ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V škole sa ozaj nič nestane. Pán učiteľ Horvaj nabíja i ďalej rozumu deťom múdro i prísne. Kto by si však ináč i poradil s nimi, galganmi? Zato keď príde na skúšku, to je už potom skúška! Starší i mladší, jedno — hovoria, ani čo by hrachom sypal. Ani Mrázikova mať sa nezahanbí, v ruke s kytičkou fialiek a panimáriinho listu. Maroš reční, až si mamky a tetky pokyvujú hlavami.

— Jaj, ten tvoj hubáč, ten tvoj hubáč, — nachýli sa Lalová k susede, — ale len rečnikuje!

— Čo len vychováš z neho — čo?

— Už len z neho niečo bude!

— A že to tomu richárovi povedal? — šepcú si ženy o voľačo nižšie.

— Povedal, potvora. Veď je to ani Jánošík. Nikoho sa nebojí!

— Keď ho vraj tak chovali u Stračkov. Dali mu slaniny, aby bol mocný, a pálenky, aby sa nebál nikoho.

— Veď je dnes len takým dobre na svete!

Skúška sa skončí dobre. Maroš dostane knižku za odmenu a mamka mu kúpi v meste za dva grajciare medových cukríkov. Vyhrnú sa deti i z druhých tried. Radosti a radosti, keď sú zas prázdniny. Anka Krdanka ide so svojou mamičkou a tiež má knižočku, čo jej dali za pilnosť. Slovenské povesti!

— I ja som dostala, pozri, Maroš! — ukazuje mu darček. Tvárička jej jasá, očká svietia. Jaj, toľko radosti nemožno kúpiť ani u medovnikára.

V Kozovie uličke je zas rušno. Chlapci chodia, vyhvizdujú na kamaráta. To ich kamarátstvo také vyšetrovanie len utuží, už sú — ako reťaz. A Anka tiež patrí medzi nich.

— Maroš, poďme sa kúpať! — nakukne raz ten, raz onen. — Teplá je voda, poď.

— Nemôžem! Robím zajacom búdku. Stará sa mi okotila.

— A koľkože má?

— Päť, ale veľkých.

Paľko ostane pomáhať, i Anka si sadne pred maštaľ. Tí dvaja dnu majstrujú, až sa im kečka parí. Pília, ostruhujú, aby to len čím skôr bolo hotové. Keď príde krava na obed, uviažu ju a pracujú ďalej.

— Ja mám zajace rád, — túži sa Koza priateľovi. — Ale tieto buriaky nie sú už ako tie, čo mi zhoreli. Tie mali bielučkú srsť a čierne bodky na chrbtoch. Takých už teraz azda nieto!

— Jesto, — vraví mu Paľko. — Na Nižnom konci u Drúčikov majú také, lenže sú tie bodky buravé, a nie čierne.

— Vidíš!

— No, to je jedno!

— Nie je to jedno! — krúti hlavou Maroš. — No, ja mám rád i takéto, ale radšej by som mal kone. Koňa možno i kúpať vo Váhu, i nosiť sa možno na ňom. Do hory tiež je ľahšie na koni cválať… A my máme len kravu. Ale čo myslíš, krava by hádam tiež uniesla človeka. Veď je mocná.

— Tá ťa zhodí!

— Nezhodí, keď si dobre sadnem na ňu.

— Zhodí ťa!

— Nezhodí! — tvrdí Maroš. — No poď — oprobujeme! Odviaž jej retiazku, ja sa jej zatiaľ hore priepravkou vyškriabem na chrbát, dobre?

— Nedbám, ale nepovedz potom…

— Už to máš?

— Už—už! — zrinčí retiazka a Paľko vytreští oči na Maroša, s ním sa už Rysuľa obracia. Vtom vidí, hoviadko skočí, a uvedomí si, ako je somík nízko. — Po—zo—ó—r! — vykríkne, ale vtedy jazdec prihol sa už krave celkom na široký chrbát a letí von…

Pod stenou zas vyvalia naňho oči Anka Krdanka a Matejko.

— Maroš, Maroš, zabiješ sa! — trasie sa dievča.

Maroš počuje krik, chce sa vzpriamiť na Rysuli akoby nič. Tu však tá poskočí, on sa zváži na stranu, hybaj dolu hlavou na zem… a krava beží zdivená bez jazdca.

— Jójój! — zalomí Anka rukami.

— Aha, som ti nepovedal? — priskočí Paľko ku kamarátovi, či ho krava nebodla raticou.

