Zlatý fond > Diela > Politické state a prejavy


E-mail (povinné):

Ľudovít Štúr:
Politické state a prejavy

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Mária Kunecová, Zuzana Babjaková, Simona Reseková, Ivana Černecká, Erik Bartoš, Lucia Muráriková, Katarína Tínesová, Peter Páleník, Lucia Olosová, Slavomír Danko, Miroslava Lendacká, Jana Kyseľová, Martin Hlinka.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 72 čitateľov

Nárady ku zlepšeniu stavu našej krajiny

[402]

V novších časoch toľko sa všeljakých nárad k popraveniu stavu našej krajiny poprednášalo, že ich je skoro vyše počtu. Ani nieto divu, bo sme naozaj za inými boli hodne nazad ostali, a kto nazad ostal, ten sa len ponáhľať a potískať musí, aby ho druhí celkom nepredhonili a on naostatok neomdlel a nepadol. Tomu množstvu teda rozličných nárad sa ani čo diviť nemáme, to je všade tak, tak to bývalo aj inde a tak to bude aj napotom. Radšej miesto divenia a mrzenia sa na to máme sa tomu čo tešiť, bo už len vidieť z toho, že sa chce, aby bolo inakšie, aby bolo lepšie. My teda považujeme toto za dobrý znak a z tohoto stanoviska dívame sa i na rozličné tieto nárady k popraveniu stavu krajiny našej.

Boli sme v každom ohľade nazad ostali a tak v každom ohľade, či hospodárskom, či priemyselnom, či v politickom, či z ohľadu na národnosť, osvetu, vzdelanosť tie najrozličnejšie veci ku prijatiu sa predkladajú. Jedni narádzali: zlepšenie hospodárstva uvedením vzorných hospodárstiev, druhí: vykúpenie ľudu od urbára, zdvihnutie domáceho priemyslu: naprávaním ciest, založením fabrík, zakladaním miest, ochrannými mýtami,[403] ochrannými spolkami; založenie bánk, úverkových ústavov, dobytím sa k moru, založením kupeckých a obchodných vlastenských spoločností, zriadením morského obchodu, zrušením hraničných mýt[404] atď., tretí: rovnosť meštiansku, rovnosť pred súdom, rozšírenie práv politických alebo účasti v zákonodarstve, centralizáciu v tomto ohľade, zrušenie inštrukcií vyslancom na snem dávaných[405] atď., iní zlepšenie súdobníctva, prináhlenie chodu a behu práv, druhí zase rozšírenie vzdelanosti: pozakladaním škôl všade, pozakladaním semenísk učiteľských, uvedením čítacích spoločností, kasín[406] atď., iní zase hľadali spasenie krajiny v jednote národnosti a tak narádzali všetky národnosti v jednu pretvoriť, v jedno zliať a skopiť. Jedni hľadali naše zaostatie za druhými v našom nedostatku hospodárskom, v nedostatku úverku a iných nedostatkoch priemyselných, iní videli toho príčinu v našom zriadení politickom, tretí v nedostatku vzdelanosti a iní zase v nedostatku jednej národnosti. Kto by smel tajiť, že vo všetkom tu prednesenom mnoho jesto pravdy, kto by ale zase to odpierať chcel, že v týchto mnohých náradách jesto aj dosť krivého, jednostranného? Jednostrannosť je príčinu nášho zaostania len jednému alebo druhému nedostatku dávať, prehnané je, nemožné a cez čiaru siahajúce veci žiadať, krivé je podstatu veci so zdanlivosťou zamieňať, ale slušné a pravdivé je pokrok vo vlasti našej žiadať, nedostatky naše všade hľadať, na možný spôsob ich odstrániť chcieť. Toto, ako hovorím, je vec slušná a pravdivá a povinnosť naša ku krajine i k nám samým.

Nebudeme a nemôžeme sa tu do posúdenia jednotlivých týchto nárad púšťať, to je ale vec istá, že prv, kým von sa pustíme, kým sa ďalšiemu svetu prihlásime, naše veci doma zriadiť a sami so sebou do poriadku prísť musíme. Tu, tu nás omína a tlačí, tu sú nedostatky, a jesto ich všade, preto aj keď sa do sporadovania našich vecí lapiť máme, nemáme to robiť len na jednej strane, ale sa musíme všetkých strán života prichytiť; jedno s druhým je v tuhom spojení, jedno do druhého sa zavíja a vzájomne na seba účinkuje. Pekná je to vec s ďalekým svetom vo spojení stáť, jemu svoju bytnosť ohlasovať, ale keď nezriadený a ošarpaný dakto do sveta príde, len sa posmech z neho strhne. „Zriaďme obchodné s ďalekým svetom vo zväzku stojace spoločnosti,“ volajú jedni, — „Na more, na more (tengerre, magyar),“[407] volajú druhí, ale tamtých pôsobenie akosi dariť sa nechce a týchto posledných volanie len krikom ostáva. Vidíme my veľkú dôležitosť spojenia sa so svetom a potrebu mora pre každý národ samostatný a hlavná príčina úpadku Poľska bola tá, že sa nevedeli dobyť k moru a trímať ho vo svojej moci. Načas síce Poliaci mali v moci svojej Pomorie a vydobudli si daraz brehy baltické od Švédov,[408] ale ich neboli vstave utrímať a užívať ku svojim potrebám. Takto nemohol povstať ani žiaden väčší priemysel a obchod, nasledovne nemohla sa stvoriť takrečená trieda meštianska, nie tá trieda ľudu, ktorá po mestách býva, ale obyvateľstvo s obchodom a priemyslom sa zapodievajúce. Keď ale toto obyvateľstvo chýbalo, nebolo nikde v krajine sporiadanejšej, pevnejšej moci, nebolo prítulku pre slobodu, bolo tam len panstvo a poddanstvo, alebo radšej rabstvo, tamto v rozkošiach a v zájazdoch výskajúce, toto stonajúce pod ťažkým jarmom. V takomto stave nebolo nikoho, kto by bol bezuzdnosť zemiansku na uzde trímať pomáhal, kráľovská vláda pod nápadmi vybujnelého zemianstva oslabla, na čo oprieť sa nemala, zemianstvo si teda hlavnú moc privlastnilo a ju len k svojmu úžitku a osohu užívalo. Pod tým ale časom susedné národy, celkom inakšie vedené, zmocneli a tak na hlavy Poliakov búrka prv, lež by sa boli nazdali, sa privalila a ich obci koniec urobila. Bolo už pozde napochytro zastarelé zlo naprávať; darmo senát v Grodne[409] v hlbokej žalosti nad úpadkom vlasti celú noc presedel, listinu delenia Poľska podpísať nechtiac, darobný bol tento, trebárs aj statočný odpor, dobrovoľné junácke sa pozdvihnutie Poliakov:[410] vlasť bola padla k naučeniu všetkým tým, ktorí myslia, že spojenie v obci má sa len užiť na osoh jednotlivých privilegovaných ľudí. Ale i more Poliakom málo by bolo pomohlo v takých okolnostiach, v akých sa nachodila vlasť poľská. I u nás je darmo o spojení s ďalekým svetom, o mori vykrikovať, kýmkoľvek sa v takých okolnostiach nachodíme, v akých sme teraz. Skoro 3/4 zeme sú od každej krajinskej dane oslobodené, máločo vyše 1/4 a mestá všetku túto ťarchu nesú, a táto 1/4 je zem nevoľná, poddanská, pod urbárom, ako zas tamtá, alebo ako statky cirkevné, odcudziť sa nemohúca, alebo pod starootcovským právom stonajúca.[411] Koľké sú tu už v samom tomto zápreky a prekážky rozkvitu a dobrobytu krajiny našej! Ako, na jaký spôsob zvelebí sa roľníctvo, hospodárstvo na zemi nevoľnej, na jaký spôsob môže sa tu postarať krajina o potreby krajinské: o zlepšenie ciest, o uvedenie všeobecného a lepšieho vyučovania ľudu, o zlepšenie súdobníctva, o popravenie správy krajinskej atď., atď.? Či môžeme mať úverok, keď nieto popisu statkov a verejných katastrálnych kníh[412] a k tomu ešte právo starootcovské nás stíska? Kto vie, čo, koľko vládze, či je nie viac nad majetnosť svoju zadĺžený; ako dá veriteľ peniaze na statky, o ktorých nevie, že v potrebnej príhode do istého ich užívania vstúpiť môže? S tými málo daňami krajinského potreby veru sa neodpravia a vybaviť nemôžu; tu musia byť nedostatočné ešte prostriedky nášho spolčovania, musí byť zanedbané vyučovanie ľudu, sudcovia sa zle platia, ale preto aj najmä v nižších okresoch škodnému vtoku prístupní bývajú, čím sa veru dôvera ku spravodlivosti v krajine neupevňuje. Pre tie hore spomenuté príčiny nemáme ani bánk, bo banky potrebujú úverok, nemáme úverečných ústavov (Credit-Anstalt), bo by sa inakšie zemianske alebo vlastne majetníkov statky popísať, oceniť a katastrálne hore vziať museli (toto ale zemianstvo by bezpochyby nerado videlo) — mestá na sneme, a tých je vo vlastnom Uhorsku 47 slobodných,[413] všetky dovedna vezmúc, za jeden jediný hlas sa držali a iné obyvateľstvo vo verejných sboroch sa neohlasuje; akože sú tu záujmy (interesy) meštianstva a obyvateľstva druhého a s nimi aj obchodu, priemyslu a hospodárstva napospol zastúpené?

