ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Jano oných, i keby bol chcel, nebol by vedel vymyslieť väčšie prekvapenie ako tie zajačiky. Darmo ich asi nedal! Ktovie, čo mu dala za ne stará mať Kramlíkovie! Ale jednako! Ta basa bola veľká vec, to je však nič proti tomuto. Maroš má nesmiernu radosť. Na holuby mu nejde chuť. Zajačiky? To je iné… ani neuletia, i pekne murckajú, i dupnú si nôžkou a pobehnú. Tam vysedáva pri nich — ani na Váh nejde. Naznáša im kapustných listov a nevie sa na ne prenadívať.

— Pekné zajačiky! Iste polovičiare, — hovoria kamaráti, keď nakuknú. — Pozrime, či sú ozaj samec a samička!

Raz—dva ich majú v hrsti, čo by ony chceli aj uhnúť do priepravky na rez. Červeň lapí za ušiská, tiež odpoly čierne, najprv jedného, potom druhého, ako to robia u Mrázikov. Podrží ich proti sebe a proti svetlu, a ak im rozfukuje srsť, tak rozfukuje…

— Sú! — rozhodne znalecky. — Väčší je samček, hentá — je samička. Ojoj, to je plienno. Budeš mať zajacov, Maroš, — mrkne na kamaráta, — môžeš potom i predávať.

Lenže s majetkom ide i povinnosť a starosť. Maroško Kozovie tiež hneď zbadá — treba mu vyrezať dosky a pribiť pod válov. I válovček im treba na vodu a rebrinka na kapustu a ďatelinu, čo im donesie. Práce a práce! Dosku pod válov vyreže mu i pribije otec. Len do čoho im dať vody, kým si vydlabe válovček?

„Aha,“ pomyslí si, „mám vahan. Ten je už i tak trochu puknutý, a mám už i misku, červenú plechaňu. Vahan, ten im bude!“

Prinesie ho, položí ku kapuste, naleje doň vody a je to. Potom sa už dá do roboty. Mišianko s Ankou bavia sa teraz najviac vo dvore, kým on, zabraný do plánov, v drevárni stružliká a dlabe. Najprv len ten válovček, ako Mišo. Aj ho už má hotový, taký neohobľovaný. Ale čože, keď naleje doň vody — tečie.

— Eh, — zamrzí ho, — toľko roboty, a nadarmo! — poškrabe sa za uchom. Tu mu príde na myseľ, či by sa to dalo niečím zatrieť. — Smolou, na moj pravdu, smolou! — a už i beží na dolnú pílu naškrabať si smoly z klátov. Keď jej má, zatrie válovček a je dobrý.

Pri rebrinke pomáhajú kamaráti, Paľko a Janko. Nech je pekná, poriadna, keď už má byť — veľká na dve strany a pre celý kŕdeľ zajacov! Nadíde i Mišo do drevárne a poradí: takto to a takto… On je však viac zvedavý na zajace. Počul o nich, ešte ich však nevidel.

— Ukáž mi tie svoje zajace! — vyrukuje napokon.

— No poď! — zájdu všetci štyria do maštale, kde zajačiky zdvihnú uši a zvedavo sa dívajú na šarvancov veľkými očami. — Tým tie červené oči vo tme i svietia!

Zavrú dvere, zapchajú neveľký oblôčik a naozaj!

— Pekné zajačiky! — mľaskne si Mišo túžobne. — Ja mám len buravé a čierne.

— Keď ich budeme mať viac, — sľúbil Maroš, — začarujem ti.

— Dobre, začarujeme si! Ja ti dám z tých našich veľkých na plemä. Taký zajac narastie ako hodné prasa… Príď si pozrieť — prídeš?

— Prídem!

Maroš už zabudol na históriu s basou i s cimbalom. Veď Mišo Mrázik vie byť, keď chce, i dobrý kamarát! Prisľúbil sa mu na ráno a ten ho i čaká na múriku pri studni. Plajbás i ide, ale má v servítke spušiak—hlinenák a kus čierneho chleba.

