ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Nečakaná porážka zlomí meštiankárov. Keď si i zagánia na Mostičanov, ale sa im už nechce za nimi medzi fabriky. Také kravské chvosty nechajú poriadnu stopu na chrbte, i v pamäti. Potom tie kreslenky, linonáre a knižky tiež nemožno hockedy kupovať — nuž je ticho. V kozovcoch to ešte vrie za čas. Plameň, čo ich tak zachvátil, nevyhasne tak skoro. Azda aj nikdy. Netušia, do akého ohňa načreli a čím sa to vlastne rozpaľuje tá ich mladá divá myseľ.

— Jaj, čo len robíte? Čo to len stvárate? — hreší mamka Maroša. — Keď sa mi v meste žalovala pani Klošková, ako ste jej syna doriadili! I druhé sa žalovali! Chlapci im vraj prišli dobití a dotrhaní.

— Oni chceli nás, tak sme my ich! — stisne tento plecami. — Mali sme sa im dať?

— A čo to máš na tej hlave? — zbadá mu naraz hrču ako Ondrova piestka vo vlasoch. — Poriadne ťa oškreli, — obzerá mu ranu. — Teba, chlapče, len raz zabijú. Zabijú veru!

— Nezabijú ma — nedám sa im ja… — zhudie si Maroš popod nos s úškrnom.

— No veď—no! No veď—no! — vravia mu tie nevädzové oči. — Chráň si tú kotrbu, zíde sa ti ešte. A máš len jednu! Ty zbojník, ty…

Ináč je chlapec ani maslo. Čo tá bitka stála, ani tak nezazerá, ani nešomre, ani neodvrkuje. Nosí si knihy od pána učiteľa a číta. Číta mnoho a všetko. I sám už má zo dvadsaťpäť knižočiek, len takých neviazaných. K týmto knižočkám cíti neraz väčšiu lásku ako k zajacom, hoci ani na tie nezabúda. Pritom pomáha otcovi, kde čo môže, keď ten má veľa na hlave a robota ho morí. I sečky mu nareže s chlapcami, i vsype tým v maštali do válova. Pravda, niekedy zabudne ten válov vyčistiť, i hnoj vykydať a čo také.

— Maroš, Maroš, čo len z teba bude? — zašomre si otec v taký čas na neho. Ale nič viac. Ani sa nedomáha, na čo má chuť.

— Už len bude niečo — nebojte sa!

O tom, čo potom — hovoria si chlapci viacej v škole medzi sebou. Pán učiteľ im síce i sám rozdáva remeslá, najmä pri tých počtoch. — Z teba bude šarha… z teba ak nejaký pecúch… z teba leda kravský pastier alebo husiaň, — ozýva sa neraz učebňou. Oni sa však s tým nijako neuspokoja a zájdu v reči i na to, čo kto kam — najmä šiestoročiaci ako Drúčik a iní.

— No, na rok mňa už veru nikto nebude mlátiť, — vraví Juro kamarátom po takom telocviku a rozdávaní zamestnania pri počtoch. — Veru na takto rok! — jasajú mu okále.

— A kdeže budeš?

— Vo fabrike! Pôjdem do garbiarne a budem chvosty z kravín odrezávať.

— I ja budem garbiarom! — ozve sa Červeň. — Mamka povedali, na pltnicu sa už neoddá. A doma čo? Garbiarovi je dobre.

— Dobre mu je, — chváli i Mišo. — I ja pôjdem za učňa.

— Čo by si šiel, — vraví mu Maroš. — Vy máte gazdovstvo.

— Ale otec povedali, že nás je veľa. Čo z takého gazdovstva, keď sa rozdelí? — vykladá Mrázik, akoby to už mal všetko hotové. — Vyučím sa za štyri roky, a som pán. Cez týždeň sa nadrhnem, ale v nedeľu sa môžem vyobliekať. A keď budem tovarišom, už mi nesmú povedať ty.

— A ako?

— Nuž vy… a pán Mrázik, hahaha!

— To ty chceš byť pánom? — zadíva sa na neho Maroš, akoby mu nerozumel.

