Politické state a prejavy

^[397]

Naše horné kraje sú napospol chudobné. Príčina toho je nielen krajov neúrodnosť a ich oddialenosť od väčšieho sveta, ale i nedostatok priemyselného vzdelania u našich priemyselníkov a ľudí majetnejších, a nepodujímavosť napospol. Nevedia naši ľudia zem k tomu, k čomu by aj u nás súca bola, upotrebiť, jej plody a dary k väčšiemu svojmu úžitku obrátiť, nevedia prírodných síl sa zmocniť, neznajú, čoho sa chytiť a čím si cestu k svetu otvoriť. Remeslá, ktoré u nás sú doma, zhotovujú už len výrobky najviac pre potreby domáce, do sveta sa s nimi pustiť a na úbeh s inými sa dať pre svoju nedokonalosť z najväčšej čiastky nie sú vstave, naše ale potreby domáce pre náš nedostatok a nemajetnosť sú malé, a tak ostávame len v starom stave, v starom nedostatku, medzitým keď iní zôkol-vôkol napred kráčajú, zmajetnievajú a nás v každom ohľade nadrastajú. Takýto stav, ak len nechceme celkom upadnúť a do nevýslovnej biedy zahrúžení byť, dlho trvať na žiaden spôsob nesmie, musíme teda pomyslieť na prostriedky, ako by sme si v tejto núdzi pomáhali a z nášho zaostatia hore sa chápali. Takýto jeden prostriedok, ktorý by nám značne k lepšiemu stavu dopomohol, je istotne priemyselná škola.

Cieľ takejto priemyselnej školy by bol priemyselníkov pre naše kraje vzdelávať, ich s pokrokmi remesiel napospol oboznámiť, spôsobu, ako sa výrobky priemyselné ľahšie, dokonalejšie zhotovovať môžu, vyučiť, ich s tými silami, ktoré ku svojim priemyselným podujatiam užiť by mohli, zoznámiť, oči im takrečeno do sveta otvoriť a potom i druhé pre život potrebné známosti a vlastenecké i ľudské vzdelanie medzi nimi rozšíriť. Podľa tohoto náuky a známosti tie, čo by do okresu priemyselnej školy padali, boli by asi tieto: strojníctvo, lučba, fyzika, prírodopis, počtárstvo, kreslenie a k tomu ešte i zemepis, hlavne našej vlasti a Európy, história a náboženstvo. Do takejto školy by hlavne mali chodiť tí, ktorí sa budúcne remeslám oddajú, a na mieste, kde by škola stála, mohli by ju navštevovať i tí, ktorí sa už skutočne v remesle cvičia.

V Pešti stojí už takáto priemyselná škola krajinská, tam sa ale všetko maďarsky prednáša, z našich ale synkov, remeslám sa oddávajúcich, máloktorý vie maďarsky, a potom, kto by čo hovoril, už učenie v inej reči na učeníkov^[398] nikdy tak nepôsobí, nikdy ich tak nezaujíma a v nich sa takrečeno neusadá, ako v reči materinskej. Škola teda táto, ktorú by sme my pre našich budúcich priemyselníkov vystavať chceli a mali, aby sme to, čo chceme, dosiahnuť mohli, musela by byť slovenská.

Keď ale takúto školu chceme, musíme ju sami vlastnými prostriedkami založiť a vydržiavať. A vskutku by to osoh a dobro celého nášho národa vyhľadávali, aby sa takáto škola založila. Naši dajedni nevzdelaní ľudia, pravda, povedia: „Čo nás tam po tom, keď sa v nej majú remeselníci učiť, nechže sa o ňu remeselníci starajú,“ — ale to je, brachu, celkom nepravda. Priemyselníci sú kanál, ktorým dostatok medzi ľudí prichodí; z remeselníkov sa živia z hodnej čiastky roľníci, všeljakí úradníci, služobníci cirkevní atď. atď. Keď tí majú, majú všetci, keď tí upadajú, trpia všetci. Keby národ náš len k tomu poznaniu prišiel, že keď je jedným dobre, dobre je aj druhým a dobre sa vedie celku, tak by sme istotne nepočúvali ustavične tie reči: „Čo ma do toho? Mňa po tom nič! Nech sa ten o to stará, kto z toho niečo má atď. atď.,“ bo toto všetko ukazuje na veľkú nevzdelanosť a nerozumenie tomu, čo je každému osožné. Napomáhať celok, vec obecnú, je nielen pekne, ale je spojené aj s osohom každého, lebo sme všetci vo zväzku a spojení, a len slepý nevidí tú reťaz, ktorou je v spoločnosti občianskej všetko s jedno-druhým pospájané. Len táto zaslepenosť, alebo inými slovami nevzdelanosť, môže udržať to sebectvo, ktoré sa o nič obecného, o nikoho druhého nestará a len seba pred očami má, a ktoré, bohužiaľ, v našom národe ešte tak hrubo, až do poľutovania panuje a nad ktorým sa už teraz všetci vzdelanejší tak horšia.

