a odstrkuje, či, povedám, taký človek vlasť má? Nie — a čo zase z tohoto nasleduje? Či takýto človek sa nestane podlým prostriedkom proti v krajine sa rozvíjajúcej slobode? Či sa on prituľuje ku vlasti a či sa môže k nej s láskou mať? Čo nemá, čo nezná, k tomu sa nemôže mať, to nemôže rád vidieť. Takýto človek len rodisko má, ale vlasť nie, taký naozaj nemôže tie sladké slová zavolať: O pater, o patria, o Priami domus!^[541] Pravda, tomu je ľahko o láske k vlasti rozprávať, ktorému k užívaniu všetko je v krajine pristrojené, ktorý na priestranných majetkoch svoje oči pasie, ktorému k výsluhe celé množstvá sú prichystané, ktorý nič nedávkuje, len zbiera, ktorý nič neznáša, len užíva, ten naozaj môže vlasť svoju rád mať, lebo v tejto láske len sám seba rád vidí. Ale inakšie sa má vec u toho, ktorý len málo má, a i z toho toľko musí preč dať, že s ostatkom sotva biedne sa vyživiť môže.

My chceme ďalej vzdelanosť v krajine rozširovať a celkom po práve a pravde to žiadame, ale v takýchto okolnostiach najmä medzi chudobným ľudom ju rozširovať sa nám sotva pošťastí. Darmo sa tu pre vychovávanie ľudu nárady chystajú, kým tieto vzťahy, o ktorých hovorím, sú v úžitku, bo i sám ľud v nich vzdelanosť pre seba potrebnú nedrží, a kto by medzi nami neuznal, že by ona pre zanedbaný a v poverách zamotaný ľud náš potrebná nebola? Medzitým čo by ľud aj uznal potrebu tohoto, ani času ani spôsobu nemá vo vyučovaní školskom účasť brať. Bo ako dieťa sedliaka natoľko vyrastie, že samo chodiť môže, hneď ho rodičia jeho k prácam privrú, lebo pri toľkom množstve najmä urbárskych robôt sa im i táto slabá pomoc dobre zíde. Aby som druhé, z takéhoto zachádzania vytekajúce mravné následky zamlčal, len to pripomínam, že takéto dieťa bez všetkého vzdelania ostáva a tak sa stáva človekom dorastlým, ale bez všetkého povedomia, bez všetkého citu ľudského. Vysmievajú sa za to mnohí z chudobného ľudu, že je sprostý a hlúpy, urážajú sa nad jeho nízkym duchom, ale mu nespomáhajú, nevidia, že príčinou zanedbania jeho nič je nie inšie, ako ťažké okolnosti jeho. V hornom Uhorsku, kde je zem omoc neúrodnejšia ako na dolnej zemi a kde je aristokracie v pomere omoc viac ako tuto, a preto aj jej vtok na ľud omoc ťažší, tá mienka panuje o ľude obecnom, ktorá aj do porekadla prešla, že je sedliak oplan. Ale tí múdri ľudia, čo toto istia a rozširujú, nepomyslia, že veru človek, ktorý pod ťarchami stoná, ktorý často nemá čo jesť, ktorý vidí, ako jeho deti od hladu umierajú, a násilie znášať musí, každý možný spôsob užije, ako by si spomôcť a od násilia sa oslobodiť mohol. Tak často na druhých zvaľujeme viny, kde by sme len do seba vstúpiť a pravdu si vyznať mali.

