ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V jeseni zapíše už mamka Maroša do piateho ročníka. Dostane sa mu miesta v samej zadnej lavici medzi najstaršími chlapci, kde je i Juro Drúčikovie, najsilnejší chlapec v škole. Paľko príde do štvrtej, tak sú už kamaráti spolu. Iba Anka Krdanka je ešte o ročník nižšie, u pána učiteľa, ktorého majú deti najradšej, keď im rozprávky napíše a porozpráva.

U Kozov — ako, ako nie — pribudne zas o jedného člena rodiny — Ondreja. Už ich je päť chlapcov. Izba je malá, ale sa pomestia, keď to musí byť. Len čo otec zmajstruje z dosák podpostieľku. Maroš — ak nejde na Nižný koniec — na kanape. Maťko v podpostieľke. Tu má už svoje miesto i Ondriško, ten však predbežne spí len v plachtici. Mamka ma trápenia s toľkou čeľaďou. Veď nachovať a poobšívať pätoro, i to je dosť. A pätoro detí, to je — päť ráz otriasť jabloň, a poriadne. Každé voľačo odnesie… Zato v jej očiach ešte vždy kvitnú nevädze. Muž robí, robí od kusa doma i vo fabrike, aby deťom bolo lepšie, ako je jemu. Kľučí ho to akosi, vykrivuje údy, dobrácku tvár presvieti melanchóliou — ale doma môže už na fruštik i kávu, a to je veľká vec.

U Kozov je veselo — čím ich je viac, o toľko veselšie. Spevu, kriku a tanca ako nikde. Ešte si i mamka zaspieva, a keď sa zídu Maroškovi kamaráti, nakukne za Ondriškom i Anka Krdanka, už je celý spevokol. Jedno spieva tenším, druhé hrubším hlasom, ale sú to hlasy čisté ako zo skla. Všetci tu halačia, všetci — niekedy i dupocú, až obloky vrnčia.

Mamka má pekný hlas, mäkký ani vata.

— Naučte nás pesničku! — prosia deti, najmä Maroš, ktorý má verše a spev napodiv rád. Však to mala i ona rada, keď dievčila.

Probovala i zložiť niečo. Tak skladá i on — o muške, alebo o fúzoch pána učiteľa Horvaja.

— No poďte, naučím vás, — povie im istého večera. Podloží si pod sporák v pitvore a vezme si Marošov kabát obšívať. Zadíva sa na deti, ktorých je na schodoch — na každej priečke po dvoje, a začne:

Počúvajú deti, počúvajú. Zachycujú slová i spev. O chvíľu už hučí z pitvora, až to vrie:

— Aká je to pesnička? — spytujú sa rad—radom.

— Aká? Neviete? — diví sa mamka. — Nuž volebná. Veď budú voľby!

— A načo? — naťahujú chlapci krky.

— Načo — načo! Nuž na ablegáta.

— Hej, ja už viem, — hlási sa Maroš. — Taký pán pôjde potom do Pešti.

— A čo tam bude robiť? — zvedavé sú deti ďalej.

— Bojovať za nás, Slovákov, na sneme! — vykladá chlapec. — I za naše pesničky, aby sa všade mohli spievať.

— A sa nemôžu? — divia sa detváky.

— Nie veru! Len maďarské…

— Kde si to ty nabral? — pozrie mať na syna. — Kto ti to všetko povravel?

— Kto? Otcovi prišli novinky. Vyčítal som — ja to viem, — vypne sa hrdo, — naším ablegátom nebude Kapušányi, ale pán Rubík. On je advokátom v meste, ten bude!

— Hej, ale ho najprv musíme vyvoliť, — ohlási sa mamka. — Vyvoliť, Maroš.

— Veď ho my vyvolíme!

— Vy? Ha—ha—ha! — nevie sa zdržať smiechu. — Čo by ste vy koho vyvolili?

— Vyvolíme!

— Na to sú starí, čo majú vóta.

— Ale my im budeme pomáhať.

— Ako?

— Ja ešte neviem. Ale, — stojí Maroš so žiarou rozhodnutia v očiach, — pomôžeme im.