Ale nič. Maroš sa pozbiera chytro zo zeme a ide za Rysuľou.

— Ty somár! — zosype mu mať, ktorá na ten krik pribehla z pitvora. — A nech ťa pristúpi? Môžeš ostať žobrákom, kto ťa bude potom chovať? Ktože to kedy slýchal — na krave sa nosiť?

— Keď my nemáme kone, — zašomre Maroš a gáni ako obyčajne. — Veď ona je mocná. A pán učiteľ vraveli, niekde i orú na kravách.

— Orú, orú, — schytí mu pohúžvaný klobúk zo strapatej hlavy a šľahne ho po ušiach, — ale nerajtujú, ty…

— Ja som to len chcel probovať…

Od tých čias dá si už Maroš s kravou pokoj. Vidí, nie je to raz kôň, čo robiť? Radšej zájde do Mrázikov za Mišom. Tam majú žrebca, na tom probujú, či unesie. Ten však skáče, potvora, a ráňa zadkom. I Mišo sa musí poriadne chytiť do hrivy, keď nechce zletieť ani klát. Zato si sľúbia kamaráti vyviesť raz kone na hoľu, a sami, Maroš, Mišo, Jano a Paľko. Sadnú si po dvaja na jedného a žrebca pojmú za sebou. Alebo si Maroš a Jano sadnú na kobylu, tá je pokojnejšia, Jano na koňa a Mišo, ako najlepší jazdec, porajtuje na žrebcovi.

— Taj, to budú svety!

Ale kone musia ešte doma piesok voziť a skálie. Mrázikovci idú prestavovať komoru a jesto i inej práce v gazdovstve. Maroš a kamaráti využívajú slobodu ako vtáci, po svojom. Jánošík je i ďalej Jánošíkom, Ilčík, Adamčík, Hrajnoha… len práve, že už sliepky nebijú. Ba hej, ani s Kriakom sa nevodia. Iste on vyzradil, že idú na chotár. Keď však Mišovi oko nevyletelo, opatria si zas pušného prachu strieľať, vyhadzovať kŕče. Ešte len i zabudnutý hrad Zlatý kŕč znova sa počne dobývať, kým nevyletí do povetria. I žeravé lajno má svoje kúzlo, kde by nemal prach, pušný prach?

Horšie je, prídu búrlivé dni. Hory sa zamračia, blesk tne za bleskom, romoní to, hučí. Kde v taký čas ísť? Ľudia stonú, čo bude s ďatelinou, kedy sa vysuší? Maroš sa o to nestará, blesku sa nebojí ani hrmenia. Naopak, díva sa, ako ohnivý had zmyká na čierňave a zem sa zatrasie, akoby ju len niekto šticoval za vlasy. Iba tejto noci zobudí sa na kanape, keď von zavyje víchrisko a ide chalupu prevaliť.

— Mamka, mamka, zažnite!

— Ale čuš! Pomodlil si sa — spi!

Ráno je nakmásané konárov i stromov na zemi. Zato je pekne, ticho, obloha sa usmieva, kamaráti sa schodia, zoberú sa na Váh, kde už bude dobre. Vzduch je ešte vlhký, ale pažiť uschne raz—dva. Voda v jarkoch je trochu zakalená, ale niet jej ani ako obyčajne. Hurtovnicu s Matejom pretiahnu k piecke pri močidle. Anka Krdanka má ju na starosti a oni, starí zbojníci — idú sem—ta opatriť niečo.

Maroš je už dušou spoločnosti a vždy vie opatriť, čo treba.

— Viete čo, chlapci, — povie druhom, — poďme tam pod Rajskú záhradu. Pod tým brehom budú raky.

Návrh sa prijme a kamaráti sa dajú hneď do roboty. Oni to len tak proste, strčia ruku hlboko pod breh, a ak sa jej čo chytí, vytiahnu, a je.

— Jaj, jaj! Ty potvora račia! — nadáva Mišo. — Čo štípeš? — vyťahuje račka. — Neboj sa, odslúžim sa ti. Očervenieš od radosti.

— A ja nemôžem jedného lapiť! — žaluje sa Maroš.

— Keď nestrčíš poriadne ruku, — vysmieva ho Mrázik. — Ty to len tak, — ukazuje, — a hneď odchytíš. To máš takto! — podrží ruku pod brehom.

