ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[224]

Pospolitosť je jednota tých, ktorí k dačomu jednému patria, k jednému sa priznávajú, jedno pred sebou majú, je teda zväzok jednotlivostí, osôb jednotných. Pospolitosť rodiny robia všetci údovia, k nej náležiaci, pospolitosť obce všetci obyvatelia, v nej prebývajúci, pospolitosť obce krajinskej^[225] všetci občania, obyvatelia krajiny. Všetci títo, k nižšiemu alebo k vyššiemu okresu náležiaci, keď skutočne k jednému patria, majú dačo spoločného, spoločné potreby, spoločné námery, spojení sú teda zväzkom mnohostranným a tento zväzok ich potrieb, ich námer je vlastne tá pospolitosť, ktorá ich všetkých dovedna zahrňuje. Každá teda pospolitosť drží svojich vo zväzku a žeby tento zväzok bol pevný a pospolitosť každému zo zväzku vedomá a skutočná, musí byť aj skutočne predstavená, zosobnená. Pospolitosť rodiny predstavuje otec čeľadný, rodiny hlava; on ju zdnuká spravuje, zvonku o rozličných jej záležitostiach, napr. pred súdmi predstavuje — pospolitosť obce predstavuje úrad obecný; on na to, čo k jej potrebám, k jej dobrému slúži, starosť vedie, on za ňu pred inými odpovedá, on za ňu v práve stojí^[226] — pospolitosť obce krajinskej je predstavená a zosobnená v jej vláde, vladárovi, mocnárovi; vláda sa o všetko, čo potreba obce vyhľadáva, stará, ona všetko, čo do obecnej platnosti prísť má, alebo predkladá, alebo potvrdzuje, alebo ustanovuje, vláda s druhými obcami v potrebách obce svojej do vyjednávania sa púšťa, nebezpečenstvám, zvonku na obec sa valiacim, odporuje, v svojom a obce mene s obcami inými do spojenia, do stýkania akéhokoľvek, krátkeho, trvanlivého, prichodí. Pospolitosť teda každá musí mať, keď má byť skutočná, jednu vôľu a táto vôľa, jedno a to samé túženie, vyslovuje sa v zákonoch, v poriadkoch, v pospolitosti platných, teda tieto jednu námeru majúce zákony a poriadky sú dušou pospolitosti, bez ktorej by ona žiť nemohla a s ktorých prestaním na kúsky by sa rozdrobila. Keď ale toto je dušou, teda silou životnou pospolitosti, bez ktorej by ona žiť nemohla, samo od seba sa rozumie, že každý úd tejto alebo inej pospolitosti, keď v nej žiť chce a má, poriadkom tam platným sa poddať, ich za svoje uznať a nasledovať má a musí. Z predloženého vidno, jako vysoko stojí pospolitosť nad jednotlivosťou, nad osobou jednotnou.

Vysoko istotne stojí pospolitosť nad jednotlivosťou, lebo pospolitosť aj všetky jednotlivosti v sebe zjednocuje, predsa ale pospolitosť len na jednotlivcoch sa zakladá, pre nich pracuje a im k dobrému všetkému, čo v jej silách stojí, dopomáha a tak jednotlivosť vo všetkom tom, v čom jej cena opravdivá záleží, kde rozumne chce a pravdivé veci žiada, od pospolitosti tiež uznaná byť musí. Keď sa toto stane, pospolitosť a jednotlivosť dostanú sa do súhlasnosti a vyrovnajú sa vzájomne, kým ale toto príde, neslýchane veľká práca sa na to vynaložiť musí a veľmi dlhý tok času v namáhaní tomto vzájomného sa vyrovnania ubehne. Pospolitosť nie je hneď jasná, určitá, vymeraná, jednotlivosť nie je hneď rozumná, spravodlivá, osvietená, a preto tamtá túto zanedbá, odhadzuje, neslušne s ňou nakladá, alebo táto slušné medze preskakuje, od pospolitosti bočí, jej sa na priek kladie a stadeto protiveň a boj medzi oboma povstáva, ktorý v histórii rozvíjania sa človečenstva dlhé veky a veky trvať vidíme.

U starodávnych národov, keď tieto ešte boli v stave docela prirodzenom, t. j. takom, kde človek najviac len podľa tela žije a zmyselnými žiadosťami sa vodiť a určiť dáva, nachádzame síce už pospolitosť, t. j. spojenie jednotlivých údov národa, ale toto spojenie nič inšie a vyššie za cieľ nemá, len vydržať a vyopatrovať údov svojich telesne. V stave detinskom týchto národov nevyhnutná im je potreba, aby aj o toto, čo potrebujú, dakto sa im postaral, aby ich jako deti neodchované dakto opatroval a tento ich opatrovník je ich čeľadným otcom, ich predstaveným, ich vladárom. Tento teda jediný sa o pospolitosť stará, on na všetko dozerá, zato ale aj on jediný berie sa za pospolitosť samú, má preto moc najvyššiu a že národ je celkom ešte neodchovaný, bez najmenšej vzdelanosti a všetkej väčšej známosti, neohraničenú, ktorú majúc, s jednotlivcami tak nakladať môže, jako sa mu len zvidí. Táto jeho moc ešte sa zväčšuje, keď národ, neumejúc ešte sám potrebnú zem obrábať a obyčajne len pastierstvom sa živiac, z miesta na miesto prechodiť musí. Tu prichádza s druhými do roztržitosti, pračiek a bitiek, v ktorých je jedna a neobmedzená vôľa potrebná. Túto moc ešte aj vtedy zadŕža, keď sa už národ na stálych sedaliskách^[227] osadí. Je to už jeho moc dedičná, ktorú mu nikto z neodchovaného ešte národa neodpiera, tým menej nie, že ju aj jako najvyšší kňaz národa v rukách svojich drží. V stave tomto vidíme národy v starožitnosti z Ázie,^[228] vidíme tam pospolitosť ešte nízku, nerozvitú a toho, ktorý pospolitosť predstavuje, v držaní najvyššej a neohraničenej moci, ktorej druhí docela sú podvrhnutí a byť musia, lebo v pospolitosti žiadnu činnú účasť nemajú, o ňu sa nestarajú, ale ona o nich starosť vedie.

