ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Brieždi sa, keď i Maroš otvorí oči. Oheň sa ešte kudlí, veď je tu celé pohorenisko. Len plameň už nevyblkuje. Nevládze. A zišiel by sa veru, lebo zima mrví. Musí to byť tvrdý chlap, koho nezobudí. A tí traja veru ešte spia s otvorenými ústami.

— Hej, chlapci, — zvolá Koza na kamarátov, — ideme!

— Čože? Kde som to? Kde sme? — nevedia sa spamätať. Zato sa zbierajú jeden za druhým z tvrdej postele a idú na vodu umyť sa.

Ľudia sa už tratia. Gazdovia i gazdiné musia byť čím skôr doma. Obzrú si ešte Lalovie jalovičku, čo má na bedre pečiatku od medveďovej laby, a idú s chýrom do Mostíc.

Chlapci sa umyjú a hneď sú chlapi. Ani zima ich netrasie, ani kosti nebolia. Obzerajú si i oni prepadnutú jalovičku a kochajú sa v zazorených ružových končiaroch a skaliskách. Také sú, akoby ich len niekto pomaľoval…

— Tí, ale ho ideš? — nesie sa mocný hlas pastierov, ktorí už vyháňajú. — Ale sa ho zbieraš, ty lajda! Ak ťa zatiahnem — bohuotcuprisahám — pôjdeš ani panský kôň, — hýbu dobytok po zlej noci do paše.

Zvonce zahrkocú, kone zaerdžia. Iba Lalovie jalovička ohliada sa smutne. Ranu jej už vymyli vodou a pálenkou. Ale musí ostať pri kolibe.

— To ju môže bolieť! — ľutujú chlapci hoviadko.

— Dobre, že je to nie naša, — zašomre Maroš. — Mamka by zas vraveli, že sa to len nám môže stať. A ona je skoro taká ako naša Rysuľa. A čo, chlapci, — zadíva sa na druhov, keď si vyťahujú čo to z tanistierky, — pôjdeme domov? — Mne sa akosi nechce.

— Ani mne, — povie Paľko.

— Ani mne! Ani mne! — ukrajujú si šuhajci slaninky ku chlebu. —Tak je pekne.

— Nuž viete čo? — navrhuje Maroš. — Poďme na henten vysoký vrch. I od nás ho vidieť. I z hája.

— Ale ak ten medveď… — nadhodí Jano.

— Čože medveď, — začapí si Paľko klobúčik so svinskou štetkou do tyla, — ten si pospí cez deň, keď mal v noci robotu.

— A my mu i tak nič nespravíme, — stavia sa i Mišo za návrh. — Ak by nás i stretol, ani sa mu nepozdravíme a pôjdeme svojou cestou. Poďme!

— A veď sme zbojníci! — postaví sa Maroš, buchne na skalu kyjakom, čo si včera odťal z javora. — Hora naším domom. Ideme?

— Poďme!

Zídu na priestranné lúky, zakvitnuté, pestré ako najkrajšia výšivka. Motýle sa im mihajú pred očami, okaté, jarabé. Aj si pobehnú za niektorým. Ale čože? Oni také niečo nezbierajú. To len pánčatá z meštianky. Čo tam po motýľoch — nech i ony žijú!

Pred očami otvorí sa im dolina a končiare nad ňou.

— Na ten vyjdeme — hen! — ukazuje Mišo. — Nie je to ďaleko. Ak sa pousilujeme, hneď sme tam!

Ale usilovať sa? Načo? Tu je celý deň — do večera obehnú. A keby i nie, nedeľa je. Tí doma nejdú dnes do poľa, ani do inej práce. A oni chcú vidieť, čo je za tým vysokánskym bachratým vršiskom.

Hora sa potratí. Len také ostarky — svrčinky stoja ešte kde—tu. I tie zaostanú, ako sa chlapci predierajú nahor popri potoku. Odtrhnú si každý po jednom liste a držia proti slncu.

— Aký parazól! Pozrite, aký parazól!

— A počujte, chlapci, — odtrhne Paľko ohromný lopúch, — z takýchto niekoľkých mohol by si i šaty ušiť.

— Ako Adam a Eva v raji? — divia sa chlapci rozmerom lopúcha. — Azda by! Veď to tam mohlo byť ako tu.

— Len miesto svrčín a jedlí a smrekov, — podopiera sa Maroš na svoj javorový kyjak, — boli jablone, slivky a hrušky.

— Oj, tu máme čo jesť, pozrite! — vrhne sa Červeň do hafuria, vysokého do pása a posiateho hojne čiernymi bobuľkami. — Čučoriedky!

— Čučoriedky! Čučoriedky! — jasajú všetci. — Zbierajme, chlapci, zbierajme! Najedzme sa do chuti! Tu sa neplatí za to.

