ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[330]

My v krajine našej uhorskej nachádzame sa vo veľmi dobrom položení; pred nami je rozvitých mnoho dejov, nadelených mnoho naučení, nazbieraných mnoho skúseností; naša je vec na tie deje bližšie sa pozrieť, v nich vyslovené a prevedené naučenia k srdcu si pripustiť, nazbieranou tam skúsenosťou zmúdrieť. Za čo inde prudké hádky sa viedli, búrlivé boje stáli, za čo inde mnoho krvi tieklo, to u nás všetko porovnať sa môže bez hádok, bez bojov, to u nás môže v pokoji prejsť do života. A vskutku sa aj v novších časoch pozornosť našej vlasti na mnohé výsledky rozvíjania sa života druhých národov obrátila a z tých nejeden aj v našej vlasti vstúpil do života, iné sú na vstúpení, druhé pomaly a povoli nachádzajú svojich podporcov. Dobre nám teda v tomto záveji dejov a búrok, pozorovať ale nám treba najväčšmi, aby sme to, čo je na čase, čo je dobré, i medzi nami uviedli a pokrokom dobrým a opravdivým zanovito sa neopierali, inakšie i nás fujaky zašľahnú. Dosiaľ sme pokračovali na ceste zákonnej, a môžeme povedať, vodilo sa nám oproti druhým dobre, pokračujme teda i ďalej na tejto ceste a za nazdávaný zisk neprotivme sa pokrokom dobrým, nespúšťajme oči z dobra pospolitosti. Takýto jeden výsledok rozvíjania sa života národov, naučenie, ktoré sme z histórie dostali, pokrok dobrý, potrebný a nevyhnutný je: zrušiť poddanosť a služobnosť urbársku, nie na násilný, mocovitý spôsob,^[331] ale cestou zákonnou, miernou, pokojnou. Inde predišli toto zrušenie dlhé vojny, ako v Nemecku, inde ukrutné búrky a prevraty, ako vo Francúzsku, my sa bez všetkého tohoto minieme, keď len dobrú vôľu za samú vec ukážeme a dobro vlasti pred inším na ohľade mať budeme.

Poddanosť a služobnosť urbárska,^[332] čo by ju kto ako bránil a zastával, na dlho sa viac držať nedá; protiví sa ona duchu ľudskosti; zasekuje ľudí v každom sa rozvíjaní, škodí im na majetnosti, škodí obecnej majetnosti krajinskej, prieči sa terajšiemu duchu priemyselnému,^[333] i v našej vlasti vždy viac a viac sa usadzujúcemu, je teda napospol, najmä ale terajšiemu vecí stavu odporná. Keď ale takto vec stojí a služobnosť urbárska už na dlho držať sa nedá, je vec veľmi k žiadaniu a potrebná, aby sa, ako sme povedali, zákonnou, miernou a pokojnou cestou čím skôr zrušila.

Zákonodarstvo naše, aj vskutku pochopujúc ducha času a pripustiac si k srdcu stav biedneho poddanstva, v mnohých veciach mu uľavilo a daktoré múdre zákony z tohoto ohľadu dalo. Už ďaleko sú za nami časy surovej nevole a otroctva nášho ľudu, už aj jemu ukazujú sa dni lepšie! V starých časoch bolo naše poddanstvo k hrude zemskej prikované^[334] a tým sebevoľnosti jeho majiteľov popustené. Od hrudy zemskej odkuvali ho síce zákony pod kráľom Žigmundom a kráľom ľudu Matiašom^[335] dané a povolili mu slobodné sťahovanie, tým ale stavu jeho sa veľmi neobľahčilo, čo z toho poznať, že onedlho povstalo hrozné a ukrutné zbúrenie Dóžovo,^[336] ktoré na poddaný ľud hroznejší stav od predošlej biedy uvalilo a ho celkom do rabstva zamorilo. Nielen že sa teraz nanovo prirazilo poddanstvo k hrude zemskej, ale naložili sa mu okrem toho iné dane, poplatky a ťarchy, z ktorých bola najtvrdšia robota, zemským pánom od poddaných vybavovaná. Takto pod pokutu prišlo nielen poddanstvo toho času, ale aj všetky jeho nasledujúce pokolenia. Pod Maximiliánom^[337] do temnej noci poddanstva uderila zase slabá žiar a málo ju rozsvietila, bo sa r. 1566 právo slobodného sťahovania poddanstvu zase navrátilo, lepšie ale časy poddanstvu nastali len pod Máriou Teréziou^[338] slávnej pamäti, keď sa pomery a vzťahy r. 1767 — 1773 medzi pánmi a poddanými takrečeným urbárom lepšie usporiadali, povinovatosti výslovne vystavili a ustálili. V tomto čase poddanstvo o voľačo slobodnejšie si vydýchlo, medzitým sa stal len počiatok napravenia stavu biedneho ľudu. Na sneme r. 1791 pod múdrym a otcovským Leopoldom^[339] v sporiadaní urbára sa ďalej pokračovalo a na sneme r. 1836 celý urbár sa prehliadol, do väčšieho ešte poriadku priviedol, v mnohom ohľade popravil a konečne to veľké slovo v článku 7. § 2. vyrieklo, že sa poddaní od urbárskych robôt, daní, napospol všetkých povinovatostí celkom a večite odkúpiť právo majú. Zákon tento sa na sneme r. 1840 obnovil a potvrdil a takto stala sa ním takrečená epocha v poddanosti urbárskej a vec nový obrat dostala.

