ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[316]

Človek žije v rozličnom vzťahu na svete a má tie najrozličnejšie potreby a za roveň človeku každá spoločnosť ľudská. Potrebujeme zaodievať a chovať telo, potrebujeme vzdelávať a osvecovať ducha a k tomuto nám tie najrozličnejšie prostriedky slúžiť musia. Z rozličných týchto potrieb telesných a duchovných povstávajú rozličné stavy, ktoré teda v rozličnosti týchto potrieb svoj základ majú. Každý stav dajakú potrebu ľudskej spoločnosti vybavuje; stav remeselníkov potrebné veci a nástroje nám bezprostredne hotoví, stav obchodníkov nám ich zinakade dodáva. Iné stavy ducha nášho osvecujú, k právu nám dopomáhajú, záležitosti obecné a pospolité spravujú, nad poriadkom spoločnosti ľudskej stráž drží atď. Všetko toto nevyhnutne treba spoločnosti ľudskej, bez toho ona sa zaobísť nemôže.

Nikdy ešte spoločnosť ľudská toľko potrieb nemala ako teraz. Čím viac potrieb, tým musí byť aj viac ľudí, ktorí im zadosť robia, a tým títo musia byť súcejší, zbehlejší, obratnejší, aby veľkému tomuto množstvu potrieb zadosť urobili a ich vybaviť mohli. Týmto ale spôsobom zadosť urobenie potrebám sa nielen zmnožuje, ale aj zlepšuje a skrze to život stáva sa vždy a vždy príjemnejším, úplnejším, rozvitejším.

Národ, ktorý má málo potrieb, stojí ešte veľmi nízko vo vzdelanosti a vedie život krušný. Národ, ktorý má veľa potrieb a sám im zadosť urobiť nevie, ale od iných prostriedky dostávať musí, je tiež ešte nevzdelaný, nespôsobný a keď sa len nič sám do zadosť urobenia potrebám svojim nepúšťa, padá do chudoby, odvislosti, hlúposti a s týmto všetkým spojenej opovrženosti. Je teda nevyhnutná potreba, aby sa každý národ, nakoľko len môže, sám o svoje potreby staral, bo len tak nadobúda spôsobnosti, rastie v neodvislosti a pribýva mu vždy na slobode. Preto národy, ako hovoríme, na svet súce, vždy najväčšiu na to pozornosť obracali, aby si samy všetko, čo potrebujú, dorábali, dodávali a zaopatrovali.

Život, ako hovoríme, je veľká rozmanitosť, v našich časoch stáva sa vždy mnohostrannejším a rozvitejším. Neuspokojíme sa už ale teraz s prostriedkami hrubými, ťažko nesieme nedostatok potreby naše uspokojujúcich prostriedkov, keď ale to, musíme sa všemožne o ich nadobudnutie, zmnoženie a zlepšenie postarať.

Vlasť naša je už tiež do tej koľaje terajšieho ducha európskeho — zmnožiť a zlepšiť prostriedky k uľahčeniu, upríjemneniu, k okrášleniu života — potrhnutá, túžba po tomto už i v milej našej vlasti hlboko je vzbudená. O čom predtým len pred pár rokmi sa nehovorilo, o čoho možnosti uskutočnenia v našej vlasti sa veľmi pochybovalo, to už teraz vyviedlo a uskutočnilo sa: parolode už od viac rokov vlny kráľovského nášho Dunaja preorávajú, železnice už i po vlasti našej križovať sa začínajú, fabriky sa budujú, zákonodarstvo nepretržene na zlepšení stavu všetkých obyvateľov krajinských premýšľa, vzdelanosť i do nižších tried ľudu prerážať počína atď. Naspäť cesta nemožná, napred sa ísť musí.

Ak my Slováci celkom nazad ostať, na stranu sa odhodiť, do hlbokého opovrženia padnúť nechceme, ale život náš rozviť, zlepšiť, ako možno spríjemniť a platnosť dajakú dosiahnuť mienime, veru na toto všetko, čo sa teraz robí, len z boku hľadieť, dobré túžby len v srdci nosiť a vzdychať, ruku ale k dielu a k práci neprikladať, nesmieme; ale musíme i my z našej tíšiny a zabudnutosti von do sveta smelo vystúpiť, slobodne sa po ňom poobzerať, a známosťami a schopnosťami v tých najrozličnejších vrstvách života obdarení, do práce potom s celou dušou sa chytať.