Takto postupujú, ani nezbadajúc, ako sa čas míňa. Ešte sa pristavia pri zakrpatených boroviciach. Obzerajú si ich vetvice, pohúžvané, pokrútené konáriská, s pichliačovými štetkami na konci.

— Kosodrevina! Už sme vysoko, kamaráti, — zasekne Maroš kyjak medzi skaly. — Pozrite, Mostická dolina je už pod nami! Tam je Machnatô, odtiaľ ideme.

— Koľko tu vrchov a skál!

— I Mostice uvidíme!

— Ako vieš?

— Nuž keď z Mostíc vidieť na tento vrch, tak z tohto vrchu musíme vidieť i Mostice. Nie?

— A toto, čo je za diera? — pobehne Červeň o niečo nadol k otvoru, podopretému brvnami. Iste aby sa nemohol zrútiť. — Čo je to?

— Tu hľadali zlato, ľudkovia, — ozve sa Paľo, ktorému ujec Kotúč, veľký jáger, hovoril o tom voľačo. — A jesto tu vraj zlata, i na druhej strane vrchu. Ale keď tu zavolalo — nekop, lebo taká voda zareve, až všetko vytopí. Tak to i nechali…

Idú, idú a vždy strmšie — vždy pomalšie. Slnko hreje a na čelá im vystúpia hojné kropaje potu. I postoja znova a znova.

Tu ich zarazí hvizd! Poobzrú sa, kde je tu kto? Azda sa im chce postaviť do cesty. Nejaký ten Jánošík, čo si tu stráži svoje poklady? Nevidieť nikoho! Tu je už skál. I mohutné braliská zdvíhajú sa nad veľkým priehybom.

— Už som myslel, hore sme, a ešte vždy nie sme, — šomre Maroš.

— To sa v horách tak zdá, — vysvetľuje Paľo. — Myslíš, si, už je to, len ten kopec dosiahnuť! A keď dôjdeš naň, vidíš druhý kopec, a tak.

— No, nič to. Len sa majme nahor!

Chlapci lezú dvaja a dvaja. Opierajú sa o kyjaky. Však sú ľahkí a mocní. O chvíľu sú na priehybe.

Tu zasa hvizd, a ostrejší ako ten prvý.

— Čo to? — stanú zarazene. — Ideme niekam do zakázaného?

— Aha, ticho, — kladie Paľo ruku na ústa, — pozrite to zvieratko tam medzi skalami! To nám hvízda — svišť!

— Poďme za ním! — hotoví sú hneď všetci. Sotva však vykročia, zvieratko sa prepadne kdesi v zemi, akoby ho ani nikdy nebolo.

Už je slnko vysoko, keď sa pútnici rozložia na samom vrchu.

— Krásne je tu, krásne! — rozhliadajú sa na sever i na juh.

— Pozrite tie vršiská — hen! — ukazuje Maroš, ktorý je dobrý znalec mapy a zemepisu. — To sú Vysoké Tatry! I Kriváň je hen tuto — ten nachýlený. A vidíte, tam je Váh. A pri ňom tu dolu tie domy, to sú Sv. Peter a Pavel i Mostice.

— Tí, ale sme ďaleko! — uškľabí sa Červeň. — A tu, — díva sa na juh, — aký je svet! Koľko dedín i vrchov! Ale takých už nie, ako sú u nás…

— Veľký je svet, veľký! — prikyvujú si chlapci, ujedajúc si ešte z toho, čo im zostalo. Zišlo by sa i viac, keď tu len čertovsky troví.

— Už vidíš, aký je svet za týmto vršiskom? — hľadí Paľko zvedavo na Maroša, čo sa díva do diaľky mĺkvo ako v opojení. — Vidíš?

— Vidím, — odpovie mu ako zobudený zo sna, — pekný! Krásny je ten kraj, kde my žijeme. Ja som už čítal o všelijakých krajoch, — vykladá kamarátom, — ale tento je najkrajší. Inde rastú figy, citróny a pomaranče, ale tam bývajú iní ľudia. Tu bývame my a tento kraj je náš… ja by som nikde inde nechcel bývať, len tu u nás!

— Ani ja! Ani ja! — prikyvujú kamaráti.

— Len chlapci, aby nepršalo! — dojedá Paľko svoj chlebík starostlivo. — Pozrite, hen nad tým vrchom ako sa mračí.

— A ozaj — mračí sa! No, veď pôjdeme — nadol bude ľahko kráčať. Ešte si nájdu na južnej strane i studničku. Rozhliadnu sa ešte raz po vrchoch, rozkydaných na všetky strany ako nejakí obri — a pustia sa pomaly nadol.

