ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Prípad s hlavátkou dlho zapodieva Mostice i okolie. Hovorí sa o tom i v meste na trhu, i po krčmách. Výborníci a senátori mostickí nemajú z toho veľa radosti. Ani pán richtár a prísažní. Ak oni čo komu, hneď im mrští hoci za chrbtom: Tieto hlavátky! Tieto…

— Ba žraloci, žraloci! — doložia iní, čo ich tiež majú v žalúdku. — Všetko stačia zožrať!

— No, nech už len ostanú hlavátkami! I hlavátka je pažravá a žerie malé ryby!

A čo im majú ľudia toľkú krivdu darovať?

Koho sa vec najmenej dotkne — je otec Kozovie. Odkedy vzali koryto na obecný dom i s hlavátkou, nepovie ani slova. Ide si za kravou, opatrí ju. Narúbe si triesok, ide do fabriky a robí, robí, akoby sa nič nebolo stalo. Iba v noci počuť ho niekedy zavzdychnúť a zastonať na posteli.

— Čo ti je, starý? — spýta sa ho žena, ak je hore. — Nič!

— Aké nič, keď stoneš?

— Ruky ma bolia — chrbát!

— To od tej roboty, vidíš! — pritiahne naňho ťažkú perinu, v jej rožku zahŕkajú i peniaze. Dali ich dnu pre šťastie pri nasýpaní. — Mnoho drhneš, mnoho, a dal by si si ešte i košeľu zo seba. Aj tú hlavátku, vidíš, vzali nám, a ty si sa ani neohriakol na nich!

— Neohriakol! — zastane znova a bolestnejšie. — A čo s tým? Myslíš, majú tí svedomie a boli by ti hlavátku nechali? Never, Mariena!

— Ale keď si človek nedá, čo je raz jeho?

— A čo je naše? Povedz, čo je naše? Tá duša v tele. Ostatné je ich. Ale keby sme len boli zdraví!

Maroš vypočuje rozhovor rodičov na kanape, kam sa už musel vystúpiť mladším zo šramkovanej postieľky. Nezavzdychá, ale cíti, ako v ňom lomcuje pri pomyslení na to, čo sa stalo.

„Ako to len môže byť také voľačo?“ hučí mu v hlave. „Človek niečo má, čo si nadobudne — prídu páni a zoberú! To len chudobnému môžu, bohatému by sa neodvážili! Do Mrázikov by nešli, ani do Lalov. Odtiaľ by ich sluhovia šli nie s hlavátkou, ale s poriadnym kopancom. Ale otec, náš otec je chudobný a dobre mamka vraví — dá i košeľu zo seba. Ani sa len nepovadí, ani nezahreší ako druhí. Kde by potom čo mal? Mamka má pravdu, človek si musí brániť svoje… Veru, keď ja budem veľký, bude to inak. Nech im potom príde niekto do domu, keď si ja chytím hlavátku. Tak vyletí, ale tak…“ Maroško už vidí, ako tomu, čo by k nemu prišiel, frngajú nohy v povetrí… „Hej, vyletí! Otec a mamka sa len zadívajú, i totka Krdanka, i ujec Haruľovie… len sa zadívajú, aký ten kotrmelec spraví predo dverami a ako pôjde z uličky! Ja budem ako ten Jánošík! Vezmem si dvanásť chlapov k sebe a pôjdem do hory. Bohatým zoberieme a chudobným dáme. A ak mi povedia, prečo to robíš?“ predchodí mu už celá družina v polosne pred oči, a tí páni, na nich sa vypomstí. „Poviem im: A sa vy nepamätáte? Ste nám vy nevzali hlavátku, našu hlavátku, čo mamka lapili na vode do zásterky! Potom budú oni vedieť…!“

A ozaj od toho času akoby sa chystal na voľačo. Nedarmo čítali s mamkou knihu o Jánošíkovi, ktorého pri mestskom moste obesili za jedno rebro. Čítali i druhú — o Rinaldovi Rinaldinim. Maroš, keď sa zíde s kamarátom Paľkom i s Ankou Krdankou, čo je už tiež hodná žiačka, vyprava im, aký bol ten Jánošík chlapisko, kým mal tú silu v opasku. Ako sa nikoho nebál. A mal i milú, Aničku, ako Rinaldo Rinaldini svoju Róziku…

— No, Maroško, — hotová je hneď Anka, — ty buď ten Jánošík a ja budem tá Rózika!

