ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[179]

Človek žije v menšej a vo väčšej spoločnosti. Menšia spoločnosť, z ktorej vychádza a ku ktorej zase sa po vystúpení z nej navracia, je rodina; väčšia spoločnosť, v ktorej cez celý svoj život ostáva, je obec, národ, krajina; tamtá spoločnosť je úzka, viac ohraničená, táto širšia, slobodnejšia. K tamtej spoločnosti patrí človek preto, že z nej podľa prirodzenosti, t. j. podľa rodu vystúpi, že je úd prirodzený jej tela, k tejto preto, že sa v živote svojom podľa jej zákonov, ustanovení, poriadkov držať a spravovať má a musí; k tamtej sa viacej človek tiahne citom, táto ho viacej k sebe viaže svojím duchom. Spoločnosť občianska mohla povstať z rodiny, rodiny rozmnoženej, a toto je historická cesta povstania obcí, môže ona sa držať a stáť celkom ešte na základe tom, na ktorom povstala, t. j. môže byť obec, môže obsahovať, zaujímať ľudí len takých, ktorí sú údovia len jednej rodiny, ktorí teda k tomu istému národu patria, medzitým obec i tieto medze prirodzenosti prelomí, t. j. na rozličnej podstave prirodzenej zdvihnúť a upevniť sa môže, alebo inými slovami, môže obsahovať ľudí z jednej rodiny nepovstalých, ale k rozličným národom prislúchajúcich. Nie je tedy, jako stadiaľto vidno, podstatný znak obce, aby ľudia v nej len z jedného národa žili, a tak ľudia len jedného pôvodu skrze tú samú obec spojení boli, ale v jednej obci môžu rozličné národy bývať a v nej byť spojené, k rodine ale jednej nemôžu patriť len tí, čo sú toho istého pôvodu, alebo čo sa krvou vzájomne medzi sebou pomiešali. Základ teda rodiny je prirodzený a spojenie v nej prirodzeného pôvodu, v obci nie je základ prirodzený nevyhnutne potrebný a spojivo, t. j. to, čo rozličných v jednej obci žijúcich ľudí viaže, je duchovné: zákony, riad atď.

Každý, nielen vzdelanejší, ale aj obecnejší človek vie, že v človeku je telo nižšie a duch vyšší, lebo duch je z boha a telo je z hliny a zo zeme; k rodine náleží človek podľa tela, s obcou sa viaže duchom, a jako je duch nad telom, tak aj obec je nad rodinou, nad toto úzke a tesné prirodzené spojenie.

V rodine človek rastie telom, ona ho v jeho neopatrenosti kŕmi, vychováva, chráni, tam ale človek k tomu, k čomu sa dostať má, t. j. k duchovnej vzdelanosti a k rozvitiu síl umu svojho, neprichodí, ale rodina s týmto spolieha sa na obec a obec prijíma človeka z rodiny, drží preň vzdelávateľské ústavy: školy, chrámy, v týchto sa človek učí, vzdeláva a k väčšej dokonalosti prichodí. Pravda, rodiny sa tiež starajú o vychovanie svojich údov duchovné, ony ich obdarovávajú prvými známosťami, oboznávajú ich odprvoti so spoločnosťou ľudskou, pridŕžajú si ich k ľudským mravom, ale všetko toto sú len počiatky, ďalšie toho rozvitie musí sa stať v ústavoch tomu obecaných, osobitných, a to v ústavoch takých, jaké sme už spomenuli, že obec ich drží k duchovnému vychovaniu a zdokonaleniu údov svojich. I v najvzdelanejších obciach, kde už jednotlivé rodiny tiež vo vysokej vzdelanosti stoja, preto predsa nie sú vstave bez ústavov verejných, pospolitých svojich rodencov k vysokému stupňu vzdelanosti a k všestrannému osvieteniu ducha priviesť, ale utisnuté sú potrebovať k tomu ústavy verejné, od obce založené, platené, u čo aj tieto neužívajú, nemôžu sa obísť bez pomoci ľudí iných, v potrebných známostiach a náukách zbehlých, v ústavoch pospolitých vychovaných a zdokonalených. Rodiny teda, jako z toho vidno, starajú sa viac o zrast a vychovanie telesné, z duchovného len počiatky dávajú a prípravy k nemu robia; obec ale duchovné vzdelanie, vyučenie, zmravnenie jednotlivcov na seba berie a o nich skrze ústavy, ktoré zakladá a zdržuje,^[180] starosť má. Človek teda, keď je za telesné vychovanie viacej rodine, je za duchovné viacej obci povinovatý, a všetky tieto ústavy, ktoré obec k vychovaniu a zdokonaleniu duchovnému jednotlivých ľudí drží, jak sú ešte len malá čiastka toho všetkého dobrého, duchovných i telesných dobrodení, ktoré obec jednotlivcom udeľuje. Obec dáva človeku právo a chráni ho pri ňom, obec sa stará o bezpečnosť jeho osoby, jeho majetnosti, obec človeku pole k vyznačeniu sa, k dôstojnostiam, k rozmnoženiu svojich schopností, skúseností, k nadobudnutiu majetnosti atď. atď. otvára a týmto všetkým nekonečne veľkú zásluhu o jedného každého človeka, čo v obci žije, si vynadobýva. Proti tomuto je opatera rodiny slabá, nevládna, veľmi obmedzená i ohraničená; človek len na rodinu obmedzený by sa duchovne rozviť nemohol, k právam by neprišiel, a pole k najrozličnejšiemu ušťastliveniu seba^[181] nemal pred sebou otvorené, vidieť teda, jak nízko rodina pod obcou stojí, jako obec nekonečne viac jako rodina jednému každému človeku dobre robí.