Spočiatku sa ide ako po masle. Nájdu i kus starého, sčernatého snehu a majú radosť. Tu sa však spustí hmla a počne mrholiť, ale tak drobno, drobulinko.

Chlapci idú, kam ich oči vedú. Treba ísť len nadol—nadol, zablúdiť nemôžu. Pravda, obuv sa zmočí, i nohavice. Ako sa však zamočí, tak sa i usuší.

Aj sa tak stane. Hmla prešumí im ponad hlavy, slniečko zasa prebleskne a je všetko dobre.

A hľa, tamdolu je pleso! Aké pleso!

— Pleso, pleso! — dívajú sa všetci v tú stranu. — Pôjdeme popri ňom! Tam budú i divé kačky. Iste budú!

Lenže ako ku plesu, keď sa oni stratia v hafurí. Raz ho zazrú kdesi pred sebou. Idú, zas ho len niet.

— Kde je? Kde je? — hľadia jeden na druhého. Čas sa míňa, a k plesu nedajbože! — Ešte tu zablúdime napokon…

— Nezablúdime! — teší sa Maroš. — Čo nevieme, kde sme? Na Zadných!

— Veď hej, — uškrnie sa Mišo, — ale Zadnie sú veľké.

— I večer nás tu môže dostať, — obáva sa Paľko.

— Tak prenocujeme!

— Ale čo budeme jesť?

— Nič sa neboj! Nájdeme si sálaš, dajú nám žinčice. Neumrieme hladom.

— Ma—róš! — trhne vtom Jano kamaráta za kabát a celý poblednutý ukazuje mu na úbočie, porastené hafurím. — Vidíš ho?

— Koho?

— Med—ve—ďa!

— Med—ve—ďa—a—a? — zastanú chlapci a skrčia sa inštinktívne do hafuria. — Kde?

— Hen! — ukazuje Jano prstom.

— Ja ho vidím! I ja! I ja! — šepocú chlapci.

— No, ten sem nepríde! — teší ich hneď Maroš.

— A keby prišiel?

— Hen sú už svrčiny. Vyškriabeme sa na ne.

— Veď sa on tiež vie škriabať na stromy, nie?

— Ale my mu nič nespravíme. Čo by on liezol za nami? Pomaly sa upokoja, ale šelmu nespúšťajú z oka. Taký špinavý maco!

— Hľaďte, ako šústa čučoriedky! — volá Paľo. — Nadloží dlabu odspodku a chrap — rovno do pysku, iste so všetkým, ako nejakými hrabkami. Aký čučoriedkar! To je iste mravenčiak. Hádam by nám nič nespravil

— No, on nespraví, ak nechce.

Chlapci sa uprizerajú, ako si maco hospodári v grúni, ale keď vidia, nevšíma si ich, pohnú, a to poriadnymi skokmi. Ruky majú belasé od čučoriedok, ústa tiež a v bruchu im len akosi škŕka.

— Ale je ten medveď jednako len dobrý, — pochvaľuje si Mišo macka, — keď nás nechal na pokoji.

— Však nás ani nevidel!

— Videl!

— Nevidel, — hádajú sa chlapci.

— Keby sme radšej našli nejaký salaš, — lapá sa Jano za brucho. — Ja som veru hladný.

Ostatní konštatujú to isté.

Idú, idú, vojdú i do hory, zrazu začujú brechot psov.

— Salaš! Iste salaš! — radujú sa a prebijú i k divej bystrine, kde nájdu na skalnatom brehu i pekne zarodené malinčie. Červené, voňavé maliny ich vábia, ale oni si zobnú trocha ako vtáčatá a idú za brechotom, čo je vždy určitejší a divší. — Iste je tu salaš! Dajú nám syra, napijeme sa žinčice a na tom, keď to bude i v noci — dôjdeme domov.

Ako si tak predkladajú, zazrú na kopci kolibu. Pred kolibou bača umýva geletu. Vtom však brechot zdivie a tri biele kudlaté psiská váľajú sa, ženú dolu briežkom na nich ako rozkutúľané ohromné gule.

— Hej, ujec, ujec, — kričia chlapi na baču, — zavolajte tých psov! Zavolajte—e—é!

— A však tie nehryzú! — obráti sa im pastier chrbtom, akoby len bolo všetko v poriadku.

A psiská veru letia rovno na kamarátov. Okále im iskria, zubiská sa ceria, červené jazyčiská dobre im nevypadnú z pysku.

— Sem sa, chlapci, bližšie k vode a chrbtami viac k sebe, — v kritickej chvíli je hneď Maroš na svojom miestie. — Berte skaly a každý si jedného. Rovno do ňucháča! Čo sa dáme roztrhať?

