Zlatý fond > Diela > Politické state a prejavy


E-mail (povinné):

Ľudovít Štúr:
Politické state a prejavy

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Mária Kunecová, Zuzana Babjaková, Simona Reseková, Ivana Černecká, Erik Bartoš, Lucia Muráriková, Katarína Tínesová, Peter Páleník, Lucia Olosová, Slavomír Danko, Miroslava Lendacká, Jana Kyseľová, Martin Hlinka.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 72 čitateľov

Naše položenie vo vlasti

[342]

Nie je potrebné, aby v jednej vlasti len jeden národ, t. j. jedného pokolenia[343] prebýval. Vidíme sa držať krajiny nielen jedného pokolenia národov, ale vidíme stáť, kvitnúť a zveličovať sa krajiny aj s národmi rozličného pôvodu a pokolenia. Napospol síce povstávajú krajiny tak, že sa obec zmôže v národe jedného pôvodu, bo títo ľudia sú si najbližší, obyčajmi a mravmi už spojení, a tak ľahko i v užšie a vyššie spojenie prechodiaci. Ale pri takomto záväzku málokedy obec sa udrží a spájaním sa rozlično-národných panovníkov a stadiaľ povstávajúcimi prípadnosťami, vojnami, vybojovaním a podmanením do jednej obce viacej národov sa dostáva a tak dovedna spojuje. Obce starožitné ešte sa viac pri jednostrannosti národnej zadržiavali, ale už v obci rímskej veľmi mnoho národov bolo spojených a v novších obciach obyčajne viac rozličnorečných národov sa nachodí, ktoré jeden občiansky celok tvoria a sú jedných osudov tovarišia. Tak vidíme v obci anglickej, v obci francúzskej, v Belgicku, v Helvécii, v Rusku i v našej vlasti uhorskej.

Ako podstatným znakom jednej vlasti nie je jednorečný národ, tak aj národ jedného pokolenia na viacej vlastí alebo krajín rozpadať sa vidíme. Príčinu tomu zavdáva veľkosť a rozsiahlosť jedného národa, v ňom vystupujúce delenie sa a rozpadávanie, stadiaľ pochádzajúce rozličné obyčaje a mravy, osudy historické. Toto všetko v jednom národe viac obcí natvoriť môže, a takto vidíme to aj v národe germánskom, ktorý vo viac krajinách a vlastiach žije, vidíme to samé v národe talianskom a za roveň týmto aj v národe slovanskom,[344] ktorý už od starodávnych časov vo viacej vlastiach žil a žije až do terajška v rozličných krajinách. Z tohoto obojakého príkladu vidno, že k celosti a k držaniu sa jednej vlasti nie je nevyhnutne potrebný jeden národ a že nie je jediným zväzkom vlasti jednorečnosť národa.

Ktoréže sú teda iné základy a spojivá vlasti, ktorými jednotlivé krajiny v jeden celok zrastajú a v tuhú jednotu sa spájajú?

Základy tieto a spojivá sú rozličného spôsobu, sú alebo čisto-prirodzené: zem a na nej vyznačené hranice krajiny, a tieto zase, alebo celkom prirodzené: rieky, moria, hory, alebo bez prirodzeného vyznačenia slobodne na zemi ustanovené; alebo sú prirodzeno-duchovné: reč, obyčaje a mravy národa, napospol to, čo sa pod národnosťou vyrozumieva; alebo sú celkom duchovné:[345] náboženstvo, práva, poriadky občianske a politické, podľa stupňa vzdelanosti národa viacej alebo menej dokonalé. Vidno teda, že rozličné sú základy a spojivá vlasti a že nie je dosť k jednote vlasti len jeden z týchto faktorov, ale aby jednota sa zavŕšila a pevne zavrela, že sú potrební všetci.

Vyznačenosť a určitosť zeme, t. j. určitosť hraníc, krajine je nevyhnutne potrebná. Ako rodina potrebuje svoje sedalisko, tak aj národ potrebuje svoju zem, na ktorej sa živí, svoje medze, pokiaľ jeho panstvo siaha, pokiaľ sa na nej slobodne rozvíjať a vôľu svoju prevádzať môže. Čím národ sám v sebe silnejší, vôľou jednou spojenejší, tým väčšmi sa bude usilovať divadlo svojho života rozšíriť a zveličiť, čím je naproti tomu národ slabší, tým viacej sa dá čo do divadla svojho života ohraničiť. Národ so svojou zemou, ktorá je pole jeho činnosti, je jeden majetník zeme medzi druhými majetníkmi, aby ale túto svoju majetnosť zadržal a o pole svojej činnosti neprichodil, nevyhnutne na vyznačenie medzí tohoto svojho poľa a na prísne zadržanie tohoto vyznačenia pozorovať musí. Kto mu do tejto majetnosti siaha, kto teda hranice jeho činnosti úži, obráža celý národ a vyzýva ho do vojny. Tak nedávno medzi americkými obcami a Anglickom do vojny pre hranice prísť malo,[346] a skutočne len národ slabý a podlý dal by si divadlo svojej činnosti zužovať a hranice kam ďalej viac do nútra pošmykovať. Akokoľvek teda vyznačenosť zeme a určitosť hraníc krajiny k jednote vlasti nevyhnutne patrí, predsa je to len vonkajší zväzok národa, nie príčina, ale následok jeho inej, dokonalejšej a vyššej jednoty. Pri jednote medzi krajinami môžu byť v samom národe rozličné rozruvanosti a rozpadnosti, ktoré, keď sa inými prostriedkami nie, samou určitosťou zeme nijak a na žiaden spôsob sa vyrovnať nedajú; národ teda potrebuje k svojmu spojeniu vyšších ešte a zapletenejších spojení.