Považujúc toto všetko, uznať sme prinútení, že veru dosť nedostatkov máme; z pilnejšieho ale pozorovania tiež sa vidieť môže, že daktoré nedostatky sú hlavné a od ktorých iné viac-menej visia, ktoré sa viac-menej vo všetkých našich vzťahoch, či občianskych, či civilných, či priemyselných atď., cítiť dávajú. Podľa tohoto my hlavne na odstránení týchto hlavných nedostatkov stojíme, veriac, že keď tie sa premôžu, aj iné za nimi podávať sa budú, a zato predkladáme:

1. Zrušenie urbára zákonnou cestou. Mnohé sú tu spôsoby, ako sa toto stať môže, a my sme už v predošlom ročníku našich novín 13 takýchto spôsobov vypočítali, jednotlivé ale odkupovanie ide ťažko a neskoro a nieto ani nádeje, že by sa celkom stať mohlo. Radili sme teda, aby odkúpenie nielen ako dosiaľ zákonom sa dovoľovalo, ale aby krajina zákonnou cestou do tohoto vstúpila,[414] vyberúc prostriedky, ktoré by chytrejšie k cieľu doviedli a všeobecne pôsobili. Takéto prostriedky vidia sa nám byť hlavne tri: a) všeobecnou pôžičkou krajinskou; b) vymenením urbárskych povinovatostí za jednotlivé zeme urbárske; c) splácaním urbára, ktorý by sa v tejto prípadnosti ako istina peňažitá v rukách majiteľov zemí urbárskych považoval. Čo sa prvého spôsobu týka, krajina by vzala viac miliónov peňazí na svoj úverok, vypožičajúc ich v cudzine, napr. vo Frankfurte, v Miláne, vo Viedni, kde dosť peňazí, na úroky sa dať mohúcich, v hotovosti leží. Z týchto peňazí vyplácali by sa sedenia urbárskych majiteľov, podľa pomeru toho, v akom povinovatosti urbárske na túto prípadnosť ako úrok považované k sedeniam urbárskym stoja. Tí, ktorí sa na takýto spôsob vyplatia, povinní by boli úroky s jedným alebo dvoma zlatýma na zotieranie dlhu (amortisatio) krajine vyplácať, ktorým prostriedkom by za niekoľko rokov úroky s celou požičanou istinou sa vyplatili a poddanstvo sa od urbára odkúpilo. Podľa druhého prostriedku by poddaní zo svojich zemí toľko doterajším majiteľom urbárskych sedení popustiť museli, koľko istina (kapitál) všetkých povinovatostí a doterajších úžitkov urbárskych, teraz ako úrok považovaných, v peniazoch ocenená hodná je. Na tento spôsob by urbárske povinovatosti kusmi zemí sa naveky vymenili a majitelia týchto zemí to, čo predtým ako úrok dostávali, dostali by teraz v jednej nepohnutnej istine. Samo od seba sa rozumie, že keď by takéto urbárske zeme večitou majetnosťou bývalých ich prostredných majetníkov[415] sa stali, tým samým by na takýchto padla povinnosť vyplácať na týchto zemiach zavisnuté dane, o čom ale nižšie reč bude. Podľa tretieho prostriedku by sa majitelia doterajších urbárskych zemí považovali ako veritelia svojich poddaných a povinovatosti týchto ako úrok od dlhu u majiteľov zemí zavisnutého. Na tento spôsob poddaní splácali by každoročne svoje bývalé povinovatosti v peniazoch s jedným alebo viac zlatými na zotrenie dlhu a taktiež by sa pod niekoľkými rokmi celkom od pánov vyplatili. Keď sa jedno sedenie stredným počtom podľa terajších povinovatosti vyše 600 zl. striebra ocení, prišlo by pod menom úroku platiť poddaným ročne, berúc 6 od sta, 36 zl. striebra, so zlatými ale amortizácie, berúc len 1 zl. na 6 od sta, 42 zl. striebra. Týmito peniazmi a úrokmi od nich, bo by sa zlaté amortizácie na úroky dávali, každé urbárske sedenie sa pod neveľa rokmi vyplatí. Ale — ako hovoríme — bez vstúpenia úradného krajiny do tejto záležitosti málo sa vykoná; poddaným sa budú stonásobné prekážky do cesty klásť a dielo odkúpenia, pre našu krajinu jedno z najdôležitejších, len tak ledabolo pôjde, skadiaľ veru v týchto časoch len zlé následky pre krajinu očakávať sa dajú.

Odkúpenie urbárske, takto vykonané, je ale ešte len polovičatá, nedohotovená práca. My sme už, pravda, v našom zákonodarstve na takéto polovičaté prostriedky a ustanovenia, napr. na ustanovenie to, mocou ktorého nezemania krajinské úrady zastávať môžu a ľudí k tomuto úradu spôsobných voliť nesmú; alebo na možnosť držania statkov zemianskych i od nezemanov, ale pritom ešte platnosť starootcovského práva (ősiség),[416] hľadieť privykli. Medzitým samá táto polovičatosť týchto ustanovení ukazuje, že sú tieto ustanovenia nedokonané, ani nedozrelé a tak že sa istotne dosť skoro premeniť a dokončiť musia. My teda zaraz tu, keď by sa urbárske odkúpenie ku koncu priviedlo, hovoríme a istíme, že je takrečený patrimoniálny súd alebo súd panský[417] nad odkúpenými už poddanými odpor sám so sebou; istíme ďalej, že právo starootcovské v zákonníku našom nemá potom dobrého zmyslu a miesta; hovoríme tiež, že vykúpenci urbárski v starom stave z občianskeho ohľadu tiež ostávať nemôžu, ale sa im už ako slobodným obyvateľom, nasledovne údom koruny, i väčšie práva popustiť musia, ktoré im už podľa toho stania, do ktorého by prišli, náležia. Keď pán urbárskych zemí bol vlastným majiteľom týchto sedení, poddaný sedliak bol len jeho nájomníkom, takrečeno jeho sluhom, on mal len úžitok z týchto zemí (usus fructus), ale vlastnosť a majetnosť patrila pánovi. Čo bolo prirodzenejšie, ako že v takýchto okolnostiach bol pán sudcom svojho poddaného, a to často ráz i žalobníkom i sudcom, bo v panských stoliciach i v samých pravotách medzi pánom a poddaným vtok panský je veľký a takrečeno rozhodujúci. I v takýchto pravotách pán, čo aj nepredseda, menoval predsedníka,[418] okrem toho on hostil prítomných sudcov, ktorí svojmu hostiteľovi už len niečo k vôli urobili. Podľa spomenutého vzťahu za starých časov poddaní za pánom v bandériách[419] museli nevyhnutne ísť do vojny a do výprav krajinských, keď by ale toto hlavné spojivo, tento zákonný zväzok medzi pánom a poddaným prestal, t. j. keď by poddaní nie viac pánove, ale samé vlastné zeme vládli, samo od seba a celkom prirodzene by i patronát pánov alebo takrečené patrimoniálne súdobníctvo pána nad poddaným prestať muselo. Poddaný nebol by teraz viac poddaným panským, ale ako všetci iní len poddaným krajiny, spoluobčanom iných a majiteľom slobodným.

Po urbárskom odkúpení ďalej, ako sme už hore vyššie riekli, právo starootcovské svoj základ v zákonníku našom tratí, bo zeme odkúpené sú z práva feudálneho vydobyté, slobodné, ktoré v predaji a kúpe slobodne z ruky do ruky prechodiť môžu a ktorých úplným majiteľom je vždy ten, čo si ich nadobudol, naproti tomu zemianske statky stáli by ešte celkom pod právom feudálnym, rodina majiteľská mala by vždy k nim takrečeno výlučné právo, nemohli by sa slobodne predávať a kupovať a tak boli by zeme neslobodné. Na tento ale spôsob povstal by odpor medzi slobodnými, predtým urbárskymi a nevoľnými, neslobodnými zemianskymi zemami,[420] pričom by zemianstvo veľmi trpelo nielen v hospodárskom, ale napospol v priemyselnom a právnom ohľade. Zrušenie teda urbára cestou zákonnou tiahne za sebou i zrušenie starootcovského práva, a týmto sa ten zákon, ktorý už v zákonníku máme, že nezemania i zemianske statky držať môžu, v pravde uskutoční a do života uvedie.