Keď pozorlivým okom na historický beh urbárskych vzťahov a pomerov pozrieme, vidíme mierny síce a povoľný, ale vždy ustavičný pokrok a postup k lepšiemu a lepšiemu poddaných stavu. Z celkovitého a úplného rabstva oslobodzuje poddaných zákon Maximiliánov, ktorým sa slobodné sťahovanie povoľuje a hrozná prikutosť k hrude prestáva, tým sa ale aj sebevoľnosti pánov uzdy kladú, nato pod Máriou Teréziou neistotu, zmúteninu poddanských povinovatostí uvedený urbár vyjasňuje, určujúc, čo sa dávať, čo pýtať od poddaných patrí a tým nespravodlivým a prehnaným na poddaných uvaleným povinovatostiam do cesty sa stavia, nato pod Leopoldom vždy viac a viac poriadok v urbárskych povinovatostiach sa uvádza, na sneme r. 1832 — 36 menšie dane, ostatky dóžovského povstania sa rušia, poddaným z ťarchy odpadá a naposledok sa slovo večitého odkúpenia, teda celkovitého sa oslobodenia od urbárskych povinovatostí vyslovuje a tak poddaným k slobodnému stavu, k lepšiemu životu výhľad otvára; ako hovoríme, povoľný, ale ustavičný postup a premena na lepšie. S prestatím rabstva a s týmto pohodlnejším pre poddaných stavom spojené je potom aj viac úžitku: poddaný môže stať proti komukoľvek do práva vo svojej osobe a pod svojím menom, v trestných pravotách v istých prípadoch môže sa ďalej odvolať atď. atď.

Keď tento postup, ktorý sme v našom zákonodarstve z ohľadu pomerov a vzťahov urbárskych vystavili, i ďalej pôjde, keď duch ľudskosti, ako pevne veríme, v našej vlasti sa i ďalej rozmáhať a naše zákonodarstvo i ďalej v ňom hovoriť bude: máme tú pevnú nádeju, že ono teraz ten krok urobí, čo za všetkým týmto z ohľadu pomerov a vzťahov urbárskych nasleduje, a to je: dobrodenie toto urbárskeho odkúpenia poddaným možným urobiť, urobiť to, aby ono skutočne do života sa dostalo. K tomuto ale sa vyhľadáva, aby sa na sneme ustanovilo, že majetníci poddaností urbárskych svojim poddaným odkúpiť sa dať musia, kadenáhle to poddaní slušným spôsobom žiadajú a dostatočnými prostriedkami k tomu sú zaopatrení. Aby sa ale ešte aj pri odkupe každá sebevoľnosť predišla, a poddaní prehnanými podmienkami od odkupu odrazení neboli, zaraz s tým ustanovením musela by prísť do zákona aj cena urbárskych sedení^[340] podľa ich rozličnej povahy, t. j. sedenia by sa podľa svojej rozličnosti na rozdielne vrstvy^[341] podelili a každej vrstvy cena by sa zákonom ustanovila. Úradné svedectvo pri odkúpení by potom malo ten záväzok a právo určiť: do akej vrstvy sedení pod odkupom stojace sedenie patrí, a podľa toho by potom cena zákonom určená naň padla a od poddaných sa zložila.