Človek, kým neodrastie, kýmkoľvek nevyjde z lona rodiny, málo vie o obci a málo sa aj stará o ňu, on dotiaľ len v rodine žije, jemu je ona jeho svet, jeho obec; človek nevzdelaný, viac len podľa tela jako podľa ducha žijúci, tiež alebo málo, alebo nič nevie o obci a o ňu sa tiež nestará, užíva síce jej dobrodenia, ale nevie, skadiaľ prichádzajú, kto mu ich dáva, on má hlavne len seba, svoje telo, či už svoje vlastné, či telo z jeho tela, teda svojich príbuzných, svoje deti na starosti. Národy surové, t. j. ktoré ešte k žiadnej duchovnej vzdelanosti neprišli, tiež len hlavne v jednotlivých rodinách žijú a sú alebo celkom ešte nespojené, alebo čo sú aj spojené, sú spojené v obci rodinnej, t. j. patriarchálnej,^[182] kde sa všetci za jednu rodinu držia a jedného otca čeľadného, patriarchu, poslúchajú. V tejto ale rodinnej obci nejde ešte o nič vyššieho; jako v jednotlivej rodine, tak aj tu vedie sa ešte len starosť o vychovanie telesné jednotlivých údov tejto rodiny veľkej, na to sa teda ide, aby jednotliví mali svoju výživu, pričom sa ešte skrze patriarchu boh za opateru prosí a jemu sa za dary zemské ďakuje, o ďalšie ale veci tu starosti nebýva. Život teda pospolitý alebo obecný je tu ešte len život rodinný, život, jako sme už spomenuli a preukázali, nižší, podlejší. V stave tomto národy ostať nemôžu, i zver sa stará o výživu seba a svojich mladých, človek ale má to, čo zveri chybí, má ducha a tento, keď chce byť človek, vzdelať a rozviť sa musí, rozviť sa ale duch môže len v obci, a to v obci len takej, ktorá i o duchovné vzdelanie a o zdokonalenie opravdivé človeka sa stará.

Zo všetkého, čo sme pripomenuli, vidí sa, že život obecný alebo pospolitý je vyšší nad druhé, i vidí sa, že tamten omnoho viac duchovných a s ním aj telesných dobrodení človekovi dáva jak tento, a preto aj ľahko pochopiť sa dá, prečo všetci tí, ktorí za pospolité dobro sa zaujímajú, ktorí na pospolitom dobrom pracujú, vo väčšej vážnosti a uznalosti pred ľuďmi stoja, jako tí, ktorí sa len o rodinu svoju starajú, trebárs aj najlepšie s ňou zachodia, najväčšie o ňu zásluhy majú. Život rodinný a starosť oň krem toho vzťahuje sa len na dakoľko osôb, život pospolitý a starosť o obecné dobro vzťahuje sa na mnohých, často na nesčíselných. Pre toto všetko ľahko sa dá pochopiť aj to, prečo tí, ktorí sa docela životu pospolitému obetujú, ktorí sa scela preň zaprú, nielen u rovesníkov, ale aj u potomkov najväčšiu vážnosť dostávajú; prečo tí, ktorí k obci svojej a k pospolitému jej životu zapálení, všetko zlé osobné za ňu pretrpia i ostatnú obeť podniknú, sa od svojho i budúceho veku oslavujú a jako velikáni zvelebujú? Zaprieť sa oni znali v tomto časnom, pohodlnom síce a príjemnom, ale nižšom živote a ukázali, že im nie na tomto, čo obyčajne ľudia obecní za najvyššie držia, záležalo, ale že im záležalo na živote vyššom, ľudskom, vznešenom národa svojho, obce svojej. Pekná je starostlivosť rodičov o deti, krásna láska a vrúcnosť detí k