Po odkúpení urbárskom ale v občianskom položení predtým nevoľných, teraz už vykúpených obyvateľov stane sa zmena veľká. Kto inému patrí, toho iný predstavuje, pod svojou ochranou a opaterou drží, zaňho, kde treba, hovorí, jeho záležitosti koná a vedie a podľa tejto zásady i zemianstvo uhorské, ako sa to aj v zákonoch spomína, svoje poddanstvo zastupovalo, s jeho majetnosťou, ktorá sa vlastne za majetnosť zemianstva považovala, nakladalo, povoľujúc a určujúc dane, ktoré poddanstvo vyplácať malo. Keď by ale tento vzťah prestal, t. j. keď by viac to nestálo, že poddanosť urbárska zemianstvu patrí, museli by tí už odkúpení sami takých mať, ktorí by ich v občianskom položení, ako už obyvateľov krajinských, nie viac poddaných panských, zastupovali, s ich majetnosťou k dobrému krajinskému nakladali, t. j. mienky svoje strany veľkosti dane na obyvateľstvo rozhodiť sa majúcej dávali, k jej splácaniu privoľovali a napospol miesto nich aj v iných záležitostiach sa ohlasovali. Predtým v krajine našej, čo sa poddanstva a poplatného ľudu napospol týka, platilo to „sine me, de me“;[421] teraz by sa ale toto príslovie premeniť muselo, a to takto: „De me, mecum.“[422] Obyvateľstvo toto ľahko by si svojich zástupcov a rečníkov našlo a že by v takomto ohľade dáka ťažkosť povstala, to len ten istiť môže, kto je nie priateľ opravdivého pokroku, bo by si obyvateľstvo z ľudí vzdelaných a učených, na ktorých už ani u nás nechýba a ktorých počet sa každý deň množí, ľahko takých, do krajinských vecí sa rozumejúcich, povyberalo, ktorí by zasluhovali jeho dôveru. Od časov, čo len história pamätá, len tí, ktorí mali právo vo verejných záležitostiach hovoriť a jednať, boli vlastne vyznačení a právami znamenitejšími nadaní; v gréckej a rímskej obci všetci ostatní krem tých, ktorí mali účasť vo vedení verejných krajinských záležitostí, boli sluhovia a rabi. Náboženstvo kresťanské, pravda, rabstvo a otroctvo zrušilo a človeku dalo jeho hodnosť ľudskú, medzitým ale v obciach západných len stavy užívali väčšieho práva, ktoré účastné boli v rokovaní a spravovaní krajinských záležitostí. Takto to bolo i v našej krajine. Že stav iných ľudí okrem týchto stavov smutný bol, to dostatočne vieme; že ale to takto dlho ostať nemôže, o tom tiež, tuším, všetci presvedčení sme. Ale práva občianske idú ruka v ruke aj s takrečenými civilnými alebo meštianskymi právami, o čom všetci, ktorí len v našej krajine bývame, máme tiež dostatočnú skúsenosť.

Krem toho už dovedeného a krem ešte iných politických následkov, o ktorých dolu nižšie spomenieme, odkúpenie urbárske veľké a blahodarné následky by aj v hospodárskom a priemyselnom ohľade za sebou ťahalo a stadiaľto potom zase čo dobrého by pošlo z ohľadu na vzdelanosť a materiálny dobrobyt národa! Odkúpení by vedeli, že sú už teraz zeme a všetko, čo vládzu, ich vlastnosť večitá, ktorá sa im od nikoho odobrať, právne alebo neprávne, nemôže a nesmie. Obrátili by teda, čo len môžu, pilnosti a spolu aj kapitálu na zdokonalenie a dobré obrábanie svojho hospodárstva a nielenže by teraz mali k tomu chuť, ale by mali aj čas, kde v terajších okolnostiach naopak urbárski poddaní nevedia, či čas budúci bude pre ich poľné práce a či pre panské; nevedia, či ich na panské roboty nevyženú a či im po panských robotách zase chvíľa k obrábaniu ich zemí a poľa príhodná bude. Nevychádzala by potom ich majetnosť navnivoč zanedbávaním hospodárstva, pľušťami, dažďami atď. atď., čo sa teraz veru mnoho ráz stáva. Stadiaľto vidno, že by hospodárstvo veľmi mnoho získalo, majetnosť jednotlivých a tým aj majetnosť krajiny by sa rozmnožila, čo by všetko zase na podujímavosť ľudu veľmi dobre pôsobilo. Nedrepenel by potom roľník len na svojich roliach, ale by sa chytal aj iných haluzí priemyselných: hodvábnictva a iného obchodu. A čo by ešte hlavný zisk bol pri veciach týchto, majetnejší a zo služobníctva urbárskeho vyšlí hospodári starali by sa potom viac ako teraz o vzdelanosť svojich detí, viac by na školy obetovať mohli a takto by sa pomaly v zakrpatelých dosiaľ poddaných vzbudzoval ľudskejší a šľachetnejší duch, ktorý je hlavný strážca oproti kadeakej podlosti, surovosti, nepodujímavosti, zdrepenelosti, priestupkom a nízkej neľudskej sebaodhodenosti.

Druhý hlavný nedostatok, ktorý v krajine našej panuje a od ktorého mnohé iné visia, je ten, že zemianstvo žiadnej dane neplatí. Zemianske zeme, spolu aj so zemami kráľovských miest, obsahujú 33 140 722 jutier, zeme k hospodárstvu súce a poddanské zeme obsahujú len 13 240 974 jutier, na zemi teda, ktorá je viac ako o pol druha razu menšia, leží celá daň krajinská, lebo poddaní samojediní a do vojenskej i do domácej pokladnice platia,[423] sami na deperditách škodu trpia,[424] krem toho urbárske povinovatosti vybavujú a dávajú. Vojenská daň obnáša ročne 4 395 244 zl. striebra a domáca 3 485 203 zl. striebra, spolu teda 7 880 447. Podľa prísnej spravodlivosti vec je na takýto spôsob nevyhnutne potrebná, aby zemianstvo, čo nič iné, aspoň tieto dve dane platilo, tým viac, že ono omnoho viac v krajine užíva ako biedny poplatný ľud. Podľa pomeru toho, v akom poddanstvo od svojich zemí platí, vyhľadáva spravodlivosť, aby i zemianstvo platilo, a to síce, že pol treťa razu viac zemí ako poddanstvo vládze, pol treťa razu toľko, podľa tohoto pomeru teda jedno 18 miliónov zl. striebra každoročne. Prvý pohľad na naše okolnosti každého presvedčí, že biedny poplatný ľud, ako sa hovorí a jaký je aj vskutku, veľké množstvo tiarch a povinností znášať musí, zemianstvo naproti tomu, vyjmúc tej insurekcie, už len podľa mena platnej,[425] a dane na snemy krajinské, ktorú ale len v novších časoch na pár snemov dobrovoľne na seba vzalo, od všetkého skoro je slobodné. Tento pomer a očividná z tohoto ohľadu nerovnosť nám vo verejnej mienke u národov európskych náramne škodí a po čom našu krajinu Európa hlavne zná, je to, že tu jedna čiastka obyvateľstva nič k verejnému dobrému nedáva a poddanstvo skoro všetko znáša. Ono platí vojenskú daň i vojakov dáva, platí domácu daň i obecné roboty odbavuje, robí cesty a krem židov a obyvateľov mestečiek samo za ne platí. Nebýval vždy tento nerovný pomer medzi zemianstvom a poddanstvom. Za starých časov zemianstvo i na vojnu samo chodilo i bandériá do vojny vystrájalo, aj ich samo do vojny zaopatrilo a okrem toho ešte platievalo aj vojenskú daň, ako o tom rozličné zákony svedčia, napr. Ludvika II.[426] čl. 1. r. 1518. Len neskorej, keď sa stále vojsko v krajine usporiadalo a insurekcia celkom sa od neho odlúčila, pripadla vojenská daň na samojediných poddaných. Domáca daň nebola v predošlých stoletiach od vojenskej dane tak oddelená, ako je teraz, ale obe skladali sa do jednej pokladnice a za roveň tamtej i túto zemianstvo skladalo. S behom času ale vždy horšie a horšie časy padali na poddanstvo, a zemianstvo, majúc zákonodarstvo v ruke, od povinovatostí a tiarch krajinských vždy viac a viac sa odťahovalo. Tamtie minulé časy boli od terajších celkom rozdielne; v terajších sa to drží za patriotizmus, čím viac kto ťarchy pre obecné dobro znáša, čím viac kto pre obecné dobro robí; v dávnejších časoch ale sa to pokladalo za dobré, to sa držalo za práva a slobody, čím menej kto obetí k verejnému blahu krajinskému dával. Že sa časy veľmi zmenili, a síce na lepšie, a že sa pochopy ku cti a oslave nášho veku prevrátili a vyjasnili, je vec istá. Teraz už len starého ducha synovia[427] to za právo a slobodu držia, keď nič robiť, nič dať, nič trpieť pre verejné dobro nemusia, takéto ale práva a slobody, alebo inými slovami, temnosť a sebectvo občianske náš vek len odsudzuje. S takýmito myšlienkami o právach a slobodách sa človek už do tohoto času nezmestí a ani doňho nepatrí, ale do starých umierajúcich časov.

