Zlatý fond > Diela > Politické state a prejavy


E-mail (povinné):

Ľudovít Štúr:
Politické state a prejavy

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Mária Kunecová, Zuzana Babjaková, Simona Reseková, Ivana Černecká, Erik Bartoš, Lucia Muráriková, Katarína Tínesová, Peter Páleník, Lucia Olosová, Slavomír Danko, Miroslava Lendacká, Jana Kyseľová, Martin Hlinka.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 72 čitateľov

Ľud náš obecný

[48]

Jeho vyučovanie

Keď sa čo stavia a pevne sa postaviť má, musí sa od základu začínať, tak i my pri považovaní národa nášho v krajine našej uhorskej začíname odspodku, od ľudu obecného. On je podstatnou (essentialis, wesentlich) čiastkou národa nášho, on je jedným zo základov v každej krajine, on sám najmenej myslí a aj najmenej vie, čoho by sa chápať a čo k svojmu dobrému by od seba odvrhovať mal, slušne teda na ľud obecný pozorlivosť našu obraciame[49] a keď nám on plody práce rúk svojich podáva, my mu plody práce našej duchovnej, myslenia a skusovania, podávame. — Ľud obecný v krajine našej až do najnovších časov sa menoval biedny, poplatný ľud (misera contribuens plebs), zo slov teda už samých našich zákonov vidno, že stav jeho i v predošlých časoch nebol chýrny, ale veľmi chatrný a biedny. V priebehu času pod kráľovnou Máriou Teréziou,[50] slávnej pamäti, sa stav jeho polepšil a v najnovších najmä časoch v jeho stave moc sa napravilo, ale ešte i teraz moc zbýva, v čom by sa stav jeho polepšiť a popraviť mohol[51] a mal. Pevnú máme nádeju a aj každodenne vidíme, že vlasť naša na polepšení stavu obecného ľudu nástojí a istotne sa v tomto ohľade v priebehu času ešte mnoho stane, čo by sme my ale za prvé a hlavné dobrodenie ľudu obecnému preukázané držali, je napravenie a rozšírenie jeho vyučovania, v ktorom je on dosiaľ z veľkej čiastky zanedbaný. Nepreukáže sa väčšie dobrodenie človekovi, jako keď sa mu vyučovanie dáva, lebo človek vyučený hodnosti svojej ľudskej stáva sa povedomým, stáva sa lepším a užitočnejším v obci a v krajine, varuje sa surových a z nevedomosti pochádzajúcich výstupkov, vyplňuje s ochotnosťou svoje povinnosti a zná vo všeljakých života okolnostiach sebe i druhým pomáhať. Z týchto príčin i my by sme ľudu nášmu obecnému v krajine našej všeobecné, dokonalejšie a napravenejšie vyučovanie, jako dosiaľ, priali; a že je toto vec podstatná a na celý obecný ľud sa vzťahujúca, tá by bola žiadosť naša, aby krajina prostriedkom svojho zákonodarstva o to sa zaujala a vec túto za jednu z najväčších potrieb považovala. Môžu, pravda, v tejto veci jednotlivé úsilia (conatus, Anstrengungen) a namáhania mnoho urobiť, môžu jednotlivé obce, mužovia znamenití a o všetko dobré sa starajúci pekné pokroky v tomto ohľade vykonať, ale čo sa všeobecne ujať má, to sa má a musí na rozkaz a poručenie zákonov,[52] teda na sprostredkovanie samého štátu konať a stávať. Sú, pravda, ľudia, ktorí väčšie pôsobenie štátu na verejné vynaučovanie[53] a menovite tam, kde vec aj na prinucovanie prichodí, neradi majú a žiadny dobrý zdar podučovaniu verejnému[54] (publicus, öffentlich), chtiac účasť a pokroky v tomto, menovite pri obecnom ľude, samorastlým jeho výkvetom urobiť, z tohoto silnejšieho štátu naň pôsobenie nepredpovedajú, ale my tomu na odpor veríme[55] a za hlavnú krajiny povinnosť silnejšie jej pôsobenie na verejné vyučovanie i tam, kde vec na prinútenie prichodí, držíme, a na žiadny spôsob účasť vo verejnom vyučovaní dobrovoľnému ľudu vnuknutiu alebo jeho sebevoľnosti prepustiť nechceme. Čože má, prosím, štát za povolanie? Štát vychováva, ochraňuje, drží a vedie národy, podľa tohoto teda je jedna z jeho svätých povinností nielen o verejné vyučovanie sa starať, ale aj mocne naň pôsobiť, prekážky odstraňovať, ho rozširovať, zovšeobecňovať a keď má právo od jednotlivcov priznávanie sa k náboženstvu žiadať, má tiež aj právo jednotlivcom účasť vo verejnom vyučovaní nakladať, a keď by od neho bočili alebo sa mu práve vzpierali, k nemu ich aj prinucovať. K jednému koncu náboženstvo i vyučovanie ľudu účinkuje (agit, wirkt), t. j. človeka človekom urobiť sa namáha, a túto námeru[56] (scopus, Zweck) má aj štát, teda má aj právo na zadržanie, ustálenie a vzmáhanie sa jedného i druhého mocne pôsobiť. Ale nie ani to pravda, že by vyučovanie verejné, kde štát i prinútením doňho vkračuje, sa dobre nedarilo, bo v pruskom štáte, kde rodičia sú zaviazaní každé dieťa, a to od 6. do 14. roku, do školy posielať a kde v protivnej prípadnosti[57] pod pokutu prichodia, vyučovanie verejné znamenite sa darí a vzdelanosť (cultura, die Bildung) navidomoči zovšeobecňuje. Že u nás veľmi je veľká potreba rozšírenia a napravenia verejného vyučovania, to každý cíti a vidí: jako mnoho je u nás ešte takých, ktorí čítať