Povedali sme, že obce napospol v lone jednorečných národov[347] sa rozvijú. Ľudia jednoreční sú si vždy najbližší, rozumejú si najlepšie, pre blízke svoje spojenie obyčajne sa aj v mravoch a zvykoch zrovnávajú a tak sa aj do tuhšej spojitosti zviažu. Reč teda jedna v krajine býva obyčajne na počiatku samých obcí, povedali sme ale, že neskôr do tej istej obce i rozličnorečné národy často ráz vstupujú a celok krajinský skladajú. Tajiť sa nedá, že ľudia tí, ktorí si rečou najlepšie rozumejú, blízko stoja jedni k druhým, medzitým reč ako reč môže byť pevným zväzkom u národa ešte len veľmi prirodzeného, nerozvitého, na vyššiu postať duchovnej činnosti nevyšlého, lebo je sama reč zväzok ešte len duchovno-prirodzený, nie vo vyslovenej a uvedomenej vôli národa sa zakladajúci. Ako národ na túto vyššiu postať duchovnej činnosti vyjde, jednotu rečnú vždy viac a viac za pobočnejšiu jednotu považuje, jemu síce vždy milú a drahú, lebo po otcoch zdedenú, ale vo veľkých a závažných dôležitostiach[348] nerozhodnú. V rodine medzi bratmi od prirodzenia si navyklými stávajú sa potržky a boje, kadenáhle otázka o záležitostiach ich sa hlboko týkajúcich, v ktorej sa nezrovnávajú, sa zatočí, čím teda viac môžu mať miesto takéto potržky a boje u národa celého, rozšíreného, trebárs jednou rečou spojeného. Takéto potržky a boje videli sme v histórii vždy v lone národov, kadenáhle vyššie záležitosti národa, v ktorých sa úmysly nezrovnávali, do rozhodnutia prišli; takéto boje vidíme medzi gréckymi obcami, i v samých týchto obciach, napr. v Aténach medzi aristokratickou a demokratickou stranou;[349] takéto boje vidíme v takrečených meštianskych vojnách v Ríme,[350] kde jednotlivci o vládu sa domáhajú a tisíce druhých za sebou potrhujú; takéto boje vidíme v ríši nemeckej medzi rytierstvom a meštianstvom; vo Francii medzi zemianstvom, meštianstvom a ľudom atď. atď., ktoré všetky príklady dostatočne svedčia, že jednorečnosť nie je vstave národ v celkovitej a nepretrženej jednote udržať a pred potržkami a bojmi ochrániť. Národy majú i vyššie dobro, po čom túžia, majú vyššie ohľady, ktorým zadosť urobiť sa usilujú, a keď sa tu neuspokoja, na svoju jednotu prirodzenú zabúdajú a nechávajú ju na boku. Tieto vyššie ohľady týkajú sa obyčajne duchovnej ich stránky, s ktorou ale často aj dobrobyt materiálny hlboko je spojený.

Vyššie teda spojenie vo vlasti povstáva z vedomej vôle ducha, je spojenie to, ktoré si duch sám dáva, inými slovami, ľudí v jednej vlasti najtuhšie dovedna spojuje náboženstvo, poriadky občianske a politické, práva a vláda. Ústavy a poriadky z tohoto ohľadu týkajú sa jedného každého najväčšmi, týkajú sa spokojnosti a spolu aj dobrobytu materiálneho najhlbšie. Pre tú príčinu, že každému vo vlasti na ústavoch týchto nekonečne mnoho záleží, že každého šťastie alebo nešťastie s nimi je najužšie spojené, čím dokonalejšie sú tieto ústavy, tým aj väčšia bude obyvateľov alebo radšej občanov jednej vlasti oddanosť a prívrženosť k nej samej. Tieto interesy sú vlastne tie, ktoré odjakživa vo vlastiach najväčšmi hýbali národom; keď sa národy z tohoto ohľadu uspokojenými cítili, býval vo vlasti pokoj, naproti tomu ale, kadenáhle sa z tejto strany obrazili, povstávali ruvačky, pranice, zbúrenia a boje.