V obciach nasledujúcich je už viac tých, ktorí sú v pospolitosti činne účastní, t. j. takí, ktorí to, čo pre obecnosť vykonať treba, ustanovujú, vykonávajú alebo vykonávať dajú, s touto ale činnou účasťou v pospolitosti pripadá im aj všetko právo ostatné, oni sú to isté, čo bol v obciach predchádzajúcich na čele pospolitosti stojací čeľadný otec, vladár, to isté, hovoríme, lenže v menšom a v užšom okrese, ale v okrese tom istom, t. j. v domácnosti. V obciach predchádzajúcich čeľadný otec, vladár, považoval sa za hlavu spojených pod jeho vládou rodín alebo vlastne jednej rodiny, a celá táto rodín pospolitosť bola v ohľade k nemu len takrečeno jeho domácnosťou a on aj podľa toho nakladal so všetkým podľa dobrej svojej vôle. V obciach, za týmito nasledujúcich, ktoré sme už spomenuli, sú čeľadní otcovia, účasť v pospolitosti majúci, z ohľadu tohoto samovladárovi predošlému docela rovní, oni nakladajú s domácnosťou svojou podľa svojej najlepšej vôle, robia s ňou to, čo sa im najlepším byť zdá a takejto ich neobmedzenej vôli podrobená je nielen ich vlastná rodina, ale aj všetko iné, čo k domácemu ich okresu patrí, teda poddaní, sluhovia, ktorí sú v týchto obciach celkovitými otrokmi. Je síce pravda, že tu už viac jednotlivostí v pospolitosti účasť berie a zato aj v úžitku práva sa nachodí, ale veľká časť je ešte bez všetkého uznania, bez všetkého práva. Uznaní a v úžitku práva sú obyčajne len tí, ktorí v hlavnom meste obce, meste teda panovitom,^[229] prebývajú a k tomu ešte v druhých prajnejších okolnostiach sú postavení, pochádzajúci napr. z rodov znamenitejších a držiaci väčšie majetnosti. Takýto stav pospolitosti a jednotlivosti nachodí sa v obciach takrečených klasických, t. j. v obciach gréckych a v obci rímskej. Všetky tieto obce stoja na tom istom základe, deliac sa len vo vzťahu pospolitosti k jednotlivostiam, v nej účasť majúcim, lebo obce daktoré, napr. obec rímska a najväčšmi obec spartská, jednotlivosť prísne pospolitosti podvrhuje a Sparta v prvých svojich vekoch k prospechu pospolitosti ju vonkoncom neuznáva, druhé ale, napr. aténska,^[230] jednotlivosti slobodnejšie rozviť sa dopúšťa. V Sparte celý človek od narodenia až do smrti náležal obci; dieťa, jako vedelo behať, vychovávalo sa verejne, cvičievalo v tom, čím v tých časoch obci najlepšie poslúžiť mohlo, najmä v umení vojenskom, mládenec patril do plukov, muž celý náležal obci, starec užíval sa k radám, žiadny obyvateľ nemal svojej majetnosti vlastnej, všetko bolo verejné a spoločné a môžeme riecť, že nebolo tam domáceho života, ale bol len život verejný. V Ríme nebola taká prísnosť, predsa ale pospolitosť nad jednotlivcom prísne panovala, užívala ho ku všetkým obetiam za pospolitosť a jednotlivec aj vediac, že sa len na tom i jeho vlastná sloboda zakladá, vykonával vôľu pospolitosti svojej s najväčšou obetavosťou. V Aténach nebolo tejto prísnosti, zato ale nikdy takej veľkosti pospolitej jako v Ríme, nikdy tak skalistej a železnej ráznosti jako v Sparte.