Psy brešú ako besné, ježia sa ako ten pichľavý obojok, čo majú okolo krku. Paľka už—už chytí jeden zubiskami. Vtom však, úzkostlivo zaskučiac, prevalí sa prvý zo psov. Za ním hneď i druhý a tretí uteká, zavýjajúc zbesilo.

— Tí, vy zbojníci, — schytí bača valašku a zvíja ňou nad hlavou, — čo ráňate do tých psov? Chcete mi ich pobiť? Vy pankharty naničhodné, hneď vás rozsekám na guláš! — skáče v krpčiskách, v opasku dlhými skokmi proti nim, kým sa mu psiská zbierajú zo zeme a skučiac bežia kamsi ku kolibe. — Ja vám ukážem! Ja vás naučím, kristubohuotcu…

— Ujec, — dá sa Maroš vtom i s kamarátmi do hrozivého postoja, ako keď sa psy rútili na nich, — my sme vás pýtali, vy nič! Nehnite sa ďalej, lebo…

— No, no — vy zbojníci šibeniční! — hrkne to v bačovi. Kričí, nadáva, ale krok spomalí. — Rozsekám vás…

— A my vás trafíme do ňufáka ako vašich psov! — namieria naňho, až zdúpnie na mieste. — Odvážte sa ešte krok! My si ideme svojou cestou. Chceli sme vás poprosiť, ale nie! Radšej umrieme hladom, — pustia sa kamaráti skalnatou cestou.

— Tam náš syr! — vraví smutno Paľo.

— I žinčica je tam! — uškľabí sa Mišo.

— Ale kožka je celá, — potešuje Maroš. — On si myslel, to len tak. Keď sme my malí, dáme sa dotrhať! Hej, môžeš čakať! Nech sa pohne, tak mu pustím aspoň do kolena, hneď sa vystrie na pažiti. Čo si on myslí? Či poriadny bača tak má s ľuďmi zaobchádzať?

— Ih, ale ja som hladný! I ja! I ja! — žalujú sa víťazi jeden druhému.

— Ideme dolu vodou. Nepoblúdime!

Všetko v poriadku. Lenže sa už ohromné bašty brál rumenia od západu. O chvíľu zošedne všetko, i chladom zaveje, a chlapcom sa nohy podlamujú. A do Mostíc je ďaleko, ďaleko ešte…

— Stavíme sa na horárni, — dodáva Koza sily sebe i svojim, — niečím nás zratujú.

Idú, idú, keď zbadajú na veľkej čistine pri bystrine akési stavisko. Domec, či len ohromná stodola? Nechže je tam, čo chce — ale dym sa kudlí, i vravu počuť. Čistú ľudskú vravu.

— Poďme ta, — pozrú jednomyseľne pútnici jeden na druhého, a už i zabočia. — Tí sem prišli k senu. Azda nás prenocujú! Dobrý večer! — pozdravia sa slušne ženičke, ktorá práve halušky hádže na ohnisku.

— Dobrý večer, — ohliadne sa na nich krotkým pohľadom, vyčervenená. — Čo je, chlapci?

— Tetka, a by ste nás neprenocovali? — poprosí Maroš.

— A číže ste vy?

— My sme z Mostíc. Boli sme v horách a sme poblúdili. Aj sme veľmi hladní. Ja som Kozovie, tento je Kľuchajovie, henten Mrázikovie a tamten Červeňovie…

— Ty si to, Maroško? — prizrie sa mu lepšie totka. — Veď sme my rodina. Tvoja stará mať je od Hriadeľov z Lehôtky a ja som tiež odtiaľ. Sadnite si chlapci! — ponúkne ich. — Halušiek navarím, najete sa s našimi chlapmi a vyspíte sa v stodole na sene.

To je už hej reč!

Kamaráti sa najedia a vyspia. Nikdy sa im lepšie nespalo. Ráno sa poďakujú a idú. Vedia, doma už bude strachu, čo je s nimi. Ale veď sú celí!

Fabriky práve trúbia fruštik, keď kráčajú poza humná, vyperení, s forgami rebričia za klobúkmi. Maroš má okolo svojho javorového kyjaka i vretenicu okrútenú. Nenechal ju tam. Lopúch, čo odtrhli, ten veru uvädol!

— Jaj, jaj, jaj! — víta ich Anka Krdanka na priedomí. — A že vás vraj už medveď zjedol!

— Nezjedol, — zašomre Maroš, trochu i ustatý.

— Ozaj nie? — diví sa dievča, ale je i rado. — A mamka veru už i plakali. I tetuška od Kľuchajov za Paľkom. A ste ho videli?

— Koho?

— Toho medveďa čo chcel zjesť Lalovie jalovicu…

— Videli! — vypne sa Maroš povedome.

— A vás nezjedol?

— Nie veru. My sa nedáme nikomu — ani medveďovi!