rodičom, zaujímavá oddanosť príbuzných jedných k druhým; krajšia je ale svedomitosť učiteľova vo vyučovaní učencov, vznešenejšia pracovitosť a vernosť úradníka verejného, vznešenejšia statnosť za vlasť bojujúceho bojovníka, velebnejšia starostlivosť vladára o poddaných svojich. Pekná je láska Jozefova k bratom^[183] svojim, dojímavý je skutok Antigonin,^[184] opatrujúcej otca v slepote a vodiacej ho neboráka po Kyterone,^[185] pekná je vernosť Lukrécie,^[186] pekná Solonova láska^[187] k rodencovi, starostlivosť Kornélie^[188] o hrdinských synov svojich, pekná opatera Eneasova,^[189] krásna milostnosť Andromedy;^[190] ale nekonečne vznešenejšie a slávnejšie činy sú Leonidov,^[191] Temistoklov,^[192] Miltiadov,^[193] Muciov,^[194] Scipionov,^[195] Zrínyiho,^[196] Franklinov,^[197] Meninov,^[198] Požarského,^[199] Kościuszkov^[200] a mnohých iných; tamtie činy prívetivo nám kývajú, tieto nás úctou hlbokou k pôvodcom svojim naplňujú a vznešenosťou svojou rozpaľujú; tie tam boli urobené pre dajedných, tieto pre celé veky a pokolenia.

Obce život leží v jej zákonoch, poriadkoch a v jej osvete a spokojnosti údov svojich, život jej teda opravdivý je život duchovný jednotlivcov; telo obcí sú rodiny; mužovia tí, čo pracovali, namáhali sa, trpeli a obetovali sa za život obce svojej, pracovali, trpeli a padali za život duchovný, t. j. za tie poriadky, ustanovenia, zákony a osvetu krajanov a spoluobčanov svojich, čím sa títo v živote ľudskom boli vyvýšili a v čom vyššiu útechu, spokojnosť, blaženstvo nachádzali.

Jako krásne a vznešené sú činy tieto, tak sú nízke proti nim tie, kde sa príbuznosť rodinná nad obce dobro vyvyšuje, kde sa viac na zadosťurobenie láske rodinnej jako na dosťurobenie dobrému obce hľadí, kde sa obce dobro jako rodinný nárok považuje a verejné dobro rodinnému zväzku podkladá. Rozličné sú takéto necnosti, kde sa prepiate rodinoľubstvo vykonáva a takáto je napr. takrečený nepotizmus,^[201] ktorý nič je inšie nie jako sebectvo (egoismus), lebo človek v údoch rodiny svojej seba tiež ľúbi, v napomáhaní jej seba tiež napomáha. Stáva sa toto rodinoľubstvo prepiate napr. tak, keď sa od ľudí údovia ich rodiny len preto, že sú z ich príbuznosti, od verejných povinností oslobodzujú, keď sa údovia rodiny, trebárs i bez súcosti a povolania, do úradov len preto, že k ich zväzku príbuznému patria, strkajú, keď sa azda od pokuty, ktorú by za priestupky svoje dostať mali, pôsobením svojich, väčšiu moc majúcich, vybavujú atď. Všade tu ľúbi jednotlivec len seba a svojich a nemá lásky a vážnosti k mnohým iným, často nesčíselným, všade tu len človek na seba hľadí a o iných obecné dobro sa nestará, všade tu seba a svojich všetkým iným predkladá; ale čo je človek jednotlivý proti mnohým, čo je človek jediný bez pomoci iných, bez pomoci obce? Slušne teda takíto za odpadelcov od obecného dobrého, za ľudí nízkych a podlých sa považujú a hnusné meno sebcov, sebeľubcov (egoistae) nosia a za to slušne u všetkých do potupy padajú.