Jestliže pospolitosť v starožitných obciach ázijských s pospolitosťou v obciach klasických, t. j. gréckych a rímskych, zrovnáme, veľký sa nám zaraz pri oboch rozdiel ukáže: tamto vidíme jedného samovladára za pospolitosť pôsobiť, tuto naproti tomu vidíme už viacej tých, ktorí sa o pospolitosť starajú a účasť v jej spravovaní berú, tamto vidíme jedného samovoľne rozkazujúceho, tuto vidíme viacej, ktorí sa v tom, čo je pospolité platné, delia, tamto vidíme pochop práva celkom samovoľný a jedného, od ktorého právo visí,^[231] tuto ich vidíme viac v úžitku práva, lebo účasť v spravovaní pospolitosti majú. Krem toho starosť o pospolitosť, vyjmúc náboženské obrady, sa tam hlavne len na vyopatrovanie telesné obmedzuje, tuto už ale je pospolitosť znamenitejšia, duchovnejšia: tu jesto už krem náboženstva vyzretejšieho právo pospolité a s týmto spojené rozvitejšie a dokonalejšie právo meštianske^[232] a právo domáce, tu jesto už i vzdelanosť jadrnejšia, život spoločenský príjemnejší a mravy vybrúsenejšie. Z tohoto vidno, že táto pospolitosť omnoho tamtú prevyšuje, a tak omnoho viac musela mať aj sily priťahovať k sebe jednotlivcov a oddanosťou aj obetovavosťou ich naplňovať, preto aj, keď tamtie obce s týmito do boja sa pustili, na žiaden spôsob dobre proti nim v boji obstáť nemohli, ale prevládané boli.

Po zahynutí obcí klasických vystupujú celkom nové národy na divadlo histórie. Začiatky ich obcí sú docela surové. Jednotliví, smelí, činní a odvážni spojujú sa pod náčelníkom a vychádzajú na boj, aby druhých podmanili a čo zapopadnú, nakoristili. Vo vybojovanej krajine osádzajú sa potom obyčajne títo výbojovníci a zaujímajú ju, pozoru ale hodno, že ona nepripadá celkom ich náčelníkovi, ale sa medzi všetkých výbojovníkov delí a rozdáva. Náčelník dostáva z nej len kus najlepší, iní dostávajú alebo kusy k celkom samostatnému držaniu (allodia) alebo k držaniu pod istými k osobe náčelníkovej záväzkami (feuda). Záväzok takýto hlavne je stanie do zbroje na slovo náčelníkovo a tak sľub vernosti k nemu. Na tomto základe zdvihli sa obce národov germánskych a románskych. V začiatkoch svojich, ako sme už riekli, sú ony celkom surové, lebo spojenie len k tomu cieľu smeruje, aby sa niečo vybojovalo a náčelník tiež poslušnosť len v čas vojny vyžaduje, ostatne ale panuje i z jednej i druhej strany sebevoľnosť: bojovníci sa do všetkého púšťajú, pri čomkoľvek sa silou svojou obrániť môžu a náčelník tiež len toľko poslušnosti si u nich vydobudne, nakoľko poslušnosť túto svojou silou a zbrojou vydobudnúť si môže. Akokoľvek stav tento len o surovosti ešte národa svedectvo dáva, predsa ale pozoruhodné je to v ňom, že bojovníci sami z dobrej vôle k náčelníkovi (sihorovi) pristupujú a za svoje služby odplaty vyžadujú a záväzok svoj len pod podmienkou užívania istého práva plnia. V týchto prvopočiatkoch leží všetko ďalšie rozvitie obcí národov pripomenutých. Z náčelníkov (sihorov) stali sa vladári a panovníci, z bojovníkov stalo sa pri rozličných, pravda, premenách vyššie i nižšie zemianstvo, zo spojenia, spočiatku len celkom ešte vojenského, rozvila sa s priebehom času úplná a celkovitá obec, pospolitosť, v ktorej i jedna i druhá strana, t. j. vladár i zemianstvo, dostali vládu spravujúcu do svojich rúk, a to tak, že vôľa a privolenie oboch stali sa nevyhnutne potrebnými k určeniu toho, čo pospolite platné byť malo. K týmto dvom živlom, v obciach germánskych a románskych podstatným, pripojil sa hneď odprvoti živel tretí, a to stav ten, ktorý náboženstvo kresťanské medzi týmito národmi rozšíril a ochraňoval, ktorý pri surovosti mravov najlepšie sám učenie kresťanské rozumejúc i z ohľadu toho a tiež aj z ohľadu známostí iných, vyššie nad inými stojac, veľký a silný vtok na veci pospolité^[233] vydobudnúť si musel, t. j. stav kňazský, a neskôr k týmto trom živlom pristúpil ešte aj štvrtý, a síce ten, na ktorý sa moc vladárska pri bujnosti a sebevoľnosti zemianstva opierať začala a ho ku skroteniu tohoto potrebovala, ktorý potom svojou majetnosťou, priemyslom a známosťami s ním spojenými k veľkému značeniu v obciach prísť musel, t. j. stav meštiansky. Tri teda tieto stavy, ktoré sme vyrátali, majú účasť vo veciach pospolitých obcí národov spomenutých a zato pripadá aj týmto stavom právo, jedným, a to vyšším, právo väčšie a vyššie, druhým, nižším, právo menšie a tohoto práva sú všetci tí účastní, ktorí ku stavom týmto patria. Jestliže už obce tieto s obcami klasickými zrovnáme, vidíme v nich veľký rozdiel a postup ďalší od tamtých. V obciach klasických vidíme obec hlavne na jedno hlavné mesto zosústredenú a účastníkov vo veciach pospolitých, hlavne obyvateľov týchto miest, podelených sprvoti síce na stavy, potom ale neskôr v stave jednom, meštianskom sa vyrovnávajúcich, tuto ale pozorujeme pospolitosť už na celú krajinu rozšírenú a v nej účastníkov nie už len obyvateľov jedného mesta a azda miest s ním spojených, ale stavy celé, a to všetkých tých, ktorí sa k nim rátajú. Účasť teda v pospolitosti majú v týchto obciach omnoho viac od tamtých, zato ale aj právo omoc viacej jednotlivcom prislúcha lež v obciach predošlých, ktorým ale právom, čo povážiť treba, jednotlivci obdarení sú len jako údovia stavov. Následky tohoto rozšírenia práv vzťahujú sa pomaly aj na nižšie od týchto stavov ľudu triedy tým viac, že náboženstvo kresťanské blesky svoje i na tieto hádže a v nich hodnosť ľudskú tiež uznať a vážiť porúča.