nevedia, jako ešte viacej takých, ktorí písať neznajú a od týchto ešte viacej takých, čo ani tie najpotrebnejšie známosti, známosť počtov, známosť malú o vlasti atď. atď. nemajú. Stadiaľ prichodí vo veľkej ešte čiastke panujúca u nášho ľudu surovosť, oddávanie sa všeljakým výstupkom a najmä hovädskému pijanstvu, ktoré už temer celý náš ľud napospol zaujalo, málováženie si všeljakých dobrých výstrah a napomenutí atď. Mnoho ľudu ešte u nás do žiadnych škôl nechodilo a tí, ktorí chodili, jakože to vybavili a čo najviac so sebou odniesli? Chodenie do školy detí obecného ľudu u nás málo trvá, dva, najviac po tri roky, ale i to len v zime, skadiaľ u nás už aj do obyčaju prišlo hovoriť „chodil dve zimy do školy“, miesto dva roky. Rozumie sa, že deti potom aj málo zo školy so sebou vynesú: trochu čítania, málo písania a aj to neskôr, keď sa v tom hodne neupevnili, obyčajne zabúdajú a si v dorastlom veku písma, ktoré im prídu, obyčajne od druhých dať čítať musia. Hodný medzitým počet detí, keď do školy nikdy neprišli, aj bez všetkej známosti písania i čítania zostávajú a vyrastajú — jako riekame — sťa (quasi, alswie) drevo v hore. V pruskej krajine, kde verejné vyučovanie nanajvyššie vystúpilo, prichodí na každých 6 ľudí jedno dieťa, čo do školy chodí, v iných dedičných rakúskych zemiach na 13 ľudí, u nás len na každých 15. Keď ale pomyslíme, že na našich stranách tatranských málo je miest a i tie sú neveľmi ľudnaté, keď pomyslíme, že je mnoho kopaníc a lazov, z ktorých deti v zime, čo by aj rodičia chceli, do dediny pre oddialenosť, veľký sneh a zimné počasie prejsť alebo nemôžu, alebo len dakedy prechádzajú, tu ešte tento pomer (relatio, das Verhältniss) ľudí a detí do školy chodiacich nerovnejším sa stane a vari len na každých 18 alebo i viac ľudí jedno dieťa príde, čo školu navštevuje. Jestliže vezmeme na jednu rodinu (familia) okrúhlym počtom 6 ľudí, tak v pruskej krajine je v každej rodine jedno školu navštevujúce dieťa, u nás ale podľa vyššie postaveného pomeru len v každej tretej a keď na každú rodinu vezmeme dve do školy spôsobné[58] deti, bude u nás len každé šieste dieťa do školy chodiť, čo medzitým v Rakúsku pod Enžou[59] medzi 100 do školy spôsobnými deťmi 98, v Rakúsku nad Enžou 95, v Moravsku a Sliezsku 94, v Česku 93 atď. školu navštevujú. Vidieť stadiaľto veľké ľudu nášho obecného z ohľadu vynaučovania zaostanie a tak aj potreba rozšíriť a nakoľko možné napraviť ho. Túto potrebu naše zákonodarstvo aj pocítilo a dokázalo tým, že pod priebehom pominutého snemu[60] (comitia, Landtag) návrh zákonný o vyučovaní ľudu vypracovať dalo, ktorý ešte na tom istom sneme preberať a uvážiť sa mal, potom ale zostal. V návrhu tomto zákonnom sa deti za 6 rokov do školy chodiť zaväzujú, a tak zákonodarstvo chýli sa k zásade (principium, Grundsatz) tej, od nás hore vyššie z ohľadu na nútenie k účasti vo verejnom vyučovaní vyslovenej.[61] Mnoho dobrého si my od ustanovenia krajinského z ohľadu škôl sľubujeme a potečie aj iste stadiaľ,[62] keď len čistý ohľad na vyučovanie sa zadrží, keď odrazu všetko, čokoľvek v iných vzdelaných krajinách z tohoto ohľadu vidíme, sa chcieť nebude a keď prísny dozor na pilné vykonávanie ustanovení sa povedie. Odrazu istotne verejné ľudu nášho vyučovanie k dokonalosti pruskej nepríde, to po pravde ani žiadať nesmieme a keď by sme žiadali, ustanovilo by sa mnoho a pri mnohých pekných ustanoveniach vykonalo by sa málo. Nič sa v živote odrazu vysiliť a v behu jeho prekročiť nedá,[63] všetko len svojím časom dozrieva. Vláda naša istotne všetko múdre a mierne počínanie z tohoto ohľadu podporovať bude, vidíme i teraz, že sa otcovsky o verejné naše vyučovanie zaujíma, pilných a dobre zaslúžilých učiteľov odmeňuje, učiteľov medzi pospolitým ľudom napospol k počestnejšiemu radu[64] (ad honoratiores) pripočituje atď. Toto je veľmi dôležitý krok a v krajine všade s veselosťou prijatý, i vidieť, že vláda naša takrečeno v ústrety krajinskému z ohľadu škôl ustanoveniu ide. Očakávajme teda všetko dobré a medzitým, kým krajina niečo podstatného a istého z ohľadu škôl národných neustanoví, porúčajme správcom a vodcom duchovným ľudu obecného i jednotlivým vrchnostiam svetským otcovskú o ľud obecný z tohoto ohľadu starostlivosť.[65] Mnoho pekného a dobrého i jednotliví, keď sa horlivo veci tak vážnej, jako je školné ľudu vyučovanie, zaujmú, vykonajú a máme veru z tohoto ohľadu pekné a nasledovania hodné i v našej vlasti príklady.[66] I jednotlivé svetské vrchnosti, napr. v najnovšom čase sl. Liptovská stolica,[67] teraz už o zlepšenie národných škôl starať sa začínajú; všetko toto prijímame my s hlbokým citom vďačnosti a s tým prianím sprevádzame, aby takéto príklady aj iných za sebou potiahli a tí, ktorí začali, v horlivosti svojej neuchladali.