— Kam ideš? — pristaví ho Mišo. — Nejdeš pozrieť zajace, ha?

— Keď ma mamka vystrojila otcovi s fruštikom, — šomre Maroš.

— Do fabriky?

— Hej! Nemôžu prísť domov — majú veľa práce.

— Tak poď cez náš dvor! — rozrieši hneď Mrázik vec. — Do fabriky zájdeš i záhumním a môžeš si obzrieť i naše zajace.

Maroš i so spuštiakom v ruke zabočí do Mrázikovie dvora. Zájdu s Mišom do maštale, ale tam má ešte menšie okienko ako u Plajbásov. Treba sa v nej rozhľadieť. Keď sa však šero rozplynie, zajace vychodia z dier za pohodenou kapustou jeden za druhým. Sadnú si, jeden vedľa druhého, buré i čierne, fľochnú očami, pohybu ušami a chrumkajú si lístok za lístkom.

— Aké veľké! — porovnáva Maroš. — Moje sú menšie. Ale narastú.

— Na! — dovlečie mu Mišo za uši poriadneho samčiska—buriaka. — Podvihni ho. Však je ťažký?

— Je!

— No, keď si začarujeme, — podrží mu kamarát prst pred samým nosom, — i ty budeš mať také, vieš?

— A ty budeš mať biele s čiernymi bodkami na chrbte, ako mám ja!

— Áno.

Od Mrázikov pohne Maroš bežkom. Čo by povedal otec, keby raňajky nedostal? Chlapca to ženie vždy bystrejšie kráčať. Mišo ho vyprevadí záhradou, prevedie ho medzou i pomedzi konope, vyššie ako on. Potom sa však už ponáhľa sám popri vode rovno do jednej z početných fabrík, kde vie — robí jeho otec.

— Mé—é! — počuje už mečať z veľkej fabriky, postavenej za vodou. Chlapec vie to učniskovia a naňho, keď sa k nim volá i do Kozov. Ani sa neohliadne na nich, opice! Pred druhou fabrikou vlievajú práve akúsi teplú masu na kopec, skade steká do potoka a usadá sa. Maroš vojde popri mlynici dolu do potoka a potom hore brehom po tej masti. Teplá je a nohy sa mu v nej celkom odtláčajú. I nalepí sa mu na ne: tu by sa pobavil, ale sa bojí, aby ho nezatrúbilo… Vbehne širokou bránou na dvor, plný mokrého duba. — Me—é! Me—é — ozve sa i tu z viacej strán.

— É—é! — vyplazí chlapčisko jazyk v tú i tú stranu, keď ho to dožiera, a usiluje sa zmiznúť v najbližších dverách.

Zarazí ho nesmierny hluk, z neho ťažko vybadať, či je to krik ľudí, či lomoz strojov. Naraz sa mu postaví pred oči veľké mravenisko, aké on ešte nevidel. Čo tam na Váhu pltníci alebo chlapi na roliach! To je celkom inšie. Tam je i vidno, i dobre sa dýcha, ani sa tak neponáhľa. Robí sa — hó—rup! hó rup! A tu — všíma si Maroško — jeden beží ta, druhý odtiaľ. Jedni nosia kože, druhí preberajú, hádžu na hŕbu, až to plieska, ako keby pľasol na holý zadok. A k tomu — tu mašina, tam mašina, hen sa s rachotom obracia veľké koleso, široké, širočizné, otvorom vidieť, ako sa v ňom kože prehadzujú — uh!

— A to tu robí môj otec? — opýta sa Maroš chlapov, čo si ho najprv ani nevšimnú.

— Čo chceš, chlapče? — skoro sa potkne oňho jeden z robotníkov, garbiar, so skôrnateným šurcom — zásterou — na bedrách. — Čo?? —napne hlas, keď ho nepočuje pre hluk.

— Či tu robí môj otec? — prekričí Maroš i vravu i hukot strojov.

— A čí si ty?

— Me—!—e—é! — zmečí vtom ktosi ostro, až sa to ozve na širokom priestore. — Me—é! Koza, me—é!

