ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Stane sa i, na čo Maroš neráta. Príhoda sa chlapčiskám prepečie i v škole. Slečinka sa ich spýta, kde to krútili včera tie píšťaly, ale ich nevytne. Ani len kľačať im nedá. Vec je pre ňu jasná. Jano prišiel do školy, keď tu ešte nebolo nikoho. Obrátil sa na päte v blahom vedomí, kde sú nie ostatní, že tam nemusí byť ani on. Sadol si pod vŕby a zdržal i Maroša. Ale netresce ich i pre iné. O Hanke Pištákovej sa vyzvedalo, že jej mendelku strelilo do ucha Cigánča v meste, keď išlo do školy. Učiteľka nezabudla, ako vtedy Maroš bolestne nariekal. Tak mu to ide na tento rováš.

Maroškovi to spraví školu milšou. I s chlapcami sa viacej skamaráti. Má poriadnu loptu, ušúľanú z kravskej srsti a odrotovanú špagátom, čo mu ešte otec spravil. Dobre sa tým baví o rôtu, i o iné. A on sa vie. Po Červeňovi, ktorý je hotový skálnik, on vie najlepšie hádzať a mieriť. Spolužiaci ho vďačne vezmú medzi seba. I tí z Nižného konca, čo vždy vykrikovali naňho, keď chodieval ráno od starej matere Kramlíkovie. Iba chlapci z mesta nestoja akosi oňho. Tí majú inakšie mená, ako Ivan, Karol, Fedor… Nosia si maškrty do školy a sú viac len medzi sebou. Zato niekedy čarujú za čierny chlieb — biely.

„Pánčatá!“ myslí si Maroš, keď ich vidí, a najčastejšie obíde. „Čože, ja mám kamarátov dosť!“ Všíma si, ako si oni všeličo dovolia, ak si ten či onen nezastane. Nedávno Ivan vyťahoval susedovi podpopolník z kapsy. Myslia si, oni sú viac! Čo po nich?

Mimo školy sú však i títo hneď inakší. Keď sa prídu kúpať na Váh, takí sú ako ostatní. Celkom kamarátski. Pehavý, vyhúknutý Ivan Kloška, ktorého bol Maroš prestrčil v škole, keď sa mu vysmieval z mena, ide s ním i zajace pozrieť. Ba dá mu i zo tri farbisté ceruzky, čomu sa veľmi poteší…

— A majú i mladé? — zvedavý je Ivan v Kozovie uličke.

— Majú! — zažiari radosť v Marošových očiach. — Len sú ešte maličké! Už raz mali, ale ich čosi podrhlo. Teraz majú sedem… — vykladá mu, vykladá. — Najprv boli slepé, ale už vidia. Také majú pekné očká, a sú biele, s bodkami na chrbte, ako staré…

Vojdú do starého dvora, a tu strach. Maštaľ odchýlená sotva dvere otvoria, vyskočí z nich ryšavý kocúr — brrr!

Maroš stŕpne, už je zasa zle. Ten kocúrisko tu darmo nebol! A naozaj! Keď sa rozhľadia po maštali, starým zajacom vidia uši trčať z válova, kam sa uchýlili v nebezpečenstve. A mladé? Tie kade ktoré porozťahované na podlahe bez života, podrhnuté… podrhnuté!

— No, — mykne to Marošom, — už sú tam! Ja sa už mladých zajačikov ani nedožijem! — je mu do plaču.

— Ten kocúrisko ryšavý ich podrhol, však? — ľutuje Ivan. On si to chcel pozrieť, a takto. — Aké pekné zajačiky! — zdvihne jedno—druhé za uško a podrží ku svetlu. — Aké bielučké! A čí je ten kocúr?

— Ja neviem! — búri v Marošovi. — Ale on chodí tadeto a ja ho dochytím. Ale keď ho raz dochytím, — zablysne mu v očiach, — neujde mi živý!

