ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Mostice obránia a zas je všetko v poriadku. Po daždivých dňoch nastanú stále časy. Radosť je žiť — aj sa žije veselo. Marošov otec lepšie zarába, keď robia vo fabrike od kusa. Je pravda, odvtedy i viacej stone cez noc, že ho bolia ruky a kríže, ale mamka je spokojnejšia. Nehovorí toľko o biede a nedbá, keď chlapčisko zájde na Váh okúpať sa a ohorieť na piesku.

„Jaj, veď je to radosť pľaštiť sa z hate do čistučkej hlbočiny,“ myslí si Koza. „Skočiť dolu hlavou a plávať, plávať… nad vodou i popod vodu. I s otvorenými očami! Ak sa naberie vody do ucha, zapchá sa dlaňou, nakloní, poskočí na jednej nohe a vyjde to. A potom si ľahnúť do sypunkého teplého piesku na slniečko! Jaj! Iba hlava ľahko rozbolí!“

Ale ešte väčšia radosť, že Mrázikovie kone už nemajú čo robiť. Pôjdu do doliny, na hoľu. Mišo už i hovoril. Vyberú sa s nimi, ako sa uradili. V sobotu je chystania a chystania u Kozov, Mrázikov, ale i u Červeňov a Kľuchajov. Starí ich nezdŕžajú, nech idú niečo skúsiť. Len nech si dajú pozor, keď je hora nie Kozovie dvor. Ale by ich darmo zdržiavali.

Chlapci sa popoludní ešte okúpu, a hybaj! Štyria jazdci na troch koňoch ako sa pohnú, len sa tak práši za nimi. Kone, čierne cigáne, vedia už cestu. Iba žrebec sa vzpiera, počne tancovať, vyhadzovať zadkom, ale Mišo ho kopne niekoľko ráz dobre do brucha, dá mu i po hlave zo dve, a hneď je krotkejší. Jano sedí na kobyle, čo je akiste žrebná, preto je i tichšia. Ostatní dvaja na koni, čo si vedie celkom hrdo, aspoň kým prebehnú dreveným mostom, nahnutým od prívalov, s odrenými strelami. Maroško má uzdu v hrsti, Paľko sa drží za ním. Lapí ho i okolo pása, keď sa on ešte nenosil na koni. Koza — ten už hej! A vidí, je to lepšie, ako kravu osedlať. Tá, sprostaňa, nevie, čo je móres, a dokaličila by človeka. Koník, ten si pekne preberá nohami, a keď i virgne, je vždy kde obsedieť, i lapiť sa za čo.

— Maroš, Maroš, — zjajkne Paľo zrazu, — mne je tu nie dobre! Omína ma!

— Tak choď na kobylu za Jana!

Presedlajú a už im to ide. Ľudia, čo ich stretajú, obzerajú si ich, ako sa zapierajú kolenami do holých konských chrbtov. Všetci štyria skoro ako jeden. Iba že má Paľko lepší klobúk a nohavičky po kolená, i topánky, kým tí traja krpce. Na chrbtoch tanistierky a v nich už, čo treba, keď sa ide do hory so soľou…

Najmä chlapci im zazávidia — vrstovníci. Ale i starší.

— Akí husári! — snažia sa ich pohnúť. — Hu! hu! hu! hu!

A kone sa i dajú do trapu.

Marošovi je cesta celkom nová. Kedysi šiel už tadeto s otcom, ale čože — vtedy bola noc. I nevládal, aj ho prejímal strach, keď sa i nechcel priznať. Teraz sú len chlapci, a na koňoch! On Jánošík, Ilčík, Adamčík a Hrajnoha rozhliadajú sa po šírom krásnom kraji, dýchajú čisté teplé povetrie a rútia sa — rútia v náručie doliny.