Nie je istotne dosť vysloviť zákonom to, že poddaní sa na večité časy odkúpiť môžu, lebo i najlepšia vôľa poddaných, keby aj so všetkými prostriedkami zaopatrení boli, na vôli panskej, keď sa tá oproti tomu postaví, má záseku a hať, ktorú na žiaden spôsob preraziť nemôže. Pravda, keby všetky panstvá — akých vo vlasti našej viacej jesto — k urbárskemu odkúpeniu svojich poddaných náklonné boli, keby všetky slobodnejšiemu životu ľudu priali, zákon tento nebol by potrebný, ale keď mnohé o tom nič vedieť nechcú a vonkoncom sa všetkému odkúpeniu protivia. Známe príklady, kde poddaní došli k panstvám s prosbou, aby sa im odkúpiť dovolili, ale bez zadosť urobenia naspäť poslaní boli.

Ešte i to by sa malo v zákone vysloviť, že nielen celé obce, ale aj každý jednotlivý poddaný sa odkúpiť právo má, keď len podmienky odkúpenia je naplniť vstave. K odkúpeniu celá obec sa ťažko priberá, lebo to visí od vôle, od majetnosti mnohých, ale jednotlivý sa k tomu ľahšie prichytí i to skôr vykoná. Takíto odkúpení jednotliví by potom slúžili za príklad: videli by druhí, ako sa im ich hospodárstvo lepšie darí, ako sa vo všetkom zmáhajú a sami by nielen chuti k odkúpeniu nabrali, ale aj ochotnosti a usilovnosti, aby si potrebné k tomu prostriedky zaopatriť mohli. Tu ale povstáva otázka: či krajina má právo nútiť ich k tomu, aby sa svojej majetnosti odriekli? Na toto história s „ánom“ odpovedá, bo sa všade takéto odkúpenia, napr. vo Francii, Nemecku, sprostredkovaním vyššej moci stali, a krajina k tomu skutočne dobré právo má. Vec, ktorá sa tak hlboko dobrostania krajiny, dobrostania mnohých stotisícov týka, ktorá s pokojom vo vlasti tak úzko je spojená, musí padať pod právo rozhodnutia krajinského. Vo vyvlastnení (expropriatio) zemí, jednotlivým krajanom náležiacich a k obecnému úžitku, napr. pri železniciach, potrebných, krajina toho istého práva užíva, prečo by teda ona toto vysoké právo v záležitosti tak vážnej, pre celú krajinu tak veľké a blahodarné následky majúcej, užiť nemohla? Ani tu krajina nežiada celkovitého sa odrečenia majetnosti, ale len majetnosti istého spôsobu, bo sa majetníkom urbárskych poddaností za to úplná náhrada dáva.

Nachodia sa ešte ľudia, ktorí poddanosť urbársku zastávajú a bránia, my ale v predošlých článkoch dokázali sme, že ona nielen majetnosti jednotlivých, poddaných a pánov veľmi škodí, ale aj napospol národnému hospodárstvu a zveľadku krajiny. Patriarchálne vzťahy vychvaľovať, vychvaľovať to, ako je to pekne, keď sa jeden o druhého stará, jeden druhého napomáha, nič pre tieto vzťahy neplatí a nestojí. Život patriarchálny je len do istého času dobrý, do toho času, kým sa jeho chovanci za jedno považujú a všetko majú spoločné, keď ale sa osobnosť prebudí a podelia sa, keď každý sám osebe začína, na svoje ide, potom ich chcieť ešte v patriarchálnom zväzku držať, znamená toľko, ako príležitosť k ustavičným nepokojom, zvadám, brojeniam a utláčaniam zavdávať.

I vzťahy urbárske mali dakedy v našej vlasti niečo patriarchálneho, rozpomíname sa na to z povestí našich a z rozprávok starých, teraz ale všetko toto patriarchálne stratili, bo i na jednej i na druhej strane stali sa veľké premeny. Osobnosť sa všade zmohla a za ňou prišlo hajno všetkého toho, čo sme hore vyššie pripomenuli, preto zväzky tieto viac na dlho držať sa nedajú. Aby to, čo už je nie viac na čase, čo vlasti nie viac k osohu, ale ku škode slúži, prestalo, starosť je krajiny. Koľko celkovitým sa urbárskym odkúpením vyhrá vlasť verných, oddaných synov, koľko v pokoji pilných, pracovitých mešťanov, koľko v nebezpečenstve horlivých ochrancov! Keď človek niečomu oddaný byť, za niečo obete klásť má, musí aj to jemu dobre robiť, oň sa zaujímať; vlasť naša žiada obete tieto a možno prídu časy, kde ich aj potrebovať bude, nechže teda si i lásku, oddanosť a vernosť svojich vydobudne!