V našej krajine jesto už viacej aj zo zemianstva, čo z tohoto ohľadu dobre myslia a sami sa k plateniu krajinskej dane ponúkajú.

Z tohoto jedného hlavného nedostatku v krajine našej vytekajú mnohé iné: nemáme úverku (kredit), máme málo obecných potrebných ústavov, naše cesty na mnohých stranách sú neschodné a k obchodu nie súce, iné prostriedky k obchodu a priemyslu nám chýbajú, napr. vodovody (kanále);[428] rieky naše i tam, kde by mohli byť ku plavbe súce, sú nesplavné, nezriadené, povodňami často na stá a stá tisíce škodu robiace, náš vývoz zemských plodín na rakúskej hranici je veľkými vývoznými mýtami obťažený; školy pre ľud sa na mnohých stranách v biednom a mizernom stave nachodia, súdobníctvo, najmä nižšie, dostáva slabý plat, skadiaľ mnohé nemilé následky povstávajú atď. atď., dozaista všetko dosť príčin k tomu, aby zemianstvo raz krajinskú daň na seba vzalo a že mu dobro krajiny na srdci leží, už raz skutkom dokázalo. Keď by daň i zemianstvu platiť prišlo, museli by sa všetky zemianske zeme vymerať a katastrálne popísať, z tohoto ale popisu poznalo by sa, koľko má celá krajina mohovitosti[429] a koľko jednotliví majitelia. Tak by potom, keby sa i právo starootcovské, ako sme už hore žiadali, zrušilo, ľahko bolo v cudzine peniaze komukoľvek požičať a nimi svoje zeme a majetnosť obriadiť. Toto by ale neostalo bez veľkých následkov z ohľadu na priemysel a tak na majetnosť a dobrobyt celej krajiny. Lež v takýchto okolnostiach, ako sme, nemáme úverku, ťažko sa nám zveria peniaze a zemianstvo málo sa k čomu má, ako k požadovaniu urbárskych povinovatostí a k vyberaniu dane od sedliaka, a tak len na starom drepenie, mysliac si, že načo by daromne krky otŕhalo a hlavu si lámalo, keď žiadne dane neplatí a na krajinu nerobí. Jeho je teraz jediná starosť preživiť sa, keď by mu ale aj dane platiť prišlo, ja, veru, by potom aj na inšie myslieť muselo. Z tej samej príčiny, že nieto popisu zemianskych statkov, nemáme ani úverečného ústavu (Kreditanstalt), bo ktože sa zaručí za tie peňažité fondy, ktoré by takému ústavu boli potrebné? A jak veľmi by sa takýto ústav pre našich, z väčšej čiastky upadnutých majiteľov zišiel! Pekne rúče by si oni mohli takýmto ústavom pomôcť; hospodárstvo svoje dobre zriadiť a tak sebe i krajine k majetnosti dopomáhať. Teraz čo jaký ústav sa kde založí, to zaraz peňažitá zbierka po krajine sa robí, na dôkaz toho, že verejné pokladnice k založeniu takýchto ústavov nestačia. Koľké sme mali v ostatných rokoch zbierky na všetky ústavy; či by nebolo lepšie, keby verejné pokladnice niečo takéhoto do života priviesť vstave boli; súkromná dobročinnosť má okrem toho v svojom okrese dosť čo podporovať!

Ako naše cesty vyzerajú, to je vec napospol známa. Peštianske nemecké noviny za dobré uznali štatistiku zlých ciest v Uhorsku obecenstvu svojmu zdeľovať; ľahko si teda pomyslí človek, že ozaj hodne takýchto zlých ciest byť musí, keď sa o nich štatistika písať dá. Na horných krajoch,[430] kde jesto dosť piesočnatých vrchov, tam ešte cesty ujdú, ale na dolných stranách, ako počúvame, sú veľmi biedne. Močiare a priepadiská sa na nich nachodia, zriedkakde sú dobre vyštrkované, ale len tak koľajami ubité. Na takýchto cestách veru aj dvojnásobný čas sa potrebuje, najmä keď sa po nich vlečú tovarom nabité vozy. Že toto všetko na komunikáciu a priemysel veľmi zle pôsobí, ľahko každý vidí. A tie naše rieky, ako sa to divo sem a tam preháňa, z jedného miesta na druhé prebieha, jedno koryto opúšťa a druhé si hrabe! Koľké nesčíselné škody robí len napr. Váh, ako toť nedávno porobil škody na státisíce! I hradské cesty sa musia z jedného miesta na druhé prenášať, obecnému ľudu na ťarchu, bo ich Váh podmýva a rúca. A Tisa koľkú nevýslovnú škodu tiež pred dvoma rokmi porobila! Čo aj, myslíme, hlavne pohlo k tomu Széchényiho,[431] aby sa o sporiadanie tejto rieky postaral. Pracuje tento muž teraz všemožne na sporiadaní Tisy, ale s peniazmi — ako obyčajne v krajine našej — k tomuto veľkému podujatiu mu to ťažko ide. Lež hlavne zato, že zemianstvo žiadnej dane neplatí, trpí vývoz našich zemských plodín a tak sa nám na hraničných mýtach hodná čiastka osohu odberá a dajednému nášmu tovaru sú hraničné mýta celkom zavreté. Pod takýmito okolnosťami, ako sú teraz, vláda rakúska bez uloženia hodného mýta na vyvezené naše plodiny zemské obísť sa nemôže, bo nielenže sama svojich vlastných hospodárov týmito vyrovnávajúcimi alebo ochrannými mýtami[432] (Ausgleichungs-Zölle) ochraňovať musí, ale aj sama z toho hodný dôchodok berie. Náš tridsiatok[433] sú len hlavne mýta finančné, na rakúskych ale hraniciach stojace mýta sa celkom svojím určením od nášho tridsiatku delia, bo tieto nielenže na dôchodok slúžia, ale slúžia aj hlavne na to, aby cena tých zemských plodín, ktoré my vyvážame, v rakúskych krajinách nízko nepadla a tak majetníci rakúski, ktorí oproti nám veľké dane platiť musia, veľkú škodu netrpeli. Keby ale u nás zemianstvo dane platilo, samo od seba sa rozumie, že by naše zemské plodiny: zbožie, dobytok, víno atď. hodne v cene poskočili a tak by potom rakúski majetníci nemali sa čo tak úbehu (konkurencie) s našimi zemskými plodinami obávať.

Práve pre tú príčinu, pre ktorú náš priemysel trpí, trpí veľmi aj vyučovanie ľudu. Školy ľudu sú u nás veľmi zanedbané, učitelia sú najviac skromne platení, a tak z väčšej čiastky takí ľudia, ktorí myslia, že si inde cestu prerazia, sa ani na učiteľstvo neoddávajú, istí súc toho, že chatrnú dostanú odmenu svojej práce. Oddávajú sa teda na učiteľstvo alebo ľudia, ktorí k tomuto stavu zvláštnu náklonnosť cítia, alebo ľudia bez prostriedkov, alebo bez vôle v dačom inšom si cestu preraziť. A keď sa učitelia na svoje miesto dostanú a vidia, že to veru nechýrne s ich stavom vyzerá, oddávajú sa obyčajne krem učiteľstva aj na iné: na hospodárstvo alebo iný priemysel, a tak svoje povinnosti zanedbávajú a druhým ich zverujú. V samom svojom úrade, aby iste ten svoj chatrný, mozoľne zaslúžený plat dostali, ako sa ešte trápiť, unúvať a nemilobohu hrdlovať musia! Tento smutný a bolestný stav učiteľov našich škôl už by mal veru raz padnúť do očí krajinskému zákonodarstvu! Druhé ani pri vyučovaní spomínať nejdeme, nechtiac nakuknúť do tých biednych, tesných škôl, ktoré by na mnohých miestach súcejšie boli pre dobytok ako pre dietky. Tomuto zlému stavu našich škôl dobrovoľnými, na istý čas určenými peňažitými dávkami sa veru nespomôže — ako sa to na predošlom sneme narádzalo — tu je pomoc len vo všeobecnej, od zemianstva platenej krajinskej dani možná. Takéto dávky nemajú len trvať na dva-tri roky, ale naveky. Ešte i to tu pripomenutia zaslúži, že evanjelici si len sami zo svojho i školy držia i kňazov a učiteľov platia, ktorí že v takýchto okolnostiach s malými výnimkami biedne stáť musia, každý veru vďačne uzná, keď by ale hodná daň od zemianstva sa platila, potom by i títo z verejnej pokladnice, keď nie platiť, aspoň podporovať sa mohli. Ako učitelia, tak veru aj sudcovia, najmä nižší, v krajine našej malý plat berú, skadiaľ potom to pochádza, čo veru u nás pred nikým nie je žiadne tajomstvo, že spravodlivosť sa priekupnou stáva. Aby sa tomuto prekážka urobila a sudcovia, ako len vec možná, samostatní boli, vo všetkých krajinách o to sa starosť vedie, aby sudcovia boli dobre platení a tak nad všetky strany vyvýšení. „Umrel Matiaš, je po pravde,“[434] počujeme i teraz často sa ozývať v ústach ľudu. Dali by sa o tomto kroniky písať; sed exempla sunt odiosa.[435]