Dolina sa zúži. Dôjde k horárňam, odkiaľ už zďaleka počuť štekot. Ale psy nespravia nič. Iste sú navyknuté na takéto výpravy. Vyše horárne sa cesta kazí. Zle je ísť na koňoch. Chlapci poskáču na zem a kone ženu pred sebou. Maroš nevie, na čom oči nechať. Keď šiel tadeto s otcom, všetko to bolo inakšie. Svrčiny stáli ani mátohy, voda hučala, až mrazilo na chrbte. Rozkydané skaly zdali sa divými sviňami, čo mali sa len prebrať a hodiť na nich… Ba jedno—druhé to skalisko tam trčalo ani medvedisko, vetriace pyskom na zadných nohách. A teraz — slniečko sa usmieva na skalnaté končiare, voda prekýpa v koryte a čistá, čistunká, zelenkastá pení sa ako mlieko pomedzi skaly, porastené i mäkkunkým zeleným machom. A na tých skaliskách, čo to len za zeleň? Samé rebríky a forgá, také krásne, len za klobúk si zastoknúť…

— To je rebríčie! — poúča Koza kamarátov. Jemu to povedal otec minule, ako sa volá. — Rebríčie, keď je ani rebríček.

— A toto viete, čo je? — ukazuje Mišo byľ ako ďatelinku. Hneď ju i odtrhne v zuboch a zje. — Pozrite, čo je tu toho! Aké koleso! To je zajačia šťava! Poďte do nej, ak chcete!

— Čo tam po šťave, — volá Jano. — Tu sú jahody. A aké krásne, červenučké! Poďte zbierať, chlapci!

Aj sa z chuti dajú do toho. Kone, vidiac svojich sprievodcov pásť sa, tiež sa pustia do paše. A dobre im je všetkým. Jahody sú sladučké, voňavé, hôrna trávička je listnatá, mäkká, dobre chrumká. Slniečko sa smeje, vody vyprávajú. A nikto ťa neženie. Nikto sa neosopí na teba, čo tu hľadáš a či je to tvoje! Nemáš radostnejšieho sveta ako v hore!

„Takto by to malo byť všade,“ myslí si Maroš, keď mu pohľad padne na neďaleké bralo. Niekoľko dier, divne poukladných, díva sa na nich stade. Trochu ho prejme — v takej diere môže byť všeličo. Ale keď nevychodí, vzpriami sa zas. — Pozrite, — volá na kamarátov, ukazujúc na otvory, — oči, nos, ústa! Ani nejaká tvár…!

— Naozaj! — divia sa chlapci. — Čo je tu jaskýň! I tam, i tam! — ukazujú si jeden druhému. — V takej by mohol i prenocovať.

— Jajaj! Pozrite… čo je to? — zjačí Jano, ale hneď je zas chlap.

— Had! — skričia chlapci. — Vretenica! — a už i berú skaly a bijú do nej zo troch strán.

Vretenica sa stočí, zdvihne hlavu, otvorí tlamu, akoby si trúfala na nich.

— Pozor! — zvolá varovne Mišo. — Nechoďte k nej! Ona, potvora akási, i vyskočí. Nášho Jana raz uhryzla, čo mali potom s ním doma roboty!

Prásk! — hodí do nej Červeň miernou rukou. Trafí ju, ale tá sa len zvíja.

— Ešte jej jednu! — kričia chlapci.

Tu však priskočí Maroš a pretiahne ju palicou rovno po hlave. To je dosť.

— Aký hadisko, — obzerajú si už potom chlapci vretenicu. — Aké má krížiky na chrbte a aké zuby, hľa! V tých má jed, potvora. No, ty už nepohryzieš nikoho!

Cesta sa míňa, ani nezbadajú ako. Všade majú niečo roboty, všade ich voľačo zaujíma. Dôjdu ku skale, ohromnej mačacej hlave, visiacej nad úzkou cestou.

— To je Baba! — vraví Mišo. — Ktorí ste nešli tadeto, mali by ste ju bozkať a ona by vám dala červenú šatôčku.

— Ale ozaj? — neverí Paľko.

— Probuj, — pobáda ho Mišo. — Uvidíš.

Kľuchaj sa zvedavo priblíži k Babe. Ako ju však chce bozkať, Mišo ho zrazu postrčí, až si odrie nos. Ba vypadne mu z neho i niekoľko kvapiek krvi.

— Ty somár! — zlostí sa Paľo, držiac si nos v hrsti.

— No, nemáš červenú šatôčku — ha? — smeje sa mu Mišo, že sa tak dal dostať. — Ale, Paľko, — teší ho hneď, keď ten počne fikať, — nič si z toho nerob, ja som ju dostal tiež. A dostane ju každý chlapec, ktorý sa priblíži k Babe. Ba ho ešte i vyplatia na Všivavom vŕšku. Neplač, kým sa oženíš, zacelie ti to!