— Akým pánom? Len garbiarom. Azda nebudem šarhom, ako vraví ten, — narovnáva si očistomok fúzy, aj sa uškľabí, aby každý vedel, koho mieni. — A ty nebudeš garbiarom, Maroš?

— Ja nie!

— Prečo?

— Nuž, — premýšľa chlapec — povedať, či nepovedať, — je to smradľavé remeslo.

— A čím chceš byť?

— Ja mám rád mašiny, — povie tento. — Pôjdem za zámočníka a budem mašnistom. Prídem vám potom do fabriky mašiny naprávať.

— Čoby len! — lapí Juro Kozu za plece. — Naši vraveli, ty sa vraj pôjdeš učiť.

— Kam? — vyvalí oči Maroš.

— Do škôl! Kde inde?

— Kde by sa ja učil! Veď sme my chudobní a veľa nás je doma!

— Ja len vravím, čo vravia, — zdupľuje Drúčik.

— Vravia, vravia! — spraví chlapčisko kyslú tvár. — Ešte som bol malý, už vraveli! Ale ja budem železo zvárať a kuť, až tak poletia iskry! Mašinistom budem, — žiaria mu oči. — Mne sa to páči. Dám si spraviť belasé šaty, zložím si stroj a ten ma musí poslúchať.

— A ak ťa nebude?

— Musí!

Dievčatá majú svoje veci. Tie panské učia sa i nemčinu. Elena z fabriky, čo je už celá slečinka, červená, ani maľovaná — pochytila čosi—kdesi a opakuje to niekoľko dní:

— Oj, ja viem krajšiu, — povie Zuzka Lalovie.

ukazuje Zuzka prstom po niekoľkých kamarátkach:

Vtom sa ohromený Juro Drúčik zmelie na pódium sťa vrece zemiakov, naň sa potkol, ani ho tam nikto nemusel postrčiť. Rozosmejú sa chlapci, rozosmejú sa dievčatá. Najmä, že sa to „bums“ tak dobre šiklo. Teraz si už všimnú, strapane, o čom diškurujú chlapci tam okolo stolíka. Najmä Maroš ich zaujíma, keď je on najlepším žiakom v škole.

— Ty chceš byť mašinistom? — chichoce sa mu do očí Elena z fabriky. — Tak poď k nám! My máme mašiny doma. Pošlem ťa cukríkov mi kúpiť.

— Ja k vám nepôjdem! — zapýri sa Maroš. Nevie prečo, ale sa zapýri.

— Tak poď k nám za učňa! — zatlieska na neho Želka kotlárovie, počerná, maličká. — I my máme mašiny.

— Ja nechcem tĺcť kotly, — odvrkne Koza.

— Prečo?

— Nuž v garbiarni je mnoho smradu a u vás mnoho huku!

— Tak môžeš ísť za kupca, — usmeje sa napokon i Irka z obchodu na neho. — Kupcom je dobre. V sklepe niet ani huku, ani smradu a jesto i cukríkov! Budeš nosiť balíky. Len čo sa trochu zabieliš od múky… Niekedy ťa vybijú, ako nášho Janka, ale nie veľa…

— Ha—ha—ha! — chichocú sa dievčatá, ako by chodil Maroš zamúčený a ako by ho vyťali zavše pre niečo.

— Ja budem len mašinistom, — stojí chlapec na svojom. — A ani nie tu!

— A kde? — spýtajú sa ho razom i niekoľkí.

— Mňa dajú mamka do Viedne. Už mi to i sľúbili.

Maroš ozaj ak s kým, tak s materou rozmýšľa, čo bude z neho. Stará mamka Kramlíkovie chcela by ho mať garbiarom, keď je to teraz v Mosticiach móda. Fabriky idú, dá sa zarobiť a dobre sa žije. Otec Stračkovie chce ho len dať učiť, ale peňazí nemá na to. Potrebuje i sám veľa a len čo ho mama drží z toho, čo zarobí u Weissov na Rohu. Otec doma, ten mu len tak — vyber si, čo chceš! Len buď svedomitý robotník! Ale mamka, tá sa už vystarieva ako čo, keď tie časy letia. Po jednom príde deti opatriť. Veď je ich päť a ktovie či ten Ondro bude už posledný.