Život náš doterajší bol veľmi prostý, nemal mnoho potrieb, ale aj, trebárs darov v národe našom dosť,^[317] málo vycvičených a uspôsobených schopností. Čo by aj túžba po rozvití, zlepšení, zdokonalení života a jeho stavu bola povstala a bývala, nebolo prostriedkov dosiahnuť to, bo nebolo rozvitých, ako hovoríme, uspôsobených schopností a obratností medzi nami. Pre túto ale príčinu, trebárs bol aj život prostý, bez veľkých potrieb, predsa všade bolo plno nedostatku, odvislosti, zatarasenosti a z tohoto nasledujúcej poníženosti, chabosti, nízkosti. Život tento tak lenivieť a hlivieť viac a ďalej nemôže, i nás sa už duch stoletia a času tohoto dotkol^[318] a mocne i na nás, aby sme z nášho bahna si pomáhali, zavolal: hlúposť, chabosť a slabosť, nesvedomitosť a ničomnosť naša by bola, keby sme duchu tomuto v ústrety nešli, keby sme sa od neho do koľaje terajšieho vzdelaného ľudstva zachytiť nedali.

Kadekoľvek pozrieme na tom našom slovenskom kraji, všade vidíme nedostatky, nepodujímavosť a preto chudobu, vidíme síce práce ručnej a mozoľnej dosť, ale málo požehnania. Ľud náš, nemôžeme povedať, že by nebol pracovný; napracuje, ako hovoríme, naotŕha sa on krkov dosť, pri tom ale všetkom jeho dobrobyt je chatrný a väčšia majetnosť napospol u nás riedka. Nebývalo to takto vždy; dakedy bolo viac majetnosti medzi nami, čo i z istých zpráv známe i z rozličných okolností súdiť môžeme. Čože je teda za príčina tohoto nášho terajšieho nechýrneho stavu? Zaostali sme za svetom, on nás predstihol a predbehol v každom ohľade, a my po našich pozavieraných a od hlučného sveta odhodených dolinách zalipli a zdreveneli sme len na starom. Predtým ani iný svet nebol tak ďaleko, a preto ľahšie bolo s druhými na úbeh sa pustiť,^[319] s chatrnejšou a trebárs aj neveľmi uhladenou prácou dosť sa dalo zaslúžiť, pracovití a usilovní sme boli aj predtým, ľahšie sme si teda na potreby naše zarobili a aj okrem toho zaslúžili. Na tento spôsob istiny dochádzali k nám,^[320] teraz ale, keď sme my len pri starom ostali a iní ďalej pokročili, istiny vždy viac a viac od nás odchádzajú a kýmkoľvek inú cestu neuderíme, odchádzať budú. Svet sa teda premenil, musíme i my ísť so svetom. Len so škodou vlastnou človek vždy za pokrokmi sveta zaostane.

Povedali sme, všade u nás nedostatkov plno, či v hospodárstve, či v remeslách, či v umení, či vo vedách a náukách atď. To naše poľné a domáce hospodárstvo vedie sa na ten neozajstný starootcovský spôsob, ale sa nám aj tak po starom, t. j. skúpo, odpláca. Nedajbože uhnúť sa od starootcovských obyčají, starých zvykov a spôsobov: tak to naši starí otcovia robili, tak aj my musíme, ohlasuje sa ti zo všetkých strán staré porekadlo. Vzorných hospodárstiev u nás nieto, škôl hospodárskych pre hospodárov tiež niet, kníh v tomto ohľade poučlivých dosiaľ sa tiež málo vydávalo a v začiatočných školách sa sedliacke chlapča skôr s gramatikou dajakej reči, po ktorej mu nič, z ktorej žiadneho osohu nevezme, morievalo a morieva, ako čo by sa bolo radšej k návodu dajakému hospodárskemu pridŕžalo. Predtým, keď bola latinská reč v móde, muselo sa i sedliacke chlapča vpratať do latinských deklinácií a konjugácií^[321] a považovalo sa to za veľkú výšku pokrokov v náukách; teraz, čo maďarská reč do módy prišla, chlapča sa k reči pridŕža, ktorú, vystúpiac zo školy, zaraz zabúda a na prvej lúke takýto svoj horko-ťažko nadobudnutý školský rečný poklad utráca. Takto, hľa, sa čas daromne mrhá, naozajstné poučenie detí zanedbáva a celé pokolenia pri tej starej duchovnej holote, ale aj telesnom nedostatku, ostávajú.