Spokojnosť národov, keď sa z tejto strany obrazenými necítia, tak ďaleko ide, že čo by sa im ma druhej strane aj niečo uťahovalo a krivda dajaká robila, ľahšie to prenesú a v svojom navyklom pokoji sa nebúria. Smer nášho veku napospol ta ide, národy z tohoto ohľadu ak’ možno najväčšmi uspokojiť, t. j. popustiť im právo slobodného svedomia a presvedčenia, účastných urobiť všetkých v práve napospol, teda ubezpečiť jedného každého z ohľadu jeho osoby, z ohľadu jeho majetnosti, a žeby všetko, čokoľvek národ požíva, bolo mu ubezpečenejšie a istejšie, otvoriť každému aký-taký vtok, či bezprostredný alebo prostredný, na záležitosti a veci pospolité. Čím ďalej daktoré národy z tohoto ohľadu priviedli, čím väčšmi jednotlivcom z tohoto ohľadu zadosť urobili, tým dokonalejšiu stvorili vlasť, tým im ju ale aj milšiu, vážnejšiu a obľúbenejšiu urobili. Národ čím väčšmi toto cíti, čím lepšie sa z tohoto ohľadu vo vlasti nachodí, tým aj viac poriadky, ústavy, napospol riad krajinský ľúbi, tým vyššie ho cení a zaň, čo možno, urobiť je hotový. Zmýšľanie takéto u národa, t. j. oddanosť jeho ústavom a poriadkom vlasti, je takrečené vlastenectvo alebo patriotizmus, ktorého duchom keď sú všetci, ktorí vo vlasti sa zdržujú, naplnení, vlasť je v ten čas silná vnútri i navonok je najspojitejšia. Príklady z tohoto ohľadu netreba nám v histórii zhľadúvať; všade skoro na každej strane histórie jesto ich dosť naznačených. Kto nevie skutky grécke, skutky rímske, skutky francúzske atď., ktoré z tohoto ducha sa zrodili? Naopak ale, daromná je vec na vlastenectvo, na patriotizmus kričať, daromná tých duchom patriotickým zachvátiť chcieť, ktorí dobrodenia ústavov a poriadkov krajinských necítia, ktorí sú z blahodarného okresu ich, keď nie celkom, aspoň z väčšej strany vytvorení, ktorí takrečeno nič svojho vo vlasti nemajú a len leda za nástroj k úžitku iným sa užívajú. Ľudia takíto, trebárs skutočne aj vo vlasti bývajú, t. j. na jej zemi sedia, sú predsa takrečeno bez vlasti, bo oni aj skutočne nič, či sa to materiálnej, či duchovnej stránky života týka, svojím vlastným volať nemôžu. Rozširovať teda patriotizmus, naplniť ľudí vo vlasti žijúcich duchom vlastenectva, t. j. urobiť ich oddanými tým ústavom a poriadkom, tej vláde, ktorá sa vo vlasti nachodí, znamená vydobúdať im účasť vo všetkých tých ustanoveniach, ktoré sa duchovného a materiálneho dobrobytu jedného každého človeka najväčšmi týkajú. Neleží vlasť len na zemi, ale ona leží aj v duchu: starí presbyteriáni vysťahovali sa zo Škótska[351] do ďalekých končín a divých krajov Severnej Ameriky, bo v tých okolnostiach, v akých sa dakedy v Anglicku nachádzali, nenachádzali v nej svoju vlasť, a tak to robilo tisíce iných, hľadajúcich vlasti miesto zeme, na ktorej predtým bývavali.