Takto sa oni pľačkajú, ukladajú račka k račkoví do hrnka, až zmoknú do pása. A tu naraz zdá sa im, voda je kalnejšia, i bystrejšie tečie, ba o chvíľu dvíha sa, dvíha, rastie, až musia von.

Vyjdú na breh, a tu im udrie do uší podivný huk, ako nejaký vzdialený rachot.

— Čo to? — napínajú uši. Oni sú tu doma, vedia, ako hovorí Váh. Toto je nie obyčajný hovor. V tom bude niečo.

— Hľaďte len, ľudkovia, — ukazuje Červeň, — koľká voda reve vo Váhu. Ako bije na most — ny!

— I kláty letia, na moj pravdu, — prisviedča Mišo, ktorý má oči ako jastrab. — Poďme si to pozrieť. Prídeme hneď…

— Nie! — zdrží ich razom kapitán. — Pozrite, čo sa valí vody jarkami! A akej mútnej! A naši sú na sihoti medzi Váhom a jarkami pri močidle! Najprv preveďme tých na túto stranu pod humná a potom môžeme ísť.

— Dobre! — súhlasia kamaráti a bežia hore ozlomkrky. I raky tam pichli s hrnkom kdesi do tŕnia. — Musíme ich previesť. Voda je veľká. Kde sa jej len toľko berie, a tak naraz?

— No, pretrhli sa oblaky, — vraví Janko bežkom.

Ako však dobehnú k horným potokom, tu hrôza. Voda sa valí, pribúda, a taká kalná, špinavá. Z mlynice sa prelieva ponad hať a hučí, hukoce, akoby chcela všetko zobrať. Vyše močidla Anka Krdanka behá, volá a narieka. I Matejko narieka v hurtovnici… jaj bože!

— Neboj sa, Hana, — volajú chlapci kamarátke.

— Neplač! My vás prenesieme!

— Jój, mamička moja, — žalostí dievča, — už vás ja viac neuvidím! Jój, bože môj!

Nie div. Voda v jarkoch stúpa, hučí i po miestach, kde jej jakživ nebolo, i obloha sa zaťahuje a tie vlny sú také zlostné, také hrozivé!

Chlapci dajú dolu nohavice a pustia sa rastúcim riečiskom. Kde by však — voda je strmá a hrnie skálie, bije rovno do nôh. Musí sa človek podoprieť na voľačo, keď nechce spadnúť.

— Počkajte, — vráti ich Maroš, — vytiahneme si po kolíku z ohrady! Tam budú a môžeme smelšie ísť.

— Jaj, mamička moja, — výska Anka na sihoti, behajúc sem i ta so zásterôčkou na očiach, keď vidí — chlapci však musia ísť späť zo špinavej vody.

Ale chlapci sa vrátia a dodávajú si smelosti.

— Počkajte, kamaráti, — pristaví ich ešte Maroš, — čo by sme najprv prebrodili my dvaja s Janom. Ak by nám to nešlo, vy utekajte po kone, dobre?

— Nie! — krúti Mišo. — My prejdeme! Všetci poďme ratovať. Tak sa nám i svedčí!

— Nedbám! — kývne Maroš hlavou. — Poďme!

Nasleduje tvrdá borba cez tri jarky. Voda reve a vody, špinavej, ani čo by niekde pri vrbine hlinu v nej miesili. Aké sú to inokedy jarčeky, tichučké ani dobré decko. Ešte pred hodinou aké len boli, a teraz! Ako šibe tá voda v nich, ako hučí! Veru nedajbože spadnúť do nej, a prúd odnesie človeka ani klepec. Poobracia, pokotúľa a zvlečie niekam do Váhu, kde sa zalial nejeden Likavčan i Mostičan veru.

— Tí, nedajme sa, chlapi! — dodávajú si chlapci smelosti. — Dobre mu tým kolom, otca mu! Čo si myslí tá voda, sme azda žaby? My sme teraz mostickí pltníci. A to sú chlapi ako buci, s tými si neporadíš. My sme nie pánčatá, ale z chleba, mäsa a pálenky — vieš!

Špinavý prúd neostáva im dlžen. Zapiera sa im do nôh i kolov a hučí, hukoce. Na druhej strane hľadí na nich Anka, trochu utíšená. Trpne, keď vidí, ako ich to myká, ale si očká už poutierala a ide i za Matejkom, čo sa tam vzpína v hurtovnici a driape, ako vládze.

— Neplač! — tíši ho. — Pozri, už idú po nás!

O chvíľu sú všetci spolu. Teraz len ako späť?