Tiché večery zmenia sa hneď na hlučné a plné vzrušenia, akého v Mosticiach dávno nezažili. Čo robia starí, ktorí majú vóta i nemajú, to je ich vec. Chlapcov i dievčatá tiež zachváti horúčka. Keď i nevedia pochopiť všetko, čo sa deje, ale pozorne naslúchajú chýrom, i všelijakým rečiam, všímajú si toho, čo sa robí, a majú tiež svoju mienku. Večierkom si posadajú okolo Lalovie studne a vyprávajú si — ako pána Kapušányiho, čo prišiel sem odkiaľsi zo Šariša, obhádzali záprdkami na Porube… ako musel bežať Žid Glück z ktorejsi obce pod Kriváňom a schovať sa kdesi do maštale, keď si nechcel dať rebrá ponaprávať… ako… ojojój, čo sa toho nazbiera v také rušné dni!

ozýva sa od Lalovie studne a nesie celým Vyšným koncom. Tak je to i okolo modlitebne, tak i na Nižnom konci. Mostice sú celé ako v ohni, a kto rozduchuje ten oheň, to sú v prvom rade ženy, smelé Mostičianky, a potom hneď deti, chlapci a dievčatá.

— Ujec, a kde idete? — volajú na chlapa, keď vidia, že má namierené do Glückovie krčmy, kde sa čosi kutí, o čom nikto nesmie vedieť, zato každý vie. — Kde idete, ujec? Nechoďte ta!

— Veď ja len tak — skúsiť! — odkašle si. — Len tak!

— Len tak — hej, len tak! — kričia deti. — Len aby to nebolo naozaj!

Za klobúkmi zjavia sa tisinky, krásne zelené ihličnaté vetvičky. Tí druhí majú červené pero s listom, na ňom je nápis: „Nech žije Kapušányi!“ V Mosticiach však takého pera nevidieť. Vo Sv. Petre a Pavle pýšia sa ním niektorí Židia a stoliční úradníci. Mostičania sú tvrdí chlapi, a ešte tvrdšie sú ich ženy, ktoré — odkedy to vrie — ani spať, ani jesť, ani poriadne robiť. Hneď sú pospolu, radia sa, idú na trh kortešovať, ba i do susedných dedín.

— Nedajte sa, ľudia, kúpiť za sľuby a za pálenku! — presviedčajú kdekoho. — Pošlime si svojho, nech nás Slovákov zastupuje! Nie človeka, čo ho nepoznáme! Nože, povedzte tam u vás na Lehôtke… v Brezinke… v Lopúchove!

— Povieme! Povieme!

— Ale iste?

— Naiste!

— A u vás sú všetci za tú našu…?

— Hej, my sme všetci za tú našu slovenčinu! Mostice pôjdu pod bielou zástavou!

Deti si to nevšímajú a hľadajú si prácu pre seba. Skoro sa im jej naskytne, a dosť. I v Mosticiach sa nájdu ľudia, o ktorých sa rozchýri, že sa sľúbili za pálenku. A to vraj i niekoľkí dobrí gazdovia a pltníci, keď pán Glück má i obchod s drevom a pltníči. Lalovie ujec, i Mrázikovie sú vraj tiež medzi nimi, ba i ujec Stračko z Nižného konca.

Chlapci vidia, ako to búri mysle. Maroš doma nemôže sa skoro mamke priznať, najmä odkedy sa spomína i starý otec Stračkovie medzi obchodníkmi. Ak kto z detí, on chápe, čo to znamená. To je ako pomáhať nepriateľovi proti svojim. Najprv ho to zmätie, čo je to? Ako je to možné? Ale potom stvrdne. Uvedomí si, že i oni, chlapci, musia zasiahnuť do toho. To sa aj ich týka, keď i nemajú vóta!

— Ja už nepôjdem do Stračkov! — povie materi ráno.

— Veru nemáš tam čo hľadať! — prikývne mu táto. — Takú hanbu nám robiť! Azda nemajú dosť toho pálenčiska? Ty by si to neurobil?

— Nie veru, mamka!

— Ani tvoj otec by to nespravil. Ale čože, ten i tak nemá vóta, keď je chudobný.

— Len bohatí majú vóta?

— Len!

— Veď ja spravím na nich pesničku, — strojí sa chlapec.

— No len sprav, ak vieš!

A i spraví. Zloží veršík, ako zloží. Odpíše ho desať ráz a vždy inak drží pritom pero. Potom odpísané pohodí na chodník, tu kus, ta kus. Večer už vyspevuje Anka Krdanka pred Lalov, ako dolie — a spievajú aj iné dievčatá:

— Maroš! Maroš! — beží za ním Anka, keď ho vidí na priedomí. — To si ty napísal tú pesničku o starej svini? Pravda — ty?