Chceme ďalej rozvitok priemyslu, a veru aj toho máme potrebu, ale aj tohoto rozvitok v takýchto okolnostiach je takmer nemožný. Zeme chudobného ľudu nie sú jeho, ako aj zemskí páni nemôžu svoje majetky nepohnuté za svoje slobodné považovať a tak na nich priemysel skvitnúť nemôže. Chýrečný Young^[542] hovorí: „Dajte dakomu slobodné zeme, aby nimi úplne vládal, a on vám raje z nich utvorí, ale nech nimi celkom nevládne, teda onedlho tŕním a krovinou zarastú.“ Toto aj z ohľadu vlasti našej je celkom isté a pravdivé. Po celej krajine je známo, ako je u nás zanedbané poľné hospodárstvo, ako aj iný priemysel napriek mnohým namáhaniam skvitnúť a rozviť sa nemôže. Toto je hlavná príčina našej chudoby, ale najmä chudoby obecného ľudu. Nemá ľud tento ani vôle ani chuti lepšie viesť svoje gazdovstvo a obrábať tie zeme, ktorých úžitku len jedna čiastočka je jeho, ale ani známosti nemá, aby ho dokonalejšie viesť mohol. Nechcem ja rozprávať o mnohých následkoch, odtiaľto vytekajúcich, ale jedno nemôžem zamlčať, a to je hrozné panovanie hladu, ktoré v našej krajine tohoto roku hrozne zúrilo. Videli sme tie vybledlé, opadlé tváre, vieme, že tisíce na hladomru do hrobu sa podostávali, a toto nás dostatočne presvedčiť môže, aby sme zanechali doterajší spôsob, ak nielen dobrobyt krajiny napospol, ale dobrobyt každého jednotlivca napomôcť žiadame.

Medzitým, že som práve tieto hrozné okolnosti pripomenul, spomínam aj to, že zo strany našich právomocností málo rozhodných príprav sa urobilo k odstráneniu tejto hladomry. Keby sa boli aspoň tie sypárne založili, ktoré vláda porúčala, ale, ako je známo, málo sa do života uviedlo, hoc aj drahným časom pred vypuknutím tejto hladomry vec táto v stoliciach do rokovania prišla. Mohol by síce dakto navrhnúť, že príčinu a rozmnoženie sa tohoto netreba v pomeroch urbárskych hľadať, na čo ale odpovedám, prečo práve táto hladomra len v tých krajinách najhroznejšie zúrila, kde tieto alebo tomuto podobné pomery sú v živote? Prečo sa len u nás, v Galícii^[543] a nešťastnom Írsku tak náramne rozmohla? — Veď vlani skoro v celej Európe bol rok neúrodný a drahota panovala.

Istotne budúcnosť našej vlasti závisí aj od odstránenia urbárskych pomerov. V krajine, kde feudálneho poddanstva nieto, panuje pokoj a bezpečnosť; naproti tomu šťastie jej kroz potlačených často hrozne býva rušené, ako sme to sami už neraz skúsiť museli. V čerstvej pamäti sú nám smutné búrenia za čas cholery^[544] a len abych jeden príklad zo susednej krajiny^[545] pripomenul, vieme, aké hrozné nešťastie ju vlani potkalo. Ako nedávno v napomáhaní blaha krajiny veľmi zaslúžilý vyslanec^[546] mošonský naozaj pravdive poznamenal, myslím, že najlepší liek proti zbúreniam je sloboda; nechže sa teda ona vo väčšej miere aj nášmu biednemu ľudu dá, aby tak každá príležitosť k smutným výstupkom naveky od našej vlasti odstránená bola. Tá krajina, kde sloboda a rovnoprávnosť panuje, je aj pred cudzími nápadmi bezpečnejšia, lebo sa silou zostriedenou brániť a zastávať môže. Majme teda dôveru nielen v nás, ale v sile celistvej krajiny našej, bo sloboda je sama pre seba zbrojou nepremoženou.

Hovoril som o záujmoch krajiny našej, ktorých napomoženie z veľkej čiastky vo vyslobodení úbohého ľudu nášho leží; ale aj prisluhovanie spravodlivosti, o ktoré sa telo zákonodarné hlavne starať má, požaduje, aby sa už raz otázka vykúpenia ľudu rozhodla. Spravodlivosť požaduje, aby sa k povinnostiam aj práva pripojili, lebo inakšie žiadna obec na pevných základoch stáť nemôže, u nás ale ľud dosiaľ len mnoho povinností a robotovania vykonával, ale žiadnych práv nemal.