— No, ja som Kozovie, — gáni chlapčisko na výsmech. Poznať mu na tvári, ako v ňom myká. — Či tu robí môj otec?

— Hja, Koza? — klepne si robotník prstom na čelo s úsmevom. — Tu, tu, chlapče, a kde by inde? Vidíš hentých chlapov, čo drú kože v kúte na kobylinách?

— Hej! — zašomre Maroš.

— Tak choď ta! Ale si daj pozor, nech ťa remeň nezachytí! A tade sa nemoc! Tam sú cilohy ^[2]. Padneš do dajedného — utopíš sa v dubnici, ty! Tadeto, — ukáže mu cestu. — Jeden z tých robotníkov je tvoj otec.

Maroša mrzí akosi, že sa nevie hneď vynájsť. Pýri sa po uši, veď je on tu prvý raz. Bolo by to niekde pri Váhu, veru by sa nespytoval nikoho. Teraz však už ide rovno a smelo i vedľa toho ohromného, rachotiaceho kolesa ako po šnúre.

Zastane pri chlapoch, obrátených i s kobylinami k oknám do steny. Šesť ich je, a všetci majú pred sebou surové kože, všetci držia v rukách veľké nože s rovnými rúčkami na dvoch koncoch, všetci sa zhybujú ani do taktu a drú tie kože, drú. Maroš vidí, ako sa srsť oddeľuje pod takým nožom, ani čo by holil. Ako ostáva koža biela, bielučká. I to zbadá, prečo sú tí chlapi zazolení. Keď tie kože nosia rovno z veľkých zolných vaní…

„Takú kožu odrať, to nie je ľahká vec!“ kmitne mu v hlave. „Ujec Haruľa má ľahšiu robotu! Zbiť plť, čo je to proti tomuto? Lež,“ zadíva sa na robotiacich chlapov, čo akoby nič nevideli a nič nepočuli, „ktorý je len z nich môj otec?“

— Ty si tu, Maroš? — pozná ho hneď tretí z chlapov, keď sa mu postaví skoro pred kobylinu. — A si trafil?

— Máš hodného syna! — pochvaľujú Plajbásovi druhovia. — Musíš ho dobre chovať. Bude z neho garbiar!

— Me—é—é! — začuť zas odtiaľ i odtiaľ. Vtom však i zatrúbi na fruštik a robotníci sa hrnú — každý svojou stranou.

— Poď — pojme otec chlapca za ruku. Vyjdú na dvor iným smerom a zájdu do neveľkej miestnosti pri komíne. Tu je dub, vlhký dub, čo dosť príjemne razí. I pece sú tu akési. — Tu si sadneme! — rozviažu servítku a rozložia sa pohodlne. Plajbás si vezme spuštiak, položí ho medzi kolená, načiera, chlípe múku veľkou lyžicou a zajedá si čiernym chlebom. Syn sa díva naňho a je mu akosi divno. Vidí, aký je otec mladý. I pekný je, červený. A keď sa ešte v nedeľu vyholí! Keby však mal zeme viac, kúpil by si kone a nemusel by tak drieť tie kože so svojimi kamarátmi…

„Keď budeme mať veľa zajacov,“ myslí si Maroš na dube v kurárni, kým otec chlípe lyžicu za lyžicou, „i predám z nich niečo. Peniaze odložím. Potom zas predám, i zarobím. A keď bude dosť, kúpime si poľa. I kone kúpime a radšej pôjdeme s otcom na furmanku.“

— A ty si už jedol? — podáva mu otec lyžicu. I chleba mu nechá polovicu.

Maroš múku nechce, ale chlieb neohrdí. Strčí si ho do kabátika, pozbiera riady a je hotový domov.

— A mamka čo robí? — spýta sa ho ešte otec.

— Mišianka mastí — bolí ho bruško!

— Tak poď, vyvediem ťa. Nech niekde nespadneš!

— Ó, ja si dám pozor! A tie zajačiky tak pekne žerú z jasličiek! — chváli sa ešte cestou, odskakujúc, preskakujúc ako mladé kozľa.