— Čoby! Ja pesničky neviem písať, — pokúsi sa odtajiť.

— A ja som ťa videla, keď si rozhadzoval ceduľky.

— To sa ti len snilo.

— Nesnilo! Nesnilo!

— Tak čuš a nevrav nikomu!

A Marošovi je i ľúto, keď si pomyslí, komu všetko nadáva v tej pesničke. Veď je to i starý otec Stračkovie, čo mu dával slaniny, aby bol silný, a pálenky, aby sa nikoho nebál. Ale nech! Načo to robí? On mu šľahol v kostole po chrbte, žebože pre neslušnosť! A toto je tak správne, keď si máme poslať svojho a oni idú za cudzím, čo nás ani nepozná. Ani nehovorí ako my. Ani nespieva naše pesničky. Je toto správne?

— Maroš! Maroš! — stretne ho mama Stračkovie, keď ide zo školy… — Čo neprídeš k nám?

— Keď… keď… starý otec, — nevie akosi slova nájsť, — keď starý otec chodí do Glückov!

— No len príď, dieťa moje, — strčí mu dva grajciare do ruky. — Veď ja starému somárovi napravím hlavu.

Maroško však nemá dosť na pesničke, čo totku Lalovie namrzí, že obleje deti pred studňou. Jedného večera dlho sa radí s najbližšími kamarátmi, Paľkom a Janom… Mišovi už nedôveruje, keď mu je otec tiež u Glücka doma… Dlho si oni stoja a strkajú hlavy dovedna. Potom sa rozídu, akoby šli spať.

Ale nejdú. Keď je už dobre tma a ticho, len voda ločká v potoku na priedomí, zídu sa pri dutej vŕbe neďaleko mosta cez mlynicu. Pustia sa nocou ani netopiere. Bosým beží sa ozaj ani duchom — nehrknú o skalu, ani zem sa neozve pod nimi. Maroš ich vedie, on to už má všetko na pamäti, čo treba spraviť, i kde. Zahnú na záhumnie a počnú od Vyšného konca. Preškriabu sa cez plot do dvora, kde býva akýsi starý mládenčisko. Tiež chodí na dediny s Kapušányim…

— Chlapci, — šepce Maroš, — len do rámu! Len do rámu!

V tom už i prásk! prásk! prásk! — zrinčia okná a rozbité tabule sypú sa na zem ako krúpy. A chlapčiská hybaj, kade prišli, ticho, tichučko ako nočné sovy. Nasleduje Glück, potom u Lalov… Mrázikovi darujú pre Miša. Zídu i na Nižný koniec. Zahnú do mesta k fabrike, ktorej majiteľ sa zastáva Kapušányiho — a rinčia okná a letí sklo na zem. Maroš i cíti, je to nesprávne takto sa pomstiť. Ale keď tá horúčka uchvacuje. A čím viac to rinčí, tým viac uchvacuje — až je toho dosť.

— Nech aspoň vedia! — šepce kamarátom pri rozchode. — Ale, chlapci, ani muk, lebo bude zle!

— Neboj sa! Nevydrú to z nás, čo nám budú z chrbta pásy rezať.

— No veď to!

Ráno je poplach, zhon po Mosticiach. Zháňajú chlapcov k richtárovi. I žandári prídu a vyšetrujú, strašia, i fliaskajú, ako koho.

Všetko márne. Jedni nevedia nič a druhí sa držia. Nevyvolajú sa.

— Ach, čo ja už len mám, — narieka Lalová na uličke, — čo ja už len mám pre tie nešťastné voľby. Veď som si musela v noci tablicu dať do okna, aby nás nepobili! Už som i tomu môjmu starému povedala, čo sa dáš s takými? Treba ti to? Teraz sa však zlostí, že keby ho len lapil, kto to bol…

Maroš si to vypočuje a je spokojný. Nič ho nemrzí, najmä keď sa Zuzke nič nestalo. Zuzka je dobré dievča, dosť sa hanbí medzi deťmi, že otec ide najradšej do Glückov.

Čo sa však nestane! V Mosticiach zosilnia žandársku stráž. Koza vidí, ako chodia patroly najmä večer. Zablysnú sa bodáky vo svetle, ťažké čižmy hrmia a kosierky na klobúkoch vejú.