Na rovnaký spôsob k necnote takejto patrí i to, keď sa od pospolitých povinností pre prepiatu starostlivosť o domácnosť dakto odťahuje a napospol keď človek od pospolitosti sa odvracia a so všetkým pôsobením svojím a s dobrodeniami svojimi len na domácnosť a rodinu sa obmedzuje; bo toto všetko nič je nie inšie jako sebectvo, taknazvané rodinkárstvo. Prvý okres, pravda, na ktorý človek, v rodine sa nachádzajúci, pôsobiť a ktorému dobre robiť má, je rodina, keď sa ale týmto všetko iné vytvára, keď si človek myslí, že len pre rodinu žije a nič vyššieho nemá, keď človek len rodine dobre robí a na pospolitosť, na iných blížnych len chladným okom pozerá, každého pomoci potrebného naprázdno odpravuje, ukazuje tým, že spoločnosť ľudskú za nič nemá a len malý svoj okres za všetko drží. Na tento spôsob keby sa ale každý na rodinu svoju ohraničil, keby len jej žil, jej len dobre robil, tak by všetka vzájomnosť, všetka pospolitosť prestať musela a z ľudskej spoločnosti stali by sa len jednotlivé pozatvárané komôrky, v ktorých by sa rodinky pestúvali. Ale ani by nebol možný takýto život, bo bez obce, bez vzájomného pôsobenia jedných na druhých, bez vzájomného si pomáhania neobstáli by ani rodiny a duchovne i telesne istotne by zakrpateli. Najbližšia je, pravda, človekovi rodina, ale blízky je človekovi napospol človek každý a vždy vyššia a svätejšia musí byť obec, pospolitosť, ktorá i jeho rodinu drží, ktorá i jeho rodinu zachováva. Preto každý šľachetný, každý nad sebectvo (egoismus) povýšený s radosťou bude vykonávať všetky tie povinnosti, ktoré sa mu od obce, trebárs tým aj svojim najbližším dačo utrhnúť musí, nakladajú: s radosťou on podoberie práce, pre pospolitosť potrebné, s radosťou, čo rodine svojej vziať môže, na ústavy pospolité obetuje, s radosťou, keď obci nebezpečenstvo hrozí, všetko k odvráteniu jeho vynakladá, s radosťou do boja, keď nepriateľ na obec sa valí, sa vystrája; neobmäkčia ho prosby príbuzných, nezastavia ho slzy ženine a detí, poručí on a zverí ich opatere božskej, poručí on a zverí ich šľachetnosti a starosti tých, za ktorých sa do nebezpečenstva vydáva. Krásny máme z tohoto ohľadu príklad na tisícich mužoch, krásny na národoch veľkých, ktoré všetko radšej obetujú, vo všetkom sa radšej zaprú, lež aby dali padnúť obci svojej, lež aby mali nectne podľahnúť; naproti tomu národ, na rodinkárstvo navyklý a doňho zažitý, na prvé udrenie nepriateľov do rabstva padá, k hrdinským skutkom sa nezmôže, ale zaraz klesá a potom sa jako dajaký odhodenec povaľuje. Galovia, hrozní nepriatelia Rimanov,^[202] napadli na Rím i stúpili ozbrojení do mesta, Rimania neskryli sa v komôrkach svojich, ale vidiac nemožnosť obránenia mesta, vysadli si na stolice na placi rímskom,^[203] aby sa nepriatelia zľakli mužov, ktorí, keď nemôžu padať viac v bitke, dajú sa nepriateľom dobrovoľne za vlasť zabíjať, a ozorná táto mužská myseľ viacej nahnala Galom strachu jako bohvie jaké pluky.

Hrozne bola skormútená matka Gracchov nad starším svojím synom, za právo ľudu zabitým, a hlboký ju zachvátil smútok, keď aj mladší za to isté právo na plac rímsky vystúpiť mal, ale nezadržal dušu rímsku smútok rozžialenej matky, vystúpil Gracchus na plac rímsky, dobre vediac, že ho osud (faktum) brata zachváti: koho duša nezahorí úctou k takýmto velikánom, k národu, ktorý takýchto synov vychovával?