Ako s hospodárstvom, tak je to aj s remeslami. Remeslá napospol všetky sa na to staré kopyto nabíjajú, nieto tu žiadneho ešte dosiaľ pokroku, žiadnej nápravy. „Ako naši otcovia robili, tak i my robíme,“ i tu sa napospol ohlasuje. Že by sa remeslá technickými známosťami usnadnili, zdokonalili, o tom ešte nieto poučenia, ani reči. Známosti remeselnícke sa tiež len málo, zriedka takrečenými vandrovkami rozširujú. Mnohí, čo sa aj vyučia, neodlúčia sa od svojej pece za všetko: rodinkárstvo, chúlostivosť, výhľady na skorú budúcu ženbu ich doma držia ako prikovaných, nie, nešli by ti do sveta za zlatý peniaz; iní, čo sa aj do sveta na tú chýrnu vandrovku vyberú, dve-tri míle od domu už si zasadnú, tam za pár časov si posedia a potom s tou najväčšou spokojnosťou, akoby bohvie čo boli skúsili a koľko sveta pochodili, sa domov na budúci odpočinok poberajú.

Priemyselnosti a podujímavosti u nás tiež málo,^[322] a čo jej je, to v žiadnom pomere s rozsiahlosťou a ľudnatosťou nášho kraja nestojí. Nie je tomu kraj na príčine, kde, ako svojím časom o tom pojednávať budeme, mnohé a výnosné priemyselné závody by byť mohli, lež príčina tomu je málo ešte medzi nami rozšírených priemyselných, technických známostí a napospol neochotnosť k väčším podujatiam. Ako z tohoto ohľadu, tak aj z iných nechýrne veru stojíme v našom kraji. Budovníctvo u nás na najnižšom stupni. Domy v daktorých dedinách viacej sa ponášajú na očadené cigánske búdy ako na domy a v takýchto nízkych, blatom zlepených, začadených, dymom a smradom naplnených búdach bývajú a dusia sa často celé veľmi početné rodiny. Aj na takých budoviskách, ktoré majú už byť poriadnejšie, veru najviac poznať, že ich majstrovská ruka nestavala; materiálu dosť, až mnoho, ale málo pohodlnosti a stavania. S našimi verejnými stavaniami — s neveľa výnimkami — nemôžeme sa tiež veľmi pochváliť, i tie ukazujú, že nie sme ešte ďaleko v budovníctve^[323] a neveľmi sa rozumieme na vzory krásy.

Umenie druhé u nás tiež je zanedbané. Kde inde na verejných stavaniach, kostoloch atď. krásne, vábivé obrazy, výrazuplné sochy vidíš a na nich s vrúcnou nadchnutosťou sa zabávaš, u nás na čmáraninách a nespôsobných strúhaninách daktorých verejných stavaní sa len pohoršíš a s nemilým citom sa od nich odvrátiš. Aj okres iných známostí je u nás veru dosť úzky a do istého vyznačeného okresu náuk a obchodu, z nich pochádzajúceho, obyčajne sa len tí rozumejú, ktorých je to povolaním. Že toto mnohé zlé následky má, každý ľahko prehliadne. Najhorší je ten, že nieto u nás takrečeno verejnej mienky, ktorá by vstave bola spravodlivo posúdiť schopnosti a konania jednotlivých v povolaní stojacich mužov, previdieť a uvážiť beh verejných záležitostí atď. a z toho potom pochodí i to, že mnohí, dostanúc sa do svojho povolania, mysliac, že už tým všetko vybavili, v ďalšom pokračovaní sa zastavia a pritom, ako sa do povolania dostali, takrečeno skamenelí ostávajú. Toto je ale veľmi zle, lež bez dozorstva verejnej mienky, ktorá by toto meno skutočne zasluhovala, lepšie nebude. Ani tých jednotlivým okresom náuk sa oddávajúcich jednotlivcov u nás nieto na výber. Tak napr. u nás v zemi uhorskej len na každých 17497 obyvateľov padá jeden lekár, na 8776 obyvateľov jeden ránhojič, na 26103 obyvateľov jedna lekáreň, kde v iných dedičných rakúskych zemiach jeden lekár padá na 5150 obyvateľov, jeden ránhojič na 4200 obyvateľov a jedna lekáreň na 10400. I v samej ruskej zemi je tento pomer lepší, bo tam na každých 9500 obyvateľov padá jeden lekár. Z tohoto vidno, že v každom ohľade za druhými nazad stojíme, a že, aby lepšie bolo, mnoho máme čo robiť a na každom poli dosť čo pracovať.