Čím menej ale z tohoto ohľadu jesto v daktorej vlasti dokonalosti, t. j. čím nedostatočnejšie sú ústavy a poriadky krajinské, tým viac, lebo je skutočne vo vlasti miesto opravdivej a potrebnej jednoty len kopa ľudu rozpustená a roztopená, hľadí sa táto chýbajúca vlasti jednota iným spôsobom nahradiť a založiť. Že ale v takomto stave naskrze je nie možno opravdivú jednotu do života uviesť, miesto jednoty uvádza sa jednotvárnosť, rovnooblečenosť, a to často silou-mocou. V takýchto teda krajinách vystupuje despotia, t. j. panovanie násilné a mocovité, ktoré na nič sa neohliadajúc, všetkých, ktoríkoľvek sú vo vlasti, k jednému núti a ich, aby sme sa po slovensky vyslovili, na jedno kopyto naraziť chce. Toto ale pôsobenie, najmä keď je prázdno všetkých šľachetnejších pohnútok, opravdivú jednotu, ba ani dlhotrvanlivú jednotvárnosť nie je do života uviesť vstave. To, čo sa nasilu malo spojiť a zjednotiť, po ustatí a oslabnutí centrálnej sily zase všetko sa rozkníše a pri prvej zadanej príležitosti rozpadne. Tak sa rozpadla obec rímska, kadenáhle ruka svetovladárov oslabla, alebo sa od cudzích magistrov praetorov viesť dala,[352] tak sa rozpadli mnohé staré panstvá, napr. staré i nové Perzsko,[353] panstvo kalifov[354] i samé panstvo Karolingov.[355] Moc centralna nie je vstave priraziť k vlasti úmysly a duše jednotlivcov, keď ony samy za tým nejdú a po nej nie sú upriamené. Takýto spôsob, jednotvárnosť miesto opravdivej jednoty vo vlasti uviesť, je aj ten, národy rozličného pokolenia chcieť jednou národnosťou, t. j. formou jednej reči alebo jednorečnosťou zjednotiť. Nie v reči a v jednorečnosti, ako sme už povedali a dokázali, ale v dobrých ústavoch je opravdivé zjednotenie; reč a národnosť napospol nie sú konečné pohnútky k dejom a skutkom, ale sú len spôsoby, ktorými si národy vzájomne porozumievajú a vzájomne sa zbližujú. Podujímania takéto ani sa nikdy vonkoncom nepodarili a miesto jednoty, ktorú uviesť chceli, rozsiali radšej semeno nejednoty a rozhorčenia, ktoré pri prvej príležitosti vybujnelo a často mnoho zlého pôsobilo. Trebárs je reč nie to najvyššie u národa, predsa čo do jeho osobnosti a znakovitosti je to vlastnosť najväčšmi dôležitá a rozhodná a jeho po otcoch sväté dedičstvo, ktorého kto sa týka, týka sa majetnosti národa nie najvyššej, ale najvlastnejšej. Čím je vlasť vyššia, dokonalejšia, čím duch v nej vzdelanejší, čím ústavy a poriadky znamenitejšie, tým slobodnejšie môže sa dať národom zo strany ich národnej vlastnosti pohybovať, tým menej bude sa im do tejto ich majetnosti zadierať, bo vyššia a dokonalejšia jednota je medzi občanmi vlasti už tamtým uvedená.

V krajine našej uhorskej, ako sme už spomenuli, žije tiež viac národov, medzi ktorými nachádza sa i náš národ slovenský. Neveľa nám tu na tom záleží, akým spôsobom sa národ náš do terajšieho spojenia s touto obcou dostal, či prijatím a dobrovoľným sa spolčením, či podmanením. V najnovších časoch dajedny časopisy vo, vlasti našej istili síce, že nieto vo vlasti našej len jeden národ, ale istili to všetkému pravdivému tohoto slova zmyslu, a tak skutočnosti na odpor. Pod národom sa vždy vyrozumieval a vyrozumieva spolok ľudí jednu reč od prirodzenia užívajúcich a podľa tohoto zmyslu sme i my, trebárs v akomkoľvek spojení, národom, a je národom každý, ktokoľvek takýto, od iných ho rozdeľujúci znak má. V politickom zmysle nie sme my, pravda, nič od druhých spoluobčanov vlasti našej oddielneho, bo nemáme v tomto ohľade nič osobitného, žiadne zvláštne zákony, žiaden iný poriadok krajinský, žiadnu inú vládu, lež toto všetko spoločne máme s inými akéhokoľvek národa vlasti našej uhorskej a v tomto ohľade sme občania uhorskí, sme Uhrovia. Podľa tohoto teda jednota naša s druhými občanmi krajiny uhorskej záleží v občianskom a politickom našom s nimi spojení, keď ale jednota v tomto sa zakladá a opravdivá jednota ľudí v jednej vlasti, ako sme už povedali a dokázali, v tomto hľadať sa musí aj tuhý zväzok medzi národmi v uhorskej krajine, jednota teda úzka a silná vykonať sa dá týmto, všetkých nás zväzujúcim spojivom a ustavičným jeho zdokonaľovaním, popravovaním, nasledovne otužovaním. Pri tejto jednote sme my vždy od vstúpenia nášho do tejto obce pevne a verne stáli, stáli sme pri nej v časoch horších, čím teda pevnejšie pri nej stáť budeme, keď ona ustavične sa zdokonaľovať a i nám lepšie dni svitať budú. Jednota ale táto a jej otuženie žiada ustavičné zdokonaľovanie a popravovanie občianskeho a politického nášho stavu, žiada napospol uznanie osobnosti, teda aby každý bezpečný bol nielen svojou osobou, svojou cťou, ale aj imaním a majetnosťou, teda aby sa spravodlivosť každému bez všetkého ohľadu vykonávala, súdy sa priskorili a nikdy a nikde od sebevoľnosti sudcovej nič neviselo; žiada, aby jeden každý podľa toho, čo si zaslúži, bol aj odmenený, teda aby jednému každému bez všetkých ohľadov na iné okolnosti ku všetkým hodnostiam a úradom v krajine cesta otvorená bola, toto ale aby nestálo len v písme, ale v samom živote aby tú najväčšiu platnosť malo; žiada, aby sa nehodné utlačenia osoby zrušili, teda poddanosť urbárska aby zákonne v neplatnosť prišla a sa znivočila; žiada, aby sa okres tých, ktorí na všeobecné záležitosti krajinské vtok majú, rozšíril, aj tu bez všetkého ohľadu na urodzenie[356] spravodlivosť sa vykonávala, bo len ten, kto na niečo pôsobenie má, stráž nad tým drží a o jeho zdokonalenie podľa svojej možnosti sa stará. Podľa tohoto je vec najslušnejšia, aby sa mestám vtok príslušný na záležitosti krajinské dal a ony sa viacej od bezprostredného pôsobenia na ne nevytvárali, aby sa i takrečeným čestnejším stavom,[357] stavom teda vzdelaným, ktorí takrečeno z povinnosti o vzdelanosť sa starajú, právo na záležitosti krajinské vtekať dalo, a toto právo s časom aj slobodnému už a odkúpenému ľudu k zastavaniu svojich záležitostí prisúdilo. Jednota naša a upevnenie tejto jednoty žiada toto, ako hovoríme, najmocnejšie: čím ďalej sa v tomto ohľade postupovať bude, tým ona väčšmi sa bude posilňovať, tým väčšmi všetko dohromady sa bude zlievať a spájať. Na tento spôsob povstane sám od seba silný duch vlastenecký alebo patriotizmus, t. j. oddanosť týmto ústavom a poriadkom krajinským, oddanosť tej vlasti, ktorá človeka ako človeka považuje a sa mu v každom ohľade rozvíjať nielen dopúšťa, ale ho takrečeno sama za ruku vedie. Netreba sa potom báť o rozpadnutie tejto jednoty, zmiznú a stratia sa potom všetky podozrievania, všetky strašidlá, ktorými dosiaľ spokojnosť mnohých bola často pretrhovaná. K ľuďom treba sa mať ľudsky, človek je vždy človek, keď sa k nemu ľudským slovom ohlásiš, ľudským slovom sa ti ozve, a len surovec a bezbožník ľudské slovo si nevšimne. Ako k jednotlivcovi, tak aj k celým vlastiam a národom po ľudsky sa mať treba, a keď vlasť po ľudsky k nim hovorí, ozve sa jej všetko po synovsky, miesto zbroja v ruke bude mať každý len slová vďačnosti a lásky.