Toto vyplienenie zajačieho hniezda už po druhý raz stane sa medzi deťmi udalosťou. Príde Paľko, ktorý vie, ako je to, keď sa mu tchor alebo iná pliaga dostane do holubníka. Ráno už len perie tam a holúbätá jedno na druhom. — Juj! To je veru škoda! — poľutuje kamaráta. — A aké boli pekné. Už i očka otvárali. — Nakukne i Červeň i Mišo Mrázik, zvedavý — ako sa to len mohlo zasa stať? Veď takýmto spôsobom na čaru nikdy nedôjde! Obzerajú maštaľ po kútoch i oblôčik, či je dobre zadrotovaný. Volajú na zajace — muc! muc! Tie však sotva hlavy vystrčia, dup! a už sú niekde pod rezom, do ktorého si nahriebli chodieb krížom—krážom. Keď nadíde i mamka s Mišiankom na rukách a s Ankou Krdankou vedľa seba, Maroš sa už nevie zdržať a pustí hundry.

— Vy ste mi nechali dvere otvorené!

— Kto? — zamračí sa hladká tvár materina.

— Nuž vy, — zopätuje chlapec. — A kto druhý?

— Ba ty si si musel nechať! — Darebák! — hnevá sa mať, keď on to vždy tak, ak sa mu niečo stane. — My sme ti príčina, otec a ja, azda i tuto Mišianko! Kto iný?

— Ja som si dvere zatvoril! — smrká Maroš, ovládaný žiaľom pri pohľade na ten cintorín. — Ja si vždy zavriem.

— Ak sa ti samy otvorili, — skúma Červeň drevený zvrtlík. — Pozri, ako ti odstáva!

— Taký zvrtlík musí priliehať, vieš! — dodá i Mišo, ktorý má s kocúrmi, tchormi a kunami dosť roboty. — Taká potvora pchá sa ti dolu a odchýli si dvere, ak sú nie dobre zavreté, i sama! Veru hej! I nám sa to stalo. A aký to bol kocúr?

— Taký veľký, ryšavý! — zašomre Maroš, zatnúc päste. — Keď ho chytím!

— Hej, — blysne i v Paľkových očiach, — ten skáče i na moje holuby neraz. Keby som ho chytil!

— To je hen Glückovie z krčmy, — istí Jano. — Ja ho už poznám, potvoru! Túla sa rád! On, keď sa mu to dobre darilo, ešte príde! Nachystať mu vo dvore mliečka na mištičku, a potom po ňom!

— Nie! — ozve sa Paľkov poľovnícky inštinkt. — Udrieš ho raz, ani ho nepomieriš! Čo na tom? Ale pekne si ho privábiť, uviazať mu skalu na krk a tak ho praštiť do mlynice. Inak ho neskántriš! — zahoria mu oči pomstou.

Horia Paľovi, horia Marošovi, blčia ostatným. Vidieť tu také spustošenie, sedem zajačikov bielych, bielučkých, s čiernymi bodkami na chrbtoch nehybne — to je do plaču i do hnevu! Tam je už všetka nádej na dlhý čas! Ak nie navždy. Keby tak teraz chytili toho kocúriska, to by mal smrť! Nie utopiť — upiekli by ho v piecke pri močidle za živa!

Maroš sa zdržiava, ako vládze. Keď však kamaráti pokladú mŕtvolky vedľa seba, nevie sa ďalej zdržať a zafiká. Anka Krdanka tiež hneď spustí.

— Ale, ty somár, — zahriakne mať syna, — čo reveš? Však sa ti ešte okotí! Nerev, to je nie pekné!

— Hej, — utiera si chlapčisko oči päsťami, — a vy ste nemraučali, keď vám zdochla sviňa?

— Neplač, Maroško, — chlácholí ho i Anka, hoc má plné očká sĺz. — Pochováme ich, vieš? Ja donesiem handričiek, pekne ich do nich uložíme.

— A my im spravíme truhličky, — hotoví sú kamaráti do pomoci.

Maroško pristane. Hneď sa i dajú do roboty. Naznášajú šindľa a vymeriavajú, režú, kálajú i zbíjajú drobnučkými klinčekmi, čo sa nájdu na dne truhlice v drevárni.

— Taký pohreb im spravíme, že no! — vykladá Paľko, ktorý si svoje pekné nohavičky s troma gombičkami nad kolenom i trochu zalajnil. — Ty, Maroš, — delí hneď úlohy, — ty budeš farárom, ja rechtorom. Mišo, ty budeš jamy kopať a, Jano, ty zvoniť.

— A ja čo budem? — strčí medzi nich hlavu Anka Krdanka.