Terajšie ľudu vyučovanie

[68]

Spomenuli sme v predchádzajúcom článku nedostatky vo vyučovaní ľudu a za hlavný uznali sme ten, že ešte dosiaľ dosť hodná ľudu čiastka žiaden údel vo verejnom vyučovaní neberie i navrhli sme zaraz prostriedok k spomoženiu v tomto ohľade, a to, aby sa vláda krajinská o vec túto zaujala a ľud k posielaniu všetkých detí do školy priviedla. Krem toho spomenutého a hlavného nedostatku nachodia sa ešte aj mnohé iné, ktoré teraz vystaviť mienime,[69] nie síce všetky, ale len daktoré, a to tie, ktoré sa, keď nie zúplna, aspoň zväčša, na tento čas napraviť môžu.

Hlavný medzi týmito je ten, že deti za veľmi krátky čas do školy chodievajú, obyčajne len dva-tri roky, i to podľa zvyku, jako sme už spomenuli, len v zime. Zaraz, jako sa jaro otvorí, jako len trochu zem oschýna a prvé poľné práce prichodia, sťahujú rodičia deti zo školy, preto už aj v mnohých obciach do obyčaja prišlo hneď v prvých jarných mesiacoch školské skúšky (examina) držiavať, po ktorých škola v daktorých obciach ešte dva, tri týždne trvá, v iných ale docela prestáva. Na príčine, že deti za tak krátky čas do školy chodia, sú sami rodičia, obyčajne tiež v učení zanedbaní a mysliaci si, že keď oni aj málo poučení na svete obstáť môžu, ich deti tiež sa bez väčšej známosti na rovný, jako oni, spôsob zaobídu. Deti zo školy stiahnuté potrebujú sa k poľným prácam, alebo, a to najviac, k paseniu domáceho dobytka a hydu. V obojakej prípadnosti rodičia krem toho, že deti zo školy sťahujú, nemúdro a neopatrne robia, v prvej preto, že slabé, neodrastlé deti do ťažkých prác zapriahajú, čím deti vo vzraste i v rozvití telesnej sily zakrpatievajú a od malička do dajakejsi zasmušilosti padajú, v druhej pre tú príčinu, že deti čas darmo tratia. A rodičia by si dozaista s domácim statkom alebo hydom aj na inakší spôsob pomôcť mohli, napr. tak, že by v obci vždy odrastlejší a vyučenejší chlapci, ktorí už do školy chodiť prestali, siroty alebo deti ľudí, na malej živnosti alebo práve bez živnosti biediacich,[70] sa k paseniu obecnému najali a títo miesto moc detí ľahkú túto prácu pre celú dedinu, pre celú obec vykonávali, teraz ale moc detí, každé so svojím statkom alebo hydom, na pašu chodí a škola pustá zostáva. Pripomenúť tu tiež musíme jednu okolnosť pre vyučovanie mladého pokolenia veľmi škodlivú, a to rok po roku vždy väčšmi a väčšmi rastúce delenie sa v živnosti rodín na jednom statku usadlých, lebo takto rozdeleným stranám ľudí ubýva a tak sa potom, pravda, pri nedostatku pracovníkov rodičia aj na slabé deti k namáhavým robotám utiskujú. Ťažko potom padá rodičom, keď vidia, že sa deti málo naučili a že oni sami to ľutujú, ťažko im padá, keď by im často ráz pri domácich potrebách, v napísaní počtov, záväzkov,[71] v skladaní prosebných listov,[72] pri domácej nábožnosti známosťou svojou jakú-takú pomoc dať mohli, ale deti už odrástli a viac sa do školy posielať nemôžu. Preto by duchovní správcovia ľudu v obciach na to dozerať mali, aby sa deti do školy posielali a zavčasu z nej nesťahovali, mali by neopatrným a nemúdrym rodičom zlé následky nevyučenia sa detí živo pred oči stavať a jako by sa aj bez detí pri svojich prácach zaobísť mohli, rady dávať a napospol i s vrchnosťami obcí na tom stáť, že by deti aspoň tie prvé a najpotrebnejšie známosti v školách sa dokonalejšie naučili a k tomu cieľu zavčasu zo škôl nesťahovali. Pri skúškach verejných mohlo by sa vždy určiť, ktoré by už deti na budúci rok zo školy vystať mohli a ktoré by ešte školu navštevovať mali.