— Jánošík nemal Róziku. Ten mal Aničku, — opravuje ju Koza.— Teda Anička budem — no, chceš?

— A ja budem Ilčík! — pridá sa hneď i Paľko do spoločnosti. — Červeň môže byť Adamčík a Mišo Mrázik Hrajnoha. Všetci sa nájdu, všetci… a budeme zbojníkmi!

— A ja vás naučím, ak chcete, i pesničku, — ide Maroš do toho.

— Akú?

— No takú zbojnícku. Chcete?

— Chceme! Chceme!

spustí ten hneď, ale potichu, nemusí každý vedieť:

Tak sa učia spievať najprv len oni traja, neskôr i Červeň a Mrázik, i Josko a Koryčiar. Na záhumní pod Kozovie starou dutou vŕbou, tam sa rozložia. Do vŕby si môžu i skryť, čo treba, a nikto to nezbadá. Tu vyvolia Maroša za kapitána, skladajú sľub, že sa budú brániť v nebezpečenstve a jakživ jeden druhého nezradia. Kto by sľub nedodržal, ten je zradca a nikto sa s ním nesmie kamarátiť, ani pigať, ani kúpať, ani nepôjde s ním na huby alebo hoc len tak do hory. Počnú sa stružlikať z dreva valašky, meče a pušky. Keď sa raz vyzbroja — ťaj, družina ani z Mostickej doliny.

— Chlapci, — povie im raz vodca, keď si sedia spolu a postavili i stráže na chodník, čo zahvízdnu, ak ide niekto, — viete, mali by sme sa už lapiť do voľačoho.

— A do čoho? — hľadia naňho zvedavé kamaráti, i s Ankou Krdankou, čo by za svet nešla za dievčatami. Ona navykla na chlapčenské kamarátstvo od malička.

— Nuž, viete, — stíši hlas Jánošík, ktorý má aj inakšie pierka za klobúčikom ako ostatní. Kľuchajovie kohúta stálo to dva kosierky. — Viete, kto zjedol našu hlavátku?

— Vieme! — odpovedia vážne chlapci, ozbrojení po zuby.

— Nuž keď viete, nemôže to tak ostať. Čo by sme im…?

— Vybijeme im okná, — radí Hrajnoha Mrázikovie.

— Nie! Sklo narobí mnoho hluku, — vraví Adamčík Červeňovie. — Ale viete čo? Zabime všetkým po sliepke. Nech vedia, že je to nielen tak vziať si hlavátku z koryta.

— A ja vám tú sliepku ošklbem, — ponúka svoje služby Anka. — Aj si ju môžeme niekde uvariť. Dobre?

— Dobre! Výborne! — zvíjajú zbojníci nad hlavou valaškami a ozve sa pieseň:

Vtom prerve spev ostrý hvizd. Chlapci sa poobzerajú a na kapitánovo znamenie pokryjú sa za vŕbu, do kapusty, kde ktorý. Iba Anka ostane na pažiti so svojou bábkou a Maroško—Jánošík schytí do ruky valašku a čaká, čo bude. O chvíľu privedú Josko a Koryčiar zajatca.

— Ľaľať, Ondro Kriak, — osloví ho kapitán.

— Čo ty tu hľadáš?

— Prišiel som vám povedať, stroja sa na vás! — oznamuje chlapčisko, pehavé a zablatené až po uši.

— A kto?

— Nižnianski chlapci, Juro Drúčik. Keď ste vy vraj zbojníci, oni budú žandári a pochytajú vás.

— No, Ondro, povedz im, nech prídu!

— My sa im veru nedáme, — dosvedčí i Anka Krdanka, dupnúc bosou nohou.

— Krá… krá… krá, — zakráka Jánošík ako poriadna vrana. Vtom už idú kamaráti spoza vŕby, i z kapustných radov, Ilčík, Adamčík i Hrajnoha… A všetci ozbrojení, každý s valaškou a so zvedavou tvárou.

— Kamaráti, — obráti sa k nim kapitán, — tu nám Ondro Kriak zvestuje novinu. Stroja sa na nás Nižňania. Čo im odkážeme?

— Nech sa skryjú radšej doma mamke za sukňu! — povie Adamčík.