Na tomto my teda zakladáme a upevniť by sme radi jednotu našu. Každý rozsúdny a nestranný vidí, že sme my volili k tomuto cestu najpríhodnejšiu, prostriedok najlepšie k cieľu vedúci. Nehľadáme my teda jednotu v jednotvárnosti a rovnooblečnosti ako daktorí iní, ale ju hľadáme v duchu a v pravde, pri tejto jednote, ktorá je vždy vo vlastiach najtuhšia a najvyššia, lebo ľudí v tom, čo im je najsvätejšie a najmilšie, spojujúca, môžu ostať všetky iné rozmanitosti a rozličnosti a nielenže sa tým vlasti nič neuškodí, ale rozmanitým týmto sa hýbaním jej pokrok a kvet sa len napomôže. Môžu teda obstáť pri tejto jednote dobre aj iné reči a národnosti, pravdaže nešťastnú myšlienku dajedných prehnancov o jednej národnosti a jednej reči vybiť a vyhnať treba. Stoletie naše napospol tým sa vyznačuje, že praje všetkým utisnutým, odhodeným a zasypaným; v století tomto nielenže jednotlivci predtým utlačení, nielenže na božie svetlo prichodia, ale prichodia na božie svetlo aj celé národy, nad ktorými už história bola sa takrečeno celkom zavrela. V tomto století vystúpili tí, tak predtým utlačení a hubení Gréci, synovia dávnych slávosynov helénskych;[358] vystúpili v tomto století Valachovia,[359] v Belgicku Flámovia[360] a ešte aj v Rusku tie podupadlé fínske národy ožívajú. V tomto utlačených budiacom století zobrali sa aj Maďari silnejšie, a zo zábudy od sveta vymohli sa aj Slováci, aby sa po dlhej tme, ktorá sa nad nimi rozprestierala, ohriali na slnku, stoletie toto osvecujúcom.