Smutná, ale istá vec je to, že trvanie pomerov spomenutých ľud náš, porovnávajúc so zemianstvom, do zlého položenia priviedlo. Preto cítiac to, ľud náš horko sa túžil a žaloval každému, o ktorom vedel, že ho poľutuje, ba od žiaľu a smútku v jeho piesňach sa vrchy a doliny ozývali. Pravdaže, keď k tomu dodáme, ako dakde aj zemské panstvo alebo nesvedomití úradníci moc svoju nadužívali, čím na ľud vždy ťažšie tieto vzťahy zaliehali, uznáme, že ľud poplatný žiaľ a bolesť musela zaujať a že len s ich zrušením môžeme lásku a vzájomnú dôveru medzi všetkými obyvateľmi uhorskými vzbudiť a upevniť. Buďmeže spravodliví! My ponosy zbierame a na sneme krajinskom prednášame, ale keby sme ľudu ponosy pozbierali, aké množstvo by sa ich našlo!

Povedal som hore vyššie, že zásluhy ľudu o dobro a zdržovanie krajiny nie sú posiaľ uznané od krajiny, nuž a jakože ich uznali daktoré panstvá? Hrozné pálenice nastavali a krčmy rozmnožili tak, že kde v jednej dedine 10 spolumajiteľov (komposesorov) bolo, desať krčiem sa vystavalo, do ktorých sa háveď zberby židovskej dostala,^[547] ktorá bez všetkého svedomia ľud lúpi a zodiera, aby veľké árendy zaplatiť mohla, takže najmä v hornej čiastke vlasti našej, kde je zem neúrodná a moc židov i komposesorov, v moc obciach ľud celkom na mizinu vyšiel. Pustnú všade obce, židia opanúvajú sudcovskou exekúciou sedenia úbohého ľudu,^[548] ktorý sa z domu vysťahovať, od rodiny svojej a známych odobrať a do šíreho sveta sa pustiť musí, aby tam zomrel a zakapal. Nechcem tuná pripomínať tohoto mrcha gazdovstva druhé následky, bo myslím, že bude k tomu inde príležitosti, slova nepoviem o stadiaľto vytekajúcej demoralizácii a skazení ľudu, ale nemôžem sa zdržať, aby s bolesťou nepreriekol, že toto plané gazdovstvo, toto hrozné páleničiarstvo hlavnou príčinou bolo tej hladomry, ktorá po horných vidiekoch Uhorska panovala.

Naostatok aj svätá vec človečenstva nás k tomu vyzýva, aby sme zásadu oslobodenia ľudu raz už vyslovili. V západných štátoch nie sú tieto vzťahy feudálske viac v obyčaji, ani sa ony s terajším duchom stoletia nezrovnávajú. Podľa môjho náhľadu stojíme na hraničnej čiare dvoch vekov, a síce jedného zapadajúceho, v ktorom sa práve len jednotlivým osobám a kastám dávali, druhého svitajúceho, v ktorom sa ony každému zaslúženému, v opravdivom zmysle vzatému človekovi povolia a nasúdia. Buďme teda na tom, aby sme za tým neostali, čo už inde svitá a čo je požadovaním nášho stoletia. V tomto ohľade, myslím, že sa právo zákonodarstva rozšíri a že ho najzaslúžilejší a najspôsobnejší bez záujmov kastičných povedú. Nech sa len najprv zruší právo starotčizne,^[549] teda moc majetku sa do iných rúk dostane, a s majetkom sú obyčajne spojené aj práva politické.

Keď sa ľud odkúpi, vtedy, ako máme nádeju, aj synom úbohého ľudu tohoto a takzvaným honoratiorom krajšie časy svitnú, ktorí posiaľ v zákonoch žiadne určité miesto, v živote žiadneho uznania nemajú. Vytvorení do terajších čias z každého úradu verejného, dostali síce už možnosť zastávania úradov, ale možnosť veľmi nepraktickú; mohli oni, ako len chceli, byť spôsobní a nadaní, už od rodu boli z politických záležitostí vytvorení a tak sa k ničomu dostať nemohli. Že toto vytvorenie pokrokom našej vlasti náramne škodilo, každý nahliadne a uzná, komu je z dejepisu známo, že u druhých európskych národov tí najväčší mužovia ľudu tohoto synovia boli, ktorých svet obdivoval a posiaľ ich v živej pamäti a zácti drží.