— Ba nech si dajú zadok vyfutrovať! — rozchichoce sa Hrajnoha. — Čo by sme sa my koho báli! Nech sa chytia do nás, uvidia!

— Počul si, Ondro?

— Počul!

— Tak iď! — kynie kapitán stráži veliteľský.

— Odveďte ho!

— Ale… — pristaví sa Ondro.

— Aké ale?

— Ja by chcel ostať medzi vami. Môžem?

— No, neskoršie. Ak si chlap. Lebo, vieš, my sme nielen takí. My sme ozajstní. A kto nás zradí, s tým si ľahko poradíme.

— Ja vás nezradím.

— Dobre! Príď neskoršie. Teraz choď!

Ľudia si myslia, chlapci sa bavia o zbojníkov. Aj sa bavia, ale pritom nezabúdajú ani na krivdu, čo sa musí strestať, ani na sľub, čím sa zaviazali. Keď ich je viac — vyspevujú si. Niekedy i pristavia toho — onoho.

— Bohu dušu a mne peniaze!

Čo si však z toho kto robí? Hra je hra! Podivnejšie, ako od istého času padajú sliepky. I u richtárov zlomil ktosi nohu peknej jariabke, museli ju dorezať. I u senátora Kubendu, i u prísažného Pelčíka, i inde kura za kurou podeje sa kdesi ako je dokaličená.

— Aké to tchory pustošia tú hydinu? — sťažujú si ženy na priedomí.

— Ach, veď to len hlavátkam, — počuť inde. — Len hlavátkam veru! Pozrite, — vyratujú si na prstoch, — richtár, Pelčík, Kubenda… tak im treba, tak!

Malý Jánošík cíti, že to nie je správne takto sliepky hlušiť. — Ale nech vraj vedia, keď sa nehanbili vylicitovať hlavátku za zlatku a zjesť ju, akoby si ju boli sami lapili. Nech vedia, ako je to! On tie sliepky konečne ani nebije. Robia to Adamčík a Hrajnoha. K takej veci ide len jeden alebo idú obaja. Ale keď sa sliepka vystrie, rozremzia sa jazyky.

— Ach, bodaj tie detiská pánboh skáral! Čo sa len našmierajú tými skalami. Ale nech jedného lapím, ruky mu polámem na kvačky, — zlostí sa senátor Kubenda a uľavuje si pritom poriadnymi nadávkami, ako vie.

Lenže dostať takých vtákov — nie je ľahká vec. Keby vedeli o tom, čo sa robí, všetci, neudržalo by sa to medzi nimi. Ale vedia iba štyria, kapitán, Ilčík, Adamčík a Hrajnoha. A tí sa nevyzradia. Ostatní sa hrajú akoby nič. Keď i tušia, s tými sliepkami nie je to len tak. Ale kto bol pri tom, kto nebol, nevyzradia sa za svet.

Iba raz vydá kapitán rozkaz — na chotár, vyše Vrbinky! Tam bude vraj hostina. I ohňa si nakladú, i hrniec plechový vezmú so sebou…

— A čo budeme variť? — spytuje sa zvedavo Anka Krdanka, ktorá sa drží Maroška, ani čo by mu bola vlastnou sestrou. I viac.

— Čo budeme mať!

— Ja si vypýtam od mamky hrniec. Dobre?

— Vypýtaj! Povedz, budeme si hláče variť.

Chlapci nejdú spolu. Označia, kde sa zídu, a je to. Čo je nové, to je dokonalejšia výzbroj. Ilčík dostane od ujca Kotúčovie, čo strieľa i na medvede, za hodnú škatuľu pušného prachu. Nájde prázdnu patrónu a deravý kľúč. I na patrónu i na kľúč vyvŕta sa dierka. Patróna sa pripevní drôtom na drevenú rukoväť. Kľúč je hotová pištoľa. Nabije sa pušným prachom, zrebami, zemou, otvor zabije kolčekom a môže sa strieľať — naozaj.

Majú teda okrem valašiek už i dve pištole.

Chotár vyše Vrbinky má niekoľko krokov šíre. Trnky sa tu rodia a hlohyne. Kdesi na stredku je i akýsi zbojník pochovaný, ktorého tu zabili — dávno—pradávno. Sem sa zlietnu chlapci na neveľkú čistinku, ako havrany, z rozličných strán. Iba Kozovci idú vedno s hurtovnicou. S nimi i Anka Krdanka s hrncom,

Nakladú si ohňa, belasý hrniec položia na tri skaly a voda sa už hreje.