Pomáhať sa tomuto má, kde je ale hlavná tohoto všetkého príčina? Najväčšia vina sme my sami: náš nedostatok, naša jednostrannosť, naša nechuť, neochotnosť, domkárstvo, rodinkárstvo, smelšie nevychytenie sa do sveta. Naši rodičia jedni žiadajú, aby ich synkovia len pri tom ostali, čo sú oni sami, žiadajú, aby sa len s tým zapodievali, s čím sa oni sami zaoberali, mysliac, že by nikde na inej postati dobre žiť a zaopatrovať sa nemohli; druhí, majetnejší chcú, aby z ich synkov dačo vyššieho od nich bolo a často ani jedni ani druhí neberú žiaden ohľad na schopnosti a spôsobnosti svojich rodencov. Tí, ktorí žiadajú, trebárs aj nieto k tomu schopností, aby z ich synkov niečo vyššieho sa stalo, považujú hospodárstvo, remeslá, obchod za dačo nízkeho, toto ale je mienka veľmi krivá, ostatok století a časov, v ktorých sa ručná robota napospol znevažovala a žiť z mozoľov druhých za dačo čestného, šľachetného pokladalo. Chvalabohu, z tohoto ohľadu mienka všeobecná sa veľmi premenila a jedna z veľkých zásluh našej vzdelanosti je tá, že sa vždy viac a viac uznáva tá pravda: poctivé vyživenie je to, ktoré si sám zaslúžiš, vyživenie, ktoré ti druhí dávajú, v tom alebo v inom spôsobe, bez tvojej pracovitosti, bez tvojej zásluhy je vždy žobráctvo, napospol výživa taká, ktorá nectí nikoho. Týmto spôsobom sa aj bývalé predsudky oproti hospodárstvu, remeslám, obchodu vždy viac a viac tratia, bo všetko toto dáva výživnosť počestnú! Pravdaže, remeslá a obchody a stavy s nimi sa zaoberajúce nemusia len vybiehať na čistý zisk, na čisté zárobkárstvo, bo takto len do veľmi nízkeho okresu života klesajú, lež musia byť i dačím vyšším ušľachtené a toto ušľachtenie remeslám, obchodom a stavom s nimi sa zaoberajúcim dáva vzdelanosť, poriadnosť a šľachetnosť v živote, zaujímavosť za veci pospolité, napospol povedomie to, že sú oni tiež údovia celku, synovia národa, občania vlasti, že oni veľkú čiastku potrieb občianstva krajinského vybavujú a tak že sú potrebná časť celku, majúca svoje dobré zásluhy, za ktoré im uznalosť a úcta patrí. Naopak ale, oni tiež uznať musia svoje potreby, ktoré im druhí vzájomne vyplňujú, uznať sa teda musia ako čiastka celku nielen činná, ale aj prijímavá a druhých potrebná a toto ich len má tým viac so samou pospolitosťou viazať, ich zo sebeckosti vytrhovať a ku všetkému obecnému dobrému nakloňovať.