Keď by sa ale toto vykúpenie ľudu skutočne do života uviedlo, tak myslím, že by aj druhé, s urbárom spojené vzťahy prestali a druhé sa namiesto nich v spoločenskom živote ujali. K tamtým prináleží súdobnosť zemského pána a takrečená panská stolica, k týmto povolenie nových práv ľudu. To by sa jedno druhému priečilo, keby raz vykúpení poddaní mali pod sudcovstvom zemského pána ostať. Pravda, kým tento vzťah urbársky trvá, dotiaľ je chudobný poddaný veľmi závislý od svojho pána, ale s odstránením urbárskych vzťahov by sa to celkom premenilo a z poddaných zemských pánov by sa stali poddaní krajinskí a tak by aj sudcovstvo samej krajine náležalo. Zlý je to vzťah, keď len jeden človek spravodlivosť prisluhuje, lebo tuná osobné záujmy sa pri jej prisluhovaní vmiešajú a nedôvera, rozdráždenie medzi zemským pánom a poddaným ľahšie povstane, k tomu aj samo prisluhovanie spravodlivosti svoju vážnosť a vieru stratí. A keď vec dobre povážime, prisluhovanie spravodlivosti vlastne len krajine náleží. Priečilo by sa to jedno druhému, keby tento vzťah ostať mal tak, ako je to v zákone, urbárske odkúpenie dovoľujúcom. Takéto priečnosti^[550] sa, pravda, u nás i v druhých zákonoch nachádzajú, ako napr. v tom zákone, podľa ktorého si každý nezeman môže nadobudnúť nepohnutné statky zemianske, a predsa starotčizeň ostala; alebo v tom, podľa ktorého nezeman sa môže na každý úrad obecný vyvoliť, ale sám voliť nemôže. Medzitým kto by z nás nemal tú nádeju a nebol toho presvedčenia, že sa tieto priečnosti na terajšom sneme vyrovnajú? Čo sa rozšírenia práv odkúpeného ľudu týka, tu, myslím, že by sa tiež tej zásady de nobis nobiscum^[551] len blahodarné následky pre celú krajinu ukázali.

Ešte by mi ostávalo o spôsobe odkúpenia prehovoriť, ktorého trinástoraký spôsob by mohol predniesť; medzitým len dvojaký by obzvlášte radil: alebo aby sa na spôsob banky, alebo každoročne pár umŕtvujúcimi zlatými vykupovali poddaní, kým by všetko nesplatili, rozumie sa, že len čistý osoh, a nie brutto by sa na stranu zemských pánov mal zarátať, ako to zaslúžilý vyslanec Peštianskej stolice veľmi znamenite podotkol.

15. januára 1848 ^[552]

Že sa živá reč miesto mŕtvej latinskej za diplomatickú vo vlasti našej povýšila,^[553] to, ako myslím, každý za dobré uzná, bo nech mŕtvi pochovajú mŕtvych a živí nech žijú medzi živými. Ale tejto zásady platnosť a cena v tom najmä záleží, aby sa živí napospol tým lepšie a cieľu primeranejšie rozvíjať a vzdelávať mohli; čo je aj hlavná námera veku nášho, že vzdelanosť všeobecne rozšíriť sa namáha. Za slobodou ide vek náš, za slobodou ide vlasť naša, ale k uskutočneniu opravdivej slobody prísne sa vyhľadáva vzdelanosť, bez ktorej sa tamtá vonkoncom uskutočniť nedá. Medzitým ako je povinnosť jednotlivých krajín a štátov tieto dobrodenia rozšíriť a ich užívania aj jednotlivcom dopriať, tak aj jednotlivci právo majú žiadať, aby sa im k občiahnutiu tohoto cieľa potrebné prostriedky od vrchností krajinských podali a od nikoho sa neodopreli. A zo stanoviska tohoto prosím stavy a rady, aby ráčili také poriadky urobiť, podľa ktorých by sa v takzvaných elementárnych (počiatočných) školách vo všetkom vynaučovaní reč materinská zadržala, menovite v školách ľudu slovenského rečou vynaučnou slovenská ostala. Tak som presvedčený, že to veľmi leží v záujmoch našej krajiny, aby sa ľud tento vzdelal a duchovne nezanedbal. Oslobodený a osvietenejší ľud nemôže slúžiť za podlý prostriedok proti rozvíjajúcej sa slobode, a ľud náš je predsa posiaľ obyčajnými feudálnymi vzťahmi a ťarchami zavalený, a to tým viac, že má neúrodné zeme, a na horných stranách Uhorska v pomere omoc väčší počet aristokracie sa nachádza ako na dolnej zemi, a tak jej vtok na ľud omoc ťažší ako tuto. Schudobnelý, ako írsky, ľud tento musí s hladom bojovať, okrem toho na mnohých miestach vystavali zemskí páni pálenice tak, že už všetok zoslabnutý, zbledlý a len ako tôňa otrhaný sa vláči. Keby pri tomto nešťastí ešte ho to potkať malo, že by ani vyučovanie vo svojej materinskej reči nedostal, teda by sa naozaj do sprostoty celkom pohrúžil a do hrozného duchovného i materiálneho zanedbania upadol. Každý učiteľ z každodennej skúsenosti zná, že je reč materinská najlepšia, najspôsobnejšia k vyučovaniu, bo v tejto nielen myslieť, ale aj cítiť sme naučení, a k dobrému vyučovaniu a vzdelávaniu aj toto je potrebné. Za krátky čas len môže chodiť dieťa chudobného človeka do škôl, ak by sa ešte k tomu v materinskej reči nevyučovalo a len mechanicky v cudzej reči sa učilo, vtedy by také vynaučovanie nie dobré, ale naopak, len škodné následky malo. Preto prosím stavy a rady v záujme ľudu tohoto, aby riadne vyučovanie v materinskej reči dostával a odbavovanie služieb božích v tej samej reči sa mu neporušené zanechalo.