^[234] V obciach predchádzajúcich bolo všetko nižšie, čo účasť činnú v pospolitosti nemalo, otroctvo, rabstvo, v obciach týchto po uvedení náboženstva kresťanského tohoto tuhého otroctva a rabstva viacej nieto, jesto nevoľníctvo, ktorého stav bol na každý spôsob znesiteľnejší a lepší od stavu starých otrokov, a i toto nevoľníctvo pomaly sa míňa a ruší. Z tohoto všetkého vidno, že pospolitosť táto nad pospolitosť obcí klasických je omnoho rozvitejšia, dokonalejšia: jesto tu náboženstvo kresťanské, účasť v pospolitosti mnohých na stavy podelených a s ňou spojené právo, otvorené sú brány k náukám a vedám každému, vzdelanosť všeobecnejšia a sám stav tried nízkych zmiernený a polepšený. Nieto tu viac ani takej prísnej pospolitosti, ktorá by celkovité zaprenie jednotlivostí žiadala, ale je jednotlivosti zanechaný jej život, jej pole.

Videli sme, že v obciach pripomenutých národov románskych a germánskych pospolitosť už od tej v obciach predošlých stala sa omnoho jasnejšia a dokonalejšia, a poznali sme tiež, že účasť v pospolitosti omoc viac dostali lež v obciach predchádzajúcich; pripomenuli sme ale zaraz, že všetci títo účastníci majú údel v pospolitosti len v stavoch spojení a podľa toho že aj práv, stadiaľ pochádzajúcich, požívajú. Človek ale je človek; najvyššia a najväčšia príčina toho, že sa k právu hlásiť právo má, je to, že má hodnosť ľudskú a náboženstvo kresťanské výslovne mu pod týmto náslovom právo dáva a hodnosť ľudskú v každom uznáva a uznávať porúča. Čím sa teda náboženstvo kresťanské viacej chápe a v mysliach ľudských ujíma, tým sa aj túženie po uznaní hodnosti ľudskej v každom stať muselo všeobecnejším, pospolitejším a toto túženie podopiera aj rozmáhajúca sa po národoch vzdelanosť a osveta, ktorej cena najvyššia záleží v tom, že jednotlivcovi jako človekovi k pochopeniu hodnosti ľudskej dopomáha a napospol duchovnému životu cestu kliesni. Spomenuté teda túženie po uznaní jednotlivca jako takého vystať nemohlo, že ale pospolitosť nebola ešte podľa tejto žiadosti tak sporiadaná, žeby na jedného každého bola takýto ohľad brala, a majúc na mysli, že všetko, čokoľvek sa skutočne rozvíja a dariť sa má, len miernym krokom ísť môže, môžeme riecť, aj brať mohla, dala sa jednotlivosť do samej pospolitosti, jakoby táto jej v ceste stála a proti nej napravená bola. Jednotlivosť ale krem toho, že má stránku docela pravdivú, t. j. túženie po uznaní seba jako bytnosti duchovnej, má tiež aj stránky iné, nepravdivé, neplatné a tieto sú jej náruživosti, osoblivosti,^[235] bludné vymysleniny atď., ktoré, keď sa už raz jednotlivosť o svoje domáhať začala, tiež sa k nej pripojili a uznanie svoje tak jako stránky pravdivé žiadali, skadiaľ, jako každý predsudkami nezaujatý ľahko pozná, nepravdivé osobovania vytiecť museli. Jedno teda s druhým, pravdivé s nepravdivým, sa spojilo a pustilo sa do boja s pospolitosťou a skutočnosťou, túto neprijímajúc a zavrhujúc v tej mienke, že jej na závade stojí. Dávne sú tieto trenia a boje, vidíme ich vo všetkých skoro románskych a germánskych obciach zaraz po skončení stredoveku a len dakde s veľkou silou a mocou sa udusili a do vybuchnutia neprišli. Najživšie viedli sa tieto boje v Anglicku a vo Francii a vidíme tam aj dva prevraty veľké, ktoré spôsobili, t. j. prevrat anglický za Karola I. a prevrat francúzsky za Ľudovíta XVI.;^[236] oddávna sa to k týmto prevratom zastrájalo, ku ktorým, pravda, aj iné, a to podstatné príčiny, napr. utlačenie ľudu od triedy vyššej atď., dopomáhali, hlavná ale bola od nás privedená. V Anglicku boli tieto boje zmiešané s náboženskou stranou, lebo kráľ skrze reformáciu v Anglicku to právo, čo by sa od jednotlivých za pravdivé na poli náboženskom prijať malo, si privlastňoval, vo Francii ale tieto boje v politickom boji vystúpili a strašný, každému vzdelanejšiemu dobre známy prevrat spôsobili. Predišli tieto výpuky,^[237] jako sme pripomenuli, trenia na duchovnom poli v Anglicku a tam, že trenia tieto viacej na náboženskom poli sa ukázali, povstali puritáni, levelleri,^[238] vo Francii encyklopedisti,^[239] celý ten spolok baróna Holbacha (la synagogue des encyclopedistes)^[240] so svojimi tisícmi a tisícmi vyznavačmi a nasledovníkmi. Rousseau^[241] vo svojom diele „Du contrat social“ istí, že v obci od jednotlivcov a