— Pozor! — skríkne otec, ako vyjdú na veľký dvor. Už je však neskoro. Chlapča sa prevráti a šup do ciloha. Na šťastie je v ňom len trochu dubnice. Sotva po kolená. — To by si sa bol okúpal, nech je plný! — skočí otec za synom a vyhodí ho na dub. — Nevravím ti, daj si pozor? Čo je tu ako pri Váhu? Tu môže človek prísť o život ako nič. Neudrel si sa?

— Nie! — pustí Maroš cez zuby, zato osŕka na nohu. I do jazyka si zahryzol. A zmočený je, ani čo by chytal hrivaje. — Nič sa mi nestalo. Ja už zájdem, otec…

Domov ide kľungajúc. Ale hneď sa znova vyrovná, hoci padnúť do takého ciloha, to je nie také nič. Poteší sa však, že bol skoro prázdny. Poberá sa záhumním, a keď si odreťazí zadné dverce na dvore, dá sa rovno do maštale. Hodí zajačikom kapustného listu, čo idúcky odlomil, a čaká, či vyjdú. Samička i vyjde, ale samec nikam.

„Kde je?“ myslí si Maroš a vojde rukou pod válov. Pozrie i do ohrádky pre jaloviatko, prekutá celú maštaľ a zmrzne. Nikde nič! —Ach, môj zajac, — vyhŕknu slzy, — kde si sa mi podel? Môj zajac pekný, môj!… — s nárekom nesie spuštiak mamke do pitvora.

— Čo ti je? Čo mraučíš? — hrozí mu táto päsťou, ukazujúc do izby na plachticu. — Zobuď mi ho! Čo ti je!

— Z—a—j—a—c! — dusí v sebe Maroš, — Ten sa—a—mec! Nie—to ho!

— Popozeraj po dvore! Azda ti len vyšiel! Ak boli dvere otvorené. Chlapec vyšiel, prezerá v rezajni i na záhumní. I mamka pomôže.

I Paľko a Jano, keď nadídu — kde je Maroš? I Anka Krdanka. Ale kde nič, tu nič.

— Kde sa podel? Kde sa len mohol podieť? — trápi sa Maroš. — Ešte ráno tu bol, a teraz ho tu niet.

— Ak ho mačka zjedla? — háda Jano.

— Sem taká nechodí! — krúti Paľko hlavou. — A na oblôčiku je silný drôt, ny!

— Tak ho musel voľakto ukradnúť.

— Ukradnúť! Ukradnúť! — zhodnú sa deti. — Len kto? Veď to sa skoro vyzvie.

V ten večer sedí Maroško smutný na schodoch v pitvore. Ani jesť sa mu nechce. Mozgom preletí tieň hrozného podozrenia. Príde mu na um Mišo — Mišo Mrázikovie. Ako sa len mal okolo jeho bielych zajacov! Ako ho dnes volal a sľuboval — čarovať. A kým on šiel do fabriky otcovi s fruštikom, už mu samčeka i vyčaroval, ale tak naprádzno! On, on a nikto iný!

V noci Maroš nemôže zaspať. Prehadzuje sa v šramkovanej posteli z boka na bok. V duši mu vrie a uzrieva čosi, na čo on ešte nikdy nepomyslel. Teraz však už myslí, musí myslieť! Svojho zajaca si pôjde vziať. A ak ho nenájde — vezme, akého dolapí!

Len nad samým ránom čo zaspí. Vidí si vo sne svojho samčeka so samičkou doma v maštali. Sedia na zadných nôžkach pri rebrinke a chrumkajú si kapustičku. Tým trpkejšie prejme ho smútok, keď sa prebudí. Vyjde na priedomie a sedí, sedí na skale pred sypárňou, ani sa nehne.

— Čože tak opúšťaš tie gambiská, — teší totka Kardanka, — zajace boli a budú!

— Ale taký samec nie! — zašomre Maroš.

— Azda ti ho ktosi vzal?