Keď by sa takto duch obecný zveľadil a priemysel následkom tých ustanovení, ktoré sme v predošlom našom pojednávaní predložili a žiadali, rozvinul, mestám by sa na žiaden spôsob väčší a príslušný vtok na záležitosti krajinské odoprieť nemohol.

Toto zanedbanie a odstrčenie slobodných kráľovských miest od verejných krajinských záležitostí je istotne veľký nedostatok v našom politickom živote, z ktorého mnohé druhé nedostatky na spoločenský náš život vytekajú. Z domáceho nášho zákonníka dostatočne známe, že slobodné kráľovské mestá predtým omnoho väčšiu dôležitosť a väčšie politické práva mali ako v týchto časoch. Vo Vladislavovom VII. dekréte[436] 3. článku vypočituje sa už 23 miest, ktoré sedalisko a hlas na sneme mali, a po r. 1608[437] zase druhých 19 miest sa k týmto, politickými právami obdareným mestám pripočituje. Prvý článok od roku 1608 po korunovaní v 10 § medziiným i toto obsahuje: „Liberas civitates quod concernit, ut eae quoque in suis privilegiis et numero statuum et ordinum conserventur, dignum judicant regnicolae, quarum nuntii ut inter regnicolas locum et vota habeant, dignum quoque censent regnicolae;“ t. j. „Čo sa slobodných miest týka, aby ony tiež pri svojich výsadách a v počte stavov a radov sa zadržali, za slušné obyvatelia krajiny považujú, ako aj to, aby ich vyslanci medzi obyvateľmi krajinskými miesto a hlas mali.“ Roku 1619 žalovali sa stavy a rady,[438] že siedmim banským mestám[439] len jeden jediný spoločný hlas na sneme dopustiť chcú, a preto žiadali, aby každému z týchto miest svoj zvláštny a osobitný hlas na krajinskom sneme sa povolil. Z tohoto všetkého vidno, že slobodné kráľovské mestá k politickým právam krajiny našej dostatočné právo i podľa zákonov našich majú, s behom ale času sa stalo, že sa z týchto práv vytvorili a na jeden jediný spoločný hlas všetky slobodné a kráľovské mestá v Uhorsku obmedzili. Ako a čím pôsobením sa toto stalo, nikomu nebude tajné, kto beh domácej našej histórie pilnejšie pozoruje, bo ten tam nájde, že moc zemanov ustavične viac a viac sa zmáhala a títo všetko, čokoľvek práva aj iným sa ušlo, k sebe popriťahovali. Týmto činom vytvorili sa takrečeno i slobodné kráľovské mestá, keď nie podľa mena, ale skutočne zo snemu, bo jeden jediný hlas v záležitostiach krajinských oproti mnohým hlasom druhých stavov tratí svoju váhu a navnivoč prichodí. Podľa zákonov našich jedno kráľovské mesto považuje sa za jednu osobu zemiansku, s behom ale času, keď zemania svoje takrečené slobody vždy viac a viac šírili, to sa vymyslelo, že všetky slobodné kráľovské mestá dovedna jednu jedinú osobu zemianstvu predstavujú. Podľa tohoto bludného a slobodu udúšajúceho predstavenia sa potom mestám aj len právo jedného jediného hlasu na sneme vymeralo. Ako iné, rozvitiu krajiny neprajné, tak aj toto ustanovenie nás u národov európskych do veľmi zlého chýru uviedlo. Na západe Európy mestá od času slávne dokonaných bojov medzi mestským a zemianskym stavom mali všade dôležité a vážne miesto v krajinských záležitostiach, u nás ale naopak sa to stalo; z vážneho a dôležitého položenia upadli naše mestá do stavu veľmi chatrného. Medzitým ale aj vina tohoto úpadku i na druhej strane byť musí, bo zemianstvo, akokoľvek bujné, nebolo by mohlo mestá vytlačiť zo zákonne už im patriacich práv, keby si mestá boli samy znali práva svoje mužne hájiť a položenie, ktoré vlastne mestám prislúcha, zatrímať. Toto ale zanedbali, a vari aj nemohli, a preto sa im aj právo na druhej strane zúžilo a obmedzilo. Úpadok tento v politickom ohľade svedčí o neomylnom úpadku našich miest v ohľade priemyselnom a obchodnom; a vskutku, keď staré zprávy o našej krajine čítame, poznáme, že za dávnych časov boli naše mestá priemyselnejšie a majetnejšie, v novších ale časoch z obojakého ohľadu poupadali. Rozličné sú tomu príčiny: na poludní rozloženie sa moci tureckej, časté nápady Turkov na našu krajinu a hubenie miest, dvíhanie sa priemyslu v susedných západných krajinách atď. atď.

Ak by ale mestá zase k predošlým svojim právam prišli a slušné miesto v záležitostiach krajinských zaujali, nevyhnutne sa nám zdá byť potrebné ich lepšie usporiadanie. V našich mestách teraz je duch občiansky celkom obmedzený a utajený a v takomto sporiadaní ani sa rozviť nemôže. V záležitostiach mestských, i to len v hospodárskych veciach a pri volení úradníkov a vyslancov na snem, má účasť len málo mešťanov a títo sú takrečení volení mešťania[440] alebo napospol zvaní volenci mestskí. Kto do počtu týchto vyznačených mešťanov, ktorých podľa veľkosti miest od 4 — 125 býva, neprislúcha, ten čo by akýkoľvek majetok v meste trímal, bol usadlým a dom majúcim obyvateľom mestským, predsa v takrečenej vonkajšej mestskej rade žiadnej účasti mať nesmie a sama táto rada, ako sme už povedali, len pri hospodárskych veciach a málo iných predmetoch do porady sa berie. Okrem toho sednice týchto rád bývajú tajné, iným neprístupné; nieto sa teda čo diviť, že sa v našich mestách väčšia živosť občianska neukazuje a duch je akýsi utúlený a skrytý. Pritom tiež i sama vnútorná rada mestská je v účinkovaní svojom obmedzená, ako napr. v hospodárskom ohľade, kde bez privolenia komory[441] od 50 zl. striebra viac vydať nesmie. Mestá sa považujú za majetnosť komory, alebo inými slovami, za majetnosť kráľovu; keď by ale feudálne ustanovenia v ohľade pánov a poddaných sa zmenili, i mestám prirodzeným následkom väčšie a rozšírenejšie pole účinkovania a práva by sa vydelilo. Jedno teda toto s druhým zdá sa nám byť tuho spojené a väčší vtok na zákonodarstvo vidí sa nám celkom spojený so slobodnejším miest sporiadaním.

Keď by sa ale mestám, alebo inými slovami, zástupníkom priemyslu a obchodu takýto vtok na zákonodarstvo popustil, iste by potom ani takrečeným čestným alebo zástupníkom vzdelanosti a učenosti účasť vo vysokom tomto povolaní sa odoprieť nemohla. V snemovni anglickej sedia tiež zástupníci univerzít a v novších časoch v krajine našej tu i tu v daktorej stolici sa takrečeným čestným účasť v rokovaní o verejných záležitostiach povolila, to ale, čo jednotlivá stolica ustanoví, platí len pre jeden vidiek a nemusí mať trvácnosti, bo to stolica tak dobre, ako to ustanovila, zase odvolať môže. Klátivý a neistý tento stav ľudí, takrečených čestných je len snem krajinský zrušiť vstave. A je veru už aj k žiadaniu, aby sa tento neistý a neurčitý stav takrečených čestných premenil a niečo pevného a istého sa uviedlo, bo ľudia títo podľa zákona nepatria ani k zemianskemu stavu ani k poplatnému ľudu, ale sú len dákisi libertíni neelibertovaní.[442] Toto i pri samom súdobníctve mnohé ťažkosti robí, bo sudca zo zákonníka nevie, čoho sa pri takýchto ľuďoch trímať má. Bol by teda už čas, aby sa takíto ľudia ku cti krajiny a osvete nášho stoletia za roveň všetkým iným za opravdivých obyvateľov krajinských považovali.