Druhý a veľký nedostatok pri vyučovaní v našich obciach je ten, že od hlavnej dediny, obce, pobočné a postranné dedinky, kopanice, lazy dakedy tak oddialené sú, že slabé deti, najmä v zimnom sneživom čase, pri pŕškach a fujakoch do školy hlavnej obce len s veľkou núdzou prejsť alebo práve prebrodiť nemôžu, a tieto dedinky sú obyčajne po kútoch porozstrkané, na majetnosť chatrné a jako to všade na takýchto miestach býva, aj z ohľadu duchovného zanedbané. Po takýchto výstrkoch, lazoch a kopaniciach býva aj ľud najsurovejší, priečivý,[73] dobrých rád a napomenutí nevšímavý, poverčivý, slovom duchovne veľmi opustený. Týmto je vec veľmi ťažká pomáhať a zväčša sa tu len vtedy pomôže, keď vláda krajinská i o tieto opustené a temné kúty sa zaujme a strany verejného vyučovania pospolité poriadky sa urobia. Medzitým keď by aj týmto opusteným a sem a tam po výstrkoch porozhadzovaným ľuďom pomoc aj z inej strany prišla a oni sami niečo pre svoje vzdelávanie urobiť naklonení boli, predsa by sa dosť dobrého i v týchto kútoch vyviesť dalo. Menovite obrátili by sme sa s prosbou k zemským panstvám, aby ony vo väčších postranných dedinách a v ľudnatejších kopaniciach zem k stavaniu príbytku školského vymerať a potrebné k tomu kamenie i drievä tam, kde sú hory a háje, povolili, na samých ale by už potom obyvateľoch ležalo ostatné veci vykonať a učiteľa vydržovať. K dostaveniu školy by im aj hlavné a takrečené matky-obce poprosené istotne na pomoci boli, veď i postranné dedinky v nejednom hlavné obce napomáhajú, vydržovanie ale učiteľov by im už samým na ten čas ostalo na starosti.[74] Pri chatrnosti majetnosti v takýchto postranných dedinách a vystrčených kopaniciach plat by, pravda, len chatrný byť mohol a najviacej len z vecí prirodzených[75] záležal, vždy by sa ale, jako myslíme, aj takí ľudia našli, ktorí by v nádeji lepších časov aj na tomto chatrnom plate pristali. V takýchto školách ľudnatejších kopaníc vyučovať by sa potom mohli deti z okolitých lazov a kopaníc a pre veľmi odhodené kopanice a lazy by nič inšie nezostávalo, jako aby obyvatelia ich deti svoje na zimu k svojim priateľom a známym do hlavných kopaníc, kde je škola, dávali.

Sami vidíme, že nie sú tieto veci bez ťažkostí, dobrá ale vôľa, najmä keď ju predstavení obcí vzbudiť vedia, vždy mnoho dobrého dokázať môže.