Národ náš slovenský, jako sme už aj v prvých číslach Orla nášho^[204] videli, bol si v deviatom století stvoril vlastnú obec,^[205] túto ale zachvátili víchrice hrozné a rozkmásali nemilosrdne. Život pospolitý^[206] národa nášho ostal takto narušený a keď sa obec iná stvorila, padol národ náš, vyjmúc jednotlivých z jeho lona, do života domáceho a naň ostal obmedzený. V takomto živote strávil on veky a nič, ani väčšie udrenia neboli vstave prebrať ho z jeho celkom na domácnosť obmedzeného života: život pospolitý, v ktorom len dajedni z jeho lona účasť mali, bol preň celkom zavretý, on robil to, čo sa mu nakladalo, ale ďalej sa o to nestaral, s ničím sa takým ďalej nezaoberal, ba ani význam toho, prečo sa toto všetko tak robí, nevedel. Obec a pospolitosť zostali mu veci cudzie (stranné), neznáme, a preto ani nezaujímal sa o ne, iba z povinnosti, nie z vnútorného pohnutia, a preto aj všetko to, čo v časoch už prebudzovať sa počínajúcich k dajakej pospolitosti smerovalo, čo ho k dajakému vyššiemu spojeniu a usilovnosti priviesť malo, nenašlo uňho žiadnej podpory a muselo po krátkom trvaní prestať. Tak v novších časoch boli sa jednotliví zachytili založiť medzi našimi učené spoločnosti, rozkvit duchovného života napomáhajúce, ale všetky takéto usilovania málo vykonali, povstali a zhasli za roveň ohníku na bahne, bo nezaujali sa o ne rodáci! Tak povstali a padli: Učená spoločnosť banská,^[207] Spoločnosť druhá od nasledovníkov Bernoláka,^[208] v dolnom Slovensku k napomoženiu literatúry slovenskej založená, tak vystúpil Ústav prešporský slovenský^[209] a tiež po dakoľko rokoch stenkol, účinkovať prestal a muž, ktorý bol k jeho vedeniu povolaný,^[210] od všetkých ostal opustený a sám sebe zanechaný. A jakože aj tú slovenskú stolicu na lýceu^[211] v tomto našom meste tí naši predkovia založili, čím ju obdarovali? Spomenúť nehodno! Nevieme s istotou, koľká účastnosť sa pri Spolku milovníkov reči a literatúry slovenskej v Budíne^[212] ukázala, ale zavierame zo všetkého, že bola veľmi malá a všetka činnosť tohoto ústavu sa len na jednom predsebabravom, pilnom a obetavom mužovi, duši tohoto spolku,^[213] zachytila; málokto druhý sa o to obzrel, tým menej kto vec túto napomáhal. Či sú toto nie smutné úkazy? Národ, jako z tohoto vidno, odvykol celkom od pospolitosti, ona sa mu celkom neznámou stala, zato ale tým viac zbujnel život domáci a na tomto si Slovák hodne na pokoj ustlal. So životom týmto domácim rozvili sa, pravda, u nás všetky jeho cnosti, ale aj necnosti: utvrdila sa pokojamilovnosť, pracovitosť, starostlivosť o svojich, ale zrástla aj uťahovanosť, poddávajúcnosť, sebectvo, chúlostivosť, o vyššie veci nedbanlivosť, psota duchovná. Dôkazy na toto máme v celom živote našom. Či je nie pravda, že naši rodičia nás opatrovali, starali a namáhali sa podľa ich slov len preto, aby nás, jako sa hovorievalo, do stavu alebo k chlebu priviedli? Neprišlo im na rozum, že nás oni majú pre dačo vyššieho, vznešenejšieho, vychovávať, jako len preto, aby sme sa preživorili cez tento svet a potom skonali. Tak, tak hovorievali a hovorievajú ešte naši rodičia, že už potom skonať môžu a ľahko skonajú, keď nás opatrených vidia. To bola najväčšia ich túžba! Ale človek nevychováva sa preto, aby len žil, ale hlavne preto, aby niečo pre svojich, pre obec svoju vykonal, aby sa jej užitočným stal; on sám si je len druhým, lebo to prvé je vyššie a vznešenejšie nad jednotlivca. A či je nie pravda, že synkovia slovenskí tiež len s tou mysľou sa do práce, do vyučenia, do vzdelávania svojho chytávali a zväčša i teraz chytajú, aby si svoj stav zarobili, t. j. aby na chlieb prišli? Toto bola po bohu najväčšia ich myšlienka, alebo jako by sa daktorí vyslovili, idea. A či potom nemysleli už len na to, keď sa do stavu dostali, aby sa čím skôr do domácnosti so všetkými jej vlastnosťami a najmä s tou hlavnou zariadili, a potom už za vystaté práce si v lone tohoto ich blaženstva odpočívali a druhé len natoľko, nakoľko k ich držaniu potrebné bolo, robili? Keď sa duch lepší a vyšší medzi nami budiť počal, obyčajne sa o takýchto, ktorí za ničím vyšším