Okrem týchto veru podstatných a závažných nedostatkov v krajine našej, ktoré sa všade a na každej strane cítiť dajú, máme ešte jeden hlavný a ten leží v našom prisluhovaní spravodlivosti alebo súdobníctve. Nedostatok tento u nás každému je dokonale známy a nielen tu, ale aj v cudzích krajinách ho dobre znajú. Krajina naša za roveň anglickej je krajina pravotenia, s tým ale rozdielom, že tam to predsa čerstvejšie a lepšie ide, u nás ale ťažko sa čoho dopravotíš. Vady a nedostatky z tohoto ohľadu sú mnohé a veru tak veľké, že vôľa železná k tomu treba, aby sa napravili. Ide v prisluhovaní spravodlivosti ľuďom o veci veľké: o česť, majetnosť, život; teda o veci jednému každému najväčšie, najsvätejšie, keď ale prisluhovanie spravodlivosti nie je v svojom poriadku, každý vidí, že to do nebezpečenstva ubieha a pre celú krajinu najhoršie má následky. Z tejto príčiny odjakživa ta išla usilovnosť všetkých vzdelanejších a ľudskejším duchom dýchajúcich národov, aby práva boli jasné, zreteľne vyložené a prisluhovanie spravodlivosti išlo čerstvým, rozvážnym a bezpečným krokom. Bezpečnosť z ohľadu prisluhovania spravodlivosti je jedno z najmocnejších spojív jedného každého s krajinou spájajúce, ťažko ale veru padne takej krajine telom i dušou oddaným byť, kde človek nie je toho bezpečný, čo mu je najdrahšie a najsvätejšie, keď ľudia dajedni druhých bezpečne utláčajú, nebojac sa ruky spravodlivosti, keď takí, ktorí spravodlivosť prisluhovať majú, túto za svoje privilégium, ktorým toho, koho sa im páči, nadelia, považujú. V takejto krajine, čo by sa aké frázy o vlastenectve hovorili a strúhali, čo by aké reči o jej vzdelanosti povstávali, panuje naozaj ešte len duch surový a barbarský, bo tu o hodnosti človeka ešte reči byť nemôže.

Spomenuli sme, že u nás jesto ešte dosť z tohoto ohľadu nedokonalého, a hlavné nedostatky nášho súdobníctva záležia v nasledujúcom: naše zákony nie sú do náležitého poriadku uvedené, jedny druhým často sa protivia a tak sudcovia, čo sú aj svedomití, nevedia sa často čoho trímať, a keď sú nie svedomití, podľa svojej vôle zákony natiahnuť môžu. Plus valet favor in judice quam lex in codice[443] — je všeobecné u nás príslovie. Z tejto neúplnosti a nesporiadanosti našich zákonov povstalo to, že sa súdne výroky kráľovskej kurie (sedmipanského a kráľovského stola),[444] známe pod menom Decisiones et praejudicia Curiae Regiae,[445] vydať a za vzor pri súdení vystaviť museli, potom aj to, že sa beh práv[446] pri nižších súdoch súdobnými rozkazmi riadnych sudcov krajinských (palatína,[447] krajinského sudcu[448] a kráľ. personála[449]) riadiť musí. Málo našich súdnych stolov drží ustavične svoje súdy, ale len, ako napr. stoličné súdne stolice,[450] čas po čase, a pritom aj tie súdy, ktoré sú stále, ako napr. kráľovský a sedmipanský stôl, časté prázdniny mávajú: pod snemom — predtým aj pod insurekciou — a krem toho aj v istých časoch roku svoje súdy prenechávajú. Stadiaľto povstáva to veľké odťahovanie z roka na rok pravôt, ktoré ale krem tohoto má aj mnohé iné príčiny. Tomuto dlhému odťahovaniu v novších časoch uvedené súdy, takrečené slovné pravoty (szóbeli perek) a súdy zmenkové (váltótörvénykezések), položili síce zápreky, ale len v takých pravotách, kde sa strana oboviazaná, alebo pred právo pohnať sa mohúca, výslovne takémuto súdu podvolila. Naše právo civilné a trestné (büntető jog) nie je oddelené, a toto posledné nemá žiadnych zvlášte pre seba určitých a sporiadaných zákonov. Stadiaľto pochádza to, že pri dajedných súdoch, napr. pri kráľovskom stole, toľko sa týchto rozličných pravôt nahrnie, že sa len pomaly odprávať môžu. Osobitných trestných zákonov, ako sme povedali, ešte nemáme, a preto v tomto ohľade obžalovaný vo veľkom nebezpečenstve sa nachodí, bo uznanie a rozhodnutie viny, odsúdenie obžalovaného na taký spôsob hlavne od sebevoľnosti sudcovej závisí. A pri týchto súdoch ide často o život. Naše pravoty často cez mnohé súdy, keď sa odvolávajú, prechodia, dakedy i cez päť súdov, čo len zase náramné ťahanie a neistotu pravôt napomáha. A v priestupkoch takých, kde o hlavu ide,[451] napr. v prípadnostiach zrady krajinskej, len dva súdy pravota prejsť môže, bo sa naraz pri kráľovskom stole začína. Pri tomto všetkom, pri našej neistote a nedokonalej bezpečnosti právnej, súdy naše, ako v Anglicku, mnoho peňazí stoja a podľa toho potom pravoty chudobných, bo súdy sa rad-radom nepredkladajú, odtískajú sa nazadok a na stranu. Súdy naše často ráz omnoho viac vynesú, ako je vec hodná, o ktorú právo beží, a preto aj mnohí, čo aj celkom vec spravodlivú majú, radšej sa ani nepúšťajú do súdov. Pre tú príčinu u nás to do príslovia prišlo, že lepšie je s protivníkom na tretinu alebo i menej vo veci, pod súd prísť majúcej, sa po priateľsky pokonať, ako do súdu sa pustiť, bo po súde príde síce do úžitku celej veci, súdnymi ale útratami dakedy už celkom vyplatenej alebo i preplatenej. Tohoto neistého ťahavého súdobníctva zlý následok je i ten, že sa u nás toľké hromady advokátov nachodia, ktorí aby sa vyživili, pravoty schválne preťahujú, ľudí k pravoteniu zvádzajú a pri neurčitosti našich zákonov vec sem i tam, každý na svoje kopyto, naťahujú. V rakúskych dedičných krajinách je istý počet advokátov určený,[452] od ktorého viac byť nesmie, v samej ale Pešti jesto dva razy viac advokátov ako v piatich rakúskych krajinách: v Čechách, na Morave, v Haliči, v Štajersku a Dalmácii. Tomuto veľkému zlému, ktoré našu krajinu náramne tlačí, len snem krajinský, silná krajinská správa a vždy väčšie a väčšie sa šírenie ľudskejšieho ducha pomôže. Na sneme krajinskom r. 1827 ustanovilo sa jednateľstvo k vypracovaniu nárady[453] k lepšiemu a spravodlivejšiemu súdobníctvu a na sneme r. 1840 zase druhé k vypracovaniu trestného práva. Tieto nárady dosiaľ zaležali; každý ale priať musí, aby, sa už raz na sneme hore vzali a lepší poriadok súdov raz i v krajine našej do života prišiel.

Ak sa tieto, tu od nás vystavené nárady do života uvedú a tak naše hlavné nedostatky odstránia, môžeme našej krajine predpovedať dobrú budúcnosť. Nech sa zruší zákonnou cestou urbár, tak nekonečne mnoho ľudí sa povýši a stane obyvateľmi krajinskými, rozumie sa,keď sa i to vyplní, čo zrušenie urbára so sebou donáša, t. j. keď súd patrimoniálny prestane, právo starootcovské sa zničí a slobodným už obyvateľom zástupníctvo vo verejných krajinských záležitostiach sa udelí. Nech platia zemania za roveň všetkým iným dane a znášajú všetky ťarchy krajinské, tak potom prestane to neznosné vypínanie sa zemianstva nad druhých, krajina bude mať skade potreby krajinské zapraviť, napr. prostriedky k obchodu a priemyslu do života uviesť, zanedbané u nás vyučovanie zriadiť a popraviť, tak sa nám, keď nie celkom otvoria, aspoň veľmi obľahčia hraničné mýta a po celej krajine po zrušení urbára ako na zemi slobodnej lepšie hospodárstvo, priemysel a obchod rozkvitnú. Nech sa dá mestám ich patričné miesto a hlas na sneme a spolu aj všetkým tým, ktorí tohoto hlasu posiaľ pozbavení boli a ho k rozváženiu a zastávaniu svojich práv a svojich záležitostí nevyhnutne potrebujú, a takto povstane živá účasť v krajinských záležitostiach, rovnoprávnosť, prestane to odstŕkanie a vylučovanie druhých, a v krajine nie hlas privilégií, ale opravdivých potrieb krajinských sa ozývať bude. Nech sa zriadi a do poriadku uvedie prisluhovanie spravodlivosti, aby bol každý, bez ohľadu a prijímania osôb, istý svojho života, svojej cti a majetnosti, aby sa každý súdil len ako človek a obyvateľ krajinský a nie ako vybranec, ktorému len práve preto viac práva ako druhému prislúcha. Na tento spôsob sa zmôže tiež v krajine opravdivá láska a oddanosť k nej, nastúpi jednota úmyslov z ohľadu tohoto a nebude treba to, čo dosiaľ na jednote chýbalo, jednotvárnosťou, napr. jednou rečou a národnosťou, nahradzovať. Potom len aj budeme sa môcť u ďalšieho sveta hlásiť, keď sa najprv sami doma zriadime a upevníme a tak potom stane naša krajina do radu tých krajín, ktorých mená sa s úctou v človečenstve ozývajú.