Skadiaľže ale vziať tie prostriedky k založeniu a vydržaniu tejto školy? Povedali sme už, že sa táto vec celého nášho národa týka, a tak celý národ náš povinovatý je tejto škole prostriedky dať a zozbierať. Keď by teda náš národ sa v tomto ohľade osvietil a potrebu takejto priemyselnej školy poznal, urobili by sme všeobecný podpis k založeniu alebo pevnej a nepohnutnej istiny k vydržaniu takejto školy, alebo k záväzkom ročných poriadnych prínesiek,^[399] z ktorých by sa všetko, čo je škole potrebné, ako: miesto k vyučovaniu, náradie, učitelia atď., zaopatrovali a platili. Hlavnou ale povinnosťou by bolo našich ciech o založenie takejto školy sa postarať, bo veru to s istotou predpovedať môžeme, že ak sa o zdokonalenie svojich remesiel nepostarajú a keď ešte len i ďalej toho starého porekadla: „Ako naši otcovia robili, tak aj my budeme,“ sa držať budú, že všetky, všetky upadnú a od priemyselných i vzdelanejších krajov a centrálnych miest sa pohltia a navnivoč obrátia, ako to už, bohužiaľ, s mnohými cechami u nás sa stalo a každodenne stáva. Či by nemohli naše cechy svoje zbytočné peniaze radšej na tieto veci obrátiť ako na to ustavičné hostinkárstvo a ožranstvo, nad ktorým sa už i v našich novinách toľké ponosy vedú? Každá cecha na stá stroví do roka na tieto daromniny; keby teda len jednu polovicu alebo len tretiu čiastku ročne na takýto ústav naše cechy dávali, koľká by už z toho istina narástla, alebo koľko by z toho bolo stálych ročných prínesiek! Cechy teda naše hlavne by sa mali za to zaujať, ale napospol i všetci, nielen milovníci národa nášho, lež i všetci naši krajania. Naši ľudia, pravda, dosiaľ neboli naučení k obetiam a jediné ich obete boli dosiaľ na kostoly a cirkvi, ktoré síce pekné sú, ale pre mnohostranný život národa nepostačné. Keď chce mať národ, aby mu i v druhom ohľade lepšie bolo, aby sa v dobremajetnosti zmáhal, aby sa vzdelával, musí podporovať všeljaké ústavy, priemyselné, literárne atď. atď.

Bratia naši Česi práve teraz založili takúto priemyselnú školu a súc už z tohoto ohľadu osvietení i duchom národnosti a obecnomyseľnosti naplnenejší,^[400] zobrali na ňu za chvíľu pár tisíc zlatých striebra. V tejto škole sa bude všetko tiež česky prednášať, ako by sa u nás prednášalo po slovensky.

K založeniu takejto školy potrebovali by sme, pravda, privolenie vlády, nieto ale pochybnosti, že by sme ho dostali, keby sme ukázali dostatočnú istinu k jej založeniu. A keď by sme si my ju sami založili a udŕžali, z ohľadu reči národnej, v ktorej by sa tam prednášať muselo, nemohli by sa nám robiť žiadne ťažkosti a prekážky.

S materiálnym dobrobytom národa je aj život duchovný najužšie spojený: akože budeme napr. našu literatúru držať, ústavy a iné spolky pre vzdelanosť nášho národa zakladať, keď nebudeme mať k tomu prostriedkov, t. j. keď nám bude chýbať na majetnosti?

Miesto pre takúto školu najsúcejšie bolo by v Štiavnici,^[401] čoho príčinu svojím časom obšírnejšie rozvedieme, ako aj o bližšej nárade k takejto škole, keď k tomu náklonnosť u nášho národa a mužov, v ňom predok vedúcich, spozorujeme, hovoriť budeme, vyzvúc zaraz verejne v novinách našich k peňažitým podpisom všeobecným pre takýto ústav národný.