ich domnenia všetko záležať má, a k tomu cieľu vymyslel takrečenú zmluvu medzi vladármi a národmi, podľa ktorej by národy boli síce vladárom správu nad sebou popustili, ale ju, keď by sa im nepáčila, zase odobrať a s ňou tak naložiť mohli, jako by sa im zachcelo. O takejto zmluve história nič nevie a je to naskrze neprirodzená cesta povstávania obcí, zmluvu takúto mohol, pravda, človek v XVIII. století utvoriť, ale národy v svojom detinskom stave a neodchovanosti ju utvoriť nemohli, nemajúc ani pochopu o pospolitosti, ani o práve, ktoré by im pripadalo. Rousseau ale chcel týmto len vôli jednotlivcov k určeniu vecí pospolitých cestu prekliesniť, a preto zmluvu túto vystavil. Je istotne právo človekovi dané, lebo má ducha, ale práva tohoto musí on dlhými prácami, dlhým sa vzdelávaním vedomým sa stať a mnohým namáhaním si ho vydobudnúť. S Rousseauom vystupuje celý pluk podobných učiteľov vo Francii: Diderot,^[242] d’Alembert,^[243] Raynal,^[244] Helvetius,^[245] Marmontel,^[246] Grimm,^[247] Laharpe,^[248] Condorcet^[249] atď., ktorí už, čo len koľvek na riad pospolitý sa nanáša, zatracujú a jednotlivých hocakým domneniam, vymysleninám a náruživostiam uzdu popúšťajú. Všetko toto dozrelo a hrozný výbuch spravilo v strašnom prevrate francúzskom, ktorý, čokoľvek len pospolitého, pozitívneho bolo, jak v politickom tak aj v náboženskom poli, podvracia, ničí a borí a za sebou len jednakosť a pustotu necháva. Rozviazali sa tu všetky dômysly, všetky chceli k platnosti prísť, rozviazali sa tu všetky náruživosti, všetky čo len kto mal jaké nároky, zato ale aj že pustota sa stala a nič pospolitého, určitého uznané nebolo, padli všetky tieto dômysly a náruživosti v obeť jednej náruživosti, jednému dômyslu, najprv strašného Robespierra,^[250] potom železnej jednej vôli ducha velikánskeho Napoleonovho.^[251] Jedna takáto železná vôľa, pôsobiaca bez všetkého ohľadu, bola ale potrebná, aby uprostred všeboriacich náruživostí zase dačo pevného povstalo, čo by ich jedna druhú požierajúcich skrotilo, bola potrebná, aby sa zase pospolitosť navrátila a náruživosti jednotlivých prevládala. Pred Napoleonom bola, jako hovoríme, pustota, s Napoleonom zase sa vracia všetko, vracia sa náboženstvo a s ním cirkev, vracia sa riad pospolitý a zato, čo tam aj nemeckí pisári najmä v novších časoch šprihajú velikánovi, on predsa ostáva, čo aj iné jeho skutky do ohľadu neberieme, novým tvorcom obce francúzskej. Naučili sa ale tu a videli na Francii národy, že keď jednotlivcom sa všetky uzdy popustia, pospolitosť prestáva, a že oni, keď má stáť obec, s touto sa zmieriť musia.

Už pred prevratom francúzskym boli v obciach európskych strany, po prevrate ale samom, keď jednotlivosť do toľkého boja s pospolitosťou sa pustila, rozvili sa všade v týchto obciach strany dve a tam najmä navrch vystúpili, kde i väčšia verejnosť panuje a kde jednotlivosť otvorenejšie má pole, t. j. v obciach takrečených reprezentatívnych. Jedna z týchto strán prichytila sa všetkého toho, na čom pospolitosť je založená a v čom zosobnená, teda riadu, zákonov, vlád, druhá naproti tomu prirazila sa k vymáhajúcej sa jednotlivosti, ktorej na ceste vymáhania sa mnohé z predošlých časov postavené záseky stáli a ktoré, aby k platnosti prišla, odstrániť alebo premôcť mala: tamtá strana je takrečená konzervatívna, táto takrečená slobodomyseľná alebo liberálna. Veľké nastalo medzi týmito stranami všade trenie a najmä v obciach spomenutých; tamtá sa bála rozsypania všetkej pospolitosti, a preto pevne sa zachytila všetkého doterajšieho, na čom a s čím doterajšia pospolitosť bola stála, táto naproti tomu úzkostlivo sa na to obzerala, a aby svoju námeru jednotlivosti k platnosti dopomôcť dosiahla, na doterajšie a staré zlým okom hľadela a do tvorenia iného, novšieho sa pustila, lebo skutočne len s novým môžu vystúpiť ľudia noví (homines novi). Takto sa rozleteli tieto dve strany na docela protivné kraje a čím väčšie nepriateľstvo medzi nimi povstávalo, tým ešte do väčších krajností ubiehali a obe výrastkom na ich jednej každej postati príčinu a príležitosť zavdávali. Tak na tamtej strane povstala stránka taká, ktorá všetko túženie po novom bez ďalšieho veci spytovania odsudzovala, každé sa pohybovanie zatracovala a domáhanie sa jednotlivosti o platnosť za nebezpečné vyhlasovala; táto naproti tomu v jednej svojej stránke ubehla do iných krajností a začala vyhlasovať všetko doterajšie za zlé, všetko, na čom sa riad pospolitosti zakladá, za tyranstvo a dala sa naprosto do úteku a bočenia od všetkého doterajšieho, vezmúc si za heslo najvoľnejšie rozloženie sa jednotlivosti. Z tohoto túženia a pohybovania povstali tie rozličné teórie o obci, ktoré podľa krajností týchto strán najrozličnejšie vypadli a práve tak sa delili jako za starých časov, napr. teória Hobbesova^[252] a Rousseauova o štáte, podľa ktorej