netúžili a len po domácom živote bažili, keď sa už doň dostali, úsmešlivo hovorievalo „došel cíle svého“,^[214] t. j. už je pri konci duchovných prác života svojho. A toľká bola i je ešte táto sila života domáceho u nás, že i tí, duchom k niečomu lepšiemu prebudení, trebárs i v mladšom svojom veku v prúde činnosti medzi inými pekné a vyššie veci pred seba vzali, predsa keď do života domáceho sa dostali, celkom na to vyššie pozabúdali a sami nevediac jako, k životu tomu sa vonkoncom zas prirazili, na malý čas len od neho sa odtrhnúc. Veru málo jesto z ohľadu tohoto výnimiek u nás, málo takých, čo z nízkosti tejto hore vystretí zostali. Či je nie pravda, že v živote našom spoločenskom príbehy života nášho domáceho: krštenie, svadby, sobáše, hostiny a pohreby tú najdôležitejšiu stránku zaujímajú, k nim jako najvyšším príhodám života sa najväčšie prípravy robia, o nich po okoliach a všade v krajoch našich najčastejšie a najhlučnejšie reči kolujú, rozprávky o nich tú najväčšiu pozornosť na seba obracajú? U národov vyšších,^[215] znamenitejších sú toto veľmi obyčajné a chatrné života príhody, bo sú tam väčšie, znamenitejšie úkazy, tam jesto skutky, u nás ale nebolo vyššieho, nebolo dejstva znamenitejšieho a tak stalo sa toto hlavnou stránkou života. U národov iných príhody takéto veľmi sa prosto a nakrátko odbavujú, u nás sa to stávalo a stáva sa ešte s veľkou nádherou a vytína sa pritom naozajstná paráda, skade vidno, že na tom veľmi veľa záleží. Príhody tieto života u nás tak do očú bili a bijú, tak stoja v našom živote samotné, že cestovatelia, chtiac podať opisy o živote našom, nás hlavne po obyčajoch, pri týchto príhodách užívaných, opisúvali a my sme sa tiež s opisovaním týchto príhod u nás i u kmeňovcov našich^[216] hodne zaoberali, a veru bolo už a je toľko opisov o týchto jednotvárnych a nepatrných príhodách, že až do zunovania. Naše časopisy, chorvátske, srbské a iné slovanské sú toho plné. Či nieto ešte nič znamenitejšieho v živote našom? Či je tiež nie pravda, že v piesňach a aj v novších povestiach a rozprávkach našich príhody tieto a prípravy k životu rodinnému jediným sú skoro predmetom spievania a vypravovania? O činoch a skutkoch hlboké mlčanie! Či sa ustavične, ale ustavične nespieva len o láske, o ženbe, o pohrebe, že človek až zunuje? Keď jednu takúto pieseň počuješ, môžeš rieknuť, že si ich počul sto, bo sú s nepatrnými premenami všetky skoro jedno, a preto aj, aby sme v prechode i to spomenuli, nezasluhujú všetky zbierania, a to takého, jaké by daktorí žiadali.^[217]

Pre túto našu veľkú zažitosť do domácnosti i tam, kde našinci stáli v službe pospolitosti, tak ju považovali a tak sa k nej mali, jako by ona len domácnosti slúžila, a stadiaľto pošla malá horlivosť v zastávaní verejných povinností a úradu a často i úplná nevšímavosť a chladnosť. Len keď človek seba a svojich vydržal, bola vec vykonaná, na inom mnoho nezáležalo, to — jako hovoríme — viacej za prostriedok domáceho sa vydržania jako za cieľ života sa považovalo, a predsa niet nič krajšieho, nič vznešenejšieho nad dobrodenie druhým. V povolaní verejnom pôsobí človek na mnohých i zadosť robí potrebám všeljakým, tam sa ukazuje bystrota jeho umu, sila jeho vôle, šľachetnosť jeho srdca, tam sa ukazuje napospol viacej duch, teda viacej človek a muž, v živote domácom ukazuje sa viac duša alebo citedlnosť, teda nižší život človeka. Každý vznešenejší, vyšší a šľachetnejší iste na tom si zakladá, aby pôsobil aj na druhých, aby dačo vykonal pre iných, aby teda život svoj zaznačil v živote svojich spolurodákov, spoluobčanov, len človek nižší sa do svojej komôrky uťahuje, len ten sám na sebe a so sebou dosť má. Za roveň jednotlivcovi je to tak aj s národmi. Národ, ktorý nič vznešenejšieho pre iných nevykonal, ktorý teda v pospolitom živote človečenskom svoj život nezaznačil, je odhodený a pred inými v nevážnosti, ten ale, ktorý pre obecné dobro rodu ľudského vykonal dajaké služby, má uznalosť u všetkých, má česť, má slávu a zasluhuje ju. Z tejto nevšímavosti pospolitého života nasledovalo aj to, že u nás známosť vecí pospolitých i samej