Ďalšie nedostatky vyučovania nášho obecného, ktorých dotknúť na ten čas sa mienime, ležia v samom zriadení cirkví našich, ktorých služobníci sú tiež učitelia cirkevní, a v nedobre sporiadanom vyučovaní i v previnení samých učiteľov. Povedali sme, že deti po našich obciach najviac cez zimu do školy chodievajú, práve ale v tomto čase koľko sa im vyučovania obyčajmi pri cirkvách našich užívanými uťahuje: práve vtedy padajú takrečené oplátky, ktoré sa pripravovať a roznášať musia a s čím sa školný učiteľ zaoberá, vtedy padajú hlavné sviatky a so sviatkami rozličné, na všeljaký spôsob menované obchody,[76] vtedy prichádza nový rok a s novým rokom koledy, kde všade je školský učiteľ zaneprázdnený a dakde, kde sú väčšie osady, celé týždne v škole neprítomný. Čo sa vtedy so školou robí? Alebo stojí, alebo deti majú naložené kusy k naučeniu, ktoré zo dňa na deň jednému staršiemu žiakovi vyriekavajú. Koľká stadiaľto škoda na vyučovanie padá, každý ľahko rozsúdi. Vieme, čoho sú následky tie rozličné pri cirkvách zvyky, jedny ostatky starodávnych obyčajov, druhé len v neskorších časoch povstalé obrady, (coeremoniae) obe doplnky platov učiteľov cirkevných, vieme, že príčina tohoto všetkého je chudoba naša, nechceme ale na ňu, jednu z hlavných nedostatkov nášho vyučovania, bo teraz sotva sa jej čo bez krajinského do veci vstúpenia poradiť môže, zachádzať, pozorné len chceme urobiť naše obce, že služobníci cirkevní bez tých rozličných obchodov dobrým poriadkom tak, jako sa teraz platia, platiť sa môžu, obradné teda tieto obchody môžu byť pomaly zrušené a že so zrušením týmto vec obecná, t. j. vyučovanie detí v obecných školách, vyhrá a služobníci cirkevní od mnohých nepríležitostí a ťarchy sa zbavia. V obradných týchto obchodoch ako doplnkoch k platu vidíme my len nedostatok pevnej vôle, nezriadenosť obecnosti cirkevnej: prečo by sa v sboroch cirkevných alebo obecných plat určitý pre služobníkov cirkevných ustanoviť a tento potom podľa držania a majetnosti na jednotlivých údov v cirkvách rozvrhnúť nemohol: či by sa takto doplnky s riadnymi dávkami zameniť nemohli? Budú, pravda, hovoriť nejedni, že by to zle šlo; zle by asnáď šlo v niektorých miestach len do zvyku, ale so zvykom by sa ľud na tieto dávky tak, jako teraz na dávky pri koledách atď. atď., naučil a ich poriadne skladal a keď by sa našli dobrého poriadku protivníci, tí by od vrchnosti svetskej k plateniu svojich dlžností pridŕžaní boli. Rozvrhnúť tieto dávky, či z peňazí, či z prirodzených vecí záležiace, na jednotlivých, by bola vec veľmi ľahká, spočítalo by sa, čo napr. za ostatných 10 rokov tieto dávky obnášali, počet prostredný[77] by sa vzal a potom táto suma na jednotlivých rozvrhla. Krem toho sú tieto obchody už nášmu času neprístojné a vo vzdelanejších obciach sa už všade zrušili. Na tento spôsob by aj vyučovanie ľudu veľmi moc získalo i moc iných nepríležitostí prestalo. Získalo by ale aj vyučovanie ľudu tým, keď by sa ono samo od učiteľov lepšie zriadilo, menovite keď by sa deti podľa učenia lepšie rozdelili a jednému radu detí to, čo ešte nepotrebuje, alebo čo práve nikdy potrebovať nebude, do hlavy