[402] Náradi ku zlepšeňú stavu našej krajini. Úvodník v 162. — 170. čísle z 19., 23. a 26. februára (mal. sečna) a 2., 5., 9., 12., 16. a 19. marca (berzna) 1847, str. 647, 651 — 652, 655, 657 — 658 (dvojitá paginácia), 661 — 662, 665 — 666, 669 — 670, 673 a 677 — 678.

[403] ochrannými mýtami — clami. Mohlo ísť o vnútrozemné clá, ale i o ochranné clá, vyberané od cudzozemského tovaru, pri ktorých sa sledovala ochrana vlastného (doma vyrábaného) tovaru.

[404] zrušením hraničných mýt — ochranných ciel, aké existovali aj medzi rakúskou a uhorskou polovicou habsburskej ríše. Clami na uhorské poľnohospodárske výrobky malo sa chrániť rakúske poľnohospodárstvo, keďže tieto z Uhorska dovážané výrobky mali nízke ceny. Lacnota uhorských poľnohospodárskych výrobkov bola by, pochopiteľne, ohrožovala rakúske poľnohospodárstvo, preto sa to zamedzovalo vysokými ochrannými clami.

[405] zrušenie inštrukcií vyslancom na snem dávaných — uhorské stolice a mestá, keď vysielali na snem svojich vyslancov (poslov, čiže zástupcov), dávali im presné úpravy, v ktorej veci aké stanovisko musia na sneme zastávať. Tieto úpravy boli pre vyslancov záväzné.

[406] uvedením… kasín (tal.) — spoločenských kruhov, aké prichádzali v tom čase do módy i v Uhorsku ako spoločenské strediská

[407] tengerre, magyar — na more, Maďar (maď. heslo, veľmi lákavé a obľúbené v tie časy)

[408] Poliaci mali v moci svojej Pomorie a vydobudli si daraz brehy baltické od Švédov — v torunskom mieri r. 1466 získalo Poľsko od radu nemeckých rytierov (križiakov) Pomorie, Chelmsko a Západné Prusko. Vo vojne r. 1562 — 71 opanovalo väčšiu časť Livonska, o ktoré bojovalo so Švédskom, Dánskom a najmä s Ruskom. V novej vojne r. 1617 zaujali Švédi Livonsko a väčšiu časť Západného Pruska, ktoré vrátili Poliakom až r. 1635. Mierom v Olive r. 1660 však Švédsko podržalo Livonsko až po rieku Dvinu.

[409] Senát v Grodne — poľská horná snemovňa, musel r. 1793 privoliť na druhú deľbu Poľska. Vtedy si už zo zmenšeného Poľska (prvé delenie bolo r. 1772) zobrali veľké územia Rusko a Prusko.

[410] junácke sa pozdvihnutie Poliakov — Štúr cieli na situáciu po druhom delení Poľska. Vtedy totiž generáli Antoni Madaliński, Tadeusz Kościuszko a Józef Wodzicki vyhlásili 24. marca 1794 v Krakove povstanie proti okupantom. Po počiatočných víťazstvách Kościuszko, vyhlásený za diktátora, utrpel porážku pri Maciejowiciach (10. októbra 1794) a povstanie sa nevydarilo. Po ňom nasledovalo r. 1795 tretie a definitívne rozdelenie Poľska.

[411] pod starootcovským právom stonajúca — totiž zemianska pôda. Bolo to právo starootcovstva, inak dedovizeň (lat. aviticitas). Majetky, pozostalé po predkovi-nadobúdateľovi (prvom zemanovi v rodine) jeho dedič a právny nástupca spravidla nemohol scudziť (predať, darovať), ani za svojho života, ani pre prípad svojej smrti. Všetky majetky museli zostať v tej istej šľachtickej rodine, kým len žil niektorý potomok predka-nadobúdateľa. Za takýchto okolností, pochopiteľne, nebol možný ani nijaký úver. Bola však možná záložná držba (dočasný prevod vlastníctva z dlžníka-požičiavateľa na veriteľa-požičiavajúceho) a táto možnosť sa hojne i využívala.

[412] verejných katastrálnych kníh (lat.) — pozemkových

[413] mestá na sneme, a tých je vo vlastnom Uhorsku 47 slobodných — vlastné Uhorsko bolo Uhorsko v užšom zmysle, bez chorvátskych krajín a bez Sedmohradska. Slobodnými mestami sa rozumejú tzv. slobodné kráľovské mestá, z ktorých značná časť bola na Slovensku. Jedným z tých miest bol i Zvolen, ktorý vyslal ako svojho vyslanca na posledný stavovský snem práve Ľudovíta Štúra. Kráľovské mestá boli pôvodne pod panovníkom ako zemským pánom. Neskoršie sa vyslobodili z tohto postavenia, takže boli podriadené kráľovi len verejnoprávne, prečo sa i volali slobodné kráľovské mestá. Nepodliehali stoličnej vrchnosti, ale mali svoju samosprávu. Na sneme boli štvrtým stavom spolu s privilegovanými okresmi (dištriktmi).

[414] aby krajina zákonnou cestou do toho vstúpila — aby sa totiž možnosť urbárskeho odkúpenia zmenila na povinnosť, kde by už nerozhodovalo, či niektorý zemský pán súhlasí s odkúpením, alebo nie

[415] bývalých ich prostredných majetníkov — totiž nepriamych majiteľov. Boli to zemskí páni, ktorí neužívali urbárske zeme, keďže tie priamo užívali ich poddaní. Nepriamo, cez poddaných, boli však zemskí páni majiteľmi aj urbárskych zemí, preto Štúr hovorí o nepriamych majiteľoch.

[416] platnosť starootcovského práva ősiség) — pojem už vysvetlený. Štúr uvádza v zátvorkách maďarský názov, ak by slovenský názov nebol niekomu celkom zrozumiteľný.

[417] patrimoniálny súd alebo súd panský — prvé je latinský a druhé slovenský názov. Zemský pán v Uhorsku mal nad svojimi poddanými i súdnu právomoc v prvej stolici. Nevykonával ju, pravda, obyčajne sám, ale jeho námestník, vrchnostenský úradník, ktorý si na rozhodovanie priberal ešte iných znalcov práva.

[418] menoval predsedníka — predsedu

[419] v bandériách (lat. = zástava) — v uhorskom jazdnom vojsku. Rozlišovali sa stoličné a kráľovské bandériá. Karol Robert dovolil magnátom (veľmožom, najbohatším a najvýznamnejším šľachticom), že smú mať vlastné bandériá, oddiely, pod vlastnou zástavou a vlastným velením, ak postavia do poľa aspoň tisíc chlapov. Bandériá zanikli po moháčskej pohrome z r. 1526.

[420] povstal by odpor medzi slobodnými… a neslobodnými… zemami — rozpor, rozdiel

[421] „Sine me, de me“ (lat.) — o mne, bezo mňa

[422] „De me, mecum“ (lat.) — o mne, so mnou

[423] poddaní samojediní i do vojenskej i do domácej pokladnice platia — obidve tie pokladnice boli v každej uhorskej stolici. Z vojenskej pokladnice sa vydržovalo vojsko a z domácej pokladnice (lat. cassa domestica) sa hradili vlastné výdavky stolice. R. 1715 si uhorská šľachta vymohla oslobodenie od povinnosti v stálom vojsku a súhlasila s platením riadnej vojnovej kontribúcie (tá suma šla do vojenskej pokladnice), ktorá však nezaťažovala šľachtu, ale výlučne len poddaný ľud. Keďže od r. 1741 platila zásada, že je šľachtický pozemok oslobodený od všetkých verejných bremien, aj platenie do domácej pokladnice zaťažovalo len poddaných.