„Čo by som im?“ myslí si chlapec, a s tým sa už neodváži zveriť ani Janovi. Ba ani Paľkovi nie. Vie, ak tým čo niekto — oni ho môžu spafnúť ako zajaca. Ale nedá mu to, nedá!

Istého večera stojí na uhle pod sypárňou do neskorej noci. Vo vrecku má kameň, tľapkavý, ostrý. Čaká a len čaká, až počuje rovnomerný krok žandárskej stráže na druhej strane. Vidí, bodáky sa kmitnú, i hovor počuje v reči, ktorej nerozumie. Srdce mu silnejšie udrie — namieri a fuk! — letí…

— Állj! Állj! Állj! ^[4]— ozve sa vo tri vrhy.

Maroš však nič. Letí ani šíp spoza sypárne do uličky. Počuje dupot čižíem cez lavice. Vie, idú za ním, a ak ho uzrú — strelia! Ale čo? Skočí do dvora, preskočí cez plot do Kľuchajov, od Kľuchajov do Mrázikov. Nech ho hľadajú!

V takých pomeroch svitne konečne deň voľby. Ľudia sa hrnú na vozoch pod zástavami, s muzikou z horných i dolných obcí do Sv. Petra a Pavla. Maroš, Paľo a Jano stoja už od svitu na hradskej, kade sa to všetko hrnie. Mišo, ten je nie s nimi, keď sa pre otca pohnevali. Chlapci upravujú tých s tisinkami do Mostíc, kde ich Mostičianky opatria všetkým, čo treba. Na tých s pierkom len sa uškľabia alebo vyplazia i jazyk.

V Mosticiach je veselo ako nikdy. Muzika hrá, i dve, i tri. Ženy varia, posluhujú chlapom, ponúkajú ich, i tancujú s nimi. Maroš si skoro nepozná mater. Taká je ani kvet. Líca jej horia, oči svietia, ústa spievajú. Ako len vie preberať nohami proti tomu chlapiskovi! Aká je len mladá, ani nejaká dievka, a má päť synov — ťaj!

— A otec išiel?

— Išiel! — prikývne mu. — I jemu dajú hlasovať. Ešte je vraj zapísaný po otcovi. Pán richtár povedali!

Hneď mu je ten richtár milší. A nemal ho rád. Ľudia prídu a idú hlasovať. Všíma si, ako sú všelijako oblečení, i hovoria jedni tak, druhí trochu inakšie. A jednako ich čosi spája.

— Nech žije Miško Rubík!

— Nech žije!

— A ja chcem pálenky! Dajte mi ešte pálenky! — stavia sa ženám akýsi chlap z horných dedín, trochu už drgnutý.

— Máte dosť, ujec! Máte dosť! — chlácholí ho mamka.

— No, keď nedáte, idem ta, kde dajú! — odsotí ju od seba.

— Počujte, ujec, a sa nehanbíte? — volá Maroš za ním.

A príde mu na myseľ jeho vlastná pesnička o tej starej svini. — Nehanbíte sa?

— No dobre, dobre! — zmotá sa chlap a ide medzi svojich.

Takto sa hlasuje do večera — hlasuje do pozdnej noci. Maroš by chcel vyčkať výsledok, ale nevládze už oči držať otvorené. Videl, všetko už videl. I to ako Kapušányiho ľudí zavierali do dvora a viedli ich opitých hlasovať. I ako ich kŕmili gulášom a nadájali pálenkou. Tam mu i tisinku strhol ktosi spoza klobúka. A nevládze už ďalej.

Na svite zobudí ho muzika. Hrajú na priedomí, vyhrávajú veselo. Vyskočí z kanapy, vytiahne si nohavičky a už je von. A tu toľká radosť, ľudstva a ľudstva hrnie sa priedomím dolu k modlitebni. Všetko spieva, všetko vyskakuje a hudba hrá.

Maroško spieva, spieva s ostatnými. I tancuje, ako vie. Oči mu žiaria, líca červenejú a srdce trepoce, dobre nevyskočí.

— Vyhrali sme, vyhrali, mamka! — kričí neskôr doma na uličke. — Vyhrali!!!

A ešte čosi doplní mu radosť. Dozvie sa ešte toho dňa od mamky Stračkovie, že starý otec nebol veru hlasovať na Kapušányiho. Hneď ráno mu uvarila dva litre pálenky. Keď to vypil, spal—spal veru a neprebral sa, len — po voľbe.