nebilo. Keď ešte reč latinská vo verejnom našom živote všeobecnou bola, vedieť latinsky znamenalo toľko, jako patriť k vyššiemu radu ľudí, a tu i ľudí obecných po povýšení často chuť napadla a oni zato učiteľov, aby ich dietky čo len koľko-toľko z tej latinčiny naučili, unúvali a im koľko ráz za to ešte zvláštnu odmenu posľubovali a podávali. A tu sa už potom sedliacke chlapča, ktoré pluh očakával, morilo a trápilo s latinčinou, až sa mu štica kúrila a začo, prečo? Bez všetkého úžitku, len aby si márny otec trochu previesť mohol, že aj jeho syn niečo z tej vysokej štúdie, z gramatiky pochopil a že aj on z latinčiny dačo odseknúť vie, že je teda nie hocikto. Pravda, že už teraz s tratením sa latinčiny z verejného života toto upriamenie sa za ňou prestáva, v stranách ešte ale od sveta oddialenejších a kde ešte učitelia zo starého času žijú, tu i tu sa toto mozoľné vyučovanie ešte drží a inde zas miesto neho iným, pre ľud obecný nepotrebným, sa hlavy detí nabíjajú, aby to o krátky čas pozabúdali. Musia sa teda deti v školách, nakoľko to pri našej obmedzenosti byť môže, na rady rozdeliť a každý sa s tým, čo mu je potrebné a primerané, zaoberať. K tomuto, pravda, potreba dobrých a príležitých náučných kníh, ktoré nám ešte sčiastky chybia, máme medzitým nádeju, že nedostatok tento sa skoro doplní a my knihami potrebnými onedlho zaopatrení budeme.[78] K chybám nášho vyučovania i to sa pripočítať musí, že v mnohých našich školách sa deti krem katechizmu a histórií biblických máločo viac cez rok učia a len pred skúškami sa im aj niečo z iných známostí, z histórie, zo zemepisu, z prírodopisu, takrečeno len aby pri skúške to vyhovorili, prednáša, čo by medzitým cez celý rok sa v tom cvičiť a vyučovať mali. O pilnosti našich učiteľov napospol to svedectvo vydať sa musí, že ona skutočne u nich miesto má a že mnoho ráz je vec do začudovania, jaké pokroky deti v učení za rok urobili, tým viac, keď sa pováži, že učitelia obyčajne málo prostriedkov a mnoho vykonať i na rozličné strany pilnosť svoju podeliť majú; málo u nás je učiteľov nedbalých a nesvedomitých, čo my aj tej veľkej náklonnosti národa nášho k práci a k poriadnemu vykonávaniu svojich povinností pripisujeme. Túto pilnosť spolu aj s rozsúdnosťou v učení v novšom čase na viacej miestach pozakladané učiteľské spolky, v ktorých sa rady o zlepšení vyučovania držia a rozličné primerané články čítavajú, podporujú, ktorým, aby sa vždy horliví a stáli náčelníci našli a horlivosti uspať nedali, je srdečná žiadosť každého priateľa výchovy a vyučovania. Nedbanliví učitelia nielenže o vyučovanie málo sa starajú, ale často aj deti miesto školských povinností inými prácami, ktoré najviacej k ich úžitku konané bývajú, zaneprázdňujú a tak drahý pre deti čas nemilobohu maria. Pomyslieť by mali takíto, že sú tieto krem toho krátke chvíle pre deti tie najvážnejšie pre budúci ich život, pomyslieť by mali, že veľmi mnohých od toho šťastie a spokojnosť v živote visí. Kde sa stávajú takéto a týmto podobné neriady,[79] tam by vrchnosť cirkevná alebo obce ich docela zamedziť a učiteľov k svedomitému plneniu svojich povinností pridŕžať mala.