— Vieš, Maroš, — predkladá mu, keď je dobrej vôle, — ja som slúžila kedysi u Naglov. Ale pán Nagel potom odišiel zo Sv. Petra a Pavla do Viedne, kde má veľký zámočnícky závod. On ťa vezme k sebe, a keď sa budeš spravovať, môže ti byť dobre.

— Oj, áno, ja pôjdem do Viedne, — teší sa Maroš. — To je veľké mesto. Ja viem, pán učiteľ nám o ňom rozprával. Tam skúsim všeličo. Lenže ešte musím šiestu vychodiť.

— Pravda! — prikývne mamka. — A mal by si mať aspoň ročník z meštianky. Ale keď nám je ťažko.

— Ja by i tak nešiel do meštianky! — zamračí sa chlapec.

— Prečo?

— Keď som ja nie pán.

— A Koryčiar je pán?

— Ale sme ho i bili, — uškľabí sa Maroš. — A teraz, keby šiel ja, vysmievali by sa mi.

— Kto?

— Nuž chlapci z našej školy — nie?

— Čo ťa po chlapcoch! — kývne mamka rukou. — Kto chce dnes voľačo dokázať, ten sa musí učiť, mnoho učiť. Vidíš, mne je veru vždy ľúto, že som len štyri zimy chodila do školy…

— Veď už bude, ako bude! — zašomre chlapec, a vytiahnuc z obloka zrkadielko, čo má otec na holenie, počne sa doňho dívať.

— Čože sa tak obzeráš? — vyruší ho mať, ktorá zdá sa už robí svoje veci. — Si ty dievka?

— Ja chcem len vedieť, či som veľmi mrzký!

— Si ako noc.

— Ja som to vedel, — povie smutne a odtisne nabok zrkadielko.

— Čo si vedel?

— Že som najmrzkejší medzi chlapci, — opustí gamby.

— Ty somár, — rozosmeje sa mamka, — a ktože ti to povedal?

— No, vždy kričia na mňa — ty škaredé chlapčisko!

— Len gamby keby si neopúšťal, nezazeral a nešomral, bol by si pekný!

Či má vziať do ruky zrkadlo, nevie Maroš sám. Len cíti, čosi, keby bol krajší, dievčatá v škole by sa mu neuškierali. Istého dňa stretne ho prekvapenie, aké nečakal.

— Maroš, poď k nám! — zavolá ho otec Stračkovie, keď ide zo školy. — Poď!

Nedá sa prosiť, ide. Mama je, pravda — chorá, ale ona i teraz vždy má niečo, čo on rád. Dobrá mama! Veru, ak by umrela, bolo by mu za ňou veľmi ľúto. Teraz je však nie rad na mame — prekvapiť ho.

— Pozri! — vytiahne starý otec zo skrine pekné husličky. Ale také ozajstné s kobylkou, so strunami, i s bičíkom. — Ak ma máš rád, dostaneš ich… Máš?

— Mám! — zajasajú chlapcove oči.

— No na! — vtisne mu ich do ruky. — Ale ich nepokaz!

— A kde ste ich dostali? — zvedavý je Maroš.

— Kúpil som ich od Cigánika. Kedysi som ti ich sľúbil, teraz máš. Aby si nepovedal…

— A stáli mnoho?

— Čo ťa po tom! Stáli, čo stáli! Nauč sa na nich pekne hrať a potom mi zahráš…

Koza nemá v hudbe veľké šťastie. Príde mu na myseľ basa, čo sa mu polámala. I cimbal, čo tam kdesi skapal u Krdanov, či kde. Ale ozajstné husličky, to je už niečo. I Paľko Kľuchajovie má, zahrajú si spolu. Aj si vezme husle a ide za kamarátom, kde sa učia hrať. Sem prídu i ostatní, ale to fidlikovanie nevydržia dlho. Ani hráči, ani poslucháči. Vyjdú na dvor a Paľko im ukazuje svoje hospodárstvo, holubníček, vystrojený na pôjde, pekne, ako sa patrí, i s letáčom a bráničkou, čo sa zodvihne i spustí.