tamten istí, že by národy len pre vládu boli, a tento zase vlády za podnožie skoro národov znižuje. Takéto teórie, a to zo strany takrečenej liberálnej, boly napr. tie, že by zákony v obci sa naskrze zdediť nemali, alebo za to, že z predošlých časov povstali, dajakú platnosť mať, ale že by každé nové pokolenie malo si samo zákony nové stvoriť a že keď predkovia nasledujúce pokolenia k žiadnym istým zákonom zaviazať nemohli, nové pokolenie malo by len zákony svoje vlastné, od seba utvorené, poslúchať, potom napr. že by k zákonom v obci platným všetci jednotlivci privolili, lebo vraj proti vôli nikto by sa nemal nútiť k posluchu. Takéto a týmto podobné teórie povstali a kolovali po Európe, kto ale len trochu rozumne súdiť vie, každý ľahko pozná, že pri teóriách týchto oboch krajností zle by sa pospolitosti darilo a pri výrastoch strany takrečenej liberálnej, keď by sa uskutočnili, všetka pospolitosť by sa nemožná stala, lebo by tak napr., keď by každé nové pokolenie nové zákony tvoriť malo, celá doterajšia postať obce sa podkopala, zväzok celý s predošlosťou pretrhol a tie najnevyzretejšie vymysleniny a z povetria nalapané plány by do života stúpili, ktoré by všetko len rozhádzali a stálosť, obce nemožnou urobili. Na ten istý spôsob by sa vec mala, keď by napr. všetci k zákonom privoľovali, bo tak by každý zákon stal sa popredku nemožným a o posluchu k zákonom by ani reč byť nemohla. A jestli by zase krajnosti druhej strany v živote uznané boli, z národov a jednotlivcov stali by sa čisté nástroje a náradia, ktoré by bez všetkého svojho vlastného cieľa len dačomu inému slúžiť prinútené boli. Z tohoto vidieť, že ani jedna ani druhá krajnosť obstáť a v živote za platnú sa uznať nemôže a chvalabohu, už prešiel aj v Európe čas, kde sa tieto teórie po nej potĺkali a rozhlasovali, bo neskutočnosť a nepravdivosť ich je tak veľká, že musela národom, keď sa mysle z prvého rozhorúčenia len trochu ochladili, sama od seba do očú padnúť. Zato aj môžeme riecť, že už iba len po temných kútikoch, kam svetlo terajšieho dňa nezasahuje, sa tieto vymysleniny potĺkajú a zrážajú. Trebárs ale aj krajnosti tieto, ktoré nepriateľstvo medzi dvoma hlavnými stranami spôsobili, uschli a uvädli, predsa boj oboch týchto strán tým neprestal, lež sa len o dačo zmiernil. Kto povahu rozličných týchto strán považuje a skusuje, pozná, že jedna, a to konzervatívna, k tomu sa drží, čo je nevyhnutnou podmienkou každej pospolitosti, jej ustálenia, silne sa tedy lapá riadu a všetkého toho, na čom riad v pospolitosti spočíva, naproti tomu strana takrečená liberálna k tomu sa ženie, čo jednotlivcom k väčšej platnosti dopomáha a ich na neohraničenejšie pole činnosti uvádza, pre tú príčinu ale, že jednotlivosť pri pravdivej svojej stránke, napr. vzdelávaní sa, dobývaní spravodlivosti rovnako s každým iným, slušnom uznaní činnosti a darov svojich v každom ohľade atď., má stránky aj neplatné a nepravdivé, napr. sebectvo, náruživosti a stadiaľto pochádzajúcu sebevoľnosť, kloní sa často strana liberálna aj k tomu, i tieto nepravdivé jednotlivosti, nároky k uznaniu a k platnosti priviesť, naproti tomu zase strana konzervatívna v silnom pridŕžaní sa riadu a doterajšieho stavu pri hýbaní sa jednotlivosti stáva sa dakedy úzkostlivá a bojácna; vidno teda, že obe tieto strany znaky strannosti na sebe nosia, obe ale pritom, keď sú čisté a sebeckými námerami nenakvasené, dobre pospolitosti prajú. Pri všetkom tom boj je dosiaľ medzi nimi ešte vždy trpký a horký, ktorý to dobré do seba má, že každú stránku od jednostrannosti odťahuje, a to konzervatívnu od veľkej stalitosti^[253] a zaťatosti, liberálnu od prudkosti, ľahkomyseľnosti a sebevoľnosti, na ktorý spôsob strana konzervatívna k uznaniu jednotlivcov vždy viac a viac privoľuje a ich pomaly k platnosti v pospolitosti pripúšťa, liberálna ale k pospolitosti a riadu jej sa vedie a k nemu privyká. Vidno teda stadiaľto, že ani jedna ani druhá o sebe a výlučne v pospolitosti činné byť nemajú, ale že obe spojovať a prenikať sa musia, aby sa došlo tam, kam sa dôjsť chce a má. Ani jedna teda strana jako strana osebe nemá pre seba budúcnosti a niet ani v jednej osobitnej pre obce a národy spasenia, ale len v spojení oboch, v pôsobení oboch vzájomnom. V ich spojení, pôsobení vzájomnom a zmierení sa spoločnom leží budúcnosť, lebo istotne nemôže byť obec a pospolitosť, jednotlivcov neuznávajúca jako v starovekosti ázijskej, ani ich tak celkom zapierajúca jako v Sparte, ale ani tak len všeobecne prijímajúca jako v obciach stredného veku a národov v ňom kvitnúcich, lež z druhej strany nikdy nemôže byť a stáť jednotlivosť bez pospolitosti, bez jej zosobnenia sa, bez riadu, inakšie by sa všetko rozprášilo a naspäť nekonečne ďaleko zahodilo. Kde tieto strany sa takto zlejú, kde sa vo vzájomnom tomto sebapoznaní zmieria, tam je pevný základ budúcnosti.