— Viete čo, chlapci? — rozhodne hneď Maroš. — Ja si vezmem Maťka na chrbát, ty Paľko, zas Anku, dobre?

— Nedbám! — pristane Kľuchaj, hoc je Anka ťažšia, ale sa vie aspoň držať. Na Mateja musí sa dať pozor.

— A vy, kamaráti, — nadelí i tým dvom, — poberte ostatné! Poďme!

Ako sa rozhodne, tak sa spraví. Raz—dva, a výprava vojde do špinavého potoka. Chlapci sú vo vode skoro do pása, Aničke sa i nohy močia.

Hu—ú—ú… hukocú vody okolo. A čo to len má tá voda v sebe. Človek by sa nedíval na ňu, keď sa rozbehne. Hneď by sa mu zakrútilo v hlave. Hneď!

— Jaj, ja už nepôjdem k močidlu, — stone Anka. — Ostanem sa doma baviť s Matejkom.

— Veď vody vždy také nebudú!

— Hej, nedajme sa, chlapi! — dodáva chuti Mišo, i Jano dodáva. — Čo chceš, ty vodisko? Vieš, čo my nesieme? My nesieme archu zmluvy…! Čo mykáš? — držia jednou rukou hurtovnicu, druhou sa podopierajú v kalnom prúde o kôl. — My sme chlapi dobre chovaní, nás nehodíš o zem!

Ešte najtichšie sa drží Matej na bratovom chrbte. Namraučal sa dosť a preňho sa môžu vody valiť — on nič nevidí. Drží sa mocne okolo krku a hlavu má zaťatú. Preňho môže byť potopa, aká chce.

Tak sa im brodí a brodí.

Pod humnami stane žena, i druhá, i tretia. Majú batohy na chrbtoch. Vidieť, idú z poľa.

— Preboha, stvorička, čo je to? — ukazujú jedna druhej na rozvodnenú pláň a na brodiacu výpravu. — Veď sú to chlapčiská! Deti, deti, kdeže to chodíte? Pohyniete! — vykrikujú na ne, ale pomôcť im nejdú. — Sem poďte, tadeto! — ukazujú im smer. — Tuto bude menšia voda!

Prešli už dva jarky. Ešte jeden.

— Chlapci, sem sa! — posmeľuje Maroš. — Jeden k druhému!

Kamaráti cítia, musia napäť všetky sily. Voda sa prelieva z mlynice a rúti šialeno. Paľko sa mykne, skala ho hrkla po nohe. Ale nie, nepustí. Teraz má Anku na chrbte, a nech spadne, to dievča sa utopí. Vydrží, musí. I ostatní vydržia. Keď sa musí, akoby len sily pribudlo. Človek vládze mnoho.

— Tadeto! Tadeto—ó! — ukazujú ženy. Vystierajú ruky proti nim a jačia. — Kade vás tam chytľan bral? Počkajte, veď vás doma vylátajú, hej! Nech je to moja, — poznajú deti hlas totky Lalovie, — vytrhám jej škuty!

— A môžeme my za príval? — zašomre Maroš a prebíja sa tvrdo, odhodlane. Stačí ešte i na iných pozrieť. I Paľka podoprieť plecom, keď sa zakolíše s Ankou. — Vydržať, chlapci, vydrža—ať!

Ženy schytia Maťa i Aničku z chrbta…

— Kde vás tam chytľan vliekol? — hrešia chlapcov a najviac Maroša. — Nevidíte, čo sa robí?

— Ale sme prebrodili! Jednako sme prebrodili! — svietia chlapcom oči. — Ani koní nám nebolo treba! — Naťahujú si chytro pod humnom nohavice.

— A len čo je tej vody! Váh sa už prelieva ponad hať, a pozrite! Kláty letia po mlynici! — Chlapci si uvedomujú, v čom to vlastne boli.

Doma Maroš zájde na záhumnie a vidí, stará dutá vŕba je na zemi! Zdruzlo ju ešte v noci. Ľúto mu jej, veľmi ľúto!

— Taká vŕbisko! I včeličky sa nosili v nej. I vtáčiky na nej spievali, a už je koniec. — Vtom zahrčí bubon kdesi na priedomí. Pustí sa hneď bežkom. Čo to?

Sluha oznamuje, aby z každého domu išiel jeden chlap alebo žena ku Vrbinke. Treba odraziť vodu, ináč vezme Mostice so všetkým činom.

Maroš nerozmýšľa. Vezme si kus chleba, motyku z drevárne a ide.