vlasti a krajiny našej veľmi málo je rozšírená, že sám pochop a myšlienka pospolitosti je málo známa, málo v mysli rodákov našich rozvitá; hovoriť o niečom takom medzi rodákmi našimi znamená najčastejšie hrach na stenu sypať, mnohí tomu nerozumejú, o čo tu ide, nevedia a tých, čo za to hovoria, pracujú, bohzná za čo, za prepiatych, za vypínavých, za snárov a bezumcov vyhlasujú. Napospol hovoriac málo tu výnimiek, málo ľudí z tohoto ohľadu poučenejších, vzdelanejších a vyšších sa nachodí. Pri takomto pochope o pospolitosti ani žiadnym skutkom, ktoré by na dobro pospolitosti smerovali, nie je možné sa úfať, riedke sú ony u nás náramne a najmä tam, kde by dobrovoľné byť mali: všetko sa to len do seba uťahuje a o seba výlučnú starosť vedie. Čo napr. v našich mestách za ústavy pospolité^[218] povstali, ktoré by obecné dobro napomáhali? Inde jesto všeljakých ústavov dosť, v našich mestách, i ľudnatejších, málo alebo nič. V daktorých sú školy vyššie a to je skoro všetko, ale i tie jako sa biedne zdržujú a veru, vyznajme si, lepšie by sa udržovať mohli, lež nieto ducha pospolitosti, to, čo je, zostalo zo starších, skrúšenejších časov, teraz veru málokto čo znamenitejšieho vo väčšej miere urobí. A po tých našich obciach tie školy jakože sú opatrené: či nie biedne a dakde najbiednejšie? A jaká horlivosť panuje pri obciach vo veciach obecných, napr. vezmime v cirkevných? Tu je veru dosť neriadu a neskladu, ale kto by to chcel a stačil všetko vyrátať! Či je to nie všeobecná žaloba po našich obciach, že panuje i pri obci i pri cirkvi neporiadok? Tam, že sa počty neporiadne skladajú, tu, že sa ustanovenia nevykonávajú, tam, že sa k ničomu pristrojiť nemôžu atď. atď. Či je nie tých žalôb množstvo? A čo už povieme o živote duchovnom nášho národa, o živote našom národnom, keď tam, kde povinnosť nakladá, pospolitosť len tak od ruky sa zastáva a tuto dobrovoľne všetko sa robiť má? Tu nikto nič nenakladá druhým z povinnosti, tu by mala určiť človeka len jeho samá dobrá vôľa, jeho svedomie; ale jako s týmto ešte v takýchto veciach biedne stojí! To je pole nášmu ľudu neznáme, zapustené, zanechané, tam jesto len dakoľko jednotlivých šľachetných robotníkov,^[219] ale bez všetkej značnejšej pomoci iných. Načo za to robiť, myslia si, čo úžitku nedonesie, z čoho človek osohu nemá: či sa neozývajú tak hlasy po národe našom? Pravda, že sa už v najnovších časoch v tomto ohľade niečo urobilo a potreba života duchovného, a to slovenského, vždy viac a viac sa cíti a uznáva, ale jak malé je to ešte uznanie proti potrebe skutočnej! V takomto stave nevyzerá to chýrne so životom naším duchovným, bo s malými výnimkami ešte je to len všetko zažité do domácnosti a v živote domácom zadebnené. A keď aj pri tejto chladnosti, pri tejto nedbalosti o život pospolitý zaň dakto niečo urobí, čo to už za nároky si osobuje, čo už za uznalosť za svoju maličkosť u obecenstva vyhľadáva. Urobí pár krokov za vec obecnú národa, už za to uznalosť očakáva, dá pár zlatých na vec obecnú, čo za nároky si privlastňuje? I v tomto ešte, keď za pospolitosť dačo robí, nerobí to mnohý s pravým pochopom pospolitosti, nerobí to so zrelou, usadlou a čistou vôľou za život obecný, ale i tu je ešte len jednotlivec, sebec, i tu ešte len má vždy svoje nároky, i tu ešte len má sám seba pred pospolitosťou na mysli: poznať, jak ešte málo je vžitý duch pospolitosti do nás, jak sme ešte z tohoto ohľadu nedorastlí a slabí!

Za túto našu odcudzenosť od pospolitosti a prirazenosť k životu nižšiemu, vyznajme si, padli sme aj u iných do malovážnosti a nevšímavosti; v ničom pospolitom nevedeli sme sa dobre nájsť, k ničomu pospolitému sme sa horlivo neprirazili, za nič pospolitého sme dačo silnejšie urobiť, a aj to, čo by sme boli mohli obetovať, nevedeli; držali a vyhlásili nás teda iní za nespôsobných k dačomu vyššiemu, za nespôsobných k pospolitosti, držali a vyhlásili nás len za domárov^[220] a ľudí, ktorým nižšie veci zemského tohoto života sú všetko a nado všetko. A jakú sme pritom škodu mali, čo sme pritom stratili, každý, kto len trochu na stav náš terajší pozrie, ľahko uhádne.