[48] Lud náš obecní. Jeho viučuvaňje. Úvodník v 2. čísle z 5. augusta 1845, str. 5 — 6.

[49] pozorlivosť našu obraciame — zreteľ, pozornosť

[50] pod kráľovnou Máriou Teréziou — (1717 — 1780), panovala v Rakúsko-Uhorsku v r. 1740 — 1780. Tu sa spomína ako blahej pamäti pre vydanie tereziánskeho urbáru z r. 1767, ktorým zamedzila dovtedajšiu absolútnu svojvôľu zemských pánov voči poddaným, usmernila ju do istých hraníc.

[51] v čom by sa stav jeho polepšiť a popraviť mohol — opraviť, zmierniť

[52] na rozkaz a poručenie zákonov — nariadenie. (Jeho uskutočnenie možno potom aj vynútiť.)

[53] verejné vynaučovanie — verejná výučba

[54] podučovaniu verejnému — to isté

[55] my tomu na odpor veríme — napriek tomu

[56] túto námeru — tento cieľ

[57] v protivnej prípadnosti — prípade

[58] dve do školy spôsobné — školopovinné deti

[59] v Rakúsku pod Enžou, nad Enžou — v Dolnom Rakúsku, Hornom Rakúsku

[60] pod priebehom pominutého snemu — za minulého snemu

[61] O návrhu tomto zákonnom svojim časom obšírnejšie.

[62] a potečie aj iste stadiaľ — a istotne sa tak aj stane, uskutoční

[63] nič sa v živote odrazu vysiliť a v behu jeho prekročiť nedá — vysiliť = násilne vynútiť, vyforsírovať. V behu = v procese, kým trvá proces niečoho.

[64] k počestnejšiemu radu — v zátvorke vysvetlené po latinsky. Boli to v Uhorsku pred r. 1848 inteligenti, žijúci z práce svojho umu (napr. lekári, advokáti, profesori), ktorí neboli zemania.

[65] porúčajme… starostlivosť — odporúčajme, na srdce im klaďme

[66] Tak napr. kat. p. farár Závodník vo Veľkej Divine, v Trenč. st., deti z kopaníc, ktoré v zime pre sneh, pľušte a iné zimné nepohodlnosti do dediny samej prichodiť nemôžu, v lete vyučováva, a iné.

[67] sl. Liptovská stolica — slávna (úradno-zdvorilostná forma)

[68] Terajšje ludu viučuvaňje. Úvodník v 3. — 4. čísle z 8. a 12. augusta 1845, str. 9 — 10 a 13 — 14.

[69] ktoré teraz vystaviť mienime — spomenieme, uvedieme

[70] na malej živnosti… biediacich — živnosťou sa tu rozumie živobytie, malé alebo nijaké životné prostriedky

[71] v napísaní… záväzkov — zmlúv

[72] v skladaní prosebných listov — žiadostí

[73] ľud… priečivý — ktorý sa rád prieči, škriepi, dohaduje

[74] Na dajedných miestach sa už na kopaniciach školy takéto pozakladali, jako napr. na kopaniciach brezovských, na košariských, v Nitr. st., atď.

[75] z vecí prirodzených — naturálií, v protive k peňažnému platu

[76] na všeljaký spôsob menované obchody — rozumej obchôdzky učiteľov po rodinách, na spôsob koledy, ale v inom čase a pod iným menom (blažejácie, gregoriácie, na Blažeja, na Gregora a pod.)

[77] počet prostredný — priemerný

[78] Onedlho vyjde výborná Čítanka pre naše školy od p. Jána Kadavého, učiteľa pri škole evanjelickej v Pešti, muža neúnavne činného, na ktorú predom pozornosť obraciame, a vyhotovený je tiež do tlače zemepis všeobecný pre školy od p. Ď. Horňanského, učiteľa v Šamoríne. Nato aj iné knihy pre školy nasledovať majú.

[79] neriady — nešváry





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.