Žiadam teda, žeby sa slová v nárade „kde sa maďarská reč z povinnosti vyučovať má“ vynechali a na ich miesto položilo: „ale nech rečou vyučovania ostane v obciach reč materinská“.

6. marca 1848 ^[554]

Ja najmä o to prosím stavy a rady, aby sa vec táto, t. j. vyslobodenie ľudu spopod urbárskych pomerov, čím najskôr, čím najchytrejšie rozhádla, bo aj na nás pozerá prísna tvár času a nás napomína. Už predošlou príležitosťou, držiac o tejto veci reč, som povedal a predniesol, kde tieto pomery úbohý ľud náš poplatný v krajine našej doviedli — toto viac opakovať nechcem, len to v krátkosti poznamenávam, že kroz tieto pomery sa dostal náš ľud do duchovne a hmotne biedneho a nešťastného stavu. Ja som všetko, čo ľud pod menom urbára robí a dáva, vypočtoval a k začudovaniu môjmu som spoznal, že to 21 000 000 zl. str. obnáša, keď daň vojenská s domácou len voľakoľko miliónov zl. str. robí. Netlačí teda ľud ani daň domáca ani vojenská, ale ho tlačí urbár, ten najväčšmi potlačuje! Ďalej ešte aj o to prosím stavy a rady, aby sa k uskutočneniu odkúpenia ľudu také prostriedky dali, ktoré večité odkúpenie čím najväčšmi poľahčujú. Toto požaduje ozajstné veci uskutočnenie a spravodlivosť. Ľud poplatný vo vlasti našej, najmä na horných stranách Uhorska, po laňajšej hladomre v toľkej posiaľ panujúcej biede, chudobe a rozličných chorobách stoná, že on veru nemá prostriedkov sa odkúpiť, a keď by sa len jemu samému zverilo večité odkúpenie, to by toľko bolo, akoby sa celkom od neho odtajilo. Kdeže má vziať ľud poplatný toľké peniaze, čo sú mu k odkúpeniu potrebné? Sama spravodlivosť to žiada, aby sa ľudu sprostredkovaním krajiny najprimeranejší spôsob k odkúpeniu podal, bo či najmä v ostatných stoletiach neznášal ľud skoro všetky krajinské ťarchy? Žiada ďalej i to sama spravodlivosť, aby sa už raz do vládania tých sedení dostal, ktoré už sto a tisíc ráz obrábal, pozasieval, za ktoré toľko robotoval a všeljaké dane splácal. Do povahy vezmúc veľké chudobného ľudu zásluhy tak za dobro krajiny ako aj jednotlivých zemských pánov, do povahy vezmúc ľudu tohoto biedu, aj tou nádejou sa kojím, že sa nájdu tak šľachetní ľudomilovia, ktorí s poddanými svojimi milostive naložia a s nimi sa lacno zjednajú. Veď teraz sa dosť peňazí môže dostať na 6 od sta a s týmito úrokmi sa teraz môže celá istina za dakoľko rokov vyplatiť — a ľud poplatný tieto úroky spláca od sto a sto rokov! Ale keď urbár prestane, vtedy za to mám, že aj panské stolice prestať musia, bo v jednom ohľade by bol poddaný už slobodný a v druhom by ešte pod panskou pravomocnosťou stál, čo by na svojom mieste nebolo a jedno druhému sa priečilo. Ani prisluhovanie spravodlivosti sa jednotlivých osôb netýka, ale len celej krajiny. Na toto pozornosť stavov a radov obrátiac, sa osmeľujem ešte raz stavy a rady tejto veci čím najskoršie rozhádnutie s celou vrúcnosťou porúčať.