Hnutie teda toto rozšírilo sa napospol po národoch a kto ľudský, kto spravodlivý odoprieť by smel tomuto hnutiu najšľachetnejšiu pohnútku, ktorý človek opovážil by sa odsúdiť a zatratiť preberanie sa k ľudskosti? Len istotne duša sebecká, bezbožná a despotická, ktorá zo života napospol sa neteší, ale ako dravý zver toho, čo sa k životu preberá, je nepriateľkyňa. Všade je tu pohybujúca a zapaľujúca iskra ducha ľudského, všade tu pozoruje sa žiadosť po väčšej dokonalosti, po väčšom ušľachtení samého seba. Stoletie naše toto túženie, všetkým jednotlivým zádraplivcom, skrivodlivým utlačiteľom napriek, napomáhať a podporovať bude a skôr-neskôr ostrý súd nad všetkými takýmito ľudského hýbania sa utlačiteľmi vynesie. Utláčať v století tomto dáke ľudské sa hýbanie, chcieť národy zraziť v ich národnom sa osvedomovaní, je i myšlienka už hrozná a ukrutná, a nikto istotne bez pokuty proti šľachetnému tomuto pohnutiu neprehreší.

Čože je ale túženie národa daktorého po národnosti[361] iné, ako osvedomovanie sa jeho, ako jednej mravnej osoby, a tým túženie po väčšom samého seba zdokonalení, po väčšej pred inými i pred sebou platnosti. Kýmkoľvek národ v tomto okrese a na takýto spôsob sa nepohne, kýmkoľvek sa ako jeden mravný celok neosvedomí, dotiaľ ostane len masa bezvoľná, s ktorou síce druhí podľa ľúbosti na mechanický spôsob nakladať môžu, ale z nej nič vznešenejšieho, nič šľachetnejšieho nevytvoria. Darmo ti je akéhokoľvek jednotlivca chcieť pripraviť a zdokonaliť bez jeho vlastnej vôle, darmo ti je tak aj národ chcieť povýšiť a k dačomu priviesť bez jeho vlastného sa pohnutia. Toto pohnutie stáva sa v takrečenom túžení po národnosti, v tomto sa vyslovuje vôľa národa, že už sám sa pohnúť chce, že za tým, čo je lepšie, túži, že sa už k dačomu spôsobným cíti, že z dobrého sa teší, za zlé hanbí. Ako teda jednotlivca, keď zdvihnúť chceš, týmto spôsobom vzbudením jeho samocitu pozdvihnúť môžeš, tak aj s národom je len toto pri samom jeho sa pohnutí urobiť možno. Darmo budeš dakomu dary prinášať, keď ich on užiť nevie a nemôže, darmo budeš aj národom všeličo obetovať, keď ony ani tvoj dar oceniť, ani k čomu je, poznať nevedia. Národ bez samocitu, t. j. bez národnosti, je vôľa nevoľná, je stroj, ktorý len druhý pohybovať musí, a tak teda brojiť a búriť proti túženiu národa po národnosti, chcieť zhubiť a podkopať mu túto národnosť, za ktorú národ, aby sa k niečomu šľachetnejšiemu doviedol, chytiť a držať sa musí. Pozriže po tých národoch, ktoré už o národnosť svoju prišli, pozriže po nich a uvidíš sem-tam rozfŕkaný stroj, ktorý všetkým túženiam, podujímaniam napriek, k ničomu vyššiemu a šľachetnejšiemu priviesť sa nedá, ale takrečeno zo všetkého sa vysmieva. Zhaslo v takýchto ľuďoch všetko držanie na seba a ostali z nich len tvory, ktoré nič vyššieho na tom svete od svojej osobnej koristi, od svojho zisku neznajú. Exempla sunt in promptu.[362] Národ, ktorý sa k takejto ducha pustej mašine chce dať pristrojiť, ktorý sa takto chce dať roztrhať a rozobrať, potratil už každú iskru ľudskosti a všetku túžbu po ušľachtení sa, ktorý ale toto túženie nestratil, lež na všetok spôsob o mravnú svoju osobnosť sa domáha, tomu v tom prekážať je hriech a nenapomáhať ho v tom je nedbalstvo. A utláčať ešte národ v tomto jeho sa namáhaní nič neznamená inšie ako podmaňovať ho duchovne. V predošlých časoch, keď národ jeden druhý podmanil, zaberal mu, čo mal, majetnosť, zabíjal jeho mužov, tisíce vláčil do zajatia atď., napospol pripravoval ho o telesný dobrobyt; v terajšom ale čase toto hrubé podmanenie pretvorilo sa v podmaňovanie ducha, t. j. odberanie národu majetnosti jeho duchovnej: reči, zvykov, napospol národnosti a s tým odberanie mu spruhy k vymoženiu sa jeho z duchovného rabstva, t. j. k túženiu po rovnej za inými hodnosti ľudskej. Toto ale podmaňovanie nič je nie lepšie od tamtoho, ba je niečo horšieho a ukrutnejšieho, a kto sa tohoto dopustí, prehreší sa najväčšmi na národe len trochu vzbudenejšom a prebranejšom.