— Veď ja neplačem, — šomre Kľuchaj a prismrkne si vody z pramienka vedľa cesty. — Ja ti to odplatím!

Pohnevajú sa i podobria, a zatiaľ, nech je dolina nie taká úzka, kone by aj ušli. To sú však dobré koníčky. Keď vidia, chlapci zastanú, pristavia sa i ony. Keď sa chlapci pohnú, i ony vykročia. Im je cesta známa, veď ňou prejdú i niekoľko ráz do roka. Len na rázcestí zastanú, akoby sa chceli spýtať — v ktorú dolinu má sa ísť.

— Teraz musíme vbok — do Machnatého, — radí Mišo. Už prešli z Repísk.

— A si tam bol?

— Bol! Nebojte sa! — uisťuje kamarátov. — Ja viem dobre cestu. Ešte postoja pri bralisku, spod neho vyviera celá rieka. Len tak vyhadzuje tú vodu, čistučkú ani sklo. Nakuknú do ohromného skalného otvoru povyše. Hodia dnu i niekoľko skál. Počujú, ako čľapnú do hlbín i ako v tom vrchu čosi hukoce, a idú ďalej skalnatou úzkou dolinou.

Podvečer začujú zvonce, i pastiersky krik, čo už má svoju nôtu.

— Hej, sto—bo—hov tvo—jej — ma—te—ri, ka—de—to i—de! — Poznáva Maroš, či to Kušiak a či Stano. Ťažko je ich rozoznať neoholených, v zamastenej košeli, i keď sa človek na nich díva, nie to — keď sa rozkričia v Machnatom. — Hej—i—deš—mi—ho—sem, ty, drn—da, ty, he—he—hé! — ozýva sa od skál a letí grúňmi.

— Už zháňajú! — istí Mišo, ako kto sa tu už vyzná. — Môžeme hneď i soli dať jalovine. Budeme mať pokoj.

Tiene rastú, dolina dýcha vždy chladnejšie. Dôjdu k neveľkej kolibe, okolo nej sa schodí dobytok. Tu však už nájdu i starších dosť, chlapov i ženy, čo sa potískali do koliby. Maroš vzal si tiež zo tri balíčky dohánu. Ujec Stano ide s ním medzi jalovičky, býčky i voly, aby nedal cudzej.

— No, či si poznáš tú vašu, ha?

— Poznám!

— Horký poznáš! — uškrnie sa pastier. — Kde je? Ktorá?

— Táto rysavá, ako jej mať.

— To je nie vaša, chlapče. To je Lalovie.

— Tak hentá pri tej svrčine… — ukazuje Maroš, ktorému i Paľko pomáha nájsť jalovičku.

— Ani tá nie je. Tá je Koryčiarova. Pozri! — lapí Stano Maroša za plece. — Vidíš hentú pri tom bujakovi? To je tvoja. Tej daj soli!

— Na, moja, na—na—na! — otrčí chlapec korytčiatko proti hoviadku. Zájsť až k Rysuľke je trochu veľa, keď je tam ten bujačisko. A ako zazerá. Taký bujak i medveďa pritlačí o skalu, nie že by chlapčiska… —Na, moja, na—na—na! — A jalovička akoby ho len poznala. Hneď sa pohne za ním. I zbučí na neho a ide za korytčiatkom, v ňom je namiešané tlčie a soli. Strčí do neho hubu a líže soľ. Olizuje, kam lizák zasiahne, ako sa patrí na poriadnu jalovičku.

— Na, moja, moja! — poškrabká ju i pomedzi rohy, ako to videl kedysi od otca. A ona zabučí znova a znova, akoby sa mu len chcela poďakovať.

— Taká jalovička, tá má už i rozum! — mieni Paľko, odháňajúc jalovätá, čo by chceli za korytčiatkom. — Ideš ho? — šľahne i palicou. Tie sa však dobývajú znova.

— Dal by som im, ale nemám! — nastrčí prázdne korytča najbližšiemu dobytčaťu. Ono mu ho dobre nevytrhne chrabľavým jazykom, také je zújestené ani nejaké chlapčisko za papierom z lekváru.

Povinnosť sa vykoná a kamaráti sú na svojom. V kolibe blkocú smoliaky na ohnisku. Na kumhári kotlík — ktovie, čo v ňom varia? Stano a Kušiak odoberajú dohán, uhýnajú si z fľašiek a prelievajú do litroviek. Aby mali, keď príde pľušť a zima — zohriať si svedomie. Oči im svietia, jazyky sa rozväzujú. Vyprávajú gazdom, čo ako na holi.