— Ny, ten hrvoliak! — vraví Paľko. — Ten purcel! A ten pávoš — ny!

„Začať s holubmi,“ hovoria tetuška Kľuchajovie, „nie je dobrý znak.“

Ale na Paľkovi vidieť, akú má v tom radosť. Každý človek má svoju pasiu!

— Ny, ako letí! Ny, ako váľa kotrmelce v povetrí — ny! ny! ny!

Ako sa oni dívajú, strhne sa odrazu krik na priedomí. Ozve sa dupot koni a chlapci, Maroš i Paľo, Jano i Mišo, nechajú holuby, vybehnú z dvora na ulicu.

A tu aký pohľad! Naprostred cesty tam je Kozovie hurtovnica, v hurtovnici Ondriško. Mrázikovie kone cválajú, dupocú, zdurené… Anka Krdanka beží po Ondriška a tie rovno na ňu…

— Jaj! jaj! jaj! preboha, — výskajú ženy hrôzou a ľakom. — Zabijú tie deti, zadlávia! Ratujte, ľudia!

— Hana moja, Hana—á! — vybehne totka Krdanka z pitvora, keď i suseda Kozová, a vrhnú sa obe za deťmi. — Ratujte, ľudia! Ratujte!

Vtom kone precválajú. Ondriško len plače, ale Anka je na zemi, ani sa nepohne.

— Jaj, dieťa moje milé, — vykladá totka Krdanka, — už si tú vložku doháčkovalo, už, — berie ju do náručia zamdlievajúc. — Kade ťa kopli, kade? A to pre Ondriška, pre Ondriška. Bože môj!

Anku, ktorá letí akosi do hŕbky, vnesú ženy do Krdanov. Tam ju vyzlečú, počnú kriesiť, ako im práve príde v toľkom zmätku na myseľ. Vezmú octu, mažú jej hlávku, i prsia, i nožičky.

— Dýcha, či nedýcha? — nevedia sa ženy zhodnúť.

— Máte zrkadielko? — volá totka Lalovie, ktorá, zdá sa, má najviac duchaprítomnosti. — Dajte ho sem! No tak! — berie akýsi črep zo zrkadla do ruky a podrží ho Hane pred ústa. Potom ide s tým k oknu a pozerá—obzerá.

— Dýcha? — stone Krdanka úzkostlivo, upadajúc do mdlôb. — Dýcha! Bože môj, prebože…

— Dýcha! — volá Lalová radostne po chvíli. — Nič je, ľudkovia! Dievča je nie nikde kopnuté, len zamdlelo, chúďa, keď videlo, že sa koniská rovno ženu naň. Len ju nechať, Anka príde k sebe!

A ozaj i príde. Ešte ju potrú, pomasírujú a dych sa jej vráti, i bledučké líčka oživnú o niečo.

— Zázrak! Aký zázrak, — šepoce Krdanka. — Ach!

— Len jej pokoj, — radí Lalová. — Ono, chúďatko, príde celkom k sebe. Ale nechať ju! Nechať! Teraz spí.

— Kde by sa nenaľakalo takých mršín! — povrávajú si ženy, ktorých je hneď plná izba. — Ale i tie koniská, čo sa len zdurili. Mrázikovcom i voz dodrúzgali. Ešte tiež dobre, že sa horšie nestalo.

Ženy sa tratia po jednej. Pomaly sa izba vyprázdňuje.

Iba štyria chlapci stoja v kúte a ani nehlesnú. Sú to kamaráti, Maroš a ostatní. Čakajú, čo bude. Na ich tvárach nie je zvedavosť, ale ľútosť, ozajstná ľútosť.

— Totka, — odváži sa napokon Maroš, keď sa ľudia vysypú z izby, — a je Anke lepšie?

— Spí! — šepce mať. — Príďte ju zajtra pozrieť. Veď vám bola dobrá kamarátka. Ani, chúďa, nechcelo medzi dievčatá. Len s vami, s vami. Príďte!