13. marca 1848 ^[555]

Politické zničenie nikto si nepraje a vskutku malomyseľný človek by bol ten, kto by sa tomuto neoprel. Prirodzená vec teda je, že my všetci, ktorí tieto menšie slobodné mestá predstavujeme, ktoré sa podľa nárady snemovnej z práva politického vytvárajú, proti nej povstávame. Sl. stavy! Ja vonkoncom nemyslím, že by tieto menšie mestá boli ten osud zaslúžili, ktorý sa na ne uvaľuje; bo pozrime len na tú minulosť našu a vidíme, že mestá tieto veľmi vážny vtok mali na naše záležitosti krajinské. Na mestá tieto opierajúc sa, Matúš Trenčiansky^[556] mohutne sa oprel cudziemu vtoku na naše záležitosti krajinské, v týchto mestách našli podporu aj tí, ktorí za slobodu svedomia zbroj pozdvihli,^[557] v týchto mestách v minulých stoletiach zriadilo sa mnoho škôl, gymnázií a lýceí,^[558] tieto mestá aj z ohľadu majetnosti na znamenitom stupni stáli, keď ešte Poľsko bolo nerozdelené, s ktorým viedli značné kupectvo. Zo všetkých týchto okolností zavierať sa teda musí, že mestá tieto neboli bez znamenitého vtoku na záležitosti naše krajinské a tak už len aj z historického stanoviska vec uvažujúc, zavieram, že by vec nespravodlivá bola ich z politického snemovného práva vylúčiť. Politický život, sl. stavy a rady, všetko obživuje, ako slnko rastliny zemské, tam, kde sa toto udiali, nasleduje chladeň, zima a mrákota; nechže neodsudzujú sl. stavy a rady menšie mestá na túto politickú zimu. Ani neverím, že by už bol čas dakomu politické práva teraz odberať, verím ale, že čas prišiel tieto vždy viac a viac rozširovať. Kto by aj sedel potom, keď by sa menším mestám snemovné práva odobrali, v tomto zhromaždení? Výlučne len osobného zemianstva a bohatšieho meštianstva predstavovatelia, takrečené ale nižšie vrstvy ľudu, ktorých je tak mnoho, boli by bez všetkého zástupníctva. A toto by naozaj zle a v terajších okolnostiach pre vlasť našu i škodné bolo. Angličania múdre urobili, že takrečeným grófstvam odobrali politické práva, lebo pod týchto zásterou len jednotlivci práva užívali, sebe k dobrému, na škodu obecnosti, tým ale nech sa politické práva neodberajú, ktorí práve na to sú povolaní k obecnému dobrému ich užívať. Neľúbim sa ja odvolávať na historické práva, bo verím, že tomu, kto silu ukáže, i právo dá sa, ale skutočne právo toto nižších miest je nie bez základu, a najmä v terajších okolnostiach istotne sa k obecnému dobrému rozvije. Ani sa nebojím toho návrhu, že by sa tieto mestá v odvislosti utrimovali, bo kde sa iskra slobody zachytí, tam sa ona istotne ďalej rozvije. Zo všetkých týchto dôvodov žiadam, aby sa menším slobodným kráľovským mestám politické práva naspäť vrátili a keby sa im každému po jednom hlase nedalo, žiadam aspoň to, aby sa im všetkým spolu dali hlasy na sneme v takom pomere, v akom sa väčším mestám udelia.