Medveď chodí, pliaga, medvedisko! Na Bodickom zabil predvčerom koňa. Prešiel mu, potvora, dlabou po bruchu. Či mu črevá nevypustil? Včera zas na Lehotskom doráňal býka. Museli ho zabiť. Ktovie, či ho ancikrist nedovlečie sem. Lebo keď taká šelma počne raz biť — potom veru už bije.

Kone i rožný dobytok zhromaždí sa okolo koliby. Dve biele psiská polihujú na suchých kôrach. Tma nastane rýchlo, ani by človek nemyslel. V kolibe skoro niet kde hrachu hodiť. V taký čas chlapci musia niekde von, hľadať si nocľah niekde v jaskyni alebo pri vatre na čerstvom vzduchu. Teraz by to však nechutilo zurvalcom. A ak by tak prišiel ten medveď — čo potom?

Utisnú sa všetci a dobrých sa mnoho zmestí. Maroš a jeho kamaráti sa dostanú na policu. Inde už niet miesta.

Koza je rád, aspoň ho tu nikto nepritlačí k stene. Ak však padne, môže šupnúť rovno do pahreby. Ale kto by padal? Pastieri vyprávajú o všetkom od stvorenia sveta. Dušia sa a prisahajú. Spomínajú dobrodružstvá, ako hľadali kone na Hrone… mátohy i smrť, čo sa tu v ktorýchsi dierach ukazuje. Kušiakovi kľačala už rovno na prsiach, ale sa jej nedal.

— Tak to veru bolo, — zdupľuje rezký starec, — bodaj ma hrom zabil! No, bolo by ešte vypáliť z karabíny. Už je i nabitá… nech tá pliaga začuje, ak sa túla tadeto. Chlapci, kto sa odváži vystreliť?

— Ja vystrelím, — hotový je hneď Paľko.

— No na!

Chlapec vezme karabínu, dlžiznú, ťažkú, a vyjde predo dverce. Zovrie rukoväť pod pazuchu, zadíva sa do noci a napína, napína. Nedajbože kohútik spustiť.

— Počkaj, Paľo, — skočí Maroš z police. — Ukáž tú karabínu! Hneď nato ozve sa výstrel mohutný, hrozný. Hadám ani z menšieho kanóna, a letí po horách, dolinách.

— Chlap si, Koza! — pochváli ho Kušiak. — Mohol by si už prísť i jalovinu zavracať. Chlap si, no! A nedostal si zaucho?

— Od koho?

— Od tej karabíny. Ona má niekedy i fanty, vieš. A fluskne takú, až sa zaiskrí v očiach.

— Hegla ma. Ale nič viac.

— Chlap si, chlap! Smelý chlapčisko.

— I môže byť, — ozve sa ktorási zo žien. — Veď ten má tri matky a dvoch otcov.

Vyprávka pomaly ustáva. I polená a smoliaky prehoria na pahrebe. Ozve sa chrapot.

— Maroš, a spíš? — potiahne Paľo kamaráta za nohu.

— Nespím! Nemôžem! I dym ma štípe v oči!

— Nemôžem ani ja. Keby bolo ráno!

— Veď bude… — zapcháva si uši — nepočuť chrapot. Pravda, daromne.

Pomaly Maroša však jednako omarí a sen počne ho obletovať.

Zda sa mu, je u starej mamky Kramlíkovie. Dáva mu pekný hrnček, veľký, so zlatými okami, a smeje sa…

„Keď sa oženíš, nech ti žena dá plný mlieka! Rozumieš, plný…“ Taká je veselá! A či nie je to ona? Nie! To je starý otec Stračkovie… „Poď sem, Maroš,“ vidí, ako ho volá k sebe, „ukážem ti, čo si ešte nevidel!“ A tu starý otec zavedie ho do zadnej izby, strčí ho dnu a zamkne za ním dvere. A dnu je — medveď, živý medvedisko — juj!