Ako sme riekli, stoletie naše i nás zabudnutých Slovákov prebralo k životu. Nastavali sa nám síce boli prekážky pri našom prebudievaní sa a volali dajedni, keď sme trochu pri prebúdzaní sa nohou alebo rukou potrhli, že ideme ochloštiť iných, ale hlasy tieto neľudské vždy viac a viac zamĺkali, duch stoletia i nám hovie, vlasť i nám vždy jasnejšiu tvár ukazovať začína, milostivá vláda i nás podporuje. Otvára sa teda i nám brána k životu, ak len sami všetko možné za tento život urobíme, ak len sami žiť chcieť budeme a životu nášmu všetko, čokoľvek jednotlivci obetovať môžu, posvätíme. Povedali a dokázali sme ale, že z nášho národného hnutia vlasti nič zlého nenastáva, že naša jednota vlastenská celkom na inšom ako na rovnooblečnosti a vynútenej despotickej pretvorenosti sa zakladá, môžeme teda s pokojným svedomím aj o spoločnú vlasť našu v tomto hýbaní sa i ďalej pokračovať a v národnosti našej sa zveličovať.

K zadržaniu jednoty pospolitej, alebo radšej k obľahčeniu prác verejných v záležitostiach krajinských, nechže bude a panuje reč jedna, ale na iných poliach bezškodne a slobodne rozvíjať sa môže naša národnosť, a s dobrým právom sa aj musí, ostávať môže v okrese domácom, rozvíjať sa môže v okrese cirkevnom, školskom i spoločenskom, a bezpečne aj tam uznať sa má, kde jednotlivec ako jednotlivec nie z verejného povolania, ale v záležitostiach vlastných k verejnosti krajinskej sa obracia.

Žiadame teda najsrdečnejšie a pevne, aby sa do nášho domáceho okresu z národného ohľadu nikto ani najmenej nemiešal, aby sa v cirkvách našich slobodne a bez najmenšej prekážky slovo božie národu nášmu vždy a všade, bez každého i najčiastočnejšieho ukrivďovania, v materinskej jeho reči kázalo a rozširovalo, aby sa v školách našich nižších v materinskej reči našej všetko učilo, vo vyšších tiež tak, kde si ich sami držíme, a v druhých vyšších školách aspoň natoľko na našu reč a národnosť ohľad sa mal, žeby sa známosť našej reči za potrebnú držala a tak nasledovne prednášala, aby sa pri našich schôdzkach, slávnostiach, napospol v spoločenskom našom živote slobodnému sa nášmu a prirodzenému obcovaniu žiadne prekážky nekládli, aby sa prosby a žiadosti, od jednotlivých pochádzajúce, k súdom a napospol vrchnostiam zadávané i v materinskej reči našej prijímali.

Toto sú naše srdečné a pevné žiadosti, ktoré predkladáme a ktorých vyplnenie od spravodlivosti našej vlasti, od ducha času očakávame. Na tento spôsob jednota naša občianska vo vlasti bude tá najpevnejšia, a my k takejto jednote sme najochotnejší a jej najsrdečnejšie oddaní.

V najnovších časoch nás časopisy maďarské k jednote vlasteneckej vyvolávali; tu teda naše z ohľadu toho osvedčenie, tu sú naše žiadosti a podmienky. Jednota nemôže sa dosiahnuť žiadnou násilnosťou, žiadnym odobraním inému jeho vlastnej majetnosti, v takejto jednote je jeden pán a druhý otrok, my ale žiadame jednotu slobodnú, v ktorej sa všetci vo vyššom pevne spojíme, jeden druhého ani v najmenšom nič neukrivdíme, to, čo nám je všetkým milé a drahé, t. j. vlasť, na všetky budúce časy ubezpečíme a život milý a pokojný viesť budeme. Táto jednota bude istotne paládium našej vlasti,[363] stane sa neprelomnou, a k tejto všetci ochotne ruky podávame.



[342] Naše položeňja vo vlasťi. Úvodník v 117. — 120. čísle z 11., 15., 18. a 22. septembra (mal. rujna) 1846, str. 467 — 468, 471 — 472, 475 — 476 a 479 — 480.

[343] jeden národ t. j. jedného pokolenia — etnika. Napr. len samí Slováci, inde len samí Maďari, Nemci a pod. Toto rozumie Štúr pod národom jedného pokolenia.

[344] v národe germánskom… v národe slovanskom — v súhrne germánskych a slovanských národov, ktoré sú podľa Štúra (ako sme už pripomenuli) len kmene

[345] základy… prirodzeno-duchovné… celkom duchovné — tieto označenia používa Štúr podľa vtedajšej idealistickej Heglovej filozofie

[346] Tak nedávno medzi americkými obcami a Anglickom do vojny pre hranice prísť malo — roku 1842 bolo totiž v Kanade, vtedajšej anglickej kolónii, povstanie, ktoré podporovali obyvatelia Vermontu a New Yorku, štátov, patriacich do Spojených štátov amerických. Táto vec, ako i spor medzi obidvoma krajinami pre severozápadné hranice Kanady boli ešte r. 1842 pokojne urovnané.