Hlavná vec teda záleží v tom, aby sa jednotlivosť s pospolitosťou vyrovnala, t. j. aby pospolitosť svoju vážnosť, výsosť a moc zadržala a jednotlivosť zase v pospolitosti aby sa v dobrom svojom práve uznala a slobodnejšie sa pohybovať mohla. Kde sa toto stane, tuto sa spoja obe tieto strany a obec dostáva tam základ skalistý, nepodvratný, kde ale jedna alebo druhá strana veľkú prevahu má, tam prichádza do bojov a často ráz obec aj do nebezpečenstva ubieha, z ktorého — jako sme už aj na príkladoch videli — jej len silná jedna vôľa pomôcť môže. V obciach takých, kde je ešte od vyrovnania tohoto vzájomného ďaleko, nachádzajú aj spomenuté od nás politické strany obšírne pole, na ktorom medzi nimi do tuhého často boja prichodí, čím ale ďalej k vyrovnaniu tomuto sa blíži, tým aj viac rozhorčenosť tohoto boja utícha, bo stranám týmto naveky z poľa ubýva a ony sa v boji zo svojej jednostrannosti otierajú a jedna druhú viac a viac preniká. Tak vidíme teraz v daktorých obciach európskych, kde tieto strany navidomoči z dávneho svojho značenia a pôsobenia už mnoho stratili. Ukazuje to, jako sme povedali, na budúcnosť a potvrdzuje vyslovenú myseľ, že budúcnosť zo spojenia oboch vzájomného tvoriť sa bude.

V obciach slovanských, keď na ne pilnejším okom pozrieme a povstanie i život ich skusujeme, nenachádzame nikde rovnováhy medzi pospolitosťou a jednotlivosťou, ale vidíme v nich, jako napospol v národe slovanskom, i tuto krajnosti, t. j. alebo prevažuje jedna strana, pospolitosť, riad, vláda a nehrubo sa o jednotlivosti stará, alebo jednotlivosti prevažujú pospolitosť tak, že sa táto na kúsky rozpŕcha a tieto miesto života pospolitého celkom osobitný život si privlastňujú a tak nasledovne pospolitosť podvracajú. Sám základ obcí slovanských docela sa delí od povstania obcí národov germánskych a románskych: tuto obce zakladajú stojaci na čele bojovníkov vojvodovia, u národov slovanských sa len domáci život vyvyšuje a rozširuje a zo života domáceho povstávajú vladári nad národom, nad kmeňom jednotlivým. Tak sa stalo v obci českej, kde roľník Přemysl vystupuje na prestol, taká povesť ide aj o povstaní obce poľskej, kde Piast, bohabojný hospodár, vládu nad národom dostáva. Trebárs sa toto len ako povesť nesie, predsa ale zo všetkého zavierať sa dá, že povstanie obce tejto na takýto spôsob sa prihodilo a bezpečne zavierať môžeme, jako nám aj príklad volenia vladárov u Slovanov korutanských ukazuje, že aj u iných Slovanov na tento spôsob obce povstali, lebo sa to zrovnávalo s duchom národa samého. Podľa pochopu teda slovanského obec by len mala byť rozšírená a zvýšená domácnosť, rodina, rodina ale nie je tu v takom položení jako u národov východných alebo aj u národov európskych, napr. Germánov za starých časov, lebo tam je otec neobmedzeným pánom, tuto za starodávna prísnym a surovým vladárom rodiny. Tamto je žena otrokyňa a deti otročatá, s ktorými hlava rodiny podľa svojej vôle naložiť môže, tuto za starodávna žena je tiež úplná nevoľnica, za jej život u Škandinávcov sa len polovica toľko platí jako za život druhého človeka a deti u Škandinávcov sa tiež, keď sa otcovi zapáči, von vyložiť a tak z lona rodiny vyhodiť môžu. U Slovanov je nie ani jedno ani druhé, a jako zo starých práv slovanských, napr. z českých, vieme, žena mala v manželstve veľké práva a deti tiež neboli dobrej vôli otcovej zanechané, ale právom opatrené. Už v starožitných časoch žena dostávala veno, uznáva sa teda za osobu, lebo len osoba vládnuť môže vecami a držať dačo vlastného, a deti, synovia majú právo k statkom tak, že keď synovia do plného alebo — jako práva staročeské sa vyjadrujú — do spravodlivého veku prídu, údel svoj zo statkov žiadať môžu a keď na tom nástoja, dostať musia, dcére zas vo vydaji, keď sa poriadne držala, žiadna prekážka sa od otca robiť nemôže. I to ešte je podstatné pri práve tomto, že sa najmladšiemu, teda najslabšiemu, v práve najväčšmi strana chytá, lebo on v údele dom rodičovský dostáva, docela na odpor právu germánskemu, kde najstaršiemu, teda najvyrastlejšiemu, najväčšie právo, napr. v majoráte,^[254] popúšťa.