— Tí, kristubohuotcu, — strasie ho hrozný hlas Kušiakov, — už ti je tu! Von ešte čuť hukot zvoncov, akoby ich všetky naraz niekto hodil o skalu. A ten ryk, ten ryk! Taký zlovestný, zúfalý — akoby len ručal ten dobytok: pomoc! pomoc! Všetko sa to hrnie ku kolibe…

Maroš v okamžení vidí tú hroznú trmu—vrmu v kolibe. Stano schytí do jednej ruky karabínu, do druhej hlaveň. Kušiak vezme hlaveň a valašku, tak sa vyrútia na medveďa, do ktorého ďavkajú i psi, ale pred samou kolibou…

— Tí, boh teba skáral… pustíš ju! Čert ťa doniesol, ty ohava, ideš mi ho ta! — počuť cez to bučanie a hrkot i erdžanie koni. Akoby sa tá zem rozvravela a vydáva hlasy, čo smelí pastieri jednako len prekričia. V kolibe zato nejedny zuby drkocú. Iba niektorý z chlapcov odváži sa von. — Čo keď ťa taká potvora zdrapí? Veru skapeš!

O chvíľu však rozjasní sa tamvon ako vo dne. Dve vatry vybĺknu mohutným plameňom a ožiaria celé okolie. Kušiak a Stano sú starí pastieri, vedia, čo prichystať, ak obluda chodí.

— Paľko, poďme von! — povie Maroš.

— Poďme, ale všetci štyria.

Vykuknú nízkym vchodom jeden za druhým. Jalovina je ešte zbitá do hŕby, keď sa všetko deje len v kratučkých pár chvíľkach. Bučí ešte a ohliada sa zdesene.

— A pozrite kone, pozrite — kone, ako stoja, — ukazuje Mišo na čistine. — Hlavami dnu a nohami von. To chcú medveďovi ponaprávať zuby!

— Sem sa, chlapci, do pomoci! — volajú pastieri. — Len sa nebáť, a nič sa nestane! Kto sa bojí, zle obstojí, bodaj ma hrom zabil! Veď len tú Lalovie Rysuľu čo zaškrabol trochu a šiel, čert ho vzal, šelma sprepadená!

Spánok je tam — chlapci sa dajú do roboty. Vláčia polená, kým chlapi rúbu, stínajú svrčinu za svrčinou. Také vatry rozložia, akoby chalupy horeli. Od takej medveď stratí guráž. Ohne blkocú, a čím je vôkol jasnejšie, tým je i lepšia vôľa. Chlapci spievajú, pečú si slaninu a kvápu masť na okruchy chleba.

— Jano, Jano, kvapni mi! — natŕča Drúčik ruku Červeňovi, jeho rezeň sa už nad pahrebou pekne ohybuje a vôňou šimre nos. — Kvapni mi, no!

— A zdržíš?

— Zdržím!

— Tak nadlož dlaň!

— No! — nadloží Jurisko odhodlane. On si svoju časť už zrútil, rád by vraj ešte aspoň obliznúť. Ako ten však chce kvapnúť, schytí mu celý rezeň, a hybaj! — Ďakujem pekne! — prehadzuje korisť, oduchujúc, z priehrštia do priehrštia.

— Dáš mi moju slaninu! — kričí Jano, nemilo prekvapený. — Dáš mi ju!

— Tá je už jeho! — smejú sa ostatní. — Máš si dať pozor! — potešujú Červeňa.

— Nesmieš mu veriť, ako medveďovi! — zašomre Kušiak vedľa. — Nie veru, bohuotcuprisahám…

— Jano, vezmi si z mojej! — častujú poškodeného kamaráti. Obyčaj je obyčaj a slaniny dosť.

Hneď je po bolesti. Ale pestvá sa robia hlboko do noci. Ohne horia, ich žiaru azda vidia až z Mostíc. Na medveďa nikto nemyslí. Ten sa ohňa bojí.

Iba nad ránom zaspia kamaráti ako na smrť. Ležia vedľa seba okolo vatry, hlava na kameni — nohy skoro v pahrebe. Zima je, i horúco, ako od ktorého konca.

— A tie chlapčiská, že sa len neboja! — jojkajú ráno ženy, keď sa idú umyť na potok. — Tvrdá je to posteľ! Kamenná!

— Ech, čo, — ozve sa im Stano za chrbtom, — tak sa túžia chlapi! Z takých bude niečo. I ja som tak tvrdol od malička. Mám už šesť krížikov, ale nech príde medveď! Kristubohuotcu — pobeží ani ten v noci úbočím čučoriedky zbierať.