1869. (II.)
Autor: Pavol Országh-Hviezdoslav
Digitalizátori: Michal Garaj, Zdenko Podobný, Karol Šefranko, Nina Varon, Lucia Muráriková, Miroslava Lendacká, Martin Hlinka
Keď zase jaro počne poľom tým svoje zábavy, a zašumí zakvitnutý ker namiesto dnešnej snežnej kúrňavy; keď zas zaspieva vtáča a dá o sebe slýchavať, ktoré teraz nevidno, len čo po snehu niekde stopky jeho znať; keď zas zašumí háj náš, teplučkú vôňu sejúc nad zeme, a nevydýchne viacej duchom týmto, od ktorho teraz skoro zmrzneme; keď sa cez našu dolinu tie schránky z ľadu rozvinú a uvidíme raz už, čo to vlastne pod ľadu bokom tĺklo cez zimu; keď sa vyjasní obzor, a slnce v modru zastane: nebudeme viac ľúbiť v úzkej izbe, ale na šírej, voľnej poľane. Ta lásku presadíme do šírej hriadky Tatier trávnika; ta ju do jari pôdy presadíme z úzkeho zimy kvietnika. Tam rozrastie sa v priestranný ker! A do dolín sa ukloní ruží jej ťarcha — až začiahne našej dedine nad domy. Oj, dievča, dievča! Praď len ešte — vyplň tie prázdne vretená: nadie sa ti na kužeľ srdca tvojho jar lásky, aby bola spradená…
O autorovi
Pavol Országh-Hviezdoslav
básnik, dramatik a prekladateľ, jeden z hlavných formovateľov slovenského literárneho realizmu, hlavný predstaviteľ slovenského básnického parnasizmu
Galéria obrázkov
Obrázok