— Nuž ty budeš vykladať, vieš? — poúča ju Jano. — Tak ako tetka Kunovie nedávno, keď im ujec umreli. „Jój, kdeže si sa mi už podel? Ako si len na to drevo chodieval! Ako bral tie moje peniažky na ten dohán, ako! A teraz už ostanem sama! Ach, bože, zmiluj sa nado mnou!“ Takto nejako, vieš?

Keď sú už truhličky hotové, mŕtvolky zajačikov povijú do handričiek a uložia do jednej z rakiev. Sedem rakvičiek jedna pri druhej, keď tie doštičky i slabo priliehajú, koho by to nepohlo. Jano vyjde na šop a dvíha ruky vysoko nad hlavu a spúšťa po samú dlážku, zvoní, vyzváňa. Tí dolu chystajú sa už na slávnostný pohreb. Naložia rakvičky na hnojné noselnice, prestreté pekne čiernou šatkou. Paľo spustí spev ako rechtor. Anka si zastrie oči zásterôčkou a narieka, vykladá: „Ach, detičky moje, vy milé zajačiky, čo sa vám to len stalo? Čo ma opúšťate, chudobnú vdovicu? Čo si ja len počnem bez vás, detičky moje? Kto mi pôjde dreva doniesť? Kto mi zabehne do sklepa po múku, cukor? A kto k Židovi po pálenku, keď nám budú roľu orať? Ach ach, ach…“

Jano v šope vytrvalo zvoní. Mišo zas hrebie sedem hrobov za dvorom pod záhradkou na pažiti. Maroš sa spočiatku len díva, nejde mu nijak do spevu. Keď sa však ostatní rozkričia, chytí to i jeho a spustí i on ako farár — amen—amen. Zdvihne s Paľkom noselnice, na noselniciach sedem rakvičiek a zbohom, staré zajačiky, zbohom, maštaľka — idú pomaly, ako sa svedčí pri toľkom smútku a bôli, za dvor pod ploty na pažiť…

Krik letí pomedzi ploty na záhumnie a do záhrad. Ženy, čo práve tam paprú na kapustných hriadkach, zdvíhajú hlavy jedna za druhou.

— Čo to za spev v tom Kozovie dvore?

— No, to si veru naše deti tak, — volá totka Krdanka kmotre Lalovie kamsi na tretiu roľu. — Bavia sa o pohreb.

— Len aby z toho nebolo zasa zle! — obáva sa kmotra. — Onehdy bavili sa u nás dievčatá. Vyspevovali, nariekali, nariekali. A či ten starý Kunovie neumrie v noci? Nie je to dobre, keď sa deti bavia o pohreb!

— Jaj, ale to len keď sa bavia naprázdno, — vyvracia Krdanka. — A to pochovávajú naozaj. Tomu nášmu hubáčovi podrhol kocúr zajace. Tie pochovávajú…

— Juj, vy moje deti drahé… — vykladá si zatiaľ Anka — Však vás len doriadil ten kocúrisko. Juj—juj, veď my mu ho dáme… Nebude ten dlho zajačiky drhnúť, veru nie. Ach, ach…!

Spev sa ešte nesie a spieva i Maroš. Pekný pohreb uľaví na bolesti. Veď sa stará belaňa ešte okotí!

Keď ide tade totka Krdanka, nesúc pred sebou v zástere zeleninu pre svine, už je pod plotom sedem mohýl, ani na cintoríne po nejakom nešťastí alebo zločine. Práve čo kríže na ne osádzajú.

— Poďte pozrieť, — volá Anka na mamku, — tu ležia naše zajačiky!

— No—no, — zastane totka vedľa detí a díva sa na hrobčeky. — Pekne ste ich pochovali, pekne. Ale kvetov ste im nedali na hrob.

— To majú len páni! — zosmutnie zas Maroš. — Ja som bol na cmiteri.

— Páni, páni, — uškľabí sa Krdanka. — A čo, pre nás nerastú kvety? Choďte na lúku, natrhajte kvetov a položte na hrobčeky!

— Nie! — protestuje Maroš, hlavaj hlavatý, ako vždy, — my im prinesieme čečiny. Tá neuvädne a je dlho zelená.