[424] sami na deperditách škodu trpia (lat.) — deperditami sa označoval v stavovskom Uhorsku rozdiel medzi platom, aký dávala vláda za stravovanie vojska hospodárom, u ktorých bolo vojsko ubytované, a medzi skutočnou cenou potravín, za ktorú hospodári museli tie potraviny nakupovať

[425] vyjmúc tej insurekde, už len podľa mena platnej — lat. menom insurrectio (povstanie) sa označovala všeobecná mobilizácia zemanov za vojny, úlohou ktorej bolo pomáhať stálemu vojsku pri vojenských operáciách. Posledná insurekcia bola r. 1809, za napoleonských vojen, a skončila sa neslávne, ústupom riadneho vojska aj insurgentov (bolo ich tam zhromaždených asi 19.000) od miesta bitky, Rábu, maď. Győr, k Acsu a ku Komárnu.

[426] Ludvik II. (1501 — 1526) — z rodu Jagelovcov, bol uhorským kráľom v r. 1516 — 1526. Zahynul 29. augusta 1526, keď na úteku z prehratej moháčskej bitky padol so svojím koňom do rozvodneného a bahnitého potoka Čele.

[427] starého ducha synovia — rozumej staromilci, konzervatívci, spiatočníci. Štúr jasne ukazuje na takých zemanov, ktorí sa protivili reformám, keďže by boli museli po nich i oni dane platiť ako sedliaci a boli by aj inak prišli o všeličo zo svojich zemianskych „slobôd“.

[428] vodovody (kanále) — pokus o novotvar. Vodovody dnes znamenajú niečo celkom iného ako kanále. Vtedy vodovody neboli také bežné ako dnes, preto Štúr chcel tým menom označovať kanále.

[429] koľko má celá krajina mohovitosti — majetku. Pri katastrálnom popise mal sa zachytiť celokrajinský stav nehnuteľností v Uhorsku.

[430] na horných krajoch — hornatých, čiže na Slovensku, v Sedmohradsku a v iných vrchovatých krajoch starého Uhorska

[431] hlavne pohlo k tomu Szécsenyiho — gróf Štefan Széchenyi (1791 — 1860) — maďarský politik a spisovateľ. Reformista, ale súčasne odporca radikála Ľudovíta Kossutha. Szécsenyi spravoval od r. 1834 ako hlavný komisár reguláciu Dunaja a Tisy, zorganizoval dunajskú lodnú dopravu a vykonal aj iné praktické reformy.

[432] ochrannými mýtami — v zátvorkách je vysvetľujúci nemecký výraz

[433] náš tridsiatok — v Uhorsku názov cla, ktoré sa vyberalo vo výške jednej tridsiatiny (3 a jedna tretina perc.) z ceny tovaru. Bolo to vnútorné clo.

[434] „Umrel Matiaš, je po pravde“ — narážka na relatívnu slobodu a spokojnosť poddaných, akú mali pod kráľom Matejom Korvínom. (O ňom sme hovorili už vyššie, pri článku Slovo na čase.)

[435] Sed exempla sunt odiosa (lat.) — ale príklady sú nežiadúce

[436] vo Vladislavovom VII. dekréte — ide o kráľa Vladislava II. Jagelovca (1456 — 1516) — slabého nástupcu Mateja Korvína na uhorskom tróne (od r. 1490)

[437] prvý článok od roku 1608 — rozumej článok zákona z toho roku. (Pojem „zákonného článku“ sme už vysvetlili.)

[438] stavy a rady — bol úradný názov uhorského stavovského snemu. Zastúpené boli v ňom štyri stavy, ktoré sa v pomere oproti kráľovi pokladali za národ (len oni, lebo poddaní vôbec neprichádzali do úvahy, i keď tvorili absolútnu väčšinu obyvateľstva). Stavy boli: preláti (vyššie a nižšie duchovenstvo, vyššie zasedalo v hornej snemovni, nižšie v dolnej), magnáti (najbohatší šľachtici), rytieri (pospolité zemianstvo), slobodné kráľovské mestá a výsadné okresy (privilegované dištrikty). Magnáti zasedali v hornej snemovni, ostatné stavy, nasledujúce v poradí za nimi, v dolnej. (V dolnej už nie osobne ako v hornej, ale iba prostredníctvom svojich volených zástupcov, čiže vyslancov.)

[439] siedmim banským mestám — ktoré boli všetky na Slovensku (Kremnica, Banská Štiavnica, Banská Bystrica, Banská Belá, Nová Baňa, Pukanec a Ľubietová).

[440] voleni mešťania — totiž tí, ktorí mali právo voliť mestských úradníkov a vyslancov na snem

[441] kde bez privolenia komory — rozumej kráľovskej komory, úradu, ustanoveného na spravovanie kráľovských dôchodkov

[442] kde bez privolenia komory — rozumej kráľovskej komory, úradu, ustanoveného na spravovanie kráľovských dôchodkov

[443] Plus valet favor in judice, quant lex in codice (lat.) — viacej osoží sudcova priazeň, ako písaný zákon. Zmysel porekadla je ten, že písaný zákon zostáva len na papieri, kdežto sudca prisudzuje resp. neprisudzuje právo, a to má dosah v skutočnom živote. (Čo je aj z najkrajšieho zákona, ak sa ho sudca nedrží.)

[444] súdne výroky kráľovskej kúrie (sedmipanského a kráľovského stola) — v Uhorsku pôvodný najvyšší súd (curia regia, dvorský súd) rozdelil sa postupom času na dva stále súdy, na sedmopanskú (septemvirálnu) a na kráľovskú tabulu. Oba tieto súdy spoločne sa i ďalej pokladali za kráľovskú kúriu. Sedmopanská tabula bola najvyšší odvolací súd pre Uhorsko. Predsedal jej palatín a súdilo na nej 5 prelátov, 6 magnátov a 9 rytierov. Tabula dostala meno podľa siedmich sudcov (3 + 4), ktorí sa vyberali z horeuvedeného počtu prísediacich. Kráľovská súdna tabula bola druhou čiastkou kúrie. Do r. 1848 jej predsedom bol kráľovský personál a prísediacimi boli 2 preláti, 2 magnáti a 21 iných sudcov. Tabula súdila v prvej stolici spory o platnosť kráľovských privilégií a niektoré fiškálne spory (kde bola sporovou stranou kráľovská komora). Inak bola odvolacou stolicou pre veci, ktoré prichádzali k nej od bánskej tabule (chorvátskej), štyroch krajských (dištriktuálnych) súdov, stoličných a iných súdov.

[445] Decisiones et Praejudicia Curiae Regiae (lat.) — rozhodnutia a mienky kráľovskej kúrie

[446] beh práv — prisluhovanie spravodlivosti

[447] palatín (lat.) — bol v Uhorsku najvyšší krajinský úradník, od r. 1526 doživotne volený. Bol kráľov zástupca, ale zároveň strážca práv krajiny naproti panovníkovi. Ako taký mal palatín veľkú moc.

[448] krajinský sudca (lat. judex Curiae) — bol v Uhorsku najvyšší krajinský sudca, v hodnosti nasledoval hneď za palatínom. V neprítomnosti palatína predsedal sedmopanskej tabuli, kráľovskej miestodržiteľskej rade i krajinskému snemu.

[449] kráľovský personál (kráľov zástupca v súdnych veciach) — zastával miesto niekdajšieho najvyššieho kancelára, bol predsedom kráľovskej súdnej tabule.

[450] stoličné súdne stolice — boli v každej stolici a pred r. 1848 súdili na nich výlučne zemani. Stoličné súdne stolice (lat. sedria) súdili len z času na čas a pri návale práce i vo viacerých oddeleniach (dnes by sme povedali senátoch). Každé oddelenie malo svojho predsedu, zapisovateľa a niekoľkých prísediacich, vyberaných z radov stoličných asesorov (prísediacich), akých bývalo vždy nadostač. Pri stoličných súdoch vyžadovala sa i prítomnosť slúžneho a prísažného, stoličných úradníkov, rozumie sa, tiež zemanov.

[451] a v priestupkoch takých, kde o hlavu ide — v zločinoch (hrdelných deliktoch). Štúr tieto najťažšie trestné činy len pre terminologickú neujasnenosť nazýva priestupkami, čím sa dnes označujú najľahšie trestné činy.

[452] v rakúskych dedičných zemiach je istý počet advokátov určený — čiže išlo tam o tzv. numerus clausus (lat.), pevný, neprekročiteľný počet advokátov. V Rakúsku mohol byť v tých časoch len ten advokátom, kto dostal na to osobitné oprávnenie, kym v Uhorsku bol výkon advokácie voľný, viazaný len na zloženie predpísaných skúšok.

[453] jednateľstvo k vypracovaniu nárady — snemový výbor na vypracovanie návrhu o zreformovaní uhorského súdnictva





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.