Na vychovávanie našich mladých pokolení, napospol rečeno, tiež neveľká starosť sa obracia, neveľké útraty vedú; hlavná príčina je tu, pravda, náš nedostatok, ale aj kde dostatok jesto, tam tiež hľadí sa najviac len na skoré a lacné skončenie vychovávania, hľadí sa len čím skôr dodať k chlebu a k úradu. Toto bludné predstavenie, toto sebecké myslenie tak sa do srdca i mladých vychovancov vpije a vrazí, že pred očami majú len tento svoj ostatný, im vždy predstavovaný cieľ, len po ňom pachtia a túžia, neveľa dbajúc na to, ako k nemu prídu, či preň spôsobní budú, či si dostatočných známostí k nemu prinesú, ale bežia len k nemu, ako Srb hovorí, na kark na vrat.^[324] Ťažieva sa potom tiež mladým šuhajom našim oddávať sa na učenie náuk ťažších a rozsiahlejších, pripravovať sa k povolaniam, v ktorých viac sa so svetom ako kde inde poprobovať musia, kde neskôr ako kde inde svojho cieľa dôjdu: málo jesto chuti do právnictva, lekárstva, polytechnických náuk a predsa videli sme, že v lekárstve u nás neveľa ľudí jesto a vyučených technikov ešte menej. Čo sa právnictva týka, na tejto postati šuhaj nezeman do najnovších časov, pravda, od advokátstva ďalej priviesť nemohol, ale najnovšie zákony, za čo najhlbšia úcta nech bude kráľovi a stavom a radom vlasti našej vzdávaná, každému prístup do všetkých úradov krajinských, nech len má k tomu schopnosti a známosti, otvárajú, a pevne veríme, že múdry tento zákon aj v živote samom dokonalú platnosť mať bude. Nieto náukového okresu, viacej do života zasahujúceho, nad právnický a napospol politický, bo jemu patrí starostlivosť o veci obecné, pospolité, občianske a ich správa; z tohoto teda okresu sa vylučovať znamená vylučovať sa z rozumenia a účinkovania pri záležitostiach, každého napospol najviac sa týkajúcich. Že známostí polytechnických nám veľmi treba, to každý vidí; darmo, už nemôžeme ďalej v tej nepodujímavosti, v tom našom obľúbenom pokoji ostávať, ale musíme sa dať do podujímaní priemyselných, a k tomu nám bude treba hláv a umov, ktoré nás o tom, čo podujímať máme, poučia a naše veci nám povedú. Pri lepšom dobrobyte pomyslíme potom i na lepší, príjemnejší život: vkusnejšie, pohodlnejšie budeme stavať naše príbytky, nádhernejšie vystavíme verejné stavby a vzornejšie ich okrášlíme. Len nedávno šľachetnomyseľný náš krajan p. Čipka^[325] pustil ohlas z Viedne k mladým rodákom svojim, aby sa polytechnických náuk lapali a na ne sa dávali, čím veľkú našu potrebu vyslovil. Ale z tohoto všetkého sme my dosiaľ málo, veľmi málo mali; najviac sa do tých čias mládenci naši hrnuli len k bohosloviu, akoby život náš tak jednostranný bol a len samých duchovných potreboval. Nieto ale jednostrannosti v živote a najmä teraz nie; život je rozmanitý, má tie najrozličnejšie potreby, ktorým keď sa zadosť neurobí, zakrpatieva a ľud na duchu i na tele schudobnieva a upadá. V živote treba hospodárstva, roľníctva, remesiel, obchodu, známostí technických, umení, náuk rozličných vrstiev; my drahej našej vlasti a nášmu národu v každom oddiele slúžiť musíme; musíme dorábať potreby k vyživeniu telesnému, pristrájať všetko k zaopatreniu a k udržaniu tela, musíme hľadieť národ náš viesť k podujímavosti, k smelšiemu pusteniu sa do sveta, musíme mu cestu ukazovať k väčšej majetnosti, starosť viesť o spríjemnenie a pohodlnosti života, musíme rozumieť spojenie celej občianskej spoločnosti, ako v hospodárskom tak v právnom ohľade, musíme mu pomáhať k povýšeniu napospol, dobrú radu dávať v každej potrebe a musíme naposledok mu i učenie božské zvestovať a ho k zachovávaniu jeho svätých prikázaní pridŕžať. Všetko teda toto nám treba, tak nebude život náš zakrpatelý, nebudeme na duchu i na tele núdzni a psotní, nebude po kraji našom toľko nedostatku! Ak si sami toto neurobíme, urobia nám druhí, tak ale stáť budeme len v ustavičnej odvislosti povaľovať sa budeme v psote a núdzi a ak k tomu chuti nemáme, nekričme, že žiť chceme a silu máme, ale sa položme a podvoľme, očakávajúc s trpezlivosťou, ako s nami osud naloží. Mnohostrannosť života od nás tiež mnohostrannosť žiada, lež my dosiaľ sme veru len jednostranní boli. Bohoslovie bolo skoro jediné, čomu sme sa oddávali, toto ale je len jedna strana života. K tomuto nás už viedla i náklonnosť rodičov našich vidieť zo svojich synov duchovných a najmä z prvorodeného, čo síce je pekný obyčaj posvätiť prvorodeného službe božej, ale keď sa to stáva i proti jeho schopnostiam a vnútornému povolaniu, je to veru len planý zvyk. Dobre, nechže bude bohoslovcom, kto k tomu povolanie cíti, kto má zápal za veci nábožné, cirkevné, kto rád ľud k nábožnosti a mravnosti vedie, kto ho rád vyučuje a s ním obcuje, ale treba si vyberať všetky postati života, treba byť zastúpeným všade, slovom, treba žiť a so svetom žiť vedieť. Kto teda cítiš v sebe spôsobnosť k technike a rád sa zaoberáš s prípravami strojovými, daj sa na techniku, kto zábavu máš v spytovaní prírody, strojby tela ľudského, daj sa na lekárstvo, kto rád brániš práva spolublížnych, máš výrečnosť a trúfaš sa hodne poprobovať so svetom, daj sa na práva, kto rád obcuješ s mládežou a máš chuť nazrieť hlboko do vnútorností náuk a vied, posväť sa stavu vyučovateľskému. Prístup ku všetkým vedám je teraz veľmi usnadnený, sídla náuk nemáme ďaleko, kníh v každej vrstve množstvo, prostriedky, keď nieto vlastných, neťažko sa dajú nájsť pilnosťou a pracovitosťou súkromnou. Treba len mať hlavne vôľu dobrú a dôveru k sebe i k silám svojim.