— Prídeme! — pozdravia sa vážne a odídu.

Na druhý deň sú zas u Krdanov.

— Totka, a je Anke lepšie? — spytujú sa skoro pošepky, aby ju nezobudili.

— Ešte nerozpráva! — hovorí mať smutne. — Príďte zajtra!

Na tretí deň, keď si stanú k Ankinej posteli všetci štyria, odrazu len dievča ožije.

— Maroško! — zahľadia sa na chlapca jej očká a ústka sa pohnú. — Maroško, a je vonku pekne?

— Pekne, Anka, — prisvedčí Maroš i ostatní. — Keď budeš môcť, pôjdeš s nami na Váh?

— Pôjdem!

Keď chlapci odchodia, zvezú sa dve ťažké slzy po matkinom líci.

O Anke Krdanke hovorí sa i po meste mnoho. Také dievča, a skoro by bolo zahynulo pre Ondriška! Keď sa pozbiera víta ju celá škola. Veď nech inak, boli by jej išli na pohreb.

— I dievčatá majú byť smelé! — vravia si o desiatej na dvore. — Nielen chlapci!

Dni sa míňajú, akoby len dlaňou pľasol. Hneď je zas tu koniec roku. Deti okrášlia učebne na skúšky. Svitne i ten očakávaný deň, keď sa hrnú do školy s rodičmi, vyobliekané, prizdobené. Vypytuje sa, i odpovedá, ako to už býva. Najkrajšiu skúšku oddajú zas horvajčiatka, od ktorých sa už žiada všeličo. Veru i také, čo patrí do prvej, alebo i druhej meštianky. Maroš vedie. Keď reční — všetci počúvajú.

Keď ráta pri tabuli, sype sa to z neho ani z vreca. On to i cíti, že sú s ním spokojní. Veď sa i snaží, koľko môže.

— Toto je ten Plajbás! — začuje chlapec pri tabuli, ako vyratuje úroky od akejsi pôžičky. „Prečo Plajbás,“ mihne sa mu mysľou, „keď som ja Koza? Komu to hovorí ten pán učiteľ, načo?“

Počnú sa mu miasť číslice. Ale doráta a ide na miesto.

Po skúške zavolá ho i s mamkou učiteľ k pánom. Maroš počuje, ako vravia mamke, že by ho bola škoda. Nech vraj ide probovať ďalej, do meštianky, ako mu pôjde. Ak obstojí, môže sa vyučiť…

— Ach, kdeže by ja na to, páni? — chveje sa mať od vzrušenia.

— Nič sa nestarajte, ženička, — povie jeden z pánov. — Peniaze boli i budú. Sú i pre Martina, keď sa vynasnaží. Práve teraz založil tu u nás jeden dobrý človek štipendium, z neho sa môže vyučiť žiak, a to predne z jeho príbuzenstava. A my sme našli, vy ste mu rodina…

— Ach! — nevie mamka nájsť slova na to.

— A ty, Martin, ako sa voláš? — spýta sa ho pán učiteľ.

— Nuž Koza! Ako ináč! — hľadí i on na pánov vyjaveno.

— V matrike si Plajbás, a nie Koza! Rozumieš? Tvoj otec je Plajbás, i starý otec Plajbás, i ty si teda Plajbás, a nie Koza.

— Však sa ja za to nehanbím, pán učiteľ, — blysnú oči chlapcovi, ktorý ozaj skoro nevie, čo sa to robí s ním. — Veď je koza užitočné zviera. Chudobní ľudia žijú z neho.

— No, ale ty si nie Koza, — hľadia páni na žiačikove rozpaky. — Ty si Plajbás!

— Nuž keď Plajbás, — usmeje sa Maroš, — tak teda Plajbás!

Po Mosticiach sa roznesie najnovší chýr o Marošovi.

— Mariena, Kramlíkuľa, — volajú na mamku práčky na vode, — vraj dáš toho svojho hubáča školovať?

— Nech ide skúsiť!

— A čo chceš z neho vychovať? — ozve sa totka Lalovie. — Pána?

— Čo ja viem? Voľačo len bude!