1869. (II.)
Autor: Pavol Országh-Hviezdoslav
Digitalizátori: Michal Garaj, Zdenko Podobný, Karol Šefranko, Nina Varon, Lucia Muráriková, Miroslava Lendacká, Martin Hlinka
Na lúčine som zaspal, na kvetnej lúčine: i čujem, sťaby zvonček, čujem hlas krásny v sne. A hlas ten vždy sa blížil, blížiť zdal, zdal sa mne; a to som všetko čul ja v mojom tichučkom sne. Sen môj, sťa riedky fáteľ, zavinul moju tvár, neviem, čo to bola za látka, z nej neviem, kto ho stkal. Sťa riedky fáteľ, môj sen… Cezeň na moju tvár hlas ten, akoby cez riečičku, sťa drobný dážď padal. A hlas ten blížil sa, blížil, ten čarodejstva hlas: pri samom uchu cengal tak nežno mi začas. Až sa vám strhnem zo sna, a vidím — povedať? — so zvončekom kol’ hrdielca baranča pri mne stáť. Zabliakne, zas sa zohne po kvietok dol’ na zem; ja sa, jak na skutočnosť, tak na sen — usmejem. Černovlnasté baranča s hviezdičkou na čele… Za ten sen musím ho zaniesť, kde sa pasú matere.
O autorovi
Pavol Országh-Hviezdoslav
básnik, dramatik a prekladateľ, jeden z hlavných formovateľov slovenského literárneho realizmu, hlavný predstaviteľ slovenského básnického parnasizmu
Galéria obrázkov
Obrázok