Povinnosťou je teda našou oddávať sa rozličným zamestnaniam, pripraviť sa k zadosť urobeniu všakovým potrebám v živote, povyberať si rozličné vrstvy náuk, vied a známostí. Keď sa ale jednotlivým vrstvám náuk a známostí oddávame, nemáme len výlučne s jednou sa zoznámiť a druhé celkom zanedbať a zapovrhnúť, lež i s tými všeobecne sa oboznať i tam, ako duch ľudský pracuje, vyspytovať, aby sme neboli na jednom poli vedomci a na druhom celkovití neznalci. To je jedno druhému odporné a človeka i o mnohostrannejšie a dôraznejšie pôsobenie v živote pripravuje, bo v živote jedno do druhého prebieha a všetko za roveň reťaze sa spája. Zle, keď duchovný nie je povedomý práv krajinských, bo tak ani sebe ani obci v jednotlivých záležitostiach právnych poradiť, ani tam, kde by mohol, mužnejšie a smelšie vystúpiť nevie, zle tiež, keď právnik vo veciach bohoslovných celkovitý je neznalec, bo obec a cirkev sú v spojení a človek od vecí cirkevných známosťou svojou odrazený a často zlú stranu sveta pred očami majúci ľahko sám do celkovitého svetárstva upadne a na všetko vyššie zabúda. Viem, že sa tu ohlási nejeden: „Ex omnibus aliquid, ex toto nihil,“^[326] my ale odpovedáme, že ex omnibus aliquid je lepšie, ako ex multis nihil. Čo koľko človek zná z druhých vrstiev náuk a známostí, má už predsa jaký-taký pochop o tom, na ktorý sa ďalšia známosť ľahko zachytí a navije, má už aspoň iskru, za ktorou bezpečnejšie ďalej ísť môže, má už aký-taký súd o tej veci a často mu toto málo na druhom poli náuk a známostí iné osvieti a rozjasní. Jednostrannosť, veľká zbehlosť na jednom poli, celkovitá ale neznámosť a zanedbanosť na druhom je pedantéria nemecká,^[327] nepraktičnosť a nespôsobnosť k činnému životu, ktorá nemeckú zahrabanosť dobre líči, v samom ale živote je smiešna. Tam nájdeš ľudí, čo ti budú vedieť všetky filozofické sústavy, počnúc od školy iónskej^[328] až do sústavy Hegelovej,^[329] dokonale rozpovedať, ale dajedni z týchto starých školárov ani to nevedia, v akom politickom spojení stojí krajina uhorská, aký národ sú Maďari, pokladajúc ich alebo za Turkov alebo za Slovanov, čím i my sami v zemi nemeckej prekvapení sme boli. To ťa, pravda, ohúri, ale u Nemcov je to nič nie neobyčajného. Preč s takýmto školáctvom, s takouto jednostrannosťou, s takouto pedantériou v živote našom, nie, my nesmieme byť do jedného zarytí, v sebe zahrabaní, v dajednej myšlienke zavŕtaní pedantickí Nemci, ale musíme byť všetkému otvorení, všetkému prístupní, na všetko pozorní, so svetom sa zaoberajúci a život tvoriaci Slovania; tak príde k nám dávno vyzeraný a túžobne očakávaný život, tak sa udomácnime v svete, tak rozlejeme po ňom radosť zo života, tak vyplníme našu úlohu. S chuťou do práce, drahá naša mládež slovenská, so silou do práce, Vy nádejné puky života nášho!!