[347] v lone jednorečných národov — Štúr tu myslí na štátny národ (súhrn obyvateľov jedného štátu), majúci jednu a tú istú reč

[348] vo veľkých a závažných dôležitostiach — záležitostiach, veciach

[349] v Aténach medzi aristokratickou a demokratickou stranou — bolo to v starogréckom aténskom (mestskom) štáte, keď r. 404 pr. n. l. víťazní Sparťania dosadili v Aténach, pravda, len na krátky čas, tridsať urodzených (aristokratických) občanov za správcov krajiny

[350] v takrečených meštianskych vojnách v Ríme — občianske vojny trvali v Ríme dosť dlho. Najprv to boli boje medzi optimátmi a populármi (aristokratmi a demokratmi) za Sullu a Maria (okolo r. 84 pr. n. l.), potom boje medzi členmi prvého triumvirátu, Caesarom a Pompeiom (49 — 45 pr. n. l.), a napokon boje medzi členmi druhého triumvirátu, Octavianom a Antoniom. Bitkou pri Actiu (r. 31 pr. n. l.), v ktorej zvíťazil Octavianus (neskorší prvý rímsky cisár Augustus), končia sa bratovražedné a dlhotrvajúce občianske vojny v Ríme.

[351] starí presbyteriáni vysťahovali sa zo Škótska — bolo to v r. 1580 — 1689, keď presbyteriánov, prísnych protestantov, prenasledovali v Škótsku katolícki Štuartovci. Náboženskú slobodu im vrátil až kráľ Viliam III. r. 1689.

[352] alebo sa od cudzích magistrov praetorov viesť dala — Štúr tu myslí na prétoriánov (lat.), telesnú stráž rímskych cisárov, ktorá za istý čas dosadzovala a zosadzovala cisárov. Velitelia prétoriánov mali titul praefectus praetorio a nie magister, ako píše Štúr.

[353] staré i nové Perzsko — staré Perzsko trvalo do posledného kráľa Daria III., ktorého r. 329 pr. n. l. premohol macedónsky kráľ Alexander Veľký. Stredné Perzsko (u Štúra nové) trvalo od r. 226 až po r. 632 a bolo pod panovníckou rodinou Sasanovcov. Koniec tejto novoperzskej ríši spôsobili výbojní Arabi. Najnovšie (čiže nové Perzsko v presnom zmysle, dnešný Irán), Perzsko trvá dosiaľ od začiatku 16. storočia.

[354] panstvo kalifov — totiž arabských, Mohamedových nástupcov. Východný čiže bagdadský kalifát trval od r. 632 (prvým kalifom bol Abubekr) až do r. 1258. Západný kalifát so sídlom v španielskej Cordobe trval od r. 756 do r. 1031.

[355] panstvo Karolingov — franckej dynastie, nazvanej tak podľa Karola Veľkého (umrel r. 814). Francká ríša zahrnovala v sebe Nemecko i Francúzsko. V nemeckej čiastke prestala moc Karolingov r. 911 a vo francúzskej r. 987 (vtedy tam nastúpila nová dynastia, Kapetovci).

[356] bez všetkého ohľadu na urodzenie — totiž na zemianstvo. Najmenší titul, ktorý si priemerný uhorský zeman nárokoval od každého nezemana, bol „pán urodzený“.

[357] takrečeno čestnejším stavom — lat. honoraciorom. (Vysvetlené pri článku Ľud náš obecný.)

[358] Gréci, synovia dávnych slávosynov helénskych — Gréci boli súčasní Gréci a helénski slávosynovia boli starovekí Gréci, národ ozaj kultúrny a po každej stránke významný. Starí Gréci sami seba volali Heléni a svoju zem Hellas.

[359] Valachovia — Rumuni. Za Štúrových čias boli rozdelení (okrem Rumunov, bývajúcich v Uhorsku a Sedmohradsku, ktoré bolo vtedy samostatne spravované) do dvoch kniežatstiev, ktoré obe boli Turkom poplatné. Jedno kniežatstvo bolo Valašsko (hlavné mesto Bukurešť) a druhé bolo Moldavsko (hlavné mesto Jassy).

[360] Flámovia — germánski obyvatelia Belgicka, rečove najpríbuznejší s Holanďanmi. Hoci tvorili v krajine väčšinu obyvateľstva, utláčali ich Valoni, druhý národ v Belgicku, majúc francúzsku úradnú reč.

[361] túženie národa daktorého po národnosti — po národnom živote

[362] Exempla sunt in promptu (lat.) — príklady sú poruke

[363] paládium našej vlasti (lat.) — v prenesenom zmysle: ochrana, obrana





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.