Pospolitý život, jako sme riekli, je pole znamenitých prác a usilovaní ľudských, pospolitý život je vznešenejší, vyvýšenější nad život nižší domáci, v ňom národy všetky, čo sa v dejinách človečenstva vyznačili, to, čo znamenitého mali, rozvili, to vyššie, po čom túžili, uskutočnili, v živote teda tomto odžili lepšiu, znamenitejšiu čiastku ľudskosti svojej^[221] a národy, ktoré sa k životu pospolitému nepozdvihli, prehliveli a prežili na tomto svete jako zeliny v tôni, ktoré slnko božie neohrieva. Takéto ale národy boli aj vždy suché výrastky na pníku človečenskom a zeleniny bez plodu a ovocia. I museli, čím náhle sa k nim národ vyšší zblížil, tomuto podľahnúť, ustúpiť a poddať sa docela. Dlhý čas sme my už v živote nižšom, nedbajúc na pospolitosť, preživorili, čas je už, aby sme sa s naším domárstvom a rodinkárstvom rozlúčili, čas je už, aby sme i my na svetlo zjavnosti a pospolitosti vystúpili. So životom domácim, keď on v národe veľkú prevahu má, spojená je uťahovavosť, podkladá vosť, slabosť a chabosť, duch otrocký; so životom pospolitým podobravosť,^[222] činnosť, sila a ráznosť, smelosť, sloboda: ktorý národ bez tohoto dačo dosiahol a ktorý bol aj bez tohoto dačo hodný? Buďme teda medzi sebou na všetok možný spôsob ducha pospolitosti,^[223] my sami každý vzdelávajme sa a pripravujme sa k službám a povinnostiam verejným, zastávajme ich s tou najväčšou svedomitosťou, prísnosťou a ochotnosťou, robme za obecné dobro to, čo len môžeme, obetujme za život pospolitý, čokoľvek obetovať vstave sme, neukladajme sa tam, kde by sme stráž držať mali, ale bráňme naše veci, nepozerajúc na samých seba, kde by škodu trpeli, kde by sa im ujma stala. Vyššia, vznešenejšia je toto majetnosť nad majetnosť domácu; toto záleží z vecí hmotných, nižších, tamtá z vecí vyšších, vznešenejších; v tejto majú účasť daktorí, v tamtej mnohí, často nesčíselní; táto pre nás hynie so životom naším, tamtá i za hrobom naším ostáva a kýmkoľvek národ, obec stojí, jeho je majetnosťou najsvätejšou. Čas je teda a potreba veru veľká, aby sme sa toho, čo nám vznešenejší život sľubuje, čo nám vážnosť doma aj u iných vydobudne, z celej duše prichytili a odhodiac necnosti naše, raz i k vyššiemu života okresu sa vyšvihli. Všade to tak u národov ešte nevzdelaných, neosvietených bývalo, že si veci nižšie aj nižší okres života najväčšmi vážili; ale prestalo to všade u národov, čím vznešenosť života vyššieho zakúsili. On sa im stal potrebou najväčšou, zaň potom, čo len mohli, vykonali. Vykonáme i my, lebo máme spôsobnosť, máme dary, ale vôľa naša ešte je slabá, duch náš ešte je veľkou kôrou obtiahnutý, treba z tejto sa vylúsknuť, aby sa duch slobodnejšie pocítiť a slobodnejšie na tento svet pozrieť mohol.

Vystavili sme život domáci v odpore so životom pospolitým, zato ale nech nikto nemyslí, že by sme život domáci znižovať a do ľahkovážnosti uviesť chceli. Chráň nás boh od toho! Vieme my dobre, že je domácnosť a život rodinný vec svätá, vieme dobre, že sú rodiny základom obce a že keď rodinný život prestáva a zhubí sa, obec tiež sa kníše a naostatok rozpadá. Vieme toto všetko dobre a vieme aj to, že život domáci má v živote našom slovenskom zvláštne značenie a nechceli sme sa dotknúť života domáceho jako takéhoto, ale len jako takého, ktorý vybujnie a životu pospolitému povstať a rozpriestraniť sa nedá, ktorý zárodky vyššieho života udusuje a národ k vyššiemu spojeniu nepripúšťa, ale ho na toľko čiastok, koľko je rodín, rozdrobuje. Takýto ale národ je slabý, telesný, detinský. Keď národ má spevnieť, sa spojiť, a aj vznešenejší život medzi sebou rozšíriť, musí život pospolitý v lone svojom rozložiť a život domáci do dobrého s ním priviesť rozmeru. Nesmie život pospolitý domáci celkom pohltiť, ale nesmie ani život domáci život pospolitý vytvárať, oba musia byť spojené, a to tak, že život pospolitý na domácom sa založí a všetky jednotky domáceho života vo vyššej jednote, šľachetnejšom snažení zahrnie.