— Čo len budeme v ňom variť? — zvedavá je ešte vždy Anka.

— Ideme chytať hláče, — povie Ilčík.

— Poďme! — hotový je Adamčík.

— Pozrite, aký vták! — vyvlečie vtom z húšte Hrajnoha čosi veľkého, jarabatého za chvost, až sa to rozkrídli široko. — Aký vták!

— Čo je to? Čo je to? — priskočia ostatní a pozerajú, obzerajú, i Josko, Koryčiar, i Ondro Kriak. — Čo to môže byť?

To je divá kura! — rozhodne Ilčík, ktorý ako poľovník je v takýchto veciach autorita. — Musel ju ktosi zastreliť a nevedel ju nájsť.

— A čo spravíme s ňou?

— Uvarme si ju! Uvarme! — jasajú všetci. — Nemusíme hláče chytať.

— Ja vám ju uvarím, — hotová je Anka. — Ale ju musíme najprv obariť, ako to robia mamka.

— Tak ju obaríme. — Chytí Hrajnoha sliepku za chvost a strčí ju celú do vriacej vody. Keď ju vytiahne, šklbe sa, len radosť.

O chvíľu je divá kura nahá. Paľko ju ešte vezme na potok, rozreže ostrým penálikom, vyberie drobce, iba srdiečko nechá a pečeňu, a vták môže do hrnca.

Dreva je nadostač — ohňa tiež. Anka hrniec umyje, naplní čistou vodičkou, do vodičky vloží sliepku a potom poď s hrncom na skaly. Keď sa uvarí, bude to radosti. I polievka by bola z toho dobrá!

Para vystúpi z hrnca, vodička zasipí, neskôr zablkoce a už to vrie. Varí sa kura, varí. Zbojníci si vylihujú, spievajú. Kozovci sú tu všetci štyria. Najmenší v hurtovnici, ktorá má už druhé osky a tretie kolieska.

— Deti, čo tu robíte? Deti? — pristaví sa naraz, tade idúc s hrabľami, totka Lalovie. — Čože to varíte? — priblíži sa k nim na niekoľko krokov. — Čo? — nazrie im do hrnca.

— Vranu varíme, totička, — zašomre Maroš.

— Vranu? A má hrebeň! Vrana nemá hrebeňa, ani jarabaté perie.

— Ktorá má, ktorá nemá, — postaví sa Červeň. — Ktorá je aká!

— No len, no, — ide totka po svojom, — aby ste pre tú vranu nevyhoreli.

— Čoby len, — uškrnie sa Mišo. — Vrán je v našom chotári ešte dosť. Anka upravuje oheň a napráva i hrniec. Nech sa neprevalí.

Ostatní čakajú, a netrpezlivo.

— Už by hádam i bola! — pohodí Adamčík, hľadiac, či už totka ozaj ide pod háj po svojom. — Hana, načni ju!

— Nie, ešte nie! Taká divá kura sa musí dlhšie variť.

— Ba už by mohla byť! — dodá i Hrajnoha. — Veď nám to netreba uvariť ako našej starej materi, čo nemajú zubov. My to už užujeme! Nože ju vytiahni!

— A máte soli? — zíde na um Ilčíkovi.

— Veru nie! Na soľ sme zabudli!

— Tak to nebude dobré! Zabehnem domov po soľ… Poletím ako vták a hneď som tu.

Paľko sa i pustí Vrbinkou. Ostatní však i tak nevydržia. Zlejú vodu zo sliepky a delia si ju, delia na hurtovnici, postavenej hore dnom. Všetkým po kúsku, kamarátsky, spravodlivo. Kto nechce bez soli, nech čaká Ilčíka. Kto zje i tak, nech si spraví, ako sa mu páči.

Práve sú v najlepšej chuti. Pochvaľujú si i viac, než to zaslúži, keď je sliepka stará a veru tvrdá. Odrazu len dobehne Paľko ako bez duše.

— Zle je, chlapci, zle je, — volá na kamarátov. — Nižňania idú na nás. Už sú vo vrbinke. Chytro perie preč.