Zajačiky sú už takto na pokoji, ale nie tie detské srdcia. Čo raz prídu ku hrobčekom, vždy sľubujú, že to tomu ryšavému kocúrovi neodpustia a neodpustia! Najmä Maroš sliedi za ním, kade chodí. Naleje mliečka na starý vahanček, z ktorého i zajačiky píjali, položí na isté miesto vo dvore, kade potvora musí ísť. Nech sa len naučí. Vysedí, keď príde zo školy, celé hodiny striehnuc, či sa kocúrisko neobjaví. A nečaká dlho. Skoro zbadá, mlieko ktosi pil. Zas mu naleje, čaká a dočká. Kocúr príde a ide rovno do vahanca. Keď zbadá Maroša, cofne sa. Keď však nevidí chlapca brať skalu, uprie naňho opálové oči a miau — počne sa s ním i kamarátiť. Na druhý—tretí deň má ho už Maroš na svorke, podviazaného žinôčkou popod krk a popod brucho.

— No, teraz si už tu! — drží chlapec koniec zinky a v zelenkastých očiach vzbĺkne mu zlosť. — Teraz už neujdeš! Čo s tebou spraviť? — zadíva sa na kocúra, ktorý si ešte veselo pradie a nemá potuchy, do čoho to vliezol a že je v rukách spravodlivosti. — Poď! — potrhne žinku, čo zajatcovi razom osvieti položenie. — Ukážem ti, čo si vykonal! — potiahne ho za sebou.

Kocúr, sklamaný razom v kamarátstve, skočí a rád by ísť svojou cestou. To však nejde, žinka i sťahuje i nedá. Tu ho Maroš vezme na ruky, i pohladká, čo ho trochu upokojí.

Vyjdú za dvor, kde je hŕba klátov na hlbokej čiernej hnojivej barine. Pod plotom ho Maroš zloží a on zas by len nedbal niekam medzi dosky. Lenže žinka! Kocúr sa vzpiera a chlapec ho vlečie k siedmim hrobčekom, na nich sú kríže i čečina.

— Vidíš, čo si vykonal, vidíš? — strká mu hlavu sedem ráz pred siedmimi hrobmi. — Podrhol si mi mladé zajačiky, také krásne, bielučké s čiernymi bodkami na chrbte. Čo ti spravili? Čo si zaslúžiš za to — ha?

Maroš najprv myslí, uviaže ho niekam do drevárne a zavolá chlapcov nech rozhodnú, čo s ním! Ale ten by sa iste odhryzol a ušiel by kade ľahšie. A potom i v tej mladej duši chlapcovej čosi počne prudšie horieť. Nie je to už zlosť — je to pomsta. Tá ovláda a ťahá i jeho neodolateľne, ako on kocúra, čo mraučí a skáče nadarmo.

— Budeš ty zajačiky mordovať, ty vrah? — vytiahne zhrozené, mraučiace zviera hore na kláty a z klátov — prásk! — hodí do špinavej hlbokej bariny. Nie dosť na tom, ale — keď pomsta unáša — zakosíli žinku o tenkú žrď, vezme skalu, a keď sa nešťastný kocúr driape z bariny, zostrašený, zmoknutý a zašpinený do nepoznania, vyjde až na krajný klát — tu — prásk! — dostane skalou ako jeho hlava, úzkostlivo zamraučiac, zmotá sa späť do špinavej hnojnice.

Niekoľko takých pokusov a kocúrisko, hoci húževnatý, je u konca. Ešte však mraučí, akoby len prosil o zmilovanie, Maroš vyjde s poriadnou skalou v ruke na kláty. Vidí vzpínať sa špinavú hlavu, vidí dvoje očí a ponorujúcu sa, tu i tu ešte mraučiacu tlamu… A či vlastne — on už nevidí nič, len cieľ, iba cieľ — naň namieri a prásk! — zmizne kocúr v hnusnej, rozbúrenej hladine. Iba žinka ukazuje miesto, kde asi je.

Chlapec sa nahne z klátov a odreže žinku. Potom si sadne na kláty a díva sa ešte do bariny. Cíti, čosi v ňom chladne. Keby tak ten kocúr teraz vystrčil hlavu, už by ho hádam nebil viacej. Nech by si šiel! Počne mu ho byť akosi ľúto. Ako len mraučal! Ako otváral tie oči z bariny! Kebys len vyšiel ešte na povrch!

I vyjde o chvíľu, ako sa tá špinavá voda upokojí. Ale sa už nehne. Leží si pokojne v barine… Maroš sa akosi nevie naňho dívať. Odvráti sa smutný a ide z toho miesta. Ide domov za Mišiankom a za mamkou.

— Načo mi len podrhol tie zajačiky. Načo?