^[255] Údel v statkoch rodičovských všetky deti na rovnaký spôsob majú^[256] a tým jeden od druhého neodvislý sa stáva a právo k tomu ešte patrne k vôli týchto jednotlivých osôb sa kloní, im aj so stratou osohu pospolitosti celej rodiny mnoho popúšťajúc. Tak napr. syn mohol žalovať na otca jako na kohokoľvek cudzieho pred právom, on mohol i za žitia otca odobrať rodine zo statkov a vziať to pre seba atď. Z toho a mnohých iných starých ustanovení, ktoré dovádzať nechceme, vidno, že jednotlivosť už v rodine slovanskej s ujmou pospolitosti prevahu dostáva a tento pochop z domáceho života preniesol sa aj do obce, na základe tohoto povstalej, v daktorých vybujnejúc tak, že najhoršie mal pre obec následky. Z tohoto povstania obce pochádzalo i to, že vláda v obciach slovanských nikdy taký ráz (charakter) sily a moci neukázala, jako napr. v obciach germánskych, bo sa v obciach slovanských jednotlivci vždy tuhému spojeniu pospolitosti opierali, proti nej stáli, keď medzitým v obciach germánskych pospolitosť nad jednotlivcov sa vyvýšila a ich mocne objala. Následok tohoto bol i ten, že obce starých Slovanov nad Labe a napospol v dolnej nemeckej zemi,^[257] samy v sebe tuho nespojené, neboli vstave vydržať v boji so silnou obcou nemeckou, ale museli podľahnúť. Sami Normani medzi osoblivými a nikoho poslúchať nechtiacimi Slovanmi na polnoci založili obec silnejšiu, spojitejšiu, títo alebo vladári, podopierajúci sa na meči a nie na bezsilnej často vôli vladára domáceho.

Je ďalej pri slovanských obciach i to podstatné, že trebárs tam povstávajú stavy, nie ale tak všetky a v tom počte jako v obciach germánskych a románskych, nie stavy jako stavy, ale jednotlivci v stavoch účasť činnú v pospolitosti majú, napr. v obci poľskej, kde všetci zemania do snemu chodia, všetci hlasmi svojimi rozhodujú a naostatok až ta vec prichodí, že vôľa jednotlivca vôľu celého stavu a všetkých iných navnivoč obracia.^[258] Takáto vybujnelá jednotlivosť, ktorá celú pospolitosť za svoju vlastnosť považuje a s ňou sa len zahráva, vykopala pospolitosti hrob, do ktorého aj poľská obec padla.

Otupno a mrzko to čítať od vyhynutia Jagelovcov^[259] históriu obce poľskej; všetko sú strany číre, a riecť môžeme — hnusné osoblivosti. Vladár nemá na svojej strane len tých, ktorých k sebe vysokými úradmi pritiahne, všetko iné bočí od neho, opiera sa vláde, jakoby vláda tiež len strana bola a pre seba samú robila, každé len svoj osoh hľadá a stranníctva kuje. V tejto vybujnelosti zemiansky stav poľský z ľudu obecného, jakoby on docela ani k pospolitosti nepatril, jej slúžiť nemal a von bol zo všetkej obce ochrany, zrobil svoju majetnosť, z čoho to najhnusnejšie nevoľníctvo pošlo, a dve krajnosti v Poľsku, najväčšiu sebevoľnosť a najväčšiu nevôľu, dovŕšilo. Mestského stavu u Slovanov, ktorý by bol jakú-takú účasť vo veciach pospolitých mal, ani nepovstalo, krem v Čechách, kde sa ale docela rozvil na základe a práve nemeckom.

Jednej tejto krajnosti, t. j. vybujneniu jednotlivosti, odporné stalo sa zas v obci ruskej, kde pospolitosť a jej zosobnenie, riad, zrazil všetky jednotlivosti a s nimi aj celý stav zemiansky, tak ale aspoň obec sa zadržala. Spojenia dvoch týchto obec skladajúcich živlov v slovanských obciach nikde niet, ani nebolo, a preto aj obce slovanské jedny padli, druhé sa jednostranne rozvili.

Všetko toto mnoho vysvetlí bádačovi histórie slovanskej.