Nestačia však odpratať ani perie z krídel, keď zahrmí mocné: — Poddajte sa!

— Tí, — skočí Jánošík a zazvŕta valaškou. — My, a poddať sa? To nie! Choďte si svojou cestou, ak vám život milý.

— My sme žandári a ideme na rozkaz.

— Na čí?

— Na richtárov!

— Juro Drúčik, počuješ? — zvolá vtom Hrajnoha, vezmúc do jednej nabitý kľúč a do druhej žeravý uhlík z pahreby. — Vieš, kto sme my? Vieš, že my máme i pištole, ha?

Vtom už i buchne patróna z Ilčíkovej ruky. Sivý dym zahalí ich na chvíľu a krik ozve sa tu i tam. Žandári sa cofnú, ale len na krok—dva.

— Chcete ešte? — kričí Hrajnoha. — A táto pištoľa je nabitá soľou i brokmi. Practe sa!

— Buch! — zahučí silno, silnejšie ako z patróny. I dym vybuchne väčší. Juro už nečaká, ani jeho žandári nečakajú. Bežia po roliach do Vrbinky. Kto však zjajkne, to Mišo sám. Lapí si pravé oko a sadne si na zem.

— Jaj, oko moje! Jaj, oko moje! — božeká.

V tráve tam je kľúč, a roztrhnutý veru. A Miškovi tečie i krv po lícach.

— Ten si oko vybil! Oko si vybil! — behajú deti nastrašené. — Čo len teraz bude?

Najviac duchaprítomnosti má Anka Krdanka. Tá ide na potok, namočí bielu fertušku do vody a beží za raneným.

— Na, Mišianko, — podá mu na obkladok, — zaviaž si.

Deti sa domov boja. Čože však — napokon len musia prísť. Tu je vyšetrovania a vyšetrovania. S Miškom musia hneď k lekárovi, čo mu povyťahuje íverky. Na šťastie oko zostalo celé. Iba pušného prachu nabilo mu pod kožku na tvári. To už na pamiatku.

Kto dal pušného prachu? Kde a ako? To sa rýchlo skončí. Mišo neprišiel o oko a Maroš vysype škatuľu pušného prachu, čo mu dal skryť Paľko — prosto do hnoja. Nech im ho nenájdu!

Horšie je s tou hostinou.

Na druhý deň zháňajú sluhovia deti na obecný dom.

— Pán richtár rozkázal, — nástoja chlapi rozhodne. — Musíte všetci!

Nepôjdu však, len štyria najhlavnejší na čele s Marošom. Ankina mamka, keď jej prišli po dievča, nadala im, koľko sa len vmestilo. A vraj ak sa hneď nepracú za svojím pánom, oči im vybarí. Čo s takou?

— Tak čo, zbojníci? — privíta ich richtár, zlovestne gániac očami. — Budete nám sliepky biť — ha?

— My sme nebili! — povie Maroš smelo.

— A čože ste varili na chotári?

— Vranu! — ozve sa Červeň.

— Vranu? — uškrnie sa hlava obce a omyká sa bokom, ani za remeňom. — A toto je čo za perie? — podrží im pod nos chlp jarabatých bŕk. — Vrana má také perie, čo…? — Vtom už i švihne remeň a počne ich vyplácať. Ešte len i Miša, ktorý má jedno oko zaviazané. — Vy zbojníci, naučíte sa, čo je moje a čo tvoje? Odprosíte?

— Ih! — skučia chlapci od bolesti. Ale neodprosia. — Ih! Ih! Jaj, mamička!

— Vy tchori mizerní! Vy budete žrať naše sliepky — ha?

— A vy ste zjedli, — vytreští naraz Maroš oči na richtára, oči plné vzdoru a opovrhovania, — a vy ste zjedli našu hlavátku!

— Tí, Jano, hneď vyhoď von tých pankhartov! — káže richtár sluhovi. — A odkážeme pánu učiteľovi. Nech si spraví s nimi poriadok v škole!

V druhom okamihu sú už chlapci na ulici. Neplačú — smejú sa.

— Ale si mu povedal! — obstanú Maroša, keď sú už na dobrú diaľku od obecného domu. — Dobre ho neporazilo! Len ak odkáže do školy!

— Neodkáže! A ak — povieme i tam!

— Povieme, prečo sme sa dali na zboj — pravda, Maroš?

— Povieme!