— Veď sa ja dozviem, kto ho má!

Maroš nesedí na skale, ako podstrelený havran, pre daromnicu.

Vie, Mrázikovci sú bohatí gazdovia, pôjdu na pole. I Mišo pôjde s nimi a on si potom môže hvízdajúc zájsť do ich dvora.

Tak sa i stane. Keď chlapčisko vidí, všetko je preč, ešte len i Eva — prebehne susedným dvorom a raz—dva je v maštali. Srdce mu síce bije prudšie, veď on také čosi neproboval. Ak by ho však i voľakto našiel, hneď má výhovorku. Hľadá si svojho zajaca, bieleho samčeka — nie? Nikto sa mu však nedostane do cesty. Maštaľ je prázdna. Iba zajace sa zbiehajú okolo válovca a chrústajú ovos s krájanými zemiakmi. Chytí oči do hrsti, či je nie tu jeho beláň. Toho však niet, len samé buriaky a čierne. To ho trochu zmätie, ale len na chvíľu. V druhom okamihu lapí ho akási dravosť, nezdolná, mocná. Skočí za buriakom, zdrapí ho za ušiská, šuch s ním pod kabát, a hybaj! Vo dvore len čo sa kury splašia, živej duše nieto. On však beží pomedzi konope, akoby ho niekto hnal. Vlečie zajačiska, čo mu dopoly trčí spod kabáta, a zastaví sa len doma v maštali. I tam zavrie dvere za sebou…

— Máš! — oddýchne si sťažka. — Ty si mi vzal beláňa, ja tebe buriaka, a sme kvit. — Opatrí zajace a ide von akoby nič.

Lenže je to nie také prosté všetko, ako si Maroš predstavuje. Keď on toť asi za hodinu nakukne, čo sa deje v maštali, ešte len teraz to mykne ním. Mohutný buriak behá za bielou samicou, a čo ju raz dobehne, vždy jej vytrhne chlp bielej srsti, až tá úzkostné zapiskne. Pri válovci nájde chlp nejakej vaty. Zdvihne to a pozná — chvost.

— Samičkin chvost, na moj veru, — zosŕka Maroš. — Nuž, ty zbojník, schytí samca za uši a trhá ho nemilosrdne. — to ju chceš zadrhnúť — ha? Ty zbojník zbojnícky!

„Čo však teraz?“ uvažuje. „Probujem ho zavrieť, navykne!“ Zavrie ho do neveľkej debny, kde sa mu je ťažko hýbať. Keď ho však vypustí na druhý deň, tu ten zas do samičky len trhať ju a trhať… Maroš ešte probuje i to i oné. Všetko darmo! Zabiť ho? No, to nie! On nemá zajace na mäso, ale na radosť. Čo však s ním?

„Zanesiem ho späť!“ svitne mu napokon v hlave. Aj ho hneď lapí za tie ušiská, a kade ho priniesol, tade ho i nesie do Mrázikov. Mišo samca už iste hľadá, a ak by ho niekto i pristavil, povie mu: — To je Mrázikovie zajac! Lapil som ho v konopiach, nesiem ho späť.

Keď sa vráti od Mrázikov, je akosi rád.

Ešte radšej je však tomu na druhý deň, keď príde Zuzka od Lalov a prinesie mu samca — beláňa.

— Je to tvoj zajac, Maroš? — podrží mu ho oproti.

— Môj, — zajasajú chlapcovo oči.

— No vidíš, náš otec ho lapili na našom záhumní. Objedal nám kaleráb!

— Môj samček! — vezme si ho od Zuzky. — Keď bude mať mladé, dám ti!

— Ja—jaj, Maroš, — smeje sa dievča, — kde ti samec bude mať mladé!

— Nuž veď, — zahanbí sa, — keď tie moje zajace budú mať mladé, potom dám i tebe!

— A nezabudneš?

— Nie! — volá ešte i za ňou zo dvora. Položí samčeka k ošklbanej samičke do maštale a myslí si pritom: „No, ani ten Mišo nie je taký zlý!“